ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Lesy, kopce, doliny a mláky.

Po nich fronty: rakúsky a ruský; zákopy, poľné stráže kde bližšie, kde ďalej.

Ako ťa dohnali, zastavili a ty si poznal, že si už na fronte, žiada sa ti do plienu. Veď medzi Maďarmi nič ťa nedržalo, krome strachu, že sa ti útek nepodarí a srazia ťa; alebo Rusi ti neporozumejú a z omylu zastrelia tiež. Bez pušky zkúsiť útek nemožno, lebo ak sa ti nezdarí, si vyjavený; s puškou sa blížiť — vyvoláš pochybnosť na ruskej strane… a slovanské svoje srdce nemôžeš im poslať závdavkom.

Sú to muky pre statočného Slováka: mlčať, pretvarovať sa priateľom Maďarov, keď duša ich nenávidí, ako hriech; chce sa vysvobodiť, preniesť sa do Ruska, kde ľahším sa ti zdá po boku Rusov dobrovoľne obetovať život, než ho utratiť medzi Maďarmi, hoci len náhodou.

Dňom ujsť nedá sa vôbec; vidná noc je tiež neistá, tmavá noc ešte viac, lebo hustnú stráže, ľahko zablúdiš a podídeš ku klepcu.

Robíš službu a zapamätať si chceš každý chodník, kríček, strom, kopec, dolinu, jarček, výmoľ, prikrytie so všetkých strán, a keď sa už zabývaš myšlienkou celé dni a noci, keď sa ti už vidí, že máš cestu ako na niťke a len posledné drobnosti uvažuješ, snáď si už kroky vyratuješ od punkta do punkta, ktorými ti utekať, ktorými sa vliecť, kde ti čakať, kde ti už bude prichodiť volať — razom sa ti vidí niečo nejasným, utvrdzuješ sa, pochybuješ, sberáš sa i zostaneš — ujasniť si ešte tú i druhú okolnosť… Už si zmätený.

Pôjdem zajtra, pôjdem potme, pôjdem v hmle, pôjdem v daždi, chumelici, za hviezd… a trápiš sa týždne, mesiace, kým sa ti podarí dostať sa do plienu.

— Všetci odbehli a ja som zostal, — rozpráva priateľ. — Zostal som v jame na poľnej stráži, keď nad ránom, v hmle, blížil sa k nám silný ruský oddiel, vlastne fŕkaly ešte len guľky, a nám telefónom bolo naložené odstúpiť na hlavné pozície. Zostal som v okope posledný, ale predsa som vybehol a bežali sme nazad, poľom, ako zajace, spolu i oddieľno. Dobehol som k opustenej zákope. Dosť! Nohy ma už nedržaly, zákopu netrúfal som si už preskočiť, skočil, či svalil som sa do nej. Dušou mi šla úzkosť i potech. Dnes, azda dnes… Ak Rusi dôjdu, vezmú ma; ak zastanú, tu zostanem zase len medzi rakúskym a ruským frontom; ak Rakúšania podbehnú, tu ma najdú a možno mi uveria, že som ďalej „nevládal“, a možno mi uvidia do duše, že som sa vzdať chcel. Čo bude so mnou? Dnes už môj posledný ďeň? a či nový živoť?

V tom začnú biť rakúske kanóny. Práve okolo mňa sa trhajú šrapnely i granáty. To iste na priehradu nastupujúcim Rusom. Trasie sa zem so mnou. Nad hlavou sa mi blýska, vôkol prší olovený dážď, vstávajú čierne stĺpy zeme. To nič, iba oči prižmurujem. Teraz alebo ma zabije — koniec, alebo ma Rusi vezmú; ale Rakúšania čakajú v zákopách, preto strieľa artileria. No naplašený si smrťou, vidíš jej šatu v čiernom stĺpe zeme, cítiš, ako blízko cerí tu zuby. Trasieš sa, nevládzeš sa na nohy zodvihnúť, len kľačíš, krčíš sa po každom tresnutí, do myšej dierky by si sa vopchal, na prášok obrátil, a keď si ušiel Rakúšanom, tu ťa najdú Rusi a zabijú ťa — vzniká strašná myšlienka. Zprvu pomyslíš na ženu, na mať, potom zabudneš i na to, nemyslíš na nič a stávaš sa hoviadkom, tupo čakajúcim nôž, ruský bajonet… Len kde mi ho pichnú…? Už ho cítiš, zabolí ťa v srdci, svalíš sa, v zákope blato, váľaš sa po ňom, grieždiš rukami, chytáš sa breha, oči vysadly z jamiek, hľadíš a nevidíš, dvíhaš sa a padáš… tvárou do blata. Na okamih precítneš, zopreš sa rukami, zodvihneš a dôjdeš zrakom ponad zem, na ruskú stranu. Zmeravieš od útechy a hrúzy. Grimasa smiechu i plaču skriví ti tvár. Nad sebou zazreš reťaz ruských vojsk, rozoznal si tváre, pušky opreté do pŕs, stretnú sa ti oči, i vtiahneš hlavu, zavreš oči do ruky, aby si pomyslel, či sa prežehnať, či sa mŕtvym spraviť… Cítiš dupot nad sebou, zbadali ťa. Otváraš oči, gestom kresťana, ale iste už i pračloveka spínaš ruky: Nezabite ma! Ja Slavian! — A keby si sto oči mal, všetkými by si hľadel na dlhé, tenké štyky, ktorý ti je už najbližšie…

— Počemu že ubivať ^[3]…? Nebojsja, — a vojak spúšťa sa ko mne do zákopy. — Vybrosi ^[4] patrony. Davaj papirosy, — a ja neviem, čo skorej, ale predsa, ako fajčiar, dohádam sa a zapálime si prvú cigaretu.

Zajatecký vlak. V ňom tisíc pliennych, so dvadsať ruských vojakov a oficier.

Pískanie. Bude stanica.

Kto čuje kopejky vo vrecku, teší sa, že si kúpi bulku ^[5] a klobásy alebo slaniny; veď sme, ktorý do roka, ktorý za dva nejedli bieleho chleba, nevideli klobásy, slaniny; veď — pamätám — že žena písala mužovi, že mu poslala na front pol kila slaniny a pol kila že mu neskoršie pošle… Vari aby sa neponáhľal ju zjesť.

Vlak zastáva. Stanica. Za stanicou dedina. Tam bude všetkého dosť, a smelých, čo skáču so zastávajúceho vlaku, prosia kamaráti, aby im tiež kúpili to i to a dávajú jeden cez druhého peniaze.

Ruskí vojaci zakazujú soskakovať, kým oficier nedovolí, ale chlapov neudržia. Vlak zastane. Ukáže sa ruský oficier, niekoľko ruských vojakov a k bránke beží húf zajatých.

Stanica neveľká, možno, že iba prejde nejaký vlak, a pohneme sa ďalej. Možno síce, že budeme tam čakať niekoľko hodín, ale ktože to vie?

Oficier rozkazuje ruskému vojakovi, aby si stal k bránke a nikoho do dediny nepustil.

Mužík ide, ale za ním hrnie sa sto zajatcov, zapletú ho medzi seba, a kým druhí vojaci pribehnú na pomoc mužíkovi k bránke, niektorí zajatci sa ako príval prevalia k bránke a napriek kriku a známemu hrešeniu o materi (ktoré sa podobá, ako vajce vajcu, slovenskému a je iba prázdny zvuk) bežia za cestu do dediny.

— Kde lávka? Kde lávka (obchod)?

Oficier nestačí podísť k bránke, niektorí už nesú v náruči celé šiatre; radi, natešene zdravia oficiera, a vo vagónoch strhne sa krik, ako keď vo zverínci kŕmia…

Poslov-kamarátov vyťahujú ostatní ako mechy za plecia do vagónov, a začne sa hostina. Mäkkej bulky prežieraš také kusy, že ti alebo oči vylezú, alebo guče neprežreš. Predsa… oči nevyliezly.

Vojaci okrikujú opozdených zajatcov, aby sa ponáhľali; niektorý zase i hreší to známe o materi a ide vyháňať z dediny, kde už stojí plno detí a žien, predávajúc zajatcom, čo ktorý dovedá…

Oficier blíži sa k bránke, mužik-vojak stane proti nemu „smirno“ a oficier začne ho ekzamenovať:

— Načto tebja postavil sudá?^[6]

— Vaše blahorodie —

— Čto u tebja v rukach?

— Vaše blahorodie —

— Na čto tebje vintovka i štyk?

— Vaše blahorodie —

— Razvie ty neznáješ, čto kto tebja neposlušajet, točno by meňa neposlušal?^[7]

— Znáju, vaše blahorodie.

— Negorovi, neznáješ.

Vojak mlčí.

S druhej strany píska vlak. Oficier odchádza, vojak z dediny ženie posledných zajatcov, mužík tiež odstupuje od bránky a cestou pomyslí hlasne:

— Pliennyj, daže čelovjek.^[8]

Za príkladom Nemecka a Rakúsko-Uhorska spravili aj v Rusku pôstne dni i vojakom, slúžiacim v tylu, a pliennym tiež.

Moji krajania-plienni stavali most.

Hôrni chlapi, vyberaní: pilári, tesári a roľníci, a u nás čo roľník, to majster, najmä na drevo.

Je zima. Január.

Bývame v kolibách pri vode, takých, aké sme si sami postavili z vyberaného materiálu so zručnosťou tých, ktorí vyzkúsili nejednu kolibu už i doma.

Všetko je v poriadku. Niet žalôb, niet ponôs, hoci to neni ako doma. Dajú mäsa, dajú kaše, chleba do vôle, cukru, a čajom sa môžeš zaliať. Fajčiarom ešte aj „machorky“^[9] a po desať kopejok na deň, aby bolo premýšlať, čo si zane kúpiť.

Komandant má chlapcov mojich rád, a oni hľadia mu prísť na nôtu, i naučili sa pozdravovať ho: „Zdravia želájem!“

Ale udre hrom. Príde pôst. Ryby.

Chlapi neraz videli v rieke ryby, ako polená, a šla im chuť na ne, a niektorú hlúpu sme i chytili na háčik a upiekli…

Tu však na obed ryby, až je polievka hustá od nich, večer ryby, v kaši ryby, ba i čaj rybou páchne. Rybyčky drobné, očká, črevká… a trocha tak ako zakvasené a horkasté.

Začne sa šomranie.

Jedni sa rýb nemôžu nasýtiť, až sa objedia; druhým sú dobré len na „vystrúhanie“ žalúdka; tretím „smrdkajú“ a sú ešte, čo sa i drhnú od nich, lebo rýb nikdy nejedli.

Na tretí deň sprinovaly sa ryby všetkým.

Prichádza komandant a chlapci „želajú zdravia“, ale ticho, cez zuby.

„Kak poživajete?“

„Ničevo,^[10] vaše vysokoblahorodie“ — bolo by odpovedať, ale moji chlapi mlčia a škrabú sa za ušami.

I dudrú, netrúfajú si.

Konečne vystúpi Badínčan, a či bol zo Slatiny. „A ja poviem,“ dodáva si odvahy. Strhne čiapku, chytí si do dlane nádobu rozumu a tak ponížene, po slovensky, zabudnúc na to, čo sa ruského naučil, prednesie „pánu veľkomožnému“, poníženú prosbu, že oni sú spokojní, usilujú sa a budú robiť, ako sa rozkáže, len že by „spadli s vlády“, keby mali ryby jedávať, lebo že sa oni nie na to naučení.

Dorozumeli sa, a na druhý deň sme dostali — soleninu. Mne trocha presolenú; ale chlapi si po nej oblizovali prsty, a nestačil čaj, pili vodu, ako ryby pod mostom, na ktoré od tých čias už ani nehľadeli, a len ja som im spúšťal guľky chleba na špagáte s háčikom…

Zajatecký láger.

Lesík. V ňom čistiny, trávnik, na ňom si vyhrievajú zajatci reumou znivočené údy. Baraky, stínne prechádzky v lesíku, kantín i ruská kancelária a v nej niekoľko oficierov ruských, pisárov a strážnikov.

Celé dvedesiatinové miesto ohradené vysokým plotom.

Nebyť plota, nikto by nešiel päťsto krokov od barakov. Ale že plot stojí, žiada sa každému zaň, veď vraj na dve versty je mestečko.

Iste ako u nás: dymí sa z komínov, ľudia idú do poľa, deti pasú husi na pažiti a v priekope sa prasa váľa, ráno, večer kohútov počuť…

Odtiaľ nám donášajú noviny československé, tam kupujú sa ruské a tam sa schodia chýry z domova. Tam je dnes prvá naša budova na svete: dom, chrám Boží, divadlo, opera i muzeum, všetko spolu — pošta.

Je doba, že listy a balíky dochodia deň po deň z domova.

Prečkal si trpelive 4-5 mesiacov, kým sa obrátila prvá pošta, ale ako si dostal prvý lístok, čakáš druhý každý deň a šiel by si mu pol cesty naproti.

A ruský mužík, poštár, vidí chvat po lístkoch a domyslí si, ako by sa jemu chcelo za zábor, keby nesmel.

Propusk^[11] pýtať — dajú, ale sa nastojíš v kancelárii, prípadne odložia na druhý deň, lebo niet konvoja^[12] a narobia ti žiaľu.

Mužík, teraz vojak a poštár, má čujnejšie srdce. Nesie listy na poštu a má doniesť 2-3 balíky a nakupovať tomu tabaku, druhému klobásy, slaniny, noviny aj trojaké, že by sa ktokoľvek zaputnal. A ešte jeden dal také peniaze, druhý inakšie, bude treba vydávať. Rád poslúži, ale vydávať počet — hotové trápenie pre jeho 45-ročnú hlavu. I povie raz pisárovi, že mu bude ťažké, nech by šiel nejaký plienný, nech si balíky donesú…

Pisár pochopí tak, že je ozaj pravda, čo sa má pre „austriakov“ potiť ruský človek, i pristane, aby si vzal zajatca.

— — — — — — — — — — — — —

A mužík razom je pán. Nenosí, len sa prechádza a šabľa mu bije o bôtu.

— Brat, ja by chočel^[13] s toboj na počtu.

— A ty charošij^[14] čeloviek?

— Charošij, — prisvedčí známy mužíkov, ktorý včera bol na pošte a nesbehol, a to ja záruka.

— Beri, — podáva knižku, listy, natrúsi do papierika machorky, pripáli mašinkou, až sa mu papirosa, zakrútená do novinárskeho papieru, blkom chytí a vykročí, ako „bárin“ pán; nesú mu, čo by on mal.

A stáva sa zvykom a pravidlom, že s ruským poštárom každý deň druhý zajatec vychodí sa pozrieť sa plot, do sveta, kúpi, na čo si kto dá, hľadá hneď tam na pošte svoj lístok z domova, a i mužíkovi je veselo pohovoriť si cestou o vojne, rodine a pokoji, a nezunuje sa mu opätovať to deň po deň.

Veľmesto.

Na hlavných uliciach ticho; zastavené všetky žily života.

Strechy, okná, balkóny sú jedna bielo-modro-červená zástava.

Na jednej strane ulice vojsko, na druhej uniformované žiactvo, a za ním ostatného obecenstva — ani na radvaňskom jarmoku. Nepretisneš sa.

Veď, Bože, dnes príde imperátor! Cár!

Každý ho chce vidieť, aby sa mohol niekedy pochlúbiť, že ho i on videl.

Sme v oknách. Tak husto chlapi, ženy, devy, deti, že keby ma moja žena videla, ako tlačí sa ko mne do okna slečna, neverila by ani jej poddanskej láske, ani mojej vernosti.

Ako bijú vlny chýrov, tak na ulici všetko stojí „smirno“.^[15] Ani vari nedýchajú, nemihajú ľudia.

Ani my.

V tom klepanie na dvere.

— Voľno!

— — a do kancelárie vstupuje „austriak“, zajatec v rakúskej uniforme.

— Pre Boha! — voláme naň všetci, zalamujúc rukami, ako k modlitbe.

— Ako ste sem prišli?

— Pretlačil som sa…

— Pustili vás?

— Povedal som im po rusky, že mne nádo^[16] v slavianskuju typografiu,^[17] a už to šlo.

Široká ruská dôvera. Bohdaj si od Slaviana nebola nikdy zneužitá!

— Ale bez konvoja?^[18] — krútime hlavami.

— To sa nazad sotva dostanete, — strašíme rodáka.

Teraz heglo aj v ňom.

Odovzdal niekoľko „hľadajúcich“^[19] a so slovami, že sa mu to dnes ozaj môže nevyplatiť, odchádza. Nešiel by, ale on vlastne šiel so „zemliakom“^[20] nakupovať, a ten ho čaká v lávke.^[21]

Idem za ním, dívať sa, čo bude s ním.

Prerazí obecenstvo, prejde krížom ulicu, na ktorú teraz ani vrabec nesadá, vzdá rukou česť — vojsko sa mu rozstúpi.

Krajan prešiel a rad sa zavrel.

„Ako na fronte,“ myslím si. Kto prešiel, na toho už nehľadia nepriateľsky.

„Spasibo^[22] vám, dobré ruské srdcia,“ ďakujem im v duchu za krajana a vraciam sa do izby. Ulicou už nesie sa hromové „urá-rá-rá“!

Turkestanský kraj. Mesto štýlu svojho kraja.

Za mestom baraky pre zajatých. Postavené sú v záhrade, obohnanej vysokým múrom.

Vchod bránou, v nej stojí vojak-strážnik a pýta „bumágu“.^[23]

— Bumága jesť?

— Jesť — i ukážeš dovolenie na vychádzku do mesta.

Gramotný prečíta, negramotný hľadí na pečať.

— Pečať jesť?

— Jesť.

— Idi, — a šli sme do mesta na prechádzku, alebo kúpiť si niečo.

Von iba s bumágou, dnu môže vstúpiť ktokoľvek, i bez dovolenia.

Lenže bumágu máš na 3 — 4 hodiny, a tebe sa chce byť dlhšie v meste. Jest čo vidieť, o čom si ani v cestopisoch nečítal.

Nové mesto — ozaj nové, starí ľudia ho pamätajú, a staré — staršie Matuzalema.

Ak neskoro prídeš, zavedie ťa stráž do kancelárie — zodpovedať sa. Nič sa ti nestane, ale hanbíš sa sám seba — stáť, ako žiačik pred pánom učiteľom, aby ti starý generál povedal: „Gospodá,^[24] eto v búduščem nepozvoľáju…“

Dva-tri razy prídeš na čas, ale zase ťa svedie a pomyslíš si, že veď je to také milé, keď starý generál, ako otec deťom, so strojenou prísnosťou povie: „Gospodá, eto v búduščem nepozvoľáju…“ a v tej chvíli spýta sa, na čo ste sa zahľadeli, že ste sa opozdili?

Treba odpovedať vtipne, aby sa i starý generál usmial, vzpomnel, zohrial.

— Na mandľové oči Sartiek…

— Na skleničku vína…

A tak nejak sa ospravedlňuješ a čakáš známe: „Gospodá, eto v búduščem…“

Aby zo žartu nebol konečne hriech, hľadíš obísť bránu, strážnika.

Veky a ľudia spravili do múru s druhej strany dieru…

Lezieme ňou a za čas je všetko skryté. Prídeš nad ránom a vlezieš dierou, a strážnik nemá roboty, je hádam i vďačný, že môže na lavičke driemať.

No časom vytlačí sa k diere chodník, a strážnici i generál nemôžu ho nezbadať.

Bolo by najkratšie: dieru zamurovať.

Ale na to treba hliny, vody i robotníkov.

Načo troviť?

Starí mužíci-vojaci sa i tak nudia, nech stoja pred dierou a hája vchodu cez ňu.

Nastane poriadok na čas, lebo strážnik velí: „Krugom!“ naokolo, cez bránu.

Idem tiež tak opozdene z mesta domov

— Krugom! — rozkazuje strážnik.

— Dobrý večer! — pozdravím ho a zastanem. — No čto dumaješ, bratec? Kak živut tvoji doma…?^[25] No, tebe lehko, ty polučíš odpusk ^[26], pojedeš damoj… A kahda^[27] že mne… Moja žena, moje deti neuvidat uže meňa… A u tebja jesť žena?

A mužík hľadí, čo ja rozprávam, a zprvu chladno, potom sa zohreje a rozhovorí, ako s najbližším.

— Jesť.

— Deti tože?

— Jesť, četvero.

— A pišut tebe?

— Pišut. Malčík^[28] pišet. Sevodňa polučil.^[29] On v školu chodit, — a vykladá o rodinke svojej.

— No kakže? Zdorovi? Chleba u nich jesť?

— Sláva Bohu… a dá mi čítať kartu.

On zná obsah, ale ja ukážem, že viem čítať; diví sa tomu, kde, kedy som sa naučil rusky čítať. Pohovoríme si srdečne o rodine, o vojne, biedach i túžbach, spať sa mi nechce, mám hodinu ruštiny, no konečne treba sa rozísť.

Podávam ruku na dobrú noc a že idem — krugom…

— Ej, bratec, prolez, — vráti ma dobrým slovom strážnik, a vchodím dierou…