ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Zo vzpomienok priateľa.)

Venované Jankovi Jesenskému.

Všetci starší pili hriato a hrali na orechy v karty, aby nezaspali; iba zrobená stará mať driemala pod pecou. Mne dali orechov, že mi vrecká nestačily, i hriateho, aby som — zaspal. A tak mi dva-tri razy dali odspať utiereň, že som ešte malý.

Ale zase hrali a pili hriato, a ja som sa hneď po štedrej večeri začal obúvať do kapcov, potiť sa pod baranicou, a keď sa naveľa stará mať zodvihla babušiť ma do plachtičky a viazala mi uzol na chrbte, prestupoval som a, zlostiac ma, že ja „tam“ zaspím, uplakaným smiechom som sa škriepil a triaslo sa mi s hlasom i srdce. okBle, vidiac ma takého ani chlapca, ani dievča, mal tiež radosť, i vyskakoval proti mne, keď som mu vravel, že je pes, a preto dnes so mnou na utiereň nemôže…

Starého otca od stola a či skľeničky naťahoval som za ruku, tisol mu baranicu, rukavice, aby sme už šli, aby ma dajak ešte nevrátili.

— Už sa neboj, synku, keď si nezaspal… Zazvonia druhý raz, pôjdeme, aby nám nezasadli.

— Vyvrázdil, papľuch, izbu… striaslo rozospalú starú mať. Ale zvon som dočul!

— Aby si nezaspal, a ti zima nebola! — prikazovala mi na odchode. — A sviecu nedolámže…

Starý otec si bol ešte „naľahko“ zapálil a šli sme.

Noc bola by čierna, ale sneh a svetlo z okien jej nedá; černie sa iba popod prístrešia drevených domov, na pňoch stromov po záhradách, v potoku a v jedľovom háji nad dedinou, ktorá sa ozýva tiahlym i skočným radostným spevom. Z blízka i ďaleka miesia sa v jedno vôňa škorice a klinčekov, spev, harmonika i „kozička“ na gajdách tlumeno bľačí, i kriky, smiech, výskot… Tu počuješ čisto: „Už sa zťato odberáme, kozy, ovce zajímame…“, tam sa komusi zasekol hlas na „Čas radosti…“, tu sa trasie detský hlas i nôta na „To anjelé dnes vesele…“, tam diškantom a ako v nátche najväčšej hlbokým hlasom dvojhlasne spieva pastier obecný so ženou: „Narodil sa Kristus Pán, veseľme se…“

Hja, od toľko otvárania dvier a úst, ponáhľajúc sa za plácou od večera a v každom dome verš — zachrípol by aj anjel, nie to všetkých chlapcov „ujček“ Ondrej, čo nám večer prúty s tisinkou doniesol na kravy, ale stará mať po obyčaji prvého šibla nimi — mňa.

Kapcov nepočuť, iba čo mladší v čižmách predbiehajú nás, vrždí im pod nohami.

— Prečo bežia?

— Aby ich neoziabalo.

— A Ježiška neoziaba?

— Má kapčeky aj krpčeky. Krpčeky. Ja mám iba kapce, myslím si.

— A na hlavičke?

— Baranicu, ako ty.

Chi-chi-chi, a pohladím teplú baranicu.

— A pod sebou?

— Čože by mal? kožuštek.

— A mama jeho má kožuch?

— Už si sa to sto ráz vypýtal, — zunúvajú sa otázky starému otcovi, stúlenému do kožucha a od hriateho zamyslenému; iba čo ma, drobčiaceho vôkol neho, vše z fajky dym zajde.

— Všetko majú, ako my máme: kožuch, odedzu… Teda akože si hľadel do betlehema?

Začúchnem a hľadím v mysli do svojho betlehema, že je všetko tak, ako starý otec vravia… I pes.

V tom sa mi niekto prišuchne, až ma trhne.

— Pes je tu! — žalujem na Belka a závisť budí sa vo mne. Kamaráta svojho, čo všade so mnou, zaprel som v priateľstve.

— Ideš domov! okríkne ho i starý otec.

— My ideme do kostola, — poučujem ho i trocha zaostane. Uvrzol ženám, a hoci ho ešte raz odháňame, obďaleč ide za nami, i najde ma potom v stolici, zjavne sa potešiac, a chce mi oblizovať ruku.

Zvonia tretí raz. Národ beží. Kostol už odďaleka horí. Tabličky na oknách mohol by spočítať, keby okná neboly také veľké…

Naťahujem ruku do svätenice, a že hádam dnes priliali aj pre tých, čo len raz do roka chodia do kostola, nalialo sa mi i do rukáva. Ako starý otec, skrčil som nohu v kolene a on vzal ma za ruku, pretískajúc sa na svoje miesto pod chór. Nebyť toho, ztratím sa. Toľko národa! A jaký obraz! Všade sviece horia. Kde len nabrali toľko svietnikov, keď my nemáme iba dva. A ujček kostolník ešte zapaľuje nové a nové na oltároch a pod obrazmi. Aby všetko vidieť, v starootcovskej stolici, do ktorej — sadnúc si — som zapadol, vstávam na krivé kľakátko-dosku, kvačkám sa rukami za stolicu, vypínajúc hlavu. Hľadím pomedzi chrbty a hlavy sveta a hnevám sa na strýcov a ujčekov, že sú veľkí, ja malý. Šťastie, starý otec zodvihol hlavu znad spiatych rúk.

— Ja nevidím, ja nevidím, ja nevidím… plakal bych.

— Tak si kľakni na lavicu.

Ja bych si rád vstať, len trošku vstať, ale „to sa nesmie“… ani doma. Miesim kolenami a hľadím. Belku sme popratali pod lavicu k nohám. Ľahol a stíchol. A len keď sa ja hnieždim, vstáva i on a ševelí chlpatým chvostom. Mrzko pozrem naň, a keď nepodbá, starý otec akoby napľuje mu do očí a Belko líha, a potom, keď ma kolená zbolia, sadnem a vozím sa mu nohami po chrbte, z čoho má radosť, že som sa mu priznal.

Šum, šuchot, šepot, beseda. Niekomu v kúte i zle prišlo. Štedrovečerné hriato má veľkú silu i na ducha i na žalúdok. Národ zapaľuje sviece po laviciach do železných svietnikov, čo sú tam od rorátov. Ťahám našu, pripaľujem u súsedov a babral by sa s ňou, keby sa mi dali. Tam na predku už tri oltáre horia zlatých a červenych svätých, zástav a stúh. Ani na mojom stromčeku! Ani v mojom betleheme, lebo mi pozlátili i jabľčka, orechy a na betleheme i vežu i všetky zvonce ovciam a valachom opasky či pracky, a 6 krajciarov som si sám nagazdoval na sviečky. A čo mi druhí nakúpili!

Čím sa kostol viac nabíja, tým väčší šum, ktorý nestícha, iba keď prídu pán veľkomožný dekan, čo mi vlani na koledu prsteň dali a ja im packu, iba chyba bola, že ľavou rukou.

Zvonec! Organ zahučí, ani štvoro gäjd! Neviem, na čo skorej hľadieť… Driapem sa ja, driape sa Belko ko mne, ale mu pľasnem po nose, vari že ma mýli, preto, a zočím miništrantov mládencov. Miša od Murgašov a Ondriša od Horných i poznávam. Chodia k našej Zuze a majú ma veľmi radi. Mišo mi nosí celé sušené hrušky a Ondriš mi valachov a anjelov maľoval, a iba im vraj veľké oči porobil, ako keby sa bol na Zuzine zahľadel, a anjelom tiež krpce a ovlaky pomýlil namaľovať. Tí že majú byť bosí… Ondrišova mať hostieva ma sladkými, vraj poziabnutými, pečenými zemiakmi.

Oči by mi vyskočily, uši poznávajú známu nótu „Po valašsky od zeme…“ a po chvíli nos už vonia biely oblak, čo sa nesie po kostole od oltára… Ozývajú sa zvonce, pán dekan, organ, národ… Starý otec a všetci bijú sa v prsia. Bijem sa i ja, hľadiac na starého otca, ako dlho, koľko ráz… Zase organ, a v to nový štrkot, ani keby reťaz vliekol po kameni.

— Betlehemci! Betlehemci! — ponáhlam zajaviť starému otcovi, ale ma stíši.

Plieškované palice štrkocú. I ja mám takú, lenže maličkú… Tých som už vlani videl i dnes večer. Hriateho im dali a na starom Kubovi všetci sme sa nasmiali aj za konopnú bradu chceli ho trhať. Teraz im iba kalpaky vidím a anjela s betlehemom na hlave, v košeli, pod ňou, viem, má kožuštek.

Betlehem skladá na kraj oltára a nezasmial by sa, čo by ho šteklili.

Zajtra pôjdu dedinou. Anjel bude spievať: „Sem, sem, kresťané, k jasličkám Páne…“ Fedor bude rozprávať, že fujaru ztratil. Bača, že nenaučil sa iba bučky, pníčky preskakovať a švarné panenky milovať. Kubovi, čo tak sa opil, že sa ešte aj teraz točí, posmievať sa budú, že mu dobre bolo, pokým bol mladý, len to zle urobil, že sa neoženil, pes starý… A Stacho prvý za spieva: „Ej, ovce moje, ovce, nech vás pasie kto chce. Ja vás pásť nebudem, radšej na zboj pôjdem.“

Medzitým pán veľkomožný dekan niečo číta, potom zase organ i spev. Sadám si na lavicu; starý otec mi vraví, abych nespal. Nespím, počúvam svoje pesničky, zaskočil by si… „Vivat, Jezu, vivat náš! Pôjdeš s nami na salaš…“ Potom: „Ležal bača na salaši…“ A zas: „Jak sa nám začalo chutne spati, že sa nám nechcelo hore vstati. Kukučky kukajú, vtáčkovia spievajú na salaši, pri salaši. Sova volá, hu, hu — veľká zima tu, tu, na salaši, pri salaši.“ Počúvam a stícham, stícham… Hádam som i zaspal, vtisnutý medzi starého otca a strýca Krkošku, v rozprávke starému otcovi, čo on nevidel, iba hádam vzpomínal… a čo, hľa, rozprávam.

Ešte rok-dva, a od starého otca dostanem sa pred oltár medzi žiakov. Tancujem s nimi na utierni, šepcem si, pán veľkomožný otáča na nás hlavu, hádam aby sme tichšie boli, starší žiaci nás štôpajú, pán rechtor po Vianociach „srezúva“ nám rováše… Bolí, ale potom smelo hľadíš do očí a začínaš si narezávať nový… Už zvoním na „malom“, probujem „stredný“, po roku dvoch utiahnem i „veľký“. Všetko, čo dosiahnuť možno v detskej sláve. I miništrovať probujem i oblátky bych rád roznášať; máme krásne taniere a váľaničky… Verše betlehemské viem za všetkých: za anjela, Fedora, Stachu, baču i Kubu… Ale, ale… Ale nová škola, nové a od dedinských inakšie háby, mesto, novotná výchova prekáža mi v ďalšom uplatnení sa v mládeži na dedine…

— Ty si študent! — hučia mi doma i vo svete, keď vybočujem z nových poriadkov. — Tvoje miesto bude už pri pánu rechtorovi. — A ja trhám sa, ťažko trhám sa od národa, ale — neodtrhnem sa, nedá láska, nedajú vzpomienky, a čo ma kde zašiel Štedrý večer a utiereň, vzpomeniem na tieto z detstva.

*

Roky. Nové pokolenie. Nové poriadky vtískajú sa nebadane, len čo umrel dekan a prišiel nový farár. Starý rechtor prvý mal nedorozumenie s ním v škole, že zle učí, nie ako nás v meste a ako nové zákony kážu už i na dedine… Pri prvej utierni posiela mu kostolníka s odkazom, že „nie sme na salaši“. Odzemok stíchne a hra piešen už nikoho neunáša do bájnych diaľok prostodušnej fantázie… Starý svet otáča hlavy, čo sa robí za organom, kto k nemu, sadol, kto zmútil mu mutácie? Idú piesne zo Spevníka, v ňom ani jednej našej, svojej, „neaprobovanej“, ale milej nad všetky iné. Betlehem nekladie sa na oltár, ale na bok. Betlehemci majú kúpenské obrázky, akýchsi, historicky možno vernejších, ale nenašských valachov; hovoria akési nové verše, tvrdé, neveselé a nesmú štrkať, a už len raz za 3 roky zmôžu sa posbierať. Belko nesmie ani pod lavicu a je krik, kvik, kopanie, vyvádzanie ho. Ani matere s drobnými deťmi — len pod cieňu, aby, ak zaplače ktoré, nepomýlilo pána farára… Pán rechtor koná si penziu. Príde nový, s novými piesňami, novou hrou — internacionálnou akousi. V kostole pribudne o zástavu „Isten és haza“. Vraj školskej mládeže, ktorá má knižočky, spevníčky kostolné, že im nikto nerozumie.

Starý otec a jeho vrstovníci po jednom vystavajú z lavíc a konečne odstúpia navždy miesta svoje… Sú sviatky, sú utierne, ale niet už tej radosti, iba rozpomienky a v povedomých zúfanie a žiaľ. I ja žialim a vidím, ako nás vyvracajú od koreňa… Vidím, že kňazom, učiteľom nám je syn slovenskej matere, ktorý však nectí hneď štvrtý príkaz Boži, zapierajúc zvyk i reč otcov… Jemu a pánom deti už „dičírtešíkujú“… a učiteľ s nimi celý týždeň vyspevuje, čomu nik nerozumie, iba ticho túli sa do prázdnych lavíc a tratí sa z nich niekoľko starých ženičiek a chlapov krivých, slepých, nevládnych…

Akýsi inakší, nie náš Ježiš rodí sa a vstáva z mŕtvych rok po rok, ktorý má — čižmy s ostrohami, že ťažko ho poznať… Borí sa starodávné s novotným, a novotné víťazí… Miesto orechov — ajnc, ferbľa na peniaze, miesto pre zábavku — do rána, i utiereň sa prekartúva, prepíja…

Uletelo tak, Boh vie ako, i mojich mladých 20 rokov…

*

A uletelo mi ešte dvadsať. Vzpomínam.

Som ten, čo som roky, pol života nebýval v chráme… Duša ma neraz bolela, snežný chodník sa mi belel v svete pred očima, po ktorom ma, chlapčeka, vodieval starý otec do kostola a po ktorom som pozdejšie sám bežal na utiereň, aby som s chlapci odzemok drobčil, aby sa pán dekan na nás obzrel, starší nás šťuchali, pán rechtor srezúval rováš…

A potom to všetko mizlo, mizlo, a prišly nové deti, a keď i malý, videlo sa mi, že nemaly už našej radosti, lebo Ježiško už nemal, čo ony: krpčekov, baranice, ani kožuška… a tak som videl, že už niet ani radosti z radosti… A chodil som s boľavou dušou do lesa, hore potokom na starý hrádok, blúdil dolinou, hľadal tíš a utíšenie, kde bych bol sám so svojou dušou, radosťou i slzami. A keď mi, žiačikovi, študentovi, divadlom, muzeumom, školou, dobrým duchom býval kostol, čím ďalej — pre ľudí, čo v ňom vyučovať mali a čo s neho a v ňom všetko naše stierali — stával sa mi hŕbou kamenia, stolicou falošných prorokov, „vlasteneckého“ klamu a nízkeho chlebárstva ľudi, čo iba z neho žili, na ňom sa povýšiť chceli: farára a učiteľa. Tak i hrobitov, kam ma tiahly rozpomienky a vďačnosť… ani ten nebol verný ľudom, ktorých prikrýval, hlásajúc, že tu i tam neleží starý Štefan, Matúš, ale István a Maté… Tak ďaleko siahala ich krivá ruka…

Keď som na námestiach, v záhradách či návršiach vídaval malé i veliké chrámové budovy — zbytočnými sa mi zdaly, obchodil som ich pre zlého ducha, čo v nich a z nich dušil…

*

Ale lož do času a pravda na veky!

Zlého ducha už pravda i na Slovensku prevladzuje, už bije ním o zem. Vracia sa nám kostol, škola i hrobitov, a vráti sa dedina i mesto. Náš bude zase Ježiško, nám bude znieť pieseň: „Čas radosti, veselosti…“ vyšibeme kupčíkov a miestami, ako v mojej duši, už i týchto Vianoc narodí sa náš Ježiš… Vstane starý dekan i rechtor. Zuza s veľkými očami doťapká sa, ako kedysi moja stará mať, v mäkkých kapcoch… Jej dievkin chlapec so starým otcom Ondrišom pôjde, ak mu ešte tohto roku zaspať nedajú, na utiereň, aby obúvali Ježiškovi krpčeky, obetovali mu „také jabĺčko, ako srdiečko“ a naučili ho zatočiť sa na starú nótu: „Ovce, moje ovce, majú zlaté zvonce…“ i zavrtieť striebrom vybíjanou valaštičkou na starodávnu : „Vivat, Jezu, vivat náš, pôjdeš s nami na salaš…“

Tam budem i ja, zababušený v plachtičke, pod chórom so starým otcom a Belko pod nohami…

(Zo vzpomienok priateľa.)

Dedina na Hrone. Prvý máj.

Dievčatká spevom, krikom sbierajú po slnečných brehoch kvietky: kašky, púpavy, kohútiky, zvončeky; viažu kytky, vijú venčeky, chi-chi, cha-cha, prizdobujú si nimi hlávky a dobrovoľne alebo s plačom, dávajú ich chlapcom-zurvalcom, hádžu na nich, alebo pred nimi, do bielej ešte riečky… Chlapci, čo tvrdší, smelší, sa prvý raz kúpajú. Voda síce ešte dych stavia, omečení trasú sa ako libačky, drkocú zubami, ale aspoň raz sa omočiť, schytiť zahodený kvet alebo venček na vode — to je odvaha, to je hrdinstva, nech stojí i zdravie…

Ja omáčam do vody palec, pošpľachocem rukou, ale sa nekúpem. Bojím sa i ľadovej vody i rodičov; lebo ja som už nie dedinský, ale mestský žiak, ktorý si má „pansky“ viesť, hudú mi sprava-sľava, hoci môj ded krpce, opasok nosí…

*

Niekoľko rokov. Mesto na Hrone. Prvý máj.

Študentíci ideme zo školy. Proti nám ulicou tiahne processia. Nemá zástav z kostola, ani nezvonia; ale jednako všetko zastáva, len klobúka nikto nepodvihne. Vyvaľujeme oči i my. Prvý raz také divadlo. Nad processiou červená zástava, s maďarským nápisom, ktorý pre ševeľ ťažko prečítať. V sprievode ticho, vážne, po štyria, nepravidelným krokom kráča s 50 — 60 mladých mužov. Čiernych v tvári, čiernych po rukách, ale dnes novovymytých a nejako čudno-pansky vyobliekaných, s červeným klinčekom v dierke kabátov.

— Socialisti! — počujem hlas i šepot okolia. Poznávam niekoľko tvárí, robotníkov a tovarišov.

Čudnú processiu sprevádzajú v predku, v zadu, s bokov mestskí policajti. Tam je i môj ujček, čo sa mu nechcelo byť pri kopyte, i šiel za hajdúcha. Pozdravím sa mu, ale on žmurká na mňa a odháňa všetkých chlapcov, žiakov i učňov, ktorí by sa radi pripojiť. Tak trocha sa mi zdá, ako by arestantov viedli…

Na nedeľu, že jeden či dvaja boli v processii i z našej dediny, pán farár pospomínal v kázni všetkých čertov, rád by vysypať celé peklo na ich hlavy, ale niet ich v kostole. Tam sme sa všetci, celá dedina, poučili, že sa socialistov treba báť ani ancikristov…

I sme sa veru zaľakli a otec s materou potom dlho uvažovali a neprišli na čisto iba v tom, aby sme sa nejak my, deti, medzi nich niekedy nedostaly…

*

Každý rok, i o päť, desať, vždy v kalendári prvý máj.

— Že ho už nevedia vytrieť z kalendára, bol by pokoj, — uvažuje mať zase po takej kázni, tým viac, že sme blízko mesta, kde sa množí robotníctva i z našej dediny, i my, chlapci, podrastáme…

Mesto. Obrázok ako driev: červené prápory, i tabuľky s nápismi o nejakom volebnem práve, robote a chlebe. Len všetkého viac i národa sila.

A policajti už robia cestu, zastavujú upravujú na bočné ulice vozy i koče.

V školách sa nevyučuje. Teda i my, študenti, pletieme sa po meste od včasného rána. Niektorí zakladajú si i klinčeky, kvietky do dierok kabáta. Osmelím sa i ja, ani do tej vody. Z processie ozýva sa maďarský spev: „Föl honfiak!^[51]…“ Prední znajú, ale ostatní slabo. Sú to robotníci slovenskí. Učili sme sa pieseň v škole. Už nás nič nezdrží pripojiť sa i spievať, čo hrdlo vládze tak, ako sme revali 15. marca „Košut nótu“. Potešia sa nám a my sa posmelíme a reveme… Trocha ma tiesni, ale držím krok… Skončilo sa, a ja pomyslím na mater a skrývam klinček. „A veď tam bolo plno študentstva, známych, z rodiny mojej, len práve že páni neboli… Ale či sú to horší ľudia, len preto, že sú iba robotníci, a nie majstri, páni? a nemajú 6 kráv v stajni, ako my?…“ vyhováram sa sám pred sebou.

Len prečo té prápory a tabuľky maly všetko maďarské, a prečo nezaspievali aj slovensky…? začínala sa mi vtedy budiť v hlave myšlienka, ktorá ma zaujme a priviaže si časom cele.

Farár uvedie novú modlitbu proti novým kacírom, i spomína ich každú nedeľu, len že ich už menom nemenuje. Ale kto chceš, dohádaj sa, na koho to padá. Aby mi tak zvedel o klinčeku, tam by bola známka z mravnosti a náboženstva… a to už pred poslednou zkúškou do života a istým chlebíkom, ktorému sa rodičia tak úfajú a ktorý ma potom — učiteľa — chcel zadusiť, ale som ho vypľul…

*

Pred 15. rokmi kvapnem do Prahy. Prvý máj! Prední básnici, spisovatelia prispeli do májových spisov robotníctva, slávnostných, červeno rámovaných čísel časopisov. Processie na každej ulici. Prápory, tabuľky, ale všetko svoje, české. Večer prednášky, v divadle i lóžach delníci. Oslava práce popredným hercom alebo herečkou, živé obrazy, delnícka hra „Tkalci“…

Plná hlava dúm a vzpomienok na Slovensko. V kaviarni i doma porovnávam slovenské robotnícke pomery s českými; do čitárne Detvana prídu nám i slovenské májové spisy a čísla. Uľúti sa mi ich, že tam nikoho široko známeho. I slovenčina tvrdá, kostrbatá, temer bez mluvnice a pravopisu. Jedine myšlienka ťa viaže a hýbe vo mne akúsi túžbu, odvahu — hodiť sa do tej chladnej májovej vody… zo smelosti i za vencom…

Konečne — nie; nemôžem viac, ako v duchu dobroželať. Necelý tam môj programm. Aspoň nie v Uhorsku.

Prečo?

*

Mesto na slovenskom Východe. Pred vojnou. Nemali sme so ženou človiečika, s kým by v duchu našom pohovoriť. Traja-štyria študenti, i tí len kradmo, za tmy mohli k nám. A poslaný si, i sám chceš klepať na okienka ľudského a národného povedomia. Kam sa dať? kde začať? Začneme u svojich: sedliakov, remeselníkov, vojakov, murárov… Navštevuješ, i prídu. Naskytne sa príležitosť, voľby. Kandidát prichodí z Pešti. Je Maďar, ale socialista. Spravedlivý k všetkým. Prepadne iste, ale nebojí sa, myslíš si a nahováraš remeselníkov naň hlasovať. Ale tí robia — pánom; nahováraš roľníkov, ale tí že majú ešte pražce predať dráhe… Eh! — Ideš, aby si viac záujmu zobudil so ženou na stanicu v ústrety. Síde sa nás hlúček znevážených, zhľadených ľudí, ale my tvrdo tiahneme so stanice do mesta, na programnú reč a odtiaľ do kaviarne. Len jedno mi je divné. Sme ani v Debrecíne. Tam nič slovensky, ani tu. Ani spomienky, ani slova. Slováci hovoria šepmo slovensky, zle maďarsky, ale všetko sa snaží maďarsky, maďarsky. Rád som, že roľníci neprišli. S kýmže by si pohovorili…? Akáže to spravedlivosť, rovnosť? Nevdojak vzpomínaš, že v čisto slovenských mestečkách aj ich zábavy, prednášky bývaly maďarské, alebo ak — maďarsko-slovenské. V kaviarni shovárame sa a žiadame si kávy po slovensky. „Káva — kávé“ po slovensky, po maďarsky. Za to nám nič, ale akosi čudne, udivene hľadia všetky susedné stolíky na náš, čo za inakší socialisti sme my, než oni ostatní, ktorý sa každý namáha maďarsky hovoriť a my… inak, „po sprostu“… a ešte k tomu hlasno. Je nám tesno, ako asi bolo bratovi Šebeňovi a druhom jeho na sjazde v Pešti 25. dec. 1913, keď mu maďarskí súdruhovia privolávali, „aby sa učil maďarsky“ a nežiadal podpory ani zo spoločných peňazí na šírenie socialistickej literatúry slovenskej… Utisnutým si cítim ducha v spoločnosti, ktorej útisk chlebový lákal ma ako kvapka rtuti druhú kvapku…

Prielom. Od krajinskej centralizačnej maďarskej strany trhajú sa Slováci, Rumuni, Nemci, Srbi… Žiada sa mi do víru. Veď v Čechách i tak už zapísali celú moju literárnu prácu do služby utlačeným a poníženým, a jedine oni, prešporskí slovenskí socialisti odvažujú sa hrať „nepanenský“ môj divadelný kus…

Do „Robotníckych Novín“ posielam prvú poviedku. Tam stretneme sa so Šrobárom i druhými…

… a dnes vzpomínam.

*

Slovenskú sociálno-demokratickú stranu a literatúru začali kedysi pred 30. rokmi tvoriť bratia: Tupý-Čech a Švéni-Slovák. Nezadlho maďarská vláda Švéniho vyhnala z Pešti, Tupého — neobčana — z Uhorska.

Dnes Tupý a Švéni sišli sa v Soukupovi a Lehockom, ktorí nedali zarásť starým chodníčkom… Sišli sa, zahovorili po svojom, nestiesňajúc sa ni sami seba, ni nemeckého, ni maďarského súdruha.

Dnes, robotný národ môj, ty večný svedok rodného deda, otca, matere, bratov mojich a ich čiernych mozoľov, s oddanou dušou slávim Tvoj sviatok a sláviť budem, kým ducha nezatratíš hmote, ktorú som, bývalo, cenieval len po zemiak, chlieb, párok viršlí a čiernu cigaretu, abych len nezaprel svoj vyšší program, ktorý dnes s tvojim tak harmonicky sa shodnul, ako chlieb so soľou…

*

Dievčatká, vijte vence! Chlapci, smelo do prúdu!

Rozstúpte sa ulice mestečiek a miest československých, dnes do nebies i do palácov Prahy a Bratislavy svojsky, bez nemecko-maďarského prízvuku zneje pieseň: „Do zbrane, občania!…“ a okná palácov sa otvárajú svobode a bratstvu v bratoch a tak i v ľudstve.