ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

7. júna 1917.

Dnes som vstal včaššie, ako obyčajne. S Jankom zapálili sme si ešte jednu papirosu na rozlučnú a šiel som. Nerád stojím „očereď“^[30] a celý rok som sa hneval na tých, ktorí bez paklíkov vyčkávajú električku. No mám košík, a stanica je ďaleko. Košík, plný prádla letného i zimného. Keby ma po košíku mal kto poznávať, zbláznil by sa. Jedna vec je v ňom z Turca, druhá z Bratislavy, tretia z Moskvy, štvrtá z Varšavy, piata z Kijeva, šiesta z Petrohradu… a k tomu jedna ešte patrí rakúskej vojenskej uniforme, druhá už ruskej. Mám toho a také, akoby som bol obkradol i rakúskeho i ruského vojaka i občana. A že je to vo vrbinovom košíku a idem smerom na Podol,^[31] ľahko by som mohol padnúť do podozrenia, že idem to predávať nejakému „poctivému“ kupčíkovi…

Nie. To je moja rekrútska výbava. Na dne košíka 2 kúsky mydla, 2 kefy, hustý hrebeň a škatuľka všivavej masti dosvedčia to úplne.

Je ráno. Mesto ešte spí, ale kupčíci, kuchárky a vojaci už stoja očereď. Postavím sa do radu a sadnem na košík. Dochodí električka, tisnú sa jednými dvermi do vozňa krivé nosy, dlhé brady na zaprášených čiernych salonkabátoch; široké, krátke sukne na tučných holých nohách v papučkách; rohožky, koše vynesené viac na ženských prsách ako v rukách. Vidieť vajíčka, mliečne fľaše, trčí zelenina, kukajú kurčatá. Zelené rubášky,^[32] šinele^[33] vojenské medzitým vtisnú sa i ta, kam by už nikto nemohol.

Krik, strach o tovary. Vystúpim z očeredi a domáham sa na prednú ploščadku.^[34]

— Neľzä, iba vojakom.

— I ja budem vojak.

— Veď sa mu i podobáte! — posmieva sa mi zemliačik.

— Dobrovolec. Ja vám ukážem „bumágu.“

„Bumága“ účinkovala. Pustili ma a obzerali. Je pravda, že vojenského výzoru nemám: pletená anglická čiapka a či klobúk, nejaká rakúska, vojenská pelerínka, ruská košeľa, ruské vojenské nohavice do bôt, ale ja mám panské botky s patentovanou sponkou.

No „bumágy“ vojáčkovia nežiadali. Vodičovi povedal som „spasibo“ a previezol som sa parádnym kijevským Kreščatikom.^[35] Prechádzaval som sa po Kreščatiku, i pansky vozieval na izvozčíkoch, ale najhrdšie mi bolo dnes na prednej ploščadke. Tesno síce, pre spomenuté podozrenie neisto, ale v duši rozochvený, v svojej pravde vedomý hľadel som na miznúce domy a ľudí. Niesol sa mi pohľad ponad veže kivejské, v očiach sa mi menilo, závrat ma chytal. Rodičia, žena, keby ste vy dnes pomysleli, kam ja idem, či by ste plakali?!

Nie. Zavrel by som vám slzy v očiach tým, že by som vám povedal: idem preto, aby dieťa moje mohlo do slovenskej školy.

Na okienko klepú. Ja viem, že to konduktorka klepe, aby soldati kupovali si bilety. Počujeme, vieme to všetci, ale nikto neberie. Však to mašina nevie, koho vezie zadarmo, koho za peniaze. Teraz je „svoboda“, jazdiť chceme zdarma. Buržuj, plať! Abych neporušil „svobody“, nekúpim si bileta ani ja.

Presedám. V novom vozni vidím prvú bielo-červenú stužku na ružičke furážky.^[36] Niekoľko kilometrov cesty minie sa mi v besede s bratom dobrovoľníkom. Sme po druhom slove na „ty“, a ja prvý raz preciťujem to slovíčko, tú družbu a blízkosť človeka, ktorého som nikdy nevidel.

Vysadnem, beriem košík na plece a miesim sa známym hlbokým pieskom, ktorý sa mi ustupuje tak, ako pred rokom, sťa by sa bál zadlávenia. Známa cesta. Po nej som chodil ešte ako „pleňák“ pod konvojom, ako areštant pod strážnikom. Aké to bolo zahanbujúce! Rakúska handra a ruská nedôvera ponižovaly ma v slavianskom mojom povedomí, stavaly na roveň Maďarom a Nemcom. Teraz si idem sám, svobodný. Pri vrátach poviem:

— Dobrovolec.

Stráž ma napraví, nikto nesprevádza a ja vchodím do našej československej komandy.

Je 25-30 stupňov tepla, mám sibírske nohavice, vyhrial ma i košík, ale to nič. Utieram pot rukávom, ako kedysi, keď som so starým otcom kosieval. A myslím si, že mám prvý deň „vojny“ za sebou. Ožívam v ňom. Náš kapitán, bratia ma vítajú. Všetci rovnako srdečne, či starí, či noví známi. Zastúpený je Spiš, Gemer, Zvolen, Báčka, Turiec a, rozumie sa, celé Čechy, Morava i Sliezsko. Zapaľujeme si prvú papirosu. Od smädu dajú mi piť prevarenej vody, ešte nevychladnutej. Poshovárame sa, vydýchnem si a idem k známemu baráku. Pisári zajatcov. Málo známych. Sú už vo vojsku. Hodím okom, tam ešte moja polička nad pričami. Koľko vzpomienok! Tu som ležal chorý, hladný. Tu som opustený dumal a predumal svoje obrodenie národné, chodník, po ktorom som šiel a idem. Tu napísal som prvé lístky žene, že som zdravý a sýty, a tu za mesiace nedočkal sa odpovedi, hoci písala každý týždeň. Chceli ma Maďari vari ešte i tým biť. Blázni! Láska je predsa v jednote duší, a nie v cenzurovaných kartičkách.

Známi ponúkajú mi nocľah a besedu do pol noci; ale už ma pozvali vojaci. V barákoch je síce vraj veľa ploštíc, ale pôjdeme spať do blízkej horičky. To bude nôcka! Zase s vojakmi, a vojakmi svojimi. Ba čo sa mi bude snívať?

Ale driev si ešte zaobedujeme. Predo mnou celý peceň ražného chleba, vedľa politírovaná ruská lyžica, ako dlaň, a v kotlíku hrach s praženou slaninkou. Potom čaj. No ja po čaji som bez vlády, ospalý. A s „prednej ploščadky“ som už i tak sišiel…

Dosiaľ boly na železniciach štyri klasy; teraz vojsko vynašlo, ešte dve, alebo aj tri: na streche, na nárazníkoch a schodíkoch. Ja som o klase na nárazníkoch nevedel. Pripravil mi ju milý môj „zemliačik“, rodák šarišský.

S večera vyspievali sme celý háj slovenských piesní, iba na zorách vzpomenuli si na sen, a sotva vstalo slnce, už budily nás drzé muchy a vľúdny dežúrny:^[37]

— Čaj, chlapci, čaj!

Kto sa hneď neprebudil a nevstával, s toho nežne stiahol šineľ, a prihováral sa mu, ako mamka decku…

So miechom začatý deň, v besede pri čaji a trocha robote, minul sa celý. Od rána do večera stačili ma vyzbrojiť nu cestu i bumágami i „kormovými“ 50 kopejkami.

Vlaky idú pod chvíľou: to rýchlik, to osobný, to nákladný, vojenský, a dnes v Rusku má vojak právo na každý, i klasu si môže vybrať, len by v nej miesta našiel.

To bolo vyprevádzania! Ani nevestu! Bratia na každých 30 krokov si rúcho moje s košíkom podávali s ruky na ruku.

Na stanici šli sme si na rozlučnô — vypiť. Veď bez toho neboli by sme ani Slováci! Vypili sme si veru až po tri poháre — mlieka, a pritom s Daňom zaspievali mladší bratia pijácku „Starý náš, šedivú bradu máš…“

Prvý, druhý vlak som prepustil. Držať seba i košík na streche — trocha tvrdá úloha na rekrúta. Vrátil som sa tedy s rebríka a dočkal nasledujúci vlak. Dojachal hneď. Do klasy ani teraz som sa nedostal, ani na schodíky. Tu mi vymyslel môj zemliačik novú klasu: spustil vypäté platne na nárazníky, a už bola klasa a zároveň i priechod z vozňa do vožna. I sotva som sa stačil vyhodiť, už sa mi s druhej strany tisli traja spoločníci, ktorý s košíkom, ktorý s kufríkom v ruke: známe, typické tváre najnovšie oslobodeného všenacionálneho národa. (Židia.) Ešte nevyšli, už som z ich ponôs zvedel, že majú bilety na 2. klasu, a musia — so mnou. Ďalej shovárali sa žargonom, ktorého nemecké slová bily ma po ušiach. Z vozňa 2. klasy svietila nám sviečka, z vozňa 1. klasy elektrina. Chodby plné vojakmi. Moji kupčíci pýtali sa k nim. Že ich pustia, len aby sa obliekli za vojakov, lebo veru ani jeden nemal vyše 30 rokov.

A či ty znáš, že sme neboli…? bránil sa najvtipnejší, čo ostatných zjavne mrzelo.

Prišiel konduktor, potom revízor, a kupčíci sa do polnoci po jednom potratili. Zpočiatku sa spierali „pomastiť“ kolesá, ale keď vlak zastával a nárazníky sa srážaly a nás i s ploščadkou dvíhalo a stlačovalo, že sa i mne vše videlo, že o chvíľu nebude z nás iba niekoľko pudov^[38] mäsa, chystali si po rublíku… Medzitým ja, ako rovnoprávnym občanom, prejavil som im súcit; dali mi zato na istej stanici čaju a hrčku cukru; jeden vlastnoručne vytiahol z vnútorného vrecka a pustil mi do krúžky.^[39] Cukor bol potme dosť biely.

Ako sa potom tratili, prichádzali na miesto jedného — dvaja iní: vojaci, občania i žena-vdova; jej muža teraz rok s aeroplánu zabili Nemci bombou v špitáli, kde bol, starší už človek, sanitárom. Zostalo 8 detí. Vrel v ináč smutnej žene strašný, nevládny vztek, že Germánci-zbojníci na špitále bomby mecú…

Vytierajúc sadzu z očí, ktorá sa na nás sypala, ako by sme boli pod sitom sedeli, ani som nezbadal, že svitá, vychodí červené slnce, ktoré o chvíľu, mňa nocou zachladnutého, začalo hriať, že mi bolo až mdlo.

Zase sa ukázal mladý kupčík, s moderne zastrihnutou bradou, ale s biletom 1. klasy. Ja v svojej „klase“ bol som už ako doma a, posmeľujúc ho vydriapať sa ko mne, vyrátal som mu, že veľkej krivdy nemá. Pred nami, reku, 1. klasa, za nami 2. Jedno a dve sú tri, my sme v prostriedku, vezieme sa tedy na poldruhej klase. Nevyvolal som mu smiechu na tvár. Kým neprišiel konduktor, musel však pretrpieť a potom sa i on dostal, kam chcel. Kto som? spytoval sa ma nemecky. Reku, Slovák, dobrovoľník. Ideme na Maďara a Nemca.

— Ach, čo len to… On že má vnútorných vrahov, ukázal prstom na mužíka-vojaka, sediaceho s nami. A že to sú horší, ako Nemec. Kúpil vraj les, a mužíci nedovolia mu ho rúbať.

— A ešte ak vás teraz na vojnu vezmú, prepadne dobrý kšeft…

— A celý svoj majetok som dal za les, — žialne končí kupčík a nedbá mojej ironie.

— Ešte si to naladíte — potešoval som ho na rozchodnú.

Na staniciach vojská a vojská. Železnica prichodí mi ako vlečúci sa šarkan, jemu za šupiny, na chrbát, do brucha a všade lezú a tisnú sa hladné muchy, aby ho umoriť, zastaviť. Bzučia, hučia, až v ušiach zalieha, a šarkan odfukuje, otvára ohnivú papuľu a nepohodlných shadzuje s chrbta, páli im krýdla, strčia zpod šupín.

Dňom nebo čisté, ako oko. Slnce pripeká. Nesmiernym poľom vlní sa belejúca už raž, pestrým kobercom stelú sa lúky, ako ohromné zrkadlá blyštia sa jazerá a mláky. Na lúkach po kúsku i v stádach pasú sa kone, rožný statok, ovce, svine i husi. Medzi pasákmi-chlapci vidím i dievčatá, sediace obkročmo na vrchovom, zavracať rozídené kone. V diaľke tmavou zeleňou, chládkom vábia oko i zmorené údy lesy, a keď nás vlak k nim podvezie, ukážu sa ti vzdušné, biele brezy, nahnuté jedna k druhej, ako panenky, v tajomnom šepote, tmavé olše červené sosny. Pod nimi tráva už v kvete. Na staničkách i v poli, keď vlak nekonečne oddychuje, mladý svet, ženské i oficieri, občania i vojaci bežia na lúky narvať poľných kvetov. Azda pre krásu a možno i na pamiatku… komu milé budú, hoci i zvädnuté a suché. Šiel bych i ja natrhať bielych králikov, strhal bych s jedného biele lupeňky na „ľúbi-neľúbi“, kebych našiel pri ňom i kvietok zabudnutia… Ale keď ten vraj čím častejšie človek hľadá, tým neskoršie ho najde.

V hájoch švitor vtáčí preráža škrek vrán, zvlášte keď zakrúži plavnými krýdlami jastrab alebo kaňúr. Po močiaroch ticho, ako mačka, ukladá bocian nohy, aby si nezamočil vysoké červené botky.

Slabý vánok v poli vlní raž, v háji ševelí listím briez a náš „parný kôň“, prebíjajúc vzduch, robí vietor, za nami dvíha a vlečie sa po dráhe oblak schyteného prachu.

Je poludnie, je zase večer, a ja kŕmim sa z košíka. Klobáskou, chlebíkom, a od smädu kúpil som si nejakú bielu repku. Na staniciach podnášajú predavačky, čo bys’ ani nepomyslel: chlieb, koláče prázdne i makom nadievané, slaninu, údeninu, vojcia, syr, tvaroh, mlieko, klobásu, pečené mäso, jahody, čerešne, pivo, minerálne vody prírodné i umelé… Všetko. Odkiaľ to prinášajú? spýtal by sa človek, lebo blízko staníc skoro nevidieť ani dedín. Tam to všetko ďalej čupí v zeleni stromov a poľa. A že nemáš vyššieho stanoviska, vidíš iba chrámy Božie, zlatom lesknúce sa kupoly a kríže.

Pomaly blíži sa posledná hodina mojej cesty. Presedajúc na iný vlak vidím už bielo-červenú stužku na furážke.

— Nazdar, bratku!

Bol na dovolenej. Zachytí ma so sebou, spraví mi miesto medzi vojakmi, ktorí sa čudujú starému dobrovoľníkovi.

— Soroktri goda.^[40]

Obzerajú ma a hľadia do oči, či asi vydržím ich pohľad, ako tamtých na „prednej ploščadke.“

Schodíme. Brat mi ťahá košík. Nedám ho. Nikdy som nemal takých malých nárokov na pohodlie a pozornosť. Až sa čudujem sám sebe. Shodneme sa a nesieme košík spolu na papeku.

Dôjdeme. Je noc. Bratia už spia. Predstavím sa dežúrnym a líham na zaslúžený prič. —

Ráno som sa vyriadil a šiel do kancelárie; zadelili ma, dali posvätný ruský šineľ a molodeckú furážku.

Po obyčaji šiel som ešte pred doktora. Obzrel si chlapíka, ešte i ucho priložil na srdce, a čujúc, ako, za čo mi bije, bozkom na líce uznal ma za hodného pripäť si na furážku bielo-červenú stužku.

Takto si spieval rekrút doma. Ako je to, Bože, všetko inak tu!

Oblečieš ruskú rovnošatu, vstúpiš do radu a — nevieš kráčať. Ruský krok je voľný pomalý. A keď nevieš kráčať, tobôž, nevieš vintovkou narábať. Veď sa ruská vintovka nosí na ľavom pleci a bez remeňa. Nevieš „na plečo“, nevieš „k noge“, — nevieš nič. Si znovu rekrút.

Ale nie ten umučený, uplieskaný, nešťastný rekrút rakúsky, v ktorom napínajú všetky žily, no voľný, bez pohany a planého slova. Ruské „smirno“ je len asi, ako keď sa v zhromaždení zavolá „ticho!“ Učíš sa ľahko, hrave, a už to slovanské „na plečo“ zelektrisuje ťa, a učiš sa s takou chuťou, ako by už to samé vyhrávalo svobody národu.

Cez deň by si chcel všetko vidieť, všetko vedieť. Len patrony, bomby, a zajtra by si už šiel nemecko-rakúsky front prerývať, aby čím skorej dostať sa na hranice svojho národa, ako by ťa tam čakal, všetok razom videl a ty hrdo mohol si mu pozrieť do očí.

Ale to nejde tak valom. A troška ti chcú dať aj vydýchnuť. Ja som za dva dni nič nerobil, iba sa spoznával s bratmi, a len na tretí deň som sa dostal do prvej služby — v kuchyni zemiaky škrabať. Neškrabal som ich už aspoň 30 rokov, ale šlo to; iba že oškrabaný zemiak ostal mi v ruke ako zem a palce som mal, ako keby zelené vlaské orechy bol lúpal. Myslel som si pritom na detstvo a na nášho hrdinu, dra. Milana Štefánika, ktorý vraj tiež vstúpil do francúzskej armády prostým vojakom a službu začal — škrabaním zemiakov. Dnes má najvyššie vojenské rády za chrabrosť. „Či si ja kedy zaslúžim aspoň najnižší?“ myslím si tajne v duši.

Po týždni som už dostal služba — „dnevaľného“, to jest strážil som dvere na kasárni, a keď sa blížil rotný komandír, aby dokázal, čo už viem, zreval som do kasárne „smirno“! Bol som hrdý, že moje slovo čuje už 300 mužov, ale usmiaty rotný ma hneď sbil s nôh svojím „voľno“. Bolo po sláve. Aby ho aj s bratstvom! Dnes nikto nikomu nerozkazuje a všetci — poslúchame druh druha.

Teraz mám zase novú službu, a ešte vyššiu; strážim sklady. Šesť zapečatených zámôk! Postál som už 4 hodiny, stojí druhý a ja vám pišem. Mrzelo ma, — čo je za zámkami? Strážim, a neviem, čo. Kúriť nesmiem, teda si domyslíte, aký som ja už dôležitý človek v armáde! Budem stáť i v noci… A dostanem „ostrý“. Už teraz na to myslím, aký budem smelý!

Sbierajúc po pamäti myšlienky a zkúsenosti svojho dvatýždňového vojenčenia, čo hodina — to novina; ale najvýznamnejšie dni boly tie, keď sme sa hlásili do maršovej roty, potom do úderných batalionov, a tretí — 20. júna, keď priletel telegram, že naši chlapci boli v nástupe ruských vojsk pod Zborovom prvými a oslobodili z rakúsko-nemeckého vojska vyše 3000 Čechov a Slovákov. Akí vďační byli naši bratia, otcovia, to dokázali hneď tam. Mnohí sa vraj zvrtli a pálili na tých, čo národu nášmu už od vekov záhubu chystali.

Ja mám ešte aj iné sviatky, o ktorých verejnosť nevie. Sú to chvíle, keď prichádzajú noví dobrovoľníci a ja, pletúc sa medzi nimi, stretám sa s rodákmi Slovákmi. Od Bratislavy až po Zemplín, od Oravy až po Nový Sad zastúpené sú mestá, dediny, niektoré i viac dobrovoľníkmi. Ba i Čaba chytá sa za starý slovenský koreň, a ja som presvedčený, že nezadlho nebude slovenskej obce, z ktorej by nebol aspoň jeden dobrovoľník. Aký krásny je tu Spiš, Šariš, bratia, čo boli v Amerike! Ale všetko pekní, nadšení chlapci. Oduševnenie — len obliecť a vintovku, už by každý chcel na vraha Maďara. Temer každý má nejakú vzpomienku, najviac: pokuty, arešty za slovenské pesničky a zauchá, znevažovanie a týranie na rakúskom fronte. Učíme bratov Čechov slovenské pesničky do kroku. Ľúbia sa im, spievajú až milá vec. My sa zase učíme české národné i sokolské, a je nám veselo, ani na majálesi školným deťom. Odetí, sýti, čistí, spev, hudba, tanec. Na boj každý, na trápenie, na smrť nikto nemyslí. Všetko si to hovorí s najpevnejším presvedčením: „Až sa dostaneme na Slovensko…“ „Až do Prahy přijdeme…“ Netrpelivosťou kypí každý, a včera prišiel, dnes by už šiel s „marškou“. Zapisujeme sa do „batalionov smrti“, ako keby sa bolo zapisovať do „batalionov večného života a mladosti“.

A či je nie pravda, či naši chlapci, ktorí 19. júna vypadli, či nezapísali sa večnými písmenami do nesmrteľného života?!

My ešte nevieme, ako obstojíme, oni však už každý prežil svoju smrť. A smrť svoju prežiť, to je najvyššie, čoho človek dosiahnuť môže.

— Znal si Gábriša? — Padol.

„Padol.“

Aké krátke, aké významné slovíčko, zvlášte v tomto prípade.

Konečne, všetci dobrovoľníci sme na smrť odhodlaní a všeobecne želieme vypadnutého brata viac alebo meneju dľa toho, či sa, umierajúc, trápil a či rýchle skonal. Od rán umierať — tie rany bolia i nás; razom vydýchnuť dušu — budí v nás akúsi závisť, skrytú túžbu.

Tak rýchle, v minúte umrel i náš Gábriš, a mne ho je predsa tak veľmi ľúto a rád by som mu už teraz postaviť pomníček v jeho rodnej dedinke pod Sitnom.

Pomníček na ceste u Obrázka, niže dedinky, neobyčajný, nevyvýšený, len jeho tenkú, štihlú postavu, kvietok za furážkou, skrútený cez plece šineľ a vintovku na pleci, tak, ako som ho vyprevádzal na front. Len takého by poznala a pritisla k srdcu jeho stará mamička — vdova, ak ešte žije. Takého by vari poznávala i dedina a i tak, možno, nedôverčive, spytovali by sa ľudia:

„Ale si to ty, Gábriš? Je to on? V akejže si to uniforme? Veď je honvédska inakšia…“

„A tvár je jeho, i veľké sivé oči… I fúzy mu tam za dva roky podrástly. Ale tá šata, tá šata na ňom…“

Tak by ťa, Gábriš môj, ťažko poznávali, prizerajúc sa ti v tvár, na postavu, šiat tvojich sa dotýkajúc tí, za ktorých si umrel.

„On je váš Gábriš! Umrel za vašu slobodu!“

To by ich udivilo.

„Sloboda.“ Oni už nevedia, čo je to. Oni cítia hnet maďarský, ale znášajú ho, ako nemoc, proti ktorej niet pomoci.

„A ty, Gábriš, ty si smyslel pomôcť národu? Ty si sa obhodlal vslobodiť nás hoci krvou svojou? Blázon! Nuž či ty nevieš, že nám už niet pomoci, že nás už Maďari zadusia a že sme my dnes už ani nie Slováci, ale sami nevieme, čo sme… Robotníci na panskom, maďarskom; otroci bez vzdoru. U nás iba jedna prosba: dovoľte nám žiť do smrti, dovoľte robiť a chlebík hrýzť, suchú kôročku hoci… Pot náš nech bude tvoj, môj pane Maďar, krv naša za teba, deti naše ber si, a keď ti taká vôľa, naprav ich proti nám…“

A ty, Gábriš, ty si sa opovážil inak pomyslieť, než myslia tisíce biednych tvojich zemkov-zajatcov slovenského kraja? i tam doma dediny a mestá…?

Ti si počul o svobode? Ty si to slovo pochopil? Tebe sa jej zachcelo? Sluha, nádeník, bez majetku, bez chalúpky, bez ženy, rodiny, čo si chcel oslobodiť, nemajúc ničoho svojho? Pre koho? Ozaj, máš matičku, sestru, a tá má deti, vravel si mi. To si brat, akých málo pod slnkom; veď o matičke si už dva roky ničoho nevedel, ani či žije, či už hnije.

Zdravá buď od Boha matka tvoja, čo naučila ťa toľkej lásky k slovenskej reči, že si ju nezaprel, hoci by ti to ľahko bolo bývalo, lebo život naučil ťa i maďarskej reči.

Za pol druha roka si bol v zajatí, písaval si jej všelijakou rukou, len svojou nie, lebo bieda a maďarská pravda nedaly ťa do školy. Nedôveroval si písmu, adrese, požiadal si aj mňa, aby jej napísal. Ty si diktoval a ja som písal: „Drahá mamička! Toľko ráz som vám už písal za tie dva roky, čo som vás nevidel, aj Zuzke, a neviem, či žijete, či moje karty dostávate a či sa hádam pre mňa trápite. Ale pre mňa sa vy nič netrápte, ja som zdravý, mám sa dobre, aj čoho najesť, aj kde vyspať. Len som už netrpelivý, chcel by som sa k vám dostať a sa vám ešte raz poďakovať, že ste ma vychovali a do môjho srdca toľko lásky dali, že by som za vás a za Zuzku aj celú dedinu, aj smrť podstúpil. O mňa sa nič netrápte, nič nebojte, ja prídem; len vy aby ste boli zdraví a že by vám planý svet neublížil, kým sa vráti váš verný syn Gábriš.“

Vrátiš sa Gábriš môj! Slováci, čo im matere toľko lásky daly, ako tebe tvoja, prenesú i tvoj prach do rodnej dedinky, za ktorú si sa chystal oddať i oddal si život.

A že by sa tvoja stará mamička netrápila, ja vše budem jej písať tento tvoj posledný lístok, čo si mi diktoval pred odchodom na front. A keď budem na ceste za tebou, poprosím dobrého priateľa, ktorý to za mňa robiť bude a tvoja mamička, ak žije bude spokojná o synka svojho, kým nespoja sa vaše duše vo výšinách v nekonečnej láske matere a syna.

A svobodné Slovensko postaví na pomiatku potomstvu niže Obrázka pod Sitnom teba s kvietnom na furážke, s vintovkou na ruke, obráteného na juh, odkiaľ šla naša záhuba, a starká mať tvoja — vyplakané oči — žehná ti na cestu… ako by ti bola, hoci s plačom žehnala, keby si bol s tej strany šiel v boj za pravdu.

To bude stelesnená pravda tvojho presvedčenia, za ktoré si hrdinsky umrel, abys bol v národe večne živý.

— Smirno; — kričí dežúrny.

— Chlapci, na poludnie sa hýbeme. Aby bol každý schystaný, — oznamuje rotný.

V kasárni strhne sa krik, huk, jasot, spev a každý ponáhľa sa schystať už včera schystané. Ale po polminútovom zmätku chlapci sa spamätujú a všetci jedným hlasom, ako deti za učiteľom, zakričia: „My chceme muziku“, a už ich beží kŕdeľ po trubačov.

Pod lipami je spev, hudba, tanec. V okamihu sme podperení poľným kvietím, lipovými ratolesťami, ako na svadbu. Poponáhľajú sa i dievčatá, síde sa ulica i ruskí vojaci, ktorí smutne, nechápave dumajú, ako sa môžeme veseliť, idúc na front.

Obed, a hneď postrojiť sa.

Aby som sa neopozdil, ešte včera som všetko schystal, hneď, ako bolo počuť, že pôjdeme, a že sme nešli, spal som oblečený.

Miešky na chlieb a na patróny nosil som od rána a všetky remence a uzlíky držal si na ume, kde ktorý mám. Teraz v okamihu schytil som na chrbát miešok s prádlom, cez plece šineľ s kotlíkom, a „tatík“ bol prv hotový, ako mnohý synok, lebo mne už hudba nohy do tanca netrhá.

Na dvore stali sme do radov. Päťsto chlapcov, ako kvet, vystužkovaných, podperených, i starší, tak prizdobení, sme omladli. Vedľa nás strojí sa päťtisíc rekrútov, ktorí nás budú vyprevádzať na stanicu a nám závidieť.

Postrojenie hotové. Blíži sa plukovník s oficierskym sprievodom.

— Nazdar! — pozdraví, a hromové Zdar! zatrasie kasárňami a okolím. Plukovník povie niekoľko nadšených slov o svobode a velí k modlitbe. Velebné ticho. Pri sprievode našej vlastnej hudby spievame elegickú „Kde domov môj“. Na rakúskom fronte slzil som trpkosťou, tu vzrušením, v ktorom hotový som v tú minútu umrieť.

Zahrmí trirazy „Zdar“! a vychodíme na hlavnú ulicu. Hudba, spev. Sbehnú sa všetky ulice do jednej a hľadia na nás všetkými očami, oknami, dvermi, výkladmi a jako kto môže. Nejednu rotu už vyprevádzali, ale zakaždým vlejeme do nich nadšenia, alebo aspoň zvedavosti. Pozdravujú nás dievčatá, kývajú rukami, ručníkmi, s balkónov, s okien letia kvietky. Kde-tu stoja i ženy pospolité, mladé, staré, azda sestry, matere, a slzia. Plakaly by, keby nám bolo smutne, ale takto iba skryte utierajú si slzy, mysliac iste na svojich… My nemyslíme. Aspoň od nikoho nepočuješ slova: mať, otec, žena, sestra, milá, s Bohom! Akoby aj! Veď my ideme o sto a sto verst bližšie k nim, ako svobodní vojaci, a myslíme si, že všetci prídeme, a nemáme sa tedy prečo lúčiť. Naopak. Do skorého videnia! by sme im chceli zavolať cez hory a doliny, a len jedno nás bolí, že nevidia. Ako hrdo by im bolo, keby nás videli! Keby milá, žena alebo na pr. tá istá mať i žena videla, že je medzi nami otec so synom, ktorého by na cestu pobozkala prvého…

Na stanici čakáme 2-3 hodiny. Nikto nás nestráži, a keď sa pohneme, sme — všetci. Aký to sväzok tých istých cieľov! Slováci sme smiešaní s bratmi Čechmi, a i kde sú len 3-4 vo vozni, necítia sa sirotami, naopak, medzi bratmi Čechmi dýchame obodrenie, nadšenie a všetci sme ako rodní bratia.

Po dvoch rokoch zase uhniezďujem sa v tovarnom vozni. Ale aký protivný, ponižujúci mi bol, idúc na rakúsky front, taký útulný, taký milý mi je dnes. Tak dobre, milo nebolo mi na nehobľovanej doske, iba keď som sa na „doštenáku“ viezol na výlet s martinským spevokolom, alebo s Andrejom Halašom na kortešačku o voľbách. To od viery v zdar. Naozaj. Už som robil všelijakú robotu, umom i rukami, ale, chytajúc sa do nej, nikdy som necítil, že sa mi tak zdarí, ako nastávajúca. Mne býval žiaľ, keď som mal zastreliť zajačka, zarezať kura, ale dnes tak mi kypí akási sila v žilách, že cítim v nich pokojnú istotu, že mi nebude ľúto zastreliť Maďara alebo Nemca. Tuhnú mi svaly, myslím si, že sa mi nemôže ruka zatriasť, nemôžem ho chybiť, na koho namierim. O seba sa nebojím. Cítim akúsi fatalistickú istotu, že nevypadnem prv, kým nezabijem aspoň jedného nepriateľa svobody národa svojho a svobody vôbec.

Míňajú sa dni i noci. Leje sa dážď i hreje slnce. Mimo nás bežia nesmierne ruské polia, čiastočne už skosené, sožaté. Stáda koní i kráv. Hora, háje, lúčiny, močiare, po nich brodí vážny čáp, krúži jastrab, vznášajú sa i sadajú škrekľavé kŕdle vrán. V poli, po staniciach ženy, ruskí vojaci, rakúski zajatci, s „frantíkami“^[41] i bez nich. Nadšenie naše nie je jalové, falošné, chvíľkové. Spev, veselosť neutichujú. Prápormi, vetvami a ruskými i našimi nápismi ozdobené, vozne, celý vlak hovorí svetu, kto sme. Čuduje sa svet. Spev český, ruský a slovenský prizýva bratov jednej matky: zajatci, bratia naši na robotách po staniciach, vidiac, čujúc nás, v otrhanej rakúskej šate vyskakujú na náš vlak, idú s nami. To je objímania, to je bozkávania!

Už štyri dni jem rozličnej chuti a vône chlieb, bulky, klobásky, višne, ugorky, jafury, raky, ryby, cukrové a mastné pečivá, semiačka slnečnika i tekvice, polentu, svieže mäso, žltú slaninu, jedno na druhé, a prelievam, zalievam, hasím, dusím, osviežujem božským nápojom, slávnym ruským čajom. Ako to všetko vo mne horí! a bez bolesti. K tomu kúrim, ako Turek, a jediné moje trápenie do budúcnosti je, či budem mať vždy dosť tabaku. Machorka mi jazyk štípe, ale môj starý otec kúril vše i zemiakovú vňať, a tej dosť.

A tá jednoduchosť života ! Z kotlíka sa človek i umyje ráno na nejakej močarine, i naje, napije. Utiera sa všetko do ruky, o nohavice, rukávy. Ručníkom sú dva prsty a hánky. Tu sa nehnusí bratská, nie by vlastná špina. Mnohé sa robí schválne, aby to bolo „po vojensky“.

Čím bližšie front, tým viac vojska zdravého, ranených, zajatých. I sestričiek.^[42] Vojakov hostíme, čim vojak hostí druha-cigaretami.

Idú sanitárne vlaky. Krásne, veliké vozno s červenými krížmi. Ale toto si neuvedomujeme. Lieta aeroplán, — to je niečo! Náš, či nepriateľský? Nezvieme — odletí. Iba kukol na väčšiu stanicu. Jeho šťastie. Nech mám vintovku, srazím ho. To už moja fixná idea: sbiť germánsky aeroplán.

Dochádzame cieľa. Už po ceste a teraz tobôž zdravime sa s kozákmi, čerkesmi a jako sa menujú svobodného, smelého ducha ľudia. Všetci nás znajú po chýre z 19. júna. Srdečné je vítanie s ruskými „batalionami smrti“.

Posledná stanica. Vystupujeme. Prší. To na požehnanie. Ideme mestom, dedinami s prápormi a spevom. Samé „Nazdar!“ a „Urá!“ Iba poniektorí „rakúski občania“-zajatci otroci hľadia na nás nevražive, iní zdržanlive alebo tupo, vyvaľujúc na nás teľacie oči.

Ja idem krásne. 10 — 15 — 20 verst… Trocha zaostávam, ale idú ešte i za mnou, a tak vyprobúvame nohy a „extra“ botky.

Cestou vlnia sa popolavé vojská, hrčia povozy, na rôzne nóty vreštia automobily a vietor halí nás v oblaky prachu, západ pritemňuje figúry i tváre. Na obzore niekoľko aeroplánov, ale nie väčších od vrán.

Večerí sa. Dopisujem na doline v dubovom lese u ohniska. Tu budeme nocovať.

Na „dobrú noc“ nesie sa k nám hukot diel, ako nejakých ohromných bubnov, ale hudby ešte nepočuť…

Vraj zajtra…

Za tri roky s Rusmi som sviatkoval…

Ale dnes neviem odložiť dumu svoju o jednej piesni, starej, známej od Děčína po Devín, od Domažlíc po Užhorod… Znie mi z dávnych dôb dedov, znie z detstva a — ponad Maďarorság — znie mi už dnes, a plným hlasom zavznie iste o Vianociach budúcich.

Ja už vidím jednotlivcov, ja už vidím rodiny; ja už vidím deti, vidím dospelých — dnes sa spoznávajú, na rok už spolu budú sedieť u štedrej večere: professor z Prahy v Bratislave, detviansky šuhaj — čo znal iba valašku vybíjať — v pražskej umeleckopriemyselnej škole; delník kryštálového skla z Krkonoš v Hriňovej pod Detvou stiahol jedličku s Poľany; Janko z Považia „na vzornom“ u strejca na Hané umyl si ruky z večeri; Lidunka spiechala, aby poslala z trnavskej vyšivkárskej školy mamince nástolník pod štedrú večeru, teraz so zaviazaným prstíkom pomáha natierať tete Masárke tvarožníky; vyzdobený delník drotársky, už len s odznakom svojho starého lósu (sv. kríža), celý týždeň vozil na automobile po pražských uliciach plakát „Trenčianskeho zbožia“ — moderných pekáčov „vianoček“ z čačianskej plechovej továrne…

Vidím vianočný stromček v Plzni, druhý v Košiciach. Na tom nový nástroj: fujara pre Pepu, šarišská zlato-strieborná čipka pre Boženku; na tomto turnovský granát a trebíčske plesové črievičky pre Aničku, rukavičky a kravata pražská pre študenta Martina…

Svolali sa, sadli za stôl. Pri štedrej večeri už nerozoberieš, kde si; tu pivo i hriato, tam hriato i pivo; tu párky i klobásy s horčicou i s chrenom, tam klobásy i párky s chrenom i horčicou; tu buchty s makom; tam opekance s makom…

To bude zkúšok, to bude pochvál vzájomných!… až… až ovládne jeden cit, jedna láska a zavznie jedna pieseň od Šumavy k Tatrám:

„Čas radosti, veselosti svetu nastal nyní“…

Tá pieseň nádejne znela cez veky, tá pieseň viazala nešťastím rozdvojených a tá pieseň sviaže a plným hlasom znieť bude sjednoteným, kým nezabudnú spomínať a ľúbiť tých, ktorí už neprídu k štedrému nášmu stolu; kým nezabudnú ľúbiť a spomínať tých, ktorým na vianočnom strome hrča snehu visí dnes na horách…