ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Úryvok z prednášky zajatcom v Omsku na jar 1918.)

Stará bájka rozpráva, že keď v istej krajine mal sa už celý národ zle, vladár poslal hľadať človeka, ktorý by ešte povedal o sebe, že je spokojný, šťastný. Dlho ho hľadali, kým ho našli. Bol to akýsi v ovčie kožky odetý opustený človiečik, ktorý žil v lese, v kolibe, mal dve ovečky a niže koliby ostredoček, na ňom sieval ovsík.

— Si ty spokojný, šťastný? — spytujú sa ho.

— Som, — odpovedá.

— Akože? Máš všetkého dosť? Ani krivdy ti nikto nerobí?

— Chvalabohu, nežiadam. Mám i chlebíčka, mám i mliečka, syra. Od mrazu mám kožuch, od kamenia lyko a od zimy kolibu. Som spokojný, šťastný, a s ľuďmi sa neschádzam.

— Ale, človeče, akože môžeš byť spokojný, šťastný? Hľa, aké máš odrené telo, rozpukané údy…

— To od vetra, — predbieha v reči.

— To preto, že nemáš ani len košele.

— A čože je to?

— Toto, hľaď, — ukazujú mu na sebe mäkkú, ľanovú košeľu, rubáš, ako voľakedy nosili.

— A načo je to?

— Obleč, uvidíš, — podali mu.

Obliekol. — Ach, veď je to ako za vetrom! — zvolá šťastlivec.

— Nadej na to svoje kožky.

Nadel. — Ach, ako mäkko údom! — hovie si v rubache šťastlivec.

Posedeli, pohovorili, že ušiel od sveta, lebo nemal od ľudí pokoja…

— Sobleč, — kážu mu, čo ho našli.

— Nechajte mi rubachu, — žiada ich šťastlivec.

— Ty si šťastný aj bez rubachy, — vzali a odišli. —

A šťastlivec, čo raz vietor zadul, čo ho raz švíky, uzly na kožkách omínaly, pomyslel na košeľu a stal sa nespokojným, nešťastlivým a zatúžil za košeľou…

I pustil by sa dolinou, vŕškom za košeľou, keby isto vedel, že ju najde a keby sa nebál o kolibu, o ovečky a ovsík, či mu ich zatiaľ nespáli oheň, neschytí vlk a nespasie divá zver…

I pustil by sa svetom, i bojí sa. —

Táto bájka zišla mi na um, keď som vychodil ktorýsi deň z československého lágra zajatcov, kde sme si rozprávali o svobode, ako by o košeli toho nešťastlivého šťastlivca. Čo je telu košeľa, to je duchu ľudskému svoboda. Ja ukazoval som na tú košeľu-svobodu, ale rodáci moji ma škriepili, že oni budú spokojní, šťastní i bez košele, len by sa mohli domov dostať k svojím dvom ovečkám a ovsíku.

Slováci už tisíc rokov nemali košele, i nie div, že chcú byť spokojní, šťastní i bez nej. Ja rád by som ju nadieť na každého, na celý národ len na týždeň — na dva, a viem, že keby im ju sobliekal, pustili by sa dolinou i vŕškom, dňom i nocou za ňou všetci, do posledného…

Ja tej možnosti nemám, ale vidím už krosná, na ktorých sa tká… Vidím ihlu, ktorá ju sošije… a vidím nešťastlivca-Slováka, ktorý nadobudol si košeľu, stáva sa opravdu spokojným a šťastným, už nie ako ten od sveta ujdený človiečik v lese, ale ako nový, dnešný človek, ako národ na svojej zemi, v spoločnosti bratských ľudí a národov, netrasúc sa o kolíbku, o svoje dve ovečky, o záhonček ovsíka.

Hľadať košeľu pustilo sa už sto—dvesto tisic Čechoslovákov-dobrovoľníkov a celý národ doma.#U#Márne sa bránite#-U#, rodáci; dnes-zajtra pustíte sa i vy. Lebo už ste nespokojní v duši, lebo ste už videli i nadetú mali ruskú rubachu…

— Vy ste nám ju sobliekli! — kričíte a hneváte sa na nás.

My; lebo neslušné je nosiť cudziu košeľu… Nos každý svoju a kto nemáš, poď si ju hľadať. Vy nechcete ísť; vy ju chcete darom dostať. To by nebolo dobre. Vhupli by ste do nej, ako Rusi, a rubachu roztrhali. Človek, národ len o to dbá, čo si sám zaslúži. Vám sa trápiť nepáči. To my vieme. Vám sa nič nepáči, čo my s vami chceme a robíme. Ste trucovití, ako deti. My však neustaneme. A čo budete ako kamene, my vás okrešeme na povedomých ľudí a Slovákov. Začali ste cvičiť telesne. To pre poriadok a zdravie. K tomu príde škola. Budeme vás učiť čítať písať slovensky. Počty, zemepis, dejepis a a všetky známosti, robotu a remeslá, čo sú a budú budúcim občanom československého štátu potrebné. Budeme vás učiť myslieť, svojsky, slovensky, československy, a nie maďarónsky a po rakúsky, ako myslíte dosiaľ. A keď budete s nami jednej mysli, pustíte sa s nami jednou cestou hľadať svoju vlastnú košeľu, čo sa inak menuje svoboda. V tejto mysli, na tejto ceste, verím, viem, nezadlho budem mať príležitosť pozdraviť, bratku, teba i teba…

I

Teraz rok šiel som na front ako prostý dobrovoľník v tepluške, a bol som hrdý, spokojný; do roka vyšiel či sišiel som na novinárskeho referenta, bývam v II. klase a vozím sa v I., a hanbím sa seba i druhých. Mal by som ešte predsa viac vládať, ako narábať neumelým perom! I zkúsil som 21. júna svoje mechy, ale smutne si priznávam, nenakoval by už cigáň pri nich klincov, a dnes cítim — nohy moje nevynesú ma už nikdy na Tatry… veď ťažko vládaly ma na mijasské predhoria Uralu! Nemať mravnej úlohy — telesnej stráže našich: generála, geroja a dobrého člena N. Rady — spisovateľské ambície boly by mi zlyhaly. V tej úlohe som to predsa dokázal, hoci dobrú vôľu už tretí deň odlihujem.

Už v predvečer odjezdu lámal som si hlavu — čo si vziať? Vlani, čo mi dali, bral som všetko. Do roka nasbieral som vecí, ako mladá nevesta; teraz neviem, čo na 1-2 dni vziať. Šiel som o radu k podp. Vašátkovi.

— Vintovku so štykom a 30 patronov za pás.

To som vedel! „Ale čo vziať svojej vzácnej osobe?“ dumám si. Hotová nervóza. Za dve hodiny, priberajúc po kúsku, nabalil som prádla, jediva i kuriva, toaletných drobností celý uzol. „Ale ty máš isť ako ochrana, nie ako agent, alebo mladá pani na svadobnú cestu…“ Hrom do toho! pôjdem ako vojak, aspoň budem mať v svedomí väčšiu zásluhu, ak budem strádať na ceste za československú vlasť. Teda: vintovka so štykom a 30 patronov, a do ruského mieška kúsok chleba, cukru, krúžka a lyžka! „Však keď lyžka bude, nejako sa len niekomu do kotlíka dostanem…“

Mali sme sa hnúť ráno o 8. Bratovi Hamatovi a mne, obchodivším ako ochrana extra vozeň-vlak, závidí ešte i batalion, ktorý včera vzal Trojick! Ale som sa i robil dôležitým! To som bol z troch chránencov našich vše jednému v pätách, vše druhému a — ni slova s čudujúcim sa okolím. Rôzni náčelníci oddávajú raporty, čakajú rozkazy, a my s br. Hamatom to všetko chránime! Ak by sa čo strhlo — na to je za nami fotograf, aby zvečnil národu scénu, kde Števko Greškovie nasadil poslednú silu za československú vlasť…

V svojom 44-ročnom živote prvý raz sa veziem na vlaku, ktorý mám právo bez pokuty zastaviť. V svojej horlivosti môže mi totiž fantázia vytvoriť, oko videť nebezpečie, a vlak — stoj! Nebude nič — i to ti, Števko Greškovie k dobru pripíšu! Letíme. Nám nič razjezdy, nič stanice. Nestačí sa svet i brat obzrieť, už sme ubzikli ich očiam a prepäli im um zvedavosťou. Celý deň, azda týždeň budeme v hádkach i bájkach…

Ráčili sme zastať v Poletajeve. Raporty na raporty. Mohol bych z podozrenia kohokoľvek zastaviť, ale ja to nerobím, ovšem nespustím očí s každého pohybu raportujúcich.

Letíme ďalej. Nedbám na úpek slnca, na krásy prírody, na dielo hospodára — vyzerám iba boľševikov zpoza lesíkov a priekop — ako na nás napadnú a ja slávne zvíťazím. Moje oko nechybí, veď v Kijeve na strelnici som trafil, a Janko …ský mi je svedkom, z flobertky na drôte orla do oka, aeroplán do vrtule a z piatich — štyri padly, kam som zadržal, nie by nepadlo, čo po zemi beží… Ale nevidíš nepriateľstva, všetko mi (a či mojej vintovke) česť oddáva, čo je pri dráhe, ba ešte i brezy sa mi klaňajú a tráva, obilie strachom v stráne, diaľky sa valí ani pod krýdlom vetra, ktorý tu duje, ako na detvianskej Poľane.

Ešte stanica. Nestojíme, iba stíšime. Vidím, dvaja bratia u skladu na decimálke šachujú a bradatý mužík sa im prizerá. Nevšimnú si ma na schodíku vozňa, zahrúžení do boja, a ja si myslím, čo si asi mužik myslí… či sa rozumie a či sa len prizerá, ako decko, ako sa prizerá nášmu boju dosiaľ temer ešte celý ruský národ.

II

Ural! Dr. Kúdela vraví, že to ako s ich strany slovenské pohoria trenčianske, ja — videv Tatry — bagatelizujem výšky Uralu a uznávam iba šírku…

Mijas. Stanica. Plno našich chlapcov, všetko sa sbieha, pokriky, zvedavosť i sebavedomie: — to náš generáľ, to náš geroj starý Vašátko, a ten chudučký — z toho vojak nebude, ale pero po papieri dobre vozí…

Zase nám raportujú a čakajú našich rozkazov.

— Chcem na nabľúdateľný (pozorovací) punkt! — vyslovuje generál.

— Azda oddýchnuť si ráčite, — navrhujú nám rozliční komandanti.

Nie! Ešte vzvod ľvíkov-razviedčíkov, nabijeme vintovky, naložíme štyky — kývu sa i jedle v strmej stráni, kĺže sa list zpod nohy, klonia hlávky modré zvonky kvetov, uhýba tráva svoju byľ. Od strachu pustí sa i nebo do plaču… Ach, reku, keby nás tak boľševici videli, či by brali aj oni nohy na plecia! No ja by im už nestačil, iba ak by sa gúľal s kopca za nimi. Ako je to? Od rodu sa učím chodiť po horách, a tak som sa už preučil, že ma stojí hrúzu námahy, aby som bol v skupine — posledným. No v pol kopci vytrhol ma z položenia br. podp. Vašátko. Ako mi je ľahko, že sú ešte aj invalidi na svete! Zaostal. Štverigajúc sa popri ňom, smutne som si o ňom pomyslel, že, hľa, ako z prvých bývajú poslední, a o sebe hrdo — z posledných čo i len predposlední, a hoci mi srdce bilo, ako vo zvone, vykročil som a dohnal oddychujúceho Kúdelu. Taký suchý realist, a či sa mi priznal, že už nevládze? Nie. Dodali sme si chuti. Kúdela rázgou, a driapali sa za generálom. Tomu ľahko! Chodil i po Karpatoch i po mandžurských kopcoch… Čím vyššie, tým si viac uvedomujem, že ja mám vrchy dnes už najradšej na — obrázkoch. Tak sa mi premenil vkus. A len že ma Kúdela lakomil výhľadom a pripomínal som si povinnosť, vyvliekol som sa na nabľúdateľný punkt, hoci mi žila zpod ucha už temer šla vyskočiť.

Ale Kúdela, poctivý človek, neoklamal ma. Výhľad nad výhľady! Ani v panoráme na radvanskom jarmoku. Veď je to Slovensko! plesá duša, že po dvoch ukrajinských rokoch zase vidím niečo vyše zeme. Ural síce nie je Tatrám ani do kolena, ale zvážnieš pred jeho širinou a zvlášte jestli podívaš sa ďalekohľadom vojenským. Nekonečnosť vrchov i dolín, ohromných jazier, belejúcich sa stiebrom v živej zeleni hájov. Borovice, brezy. Zajtra sú Turíce. Staviam ti, žena moja, štyri krásavice májom pred okno i dvere, a Dáši našej trhám kvety, akoby doma: kašky, zvonky, žabie očká, kohútiky, po nich pasie sa „pánbožkova kravička“ z našej záhrady, a posielam vám pieseň od pinky i drozda z martinských Strání. Vidíte, čujete ich v duši? Pozdravte celý národ od Karpatov po Český les, že od Uralu prídu mu Turíce, prídu sviatky mája! — Od podoby a krás Urala schodí mi na um, že otec Hurban v 61. roku min. veku, navrhujúc Slovákom odsťahovanie sa od barbarských Maďarov, musel mať na mysli — Ural. A dnes vari s Uralu ideme začať zavojúvať starú československú zem jej vlastnému národu. Ťažká, ďaleká cesta do svobodnej vlasti, dumal som, spúšťajúc sa s výšiny, ale pred dvetisíc rokmi nemali naši otcovia ani vintovky, ani bomby, ani dela, ani dráhy, a došli na Říp a Devín, čo by sme my nedošli?! Dôjdeme, len chcime!

Schodiac s kopca, napili sme sa — priľahnuc k potôčku — tatranskej vody, ani niekde v Studenom, a už vo vagóne popili sme zlatého čajku, vrelého ako sibírske letné slnce, ktoré vari tak páli na 40 stupňov, ako v zime na toľko mrazí.

Pri čaji vojenský rozhovor s rôznymi dejateľmi našimi i ruskými. Ja stojím vo dverách a hľadím vôkol. Mladé, usmiate tváre našich chlapcov, čistých, vystrojených, ani dákych družbov. Beseda, veselosť, krik, spev. Ako by ešte nevedeli, čo je vojna, hoci nejeden… ach, seba nežiaľ, ľúto vždy len tých, čo už nedôjdu nikdy medzi nich. Sotňa kozáčkov pod cieňou, milých, čiernych chlapcov, s dlhými kečkami nad okom a furážkov v zátylku. Hej, vy deti svobody, objímam vás, objímam tou láskou, ktorou som vás teraz rok. Keď sa my s vami postavíme, svobodné bude Rusko i svet! Hotoví do válečnej hry, dnes hráte ešte v karty, vyberáte z kotlíkov, povaľujete sa a múdre vaše koníky hľadia, aby nestupily vám do hry, do kotlíka, na spiaceho druha v sene, ktorý možno bol nocou sto verst za milou a, rozlúčiv sa, sní teraz o pochodoch, o srážkach s Germáncom, v ktorých bol, o ktorých počul… „Hej, neumrem na slame, umrem ja na koni; keď s koňa poletím, šabľa mi zazvoní…“ spieva o vás poet.

Po čaji so stanice do mesta letíme na kočoch, sprevádzaní čestnou sotňou kozáčkov. Po poli cvičia sa a pozdravujú nás oddiely novej dobrovoľnej ruskej armády, ktoré pod večer spevom hrdo idú mestom, ako nechodily nikdy ruské vojská. Dnes i pieseň i krok — živšie. Nazdar, mladé Rusko!

Mesto Mijas leží v stráni „zlatého“ vrchu, akoby pod Rozsutcom, kde iba skala na skale, ale v nej, vraj, zlaté iskry i zrnká, len treba hľadať. Kto našiel, zbohatol. Hostení sme i my v takom, i po duši domácej panej, „zlatom“ dome, kde je náš štáb.

Sovieščanie, (porady) dlhé sovieščanie, a ja na balkóne v besede s milými starými známymi po ich vojenských skutkoch i po pere. Ulicu väzy zbolia, čo hľadí na nás v zvedavosti, a ja priťahujem sa k stene zpred očí chlapcov-vojakov, ktorí pozdravujú z ulice na balkón starých druhov-bojovníkov, gerojov, a v duši vyčítam si zmárnený život i žobrácke nohy, ktoré ma nevládzu postaviť pod balkón medzi tých bratov, o ktorom každom viem, že je dnes prednejším, zaslúženejším všetkých, ktorí vintovkami nepracujú. V ničomnosti svojej aspoň neprijímam ich pozdravov, lebo sú nezaslúžené. Hej, prečo nebolo vojny, keď mi bolo 20-30 liet! Bol bych roty, pluky viedol na Maďara, a dnes nemusel si mizerným perom v lžiúlohe chrániť meno pred zánikom a nehodný obličaj stavať pred fotografa našich vojsk.

Nocou, odchodiac domov, svalil som sa ustatý, rozmäknutý na ležisko vo vozni a nepremôžuc únavy, usnul som, zradiv povinnosť, ktorú som dobrovoľne podujal. I žiaľ mi i hanba. Už vidím, že sa svobody nedožijem, lebo svoboda môže byť majetkom iba silných.

Pod Trojickom 18. júna umrel, trafený do srdca, úderník Fl. Gajdoš, rodák zpod Strečna pri Žiline. Pltník, 27-ročný, typický Trenčan-Slovák a silák. Veď tam neďaleko narodil sa Jánošík…

Národu nechal hrdinské meno, revolučnému Muzeumu nášmu zachránil som jeho vojenské dedictvo: kružku, fajku a zrkadlo. Všetko jeho bohatstvo. Znal som ho i chlapci spomínajú ho ako vzorného poctivca, uprimného, tvrdého presvedčenia.

— Keď som Slovák, tak som Slovák! — bolo jeho príslovím, a maďarského slova alebo piesne nechcel ani počuť i neraz zahrešil „ancikrista“ dožierajúcim ho kamarátom-Slovákom. Jeho pieseň bola: „Hej, hore háj, dolu háj, hore hájom chodník…“ na verejnosti; v kútiku teplušky prespevúval si nežnú: „S tej jedličky dve hrdličky na tú lúčku…“ a keď bola dobrá vôľa (a kedyže nebola?!) a harmonika, naučil chlapcov-Čechov nótu drotárskeho tanca a on sám dubil, tančil až do potu, že už ťažko bolo dlažbe vagóna. K bratom dobrý, vďačný, úslužný; keď skrsla hádka: kto doniesol a kto má doniesť na pr. čaju? schytil čajník a — „už mlčte!“

Aký bol tvrdý, nezlomný v presvedčení, ukáže najlepšie žart, čo si s ním chlapci spravili. Bolo to na ceste, keď sa vo vojsku viedla tuhá boľševícká agitácia a verbovalo sa do krásnej armije. V tom čase úderníkom chceli vziať istého officiera. Chlapci napísali a podpísali žiadosť, aby im officier bol nechaný. Gajdoš pri tej spisbe nebol. Volali ho iba na podpis.

— Na jaký?

Chlapci si mrkli a Florovi dôverne vyložili, že sa všetci rozhodli vstúpiť do krásnej armije a že už podpisujú…

— Tak sa ja radšej zastrelím, ale tam nejdem. Keď som Slovák, tak som Slovák, a vášho ancikrista… lakomite sa na tri stovky… utekal od hárka.

Umrel Gajdoš, ale zachovaný je jeho obrázok, zachovaná jeho kružka, fajka, zrkadlo, ktoré pripamätúvať budú na veky slávu jeho mena, keď o tých, čo sa ho pre strach smrti nasledovať boja, nebude už ani slova spomienky ani v ich vlastných potomkoch, nie by v širokej slovanskej rodine. Lebo pre dnešné veliké časy bude mať svobodný potomok československého národa len dve slová charakteristiky: „hrdinovia a zbabelci“.

Čeljabinsk, 4. júla 1918.

Pobledlé lúče slnka i na noc zostaly zachytené na stromy a budovy. S večera vôkol iba zrudly, zvážnely jasné brezy, biele steny a tváre. Na čeljabinskej stanici stíchly len deti a vtáčky. Ony držia noc, spia; ostatné všetko žije, hýbe sa v lahodnom vánku, čo stiera znoj dňa, ktorý sa už začína, hoci sú iba dve hodiny. Na podsteniach ševelia sa rodiny vysťahovalcov z Ruska na Sibír a vyhnancov zo zaujatých Nemcami krajov. Z ich sto vecí vynikajú: mechy, truhly, periny, kožuchy a čajníky. Sedia, ležia si na tom babky, matere, objímajúc veci, alebo aspoň dotýkajúc sa ich hlavami, rukami. Drobné deti (Bože, koľko detí!) poukladané sú na tom, ako lútky za dedinským výkladom. V plnej podobe, ako tam: ktoré odeté, ktoré v košieľke a ktoré nahučké, strapaté, zaprášené a zaváľané, ako cigáňčatá… Dobrý národ môj, kto ťa umyje, kto odeje, kto povýši a naučí pracovať, pracovať poctive a ľudsky žiť? Kde ten čarovný prút, ktorým ťa pošibať? Nevychovaná mládež bezstarostne vodí sa po stínnych chodníčkoch, dievčatá na slovo oboznamujú sa s našimi chlapci… Školy, školy! Čo starší mužskí i „miešočníci“ s bohatstvom puda-dvoch múky alebo zrna, sediac po hŕbach, zalievajú sa nesladeným čajom a v nekonečnej besede riešia i nerozrieša otázky svojho osudu a stavu. Iní čo vlak, čo signál — to poplach: schytávajú sa so všetkým, prechodia koľaje, podliezajú vlaky, a hoci pred nimi, za nimi boj na fronte — v trápení svojom všetko by rado čo len o staničku inam… Prosia a prosia, a ty opätovne vysvetľuješ, a oni nerozumejú, nevedia, čo je vojna a s trpkým, sklamaným výrazom odchodia od vozňa, na ktorom prosili miestočka len na chodbe, i len na schodíku, a odpravení, v duši iste trpko usudzujú, že márna prosba, ani v nás niet milosrdenstva a lásky k ich trápeniu…

*

Rád som, že sme sa pohli.

Ale z ťažkej nálady nemôžem sa vymôcť. Z dojmov dňa tisne sa mi rozprávka br. K., že na marijinskom našom fronte len pre svoju dobrotu položil život brat Jožko Senko. Aká shoda v mäkkej, ľahkovernej povahe ruskej a slovenskej! Bože, zaoceľuj im i nám žily, lebo budeme ďalej hynúť v nemecko-maďarských kliešťach! V nástupe na 30 krokov prišiel si na nepriateľa-Maďara. Čo ti prišlo na cit, keď miesto toho, aby si ho spálil, volal si naň: „Ruky hore!“ a on ťa za to zastrelil. Mal si však vidieť, ako smrť tvoju pomstili bratia, pamätliví v boji hesla starých husitských bojovníkov: „Bite, zabite, nikoho neživte!“

*

Odchýlia sa dvere.

„Nazdar!“ je nie slovo na šepkanie, ale ja z ohľadov, že vedľa spí náš predseda proti boľševického Výkonného Výboru, zdržujem hlas. „Poď dnu“, vstávam s madraca a zobjímal bych chlapca-praporčíka. Úderník, štíhly, pristalo by mu byť slečinkou; krásavec, modrých veľkých očí, dlhých vlnitých vlasov, mladá, ohorená ženská tvár bez vláska.

V Petropavlovsku obišiel suchý, ale pod Trojickom ju chytil, a hoci je ešte obviazaný, už zase nemá pokoja, ponáhľa sa za rotou. Začul, že po polnoci ide osobitný vlak pod front, prišiel. Nerátalo sa naň, nemá ležiska vo vozni, alo veď už len akosi sa pomestia… Šiel sa schystať a kým sa vrátil a odtisol tíško dvere, v odelení pospali nanovo. „Čo neľahneš?“ „Tam už spia, nechcem ich budiť,“ šepce on. Aký mäkký, šetrný je, myslím si a rád ustupujem mu svoje miesto. Zdráha sa, vtiahnem ho, uložím. Sedím mu u kolien, kúrim si, a je mi zábavné vidieť, ako sa mu vo sne hlava skĺzne s vysokého podhlavca, a on sa obracia, kope, ako chlapček. Usmievam sa mu spiacemu a len že som sa zdržal pohladiť ho po gaštanovej hlave. Ale nech sa vyspí, veď zajtra, možno, nedá mu oka zavreť vojenská sláva úderníkov, s ktorými už iba guľometčíci spomínajú sa razom… Aká žiara z pekného, detského spánku šuhajka! Tak spí sa len na poduške čistého svedomia.^[48]

*

Letíme v doliny, na stráne Urala, ani na šarkane, ale neujdeme mu. Pomedzi biele brezy, kry, ponad lúky lejú sa mi priamo do ospalých, umdlených očí omamné prúdy slnka. „Hnevám sa na teba!“ a odťahujem hlavu, hľadiac zpoza okna na lúčiny a polia. Vyšlo slnko, spať ide nočná zver, myslím si, ako bývalý lovec. Vyzerám — skutočne, posledné zarosené byľky trhá u záhonu žita krotký zajko, ktorý tu na Sibíri má v človeku nepriateľa iba od vojny. Aký mudrc! V žite má iste deti, aby im nepoobtínali dlhé uši dnes-zajtra kosci na lúkach. Beťár! Keby sme sa neviezli a keby som tu mal svoju dvojku, a keby si ma, dočkal, a keby som ťa trafil — bola by pečienka! Chladná, cesnačkom, slaninkou obložená, akú iba moja žena znala robiť. Ale niet ženy, netreba pečienky. Ži! No zajko mi nedôveruje, poznáva starého nepriateľa zajačieho pokolenia a pobehne. Zastaví sa, sadne na zadné, opatrne sa podvihuje, túli uši, vlak ho podbieha, a on berie do zajačích… Hej, reku, nejeden krásnoarmejec tam pod Ufou dal by celé Rusko za tvoje nohy, nevediac si zaspievať ani tej slovenskej: I ja by preberal, keby také nôžky mal, ako zajac!

*

Na sibírskych nižných lúkach, po stranách dráhy, vidím veľké kolá nezábudky a vzpomínam: koľko kytiek a vencov tohto kvetu položily už vďačné ruky ruské na mohyly našich hrdinov! Kiež by kvet tento nevyhynul, keď v Rusku zostanú iba naše hroby, a kiež láska viaže naveky nezábudkou živých s mŕtvymi, bratstvom s živými…

*

Ráno. Stanička za staničkou a pri každej väčšie-menšie záhradky. Tu v jednej veselo si hrabe kŕdeľ sliepok. Na prahu domíka stojí žena; rozkasaná, iste len toť vstala. Jednou rukou vo vlasoch, druhou vytiera oči a hľadí za nami. Ukazujem, šťuchám rukou na záhradku — nerozumie, nedomyslí. Z toho obrázka predstavuje sa mi celé Rusko. V záhradke Nemci, a ono si je „vo vlasoch“, a hľadí, ako tá žena… Ale veď už sa domýšľa…

*

Už zo zajaca šla mi slinka na jazyk, a keď som zazrel kurčatá v záhradke, pomyslel som na — raňajky. Môj miešok však prázdny. Spoľahnutý, že sa najem niekde v ešelóne, nesiem si iba príbor. Pomyslím. Môj predseda spí, kuknem jemu tíško do brocoka, azda sa neprebudí. Ťahám, krájam. Chlieb biely, kúpenský, ale prekysnutý, šunka — rybou duší, syr — panský, zrelý… Dobrú chuť ministre, ja to jesť nebudem. Panský žalúdok — cigáňsky hrniec. Šúľam si znovu muškátovú machorku a v jej oblakoch dumám, dumám. Dávam si otázku, že keby sme stretli „penzenských“,^[49] čo by im veľkého povedal? Myslím a nevymyslím vety, čo by nebola prázdnou frázou, nedôstojnou tých dejov… A mám odvahy napísať sem iba bežné slovo, ktoré by im stokráť zavolal: — Nazdar! Nazdar! Nazdar!…

Až by mi hrdlo uschlo, slzy vyskočily.

*

Na ktoromsi razjezde pred Zlatoústom spálený vlak; 10-15 vozňov. Pri dreve, ktoré zostalo na železnej osnove, neuvaril by si kotlík čaju. Ej, a potom že vraj krásnoarmejci neznajú nič dokonale spraviť! — Ba koľko spálili tí hrdinovia nemeckých vlakov? blyslo mi mysľou… a zamyslím sa, koľko škody spravili už títo žoldnieri Rusku na radosť Nemcov a Maďarov, ktorí im pomáhajú vypaľovať vlastný dom a boľševici ešte im na to priplácajú…

*

Zlatoúst. S br. Štefanovičom, ktorý — byvše tam komisárom — sám za dva dni putovania horami-dolami dostal sa do Mijas, zašiel som podívať sa na miesto hrúzy i slávy našich vojsk, do skalného železničného útesu, kde bol prepadnutý náš štábny ešelon 1. pluku, a s trepotajúcim srdcom, zatajeným dychom dívam sa na skalnú strminu, na oblomky kamenia, ktorými chrabrí chlapci odbili dva guľomety… a mohli skosiť, čo živé vôkol… To je heroizmus, ktorému niet roveň, iba vari ten, čo mi rozprávali o prvých ruských vojskách starí družiníci, keď geroji, podpĺzajúc až po hniezdo, vlastnými telami zakrývali výstrel guľometa, aby obľahčovali nástup nasledujúcim. O takýchto „podvigoch“ budú písať historie, básnici, strategovia a ded bude ich rozprávať vnukovi s pokolenia na pokolenie…

*

Zlatoúst — mesto. Vezieme sa, stretajúc 3 roty frontovíkov, idúcich so spevom. Starí, silní junáci, s bojovými nágradami na hrudiach. V duši budia sa nové nádeje a viera v Rusko. Náš predseda V. V. vracia návštevy, navštevuje a my ho sprevádzame. Politické prednášky, tisíc otázok. V teoriach sú doma, ale ako čo do života uvádzať, to sú ťažké úlohy samosprávy. No všetci chcú pracovať, a to je zárukou, že konečne najdú spôsoby a cesty. V pauze navštívili sme veľkú továrňu na železo; v nej robilo za vojny 20 tisíc robotníkov, i teraz ešte pracuje 8 tisíc. Továrňa môže vyrobiť denne 2000 granátov, krome iných vojenských vecí. Továrňa sa za doby války prestavovala, modernizovala, lebo stojí už 200 rokov i bolo treba mnoho obnoviť. Správca je nadšený odborník a Rus, čo je dnes ešte v Rusku zriedkavosťou. Zachránil pred bolševickým zničením oddelenie na výrobu zbraní. Keď v Nemecku začnú z kanonov pluhy kovať, vtedy, len vtedy môžu to spraviť iné štáty… Dotiaľ je každé odzbrojenie — vydávať sa Nemcom na korisť a službu.

*

Na noc vrátili sme sa do svojho vozňa na stanicu. Z okna pekný výhľad na doliny a čierne lesy. Zapadá slnce, všetko stícha, len z doliny na verstu dve ozývajú sa zvuky, ako keď podpílený strom padá. To ohlasy ojedinelých výstrelov a salv, dávaných na kŕdle rozpŕchnuvších sa krásnoarmejcov. Nebude im dobrá noc…

Čím ďalej na západ, tým viac svedkov krásnoarmejského spôsobu boja. Ničia všetko, vrchy by radi zavaliť našim v cestu, len by sa boju vyhnúť. Vytrhané koľaje, rozváľané mostíky a na väčších roztrepané vagóny, vyšinutá lokomotíva; na 20-30 metrov vysokom moste srazené dva vlaky, ktorých lokomotívy stretly sa práve na moste; jedny vozne zhorené, druhé dolámané stoja na koľajách a tretie, odtrhnuté, váľajú sa pod hlbokým brehom. Nevidel som takých obrázkov, iba z prvých dôb svetovej vojny. Za svoje panovanie nemôže robiť takú zkazu ani jedna politická strana. To robia najatci a zločinci, ktorí v službe Lenina a Trockéko nivočia celé Rusko, aby sa nemohlo ešte raz postaviť proti Nemecku, lebo bolo by po germánskej pýche.

*

V Berďauši plno národa ruského. Uviazol tam, vyjedol mesto, je bez peňazí a chodí po — pýtaní, žobre…

Na staničke pripäli k nášmu expres vožnuvlaku dva vagóny — sena a zrna. Nebola to arteleria, iba „furáž“ pre ňu, ale ide sa smelšie; bolševíci iste si pomyslia, že to klam, v sene sú — delá, v mieškoch — guľomety. Celou cestou ukazujú mi kopce, stráne, kde ešte večera boly boje. Myslím si: človeku je horúčosť vo vlaku, a po tých kopcoch, ktorým niet konca-kraja! Nejednu kvapku potu striete s čela, chlapci drahí!

Viazovaja. Na hriadkach železničiarov bôb, ľudia boží! a už kvitne. Koľko vzpomienok z detstva na — súsedovie bôb a hrach… Koľko cudzích plotov, preklaných nôh, rozdrapených nohavíc a materinských milých buchnátov! Tu na hriadke cibuľka, a to ešte mojej dobrej testinej premilá — kotiarka; tam v úslní pod plotom tekvice, čo sme ich neraz so ženou zakrývali pred mrazom novinami i divadelným závojom. Dievča — podrostok lopatkou na popol ohŕňa zemiaky. Naberie — nasype, naberie — nasype. Vot, pokrok hospodársky, netreba motyky!

*

Ust-Katav. Na stanicu pricvála sotňa kozáčkov, ani by sto čertov! Priskáču, a sotva sa obzreš na nich, už sú v stráni, v lese, a ty nedohádaš sa, či sú to naši, či ruskí? — Sú tam i naši chlapci, ale jako ich rozoznáš? dáva mi otázku náš chlapec. „Také kone, také šaty, také kečky nad okom — po čom že ich poznať?“ Šepli mi, ale nepoviem, prezradil bych strategiu…^[50] Pechota chváli novú našu kavaleriu, že sa na jej razviedku môže úplne spoľahnúť. Dnes na ráno vzali naši tamejšiu továrňu na železničné vozne. Vidieť tam niekoľko sto hotových, nákladných. Ďalej ísť nemôžeme, front teraz je na 10-12 verst. I boky treba očistiť. Na té leteli toť naši kozáci. Predseda a ostatní majú sovieščanie, vojenské, politické… O rozprávkach sa nikde neradia, preto sa ja odťahujem a žijem si voľne. Obzerám sa vôkol po širokých uralských horách a lúkach. Náš kraj, ešte i oblaky tak stoja nad horami, ako u nás. V boku pod horou jahôdky zrejú, cele našej chuti, vzpomínam si. I drozd hvízda… A predsa život neveselý. Kdeže je to u nás! Čo je hora bez ozveny, čo je grúň bez valacha a úval bez salaša? Kde tu 5-6 ovečiek, i to na doline, bez honelníka, ako ztratených. O tých veru nikomu nevyrve sa z pŕs slovenská pieseň: „Pásol by ja ovce, majú zlaté zvonce, retiazky strieborné, srdcia oceľové!“ Tu je vari ešte kôz viacej, ale koza je pochabý čert. Slovenskej povahe nezodpovie pásť kozy, preto slovenské valašťa si spieva: „Pásol by som kozy, ale ma to mrzí, že každá kozička hore chvostík drží.“ Potúlajúc sa s drom Langrom po slnečnom briežku za jahodami, podchodím k našim rezervným ešelonom. Chlapci už vstali, a že sa nevyzliekli večer, v noci, nemusia sa teraz obliekať. Pletiem sa z vozňa do vozňa a počúvam vzpomienky, hrdinské kúsky a vtipy. Dajú mi na pamiatku „rotný časopis“, a to už 4-té číslo. Časopis je obrázkový, má všetko od politiky až po humor; písaný je v jednom exemplári, vychodí, keď stačí, a čítajú ho najviac rôzni náčelníci, velitelia, kuchári, kaptenármusi, ktorých nemilosrdne „reže“. Ide obyčajne z rúk do rúk, až konečne v jedných zmizne, a tak naše válečné muzeum bude ukrátené. A jaké vtipy prepadnú! Na pr. u jednej roty ukáže sa chlapec z inej roty. — Z ktorej si roty? Povie, nič netušiac. — Ahá, tam máte vraj troch mŕtvych — od strachu, — a je smiech, tým väčší, že chlapec začína vážne dokazovať chrabrosť svojej roty. Dožierajú sa chlapci i najbližší. Franta zodvihol hlavu, zakričal „urá“ a zase si ľahol… Ako ho prevýšiť? pomyslí dožieraný, a hneď to má: „Lžeš! Nekričal som „urá“. Ja som sa nemohol od strachu ani ozvať. Odrazil. — Stretneš starého, vážneho vojaka, práve nabíja „dymku“, ako punčocha, machorkou z mieška na cukor. „Ako sa držia údernici?“ spytuješ sa dôverne, čakajúc iba pochvalu. „To víš… Machorky to nemá, ale „těch“ buřtů (bomb) plný pás i kapsy…!

Pod večer si predseda s adjutantom vyšli na front. Mňa nemohli najsť. Bol som niekde u kuchyne a hostil sa novým jedlom po recepte hospodárskej časti. Chladný zemiakový šalát s cibuľou a octom v tejto horúčave je veľmi osviežujúce jedlo, zvlášte keď apatekár — kuchár prikryje ho pekným kúskom údeného… Tých na fronte privítali boľševíci šrapnelom, že si nestačili iba ruky podať s veliteľmi razom na privítanie i lúčenie. — No, reku, dobre, že som nešiel. Ako ľahko sa mi tam mohla ceruzka zalomiť. Nocou prášili sme nazad do Berďauša, v netrpelivom očakávaní, kedy už vyletí i s nami podmínovaný niektorý most. Spali sme tedy oblečení, aby sme prípadne v letku neprechladli.

*

6. júla.

Berďauš. Výročný deň mučeníckej smrti mistra Jana Husa: výročný deň borby československého národa za právo žiť na svojej zemi po svojom, svobodní vo viere, svobodní v kultúre a vozdejšom chlebe, čo všetko nám neustávajú zapierať Rím, Nemec a Maďar. Osláviť tento deň sišlo sa na berďaušskú stanicu všetko, všetko, čo má cit a vďačnosť. Vybraný sbor spieva „Božích bojovníkov“, predseda V. V. vrelým, politický, kultúrny a hospodársky život budúceho Slovenska a v prvom rade delíme panstvá a lesy, aby nebolo chudobných… Tri jutrá na dušu; to ja so ženou a dcérkou budem mať 9, možno 12, 15, 18, 21… Mám sa ja nakosiť a žena naokopávať! Ale neboj sa, babenka moja, ja za rosy nakosím, odnesiem do chládku; a tak budeme i s Dašeňkou seno sušiť a prirohy jesť…

*

Bijanka. Na stráži stojí náš strašne moderný bronevik! Kolesá — číre železo, broň — plech a piesok, krov — doska na dlaň! Československé „tanky“! Teraz novoozdobené krásavicami brezičkami; zpoza ich vetvičiek vykukujú čierni chlapci, ktorí už videli „ufimských“. „Akíže sú?“ spytujeme sa chlapcov, a oni dumajú, „akými“ by nám ich mali charakterizovať. „Udření, ale veselí…“ Stačí, chápeme.

*

Miňar. Od večera historické miesto. Na tejto staničke stretli sa 6. júla, v deň Jána Husa, o 6. hod. večer štyri naše bronevíky a bratia vernej lásky až do víťazstva alebo hrobu. Dnes vidíme, že možné bolo len víťazstvo, a kým tá viera bude v nás, nebudeme porazení. Chlapci poskákali, objímali sa, ľúbali a ich „Nazdar!“ podáva si ešte dnes hora — hore, dol — dolu. Teraz už oddychujú a hrdo dumajú: kde je tých 1300 verst (Penza — Čeljabinsk), ktoré by oni neprebili živí alebo mŕtvi?!

*

Letíme temer na dúšok do Ufy, pozdravujúc naše ovenčené ešelony. Na istej staničke svíta sa predseda V. V. s dvoma rodnými bratmy; ja ich tiež tuľkám, hladkám za všetkých, ale za všetkých!

V ufimskom vír-vare som sa konečne ztratil, zmiatol tobôž, že ma štýrdňové dojmy vzaly aj za hlavu, aj za srdce i bol som už ako dolámaný. Moji šli na sovieščanie, za politikou k plukovníkovi a do mesta; mne neďaleko bolo kročiť, znali ma niektorí bratia z 1. pluku od lanska a pristavili so smutnou novinou, že 26. júna v boji u Buzuluka padol náš senický rodák, rotný komandant 6. roty Štefan Fajnor. Bol s rotou v bojoch od Penzy až do smrti. Chrabre sa držal. Padol v guľometnom ohni s Maďarmi a Nemci, chvíľu pred smrťou shovárajúc sa s komandantom guľometčíkov, že „rád by prešiel ešte Kijevom na Karpaty…“ V tom je vyslovený celý náš ideál československý i slaviansky, ktorému Štefan Fajnor slúžil celé tri roky v našom vojsku a za ktorý položil svoj 30-ročný život. Zaplače staričká mať za svojím Števkom, ale verím, že ju hrdinská smrť nezroní, veď je z rodu Štefánikov… A nebude sama v žiali; veď od Senice do Prietrže len hodinka-dve k smutnej materi a hrdému otcovi práporčíka Dušana Hatalu, ktorý hrdinský padol pod Bachmačom. —

Odťahujem sa v dumách na breh Bielej. Vidím plte, sťa na Váhu alebo Hrone. Až kam sa rozšírilo slovenské remeslo! Vzpomeniem na ťažkú prácu tých „pri veslách“ a dumám, čo to s nami bude? S roka na rok viac a viac vody odrážali si Maďari na svoje žírne polia, že vyschýňal už Hron i Váh. Aby plť naša nevyšla na piesok, podlievajú ju verní slovenskí pltníci vlastnou drahocennou krvou…

Z dumy vyrušil ma aeroplán nad Ufou. Náš! Lieta nad mestom, nad riekou, nado mnou a schytí mi myseľ za zapadujúcim slnkom…

— Či doletí na Tatry?

Doletí, doletí!

(Z príležitosti príchodu na Sibír.)

Sme starí priatelia. Z dôb, keď sme na cigaretle a kávu spoločne vetešníkovi o bok pražskej techniky predávali darovaný nám zimník. Za pol tretej zlatovky! A bol Ti dlhý niže piat, že si ho musel podchytiť, ako dáma vlečku…

Táto historka schodí mi na um, keď sa beriem napísať Ti vítanku, aby som sa zadržal na reálnom živote, abych Ta „ódami“ neurazil v Tvojej slovenskej skromnosti, lebo viem, že si prišiel pracovať, a nie sa dať oslavovať.

Štefánikov otec bol ev. farárom a Slovákom ako kremeň, čo neraz vyslovil aj v politických článkoch, písaných do Národných Novín. Vychoval tak i synov. Brat Igor, ev. farár v Palánke na Dunaji, boril sa za slovenčinu v cirkvi a v politike, perom i slovom a, pravdaže, hneď na začiatku vojny bol internovaný, vykázaný z Palánky, lebo tá je blízko Srbska. Brat Milan, náš hvezdár, absolvujúc maďarské gymnázium, šiel na ďalšie štúdia do Prahy, a odtiaľ, ako že pre verného Slováka-professora v Uhorsku miesta nemohlo byť, odišiel do Paríža, a my doma, pre denné starosti a boje, nevideli sme, čo robí vo svete; len keď tu i tu preletela o ňom novinami nejaká zpráva, alebo jeho článok hvezdársky zjavil sa v časopise alebo v kalendári, bolo nám ľúto, že neslúži s nami národu hoci ako pisár v banke lebo u fiškála, keď nemôže ako učenec hvezdár. Ale divné sú cesty božie, stojí v Písme, a dnes blahorečíme, že Štefánik náš zkúsil maďarskú spravedlivosť i už len ako hosť na Slovensku. Zkúsil a niesol ju tým ťažšie, čím viac žil medzi svobodnými národy a slušnými ľuďmi, a že takých zbojníkov nenašiel ani na ostrovoch Tahiti a v Azii, s akými sa stretol, byvše návštevou v rodnom kraji, kam prišel v starej dôvere a či z omylu bez revolvera z divých krajín azijských, kde mu revolvera nebolo treba a v rodnom kraji by sa mu bol tak zišiel! Bolo to 19. marca r. 1907 pri voľbe dr. Milana Ivanku v Pezinku. Historik Botto o tom píše: „Na túto voľbu Ivankovu šiel sa podívať i dr. Milan Štefánik, od parížskej meudonskej hvezdárne do Turkestana cieľom pozorovania januárového zatmenia mesiaca vyslaný mladý hvezdár slovenský. Vracajúci sa z Azie navštívil svojich rodičov na Košariskách v Nitrianskej stolici. Odtiaľto už na ceste do Paríža zastavil sa v Pezinku, aby videl voľbu 19. marca. Nestalo sa mu nič ani tu (na voľbe); ale o tom, čo zkúsil večer po voľbe Maďarmi nevyhranej, na železnici medzi Pezinkom a Prešporkom, napísal strašné veci. Na tom istom vlaku odchodili s voľby z Pezinka i vyslanci maďarsko-ľudovej strany, Szmrecsányi, Kovács, Bresztyánszky, Csizmadia, Csitári a Ernszt. Prví štyria v kupé neslýchaným spôsobom inzultovali Štefánika a s ním cestovavšieho Zigmundíka, shováravších sa po slovensky. Kovács surovo oboril sa na nich, že im zakazuje po slovensky sa shovárať, a vytiahol i revolver. Szmrecsányi tiež surovo vyhrážal sa dvom tichým, bezbranným mužom palicou, ktorú podal mu Bresztyánszky. Udalosť túto Štefánik opísal v maďarskom socialistickom časopise „Népszava“, doložiac: „V Turkestane medzi Kirgizmi a Tadžikmi bol som bezpečný; v Uhorsku s revolverom a s palicou v rukách napadli ma na železnici blízko takého mesta, ako Prešporok, členovia uhorského zákonodarstva“. Svedkom tohoto brutálneho výstupu vo vagóne bol i viedenský dopisovateľ londýnskych novin „Times“. Zvedel o maďarskej „gavalierskosti“ i francúzsky a iný svet.

Krivda, čo človek sám na sebe zažije, najväčšmi bolí a spať nedá, k odplate núka. Dosť je Slovákov knihou, ale ešte viac krivdou prebudených. Štefánikovi dostalo sa jedno i druhé, a k tomu žil v svobodnej Francii. Nie div, má duševný fond, má z čoho žiť i dávať v obeť za svobodu. Závidím i teším sa, že ani jeho okolo 40 rokov a dnes už i choroba z vojny nezlomily ho ani dosiaľ. Ale akože i mohly! Nedal sa! V 16-om roku, pri prvej návšteve nás v Rusku, keď sme mu odporúčali ležať, liečiť sa, dať sa operovať, odpovedal, že „na to teraz niet času“ a šiel do Rumunska a miesto oddychu — doniesol si odtiaľ hrdinský rád, pripätý k najvyšším rádom francúzskym.

Lebo ako mnohí Čechoslováci v Rusku, tak mnohí vo Francii a Štefánik medzi nimi vstúpil do boja proti Nemcom a Maďarom, ako prostý vojak hneď 1914-ho roku. S hviezd sišiel k rekrútskemu škrabaniu zemiakov na kuchyni vojenskej, akože v demokratickej Francii niet nijakých „jednoročiackych“ výhod. Ale kto spôsobný, vyšvihne sa, aby poslúžil spoluobčanom. Tak i Štefánik — hvezdár, istý, že je v nich (v hviezdach) doma a cestu medzi nimi nikdy nezblúdi, vybral si letúňstvo. Lietal 1914 r. nad Marnou, Francúzom a i spojencom temer osudnou; lietal nad československými našimi rodákmi na italskom fronte, shadzujúc im informácie, o čo ide; lietal nad hrdinským Srbskom, nad jehož pádom žiaľom ovislo i krýdlo Štefánikovho lietadla, s ktorým musel sletieť, pričom sa dokaličil a ho spáliť musel, aby bol účastný spoločného trápenia v ťažkom odstupe skrvavených srbských Sokolov. Roku 1916. bol naprávať hlavy nám v Rusku a stal sa nemilým človekom ruskej cárskej nemčúrskej vláde, spomínaním jej čestnosti. Bol na rumunskom fronte, šiel informovať nazad do Francie; r. 1917. čítali sme o ňom v amerických novinách, že bol u pres. Wilsona; od tých čias bol zase vo Francii a dnes cez Ameriku a Japonsko, Sibír došiel k nám. Keď zpoza mora doletela iskra, že sa pohol k nám už z Ameriky, stislo sa mi srdce, aby ho na tej „mláke“ nejak nezamočilo a nanapil sa presolenej morskej vody. Prešlo dlhých s 30 dní, a ja, čo jeden svitnul, pomyslel som pustiť rodákom veľký chýr, že ide, že je tu. Ale zase tá voda, tí Germánci. A Ty si sa nebál o seba obísť už ani neviem koľký raz Europu, Ameriku a teraz celý svet.

Chcel bych Ti povedať sladké slovíčko za službu, ktorú si národu československému spravil; ale veď nerobil si to cudziemu, ale bratom, a milovať bratov, niesť v obeť i život, je prvý príkaz ľudskosti, len ťažko ho plniť. Ty nemohol, nevedel si inak. Tak spravil i Tvoj bratranec Števko Fajnor, buď večná sláva jeho menu! A ja vykonané mám právo i povinnosť pre príklad nám i budúcim aspoň spomenúť.

Tešíme sa Ti všetci; ja ako chlapec biču, hoci je možné, že sa ním i cez oči švihne, alebo, ak bude nezbedy robiť, ho i niekto ním šľahne.

Generál, podpredseda Československej Národnej Rady, vyslanec 10-milionového nášho národa!

„Bože, akože ti budeme hovoriť?“ trápila sa pospolitá slovenská matička, keď zo synka vychovala — kaplánika. A tu podpredseda národného výboru, azda prvý roduverný Slovák a — generál! Šťastná matička, požehnané kraje slovenské, ktoré nám ho daly!

Ja už nič. Ty nám povieš, či sme verne zachovali Tvoje úpravy, dané r. 16-ho, Ty nás naučíš, ako budeme hovoriť a robiť, čo nám odkazuje otec Masaryk.

Vítame Ťa! Nazdar!

Reč 24. mája v Irkutsku.

Bratia! Vo výročný deň nášho obranného a potom výpadného protiboľševického vystúpenia v Rusku my sišli sme sa do tohto hája bielych briez, druhí bratia sišli sa tamto za riekou na stráň, tretí — tam, štvrtí — inam schodia sa v podobné tiché miesta večných snov našich mučenníkov a hrdinov. Kde ideme húfom, kde len niekoľkí, i len jeden, dvaja… A koľko zostane ešte mohýl, nad ktorými dnes iba sosna kloní svoje vetve a vtáča zapískne, ponad ktorých poľnú trávu šumí iba vietor, ku ktorým dnes nemohol nikto dôjsť na polia šíreho Ruska. Ale ako často snášame si pred oči ducha svojho drahých svojich živých, tak snesme si dnes mŕtvych svojich drahých bratov a povedzme im, že ševelí nad nimi nie vietor, ale duch ich v nás, že nie sosny, ale bratia klonia hlavy nad nimi a spomínajú ich… A keď sa ohliadneme, v duši vidíme, že s nami sú, čo vás domov čakali: matere, otcovia, ženy, deti, bratia, sestry, družky milé, vrstovníci, priatelia… že s nami je ohromný smútočný sprievod 10-milionového národa. Ale akýže to sprievod?! Vyčkávali vás roky, a teraz kvília iba matere, — sĺz matere nezastavíš — ostatní vážni, smutní síce, ale vzpriamení, hrdí zďaleka na tisíckrát s nami pozdravujú vás v malých bytoch vašich, nesú vence, sypú kvety i tiché slzy lásky a vďaky za to, že ste im dali, čoho nemali — svobody.

Československý národ v slovenskej vetve nemal už tisíc liet — v českej vetve už tiež tristo rokov voľnosti. Tisíc rokov sme slúžili a — nič si nevyslúžili; tisíc rokov sme robili a — nič si nevyrobili; miliony rúk spínalo sa, potoky sĺz sa lialy a — nebolo nám sľutovania, smilovania. Sedeli sme už v stínu smrti, lebo zlý súsed vyhášal nám svetlá, kalil živé vody, dal mrznúť našej mladi, dusil ducha a — konečne vyhnal nás na vojnu, aby sme sa vyhubili sami. Spustly dediny a mestá slovenské, ožlkol od smútku náš rodný kraj slovenský.

Českých tristo rokov na politickej reťazi rakúskej tiež počítali už za dosť k domnienke, že český lev skrotnul na dvorného psa. Ale lev je i mŕtvy levom, a český lev iba snil, sily sbieral, a keď prišiel čas, vstal, skočil, odtrhol reťaz. Od rinkotu zobudili sa i omdlení mužovia pod našim krížom… Povstali proroci a verní tisícročiu, krátkej slávy, spoločných bied a nádejí, zodvihli ideál svobody a československej drievnej jednoty čo najvyššie, a národ im porozumel. „Kde žiť nevoľno, tam umrieť svoboda!“ Povstali hrdinovia tejto myšlienky a krvácali, umierali za ňu. Ale čo jeden hrdinský čin, čo jedna kvapka krvi, čo jedna smrť, to týždňom, to mesiacom, to rokom bližšie bol národ náš k velikej méte, k svojej vlasti, nad ktorou dnes svieti slnko svobody.

„Čo je svoja, svobodná vlasť?“

„Čo to? pôda, čo chlieb a zlato dáva?“ Je i to, ale i „posvätný prach, čo z otcov, čo z bratov pozostáva“, hovorí básnik. „A nebe, a hviezdy, a svetlo a teplo, čo v srdci nosíme, čo ducha sýti, bohatí: reč, pieseň, mrav, kroj i byt, deje minulé, všetko, v čom žije národ a kde svobodne prajaviť môže, čo je jeho, čo je sväté, vznešené a krásné…“

V tejto, v takejto vlasti svojej krvou vašou sme vykúpení! Akože sa vám odvďačíme? Tak a len tak, keď zachováme dedictvo krvou vašou vydobyté, keď pôjdeme vašou cestou. Silní i slabí? mladí i starí? Všetci! Veď či je mladosť 20 — 30 rokov? Mladosť je tá sila, tá mohutnosť ducha, čo 70-ročnému Masarykovi, čo 40-ročnému, telesne zmučenému Štefánikovi dávala a dáva toho ohňa do žíl, pod ním zhoria všetky prekážky, stŕpnu všetky mdloby tela pre blaho a zdravie budúcich pokolení. Toho ohňa nadšenia, toho ducha lásky a obetí čerpajme i pri pohľade na tieto drahé hroby. „Nech ony spájajú, čo svet v nás dvojí — starodávnu našu jednotu a bratstvo; nech ony vlažia, čo svet v nás suši — city lásky k národu a vlasti; nech ony dvoja, čo svet v nás spojuje -egoistické, chlebárske záujmy; nech ony tvoria, čo svet v nás ruší — vyššie ideály, tú spomenutú mohutnosť ducha.

Bratia! Nečakali, nežiadali ste, no my postavili sme a staviame vám pomníky z kameňa a betónu a železa; ale či to dosť? Bude dosť len vtedy, keď i ďalej vysoko budeme trímať s vašou vierou, s vašou obetivosťou a smrťou vozvýšené symboly, znaky, ktoré vryli a postavili sme na tieto pomníky.

Bratia! Povedal som: povstali v národe našom proroci. Jeden z týchto prorokov, sokol i lev, Milan Štefánik, už onemel, schýlil krýdla, umrel. Ako týchto bratov, ako nás, i jeho niesla túžba do svobodnej vlasti, ktorej svobodu temer za päť rokov na hrudi zohrieval, ktorú pojil kvapkami srdca; citlivé srdce jeho žiadalo si objatia starenky-matky, ale že bol vojakom velikej materi-vlasti, zadusil pre bratov rodný cit synovský; oko žiadalo si viedieť rodnú viesku i hrob otcov, a nevidel ho; Štefánik mohol triumfálne, slávnostne vtiahnuť bránami Prešporka — kde mu pred niekoľkými rokmi — bezbrannému — päť beťárov revolverom a palicou hrozilo ak sa po slovensky ozve — do staroslávnej Bratislavy, ktorá by mu bola na slávu spievala, pod nohy kvety sypala, a on? — pustil do hlavného mesta Slovenska celý národ a prišiel na studenú Sibír, k nám, aby nás otužil, on — telesne najslabší z nás. A keď, ako byčujúc posledné hodiny života, ponáhľal sa nazad, kamže náhlil? Do vlasti? Do Paríža na mierovú konferenciu, aby bratom svojím sibírskym pripravoval cestu minulosti dôstojnú, aby nemocnému ruskému bratovi pomohol k lieku a k drievnej sile, ktorá nám niekedy môže byť ešte na dobrej pomoci… A svobodná vlasť objala ho iba mŕtveho.

Bratia! Majem túžbu za vlasťou, veď je to svätý cit, ale majme i silu vôle Štefánikovej a týchto hrdinov, my, ktorí budeme povolaní nosiť meno jeho pluku; majme všetci silu vôle vydržať za každých okolností do pozvania na ďalekú cestu a nezapomínajme týchto mohýl, či na východ či na západ, ktoré nás sprevádzať budú očima vlastného svedomia…

„Spite sladko, bratia drahí, v známych i neznámych mohylách po šírom svete, my pamiatku vašu verne ctiť sa vynasnažíme; spite sladko, drahí bratia, my srdcia vaše v prsách svojich nosiť chceme; spite sladko, drahí bratia, my s duchom vašim sľubujeme isť žitím, aby potomok verný vyzdvihol vám obraz nesmrteľnosti v dejinách vlasti i ľudstva a vďačne spomenul si i na nás. Večná pamäť, večná sláva! —“