ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Už ma záujem a trpezlivosť pomaly zanechávať počínaly, bo z dosavádnych vidín srdce nepocítilo žiadnu radosť, keď v tom ešte jedna vidina predstavila sa zraku môjmu.

Z mesačnej chmáry vystúpily obrysy dvoch mužských osôb a ja z prvého pohľadu poznal som v nich nášho slovenského drotára a cigáňa.

— Čo tu hľadáš Dzurkes? — oslovil drotár cigáňa.

— Ha! — mrdol plecom cigáň — nuž čože by šom hľadau, nuž prišieu šom šem ako druhí štatoční ľudia. Žomreu šom. Na môj dušu, verte mi drotárko! žomreu šom našchvál!

— Naschvál? — rozosmial sa drotár; teda sa ti na silu chcelo umreť?

— Tak, tak drotárko; na môj dušu, verte mi: poražilo ma od veľkého štrachu.

— Ach, ešte že čo? Čoho že si sa tak náramne preľakol? Snáď si niečo potiahol a žandári boli ti za pätami, a ty od strachu pred paliciami volil si radšej zomreť?

— Eh, nie tak, na môj dušu! — riekol cigáň. — Ale ja šom ša veliče naľakau; nože len počúvajte drotárko, ako vám budem rožprávať…

— Ja šom ši pekne krášne kovau klinče v kolibe, keď žražu pán notariuš ž dediny prišly do náš, š tak veľkým píšmom pod pažuchou ako vráta na koštole.

— Či šte šeči doma? — pýtal ša pán notáriuš, vkročiač do koliby.

— Ej doma, doma, de že by šme boli! — ohlašiu šom ša ja.

— Nato hneď vytiahli pán notáriuš píšmo a povedali: Viete čo čigáni! Vyšiel rožkaž od šlávnej krajiny a od vyšokého miništra, aby ša šeci čigáni po čelej krajine popíšali do tohoto lajštra. Teda ty Džurkeš povedž mi na tvoju dušu, koľko váš je tu všetkých, aby šom váš do tohoto píšma zapíšať mohol.

— Keď šom ja tie šlová počul, žľakol šom ša velice i poviem:

— Na môj dušu ľahký rátung — nuž šedem detí, žena druhá a ja tretí.

— A pán notáriuš náš tak do lajštra žapíšali.

— Ale načo náš to len popišujete? — tážal šom ša.

— Nuž to je preto Džurkeš! počúvaj, poviem ti. Konečne po mnohých štoletiach, ako vy tu čigáni bývate, chče vyšoká uhoršká vláda vedeť: koľko vlaštne váš čigáňov v krajine ješto?

— Na môj dušu, — riekol šom ja, — bielych čigáňov ješto viac, ako náš čiernych.

— Uhoršká vyšoká vláda — pokračoval ďalej notár — prišla na tú myšlienku a odhodlala ša š vami čigáňmi po čelej krajine porobiť už raž nejaký poriadok. Vyšoká vláda zamýšľa urobiť a pretvoriť váš na poriadnych ľudí, a preto nedovolí vám viač kočovať a túlať ša po krajine ako hladným vlkom. Ž ohľadu toho naloží vám, aby šte ša na jednom miešte ušalašili, poriadne domy poštavili, začali obrábať žem, šprevádžaly priemyseľ a gaždovali, ako druhí poriadni občania. Žakáže ša vám žobranie po dedinách. Ďalej dajú ša vám natlačiť šlabikáre a modlitebné knihy a šíče vo vašej čigánškej reči. Vy ša mušíte učiť čítať a píšať, vaše deti mušia chodiť do školy a vy štarí do koštola. Takto váš chče vláda urovnoprávniť š druhými občanmi uhorškej krajiny a učiniť osožnými členmi ľudškej špoločnošti.

— Čo? Bože môj — povedau šom ja, — na môj dušu nikdy v Detve nebude čigáň rychtárom ani notáriušom!

— A toho, čo mi pán notáriuš ešte narožprávali, šom ša tak štrašne preľakau, že ma tam na škutku žrádnik vyhodiu — a šľak trafiu.

— No vidíš, Dzurkeš, — riekol drotár, — ako je to len v tej našej uhorskej krajine. O vás cigáňov, kočovníkov, svetských tulákov a na najnižšom stupni mravov a človečenstva stojacich ľudí počína a chce sa vláda i spoločnosť maďarská tak tuho zaujať, že chtiac vás oblažiť kultúrou, chce vás i učiniť poriadnymi ľuďmi v spoločnosti občianskej, — kdežto na druhej strane tá samá vláda: trom milionom Slovákov ničí, zatvára školy a otvára krčmy, habe kultúrne peniaze, zapovedá z verejného užívania slovenské spisy a knihy, národných ľudí prenasleduje a pozbavuje chleba, slovenskú reč vytiská z úradov atď. Vašu cigánsku reč chce vzdelať, našu slovenskú ale vykynožiť. Ej, Dzurkes! zle si sa veru spravil, že si zomrel. Časom bol by si sa dožil toho, že z tvojich detí alebo zo súkmenovcov tvojich stanú sa stoliční páni.

— Ej na môj dušu, to nebude nikdy! — riekol cigáň. — Nuž a vy drotárko, jako že šte ša šem doštali? — tázal sa drotára Dzurkes.

— Ja? — odvetil Jano Zabrinčiak, drotár z Dlhého Poľa z Trenčianskej, — veľmi jednoducho. Drotúval som ako obyčajne po Dolnej zemi. Navracajúc sa domov na sviatky a majúc v kapse pár zarobených zlatých, zastavil som sa na nocľah na jednej dolnozemskej čárde. V noci ta prišli dobrí správci, beťári a naleznúc ma tam, najprv ma obrali o peniaze a potom mi dali nožom do pŕs „laufpass“ na druhý svet.

— Teda váš žaklali? — s podivením zvolal cigáň.

V tom zrazu nablížila sa k ním tretia postava.

— Kto si? — spýtal sa jej drotár.

— Štefan Malinčiak, murár z Vavrišova v Liptove.

— A čo sa vám stalo, že ste taký dotlčený, doráňaný?

— Viac než 300 kamarátov, liptovských murárov boli sme stavali oné veľkolepé a nádherné paláce pre milleniovú výstavku v Pešti. Nepozornosťou našich staviteľov pri stavbe jednoho „babylona“ bolo sa stalo to, že sa ohromné lešenie i s pracujúcim na ňom ľudom srútilo. Mnohých poobrážalo, mňa ale do smrti zabilo. Nuž odtiaľ tie znaky na mojom tele.

— Ó, Bože! — zvolal drotár; — teda nie len obete umu, mozolov, daňovej prirážky, ale aj obete slovenskej krve a životov požadovala milleniumová maďarská výstavka od Slovákov!…

V tom ožiarila ma jasná žiara neobyčajného svetla — a zraku môjmu videť sa dala velebná postava kráľovnej mesiaca Luny vo sprievode svojej komornej Noclily.