ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Jasenné odpoludnie. Popŕcha.

Do naložených vozov priahajú. Na cestu schystaný maršbatalion stojí na dvore kasárne. Pušky v pyramídach, tornistry rozložené.

Zlostný krik, maďarské bohovanie a rev podpitých i žalobný spev smutných ozývajú sa vôkol. Pred kasárňou plač, omdlievanie biednych slovenských matiek… Pustia ich, či nepustia do kasárne posledný raz prežehnať svojich synkov? Azda, po prísahe.

Vojakom delia už posledné — patrony. Keď i to bude, rozstúpia sa na Maďarov a Slovákov, odprisahajú a hudba zahrá: „Isten áldd meg…“ ^[1] a vo vresku trúb pohnú sa s húfom slovenského dedinského národa, ktorý prišiel smutne vyprevádzať svoje nešťastné deti, a s celou ulicou na stanicu, pre parádu hlavnou okružnou cestou.

Janko Vrábeľ, 18-ročný šuhaj-Slovák, tiež drží čiapku, má ju už kopcom, a predsa nemestí sa mu do nej 18 paklíkov patronov; podrží i polu kabáta, poberie patrony a s nohy na nohu vlečie sa k svojej tornistre, hľadajúc očima svojho strýca v oknách kasárenských chodieb, ktorý s ostatnými vojakmi skryl sa ta pred chvíľkovým strmým dažďom. Ale už pretíchlo a Janko ho hľadá, ako by mu chcel povedať: „Však mi ich nadelili… Blázni! Myslia si, že ja z nich i len jeden vystrelím…“

Strýca nenašiel, a tak obracia oči, hľadí, ako zkúsenejší starší vojaci rozkladajú patrony do pása a tesno pod chrbát do tornistry, aby boly ľahšie. Janko prvý raz vidí toľkú hŕbu patronov; plné bedny miznú v rukách vojakov. Ako vidí druhých, i on nepovedome stŕha papierový obal a nezručne pchá mastných patronov za pás — 60, kam sa obyčajne vkladá len 40. Masť na patronoch sa mu hnusí. „To iste aby guľa ľahšie prenikala telo i kosti“, a myseľ Jankova zase shŕňa sa na istej myšlienke, okolo ktorej už dávno blúdievala, od uvedomenia si, že je Slovák a Slavian — a Srb, Rus sú jeho bratia, a prvým nepriateľom že mu je Maďar.

Holé, mastné patrony vyzývajú čím ďalej taký vzrušený cit, že ledva vládze zadrhnúť slzy… Ba ruky sa mu trasú…

Schytí nabitý mech na chrbát a znovu hľadá strýca, ktorý, ako slabší chlap, koná službu strážnu a prišiel sa rozlúčiť s Jankom, a teraz, keď by ho Janko najviac potreboval, azda odišiel, ani mu ruky nepodav… A on, Janko, má plnú dušu, chce strýcovi čosi veľkého povedať. Strýc kýva rukou, Janko ho zbadá, a ztečú mu prvé slzy. Utre dlaňou, ako kvapky dažďa, a pustí sa hore k strýcovi… Strýc sa tiež pohne, ide mu naproti; stretnú sa na schodoch, a Janko objíme strýca a šeptať chce, ale, vzlykom prerývané, hlasno znejú slová:

— Strýčko, nejdem! Nejdem, nemôžem proti bratom srbským, ani ruským…

Strýcovi vypadnú slzy, tuho objíma chlapca, tisne tvár k tvári; Janko čuje, ako sa strýc trasie a premáha, sipľavo, zúfale i láskavo šepce mu výrok:

— Tak si, syn môj, o hodinu na šibenici, a mať tvoja zajtra v arešte… Bude, že sme ťa my naviedli…

— Mať? A prečože by mať…? — desí sa Janko.

— Preto, že ti je mať, — vrkne zlostne strýc, usilujúc sa prísť k chladnej rozvahe. — Vravel som ti a vravím: tu máš smrť istú a tam môžeš sa dostať do zajatia; len maj rozum a oči v hrsti.

— A ja nebudem strieľať, — vzdoruje Janko, ako decko.

— Strieľať, strelíš, kam chceš… Do neba vysoko, do bratov nemusíš.

— A keď ma zabijú… Škoda bude môjho mladého života i tej guľky, že zabila brata, a nie Nemca, Maďara, môjho odvekého nepriateľa, — povedal, ako by chcel upamätovať strýca, čo si doma čítavali, čo sami zkusovali, že v Rakúsku Nemci odpierajú bratom Čechom práva plného rozvitia, nám Maďari i právo holého života… a teraz máme isť s nimi bojovať a súkať si pevnejší bič, ktorým nás už i tak, ako otrokov, šibali a pľuli v tvár našim slovenským materiam, že nás porodily, slovensky hovoriť, modliť učily.

— Ulejú guliek aj na tých dosť, — šepnul strýc a, chytiac Janka za ruku, sviedol ho na dvor, kde už volali: „Maďari sem, Slováci tam. Prisahať!“

— Píš hneď, píš často! — prikázal strýc Jankovi. — Ja už musím do služby. — Aby nevyvolal nové vzrušenie, zaprel cit, i odobral sa od neho rýchle so slovami: — Srdce máš, maj i rozum… — a iba po ceste opätoval si polohlasne jediné slová: „S Bohom, synku! S Bohom, synku! Úzko ti je… Úzko nám všetkým statočným Slovákom…“

Janko pristúpil a ústami prisahal a v srdci zapieral, prosiac Boha odpustiť mu, že sväté meno Jeho berie nadarmo.

Hudba mestom hrá akýsi zúrivý pochod. Hádžu kvety, podávajú darky…

Janko sa neobzerá, neberie. Opustiac hlavu, sklopenými očima vari kamene dlažby číta… a bôľom stisnuté hrdlo nedá sliny prežrieť, a čím sa viac bráni, tým viac valia sa mu do očí slzy a kvapkajú na nehodnú dlažbu zmaďarčeného mesta.

Už ich ani neutiera.

II

Janko je v poli, a to v prvých radoch.

Robí. Stoja nad ním, dozerajú.

— Keby tí vedeli, že sme my tu Slováci, iste by sem nestrieľali, — dumá v duši, keď fičia s ruskej strany guľky, alebo keď hviždí, hučí a trhá sa šrapnel, granát… — My by sme tých zákop nekopali, ani drôtov neplietli, keby nestáli nad nami Maďari. Privítali by sme vás: „Zdravstvujte!“ a šli s vami, k vám, ako domov…

Keď musí na stráž, na výzvedy a zbadajú kozákov, Janko na sto krokov ťahá a odtiahne sa na kraj kukuričného, obilného poľa, a keby ho videli, kýval by im rukou, volal: „Poďte, poberte, vysvoboďte nás!“ Ale kozáci nejdú, zmiznú za vŕškom, a už tresne šrapnel, zodvihne sa, ako strašidlo, stĺp čierneho prachu zeme; vyhodený granátom. Patrolu sťahujú a Janko, sklamaný, že ani teraz nedostal sa do zajatia, vracia sa domov…

V noci, postavený na stráž, hľadá cestu po nebi a vyratuje si, asi ktoré hviezdy zaviedly by ho k Rusom… Už nemá inej myšlienky, iba preč, preč. Tam mu iste povedia „brat“, a tu iba maďarské urážanie rodiča, Krista, Boha a prezývanie, posmievanie: „Ty sprostý, ty smradľavý Slovák!“ Nemožno už vydržať. Ale vo dne, alebo za jasnej noci nemôžeš ujsť, budú strieľať za tebou; keď je tma, hmla — netrafíš, zablúdiš, vezmú ti život na šibenici, a škoda by ho bolo, keď si ho už doniesol tak blízko spasenia…

Ako roľníkovi zem prekopávať, ploty pliesť, hoci drôtené, nebola by ťažká robota, ale uvažuje, načo to; myslí, že na tých drôtoch majú sa zachytávať, vo vlčích jamách prekáľať Rusi. Ako by to spraviť aspoň zle? Slabo zapliesť drôt, slabo zabiť kôl… No najťažšie mu je patrony utierať, pušku, bajonet čistiť; to mu prichodí, ako by hneď po očistení sám seba mal tými nástrojmi zavraždiť. I naštekajú mu, i čľapnú ho po tvári, ale Janka to nebolí; pomyslí si, že to trpí za svoje slovenské presvedčenie, za lásku k ruským bratom, ktorých keby nebolo, boli by nás Maďari už dávno zožrali. Ale medveďa boja sa i za ohradou, že raz zodvihne labu i na záštitu našu…

Za štyri mesiace na fronte vystrelil Janko na rozkaz 7 gúľ: päť v noci a dve vo dne. No pevne verí, že nikomu neublížily, lebo nemieril, ale obzeral sa, či sa kto naň nedíva, a potom už pustil do výše, že si sám pomyslel, aby mu náhodou na hlavu nepadla… O dvoch vo dne vystrelených je istý, že neuškodily ani muške. Ako že to bolo?

V noci mrazy, vo dne teplo; steny priekop o poludní sa už rúcaly. Bolo treba čistiť, opletať. Robota vraj súrna, oficieri poháňali, ako paholci. Všetko muselo robiť, dozerať. Menovite prvé línie mrvily sa ľuďmi, ako mraveniská. Civilný národ musel podvážať koly a haluzie.

Po nebi váľaly sa oblaky, pomedzi ne blyslo kedy-tedy slnce. Zavalení robotou, vojaci ani nezbadali, iba keď — tuliby! — rapoce äroplán. Vyliezali, otáčali hlavy a hľadali ho očima po nebi, ako vždy. V tom už bijú kanóny, štekajú guľomety, liniou letí maďarský rozkaz: „Strieľať! to je äroplán ruský!“

Janko musí tiež pre pušku, i vynesie ju a hľadí, nečujúc, čo komandanti vykrikujú. Velia strieľať. Äroplán naoko nízučko, pozvoľna nesie sa nad liniou, ani si nevšímajúc, že sa vôkol neho trhajú šrapnely a letí tisíce guliek. Janko zamiera strachom, že letúň bude sostrelený… Od hrúzy nevládne padá na kolená, pritvára oči, aby nevidel toho nešťastia a modlí sa, modlí: „Chráň ho, Bože, zachráň, spas ho… A ty leť, ponáhľaj sa, lebo beda ti…“ a sťa šialený dvíha pušku, vystrelí do sveta raz, druhý raz, aby odohnať letúňa, a kľačí, zabudnúc sa už i modliť, len srdce sa sviera, dych stavia, slychy trhá…

Až keď odvážny letúň dobre si obzrel, čo to tam za shon, a vracia sa k svojím, Janko vzpomenie si, že kľačí; vstáva a ustatý vlečie sa s puškou do zákopy.

No dlho, dlho má ešte pocit hrúzy, akú môže mať človek, vezúci sa strminou na splašených koňoch dolu vrchom sto siah nad riekou a vidiaci, čakajúci okamih, kedy sa už voz prehodí a sletí s ním do priepasti, a jestli sa nezabiješ v letku, to iste sa utopíš v rieke…

Pocit smrteľnej úzkusti.

III

Takej hrúzy Janko viac neprežil.

O niekoľko dní, za hviezdnej noci, včas ráno začali Rusi proti honvédskym líniám postupovať. Janko bol na poľnej stráži, v jame vyše hlavy.

Chlapci vťahovali hlavy medzi plecia, lebo ruské guľky pišťaly už blízko a nízko. Maďar kaprál oznámil do telefonu, že Rusi postupujú veľkou silou, že ich nemožno zadržať.

Rozkaz: aby behom po jednom ustúpili. Maďar vyhnal chlapcov z jamy a tí sa rozpŕchli, každý inou stranou, a stúlení, ako zajačky, bežali, bežali…

Janko sa prežehnal, vyskočil a bežal, kam ho oči viedly. Guľky ruské hvižďaly mu poza uši a proti tvári počaly sa trhať šrapnely, zarývať granáty… Niektorí kamaráti už revali od bôľu, volali: „Bože môj! Pomoc!“ Janka razom ako by bola zem zhltla. Skočil, či svalil sa do starej zákopy. Po chvíli, keď sa už vyššie niesly guľky, vyzrel, či sú Rusi ešte ďaleko. Neboli. Keď sa priblížili na 20-30 krokov, Janko vyhodil pušku, vystrčil hlavu, strhol čiapku a pozdravil Rusov hlasným: „Zdravstvujte, bratia! Ja som Slovák!“

Podbehli traja k nemu, pomohli vyhodiť patróny z mieška i opaska, a prvé bolo zakúriť si. Jeden vrátil sa s ním, nestačiac Jankovi za pätami. Bežali z dostrelu kanónov… Odbehli, sadli si oddýchnuť a zase zapáliť, už nie cigarety, ale „papirosy“. To bolo prvé „ruské“ slovo, ktoré sa Janko naučil.

Tak sa dostal do túženého zajatia a vďačne myslel na strýca i na to, že čo sa strýc ešte natrápi, kým sa za ním dostane…

IV

Janko robí v lese pri dreve s 300 Čechmi a Slovákmi a myslí si, že je to ako doma, v kolibe na Chotárnej… Iba že čaj nepodnáša mu mať, ale vojak. Chleba dosť, jedla dosť, dreva zbytkom, so všetkým bol by spokojný, iba ruský tabak ako rasca, viac ho rozsypeš, ako vykúriš…

O svete nevie, domov píše každý týždeň…

*

Teraz kamaráti donášajú nové chýry, novinky, že tvorí sa československé vojsko na pobitie Maďarov a Nemcov. Janko myslí, utvrdzuje sa čo deň väčšmi, škriepi sa, presviedča seba i druhých, že tu by bola príležitosť, ako nikdy: striasť maďarské jarmo a dokázať sebe i svetu, že i Slováci hodní sú svobody.

Vie, že „národ je len tam, kde sa ukáže“.

— Keby nám dal Pán Boh všetkým to vnuknutie… poslúžiť raz aj sebe, mali by sme svobodnú Československú vlasť…

Váži Janko svoje srdce; no či bude z neho slaviansky brat nielen po srdci, ale i po meči, to má ukázať neďaleká budúcnosť…

Po otcovi — Juro Kotiak. Ale že bol nahluchlý, ba niekedy cele hluchý a preto nebezpečný najmä v noci s nabitou puškou v rukách, dali mu vojaci meno „Hlucháň“, a vše mu dokladali aj prídavné „sprostý“. Bez urážky, a z hnevu iba vtedy, keď pristavil a zadržal a bola noc, zima a patričný nemohol sa dovolať pomoci.

Vzdelanejší usúdili, že doktorovi, ktorý toho človeka odobral, v statočnej krajine vzali by diplom a majora, či ký čert bol, ktorý ho na front poslal, že bolo by vše vyslať na revíziu ta, kde večer, v noci Juro Kotiak stojí na stráži — u drôtov, a hoci aj len u zákop, alebo za nimi.

*

Gazdovský sluha v obďalečnej doline a dedine oravskej, ženatý, otec. Rokov — ? Ktože ho vie koľko. Vraj dváštyridsať. Kedysi ho za vojaka nevzali, oženil sa a robil a žil po biede, ako druhí ľudia.

Razom rozchýria, že je vojna.

Gazdovi dvaja zatia i druhí z dediny už išli, a Juro len počúva, že je ozaj vojna, a nevie, čo je to. Iba sa shovára večerami so ženou a deťmi, že zlé niečo, keď i v kostole sa modlievajú: „Od hladu, moru a vojny — vysloboď nás, Pane!“ a z obrázkov, ktoré v meste na jarmoku v panoráme videl, keď sa so ženou, ešte dievkou, za ruku vodili, predstaví sa mu obraz, že sa tam chlapi strieľajú, rúbajú, koľú…

Robí a iba sa díva, počúva, ruky podáva — kto zase z dediny ide, kto sa vrátil i kto sa už vraj nevráti…

I jemu uťahujú, roboty pribýva, to vidí deň po deň, a že je drahota, to zkúsil, keď bol krpce a súkna kupovať. Posúdi, poželie a vzdychne: „Od hladu, moru a vojny…“ A žena je vďačná Bohu, že má hluchého, starého muža. Ich sa vari len vojna nedotkne. Čože by si počala…?

*

— Juro! Juro ! — reve gazda večer na dvore.

— Hou! — ozve sa Kotiak a ide dnu, dumajúc si, načo ho od statku volajú? „Olovrant bol. Do skleničky gazdina uliala. Chleba zahrynúť tiež… Keby si gazda pomyslel, že ešte nedostal — boly by dnes dva glgy…“ Zahrnul vlasy v pitvore, vošiel, a ono miesto skleničky: rychtár s hárkom.

Popis. Asentírka.

Plač ženy a detí. Zlosť starého gazdu, že už príde, vari, rad aj na Peja, starého, slepého koňa, keď Jura vzali a zatia už tam hynú, kone, vozy už dávno tam.

— Nebude mať ani kto a na čom sečky odrezať, — dudre gazda. — Ale predsa by ťa mali pustiť, veď si hluchý, — potešuje gazda seba i Jura.

— I ja by som sa ufal na tie moje uši, — vraví si Kotiak i rodina.

*

Jura obliekli a ostrihali. Nie že by ho pustiť, ale za hluchotu ešte dostal dva razy po pysku…

On totižto do týždňa — za dva počul obstojne, na druhý týždeň — mohli ste revať naň, strieľať z mažiara, Juro ako peň. On si vavrel, že ako ide mesiac hore-dolu, že tak čuje-nečuje. Dali mu však vojenskí doktori mesiaca!…

Juro narukoval. Nepočul. Doktor naložil ho pozorovať. Jurovi sa otvorily uši, dostal „simulant“ po ústach, a marš do kasárne. Zase mu zaľahlo, ohluchol. Pozorovali ho znova, a Juro „švindler“ zase dostal a vrátili ho do kasárne, ako zdravého, súceho.

Oficieri povyberali podobných nahluchlých, nasprostastých, poloslepých, ťarbákov a podobných a dali im čestné meno „ekstra cúgu“. Učiteľov dostali mladých, „vyberaných“, ktorí z príkazu týchto bedárov socali, plieskali, kopali a na zábavku svoju i cudziu uváľali po blate a prachu, uhnali ako líšky zajacov… O 3—4 hodiny denne dlhšie, než ostatných.

Takto vojenčine vyučili ich chytro, ako aj ostatných zdravých, a na piaty týždeň major formoval nový maršbatalion i rozdelili „ekstra cúg“ a skamarátených nešťastníkov rozsypali… Dostali nové háby, miesto drúčkov pušky a všetko vojenské. Ztratili sa medzi mnohými…

Posledný deň pred odchodom na vojnu boli probovať na streľnici „ostrými“ strieľať. Ruky sa im triasly ako libačky, triaslo sa pod nejedným i lešenie a, okrikovaní, mykaní, plieskaní, nejeden bol ako bez rozumu, a tým horšie voslep strieľali, prebíjali guľami rámy, šíny streľnice na 20—30 krokov pred sebou, ako by figúry, postavené na 300 krokov, všetky ožily, maly pušky, strieľaly, k ním sa blížily…

To už bolo skoro ako vojna, lebo keď prišli „chlapci“ domov, sťahovali košele a pozerali, ukazovali si otlčené plecia a líca… hrešlili i smiali sa jeden druhému.

Juro Kotiak tiež zvedel, čo je puška, i hľadel na ňu, ako na živú potvoru, pazúrami zadrapivšiu sa mu do pleca.

— Ublíži ti, ťažká je, bolo by ju so všetkým do vody hodiť… A vleč ju, a vláč to ťažké žrádlo do nej…

Už mu bolo neraz o hlade, o smäde zaostať, ale, pošibávaný prútom feldvebľa, predsa vyšiel do zákopy, hoci „na počet“ doplniť niektorého raneného či vypadnutého vajaka.

*

Nedlho vojenčil Juro. Ale ja a všetci, ktorí sme s ním žili, máme peknú vzpomienku naň. Ja ju píšem a tí tam, neboráci, v zákope iste zachovávajú, ak ešte kto z nich trvá…

Jura a ešte jedenásť chlapov doviedol kaprál do zákopy pod večer. V jaseni.

Chlapi ako chlapi, ale Juro sa hneď vytrčil, predstavil. Oficier spytoval sa ich po maďarsky, ako sa volajú, a Juro po ústach nerozumel, na uši nepočul a iba hľadel, vyvaliac oči a otvoriac na prázdno ústa…

— Ten je trocha hluchý, — oznamoval kaprál.

— Čo mu ja pomôžem? O jedného blbáňa („idiota“) viac alebo menej, — povedal, obracujúc sa ku kadetovi.

— Však mu kanóny uši otvoria, — usmial sa kadet, a začaly sa vtipy, ktoré boľavý smiech vyvolaly nám nejednému.

— Ale vidíš dobre?

A Juro slovenskú otázku porozumel a dosvedčil, že dobre vidí.

— A strieľať vieš?

— Viem.

— Z r…, — doložil oficier, a páni sa smiali.

— A utekať vieš?

Juro kývol hlavou a podozrieva, čo by to malo znamenať. Za ostatnými zmŕštil tvár do úsmevu, ako keď sa druhí smejú a ty by si tiež chcel a nevieš, na čom. Akože prisvedčiť, keď mu, odkedy narukoval, tĺkli do hlavy, že kto sa bojí, alebo odbehne, bude zastrelený…

Mali sme už všelijakých v cúgu, ale hluchého ešte nebolo. Kapráli, švarm-komandanti brali si chlapov, aby mali rovným počtom, ale kto si vezme — Jura? Vzal si ho kaprál do „slovenskej“ švarmy, kde chlapi maďarsky málo alebo nič neznali.

Bola zima, mráz. Tmilo sa.

V spoločnej zemlianke sa kúrilo, len ťažko bolo o drevo, lebo zákopy boly v šírom poli, na oráčine. Chlapi zďaleka na sebe vláčili drevo surové a mokré, čo iba sipelo v piecke. Dym vo vetre dusil chlapov, líhali si pod ním na brucho a neraz ich vyhnal aj zo zemlianky.

Teraz bolo ticho. Starí vojaci tisli sa k piecke, noví tiež podchodili a začali sa oboznamovať, spomínať rodný kraj a všetko, čo sa od vojny stalo tam i tu. Zvlášť kto žije, kto je zabitý… čo doma ženy, deti, matere…

Juro bol sa složil u dvier a sedel na holej hline, na ktorej chlapi aj spávali, kladúc si pod hlavu svoje tornistry. Noví chlapi nesmelí, Juro pohotove. Hluchý, nerozumie, nevraví a plachý uhýba sa každému, sťahujúc sa do klbečka, ako slimáčik.

Doniesli kávy, ale jesť niet čo, zapaľujú fajky, cigarety. Tak i Juro. Namiesil na dlani so slinami tabaku, nabil fajku, pripiekol a kúril, kúril, až v očiach rezalo, srkajúc vedľa seba s jednej i s druhej strany riedke sliny. Druhí pľuli pred seba, konča nôh.

— Ty sviňa, akože si do toho ľahneš?! — okríkol ho frajter, a Jura poučili, že tam bude ležať.

Pozrel, kde to on má ležať, a i rukou i podošvou poroztieral sliny, chytro pichnúc fajku do vrecka. Boh vie, čo si myslel o kamarátstve týchto ľudí, a so strachom hľadel na jednu hviezdičku frajtra, pomysliac, že je iste na to, aby sprostákov, ako je i on, zavracal. Veď to zkusoval, odkedy je vojakom.

Len by jemu rovní boli mu ozaj rovní, družní, na pomoci…

Chlapi, ktorí boli v službe, piekli, či len opekali v piecke zemiaky, ktorých bolo dosť na poli, len ich bolo ťažko zpod zamrznutej zeme driapať a hneď ti fŕkaly poza uši guľky… Rusi, iste sýti — a sýty vraj hladnému neverí — mysleli si, že chlapi čert vie čo v poli stroja, a ono — zemiaky driapali, ako driev bôb, fazuľu, kukuricu a všetko, čož do brucha jest, sbierali…

Juro trhol hlavou, vyňal fajočku, opatrne vybil ju na dlaň, sosypal popol, ďubol skriveným ukazovákom do fajočky a konečne pošiel si položiť uhlík. Hľadeli naň, pristavil sa tedy i on a, vidiac v pahrabe ohorené zemiaky, vzal, omakal jeden a bol by ho rád celý zhltnúť, ale iba ho prevrátil a nechal tam, povediac:

— I ja by jeden-dva… A keby bolo, ako doma — štipka bryndze a za skleničku… nedopovedal.

— Choďte si nadriapať! — neprajne zreval, čí bol zemiak, a vychytil ho od uhlia a kobŕľal v rukách, umäkušil i rozpučil.

— Ale daj mu jeden…

— Daj svoj!

Neprajnosť, závisť nie od srdca, ale od žalúdka, z hladu, ako medzi hladnými psy…

Juro kročil, sadol a fajčil.

Ľahli už temer všetci, i „pekári“ driemať začínali, hoci boli v službe.

Juro pozrel, ako ktorý leží, počal sa ukladať i on. Zívol víchrom, vzdychol: „Ach, Bože náš!“ prežehnal sa hlasne a počal odriekať „Otčenáš…“ a potom, Boh vie, azda ním samým naskladané úryvky vzdychov o nebezpečenstve a nešťastí. Ktorí driemali, ba i spali, zodvihli hlavy, že čo to, kto to? Jurovi bolo to iste šeptané, ostatným hlasné predmodlievanie. Ale jaké! Jaká prenikavá, úprimná modlitba. V úzkostiach smrti modlil si sa v duchu neraz, srdce zamieralo, studený pot stekal čelom, ale taký dojem z modlitby mal som ešte iba raz v živote: keď sa strýc, ktorý pri pamäti umieral, modlil za naším kostolníkom modlitbu za umierajúcich… Juro, ako by razom pochopil, kde je, v akom nebezpečí života, modlil sa a my načúvali… ako by sme sa nikdy nikto neboli modlili.

— Nate zemiačik, — nahol sa mu nad ucho mladý neprajník, ktorý pred chvíľou vravel: „Daj zo svojich,“ a podával dva ako päste.

— Pán Boh zaplať! — pokrútil Juro hlavou, že nechce.

— No, nate, keď vám dávam…

— Už som sa prežehnal, nebudem, — a Juro nevzal.

— Ako chcete, — zahanbený, ticho sebe doložil vojak. — Bude mne viac.

Ale nikoho nezvala poznámka k smiechu.

V takej nálade sme pospali, krome tých, ktorí boli v službe: štyria do pol noci, štyria od pol. Títo spali oblečení, tamtí v plnej výzbroji, sediac u dotlievajúcej pahraby, zvonili hlavami na dobrú noc…

Ráno robota: zákopy, bojnice čistiť, upravovať, rýpať, kopať, opletať, a ani čert nepomyslí, aká je vojenská robota, i keď je naoko ticho. Robia sa prípravy, aby ticho nebolo.

Dostalo sa už aj novým chlapom. A od toho dňa začali slúžiť, ako druhí: popri troch starých vždy jeden nový.

Juro bol robotník na mieste. Kopal, hlušil, ani najatý, celý deň. Iní sa shovárali, odťahovali, za zemiakmi, jedlom, cigaretami chodili, postávali, ohrievať sa šli. Juro si zapálil do fajočky a vše len popľul dlane. Shovárať sa nemal s kým. Ktože mu bude do ucha revať?…

A i pre inšie ľahko mu bolo vydržať, kam ho postavili. Hvizdu guliek nepočul vôbec. Len keď sa vše sprášilo vedľa neho a na to mu prstom a posunkami ukázali, že: „To pú, guľa… zabije ťa…“ opatrne púšťal sa do roboty, ako by sa bál, že tú, ktorá už padla, vykope a tá ho zabije. Kanóny niekedy trocha počul, ako by vraj „pes štekol“, a hľadel riedkymi jasnými očami po nebi, kde sa roztrhne šrapnel. Keď prvý raz videl stĺp čiernej zeme, vyhodený granátom, a cítil, že sa i pod ním otriaslo, prežehnal sa: „Už som vás odchoval, moje siroty…“ a krčil sa, uhýbal, bežal, ako videl druhých.

Pred guľkami s povrchu zeme vše ho museli však smykať, skrývať do zákopy, diery, jamy… Potom už odbehol, ako by tam, kde stál, niečo zlého bol spravil.

— Vás aj zabijú, a nebudete vedieť, — dohovárali mu všetci a poučovali ho, že to nemusí práve tak všetko vyplniť, ako nakladajú…

*

Kaprál s frajtrom vyučili nových chlapov a i Jura probovali, ako má pristaviť každého, i oficiera, i známeho i cudzieho, ako heslo pýtať a odpovedať, a za chybu sľubovali smrť…

Postavili ho na stráž pred zákopy a potom poriadkom i k drôtom.

Keď v tú hodinu nikto nešiel, bolo dobre; keď sa kto trafil, bol krik. Juro sa stúlil, vyvalil oči, ako sova, zasvietily sa mu bielky, zuby, a len skočiť, či streliť… od strachu, že ho obesia, ak bez poriadku prepustí, a „poriadok“ akože on mohol znať…? Vše musel pribehnúť kaprál alebo frajter ratovať dozorčích, i žmýkalo nejednému v črevách, akého to blázna postavili na stráž, ešte kohosi srazí…

Oficier sa smial a Jura chválil, ale Juro chápal, že je chvála neúprimná, a bol by plakal sám nad sebou, že si z neho páni dobrý deň robia.

Raz sa však stalo, že na vyššieho dozerajúceho oficiera Juro, aby ho pristaviť, „zaštrkal“ puškou, a ten sa musel vrátiť a Jura obísť.

O chvíľu bolo telefonovania, akého to chlapa majú pri štvrtej kompánii?

— Hluchého.

— Tak ho nestavajte, kade chodí dozor, — znel príkaz z kancelárie bataliona.

Jura prestali stavať k drôtom, pred zákopy, ale ho postavili za zákopy, a tam ho už tak ani pre „heslo“ netrápili. Naučil sa ho — dobre, nezapamätal si ho — čert po ňom.

Pravda, to už nebola služba, ako druhých. Iba postávanie a mrznutie dlhé hodiny, celé noci. Tam mal Juro pokoj a, nevyspatý, naučil sa stojačky driemať, ako hoviadko. Ale stalo sa, že ho vyhrešil, koho prepustil, a Juro potom už zase, keď koho zočil, kričal: „Stoj! Kto si?“ a zakričal tak neraz i kamarátom, ktorí vyšli naľahko… na vodu, na zemiaky, do doliny na kuchyňu sa ponáhľali. Strhol pušku, oprel do brucha a kričal.

— Ty hlucháň sprostý!… Ešte mi ju vpáli, — i smiali, i zlostili sa kamaráti, a bol vše krik, dovolávanie sa pomoci, alebo mrzni a obchádzaj priekopou.

Ešte mu uľavili v službe: nebrali ho na poľnú stráž, ale nechávali ho dozerať na novú spoločnú zemlianku, aby niečo nezmizlo.

— A dačo prichystajte! — nakladali mu kamaráti.

Juro sa domyslel. Zabil klincom zemlianku, navláčil dreva, nadriapal zamiakov, a keď chlapi doniesli z dediny kotlík, zemiakov nielen napiekol bez vody pod starým hrncom, ale i nabielil a v kotlíku navaril.

— Takých som vám, oravských! — vítal natešený kamarátov, predkladajúc posolené, sypké zemiaky, čo označoval slovom „oravských“ a tešil sa pochvalám, ako dobrá kuchárka.

Vše ho zase kaprál a za ním i druhí poverili, aby im opral uteráky, ručníčky. Juro vyriadil kotlík od zemiakov a vyváral prádlo, mädlil v rukách, že sa mu vybielily ani bačovi v mlieku. Pary a dymu z fajky bolo v zemlianke, len sa valily, keď si otvoril dvere.

Juro dosiaľ mal plnú dušu a hlavu vojenčiny, strachu, že ho pre čosi, čo ani sám nebude vedieť, zastrelia jeho vlastní ľudia. Teraz, keď nám bol už viac gazdinou, ako vojakom, počal myslieť i na svoju dušu, na svoju rodinku. Na modlitbu jeho sme už boli privykli. Ale Juro, po čase, byvše v zemlianke sám, osmelil sa i zaspievať. Spieval, aké mu na um prišly, ale najviac adventné, pôstne. Mal tenký, trasľavý hlas žobráka, k chvále buď mu rečeno. „Kde si môj premilý Ježiši Kriste? V úzkostiach a biedach sám pri mne stoj, sám pri mne stoj!“ túto pieseň nám každý večer vyňal všetkým z duše a my niektorí, neznajúc s ním spievať, začínali sme za ním plakať…

Keď sme sa vše hádali, vadili, Juro, neberúc v škriepkach účasti, zčista-jasna začal spievať, a už kto-ten sa našiel, čo povedal: „Nevaďte sa, počúvajte.“ Tak miernil nás v hneve, naprával naše city.

Bol rád, že chlapi na poľnej stráži šťastlive obišli, nachoval, napojil nás, ľahli sme, a on bral sa na svoju stráž za zákopy…

*

Vidiac, že niektorí vše píšu, pomyslel si, že by aj on napísal domov. Ale neznal. Kúpil si od kamaráta desať kartičiek, odložil ich a iste hútal, čo, ako? Konečne poprosil kaprála, ako by od neho kráľovstvo nebeské pýtal. Kaprál mu ochotne sľúbil a potom i napísal a spomenul ženu, deti a rodinu. Krátko, 5 — 6 riadkov. Ale Jura to neuspokojilo. Dobre, bolo dobre, ale nie „zejména“. I najal si druhého a tak, čo kaprál nevedel, „aby sa nenahnevali“, diktoval: Pochválen a pozdravenie zejména žene, trom deťom po mene, svokre, kmotrovcom, gazdovi, gazdinej, susedom shora sdola a ešte na rozličné mená, čo si to už nemohol ani rozomieť, a že je živý a zdravý, čo žiada od Boha aj žene, deťom a tak zejména, ako začal, po mene vyrátal všetkých, že na dve karty ani dokončiť…

Deti mu napísaly veľkým, žiackym písmom: „Milý muž a otec náš“ a pozdravenie, ako on písal, aj že tomu, ktorému, Štefanovi a Mišovi, už nemohli pozdravenie povedať, lebo že ich už tiež stiahli. Hádam sa tam ešte aj sídete… A Miško že už má dva zúbky…

— Či ti kedy podám chlebíka? — zarumádzgal starý Juro a vytrel slzu päsťou.

A čo mu deti raz písaly, skryte, po jednom, povyťahoval všetkých chlapov, ktorí čítať znali, a dal si tú istú kartičku prečitovať a potom sa už sám so sebou, akoby s domácimi svojimi, nahlas shováral… A zase dal písať. I smiať sme sa vše museli, ako „šuškal“, aby sme nevedeli, čo píše, a všetci sme jeho listy diktovať počuli a mladší, figliari, mu i pomáhali skladať, a vše naopak, čo on ovšem nepočul, len jeho pisár sa nemohol zdržať smiechu.

Keď po mesiaci mohol poslať žene 10 korún, myslel si, že jej kravu na otelení posiela, a vypisoval, hrozne bol netrpelivý, či ich už dostala. I zlostil sa.

*

Keď ktorého ranilo, bol by chcel všetko vedieť, ako, kde a či ho nie veľmi. Ak počul, že niektorého zabilo, spytoval sa, či ho dobre, či sa dlho netrápil, a šeptal: „Odpočinutie večné daj mu, Pane!“

Časom mohol sa preniesť bližšie k peci, ale on nie, necítil sa byť rovným druhým vojakom, ale len sluhom, a zostal pri dverách, na ktoré vše do rána mráz navial ľadového ihličia. Skrčil sa do obaranca na holej hline, alebo smetiach, ale o Vianociach mu už kolená triaslo, plecia trhalo, ako — odpusť Bože — starému psovi.

K všetkým bol citlivý, účastný, a keď videl, že sa niektorý chytá za hlavu, šuchá si žalúdok alebo brucho: „Žrenie, však? Žrenie?… Keby bolo pálenky do skleničky s čiernym korením…“ a už aspoň potešil. Ľúbil vypiť, menovite keď dali po glgu ostrejšieho trungu — rumu. Čaj, varené víno, to vraj iba kútniciam (šestonedieľkam).

Ak druhí chlapi doniesli a napiekli zemiakov, navarili bôbu, kukurice „na dzobky“, on nevzal, nejedol, len keď mu podali.

— Nezaslúžim. Vy robíte, a ja sa doma tlčiem… Ale keby vám bolo slaninky, brynzdičky, mliečka, — napúšťal nám sliny…

Radi sme ho mali, ako otca. I pristalo mu to: vek, kde-tu už aj šedivý vlas, medená chudá tvár, ktorú mu vše vyholili, ako kaplánovi, i pod nosom, i na krku, pod zátylkom. Vše ho aj za pol dňa „riadili“, poťahovali britvy a na jeho tvári zkúšali, a Juro zavŕzal kolená… i vše bolo srdečného nevinného smiechu, ako medzi deťmi, ktoré často sa smejú na najmenšej pletôčke.

Za všetky služby — čo sme mohli inšie? — dali o glg viac a uštedrovali sme mu tabaku a priúčali ho kúriť cigarety, ktoré sa však v jeho ústach rozsýpaly, v prstách mrvily… Jeho bola zapekačka s večnou „kvapkou rosy“ (sliny) na ušku… Bola celá okutá a chránil ju, ako oko v hlave.

I pretrvala ho.

*

Večer vyšiel za zákopy na svoju obyčajnú „službu“, a ráno ho našli mŕtveho.

Či šly hustejšie — nepočul, či ho našla zablúdená guľka, ale prešla ho rovno popod srdce.

Vyžalostili sme sa nad ním srdečne.

— Hľa, čo nás čaká! — vraveli milí Slováci moji, ako obetovaní baránkovia.

Juro nechal nám na pamiatku pieseň: „V úzkostiach a biedach sám pri mne stoj, sám pri mne stoj“, ktorú sme si potom vše večer tíško zaspievali a, ako ktorý, odvracali hlavy a utierali slzy…

A Jurovej žene až traja, vari z vďačnosti a aby mala „lepšiu istotu“, napísali, že jej muž je už pod zemou…

Boli by sme mu šli aj na pohrab, ale kdeže na vojne!? — Vzali ho sanitári do dediny k doktorovi a zahrabali.

*

Ako po prvé šli kamaráti na poľnú stráž, odťali v horičke poriadneho dubca, okresali kríž a Ondro, doma valach, chytil sa vyrezať naň kriváčkom Umučeného Krista, za čo sme ho prezvali „majstrom“, a druhí, ktorí znali písať, vyrezali a vypálili meno i deň smrti: „Tu spočíva…“ a prosili sanitárov, aby kríž zahradili Jurovi nad hlavu.

Neviem, či sa dostal práve jemu, lebo tam bolo hrobov viac a bez krížov, bez mena, ale kríž stojí, a konečne či krok-dva bližšie, či ďalej… Tam je.

Len by ho nebol akýsi Maďar, ktorý tam štyri kilometre za čiarou pri kuchyni či tréne pasie brucho za Maďarskú, len by ho nebol zohavil a maďarsky nenapísal, že vraj Juro Kotiak „vykonal svoju povinnosť“, totižto že umrel.

Začože umrel? Či bude jeho vdove a deťom viac chleba? Viacej práva?…

Slováci! Pamätajte: Maďarom slúžite v tejto vojne, Maďari vás už poslali na smrť stotisíc, a zahubia, zotročia vás ešte horšie, než ste boli do vojny, ak neobrátite svoje hlavy, svoje srdcia, svoje ruky i pušky proti nim.

Umrieť za svoj národ, za bratský národ, to je „vykonať svoju povinnosť“, ale Slovákovi umrieť za Maďara, za Nemca, — ktože to pochopí, kto má rozum a srdce pre svoju slovenskú rodinu?…

I

Poviete, že všetci vojaci žijú teraz na štátne trovy: jedlo, šata a pláca idú zo štátnej kassy. A ono veru môj Jurek mal vlastnú kuchyňu, keď i dral bakanče a kepeň erárny. A keby ho neboli vsilili do nich, bol by iste radšej prišiel na front vo svojich krpcoch a širici dedinskej, v ktorých narukoval, keď ho, 38-ročného, vzali na vojnu.

Lebo bakanče odrely mu nohy a na šate, čo do prstov chytil, to sa trhalo, páralo, a Jurek svoju „krpčiarku“ — ihlu zabudol doma a do erárnej nemohol niťky navliecť.

„A kepeň, akýže to kepeň? Alebo tá čiapka? Nohavice? Trocha prší, už ti tečie dolu strieškou na nos; kepeň — handra: zmokne — neusušíš ho, uschne — tepla nedá; nohavice, pukajú sa na kolenách, párajú v rozkroku… až hanba.“

Veď Jurek, hoci bol len dedinským pastierom a nemal ani len ženy, háby mal predsa súkenné, ako sa patrí, a huňa po päty mohla prežiť aj starého otca, a keď sa do nej zakrútil, bolo mu ani v starej izbe, a toto ti vietor až pod pazuchu duje…

„Nuž začože ja mám slúžiť? Začo? Povedzteže vy mne, začo my slúžime? Chovaj sa, aj ešte celú kompániu, obšívaj sa, vyhrab si dieru ako krt a rob, hluš, mrzni, mokni a čakaj, kedy ťa z diery vykúria, alebo v nej zavalia…“

„Nebude ti treba truhly, Jurek.“

„Veď ono ešte ani na tvoju dosky nepília…“ odhrýza sa Jurek, keď frfre a kamaráti ho huckajú, prekryjú mu niečo alebo i uchytia lopatku, sekeru, začo sa zlostí, že by sa vychytil, keby bolo kam.

Ináče dobrák, vďačný, prajný, ale samotár, ktorý už pred frajtrom nevie, na ktorej nohe má stáť, a oficiera keď len zazre, už zabudne aj svoje meno a uteká, ak môže, do svojej diery, alebo sa doň aspoň chrbtom obracia. Plachý, ako ryba. On je dôverný len s niektorými, ktorých ráta tak asi za rovných sebe v civile. Ale práve preto, že sa jeho nebojí nikto a on všetkých, lezú, po čo komu treba, do jeho diery, ako domov.

„A ty sa tráp, vláč na sebe, kradni…“ dudre sebe pod nos, keď zbadá, že mu zase niečo uchytili, zjedli.

„Ja vás tu nechám a pôjdem k tamtým“ — ukazuje prostodušne na ruské strany — „keby vedel, že ma nezahlušia…“

A keď mu kamaráti neodpovedajú, Jurek uvažuje za všetkých:

„Ktože vie, či sú to tiež nie ľudia, ako my… Hádam tak veria v Boha, ako my…“

„Veď už Rusi hej, ale kozáci, Čerkesi!…“

„Aj tí by iste šli domov, keby im povedali, že nemusia tu byť“, vidí Jurek ľudí v ľuďoch a marí sa mu v mysli, že „takto nič po nič“ by on nemohol človeka zabiť, iba ak by už ten „takto nič po nič na mňa letel…“ „I to by som mu ešte hľadel uhnúť…“

Toľko z filozofie Jurekovej, ktorý nerád veľa rozprával, nerád myslel, lebo nikdy si nebol istý, čo z toho vypáli a či za najpoctivejší úmysel, slovo, skutok — nevyhorí. A mal dosť iného trápenia: so žaldúkom; tomu vyhovieť zabralo mu myseľ a celý čas i úradný i svobodný.

II

Jureka našiel som už v zákope, teraz rok pod jaseň.

Bojov nebolo, vysielaly sa iba poľné stráže a v tyle opevňovaly sa zákopy: bily koly, plietly na ne drôty, kopaly vlčie jamy, zakrývaly zákopy proti šrapnelom. Keď pršalo alebo fŕkaly s ruskej strany — kde tiež to isté robili, čo my — hustejšie guľky, vykladali chlapi zákopy pažiťou, vymazávali okienka-bojnice, opravovali svoje podzemné chlieviky a robili i spoločné zemlianky, i bili hlboké pivnice-šachty proti granátom, a tak sa ukazovalo, že tam budeme i zimovať.

Jurek stojí na stráži na kraji zákopy, aby ďalej videl ponad obilie a kukuricu.

„Čože vidieť?“ spytujem sa ho na spoznanie.

„Vtáča vše vzbŕkne; idú spať, bude večer. A tie pľuhy — myši dusím… Kdeže nám vystačia! Nás je veľa a ich ešte viac,“ ukazuje Jurek akúsi zlosť.

„Čože?“ nerozumel som ho.

„Nuž tie zemčatá, vravím…“

„A Rusov nevidieť?“

„A kedyže tých vidieť…? Keď ho aj vidíš, nerozoznáš od hliny. Nie. Iba, hľa, ako dymia…“ ukazuje Jurek na obzor, „tí už varia, a my iba keď sa zotmí… Zaťahuj remeň,“ povedal už viac sebe, ako mne.

„Navaria kamaráti…“

„Eh, mne nie; keby im ja…“

A skutočne, nezadlho sa ukázalo, že Jurek si je sám kuchárom.

Druhí bývali po dvaja, po traja i štyria spolu v zadných stenách zákopy, v pivničkách, vykopaných od vrchu a zakrytých povalkami, alebo rytých do hĺbky s prirodzeným sklepením samej hliny. Prvé boly vyššie, mohol v nich človek zohnutý stáť, v sklepených iba sedieť, lebo ich ťažko bolo prehlbovať a musely byť ryté hlboko, už vo vrstve hliny, pol druha, dva metre pod zemou.

Sedieť a ležať. To Jurekovi stačilo. On sa nastál dosť vonku, v diere chcel iba sedieť alebo ležať.

Dalo sa do nej vtiahnuť iba po bruchu, i to len človeku neširších pliec, než boly Jurekove. Mokrý Jurek, vlečúc sa do diery alebo z nej, vyťahoval sa ako tehliar, samá hlina. To ho nemýlilo.

„Keď uschne, omrví sa. A je to zem, a nie lajno,“ zlostil sa, keď mu druhí vraveli, že je uváľaný, ako „pujško“ v kaluži.

Ale keď udrel mráz, zadul vietor, všetci sme Jurekovi dieru závideli. Nám prefúkalo aj na chrbát, jemu bolo ako decku v perinke.

Vtiahol sa, zapchal dieru za sebou snopkom dobre utlačenej slamy, ako zátkou sklenicu, a už nevedel, nepočul, čo sa vo svete robí.

Rozložil ohňa a chystal sa variť, podľa toho, koľko mal času: zemiaky, fazuľu, „gebuzinu“ a všetko, čo sa dalo zjesť. Syseľ si vraj nanosí zrna do diery, ale môj Jurek bol múdrejší syslíka. Aby sa mu jedno neprijedlo, snášal všetko: zelenú i zaschlú kukuricu, zelenú i suchú fazuľu, bôb, repu, burgyňu, cviklu, tekvicu, kapustu, kaleráb, kvak, mrkvu, petržlen i rascu, a čo by mu neporadila ani najopatrnejšia gazdiná. I huby sbieral a svieže piekol, varil i sušil. Najväčšia mu bola bieda o cibuľku, a cesnaku už vôbec nemohol dochytiť. Zemiakov dovliekol na svojom chrbte v tornistre a vo vreckách kepeňa, v rukávach, to by si na páre za dva týždne neodvozil. Sám jedol, dva-tri razy dňom i nocou, nám dával, a vždy mal.

Na čo sa druhí ani neobzreli, jemu sa všetko zišlo: zodvihol hrubšie suché steblo, papeček, halúzku, a kým sme s poľnej stráže domov došli, už mal v tornistre do náručia ráždia.

On totižto tornistru dopoly rozviazal a papeky, halúzky lámal na kratšie a idúcky ponad hlavu pchal do tornistry.

Rozgäjdaný, ošklabný, zablateny, čierny od dymu a špiny, neobutý, lebo bakanče, kde tlačily, popúšťal nožíkom a na slabšie zaťahoval špagátom alebo drôtom — na môj’ dušu, nebol ako vojak. Chránily mu však hrdé meno honvéda puška a patrontašky, ktoré mu vše visely, ako bačovi opasok v jaseni.

III

Zodvihol každú handru, zahodenú vojenskú košeľu, gate, hrniec, plech, črep. Na kýho čerta? Hm, Jurek sošíval vrecká, a keď mohol aj motúz dochytiť na ne, od radosti sám sa usmieval svojej podarenej robote.

A či si takto vší nenaplienil?

To som sa ho neopýtal; ale on, ako dedinský pastier, upásol koľkokoľvek statku i cudzieho i z rodiny, nuž ak sa mu i priplienil cudzí hmyz, on rovnako obháňal všetok, i svoj i cudzí: chytil sa vše za pás a otáčal na bruchu všetky šaty aj s kepeňom. Pritom aj čosi dudral, ale som nemohol vyrozumieť, ako nerozumieš psíča, keď ho blchy hryzú a ono češe ich a skučí.

V diere pri ohnisku, možno, že vše vylamoval všiam zuby, ako i my ostatní, ale som nevidel, lebo som bol v nej iba dva-tri razy, i to nie nadlho… Bolo mi tam „tesno“.

A bola i tak len na tri kroky zdľže, na pol druha šíre a nie vyššia pekárskej pece. Predstavte si väčšiu umrlčiu truhlu, do ktorej sa vťahuje živý človek od strany nôh. Po stene kliny a na nich vrecká s tým všeličím.

Na to sa mu nikto nelakomil, lebo ktože bude za dve-tri hodiny fazuľu, bôb, kukuricu variť, vlastne drevo prikladať, keď ho niet. A potom: v diere bola tma vo dne v noci, iba keď Jurek oheň kládol, rozsvietilo sa.

Chlapi mu kradli zemiaky a drevo, hlavne suché drevo, na podkurovanie, čo ho viac hnevalo, ako zemiaky, lebo že len pre lenivosť nemajú triesočiek. Drevu vydriapal dieru do steny, zaprtil ho slamou pod hlavu a tak ukrýval. Na zemiaky vykopal jamu, vykopal druhú, tretiu, čo znamenalo — koľká jama, toľko zeme vynosiť z diery, a ešte tajne, aby kamaráti nezbačili, že už zase niečo „funduje“. A tak, keď mu z jednej schvatli, zostalo v druhej, a keď už „beťára“, ako sa Jurek naučil kamarátov-kradošov nazývať, nič nenašli, Jurek pre seba a pre „zaslúženého“ mal, lebo keby ich nebol odbíjal, bolo by im vždy bližšie bývalo do Jurekovej komory, ako do riadka v poli, a nebol by vystačil, keď predsa musel službu robiť, ako druhí, a neraz si musel odberať času zo sna.

Keď sa však už oslobodil, to ste mali vidieť horlivosť, s akou sa chytal do varenia!

Zabehol si po vodu, rozložil ohňa, odkryl sopúch nad ohniskom, ktorý vari za tri dni dlabal od vrchu, od spodku, kým sa diery, komín, sišly, a ktorý na noc zapchával hlinenou „babou“.

Za otčenáš bolo zemiakov nadriapaných „bachráčik“, ako sám nazýval hrniec veľmi úzkeho dna a širokých bokov, v ktorom vrelo v minúte. No, cigáňka by lepšieho neporadila. Jurek hľadel zemčatá čisto bieliť, lebo premývať ich nebolo v diere príhodné. Podlial trochu vodou, obelely samy, sypol soli, rasce, vopchal petržlenovej vniatky, zakryl dienkom, a keď zovrely, sobral šamotinu lyžkou, zemiačky sa dovarily, nebolo ani čo do popola sciedzať, a už sa šírila vôňa nad všetky vône nielen v diere Jurekovej, ale predrala sa i do zákopy, do okolia, ani tymian od oltára po celom kostole.

Raz ma Jurek ponúkol — dva razy som si vzal zemiačik sypký, chutný ako gaštan.

IV

O erárny nápoj Jurek nestál. Čiernej káve nemohol najsť chuti ani s chlebom, ani so zemiakom; nepil jej vôbec. V čaji bolo mu ľúto „tej kvapky“ rumu a vypil ho, iba keď sme mu všetci opätovali, že „ho“ — rum badať. K čistému rumu sa Jurek nedostal. Ten obyčajne vypili páni oficieri alebo feldvebli a pisári na kuchyni, ktorí radšej zamlčali, než rozchýrili, že kedy-tedy kuľač do cúgu dostali. Víno bolo Jurekovi „vŕbová voda“, striaslo ho od neho, ani keby sa bol elektrického drôtu chytil, a tak sa sám odriekol od erárnych nápojov, lebo poctivej pálenky nedali.

Jedla bývalo: bochník chleba, niekedy len pol a niekedy i len za hrsť sucharov miesto chleba a kúštik mäsa. Polievka nemastná, teplá voda, v ktorej plávaly 2 — 3 fazuľky, a vše len iba šupky z nich. Z toho vyžiť a na tom robiť nemohol nikto, i chovali sa chlapi zemiakmi, kukuricou a čím mohli a a Jurek krome toho zeleninou a všetkym, čo nasbieral.

Ani keby už bol býval v Rusku: varil boršč a šči. Lenže on to volal „gebuzinou“, snáď aby — beťár — nám zhnusil svoju váru: fazuľu, kukuricu, kvak, burgyňu, mrkvu, kapustu a zemiaky spolu varené, z čoho vyšlo jedno tvrdšie než druhé, ale Jurek schlipol s lyžky i celú fazuľku, i hrach, i kukuricu.

„Keď som prežrel kôstku durandziu, čerešňovú, nesprieči sa mi ani fazuľka, kukurička“, a chlípal až radosť.

Čo sa dalo požuť, požuľ, čo nie — „veď ono zhorí“…

Do rezervy mal vždy navarených alebo napečených zemiakov. On pri posedení jedny varil, druhé bielil a tretie piekol, aby využil oheň i svetlo.

Za kúštik mastného mäsa dával trojnásobnú hodnotu: svoje mäso, zemiakov šálku i tabak, lebo Jurek nekúril; ale vari preto viac a stále myslel na žalúdok, a i keď sa z diery ťahal, dojedal posledné, i čo by ako súrne bolo bývalo, nezabudol naplniť si vrecká.

On prvý vymyslel nezrelé divé hrušky a plánky, z ktorých dve nikto nemohol prežrieť — uvariť a tak zúžitkovať.

Keď kedy-tedy nedali mäsa a dovoli zjesť konzervu, to ju Jurek nezjedol, ale delil aj na týždeň do jedla „pre chuť“, a vôbec mal „masť“ v neveľkom dvojušnáčku, aj vo troje zaviazanom akýmsi povojníkom, práve ako keď chudobná mať zaviaže dievčatko do plachty, ktorá je i jej veľká, a dievčatku dôjde krížom pod hrdlo, popod pazušky na driečik, zaviaže do uzla a konce plachty ešte visia dievčatku na päty. Za haliere, ktoré dostal každých desať dní, pochodiac aj tri kompánie, keď lacnejšie nešlo, kúpil čo za 2 — 3 koruny jednu konzervu a sbieral všetko do dvojušnáčka, tešiac sa, ako dobrá gazdiná, že vydrži s masťon do novej, Jurek — do výplaty.

To bola duša jeho kuchyne, ktorú ukrýval, ako drahocenný poklad, a keď sme šli na celý deň na poľnú stráž, nesveril ju ani na všetkých anjelov-strážov, ale vzal so sebou do tornistry na chrbát.

„Keď len ako oriešok, už je iná chuť,“ vravieval, keď ma vše, kaprála svojho, várou ponúkol i z lásky i už aby som zažmúril oči a ho nehrešil, že vytiahol za sebou a na sebe chlp slamy z diery, že nerozumel čistote šiat, pušky, patrónov a vôbec poriadku a službe.

V

Dedinskú robotu: kopať, kresať, na pleci vláčiť, to znal a vždy si „opatril“ či lopatu, či sekeru, čo by ju bol z tretej kompánie v noci ukradol, keď jeho schytili. Cudzí znak srezal, zatrel hlinou a narezal svoj.

Vše ho, pravda, dochytili, lebo on čítať nevedel a slabo napísaného mena si nevšimol, iba keď mu ho iní prečítali a tak ho dochytili, čo sa ako spieral a dušil. Bol z toho smiech i zlosť, a Jurek prišiel na nový spôsob: ostrúhal celé porisko.

„A ja sekeru, lopatu musím mať! Aj pán kaprál, aj všetci len ko mne letíte… Ako že vám nevyhovieť?“ kryl sa mi za chrbát.

Ale vojenská služba, to nebolo pre jeho rozum.

Pri pletení drôtov dokrvavil si ruky, dodriapal šaty a vše ho museli z klbka druhí vysnovať, tak sa zamotal, alebo prevaľoval sa po vlčích jamách, ktoré sa popri drôtoch razom kopaly.

Ak som ho s očí spustil, už bol v poli „na paši“, a za pašou vyšiel vše na kopec, do stráne a, vystrčiv sa — už bily vôkol neho ruské guľky, lebo si mysleli, že ide na výzvedy.

„Tuto mi, ľa, do… sa zabi!“ vadil sa s guľkami, ako so živými potvorami, a už ich muselo veľa byť, aby ho odohnaly.

„Oj, veď ty nebudeš vždy sem hľadieť!“ zastrájal sa.

„By ja uvidel, aby ja taký krásny bôb neobral. Načože je tu? Na zkazu vyjde. Nikomu úžitku. Poď si ho obrať, keď závidíš!“ vykrikoval na ruskú stranu, pravda, na 10 — 12 sto krokov. A zašiel posbierať v noci alebo v hmle.

Na stráži guliek sa nebál. Iba stúlil plecia, vtiahol hlavu a obstál na najtvrdšom mieste.

„Pôjdem skorej „k nám“ alebo „domov“. K nám rozumel domov, do špitáľa; domov — do zeme, smrť. „Ak ma má zabiť, i tak ma neminie.“

Inému chráneniu sa, úkrytom a vojenským regulám nebolo ho možno vyučiť. Ak zavyl granát, šrapnel, otáčal hlavu po nebi, či ho nedozre, a keď tresol, stiahol plecia ešte viac, prižmúril oči, a keď cítil, že sa mu nič nestalo, zase tak pomaly sa vyťahoval, ako slimák zo škrupiny. Nebežal, nehádzal sa do priekopy, do brázdy, jamy, nekryl za kopček, na to si nevzpomnel; iba sa sťahoval a prižmúril oči nie viac, ako keď mu raz vyťali 25, vlastne len 16, lebo prvých 9 vraj nebolelo. Tie ani nerátal, keď komu rozprával, že on tiež dostal „ako na mačku volajú“ („šestnásť!“).

Dostal ich za to, že s dozorného miesta pred drôtmi, oprúc pušku o násyp, sbehol popod drôt podať kamarátovi dva-tri zemiačky a na nešťastie oficier ho dozrel, a Jurek nevedel oklamať.

„Zaslúžil som,“ vravel si rovnodušne dobrý môj Jurek. Zasmial sa i oficier, že Jurek rátal palice na dvoje: neboľavé a „štipľavé“, a sľúbil, že to už viac neurobí.

Ale čerta nie! Čo si mu zakázal, to už viac nespravil, ale — novú nesprávnosť.

Idem zákopou.

Jurek stojí na stráži, nečuje ma. Puška v okienku-bojnici a pred ním kôpka načistených zemiakov. Mali sme ísť nocou na stráž, chcel sa zaopatriť.

„Veď ja jedným okom hľadím ta… A je deň, vedia, že sme tu, neprídu.“

„Veď ale to nesmiete, dostaneme obidvaja.“

„Nuž teda nebudem,“ a spratal zemiaky do vrecák a šupky smietol pod nohy, a iste som mu bol v ten deň nemilým, že aj tie musel posbierať.

Ale viac nechystal obeda na stráži.

No o niekoľko dní nový fígeľ spravil si s ním oficier. Okríkol ho na stráži, či má čistú pušku?!

„Čistil som ju…“

„Ukáž!“

A Jurek podišiel a — podal pušku.

„A načo ma podchytávajú,“ bránil sa, keď mu leteli na hlavu. „Ja sa druhý raz, na môj' dušu, hluchým spravím“.

VI

Vyškolený Jurek o pár dní zase pripustil k sebe jednoročiaka fírera a dal mu pás s patronami, že ich má v ňom vskutku 40, koľko má byť.

Smiech, a Jureka páni a zpolovičky

Maďari-vojaci vysmievali a poučovali, ako môže byť niekto taký (buta tót) hlúpy Slovák.

To Jureka zase nepoučilo, aby nepodal kadetovi — zápalky.

„Videl som im cigaretľu v ústach a zapýtali zápalky,“ vyhováral sa Jurek, a tak ani nevedel, chudák, ako vše podbehol do školy, pod jazyk, čím ho naučili takej nedôvere, že keď pozdejšie prišlo mu spolu bývať v spoločnej hlbokej zemlianke, pivnici, chránenej pred granátmi, v noci ušiel do svojej diery, zapchal sa, nespal, chystal do hrnca, kládol ohník a sopúchom načúval zemetrasenie, krik a svoje meno, keď ho volali do služby. Už som radšej sám zabehol poň, lebo služba ho už tak ohlúpila, že mi ho bolo ľúto.

„Mohli ma nebrať, keď som im sprostý… Ja viem kravy pásť, druhý vie orať, tretí čižmy šiť… a múdri, páni nech by sa bili… Ja aj dnes pristanem,“ dudral si úryvkovite, nesmele Jurek, keď som sa raz dva razy k nemu vtiahol. Ale vydržať som tam dlho nemohol, lebo ma štípal dym v oči a v nose vŕtal čpavok. Jurek môj mal tam ešte jednu tajnú jamku — len aby sa už čím menej s ľudmi stretal.

Trpko mu bolo, trpko.

*

Rád bych ťa vidieť, Jurek môj. Viem, že ťa z diery v máji vykúrili ^[2]… Len či sa pritom nešťastie neprihodilo tebe a tvojim čiernym hrncom, o ktoré si pečoval nad Maďarskú krajinu a Maďarov, čo si z teba iba posmech robili…

Brusilovský nástup.

Deň bol mäkký, hmlistý. Snehu bolo málo, nedržal sa; grieždili sme ho so zemou a kopaním do vzduchu shadzovali s nôh.

Zákopy sa nám obvaľovaly, nestačili sme ich čistiť. Robilo sa teda, ako ktorýkoľvek deň, a málokto vedel, kedy je piatok a kedy sviatok.

— Dnes je doma Štedrý deň, — snivo opätovali si chlapi medzi robotou a, vystierajúc skničované údy, otáčali hlavy za zapadajúcim, hmlou zastretým slnkom.

Čo v tých slovách citu, koľko nevyslovených vzpomienok a koľko teraz tu žiaľu a zadusenej zlosti!

— Vzpomenú si na nás…

— Budeme im chybieť…

— Ba či pomyslia, ako my tu ešte aj dnes nivočiť sa musíme?…

— Dolgozni! (robiť!) Dolgozni! a neprestajné maďarské rúhanie bolo ozvenou na snivé, smutné otázky mojich dobrodušných rodákov slovenských.

Okrikoval fírer, okrikoval oficier, a moji ľudia, desať ráz hodiv tajne lopatku so vzdorným „rob si!“ po jedenásty raz ju dvíhali, a iba na očiach, tvárach si videl, ako ťažko prenášajú, ako sa obzerajú po nebi, aby už strestal Ten, Kto tamhore, týchta zlorečníkov.

— Bratia moji, keď je tu — čo si počať…? Keď odíde — oddychujte, — bral som zodpovednosť za robotu, veď mňa ich urážky nedosiahly.

— Bude už tá robota hotová? — spytoval sa desať ráz denne oficier.

— Bude, — odpovedal som a v duši si pomyslel: „Bude — kedy bude, dnes nemusí byť.“

Štedrý deň.

Obed bol ako inokedy: mäsa na raz do úst a do šálky teplej vody — polievky s troma fazuľkami. No večer vzpomneli si páni na nás v zákopách. Po telefone bolo počuť gramafon a cigáňsku hudbu. Jedno od bataliona, druhé od pluku; vše i klavír — neviem odkiaľ. „Tí už majú hostinu,“ ako ju mávali temer každý večer, „a my…?“ Predsa, poslali nám na štedrú večeru po celom bochníku chleba, belšieho, než býval. Ba bol i sladkastý.

„Také asi koláče pečú chudobní ľudia,“ nešlo mi s mysli, „v najbiednejších slovenských krajoch. Také sa piekly u nás doma pre pastierov, hlásnikov, zvonárov, sluhov, pocestných i cigáňov…“

Ale chlebík bol svieži, s tichou vzpomienkou na domov prežieral sa sladko, i zaliať ho bolo čím: kávou, ktorú sme sami navarili, a tuhej veru! — a na doline stály kuchyne s vareným vínom a čajom…

— Predsa na nás nezabudli, — vďačne spomínali chlapi vojenských pánov, a keď večer oficieri rozdávali nám cigaretle, tabak, rôzne maličkosti: hrebienky, nožíky, notesky, zrkadielca, čo doma vraj školné deti nasbieraly, citlivejších otcov zalialy i slzy, nejeden videl rúčku svojho decka na predmete, alebo hľadel do zrkadielca, či vari nevidí v ňom svojich milých.

Radosť rušily iba oficierske vtipy, keď sa spytovali: „Slovák? Maďar?“ a Slovákom dávali hrebienky a lámanou slovenčinou dokladali: — Vieš, to vši, — a ukazovali, že česať. A mali sme ich všetci dosť: ako Slováci, tak i Maďari, ktorých viac podeľovali nožíkmi. Ale Slováci sa dobre odhryzli: my budeme vši česať a vy ich zakáľať.

Bolo ticho. S ruskej strany nestrieľali. Služba nebola veľká. Menily sa iba stráže.

Chlapi doniesli jedličku, zapchli sme ju konca hláv do hliny, ale nebolo, raz nebolo čo na ňu zavesiť. Zapálil som jej do vrchovca sviečku a posadali sme si vôkol vzpomínať: už deti vyzrely prvú hviezdu; teraz večerajú; ba čo…? Svet spieva popod okná a celé dediny, mestečká slovenské slievajú sa v známu pieseň: „Čas radosti“ a nejednu mať, nejednu sirotu zalievajú pri tom speve slzy…

Niektorí chlapi tíško hvízdajú vianočné valašské, niektorý i zanôti riadok-dva, veršík, ale nejde sa rozspievať, každý myslí na domov, vzpomenú sa vypadnutí kamaráti, a bola by to radostno-bôľna nálada, krásna, posvätná, ale to vše kukne fírer, to kadet, to oficier, a hoci mierne, predsa s istým posmechom a znevážením spytuje sa nás:

— No, tótok (Slováci) ako sa zabávate? — a my sa bojíme o svoje city, o svoju slovenčinu, že nám urazí besedu i slovenský spev.

Kamaráti nevedomky, ja vedome nesiem tieseň za našu reč, za naše spevy slovenské, a chcel bych poprosiť pánov oficierov, aby nám aspoň v tento deň nebránili slovenčinu, nespravili z nej posmechu, nebránili nám v tejto nešťastnej haličskej krajine piesku spomínať náš krásny, slovenský kraj, naše hory, doliny, náš rodný Betlehem…

V strachu pred urážkou svojich citov vtiahol som sa do svojho kútika, nad hlavu zapálil ženou poslanú vzácnu sviečku, hľadel a nevidel som slabo osvietené hrobové steny podzemného nášho bytu. Bolo mi smutno, ale nie zúfale, ba lahodil mi boľavý žiaľ. Zašiel som domov v mysli, pritisol k lícu bledé čelo svojej ženy, svojej materi. Navštívil som rodnú viesku, omladol o tridsať rokov a počul hlas našich slávnych zvonov, ktoré mi kedysi hýbali a ja ich zase hýbal mladším, a so živými i mŕtvymi šiel som na utiereň.

Niektorí kamaráti už boli pod jedličkou pospali, niektorí si, kúriac, šuškali a istý Kriváňčan, zabývajúc sa celý večer sám so sebou, prizdoboval chvojinou zemlianku, hádzal ihličie na piecku, odkiaľ šírila sa vôňa čudného tymiana, zaplňujúca šedým dymom ceľú zemlianku. Pritom tíško dospevoval s betlehemskými anjelmi: „Leží malé pacholiatko na slame, na zime…“ a dobrovoľne poberal sa na stráž, aby vraj aj tí, čo sú von, mohli si prísť pod jedličku posedieť, kým ešte sviečka trvá…

A prichádzali i naši i súsední a hľadeli na sviečku, hľadeli, ako malé deti, ako deti.