ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Podivno! Nikto z nás smrteľníkov ani by si nebol pomyslel, žeby sa kdesi do vedna sísť mohly dve tak veliké protivy, jakými v živote svojom kedysi boli dvaja mužovia narodení na pôde Uhorska, totiž Hurban a Kossuth. To sa síce ani na tomto svete nestalo, lež nikto nebude zapierať, žeby sa to nebolo mohlo stať na druhom svete.

Sprievodník môj Selén, ukázal mi dvoch mužov, jednoho len na poly, druhého ale jako mlieko šedivého; a keď mi riekol, že títo dvaja mužovia sú Hurban a Kossuth, ja od prekvapenia som sa až zľakol. Tamten výtečník a vodca Slovákov, tento ale polboh Maďarov.

Oba títo mužovia zabraní boli do rozmluvy, ktorú som ja dychtive počúval.

— Mne sa síce — hovoril Kossuth — ani nesvedčí rozmlúvať sa s vami, Hurbane, jakožto so zradcom vlasti, za ktorú som ja celý môj život obetoval, ale…

— Tu, kde sme — pretrhnul mu reč Hurban — prestáva všetka zášť a nepriateľstvo; tu sme ale už skutočne rovnoprávni; no nevytvára pobyt náš tu zo seba to, žeby sme si smele do očí nazreť nesmeli, a čo ktorý má z nás ťažkého na srdci, nepovedali.

— Chcete snaď so mnou, Hurbane, polemizovať? — riekol Kossuth. — Alebo snaď chcete ma presviedčať o inom, než o čo som ja počas môjho života činiť za dobré uznal? Daromné je vaše unovanie; na mojej

strane je samá nepodvratná pravda.

—Asnaď vari tá pravda, Kossuthe, — spýtal sa ho Hurban, — že ste učinil vlasť a národy v nej s vaším účinkovaním šťastlivými? Ha, ha!

A či neprišiel maďarský národ v najnovšom čase ku cieľu, po ktorom tak túžil? — tázal sa ho Kossuth.

Prišiel, — odpovedal Hurban. Tohoto času nachodia sa Maďari na vrchole svojej slávy a moci, tak že ani za doby svojho najchýrečnejšiecho ráľa Mateja Korvína, na tej výške slávy a moci sa nenachodili.

Lež túto moc a slávu nevyvydobyl ste jim vy, Kossuthe, s vašou revolúciou (szahadságharcom)), ale na tento vrchol slávy doniesol ich jejich dobrotivý a rytierskv kráľ Fraňo Jozef, ktorého ste vy boli detronisovali…

Po očutí mena kráľovho zakabonilo sa čelo Kossuthovo od nevoli.

— Ano — pokračoval ďalej Hurban — tomu dobrému kráľovi, proti ktorému ste sa boli zbúrili, môže maďarsky národ ďakovať všetok svoj včulajší rozkvet, moc, vliv slávu a bytie. Ten istý kráľ to učinil, za ktorého som i ja bol meč do ruky chopil.

— Ha, nespomínajte mi to, Hurbane! — zvolal Kossuth, — lebo zvrie vo mne krv…! Radšej povedzte, čo z toho máte vy a vaši Slováci, že ste sa r. 1848 proti Maďarom meča chopili a Nemca bránili? Čujete, Hurbane! Jakú odmenu ste za to obdržali od Viedne? Jako sa vám zato odplatili Rakušania? He?

— Povedzte mi, Kossuthe, driev — spýtal sa ho Hurban — jakú odmenu dostal predtým slávny poľský kráľ Ján Sobiesky, že Viedeň od Turkov oslobodil, a jakú odmenu obdržal ruský cár za to, že rakúskemu cisárovi uhorskú korunu ratoval, ktorú ste vy pri pokorení revolúcie u Világoša ruskému cárevičovi bol ponúkal? He?

— Nevďak a posmech! — riekol Kossuth.

— My nie tak Slováci, — riekol Hurban. Nám Slovákom náš jasný kráľ dal rovnoprávnosť, stejnú s inými národmi vo vlasti, ktorú ale nám Maďari zapreli a odobrali.

— Tak vám načím! — zvolal Kossuth, — lebo vy Slováci miesto do Budapešti šilháte do Viedne, do Záhrebu, do Prahy, ba i do Moskvy. Namiesto žeby ste boli dôverní bratia a spojenci Maďarov, týchto pánov krajiny, vy gravitujete na vonok, chcete krajinu roztrhať, ba i vari Rusovi zapredať, čo sa vám ale dozaista nikdy nepodarí, lebo Maďar je pán a bude pánom v krajine, vy ale „szegény tótok“ budete na veky len želiarmi v nej!…

— Kossuthe! i teraz dýcha z vás len maďarská pýcha! — riekol Hurban. — Tedy želiari, „idegen faj“, nevoľníci sme my Slováci v našej pravlasti?

— Budete nimi až kým sa len nevtelíte do maďarského národa! — odvetil Kossuth.

— A vy to nazývate slobodou, bratstvom a voľnosťou? — tázal sa Hurban.

— Maďari majú právo žiadať od všetkých národností na území Uhorska žijúcich, aby sa stali Maďarmi, lebo kto jie maďarský chlieb a pije maďarské víno, nech je Maďar s telom i s dušou! — odvrkol Kossuth.

— I ten, ktorý jie len ovsený chlieb a zemiaky a pije vodu potočnú? nadvrhol Hurban.

— V Uhrách musia sa stať všetci Maďarmi! — odsekol Kossuth.

— Dľa môjho náhľadu — prehovoril Hurban — sú už všetci nemaďarskí občania tak zmaďarisovaní maďarským blahobytom, že jim už nechybí inšie len vtáčie mlieko.

— Panslávi sú príčinou toho, že v Uhrách nejdú veci tak, jakoby ísť mali, — odvetil Kossuth.

— Ale veď sú pánslávi v Uhrách z účinkovania vo verejnom živote, z úradov a zo škôl úplne vytisnutí. Jako že môže tvrdenie vaše byť pravdou? Nepravý je váš dôvod, — pozdvihnul Hurban.

— Nebude dobre v Uhrách, kým len jeden Slovák, Rumun, Srb a Rusniak tam dýchať bude!

— A na miesto nich práve toľko millionov židov nevtelí sa do maďarstva! — dodal Hurban.

— Radil som a radím vždy Maďarom, aby sa spojili hoc aj s čertom, len aby vykynožili Slovanov a Nemcov, lebo títo sú najväčšou prekážkou môjmu národu, že väčšmi napredovať a zveľadiť sa nemôže, — riekol Kossuth.

— Pravda, — riekol Hurban: — na západe Nemci, na severe a na juhu Slovani, na východe Rumuni sú príčinou, že sa Maďari ani na šír ani na zdlž ďalej pošinúť nemôžu. Lež milý pane, už zanikla tá doba, keď vaši predkovia — ale nie vaši, lebo vy ste pôvodom svojím Slovák, lež predkovia maďarského kmenu — pole svojho účinkovania (jako za času Lehela a Tuhutuma) rozprestierali po šírej Europe až do krajín porýnskych…

— Čože, nie moji predkovia? — tázal sa kvapne Kossuth.

— Čítal som v Turci, v dedine Košuty zvanej, po slovensky napísaný rodokmen rodiny Košutovskej, rodených slovenských zemanov, a tam som našiel i nebožtíka vašeho otca, ktorý sa ešte tam bol narodil — odvetil Hurban.

— Lári-fári! Ja cítim, že vo mne koľuje rýdza krv maďarská, — hlásil Kossuth.

— Tak zvykli hovoriť všetci renegáti zo slovenského rodu pošlí, — prehovoril Hurban.

— Tieto slová nepovedzte dvakrát, Hurbane! Lebo…

— Vášho hnevu, Kossuthe, sa nebojím, vašej hrozby sa neľakám; už minula doba, keď ste mali moc, že mohli ste ma vydať hrdelnému súdu; lež prozreteľnosť Božia vám váš kalkul prekazila.

— No, neušli ste preto pomste národa, ktorý pamiatku vašu i po smrti zhanobil!

— Vás ale Kossuthe, ten istý národ, ktorého ste doniesli o milliony peňazí a boli vohnali do jarma a okovov nemeckých: s kráľovskou pompou pochoval, za polboha a svätého vyhlásil. Ad magnam gloriam Magyariae!

Na to razom obe postavy zraku môjmu zmizly a naša pozornosť obrátila sa na chvátajúceho ku nám v spešnom behu dľa kroju známeho človeka.