ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Svojej žene.)

Keby som bol maliarom, namaľoval by som si takýto obrázok:

Po horúcom, suchom letnom dni slnce práve sadá za ďaleký obzor. Posledné lúče slepia ešte oči, rýchle sa dvíhajú na stromy, do vzduchu a v riedke biele oblaky. A keď dňom ťažko bolo pre ostré svetlo a páľu rozhľadieť sa, teraz, ako pod ohromným tienidlom, môžeš otvoriť oči a predstaví sa i malebný maloruský kraj.

Slabo zvlnená krajina, samé pole, len kde-tu chlp tmavej zeleni, ešte nevieš, či lesa, či sadov a v nich ukrytých dedín. Žlté skosené polia strniska, ba niekde ešte lán pozdného obilia, alebo inej plodiny a trávy. Po mäkkých poľných cestách tu sadá, tam dvíha sa prach, ako prebehol obiňim naloženy voz (na ňom mihnú sa pestré kroje maloruských žien), alebo idú stáda s paše. Medzitým svetlo rýchle sa tratí, temnejú biele oblaky na západe, prámované zlatými čipkami; i tie si závidia, skrývajú si a zakrývajú bohatstvo svetla.

Vlnitým krajom vše sa ti obzor rozšíri, vše zúži; ako sídeš do údolia, v ňom blysne sa ti riečka, ktorej toku tak hneď neuhádneš, alebo jazerá, s ohromnou trstinou, bielym kvetom leknínov, ktoré pred vetrom zakrývajú svoj kalichový kvet širokým listom akoby celý mlynský stav, alebo jazero ožilo a zdvihlo sa.

Doprevádzaný alebo nevšímaný pohľadom nezbytného čápa, vyjdeš na vŕštek, a pod úvalom v tmavej zeleni, ako dobre skryté jabĺčko vo vetvách, tak ukáže sa v nej zlatá makovica chrámu Božieho.

Oblaky na západe oblievajú sa červenou žiarou. Blížime sa dolinou k dedine. Tam sa už zmráka. Naproti vychodia nám banderia, chlapci, dievčatká na okrúhlych malých koníkoch, sprevádzaných žriebätmi. Oči, miesto po koberci banderistu, svezú sa ti po ohorenej nôžke dospievajúcej devušky, ktorá, vidiac vojsko, viac odvádza poslušného koníka krajom cesty, než ostatné deti. Idú na obnôcku a nebudú si rozprávať ani s Turgenevom, ani s Hviezdoslavom povesti a báje, ale rozhovoria sa o nás. Preto si aj zastanú a uprene hľadia. Dosť vojska už videly, ale deťom na vojsko hľadieť nikdy sa nezunuje. A my ideme so spevom, akého spevu tu ešte nepočuli. Veselý spev slovenský a český.

Vchodíme do dediny. Národ vychodí na priedomia, zastávajú. Nášmu veselému spevu dvíhajú sa detské rúčky, nôžky; pokriky, sprievod mládeže; ženy, matere berú na oči zásterky, ľutujú nás smutnými pohľadmi. Nejedna mať a žena vyronila už zjavne i tajne slzu, keď sme odstupovali ruskými dedinami poza rozsypaný front.

„Už i vy…? Tak už prepadneme…“

Počuť hukot diel, krúža aeroplány, národ pohýbaný, splašený i úplne nedvižný, fatalista. My sme spievali, a ony plakaly, spytovaly sa, či sú ďaleko Germánci…?

„Neplačte, mamka, nám je veselo, a Germánec ešte na dva perechody,^[43] — potešujeme mäkšieho srdca babky a ideme so spevom dedinou.

Na úzkej ceste do bočnej ulice zastane proti nám idúci voz drabinový, aby sme prešli jednou i druhou stranou.

Kto ide proti noci do poľa? Na voze na prednej ose sedí žena, bosá, vo vyšívanom rubáši, mladá, krásna. Nehľadí na nikoho, nehybne sedí, ale ja vidím: veľké modré oči v plnej okrúhlej tvári blyštia sa jej slzami. Jednou rukou drží opraty, druhou na lone dievčatko s dvaročné, tučnej, červenej, jasnej tváričky, tak veľmi podobné mamičke. Dievčatko, sťa porcelánová bábka za sklom, nevystrojené, iba kratučký rubášik a vyšívané rukávce. Udivene behá očkami po nás a dvíha ručičky, ako mlade vtáča krýdelká.

Mladá žena nehľadí na nás. Ja hádam: čo si mohla pomyslieť, na koho spomenúť táto mladá mať, keď videla vojsko…? Nehľadá ho? Či vari vie, že jej muž sa už nevráti…? Po líci gúľajú sa jej slzy; jedna, druhá sa mi blysne ako rosa na kvete.

Ja videl som plakať, rukami lomiť ženy, matere, ale nikdy nezabudnem tieto dve-tri tiché, tajné slzy a nehybný, hlboký a ďaleký pohľad modrých očí, čo nehľadia vôkol a nevidia najbližšie.

Niektorá slza iste sgúľala sa na zlatú hlavičku decka, a ono vyvracia hlavičku a vyjavenými očkami hľadí hore na mať, potom pozre na nás, detsky razom zvážnie, a nevie, čo začať…

Prešli sme. Obzrel som sa; vidím iba sklonenú hlavu matere. Voz mohol by sa už hnúť, ale ešte stojí…

Žena mu odkázala, že všetkého by mali, iba kerosínu^[44] a sacharu^[45] niet.

„Deň dosť dlhý, i bez kerosínu, ale akože čajku popiť bez sacharu?…“

A mužíkovi za Tarnopoľom sadla do mozgu jediná myšlienka — sachar. Myslí: keby biela chalupa na doline bola zo sacharu, keby z oblakov sacharový piesok pršal, keby Germánec miesto granátov sacharové homole prehadzoval, keby svet bol sacharom — schytil by ho a zaniesol mladej žienke.

V tom čase z „útoku“ a „úteku“ vybraly si niektoré zbalamutené pluky „útek“. Hanba síce, ale — pobežia nocou.

Môj mužík zpod Moskvy je tiež medzi nimi. Veľmi sa mu zachcelo vidieť svojej baby…

Aby sa dať do úteku, skríkol ktosi: „Germánci!“ a nato pustili sa všetci do behu, shadzujúc so seba všetko, čo vojenského mali. Nechali si iba kotlíky a miešky. Aby ľahšie, mnohí sú i zobutí a tak bežia a bežia, a nikto ich nemôže zastaviť.

— Eh, už sa nám prijedlo vojovať…

Môj mužík uteká tiež. Je večer. Delá bijú, aeroplány hrkocú, ako mlynské palečné kolesá, mestá, dediny a v nich intendantské sklady horia tu v čiernom kúre obrovskou sviečkou, majákom, tam v sivom dyme ztrácajúcim sa plameňom. Pod jasným, hviezdnatým nebom rev, plač, výskanie a besné tance nejakých potvor; pod ich dupotom stavia sa človeku dych, tŕpnu žily, trasie sa i kôň i zem.

Vojská jedny sem, druhé tam. Krik, svada, prosby, plač, zmätok ani v Babylone.

Môj mužík by sa nezastavil, až doma, keby nie — sachar. Ale vidí bežať do ohňa tovarišov,^[46] zavonia spálený cukor, zočí rozbité bedny, mechy so sacharom. Pomyslí na babu, zabudne na smrť a schytí na chrbát 5-pudový mech sacharu. Prikrčí sa a beži, potom kráča a už sa iba vlečie, nevidiac, nečujúc.

Naši idú na poddržku. Stretajú mužíkov, obťažených ako mulice.

Neprešiel pol versty, leje sa s neho, až mu oči zalieva; hrbí ho, ale vlečie, ako by sa mu mech bol prišil.

— Čo to vlečieš, tovariš? — spytuje sa ho náš vojak.

— Molči, — mužík sa pristaví, založí dlaň na ústa a šepce: — Sachar. Pomôž, dám ti…

— A kamže s ním?

— K nám…

— A odkiaľ si?

— Zpod Moskvy. U nás ni kúsočka sacharu v dome.

A niesol by ho, hádam, ešte i dnes pod Moskvu, keby nie Germánci. Ale tresol neďaleko veliký granát, ako živý skočil s chrbta mech a mužík zutekal.

Požili sa naši, a mladá žienka tiež uverila v dobrú vôľu svojho Gavrilu, ak totižto pod Moskvu došiel.

Utekajúci zemliačik obťažil sa za chviľu, ako včela, keď lipy kvitnú, všetkým možným a dobrým, čo videl brať iných.

Bolo na ňom už 5 párov bôt na šiji, bok slaniny na pleci, kotlík i krúžka plná masla, medu. Mech na chrbte nabitý papirosami, tabakom, čukoládou, konzervami. Aby sa mu rubáška nezamastila, mal na pleci prádla, ako podomový kupec: rubáchy, nohavice vrchné i spodné, onučky. V jednom uzlíku sušené hrušky, v druhom pirohy, v ručníčku plášť medu. Pod pazuchou stenové hodiny v orechovej skriňke.

Kráča, vlečie. Niektorým veciam, zprvu nešťastným hodinám o chvíľu zahreší „mať“ a hádže ich do priekopy u cesty, kde im odbije posledná hodina, s miešaným zvukom skla i dreva. Na palcoch až do prvej hánky lacné, biele i žlté dedinské prstienky; hodiniek napripínané až do pol lakťa, náušnice nasypané do vrecka. Valí sa ulicou mesta.

Pod nohy mu hodia tovariši ťažkú, velikú bednu, vynesenú z obchodu. Rozdrapia ju, a tu v nej — vajcia. Sklamanie veliké, a vajcia — surové.

Bolo by to vaječnice, keby stihli; ale dlho sa zabavili u židovských zlatníkov a hodinárov.

No predsa napchávaju vajcami miešky, kapsy, v rukách nesú, furážkach. Kto už má v kotlíku med, maslo, pchá doň vajcia, ako u nás ženy do múky. Všetko by sobrali, keby bolo kedy a do čoho…

Ani môj mužík nedumá dlho a vajcami vytíska z kotlíka med. Napichal ich kopcom a beží za inými.

Procesie obťažených mužíkov, hotových jarmočníkov, prekážujú odstupovať vozom. Kričia, hrešia, niet pomoci.

„Germánska kavaleria!“ zreve na nich vojak-pohonič, a kŕdle mužíkov, ani sa neobzerajúc, shadzujú a zahadzujú noše, púšťajú, čo v rukách, a utekajú cestou, priekopou, poľom. Vozom hneď svobodnejšie. —

A len o dve hodiny, keď zazrel kdesi poľnú kuchyňu, vzpomnel si na kotlík, a prišlo mu ľúto najoddanejšieho druha — kotlíka. Z čoho on bude jesť, keď sa pristavia, z čoho?…

I stále hľadí naľavo, napravo, či sa nenašiel ešte jeden brat, čo by bol zahodil kotlík.

Nie. Ba zachránili si ešte i čajníky. A on — ba hanbiť sa bude, ak to niekto zbadá, že, durák, nezahodil len vintovku, ale i — kotlík.

Utekajúcim mužíkom vo dne, v noci svietily na cestu schválne zapálené sklady šatstva, jedla a krmu. Každý si mohol nabrať, čoho chcel, koľko uvládal. I nabrali na seba šiat, obuvi celé tucty, jedla na týždne.

Jedno sa predá, veď ruský mužík rád kupčí, s druhým vydržia bez kuchyne, hoci by im prišlo ísť pod Ural. Vtipnejší sa spolčili, odbili civilné povozky, kone, alebo sa shodli s erárnymi vozkami a naložili vozy svojimi vecmi, že sa koníkom nohy lámu…

Videl si tiahnuť celé karavány bôt, botinôk, šineľov, valiť sa baly súkna, pytle prádla, múčnych vriec, cukru, čaju, konzerv, súdkov, bedien… že niet karikatúristu, ktorý by smiešnejšej figúry nakreslil. Hľa: na krku niekoľko párov bôt a anglických botiek; na pleci šaty, prádlo, alebo boky slaniny, pol brava, ešte krv kvapká; na páse pripäté kotlíky, plechovice, nabité maslom; pod pazuchou husi, sliepky. Hlava v pleciach, človeka nerozoznáš, iba vidíš, že to všetko nesie sa na ľudských nohách, obutých alebo bosých.

Tak bežia versty, vlečú sa, oddychujú; jedia, kúria a svorne sľubujú si, že vojovať nebudú…

Artileria bije. Strhne sa vše poplach.

Po kúsku zahadzujú sa veci, iní ich sbierajú, slaninu, mäso režú po kusoch s pleca, med načierajú dlaňami, maslo krájajú palcami… Do toho prach, dážď, slnce, noc, vietor, smeti.

Konečne vybieha, vychodí to všetko z hranice dostrelu i diaľnobojných diel, a začal by sa voľný život, natláčaly bruchá, povznieslo kupectvo, keby nebyť kozákov, šturmových batalionov a spamätavších sa ruských ľudí!

Ale tí pristavujú, odberajú ťažko dovlečené erárne veci, že vznikajú z nich nové sklady, takto neschválne zachránené pred nepriateľom a zkazou.

Prostodušní mužíci, nevoľne zachodiac, vracajú sa, skladajú, oddávajú a so zamotanou mysľou sadajú si pobok cesty a ponáhľajú sa zjesť, čo je na zjedenie, pokryť drobnejšie veci, dumajúc i hlasne hovoriac:

„Vot, brat, prepadla uže svoboda…“

Už na istej veľkej stanici videl som ich celé húfy. Furážka zatiahnutá do čela, oči sklopené, šineľ na pleciach, zpod neho kuká mu biela „bábka“ — zaviazaná ľavá ruka, alebo len dva-tri palce.

Nemluvní, po jednom, po chlpe i celé procesie zastupujú koľajnice, tisnú sa na dochádzajúce vlaky, a keď ich nepustia do vozňov, lepia sa na schodíky, nárazníky, driapu na strechy. No čujúc, že vlak ide „na front“ a nie v tyl, rýchle ho opúšťajú a mocú sa, mocú po stanici. Jedli by, pili by — nikto im nedáva, nepripustí ich, a oni vo vedomí svojej viny sú i tu chabí, ničoho si nevymáhajú, nekričia, ako kričí poctivý ruský človek a zvlášte vojak, ale líhajú, sadajú a lúpu slnečník, alebo opierajú brady o kolená a dumajú, driemu. Je leto.

Svet ich zhľadí, rany ich nikto nepoľutuje, nikto sa ho nepýta: kde, ako bol ranený? Veď to každý vie a odvracia oči.

Policia, vojsko, kozáci ich prevádzajú, trieďa, a oni idú, idú, ako ovce v kŕdli, bez reptania, a mne ich je ľúto.

Za hriechy iných trestaní sú oni. Veď na tej istej velikej stanici v ten istý deň človek v ruskej plukovníckej uniforme vydal zradnú dušu svoju. Akú pre Rusko záhubnú, ale výsledka plnú agitáciu mohol robiť ten „pán“ medzi ľahkovernými ruskými mužíkmi, keď si trúfal ešte i medzi naše maršové roty sa vtisnúť a otvoriť ústa, z ktorých páchla zrada Rusku, zrada mladej svobody! Ovšem, zadrhly mu slovo v nich tri guľky, ktoré mu vpálil práporčík ruského úderného bataliona; ale nebyť našich tam, dokiaľ by bol otravoval nerozhľadených, vojnou a strádaním, ponižovaním presýtených ruských mužíkov!…

I nečudoval som sa, že sme ich potom ešte celé stovky stretali, že sme pod chvíľou počuli v lesíku, v žite, za vŕškom výstrel a po chvíli videli vytiahnuť sa na cestu vojačka s obviazanou ľavou rukou, z ktorej mu kvapká svieža, živá krv.

„Čože oni, prostí ľudia… Na to sú gramotní, aby za nich mysleli, čo je k prospechu Ruska; oni spravia, čo sa rozkáže. Však ste to videli za tri roky! A keď tí, gramotní, teraz vravia, že svobodno nenastupovať, neposlúchať, čože sa im protiviť… Takto asi mohli smýšlať títo drobní, nevedomí ľudia ruskí. A že si ruky prestreľovali, to iste preto, že predsa cítili viac hanby vracať sa zdraví s frontu, než podlí agitátori, ktorí ich na to naviedli, aby opustili bojište. Robili si aspoň rany, aby ich nikto nepoznal, ako si ich agenti tiež zakrývajú zbabelosť — maskou ideí a programov. Hnusní figliari!

No našiel sa i mužík-figliar, ktorý si ruku iba zaviazal, ale neprestrelil.

Zastavili ich kozáci. Snímaj obväzky, ukáž ranu.

— Bolí, nemôžem, bolí, — narieka mužík.

— Snímaj!

Kozák nežartuje. Konečne sňal a dostal po nej šabľou, aby si mal čo zaviazať.

Ba kedy už začnú snímať masky s prvých „figliarov“?

Utekali, odstupovali, tratili sa, zaostávali v lesoch, v jamách, v obilí, aby prišli na nich Nemci a vzali ich do plienu.

Naši našli ho v noci v žite.

— Nestrieľaj, pán, ja váš! — a mužík dvíha ruky, ako pred ním dvíhali naši na rakúskom fronte, nemajúc sa za čo biť pre Nemcov a Maďarov.

Hoj, molodec, ako ťa zmrzačili na duchu tvoji nemčúrski podvodní priatelia!

Vzali ho.

Čujúc, že nehovoria čisto rusky, domyslel sa, že sú preoblečení Germánci, i žehnajúc sa, blahorečí mužík:

— Sláva Bohu, že som už v pliene — opätuje spokojne a radostne.

Na otázky preuprimne rozprával, čo videl i nevidel. Však z akejsi skrytej lásky k matičke Rosii či komu odhováral domnelých Germáncov, aby ani nešli, že tam u nich (v Rusku) už ani chleba, ani sacharu. I svoboda že už prepadla… Že nelzä bratať sa.

Naši vyzvedali sa ho o svojich. Rozprával ochotne a mnoho, i pochválil naše vojská a rozložil, kde boly, čo boly, čo videl, čo o nich počul. Celý špión, neučený, úprimný, ako decko.

Zavrený, v sladkom omyle, nemohol usnúť pre šťastie, ktoré ho zašlo, a hladnému potom do rána snívalo sa mu o klobáse, ktorá vo vojenskom snáre znamená — nagajku, ktorou ráno skutočne od plukovníka dostal a pritom bol poučený, že je Rus.

Vekami zanedbávaní, slobodou oklamaní tito ľudia nemôžu byť inakší. Až budú poučení o láske k rodine, k Rusku, budú z nich zase geroji, ako boli, hoci nevedome, temer za celé tri roky. Dnes ešte nechápu, prečo by mali isť dobrovoľne trápiť sa, krvácať, umierať. Práve ako mnohí naši Slováci (i Česi) v pliene, ktorí dnes podobne nevedia preniknúť v smysel našej revolúcie a nádejnej svobody.

Bože, aká to radosť teraz v Rusku na železnici cestovať! Toho predtým človek nezažil, nevidel toľko, ani čo by sa bol do roka vozil a čítal pritom najbájnejšie cestopisy.

Netreba sa ti vyzvedať, kedy ide vlak, lebo vtedy sa i tak nepohne; netreba sa ti na stanicu ponáhľať, lebo máš od 1-nej do 24-ej hodiny dňa očereď jednako dlhú; netreba si dať kartičku predlžovať, lebo s tou, čo si dnes kúpil, je otázka, či sa dostaneš pozajtre do vlaku. Teraz najjednochejšie ísť bez kartičky, aspoň si istý, že ju neztratíš, nemá s ňou konduktor roboty a mašina nech vozí, tej je to i tak jedno, či máš kartičku alebo nie, ona toho nevidí.

Ja som onehdy tiež tak cestoval, ovšem na vojenský bilet, ktorý zaplatí niekedy náš Československý štát. Teda pre mňa zadarmo.

S bratom vyšli sme iba v poslednú minútu na stanicu, odkiaľ sa mal vlak hýbať. „Ja ti miesto spravím,“ ubezpečoval ma. I spravil.

Keď vlak podviezli, aby sme sa mohli doň posadiť — bol už plný rozkošných zemliakov a zemliaček ruských. Ja ten úprimný národ zbožňujem. Tak blízky som nebol nikdy k luďom, ako som k tomu opovrženému zemliačkovi, rad po rad iskrennému ako decko, vzdorovitému ako decku, dobrému a zlostnému ako decko. Aký to bude človek, až to decko dospeje, toho sa dnes nikto nedoháda, ale ja myslím, že z Ruska vyjde nový človek, človek-brat všetkým ľuďom. Toľko prvkov dobra je v ňom.

Vlak trpelive stojí, odfukuje. Národ môj tisne sa do dvier, na okná, a keď už niet miesta, spokojne driape sa na nárazníky, strechy, sadá na schodíky; mŕštia nosmi iba takí včera zbohatnutí kupčíci a ich ženy, ktoré by vari chcely ešte i osobitné koľajnice pre svoje extra-vagóny. A už toho v Rusku nebude. Budeme sa všetci v jednej tiede voziť a nebudeme jeden druhého strkať, ale povyšovať. Tak bude po bratsky i tu i v našom československom štáte.

S bratom zastanem pod otvorené okno. Kedysi bolo rozbité, dnes môže sa povedať: je otvorené, lebo sklo je úplne vybrané.

— Jesto miesto?

— Tu nás je už ako seľodkov…^[47]

Tak ešte jeden seľodok — a s bratom vhadzujem oknom vojenský miešok i druhý, tretí balík, kotelok i čajník. Vo vozni je, rozumie sa, tma, lebo je noc i vonku… Kým si zemliačkovia uhýbajú hlavy a oči pred vletenými miešky a balíky, brat nadvihne mi zadnú časť a ja letím po hlave na mnohé kolená a miešky, staviac sa po cudzích nohách na svoje a sbierajúc svoje balíky. Trocha šumu, hrkotu, trocha slov, ale hneď som „svoj“, nahýbam sa do okna podať bratovi ruku a usilujem sa orientovať, ako je to v tom súdku seľodkov. Kdesi za policami, ležiskami vyššími a najvyššími, škárami driape sa mi do očí, ako z druhej dediny, svetlo privátnej sviečky a ja sa rozhliadam, ako sova vo dne, vyvaľujúc a prevaľujúc okále. Tak stojím dve, tri hodiny a rozberám už i po tme, že na úzkych postranných poličkách pre veci, ležiac, vtisnutí sú čo mladší vojačkovia a cudné dievčatá, ženské, so smiechom vykladané mužskými na tie poličky, aby neschodily celú noc a nemusely pišťať preto, že sú šteklivé. Starší chlapi sedia po laviciach, ženy na zemi, spletení v takom klbku tiel a mieškov, batohov, že nech to Pán Boh rozberá, spisovateľovi nie je pod pero vyložiť, ako je to krížom-krážom spletené. Mne stŕply nohy, kolená, chcel by som si sadnúť, lebo hoci je niektoré okno i vybrané, vo vozni je horúčosť, vôňa od machorky a ľudského potu. Oľutujem tedy miešky, vlastne čo sa v nich zdláviť môže, a spúšťam sa pomedzi cudzie kolená na svoje veci. Ale zemliačkov po hodine zunuje moje veci i so mnou držať na priehlavkoch, vyťahujú si opatrne nohy, ja klesám hlbšie a hlbšie, miešky sa rozdlavujú, rozídu a ja sedím už temer na zemi, kolená vyše brady. Za hodinu, dve vydržím, potom by si rád nohy trošku vystrieť, ale niet kam, všade mi prekážajú cudzie nohy. Oprem sa aspoň chrbtom do chrbta súseda a obom sa nám uľahčí, len si pri tom myslím, že my svoje vši nikdy domov nedostaneme.

Je noc. Všetko by to rado spať a niet kde. Ja kúrim prevoňavú machorku, premáham sen. Kým vlak hrmí, nedriemem, ale na staniciach postávame do nekonečna, počína sa mi driemať. Ale len čo dokončili rozhovor o zbojníkoch, bojím sa, že ma obkradnú, boja sa i druhí, a čo stanica, to zasýpame zelinky a napájame sa čajom a moja krúžka a niklovaný čajník kolujú, a ja sa bojím, že mi vzácny čajník očima zjedia. Hlupák nedôverčivý! Obsluhovali ma, opatrovali, a ja som ich — upodozrieval. Od čaju začíname sa rozpaľovať, potiť. Kto mal, aj si zahryzol, a teraz sa šíri miešaná vôňa klobás, rýb, cibule, dohánu, až v očiach reže, a ja sa spytujem: načo je človeku vo vojne nos? Koľkí už dostali po ňom, naň, cezeň, doň… K vôli ručníku veru by teraz nemuselo byť nosa… I ručník i mydlo drahé… Jedni kážu okno otvoriť na druhej strane, druhí, citliví, boja sa prievanu hoci idú s frontu. To už pod tou slobodou tak zjemneli… Od polnoci na 3-4 hodiny stícha všetko, i jazyky ženské, počuť iba šepot, vzdychy žehnanie sa a „Hospodi, Hospodi…“ I sám si vzdychám: veru, Bože, pomiluj nás i Rusov a daj Ducha svätého i rozumu dobrého, aby sme neprepadli pod Nemca, ako sa mu mnohí podvaľujú…

Ešte sa nezorí, už sa znovu budia, dvíhajú hlavy, ohmatávajú batohy a miešky, či každý má svoje. Ja som sa ukradnutia nebál, lebo niesol som všetko na lone, čajník a kotelok na ruke a miešok som si uviazal o nohu, a čo sa raz tam dolu pod lavicou niekto pohol, už som ho chytal (pravda nechytil) za ruku. Šineli som vôbec nesobliekal, aby mi ju „omylom“ niekto nezamenil a nemusel s nej srezať dobrovoľnícke šnúry, keďže je teraz medzi Rusmi málo dobrej vôle do vojny.

Ako že už svitá, dvíha mamka-potreba mnohých s políc a s lavíc, a ja som rád, že nesedím v chodbe, lebo tí sa majú čo uhýbať a dávať miesto. A pozorujem, že v Rusku je teraz inakší zvyk, než v Európe. Isté miestnosti upotrebujú sa práve na „staniciach“, vari aby i v tom prejavila sa sloboda.

— Kde sme? je prvá otázka tých, čo nemajú iba 4-5 sto verst, mnohí budú mať času spýtať sa: kde sme? o týždeň, dva, keď sa dostanú na Ural, na Sibír a pod Kavkaz. Predsa radia sa už teraz, ako by bolo lepšie cestovať a na ktoré mestá a volajú sa tou alebo druhou čiarou, a škriepke niet konca kraja. Medzitým vlak postáva, „kipiatok“ je niekde na stanici už hotový, nadájame sa čajom.

— Idú „deputáti“, šuškajú si, stiahnuc hlavy, ostatní vojaci.

— Šesť rubľov komandírovky, kormovie… dobre im je mať, počujem a robím sa hluchým.

— A vy kam? spytujú sa ostatní dvoch vojáčkov, čo vytiahli klobásu, chleba a všeho dobrého.

— S fronty… odtuší jeden.

— Veď ale kam?

— Do Kijeva.

— Ideme si po plácu… mätie jeden, lebo, že im to nenechajú, lebo keď by „im“ to každý nechal… zlostia sa, ale ja vidím, ža neúprimne, a zaklial bych sa, že sú dezertéri. Nechcú sa shovárať a spomínajú starú vojenskú plácu (75 kopejok mesačne). Teraz by bola dobrá, ale drahota i na tú machorku.

Starí niektorí vojaci idú vôbec domov, dvaja už za Bajkal. Počuli o železnici všetci a teraz sa ich spytujú, či je pravda, že tam železnica na vrchoch ide a blízko vody?

— Tak. Pozri z okna, čiapku ti dvíha…

— A voda blízko?

— Do vody môžeš napľuť…

— Vot tebie — odchyľujú sa nazad a na chviľu stíchnu, aby si vydýchli od hrúzy názorného illustrovania, ako vysoko a blízko Bajkala jazdí železnica.

— Kto chce chladnej vody? podáva ohromný, belasý, niekedy emailovaný čajník dobrý ruský brat.

Ktorým sa piť chcelo, nassajú sa pekne lievikom, nenadvihnúc čajníka, a potom sa vynukujú i nesmädní. Napijem sa i ja, a pomyslím si, že ameň, mám choleru a už som dobojoval, ale dosiaľ mi je nič, a je to už 6 týždňov.

Taký vďačný národ jeden k druhému. Mierny až na podiv. Jeden začne tak, druhý inak, ale hneď sa shodnú, dávajú si za pravdu menovite vo vojenských veciach, že treba takej vlády, čo by mier, pokoj spravila s Nemcom. Iba keď sa pustia do škriepky o behu koní — to už niečo stojí. Či prebehne vo vozíku kôň 40 verst za dve hodiny? Môžete sa poškriepiť i tam, čitatelia, a potom mi odpíšte, čo ste rozsúdili, my sme tu nemohli. Že je mier už hotový, vravia šeptom mnohí, len to nechcú vraj povedať, aby ľudia s fronty netisli sa razom. Ale že je mier, na to dôkaz je i to, že na Sibír ide mnoho vlakov, aby previezli — pliennych. Takú bratskú starosť majú v prvom rade o nás, zaviezť nás do starého jarma. No my, zemliačkovia milí, nepôjdeme tak hneď, a driev sa poodvážajte vy.

Keď ich takto počúvam, zobudí sa mi nad hlavou vojáčik. Mládenček dobre spal. Netrápi ho otázka slobody a politiky svetovej. Ide od fronty a tým vyhráva svet, čo Rusko aj prepadne. Ja kúrim papirosu. Prevalí sa, pozre na nás, jemne mi palcami poklope po hlave a, nevraviac, posunkom ruky mi ukáže, abych mu dal papirosu, a to tú, čo ja kúrim, veď mu to dosť bude, hoci je už iba ohorok. Aký skromný šuhajček! Dám mu ju, vykúri, povie, že „kriepky“, vráti hryz a zas sa prevalí a vyťahuje na polici, ako mladý pán.

Druhý zas na stanici, vidiac s vlaku klobásu v lávke, schytí sa a pýta, abych mu dal rubeľ, že si ide kúpiť klobásy. Že má svoje peniažky v miešku a v kufríčku, ani ho nerozumiem, prepadnutý takou žiadosťou.

— Nemám… zaklamem si, a on rýchle vyťahuje miešok, a kdesi hlboko, prehlboko, najde uzlík a v uzlíku peniažky. Nechá rozviazané a beží kúpiť klobásu. Donesie funt za 1 rub. 40 kop. (je neďaleka front). Príde chuť i mne, ale ako ísť kupovať, keď som mu povedal, že nemám rubľa. Vyťahujem teda opatrne drobné kopejky a zemliačik ponúkne sa mi, že mi on doskočí… i hanbím sa ho, do očú sa mu hanbím pozrieť… kým pomaly neprivyknem.

Šepetovka Nová, Šepetovka Stará. Dve stanice, obe Šepetovky, veľké križovatky železničné. Koľko žiaľu, koľko trápenia ste vy už stály ruských vojáčkov, koľko zlosti dezertérov a koľko podošiev ruský štát.

— To Šepetovka?

— Šepetovka.

— A to Šepetovka?

— Šepetovka.

A jedna od od druhej je na 4-5 verst. Sadáš na jednej — chyba, mal si na druhej, sadneš na druhej — chyba, mal si na prvej. S jednej sa hýba vlak tam, s druhej inam. Kedy? A schytia sa kŕdle peši, že azda dobehnú. Opozdily. A začne sa trápenie a zlosť znova. I zmoce sa ti hlava od samej „Šepetovky“, a stojí to niektorého 2-3 dni vozenia, chodenia sem a tam, kým sa dostane z prekliatych Šepetoviek. Keby to boli takí zlí ľudia, už by dávno boli spravili z dvoch Šepetoviek jednu, alebo nič z oboch. Taká stanica je Bachmač a mnoho iných v Rusku.

A znova pijeme čaj. Teraz už vriacej vody na každej stanici dosť. Vyzbrojený zápasom cukru, vďačne požičiavam, i krúžka moja hrnčená ide z ruky do ruky, ako kto koľko vládze piť. Načože mi je to už všetko? I tak bude koniec vojny nezadlho. Ten, čo v noci tak často vzdychal „Hospodi, Hospodi“, starík bradatý s úprimným presvedčením, na podiv všetkých nás, hovorí, že vojna bude trvať 42 mesiace. To že stojí v prorokoch.

— V ktorých? — spytuje sa druhý so sbožnou mysľou. Troch: Ezechiela, Jeremiáša a Daniela menuje, štvrtý mu neschodí na um, ale ukáže na sumku, že i toho má v nej. I vyratujeme 42 mesiacov vojny, čo nám vezme hodne času.

Medzitým mnohí spiaci si posadali a i podo mňa ujde sa kúsok lavice, a to kút u okna, ktorým som včera večer vletel. Blažene vystieram kosti. A založiac si čiapku na hlavu, lebo sklo v okne, ako som spomenul, bolo sa puklo a vypadlo, zemliačkovia moji, ako že už je svetlo, deň, zbadajúc moju červeno-bielu lentočku, vyzvedajú sa, kto som. Mnohí už vedia o nás, chvália nás, aspoň v mysli s nami by šli, a popoludní, keď schodím s vlaku, na rozchodnú uhladkajú mi celú tvár, šineľ a naželajú toľko zdravia a šťastia, že keby len od toho záviselo, mali by sme už dnes Československú republiku.