ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mládež slovenská, ty bez chýb mladica, Bujná, slobodná sťa Tatier orlica, Ak ty nepohneš krielama sa k letu — Beda národu, beda bude svetu! Ty dušu krásnu napájaš zorami, Čo sa pukajú tam ponad horami, A nebe žitia stroja sa ozdobiť A tmu si noci víťazne podrobiť. Ty sa mohútne zobuď a podvihni, Treba ťa v sveta a národa výhni, Tam kujú, i ty ber do rúk kladivo, Nebuď nákova, a nebuď palivo. Otcovia národ biedny nám nechali, Sami ho ani dobre nepoznali, A voviedli nás do žitia pomerov, Kde Slovákom byť menujú „chimérou.“ Lebo nám národ utláčali páni, Lebo ho chabo zrádzali mešťani, Lebo mu knäzia slepievali oči, Lebo i sedliak od neho už bočí! Už sa i krčmár, už i žiak bláznivý Dal huckať naňho, v ňom a z neho živý; Už mu nik skoro neostával verný, Iba duch krásnej mladosti nádherný. Hoj kde ste veky tejto ctnej samoty, Keď nás len duch náš hnával do roboty? Keď sme po mrtvých Tatrách lietavali Človiečka svôjho citu hladávali? Ach ako sme sa nad dušou najdenou, Láskou k národu žive prebudenou, Ako nad jedným mužom tešievali, Jemu na slávu žili i zpievali! Ten svet bol nám nič a všetko duša tá, V nej naša rozkoš a nádej bohatá, Ten svet sa mohol v rozkoši utopiť My tye rozkoše neznali pochopiť. Čo že neznali? Taká chasa vrelá Nemohla by znať diabla keby chcela? Nechceli my znať svet cudzý národu, Volili svojej samoty slobodu. Tam nám stál posmech, tam závisť škaredá V ceste, tam striehla na nás zrada blädá, Dvere zavriete k úradom a chlebu, Výhlädu nikde — iba z Tatier k nebu! Lež z Tatier k nebu hlädieť je krm svätý, Mládenče duchom slávy rozohriaty, Vyjdi si i dnes i zaitra i všahdy Na nebetyčnie Tatier naších hrady. Vyjdi si i dnes i zaitra i voždy Kde orol lieta a hvízdajú drozdi, Kde si veselú pieseň svôjho rodu Zpieva Slovenka a slávi slobodu. Napi sa zdravých tónov, čo tam znejú A vštíp do svojej duše jích nádeju; Jak tam mať dieťa a jak sestry bratov, Tak ty zamiluj národ láskou svätou! A jak na Tatrách dobrý mrav chce tomu, Nečiň, nežiadaj sám krivdy nikomu, Slabšieho zastaň, iď s mocným na päste, Zachovaj sebä poctivej neveste! Otúž si srdce dôverou kresťanskou, A Krysta vyznaj vernosťou slovanskou, On utlačených je spása národov, On jejích v boji víťazným vojvodou! Povesť slovanská, tá bájna krásota Krotko si klakla pred Pánom života, A svojich zámkov poklady zakliate Sverila šťastná Jemu na Golgate! Kliučnika najdeš slávy našej zámkov Mlaď naša, len ho hladaj viery známkou, On tvôj vprevadí národ do svatyne A teba celú zachová rodine. A v častých zmenách ludí a vekov maj Na očach svôjho národu obyčaj; On nepremenný v šate i v dúfaní, V spôsobach žitia i bájnom snívaní! Nade tvrdosťou svôjho charakteru Videl už letieť zmenu všelikterú; Bol divou zberbou, hlúpymi tyrany, Módou, zákony, predpisy týraný. Nad ním, na jeho pekné človečenstvo Neraz sä zhrklo sveta zlorečenstvo; Lež on v pokore nezlakal sa mordu — Zpievajúc piesne v podivnom akkordu. Z mravov rodinných a jazyka chrámu Nedal sä pohnúť hrozbe, zrade, klamu, Lest politiky a katovskie zlosti Otupili sa na jeho skromnosti. Hurrah mládenci! na skalnie temená Tatier vyryte svojích rodin mená, Nach kol idúce národy uvidia, Že sa za svôj rod Slováci nestydia. Krú a kosť naša nechže bude naša Počnúc od zámku až hen do salaša, A vzory krajšie národnieho žitia Nech vás zapála a do práce schytia. Bo ako sä ty Mlaď naša neschytíš, Oheň na Tatrách svätý neroznítiš, Ak ty z plazenia nevynikneš k letu, Beda i tebe, národu i svetu!