ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Dve nové postavy predstavily sa zraku môjmu — a Selén, na opýtanie sa moje, ktoby ony boly, odpovedal: — Tam ten prvý je Daniel Lichard, znamenitý vedomec slovenský; ten druhý ale je mluvozpytec (fiolog) maďarský.

— Hovorte čo chcete a prekrúcajte vec, jako vám ľúbo, ja však tvrdím, — riekol Lichard — že vaša maďarská mluva obsahuje v sebe hodne vyše 500 slovenskych slov, ktoré požičajúc si z reči našej, svoju chudobnú reč s nimi ste si obohatili.

— Vybojujúc krajinu pred tisíc letmi od Slovanov — odpovedal maďarský literát Szabó — mali sme právo použiť i reč premožených ku vzdelaniu našemu.

— Neokrášľujte to tak, — odpovedal Lichard, — ale radšej vypovedzte doprosta opravdový stav veci: My Maďari odcudzili sme Slovákom mnoho slov z jejich reči, a to učinili sme pre hrozitánsku chudobu našej mluvy.

— Nem igaz! — odvetil Szabó, — nie všetky slová, ktoré vy zo slovenčiny odvodzujete, sú slovanského pôvodu.

— Nuž, máme stíhu, — riekol Lichard, ukážte že niektoré z tých slov, nech ich veznem pod pytevný nôž. Vederemo!

Keď Szabó dlho rozmýšľal, jako by hútal po tých slovách, tedy prehovoril Lichard:

— Nuž vari tőmlőcz, lakat, haza, háboru, túró, kutya, vezér, gyűrű, tehén, ibolya, Losoncz sú pôvodné maďarské slová?

— Čiro čisté maďarské, tvrdil Szabó, — a o tom vás pane kolega ľahko presvedčím!

— Čujme! — zvolal Lichard.

Szabó začal:

— Tőmlőcz je složené slovo z tőmni, pchať a lócza, lavicza; lebo veď zlodejov zvykli pchať do diery a usadiť ich tam v chládku na lavicu;

— lakat pochádza od lakás, lebo sa kladka, zámka na dvere bydliska klade;

— haza je od ház, poneváč domy ležia v domovine;

— háború, pochádza od hab a orr: kde sa totiž bijú tam tečie ľuďom z nosa krvavá pena;

— túró, brindzu, preto tak pomenovali Maďari, lebo ju dorábajú Staroturanci;

— kutya, pes, je staromaďarské slovo, ktoré sa nedá derivovať zo žiadnej druhej reči;

— vezér, pochodí od vezetni;

— gyűrű, je tiež pôvodné slovo, poneváč je známo, že starí Maďari boli výborní remeselníci od medi, striebra a zlata, a teda i prstene a obrúčky shotovovať umeli;

— tehén je pôvodné maďarské slovo, taktiež aj ibolya;

— Losoncz (názov mesta), pochádza zo slov ló (kôň) a sáncz (priekopa). Známo je totiž, že Maďari, keď prišli Turci do Uhár, tam pri Lošonci sa jim na proti postavili a tam pre svoje kone šance nakopali, aby sa pred tureckými guľami ochránili…

— Risum teneatis! — riekol Lichard, srdečne a chutne sa smejúc na ethimologickom výklade tých slov. — Chcete-li očuť moju mienku? Veľmi snadno vás presvedčím, že všetky tie slová sú zo slovenčiny ukradnuté. Nuže poslyšte!

— My Slováci voláme žalár, karcer, temnicou. Vynechaním koncovky ou zostane temnic. Premenením samohlások e a i na ő bude z toho tőmnőcz. Premenením ale spoluhlásky n na l, vyjde z toho tőmnőcz. Dľa tohoto už hádam môžete chápať fabrikáciu maďarských slov zo slovenčiny.

— Poďme ďalej:

— Klad, kladka (zámočka), pochodí od klásť, kladiem. Popremieňaním hlások jednu medzi druhú, povstalo z klad: lakt, a k vôli ľúbozvuku vtislo sa a. Tak povstalo lakat. Túto metamorfósu i sám Gabriel Szarvas, maď. filolog odôvodnil.

— Chyža. Maďari ako známo nemajú ch. Nemohúc vysloviť ch, ostalo len h; z y urobili si a, zo ž — z a a zostalo. I vyšlo zo slovenskej chyže haza.

Zbúra — ábora — hábora = háború.

— Nenie pravda, žeby sa brindza preto „túró“ menovala, že ju Turanci na St. Turej dorábajú, ale túró pochodí zo slov. tvaroh, nasledovne: tvaroh — tuaroh — tuaró = túró.

— My Slováci ináč menujeme psa — koťuha (sa kotiť) a z tohoto vynehaním koncovky ha zostalo koťu — kuťa = kutya.

— viesť, vedie, vedzie, vedziar, ten čo vedie, veziar, a s vynechaním a vezír = vezér.

— Kde je diera, povieme, že tam máme dieru, alebo djúru; maďarským vyslovením gyúrú = gyűrű.

— tehén sa utvorilo zo slovenského ťahún, a ibolya urodila sa zo slovenskej cibuli.

— Losoncz nepochádza z ló-sáncz, ale zo slov. Lúčenca; nasledovne Lúčenec — Lúčan-c — lóšan-cz = Losoncz.

— Vášmu tvrdeniu — premlúvil Szabó, pane kolega, žiadon Maďar neuverí.

— To rád uverím, lebo znám, že sa Maďari so slovenským jazykozpytom nezaoberajú; a viem prečo: jedno sa ho boja, aby nemuseli vyznať pravdu, a za druhé zo zášti a opovrhlivosti oproti všetkému, čo je slovanské. I chudák Gabriel Szarvas za to, že trochu posvietil na čistotu maďarčiny, musel prehltnúť horkú piľulku, ktorú mu zavdali maďarskí filologovia.

I nechže slovenskí mluvozpytci hovoria a tvrdia jako chcú, že tie lebo oné slová sú z koreňa slovenského, — hovoril Szabó, — predsa však i maďarskí „nyelveszi“ dokázali, že mnohé slová, bárs sa i na slovenský pôvod ponášajú, predsa sú číro maďarské. Tak ku pr. Slováci hovoria, že káposzta, pecsenye, patkány, kalapácz a iné zo slovenčiny prešly do maďarčiny. Ale tomu nenie tak.

— Že tie slová sú pôvodne slovenské, to potvrdia u nás aj školskí chlapci, — riekol Lichard; len to je pravda, že všetky odcudzené slová sú na maďarské kopyto (kapta) nabyté.

Nenie tak, pane kolega! — priečil sa Szabó; — dovoľte nech vás presvedčím, Káposzta je složené z Káp a hozta. Istý Maďar menom Káp (pozdejšie sa písal Kapy), cestovateľ po južnej Afrike doniesol z ostrova Madagaskaru sám prvý semiačko tejto rastliny do Uhorska a začal ju tu pestovať. Jemu k úcte a pamiatke nazvali Uhria tú zelinu: Káp-hoszta = káposzta.

Pecsenye nepochádza zo slovenského „pečeňa“, ale zo slov: becs (úcta) a ennie (jesť), t. j. česť je to jesť. A vskutku že je pečienku česť jesť, preto aj na čisté taniere hosťom dávame a všelijakými „garnirungami“ ju okrašľujeme.

Patkány pochodí od vad — kan (divý brav).

Kalapács je složené slovo z kalap a ács.

Mészáros odvodzuje sa zo slov messze a árús. Reznici totiž z ďaleka dovážajú dobytok a kupčia s ním.

Ugy van az kedves kollegám, — doložil Szabó; — ba najnovší jazykozpytci maďarskí tvrdia, že maďarská reč bola prvou na svete, pravdepodobne, že už v raji pôvod svoj vzala. Tiež aj za starodávna Babylonci pravdepodobne hovorili maďarsky, lebo potvrdzuje to meno jejich najvýtečnejšieho kráľa Nabuchodonozora, ktoré sa odvodzuje zo slov napba kotorozó (do slnca hučiaci).

— Odpusťte pane a nemajte mi za zlé, že sa musím zasmiať — riekol Lichard, ale keď sme sa už raz do sekcirovania tej maďarčiny dali, nuž vyslovme sa do prosta. Straniva mena Nabuchodonozora som ja inakšej mienky. Vedzte, že to meno neodvodzuje sa zo slov napba kotorozó, ale zo slov: ne bolondozzon az úr!

To bola ostrá piľuľka, ktorú zadal Lichard Szabóvi, preto tento aj onemel a s tým bol koniec filologickému diškursu.

Lichard ale ešte dodal:

— Tak, tak domine, to ti maďarskí mluvozpytci látajú, plátajú, prekrúcajú a konečne ignorujú všetko, čo je slovenské, len aby dákosi chudobu a nahotu svojej mluvy zakryli; lež nedá sa to tak ľahko. Slovenský pôvod požičaných slov vykľuje sa ako šidlo z vreca. A ešte keď tvoria nové slová, to je až do rozpuku, jaké nesmysle, jaké monstrá z jich jazykozpytnej fabriky vychádzajú. Sed habeant sibi — dokončil Lichard a s tým obe postavy zmizly zraku môjmu.