ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Nechoď k nám Janíčok Biely šuhajíčok, Už mi mať do očí Od Slovákov bočí. Už i tej jedinej Mamke mojej milej Len takí voňajú Čo ostrôžky majú. Slzy ma zalejú Keď moju nádeju Ani mať, ani brat Nechcejú mi dopriať. Buď doma, nechoď k nám Nech s matkou pokoj mám, Veť lásku tebe len Milý môj zachovám.“ — Šuhaj podnapitý K diovčaťu milému, Šnôrami vyšitý Prišiel k večerému. Ostrôžky mu brnia, Brní — „teremtete“, A slova z ust hrmia: „Takého ma chcete?“ „Mamičko, tatíčko Brat — i ty sestričko, Módu si obzrite Keď ju tak liubite! Či si ma poznáte V maďarskom kabáte? Nik ma za Slováka Neuzná chudáka.“ Klobúčik pohodí A za stôl sa hodí: „Uram teremtete, Či takého chcete?“ Mamička skákala Tatka privolala Víno šuhajkovi Hojne nalievala. Miesto za stolíkom Bielym mu ručníkom Šťastná utierala, Tak chlapca vítala. „Ale teremtete Mať moja čo chcete? Čo so mnou tropíte? Načo ma hostíte? Sytý som pečene, Napil som sa vína A nič mi nechybí, Len vaša diovčina. Keď si ma mať moja Takého mať chcete, Prečo mi Aničku Račej nevedete?“ Anička zásterkou Líčka utierala, Do izby vstupujúc Takto rozprávala: „Škoda Jich mladý pán, Škoda jich bolo byť, Keď k vôli ostrohám Museli sa opiť! Škoda Jich mladý pán, Škoda Jich na stokrát, Keď k vôli materi Premenili kabát! Nechže Jich liubi mať, Viac lež ja tisíckrát; Ja neviem Slováka Zrádneho miluvať.“ Dopovie Anička, Zvrtne sa a tájde, — Takého diovčaťa Janík viac nenajde. — Planá je to chvíla Pre hosťa v zástolí, Móda ho omíňa A hlava ho bolí. Záletník obledá, Mamička sa hnevá, Od jedu bratovi Div nepuknú strevá. A otec po Hanke Bežať chce neborák, Lež darmo, všetko jím Vypadá na opak. Záletník tmu z očí, Z líc slzy zotiera, A tak vytriezvený Z vohliad sa odberá: „No s Bohom, lež predca Škoda ma bolo byť, Že som sprostej babe Chcel k vôli urobiť.“