ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Koľko ráz ešte, myslia si dvaja tesláci z Oravy, Trnkóczy a Navrátil, keď sedia na sklonku jesenného dňa roku tisícdeväťstopäťdesiatdeväť vo vinárni U malých františkánov v Bratislave. Myšlienka sa týka druhej dvojice mužov, o čosi mladších, ktorí sedia pri tom istom stolíku. Pred každou dvojicou fľaša vína a dva poháriky, obe dvojice popíjajú, mladšia sa navyše venuje ešte spevu. Vynaliezavo si zvolila na spievanie pieseň My sa práce nebojíme — pieseň sa končí slovami „s piesňou tou radostnou, jasavou, my sa práce nebojíme“, po ktorých sa dá zopakovať. Pracovníci Tesly Orava Trnkóczy a Navrátil sa teda chtiac-nechtiac tiež venujú spevu, i keď nie vlastnému, a v duchu zaznamenávajú, koľko ráz už prvá dvojica zaspievala angažované dielko, pokúšajú sa odhadnúť i pravdepodobný počet ďalších repríz.

Mladšia dvojica si uvedomí záujem staršej, vymení si s ňou i niekoľko drobných úsmevov, ktoré jej dodajú novú chuť do spevu. Popri usilovnom speve stihne mladšia dvojica i vyprázdniť svoju fľašu, zatiaľ čo fľaša staršej ostáva ešte poloplná. Čašník nie je na obzore.

Teslák Anton Trnkóczy, majster v cechu predvýroby, si povie, že využije maličkú pauzu, ktorá náhodne vznikla v speve:

— Nalejte si!

Nastane vzťah. Prvá dvojica si vydýchne ako po dobre vykonanej práci, spev sa odmlčí.

— Nie ste vy náhodou kádrovník? — opýta sa jeden zo spevákov.

Majster Trnkóczy tuší, že otázka patrí jemu, dobrácky sa usmieva:

— Ako ste to spoznali?

Spevák: — Naozaj ste kádrovník?

Anton Trnkóczy: — Naozaj.

— Ale vážne, vy ste naozaj kádrovník? No ale to je ohromné! A ja som to spoznal na prvý pohľad! Dovoľte, aby sme sa predstavili. Som Martin Kukučka. A toto je môj priateľ René. Obaja sme básnici.

— Anton Trnkóczy, kádrovník.

— Stanislav Navrátil. My sme ináč z Tesly Orava, — rozhodne sa povedať čo-to mladíkom i druhý teslák.

René vie, že Tesla Orava je v Nižnej, na opačnom konci Slovenska. Obaja tesláci sa uprostred radovánok hlavného mesta ocitli zrejme služobne.

— No ale to je ohromné, že ste naozaj kádrovník!

Zatiaľ čo Martin Kukučka vykrikuje, René sedí ticho a prezerá si kádrovníka. V duchu rekapituluje, čo všetko hovorili. Poteší sa, keď zistí, že nenadávali na režim. Chvíľu uvažuje nad tým, či je viacnásobné zaspievanie budovateľskej piesne chybou. Malá nepríjemnosť by z toho byť mohla. V budúcnosti si treba dávať väčší pozor. Človek nikdy nevie.

Stanislav Navrátil a Anton Trnkóczy sedia takisto ticho a prezerajú si o niečo mladších mužov, ktorí sa im predstavili ako básnici. Pretože Anton Trnkóczy nie je v skutočnosti kádrovníkom, domnievajú sa, že ani Martin Kukučka a René nie sú v skutočnosti básnikmi.

— Ale počujte, keď ste tým kádrovníkom! Nemohli by ste mu dať nejaké miesto? Práve doštudoval a ešte nič nemá, — ukáže Martin Kukučka na Reného.

Anton Trnkóczy sa obracia k Renému: — Aha! A čo chcete ísť robiť?

Martin Kukučka: — Nemáte preňho v tej vašej Tesle nejaké miesto redaktora závodného časopisu? Vyštudoval slovenčinu, on vám to bude robiť ohromne! Vy ako kádrovník ho tam môžete hneď zobrať.

Anton Trnkóczy: — No, možno by to aj išlo. Robí tam u nás závodné noviny jedna staršia žena, už sa aj hovorilo čosi, že by sa mal prijať niekto nový, ona už na to nestačí… A vy by ste naozaj chceli ísť robiť redaktora závodného časopisu?

— Áno, — povie René, ktorého osudovosť chvíle zaujala.

— Len ho vezmite! Vy ako kádrovník to presadíte!

— No, nech si podá žiadosť.

— Podáš si žiadosť a tu súdruh kádrovník to presadí!

— Ale na mňa sa neodvolávajte, to by nerobilo dobrotu. Presadím to, ale nesmiete sa v žiadosti na mňa odvolávať, — hovorí majster z cechu predvýroby Trnkóczy.

— Nech to adresuje na osobné oddelenie a ty to už dostaneš do ruky, — hovorí vedúci nástrojárne Navrátil.

— Budeš to adresovať na osobné oddelenie a súdruh kádrovník to už dostane do ruky, to je ono! — hovorí Martin Kukučka.

Stanislav Navrátil a Anton Trnkóczy prikyvujú: — Tak, tak.

— Dobre, podám si žiadosť, — povie René.

Na obzore sa zjaví čašník a oni zveria do jeho pozornosti ďalšiu objednávku. Navidomoči sa spriatelili. Anton Trnkóczy rozpráva príbeh o tom, ako pretekal na boboch, vyletel z dráhy, hlavou zlomil strom, a bolo zrejmé, že umiera. Stanislav Navrátil živo opisuje zbierku, ktorú usporiadali spoluzamestnanci Antona Trnkóczyho na veniec, opíše i kúpu venca. Ich príbeh sa končí zmŕtvychvstaním Antona Trnkóczyho. René sa rozhodne, že o kádrovníkovi-bobistovi napíše poviedku. Cíti sa príjemne, prvý raz v živote sedí pri jednom stolíku s kádrovníkom, a nemá strach. Martin Kukučka zatiaľ pokrikuje na neznámeho muža pri vedľajšom stolíku „Servus, Jozef!“ a je zrejmé, že muž sa každú chvíľu urazí.