ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letné ráno.

Zaprášené slnce umylo sa na svite a teraz, ako sladko prebudivšie sa chlapiatko, úsmev zve na tváre domov i ľudí.

Ulicou ozýva sa spev, aký počuť z úst ruských maršových rôt.

Zastávam a hľadím.

Červeno-biely prápor veje v povetrí. Široké ruské stuhy objímajú ho po vetre s jednej i druhej strany.

Vetrík ševelí zaroseným lístím aleí. Všetko sa podníma, i vtáčky so spevom vzlietajú z kríčkov a nízkych halúz; všetkým, i ľuďom i tvorom, ba i mašinám zastáva dych, noha i koleso.

Pred procesiou nesie sa elektrickou iskrou chýr: „Čechi-dobrovoľi! Molodci! Charašo pójut…“ (pekne spievajú.)

Zalieva ma cit.

Ó, bratia!

Však, odpusťte, nehoden som vás tak nazvať.

Sišli sme sa na krížnej ulici, nevedome, na prekvapenie. Ja voľný zajatec, do ruského úradu, oni do ruského vojska.

Pozdravujem, rozháňam klobúkom, s krikom sa predstavujem prvým radom a dokladám, že som Slovák.

— I ja som Slovák!

— Aj ja!

— Ja tiež!

— — — — — — — — — — — —

Pletiem sa v sbore, objímam a plačem, nepremožiteľne plačem a objímam, od vzrušenia ani nevidím, koho. Viem iba to, že Slovákov-dobrovoľníkov, vdružených v tisíc dobrovoľníkov bratov Čechov.

— Nazdar! Nazdar! — volajú nám Česi, a ja, vypletúc sa z radov, idem popri nich so zvlneným citom, mlčky, nenachodiac slova, prístojného svojej a ich nálade.

„Čo som ja v porovnaní s vami?“

Studom krv udre mi do tvári, že ruské obecenstvo i mňa bude držať za ich druha, a ja, Bože, ako som ešte daleko od nich… a odstupujem s ulice na podstrešie.

Mám matičku, ženu, dieťa a do 40 rokov… Čo je z toho na vine, že uvažujem? Prečo nestanem medzi nich, veď mi srdce káže a oni, hľa, mladí neznámi bratia moji, ukazujú mi cestu. Ich pieseň za vlasť mi slzy vtisla do očí, hrdlo sa úži, a rozumom predsa uvažujem. Hlava moja vytlelá už sopka!…

Uvažujem a chytám sa myšlienky, či bych aspoň nateraz neuľahčil svojmu svedomiu, keby im podal všetky svoje kopejky? Ale smiešny by bol, veď im nie sú treba; veď oni, hľa, celí v zlatej žiare slnca sa kúpajú… Oni odriekli sa všetkého, nie len tvojich peňazí. Iba jedna myseľ, jeden cit ich nesie, unáša, že ani, povedal by si, nejdú po zemi, tak neslyšný je ich krok. Svoboda národa! Svobodná svoja vlasť! To je ich vysnívané, ich zasľúbené bohatstvo. Za to idú boriť sa i umierať.

Trasiem sa. Mysľou blysne mi: veď i moja slovenská otčina, sto ráz horšie českej, je Maďarmi zotročená, nesvobodná až do hrobov…

— — — — — — — — — — — — —

… A zastávam pred svojím úradom… Kročím… Zastanem.

— Zdar, bratia! Boh s vami! Vidíme sa ešte, či už nikdy?

Biedna moja mať, žena, decko! Prečo vás mám rád i v otroctve vašom? Prečo ťa mám rád, zotročená zem slovenská? A prečo vás nemám väčšmi rád? až k obeti, až k samožertve, ako všetci títo hrdinovia? Veď oni tiež majú matky, ženy, deti…

— — — — — — — — — — — — —

— Stydno bude nám, stydno bude tebe! Nepríjmeme ťa!…

— To váš hlas, rodina a zem moja drahá?

Dobre ho čujem? Dobre ho čujem v kútku svojho srdca?…

Ó, Bože, daj mi ho pochopiť! Oblej mi ním celé srdce i um! Daj, aby, keď ešte stretnem bielo-červený prápor, zastal si podeň a, hoden vás, bratia, s vami zaspieval pieseň o svobodnej československej vlasti!

(Pravda i poviedka.)

Počul som takú rozprávku, že si poručík, nový rotný komandir, rodený Rus, dľa spisku po jednom dal predvolávať našich chlapcov-dobrovoľnikov v rozviedočnej rote; aby ich lepšie poznal, púšťal sa s nimi do reči a hlavne ho zaujímala otázka gramotnosti.

Nedelil ich na Čechov a Slovákov, ale každého prosto sa spytoval:

„Gramotný? Po svojom i po rusky?“

Vyšly z toho i smiešne veci, lebo poručík rovnako prostosrdečne spýtal sa v šineli odetého nádenníka, ako i professora, či je gramotný.

„Gramotný, vaše blahorodie,“ a odstupoval jeden ako druhý.

„Všetci gramotní… Akože je to…? I vy?“

„I ja.“

Chlapci sa smejú.

Poručik zbadá, a že prečo sa usmievajú?

„On professor…“

Nechal teda poručík spisok a len tak všeobecne sa spýtal, či sú teda všetci, do jedného gramotní?

A tu sa ukázalo, že dvaja v rote sú negramotní. Mohli ich zakryť, ale veď rotný bol ich, prečože mu pravdu zatajiť?

A tí dvaja boli — Slováci.

Ozvali sa druhí Slováci za nich, že veď my sme boli pod Maďarmi… Poručíkovi vyložiti (a Česi všetci vedia), čo to znamená: „pod Maďarmi.“

„Aby teda ani jedného nebolo, naučte ich gramote, hoci len po svojom,“ rečie rotný, a naši chlapci sľúbili, že sa budú učiť, a ostatní sľúbili sa byť učiteľmi, a mali sa aj desiati okolo našich chlapcov: či už nejaké písmeny nepoznajú a nevedia napísať?

Čosi už i znali. Teda keď nešli na rozviedku, bola v zemlianke škola československá, lebo ich učili aj Česi- aj Slováci-bratia.

Naučiť skladať písmeny a niečo prešlabikovať konečne nie ťažká, dlhá vec; ale naučiť sa plynne čítať a slušne písať slová, vety — to už vyžaduje dlhšie učenie a cvičenie.

Dvaja moji chlapci čítali, písali; samým sa im to ľúbilo, že im vše až pot vystúpil na čelo. I kráťom, počtami ich začali „trápiť“.

Boly to krásne večierky, nad všetky zábavno-poučné programmy a koncerty vážne i smiešne. Lebo to i papagáj sa naučí, že 6×6=36; ale keď ti nemilosrdný učiteľ dá otázku 9×7 koľko je? — to aby si sa pochopil, čo si aj gramotný…

A sotva vieš jedno slovensky či česky, už ti prevracajú hlavu ruskými písmenami a ešte i tlačenými i písanými, i rimskými číslicami, ba horliví českí učitelia ukazujú i zlomky 1, 1, 3; a hodinky poznávaj, i mesiace sa uč, a to i január, február, i leden, únor… a je ich 12, teda pre teba, negramotný, 24.

Do roty chodily novinky a mali i knižnicu. Keď stačili, všetci čítali, shovárali sa, politizovali.

I naši dvaja chlapci sa poturbovali vše nad nejakou drobničkou v novinách, ale na všetko im nestačil tak um, ako čas, a konečne učiť sa, čo hneď aj povestnej „gramote“, je predsa len trudno a stojí robotu. Vše, trocha i učitelia pozabudli a vše aj chlapci sami radi „obišli“ školu a besedovali si o svojich sto veciach iných, že veď sa „doma“ doučia…

Boli si všetci, ale oni dvaja obzvlášte družní, ako dve jabĺčka na jednej halúzke, hoci jeden bol z Trenčianskej a druhý z Oravy. Tá negramotnosť ich vari tak sviazala. I do služby, na rozviedky chodili spolu, i z jedného kotlíka jedávali, i sa z neho spoločne umývali, i do radu pred plukovníka si stávali jeden za — alebo vedľa druhého, hoci sa výškou aj nerovnali. Radšej sa jeden prihol a druhý vypnul.

I tak na istej nočnej rozviedke sa stalo, že spolu poslaní chrániť „pravé krýdlo“, celá rozviedka príliš hlboko vošla do nepriateľského a už bolo nebezpečie, že „stred“ zajmú, lebo ich zbadali, reflektorom našli zaľahnutých, a taký silný guľometný a puškový oheň na nich dali, že ani palca zodvihnúť. A v okopách k tomu podňal sa šum, i naši na krýdle vyrozumeli, že sa, vari celá kompánia sberá zaberať stred našej rozviedky.

Naši ležia, nepriateľ kradmo prechodí už svoje drôty; vyjdú, guľomety a pušky razom stíchnu, obskočia našich 8 bratov, hodia sa na nich a beda… Či sú chlapci sľava-sprava na krýdlach, nikto nevedel. Jedni o druhých už ničoho nevedeli.

Negramotní naši chlapci tam boli; ležali tíško, radili sa a strojili sa…

A keď nepriateľský cúg po jednom vyšiel pyrťou svojich drôtov, pred ktorými na 60 až 70 krokov ležalo našich 8 rozviedčíkov a guľomet ešte vždy bil im na rovnej lúčine na dlaň ponad hlavy, moji chlapci, ako sa nepriateľský cúg zatáčal v polobruč, spustili na rozťahujúcu sa reťaz nepriateľa takú rýchlu paľbu, ani keby nie dvaja, ale dvanásti boli bývali, že nepriateľa to hneď zarazilo, nastal zmätok, a jedni temer podbehli pod svoj guľomet, druhí ľahli, tretí obracali sa nazad. Guľomet zbadal „krýdla“, otáčal vše na jedných, zas na druhých, ôsmi naši sa zatiaľ odtiahli a naši negramotní tiež po chvíli zatíchli, jeden i druhý…

A keď tí už v okope zdraví sbierali, rátali sa a Slovákov-bratov želeli a sberali sa ich ísť hľadať, alebo nejak pomstiť, práve dochodili negramotní chlapci… jeden s prestreleným ramenom, druhý s prestreleným bokom.

Bolože „zdar“ — ovania a objímania! Veď mysleli o nich, že negramotní nevedeli si rady a že sú už zajatí alebo zabití…

Chlapci doučili sa gramote v nemocnici. Vyzdraveli a dnes zdobia im prsia georgievské kríže.

Ale keby na mne stálo, ja by som na týchto „negramotných“ a všetkých, koľkí sú a budú v našom vojsku, nezabudol ani v svobodnom československom štáte. Ja by som, keby na mne stálo, ustanovil, že dietky týchto hrdinov a všetkých negramotných našich vojakov (už či sa gramote teraz, alebo na fronte, možno v nemocnici naučia alebo nie) budú zdarma, za štátne peniaze vyučené všetky školy, aké len budú chcieť vychodiť.

A jestli by oni vypadli v bojoch za svobodu vlasti, nech to právo majú deti ich krvných bratov a sestár.

(Skutočnosť.)

Maďarov a Nemcov posielali ďalej do Ruska; nás Slovanov, menovite Slovákov a Čechov, že mali k nám Rusi dôveru, nechávali si aj hneď za frontom v rabočích batalionoch.

Nejednu vojenskú zákopu vykopali Slováci a Česi, nejednu železničnú koľaj položili a podbili Slováci a Česi, nejednu cestu napravili, nejeden strom položili priekom nad zemlianky a bojnice, nejeden kôl oplietli pichľavým drôtom — a nejeden Slovák a Čech v takej robote položil život za vernosť, k sebe samému a za lásku k Rusku a Slavianstvu, už buď zmorený robotou, alebo zabitý nemecko-rakúskou bombou.

Či teraz, či neskoršie, ak je pravda na svete a v Rusku, nemôže nám byť i táto zásluha odňatá, ale iba odmenená. Ja dôverujem.

Pred rabočou rotou stojí naša rota razviedčíkov. Spoznávajú sa rodáci, navštevujú, a čo chlapci smelšieho srdca, z rabočej roty pristávajú do vojenskej.

Kapitán, komandant rabočej roty, nerád ich púšťa. Tak tupo myslí, že chlapci musia utekať. On potrebuje robotníkov, a nie vojakov. „Rusko má vojakov dosť,“ odbýja chladno našich. On na fronte, v bojoch nebol, a že by ho neposlali, drží sa miesta v rote rabočej, ako hnida vlasu, a autority priberá si surovosťou, zauchami, rozdávanými ruským konvojom i zajatcom, že škoda v ňom ľudskej podoby.

Ondriša N., sbehnutého Slováka z rabočej roty, obliekli do vojenských šiat a miesto lopaty dostal vintovku. Teší sa jej, ako čo by sa bol s dávno čakanou milou sišiel. Mastí boty, skracuje rukávy, a jak sa čistí, tak sa čistí, obšíva, holí, štetku vlasov po kozácky na ucho zahŕňa, a na tretí deň nepovedali by ste, že je nie razviedčíkom už tretí rok.

O razviedke ešte len počúva, priučuje sa uchom, i keď kašu jie, ale služby ešte nijakej, a Ondriš sa už vari chystá k rotnému, lebo sa vyzvedá kamarátov, ako a či by si to mohol vykonať: len na 3 hodiny „dovolenie“, čo zabehne do rabočej roty a vráti sa. Ondriš predstavil sa ako dobrý Slovák: vari len nechce nazad? dohadujú sa kamaráti.

Rotný dá Ondrišovi papier, „propusk“, na 3 hodiny, a Ondriš ponáhľa sa do rabočej roty.

Rozmyslel si, zabudol tam niečo?

Čoby! Spýta sa, kde je kapitán-komandant, predstúpi, vypne sa, oddá česť a stojí, otvorene hľadiac kapitánovi do očí.

Kapitán zmraští obočie, hľadí a poznáva Ondriša. Poznal ho. Ako by nie, veď mu len pred troma dňami dal zaucho, že sa temer vyvrátil.

— No, to by som nebol pomyslel, — dudre si kapitán po rusky. — Ty postúpil dobrovoľcom?

— Tak točno, — naučil sa bol už za tri dni „po starom“ môj Ondriš.

— Zdravstvuj! — krúti kapitán hlavou, a nevediac, čo skorej spraviť, zapaľuje si papirosu, druhú podá Ondrišovi.

— Zdravia želájem, vaše blahorodie! — a Ondriš, držiac ruku u furážky, druhou prijíma a schováva papirosu, hrdo sa usmievajúc, že ako si v poctivom slovenskom cite smyslel, tak i pomstil ťažké zaucho.