ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Opäť dve nové postavy vynorily sa zo šedých tôň a ja na prvý pohľad poznal som v nich dvoch cirkevných hodnostárov: katolíckych biskupov, Moyzesa a Ipolyiho.

Vzájomne sa pokloniac pustili sa do rozhovoru, točiaceho sa okolo záujmov katolíckych Slovákov.

— My oba — riekol vážne biskup Moyzes — boli sme svojím časom arcipastiermi slovenských katolíkov v jednom a tom samom biskupstve, lež s jak veľkými rozdielnymi od seba náhľadami!

— Ano! — skočil mu do reči Ipolyi. — Vaša excellencia bola niekdy vodcom Slovákov v národnom živote; ba nepreháňam, keď poviem, že si Vás tak zvaní národovci slovenskí pripodobňovali ku II. Mojžišovi, ktorý niekdy vyslobodil Židov zo zajatia a rabstva egyptského, vy zase mali ste Slovákov vyslobodiť z poroby maďarskej, — len že sa vám to nepodarilo…

— Vašu excellenciu na proti tomu — prehovoril Moyzes — držali tíže Slováci za zhubcu a zborcu všetkého toho, čo som ja pred vami v ohľade národnom i cirkevnom bol utvoril a vystavil, čili inými slovami: keď som sa ja usiloval prebudiť národné povedomie ľudu slovenského; keď som ja všemožne podporoval jeho národné a cirkevné ciele, spisbu, výučbu, vedu a umenie: vaša excellencia, stanúc sa mojím následníkom, v krátkom čase na ruby poprevracala alebo docela zničila všetko, čo som ja bol postavil.

— Poneváč vo všetkom, čo ste postaviť ráčili, — prehovoril Ipolyi — vial panslavizmus, uhorskej vlasti nebezpečný duch. Po panslavistickom biskupovi prišiel na biskupský stolec patriota, vlastenec, postavený od zákonitej vlády; kdežto vaša excellencia bola ta posadená od nepriateľskej vlády, nezákonitým spôsobom. A takto ja pokračoval som zákonite, právne, vyženúc z národa, z cirkve, z kňazstva a zo škôl nebezpečného ducha ba i myšlienky…

— Ad magna gloriam ecclesiae et Hungariae! — riekol Moyzes; — len že neznám, ktoré pokračovanie srovnávalo sa s božskými a s humánnymi zákonami lepšie: moje-li národné, a či vaše vlastenecké?

— Čo som vykonal, — riekol Ipolyi, — všetko som konal pre blaho vlasti, a svedomie nečiní mi žiadne výčitky.

— Privolajme si na pamäť a osvetlíme si moje a vaše účinkovanie a potom donesme spravedlivý rozsudok, jako sa na katolíckych biskupov svedčí. Ja počínam. Zasadnúc jako rodený Slovák z nízkeho stavu na biskupský stolec číročistého slovenského biskupstva, za prvú svoju povinnosť pokladal som si poznať podriadené mi kňazstvo a učiteľstvo, jeho povahu, jeho schopnosti a sily i okolnosti, v jakých sa nalezalo. A našiel som ich veru vo smutnom položení. I privinul som kňazstvo a učiteľstvo úprimne ku srdcu, a za najsúrnejšie držal som: sriadenie katedry slovenskej reči a spisby na kňazskom semináre. Chtiac s tým docieliť to, aby mňou vychovávané kňazstvo slovom i písmom osvojilo si spisobnú reč národa, aby dokonále vládnuc tou rečou, stalo sa dobrými kazateľmi a učiteľmi ľudu. A hľa, časom zo seminára toho vyšlí kňazi nie len že sa stali dobrými kazateľmi, lež i preslulými spisovateľmi jak národnými, tak i cirkevnými. — Pre učiteľov zariadil som ústav vychovávateľský, praeparandiu v B., z ktorej tiež mnohí dobrí a preslulí učitelia vyšli. — Vôľa sjednoteného národa slovenského, katolíkov tak dobre jako i evanjelikov, pozvala ma na predsednícky stolec kultúrneho ústavu, ktorý nosil meno „Matica slovenská“, a ktorý ústav vzal si za cieľ pestovať vedu všetkých odborov umenia a literatúru.

— Znám, znám, — prehovoril Ipolyi, — vaša excelencia s veľkou okázalosťou prezidovala v zasadnutiach matičných, lež tam aj raz jednoho luteránskeho superintendenta ku veľkému pohoršeniu celej katolíckej cirkve verejne vybozkávala.

— Tak je! Netajím ani nestydím sa za to, že som tam superintendanta Kuzmániho pobozkal. Ten luteránsky kňaz zaslúžil si ten bozk. A to pre nič inšie nie, len pre jeho znamenitý spis o sv. Cyrillovi a Methodovi, s ktorým sa v luteránskej cirkvi snažil sjednať úctu a blahú pamiatku oproti našim sv. vierozvestom. Za ten spis dostal odo mňa ten bozk.

— Na týchto schôdzkach — pokračoval ďalej Moyzes — podporoval som peňazmi, spisami a iným spôsobom výtečne nadaných učiteľov a horlivých kňazov len preto, aby sa stali ešte horlivejšími vodcami zanedbaného ľudu na prirodzenom základe ľudovej mluvy, živého slova. Sriadil som slovenské kath. gymnásium a zaopatril výbornými učbármi. Podporoval som študentstvo v gymnásiach aj na vysokých školách. Podporoval som kath. belletristickú spisbu mravnú a duchom kresťanským presiaknutú. Rad radom reparoval som školy, fary a kostoly. Pre učiteľov som založil paedagogický časopis. Založil som štipendia pre výborných žiakov. Ku kňazom nestejného so mňou smýšľania a náhľadov choval som sa šetrne, ba povyšoval som ich nápadne. Konajúc visitačné cesty po dioecesii, počas birmovky kázaval som sám v reči ľudu a tak povzbudzoval som ho ku náboženskej horlivosti…

— Dosť toho excellencia! — kývnul rukou Ipolyi; však svet vie o všetkom, čo ste vykonali, ale čo z toho, keď tvorby vaše nemali dlhého života…

A toho príčinou ráčila byť vaša excellencia, — doložil Moyzes.

— Zasadnúc na biskupský stolec, čo môj následník, pokračoval Moyzes, — ó jak shrozili ste sa v duchu, shliadnuc, že obklopený ste kňazstvom národného smýšľania! Prvým vaším činom bolo obrátiť svoj zreteľ ku semináru a v ňom všetko rozbúrať, čo vystavil som ja. Odpustíž vaša excelencia, že pripomínam a vyratujem vaše účinky… Pro primo: vyhnal ste slovenčinu zo seminára, zavedúc namiesto nej samospasiteľnú maďarskú. A hneď cieľom toho rozohnal ste výborné sily učbárske, profesorov Slovákov na tie najmizernejšie fary; istý počet klerikov ale poslali ste do Jágra na učenie sa maďarčiny. Následky vášho pokračovania sa nezadlho dali videť. Kňazstvo ochablo. Poddalo sa vôli svojho pána. Kňazstvo a klerici stali sa takými, jakých ste ich vy chceli mať. Stali sa síce vlastencami, ale ľuďmi nečinnými. Naučili sa síce maďarsky, ale poriadnu kázeň sklepať nedoviedli. Ani jedon z vašich chovancov nestal sa literátom, ani vynikajúcim kazateľom. A keď pod mojím pastierstvom nestal sa ani jedon apostatom, vy ste ich mal celý tucet. Kňazstvo i učiteľstvo ste odcudzili. Starých kňazov ste si nectili a kaplánov prezývali ste „takňošami“. Za pozdvih učiteľstva ste ani máčny mak neučinili, vynímajúc jednej lebo dvoch hostín, k vôli maďarizácii pripravených. Nariadili ste o prekot maďarizovať v škole i v kostole. V slovenskej spisbe vynikajúcich kňazov ste prenasledovali, nepoviem z nenávisti, zakázali ste jim aj spisovať a za odmenu dali ste jim tie tie najmizernejšie faričky. Lichotiacich sa a podlizačov naproti tomu ste napádne vyznačovali. Na všetko tlačili ste biľag panslavismu — ešte aj na slovenské Evanjelium, lebo tak činiť ste sľúbili a zaviazali sa vláde, ktorá vás na biskupstvo povýšila. Súc sám rodom Nemec poctivého mena Stummer, premenili ste si ho na Ipolyiho. Slovenské mená majúcim kňazom odopierali ste fary a udelili ste ich jim len až potom, keď si mená pomaďarčili, jakoby sa z vlka, keď sa bude volať farkašom, už hneď stal mäkší tvor.

Jako verný náhončí, ba povedzme si hajdúch vlády, oddali ste sa do rúcania slovenských kultúrnych ústavov. Dovolili ste zavreť a zrušiť kath. slovenské gymnásium, ktoré dľa vášho vlastného soznania bolo dobré. Tým činom spáchali ste judášsku zradu na svojej cirkvi. I na zrušení slovenskej Matice mali ste účasť. Sám súc predsedom „Prírodozkúmateľského spolku maďarského“ tam fraternizovali ste a objímajúc pobozkávali ste sa nie len s lutheránmi, ale i s „freimaurermi“, tými úhlavnými nepriateľmi cirkve, ku ktorým vás vraj tak veľmi srdce tiahlo. Učiteľskú pripravovňu ste zrušili, vyhovárajúc sa, že nemáte na vydržovanie potrebných peňazí. Pod vašou záštitou zahynul i učiteľský paedagogický časopis a to len preto, že bol po slovensky redigovaný. Na miesto toho ale oblažili ste národ s lotrovským „Krajanom“, s tým najhnusnejším plátkom, jaký kedy tlačený bol, vymohúc mu štátnu podporu 16.000 zl. Na visitačných a birmovných cestách, miesto konfirmovania v milosti Ducha Svätého, rozširovali ste ducha maďarizácie v školách a po fárach. A to všetko zo zášti oproti všetkému, čo dýchalo slovenským duchom. Ale konešne aj zastihol vás prst Boží…

— Zapieram! — skočil mu do reči Ipolyi.

— Podľa príslovia: si fecisti nega! — dodal Moyzes.

— Dôkaz toho, že som slovenský ľud mojej diocesie ľúbil, — pokračoval Ipolyi — jako nepodvratný dôkaz mojej lásky slúži to, že som poručil, aby z môjho tela po smrti srdce moje vyňali a tam v jednom chráme, u prostred toho ľudu, ktorý som miloval, ako záruka mojej lásky uložené bolo.

— Eh! — pravil Moyzes — čože je po mrtvom srdci, ktoré za živa, kým krv v ňom kolovala, láskou oproti ľudu nebilo. Figura picta!…

V tom očiam mojim duchovia zmizli. —