ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spokojný-li ste, Perohryzu, s výzkumom, ktorý učinili ste na mesiaci? — pýtala sa ma Luna.

— Jasná kráľovna! — odpovedal som vážne. — Zkúsil a videl som tu veľmi mnoho; lež pri pomyslení na všetko to, žiaľ sviera moje srdce, lebo videl a očul som tu, jak hrozné úkory a krivdy pretrpel na svete dosiaľ ten úbohý slovenský ľud, ktorého synom som i ja. Ozaj, či je to nie kliatba Božia na ňom, že je tak opovržený vo svojej vlasti?

— Pst! — riekla Luna, — nepochybujte a nereptajte! Súdy Božie sú nevyzpytateľné! Boh snáď má s národom vaším svoj obzvláštny cieľ v budúcnosti. Jedno je potrebné a toho sa držte: práca a modlitba spasí váš národ. Neohrožene hlásajte vášmu ľudu, aby sa nezpustil Boha, viery, dobrých mravov a práce. Aby si vážil sám seba, svoju reč, zvyky a obyčaje — a príde doba, že zvrtne sa kolečko osudu a národ váš príde ku samostatnosti a bude sám nad sebou rozhodovať. Teraz ale tu je čas, aby som vás zpiatky doprevadila do vášho domova na zem.

— Vďaka, srdečná vďaka vám, kráľovná, za všetko to, čo som tu vašou laskavosťou zkúsil, — riekol som pobozkajúc Lune ruku. Potom odporučil som sa Selénovi, ďakujúc mu za unovanie jeho, a pokloniac sa i Noclile, bol som hotový ku odchodu.

Luna, dotknúc sa najprv rukou pleca môjho, potom chytila ma za ruku a v tom okamihu cítil som, že noha moja mesiačnu pôdu zanechala. Tou istou cestou a tým spôsobom, jako hore, diala sa cesta moja i s mesiaca dolu na zem.

Po niekoľko minutách nachádzal som sa už na matičke zemi a keď ma Luna až na moje lúžko doprevadila, s ľúbym výrazom na tvári zmizla mi z očí, — a ja ležiac na lúžku, precítil som sa zo zájdenia. Nástojte! U nôh mojich zhliadol som sedeť Števa Vrždialika, s utrápenou tvárou, pohrúženého do myšlienok.

— Viktoria! — zvolal radostne Števo, vidiac ma otvoriť oči a posadiť sa na lúžku.

Čo potom nasledovalo, láskavý čitateľu, domysli si sám.