ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Úvod)

1

Dan Goggin, autor muzikálov Nunsense a Nunsense 2 — The Second Coming sa pekne pohral už s ich názvami. V novotvare nunsense sa ozýva slovo nun (mníška) a zároveň sa vyslovuje rovnako ako slovo nonsense (nezmysel). Nečudo, že keď som sa prvý raz stretol s týmito dielami, už z ich názvov som mohol usudzovať, že ich autor je zrejme homo ludens — a teda úloha preniesť ich na slovenské javisko že čaká práve na mňa. Nemuselo to však byť také samozrejmé pre každého.

Z Prahy, kde Gogginov muzikál Nunsense pod názvom Jeptišky uviedli skôr než v Bratislave, sa začal šíriť jeho dobrý chýr aj na Slovensko, nuž sa ho — pod názvom Mníšky — rozhodlo uviesť aj bratislavské divadlo Gedur. Zároveň s dobrým chýrom o umeleckých kvalitách muzikálu dorazila však z Prahy aj správa o jeho bebožnosti a nebolo celkom isté, že Gogginov čiernohumorný pohľad na kláštorný život bude mať úspech aj na zbožnom, prevážne katolíckom Slovensku.

Divadlo Gedur si však predsa len povedalo, že to skúsi — a že to skúsi v spolupráci so mnou. Z umeleckého hľadiska to bol nápad rozumný — ako človek podpísaný pod úspešnými uvedeniami muzikálov West Side Srory, Kiss M Kate či My Fair Lady som poskytoval záruku kvality. No zároveň to bol nápad riskantný — kde bola záruka u mňa, evanjelika, že pristúpim ku katolicite toho libreta takým spôsobom, aby sa z neho nestala paródia kláštorného života, pre slovenské publikum neprijateľná?

Ukázalo sa však, že nápad zveriť slovenskú adaptáciu Mníšok práve mne bol šťastný. Ako nekatolík som si o to viac uvedomil, aké riziko sa v tej úlohe skrýva, a pristúpil som k nej s citom pre mieru o to väčším. Nielenže som zachoval, ešte som znásobil láskavý humor originálu. Ani voľbu režiséra som neponechal na náhodu — presvedčil som producenta inscenácie Rudolfa Geriho, že nik to neurobí s väčšou empatiou ako môj obľúbený — žiaľ, dnes už nebohý — režisér a priateľ Karol Spišák. K tomu pribudli vynikajúce výkony herečiek a muzikantov — a tak sa stalo, že v roku 2000 mala premiéru najúspešnejšía slovenská inscenácia všetkých čias. Presný počet repríz som si nezapamätal — isté však je, že ich bolo vyše tisícdvesto.

Na tento úspech nadviazala aj slovenská premiéra ďalšieho Gogginovho kláštorného muzikálu Nunsene 2 — The Second Coming (Mníšky milionárky, Divadlo Wüstenrot 2005), opäť v tom istom, iba premenovanom divadle, opäť v mojej úprave, opäť v réžii Karola Spišáka. Hoci druhá inscenácia v ničom nezaostala za prvou, ostala — ako to už býva — v jej tieni a dosiahla „iba“ okolo 500 repríz.

Priznám sa bez mučenia, že v tejto chvíli, keď texty Mníšok a Mníšok milionárok pripravujem na zavesenie v Zlatom fonde denníka Sme, sa už nerozpomínam celkom presne, čo všetko som s tým pred rokmi urobil, aby z toho boli na našej scéne hry s dramatickým napätím, aké náš divák očakáva aj od muzikálu. Možno sa raz nájde teatrológ, čo tie texty porovná — a aj ja, ak sa toho dožijem, budem prekvapený, čo všetko zistí.

No aj ak sa toho nedožijem, bezpečne viem, že aj Mníšky milionárky si obľubili diváci na celom Slovensku aj preto, že to nebola hra o nič horšia než prvé Mníšky. Najúprimnejšie si publikum poplakalo pri piesni Titanik keď na dno šiel, hoci pieseň o Titaniku v pôvodnom librete nebola. A najúprimnejšie sa zabávalo na liste, ktorý dostala sestra Roberta od jedného z bývalých žiakov kláštornej školy. Písal jej z väzenia: „V cele so mnou sedí aj spolužiak Vinnie Prestapini, iste sa naňho pamätáte, nikto sa nevedel modliť tak vrúcne ako on. A na vychádzke sa stretávame aj s ďalšími šiestimi kamošmi, čo prešli vašou zbožnou výchovou. Keď nás pustia, chystáme sa s Vinniem do Európy. Je tam vraj kdesi pri Dunaji malá ale zázračná krajina, v ktorej človeka nezatvoria hneď pre každú volovinu.“ Roberta potom list komentuje: „Aj ja som o tej zázračnej krajine uprostred Európy počula. Už neviem presne, ako sa volá, ale žiť tam je vraj väčsia výhra než dostať sa po smrti do raja.“

Som si — ako básnik tej zázračnej krajiny — absolútne istý, že to, čo úspešne zaznelo z nášho javiska v roku 2000 či v roku 2005, môže z neho úspešne zaznieť kedykoľvek znova.

2

Dan Goggin (narodený 31. mája 1943 v Alme, v americkom štáte Michigan) začal svoju úspešnú kariéru na Broadway ako herec a spevák. Ako skladateľ sa uviedol hudbou k muzikálu Hark! (Počuj!). Neskôr začal písať aj texty piesní. Ako všestranný autor libreta, hudby a textov piesní sa prvý raz predstavil muzikálom A One-Way Ticket To Broadway (Jednosmerkou na Broadway). A jeho vrcholným dielom je muzikál Nunsense (Mníšky), ktorý mal premiéru v Cherry Lane Theatre 12. decembra 1985 a stal sa nielen umelecky ale aj komerčne jednou z najúspešnejších amerických inscenácií: len na Broadway urobil 4000 repríz. Goggina tento úspech povzbudil, považoval ho za „boží pokyn“ a napísal voľné pokračovanie Nunsene 2 — The Second Coming, ktoré malo premiéru v Seven Angels Theatre (Divadle u siedmich anjelov) vo Waterbury v štáte Connecticut 20. novembra 1992. Ku kláštornej téme sa potom ešte vrátil aj v ďalších piatich muzikáloch. Všetkým však kraľujú prvé Mníšky. Ich rôzne verzie vznikli vo vyše dvadsiatich jazykoch a počet inscenácií na celom svete prekročil číslo 5000. Boli aj sfilmované.

Prostredím, do ktorého autor svoje kláštorné muzikály situoval, je kláštor Rádu sestričiek z Hobokenu (The Order of the Little Sisters of Hoboken). Rád vznikol v 17. storočí v Anglicku a pôvodne sa volal podľa svojho zakladateľa Rád svätého Wilfreda. Ten založil aj prvý kláštor a školu, známu ako Wilfredova akadémia. Jej heslom bolo: „Neučíme dobro — vyžarujeme ho.“ O nejaké to storočie po založení rádu sa neveľká skupina sestričiek vybrala za oceán a preniesla jeho činnosť aj do Ameriky. Pôvodne chceli začať svoju misiu v Clevelande, ale omylom vystúpili z lietadla v Newarku, miestna polícia im nedovolila pokračovať v ceste, a tak ostali v New Jersey a ich sídlom sa stal Hoboken, čo sa odzrkadlilo aj v novom názve rádu. Hovorovo sa stal známy ako Little Hobos (Malé Hobokenky). Niekoľko sestier z tohto kláštora (Mary Cardelia, Mary Huberta a Roberta Anna) vykonalo ďalšiu zámorskú výpravu a v Afrike založili kolóniu pre malomocných. Dnes je to rád, ktorý združuje mníšky aj mníchov a pokračuje vo svojom poslaní vyžarovať dobro a konať dobré skutky. K ich dobrým skutkom patrí aj to, že vedú v Hobokene kláštornú školu — jedným z jej žiakov bol aj autor muzikálu. On sám o tom hovorí:

„Prežil som významnú časť svojho života medzi mníškami. To, čo som tam zažil, vo mne zanechalo nádherné spomienky. Nunsense som napísal preto, že som si nechcel nechať iba pre seba svoj zážitok s kláštorným humorom. Možno sa vám to bude zdať neuveriteľné, no každá z postáv muzikálu má reálny predobraz… Nunsense je hudobná komédia pre každého a uviesť ju možno kdekoľvek.“

Aj slovenské, láskavý humor vyžarujúce inscenácie Gogginove slová potvrdili.

Iba dve veci sa nepodarili, lebo sa podariť nemohli. Boli to zhodou okolností práve tie dve slová, rámcujúce celé toto gogginovské kláštorné šantenie — prvé slovo a posledné.

O nepreložiteľnosti toho prvého slova — slova Nunsense — bola reč už vyššie.

Nuž a nepreložiteľnosť toho posledného slova — slova amen — si sám uvedomí každý, kto si uvedomí, že podobne ako alovo amen sa v angličtine vyslovuje aj slovo a man. Slovo muž. Aké slovo to teda vlastne buráca na konci poslednej modlitby mníšok? Beťár Goggin!

3

Žánrové označenie hudobná komédia, u Goggina musical comedy, vo mne vyvolalo spomienku na hudobno-dramatické žánre známe z čias, keď naša kultúra ešte nepoznala slovo muzikál.

Naše divadlá už v 19. storočí uvádzali „hry so spevmi“, neskôr to bola opereta, vaudeville, kabaret. Aby som nespochybnil modernosť Gogginovho diela, dal som prednosť označeniu muzikál. No hneď chcem aj pripomenúť, že ide o špecifický druh muzikálu, protipól veľkých a nákladných broadwayských inscenácií. Tento úsporný muzikál sám seba tituluje šou — to slovo neraz zaznie v dialógu aj v piesňach. Anglický názov muzikálu navyše upozorňuje, že jeho autor inklinuje aj k žánrovej oblasti, ktorá sa vyskytuje už v najstaršej anonymnej tvorbe všetkých národov (slovenské ľudové rozprávky a piesne nevynechávajúc), no v modernom umení k nej mali najbližšie Angličania — Lewis Carroll so svojou Alicou v krajine zázrakov alebo Edward Lear s Knihou nonsensov. Som presvedčený, že muzikál Mníšky — hoci jeho čiernohumorná hyperbola sa zaobíde bez bájnych bytostí — nadväzuje aj na túto rozprávkovú a nonsensovú tradíciu, a tak som ju posilnil čo najabsurdnejším dialógom.

Súhlas s uvedením muzikálu poskytuje (a viacerým ochotníckym či študentským súborom už aj poskytlo) Divadlo Wüstenrot. Súhlas s použitím môjho textu agentúra Aura-pont.

V Bratislave, 29. júna 2017

Ľubomír Feldek