Piesne na teraz
Od Dra. J. M. Hurbana
Vo Viedni.
Tlačom OO. Mechitharistov.
1861.
Jeho Velkomožnosti, Pánu Adolfovi Ivanoviči Dobrianskemu, vys. Námestnej rady
královstva uhorského skutočnému Radcovi, cis. rádu železnej koruny, cis. rus. rádov,
Sv. Vladimíra a Sv. Anny Rytierovi, Ozdobenému vojanskou ruskou zásluh medailliou,
rusínskemu Poslancovi na sneme uhorskom, Prebuditelovi svojho a Priatelovi
slovenského národa a t. d. a t. d. s najhlbšou úctou piesne tyto obetuje a posvecuje
Spisovatel.
Planý to bol čas, ba podlo-ničomný,
Keď sa Slováci sami opúšťali,
A keď jednoho z nich vrazi daromní
Trýznili, oni jim v tom pomáhali.
Nikdo sa svetu rozrehotanému
Nad nami — nechcel oproti postaviť,
A Slovákovi povysmievanému
Toky sĺz žialných odvážne pristaviť.
Mnohý skryl hlavu, jak pštros, do kepeňa
A rád bol že sa svet jemu nesmeje;
Tak časov hrúza porád nezmenená
Ležala na nás sťa sňahov záveje.
„Viera, sloboda, bratstvo a blahobyt,
Právo národa, vzdelanost, osveta“
To malo všetko, vše uvedenô byť
Do krajin, ríší, do celého sveta!
Do všeho sveta, iba nie do krajny,
Kde Slovák, Rusín zem dedičnú zrába,
Len Slovák, Rusín mal byť neprestajný
Príklad obrazu zbiedeného raba!
Len on nemal byť slobodným národom,
Len on nemal mať školy, súdy, snemy,
Len Slovák, Rusín slobody nehodným
Mal sa stať preto, že nechcel byť nemý!
Že nechcel svoju materskú reč sladkú
Opustiť, právo národa zahodiť,
Že nechcel sluhom byť za chválu hladkú,
Že nechcel pre chlieb zrádne sa odrodiť.
Ale minuly časy tejto biedy,
Slobodou zarval zo všad duch slovanský;
Smejte sa! a nech kypia vaše jedy,
Že hor vylieta i orol tatránsky!
Nemožno, nelze, večne neslobodno
Zase sa v jarmo slepoty zapriahať;
My všetko chceme, čo národa hodno,
Chceme na časnosť, na večnost právo mať.
Nuž a Ty Brat náš, Rusínov ozdoba,
Ty orol smelý, Ty rytier zbiedených,
Nesostrašil Ťa smiech, nesohla zloba,
Nepomýlila chabost zavedených!
Ty Si Rusínov naučil smelosti,
S odvahou štepiac lásku ku národu,
Smial Si sa smiechu a sverepej zlosti,
Metals do očí právo na slobodu.
Čim že Ťa lepšie sláviť môže lud náš,
Ako Ťa slávil keď Ťa vysmievali?
Keď sa na Tebä rozškläbil satanáš,
My sme Ti v Tatrách slávu vyzváňali.
A moje tiché pieseňky sa klonia
V pokore skrovnej Tvojmu charakteru,
Ač aj nie búrne, ač len ticho zvonia,
Chvália národnost a hania neveru!
Vpusti ích v dom svôj a pochvál jak môžeš —
Dietočky mojích tichých chvíľ Ťa znajú,
Veriť jim iste celým srdcom môžeš!
Celým Ti srdcom ony sa klaňajú.
V Hlubokom, dňa 20. Mája 1861.
Dr. Hurban.
