ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľubomír Feldek: Van Stiphout

Prvé vydanie Slovenský spisovateľ 1980

Vydanie v tejto podobe prvé Ex Tempore 2005

Edičná poznámka

Naša reedícia sa opiera o prvé slovenské vydanie (Van Stiphout, Slovenský spisovateľ 1980), z ktorého cenzúra vyčiarkla okolo 20 strán textu, a o prvé maďarské vydanie (Van Stiphout, Madách 1990, preložil Nóta János), ktoré obsahuje aj strany v slovenskom vydaní chýbajúce. Spätný preklad z maďarčiny (ktorý bol nevyhnutný, pretože rukopis sa nezachoval), urobil Jozef Husár. Autor potom zo spätného prekladu vrátil do našej reedície iba niektoré pasáže. Posledná kapitola obsahuje vsuvku (pohľad do budúcnosti), ktorú autor dopísal pre naše vydanie. S prihliadnutím na tieto zásahy sme sa v tiráži rozhodli pre údaj „vydanie v tejto podobe prvé“.

Van stiphout — outsiderský smiech cez slzy

Prečo vydávame znovu Van Stiphouta? Predovšetkým preto, že je to podľa nášho názoru jedno z najlepších prozaických diel slovenskej literatúry. Patrí medzi diela, ktorých autori sa ani v podmienkach navonok obmedzených nezriekali vnútornej tvorivej slobody, a preto takéto diela sú pútavým čítaním aj v zmenených časoch.

Aby bol spisovateľ vnútorne slobodný (a nielen za totality), to si spravidla vyžaduje, aby mal spoločenskú pozíciu outsidera. S autorom stotožniteľný hrdina knihy René ju mal, aj keď medzi autorom a jeho hrdinom nájdeme niektoré rozdiely. O autorovi vieme dnes už aj z učebníc, že „do výroby“ išiel za trest, nielen preto, že mal zavretého otca, ale aj preto, že on sám bol v nemilosti po scenzurovaní vystúpenia Trnavskej skupiny a zošrotovaní debutu Hra pre tvoje modré oči. Na rozdiel od autora jeho hrdina René si podáva do fabriky prihlášku sám — potom, keď vo vinárni stretne falošného kádrovníka Trnkóczyho. Ale podáva si ju naozaj dobrovoľne? Veď vzápätí sa v knihe dozvedáme, že aj René má otca vo väzení.

Nestačí však byť outsiderom — na napísanie dobrej knihy je potrebný aj talent. Nijaká doba nebola ideálna, každá menšie talenty ešte viac ubíjala — no predsa aj v nedokonalých časoch vznikali kvalitné diela. Bolo to preto, že u najtalentovanejších nedokonalosť doby bývala stimulátorom tvorivosti a vynaliezavosti. Už biblické podobenstvá vznikali z nutnosti prekabátiť cenzúru, a podobná nutnosť sa objavovala v stredoveku aj novoveku. Ani za nedávnej totality najlepším autorom neublížila nutnosť podávať veci nenápadnejšie, v metaforách a náznakoch. Často takto objavili výrazové prostriedky, na aké by možno v slobodnejších podmienkach neprišli.

Platí to aj o Ľubomírovi Feldekovi a o jeho románe Van Stiphout. Ako sme už v nadpise naznačili, siahol v ňom po starom dobrom spôsobe, ako oklamať cenzúru — po gogoľovskom „smiechu cez slzy“. Smiech cez slzy býva zdržanlivý, niekedy sa zdá, že autor sa vôbec neusmial, no o to viac sa smeje čitateľ. Napríklad na tom, ako často sa postavy v tejto knihe oslovujú povinným dobovým oslovením „súdruh“, „súdružka“, „súdruhovia“. (Dokonca aj bratislavské stretnutie Reného a Van Stiphouta sa odohrá „na ulici súdruha Štúra“.) Je to na Guinessovu knihu rekordov, a pritom je to humor celkom nepolapiteľný. Feldekov hrdina uspáva cenzúru aj tým, že sa na nič nesťažuje, zdanlivo sa z ničoho nevysmieva, iba sa zo svojej outsiderskej perspektívy pokojne díva. Má osobitné šťastie, že vidí veci, aké outsider bežne nevída. René preberie závodný časopis od bývalej redaktorky, ktorá má zároveň aj funkciu predsedníčky celozávodného výboru komunistickej strany, a pretože mu nedajú samostatnú miestnosť ani písací stôl, musí pracovať v miestnosti, na ktorej dverách je napísané CZV KSS, na rohu konferenčného stola, zatiaľ čo za písacím stolom sedí predsedníčka a nerobí nič:

Súdružka Pandulová sa s úľubou díva, ako René pracuje, mlčí, nevyrušuje ho, iba tu a tam zahmká a strihá si veľkými nožnicami nechty, kus nechtu niekedy odfrkne, preletí ponad písací stôl, padne Renému na porozkladané rukopisy, leží na článku, niekedy i na básni. René pracuje a tvári sa, že necht nevidí. Keď súdružka Pandulová odíde na svoje pochôdzky, vezme René článok alebo báseň s nechtom, vysype necht do koša… Keď je uzávierka, dovolí súdružka Pandulová Renému ostať a pracovať, i keď sa zídu straníci a o niečom sa radia. René vtedy pracuje oduševnene, klepe na stroji takmer bez prestávky, aby dal najavo, že nepočúva, ale sem-tam predsa len musí urobiť pauzu a vtedy, i keď nechce, začuje, ako niekto vraví: „Treba presvedčiť súdruha Mikulu, aby sa so súdružkou Fabryovou oženil, vedúci hospodársky pracovník nemôže predsa žiť na divoko!“ A súdružka Pandulová odpovedá: „Ako sa s ňou môže oženiť, keď sa ešte nerozviedol so svojou prvou ženou v Piešťanoch?“ „Súdruh Mikula by sa mal vrátiť k prvej žene!“ hovorí iný hlas, ženský. A súdružka Pandulová hovorí: „Hm, hm.“ A už zas René klepe, už zase nepočúva.

Je to presná metafora na zvyšku spoločnosti parazitujúcej moci. A ako na dlani tu vidíme základnú snahu totality celkom ovládnuť človeka, vliezť mu všade, do práce aj do súkromia, do hlavy aj do postele — a pritom je to napísané tak, že to dokonca mohlo za totality vyjsť a totalitná cenzúra nastavené zrkadlo vôbec nezbadala.

Podobne by sme mohli z Van Stiphouta citovať miesta, kde autor so sebairóniou vidí sám seba a vlastnú angažovanosť, napríklad pri písaní „krásnej básne“: „… ani som sa o to nijako osobitne neusiloval a tá báseň je celkom prirodzene angažovaná za ideály našej socialistickej spoločnosti.“

Kdekoľvek knihu otvoríme, môžeme to urobiť bez obáv, že bude čosi nezrozumiteľné mladším čitateľom, ktorí spoločenské okolnosti príbehu už nezažili. Politický systém, v ktorom sa príbeh odohráva, zanikol v novembri 1989 (mimochodom — Ľubomír Feldek bol vtedy prvý, kto vyzval komunistickú stranu, aby sa vzdala moci), no totalitné správanie nevyplýva iba z politického systému, ale aj z ľudskej povahy. Malá totalita môže vzniknúť v ktorejkoľvek rodine alebo inej komunite. Feldekov Van Stiphout, jeho smiech cez slzy a outsiderský zorný uhol bude mať čo povedať ešte mnohým generáciám čitateľov.

Musíme sa však poopraviť. Povedali sme, že Van Stiphout mohol vyjsť už za totality preto, lebo cenzúra nastavené zrkadlo nezbadala, ale celkom to neplatí. Van Stiphout vyšiel za normalikzácie, ako nazývame obdobie 1969 — 1989, v ktorom nebola na Slovensku núdza o parodoxné javy. Je známe, že z viacerých bývalých exponentov 50. rokov sa stali disidenti. Menej sa hovorí o tom, že na ružiach nemali ustlané ani umelci, čo sa disidentmi nestali. Antagonizmy vo vnútri mocenského aparátu spôsobovali, že napríklad keď ministerstvo kultúry navrhlo nejakého umelca na vyznamenanie, neuľahčilo mu tým život, ale naopak — taký umelec sa stal červenýn súknom pre ÚV KSS. Keď bol Albín Brunovský navrhnutý na titul národného umelca, vzápätí bol po zásahu ÚV zakázaný a zo stien musel byť zvesený a do depozitára uložený celý súbor malieb na dreve, ktoré dnes vídame takmer každý deň v televízii pri prenosoch z Národnej rady SR. Podobne sa povodilo aj Ľubomírovi Feldekovi — nikdy v živote nezažil toľko zákazov, ako po roku 1979, v ktorom ho vyznamenali titulom zaslúžilého umelca. Van Stiphout mal vyjsť roku 1980, teda nielen krátko po udelení tohto titulu, ale aj krátko potom, čo sa niektorí pobúrení politici spoznali v záverečnej strofe Feldekovej časopisecky publikovanej básne Herci (1979):

Tak privádza nás všetko k vývodu, / za ktorý nepovie mi tento národ „merci“: / pomoci niet tomu národu, / ktorému mysliteľov nahradili herci.

V tom istom roku ako Van Stiphout vychádzala aj básnická zbierka Poznámky na epos (1980) a ohlásené bolo vyjdenie zbierky esejí Homo scribens (1982) — vyjdenie oboch tých na dlhší čas pozastavených kníh sprevádzalo vyšetrovanie. Bolo by naivné myslieť si, že práve „kľúčovému“ románu Van Stiphout sa v tom čase podarilo popod lupu cenzúry prejsť celkom bez povšimnutia.

Van Stiphout je text s niekoľkými rovinami. Nájdeme v ňom smutno-veselý, až pikareskný príbeh outsidera, respektíve dvoch outsiderov-intelektuálov, ktorých osud zavial do socialistickej fabriky. Nájdeme v ňom aj romancu — dva príbehy lásky, jednej šťastnej a jednej nešťastnej. A nájdeme v ňom aj tragédiu — príbeh Reného otca, ktorý je v čase, keď René nastupuje do fabriky, vo väzení a čaká na svoj proces. Z iných prameňov vieme, že tento príbeh zodpovedá skutočnému príbehu autorovho otca, obžalovaného v žilinskom procese s protištátnou skupinou Kauzál a spol. Tento príbeh si cenzúra nemohla nevšimnúť aj preto, že si ho všímala vždy.

Napísať a publikovať tento príbeh aspoň fragmentárne sa totiž Ľubomír Feldek už za totality pokúšal niekoľko ráz. Už v jeho prvej básnickej zbierke Jediný slaný domov (1961) nájdeme báseň Večerný vozeň, o ktorej sa neskôr dozvieme, že musela byť premenovaná — časopisecky (ale nie na Slovensku) vyšla roku 1962 pod pôvodným názvom Amnestovaní. Verše o mužoch, ktorí boli „voľní vo svojich veľkých šatách“ sa vzťahujú na vychudnutých amnestovaných väzňov, ktorí sa vracali do svojich domovov po májovej amnestii roku 1960. („Pamätáš? Vlak bol plný takých mužov.“ Spomeňme si pri tomto verši na zvolanie, ktoré sa v kapitole Proces ozve v publiku vo chvíli, keď predvádzajú obžalovaných: „Aký je starý René chudý!“) V básnickej zbierke Poznámky na epos sa otcov príbeh objavuje v básni Parkujúci na Václaváku. Iste aj táto báseň (popri iných) spôsobila, že cenzúra knihu pozastavila a do distribúcie ju uvoľnila až po niekoľkomesačnom vyšetrovaní. Husársky kúsok sa Feldekovi podaril, keď o procese Kauzál a spol.napísal a publikoval báseň Spomienka na Kyjev. Vyšla totiž časopisecky ešte za hlbokého socializmu v týždenníku ÚV KSS Nové slovo. „Vysvetliť sa to dá tak,“ komentuje dnes jej vyjdenie autor, „že názov básne pôsobil štátotvorne a zaradili ju do čísla bez toho, aby ju čítali.“ Keď však báseň mala vyjsť roku 1987 ako súčasť zbierky Plakať je krásne, pozornosti cenzúry už neunikla. Stala sa (spolu s inými básňami) dôvodom, že ÚV KSS túto zbierku nielen pozastavil, ale — hoci už bola vytlačená — celkom zakázal jej vydanie. Vydavateľstvo Smena sa potom poponáhľalo vydať ju znova, hneď po nežnej revolúcii.

Ani v románe Van Stiphout téma otca cenzúre neunikla, veď autor jej venoval dvadsaťpäť strán, najmä v kapitole Proces. Ak mal román vyjsť, počet zmienok o tejto téme sa musel redukovať na minimum a okolo dvadsať strán muselo z knihy vypadnúť. Bol to zásah, ktorého rafinovanosť pochopíme, ak si prečítame fejtón Scenáristi a scenáristka, ktorý Ľubomír Feldek uverejnil o veľa rokov neskôr v časopise Formát a charakterizoval v ňom tri rôzne fázy socializmu z hľadiska so súdnictvom manipulujúcich orgánov.

V 50. rokoch vznikali v ich dielni čisto politické scenáre — píše Ľubomír Feldek vo fejtóne — koho sa im zachcelo, toho do nich dosadili, vytĺkli z neho priznanie a obesili ho.

Trochu sa prerátali: zomrel Stalin, prišiel Chruščovov „odmäk“ — a pár z nich skončilo za túto „umeleckú“ činnosť v base. Preto už koncom 50. rokov obohatil scenáre ŠTB nový prvok — obete scenárov museli byť aj čiastočne kriminalizované. No opäť chyba: prišli Helsinki, Husák sa zaviazal dodržovať ľudské práva, „scenáristi“ museli znova vylepšiť svoju metódu — politické monsterprocesy museli dokonale maskovať a svoje obete prezentovať už ako totálnych kriminálnikov.

Nie je ťažké prísť na to, že aj v tomto zdanlivo neosobnom fejtóne sa vracia Ľubomír Feldek k svojej osobnej téme a naznačuje, aká bola povaha monsterprocesu Kauzál a spol., ktorý žilinská prokuratúra a Štátna bezpečnosť zinscenovali koncom 50. rokov. Bol to proces druhého typu — politický monsterproces kombinovaný s čiastočnou kriminalizáciou.

Zásah cenzúry do románu Van Stiphout bol chirurgicky presný — dovolila knihu vydať, no zo žilinského procesu muselo zmiznúť politikum. V náznakoch čosi z toho ostalo, no aj tak si autor neskôr v priateľských rozhovoroch neraz poťažkal a sám si vyčítal, že pripustil, aby kniha vyšla zmrzačená — veď ako keby nestačilo, že mu otca zabili, ešte aj dovolil, aby z neho urobili kriminálnika. Bolo treba hľadať príležitosť na nápravu. Naskytla sa, keď o Van Stiphouta prejavilo záujem vydavateľstvo Madách. Autor žiadal, aby bol do maďarčiny preložený kompletný rukopis a vydavateľstvo s tým súhlasilo. „Nežná revolúcia uskutočnenie tohto zámeru predbehla, takže z vročenia v tiráži túto odvahu vydavateľstva už nevidno, zaslúži si však, aby bola zaznamenaná,“ píše Ľubomír Feldek vo vlastnej bibliografii — kniha v maďarčine totiž vyšla s vročením 1990.

No hoci kompletný Van Stiphout napokon vyšiel, slovenský čitateľ o tom dodnes nevie. Popri kvalite textu je i náprava tejto anomálie stimulujúcim momentom nášho vydania.

Aj knihy majú svoje osudy — a o Van Stiphoutovi to platí na pokračovanie. Keď sme autorovi oznámili, že chceme vydať Van Stiphouta v slovenčine po prvý raz kompletne, a keď sa dozvedel, že aj Ministerstvo kultúry je ochotné tento projekt podporiť, uvítal to.

Nastali však nepredvídané okolnosti. Predovšetkým sa ukázalo, že už nejestvuje pôvodný rukopis. Archív vydavateľstva Slovenský spisovateľ bol pri sťahovaní tohto vydavateľstva zlikvidovaný. Sťahoval sa aj Ľubomír Feldek — aj jeho archív na to doplatil. Bolo treba spätne preložiť chýbajúce strany z maďarského vydania.

Keď si však Ľubomír Feldek spätný preklad prečítal, s prekvapením zistil, že cenzurované pasáže nosil v hlave a mnohé veci nevedomky napísal do iných kníh.

Preto sa rozhodol pre kombinovaný prístup. Časť doplnil zo spätného prekladu. Niektoré odstavce prevzal zo znovunapísanej verzie. (Napr. pasáž o vlaku s amnestovanými z doslovu ku knihe This Side Up.) A k niektorým sa už nevracal. Do kapitoly Proces (podľa jeho vlastného vyjadrenia) z proporčných dôvodov už nevrátil pasáže, kde René premýšľal aj o sebe, lebo si dodatočne uvedomil, že v tejto kapitole je Reného úloha vedľajšia. Taký dôvod sa dá pochopiť — žiaľ, prišli sme tak napríklad o opis previerok Reného — čiže autora — v roku 1958 vo vydavateľstve Mladé letá, a tento opis nenájdeme nikde inde, len práve v maďarskom vydaní Van Stiphouta:

„René rátal s istými ťažkosťami, keď vstupoval do miestnosti, v ktorej zasadala preverovacia komisia. Očakával, že kameňom úrazu bude najmä literárna skupina (ktorej vystúpenie si on a jeho kamaráti dovolili v naivnom presvedčení, že rok 1956 naozaj priniesol obrat, a kvôli čomu už dostali po nose. Zmrákalo sa aj nad jeho prvou knihou, ktorá už bola v tlačiarni. No ukázalo sa, že preverovacia komisia zrejme už vopred vedela, že Reného kniha aj bez jej pričinenia skončí v skartovni, a jej hlavná pozornosť sa sústredila na úplne iné záležitosti. Takíto preverovači sú ľudia, ktorí sú šťastní len vtedy, keď sa môžu prehrabávať v cudzích kádrových materiáloch a životopisoch — a keď v životopise svojej obete objavia nejaký zdanlivo bezvýznamný, ale pre nich veľavravný detail. René ostal sedieť s otvorenými ústami, keď zistil, čo objavili. Skoro sa rozplývali od šťastia, keď mu oznamovali, že jeho otec „sa často zastavoval v Rajeckých Tepliciach, rodisku to Kempného“. Presne túto štylistickú figúru použil dobrodinec z Rajca, z ktorého vyjadrenia citovali. Aj mu to vyjadrenie ukázali — bola pod ním akási rozmazaná pečiatka a nečitateľný podpis. René si uvedomil, že Kempný bol jednou z hlavných postáv Demokratickej strany, v ktorej funkcionárčil aj jeho otec — až dovtedy, kým stranu nezakázali. Dobreže Reného neroztriaslo pri myšlienke, že aj on sám sa už neraz zastavil nielen v Rajeckých Tepliciach, ale aj v rodiskách iných významných postáv. A čo ak to teraz z neho budú páčiť? Ale nepáčili to z neho, len ho vyhodili zo zamestnania a ako liek na ozdravenie svetonázoru mu predpísali, aby strávil zopár rokov medzi robotníckou triedou. Chvíľu si lámali hlavu aj nad tým, či vôbec má taký človek ako René právo doštudovať, ale potom nad tým mávli rukou. Reného otec bol vtedy ešte na slobode. Keď Van Stiphout prezradil doktoroi Sýkorovi, že Reného vyhodili zo zamestnania preto, lebo má zavretého otca, nebolo to teda presné, Van Stiphout trochu zhustil čas — ale ktovie? Niektoré Van Stiphoutove klamstvá boli pravdivejšie ako pravda…“ (Z maďarského prekladu Jánosa Nótu preložil znova do slovenčiny Jozef Husár.) Nuž, ktovie — možno sa ešte niektorí literárni vedci budú kvôli tejto kapitole učiť po maďarsky.

Keďže naším spoločným cieľom nebolo samoúčelné reštaurovanie pôvodného textu, ale predovšetkým jeho optimálna podoba, autor uvažoval aj o niekoľkých škrtoch: chcel vyčiarknuť pasáže príliš zviazané s továrňou Tesla Orava (ktorá dnes už ani nejestvuje) alebo s plnením plánu a výrobou televíznych prijímačov (veď aj televízor sa odvtedy veľmi zmenil, kto by si dnes pamätal, že pred obrazovkami bývali kedysi „masky“). Napokon však škrty zase zrušil — usúdil, že správa o svete, ktorý už nejestvuje, má svoj archeologický pôvab. Jednu pasáž v poslednej kapitole („bdelý sen“, pohľad do budúcnosti) autor dopísal. Aj mená niektorým postavám — napríklad to výrečné meno prokurátovi Nezmarovi — dal dodatočne.

Ostáva už len dodať, že kto by si chcel doplniť príbeh Van Stiphphouta ešte o jednu kapitolu, môže si prečítať knihu Dve hry o pravde (1990). V nej nájde aj hru Umenie neodísť, napísanú na motívy románu Van Stiphout. Ani už neprekvapí, keď povieme, že hoci jej inscenácia sa pripravovala už na sklonku normalizačného obdobia (premiéru mala v Štúdiu Novej scény 30.januára 1988), negatívny lektorský posudok spôsobil, že ešte na generálke nebolo isté, či vôbec hru uvidí publikum.

Aj ilustrátor pôvodného vydania Dušan Kállay sa na svoje ilustrácie pozrel znova a našiel vo svojom archíve nepoužité kresby na vanstiphoutovskú tému. Aj vďaka nemu sa teda naša reedícia môže stať pre nových i starých čitateľov celkom novým umeleckým zážitkom.

Ivan Panenka