ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na príbeh, ktorý sa stal inšpiráciou tejto hry, ma upozornila sinologička Anna Vlčková-Doležalová (1935 — 1992). Bolo to krátko potom, ako sa vrátila zo študijného pobytu v Číne a začala pôsobiť v Bratislave, najprv v Univerzitnej knižnici, a potom, spolu s manželom, vietnamistom Ivanom Doležalom, v Kabinete orientalistiky SAV, ktorý vznikol v roku 1960. Témou jej sinologických prác bol vtedy najmä moderný čínsky spisovateľ Jü Ta-fu, no ukázalo sa, že jej srdcovkou je Ašma, („vzácnejšia než zlato“, taký je význam toho mena), epos negramotného pastierskeho národa Sani, stáročia zachovávaný v origináli iba ústnym podaním, no už v roku 1813 zaznamenaný a v čínskom preklade publikovaný aj písomne. Bol to prozaický záznam a aj naša sinologička ho preložila do slovenčiny prózou. Vedomá si však faktu, že pôvodne ide o spievaný básnický text, nepokladala svoj preklad za definitívnu slovenskú podobu Ašmy a vyzvala ma, aby som ju prebásnil.

Rád som sa dal na to nahovoriť, chcel som sa však od nej dozvedieť čosi viac aj o rytme, rýme a iných vlastnostiach originálu. Vtedy ma prekvapila najmä informáciou, že Čína je jazykovo oveľa mnohotvárnejšia, než my Európania tušíme, takže tam nájdeme popri dominantnom analytickom type jazyka aj podjazyky flektívneho typu, štruktúre slovenčiny príbuznejšie než štruktúre čínštiny, a jedným z nich je aj jazyk, ktorým sa dorozumieval a v ktorom aj svoj epos Ašma vytvoril národ Sani, žijúci v juhozápadnej Číne. Dodnes si pamätám jej vetu: „Akokoľvek voľne to prebásniš, priblížiš sa k originálu viac než čínsky preklad.“ Čínski znalci by s jej výrokom možno nesúhlasili, mňa však povzbudil do práce. A hoci bolo výsledkom mojej práce voľné prebásnenie, Anna Vlčková-Doležalová ho bez pripomienok schválila a vyšlo potom knižne vo vydavateľstve Mladé letá, ktoré uprednostnilo názov Povesť o krásnej Ašme (1971). Neskôr som to prebásnenie publikoval aj vo svojej Čiernobielej knihe rozprávok, vydanej vydavateľstvom Virvar (2011).

To však ešte nebolo všetko. Keďže som si uvedomoval aj dramatický potenciál toho eposu, neodolal som a dal som mu aj podobu rozhlasovej hry, ktorú Slovenský rozhlas odvysielal v roku 1978. A napokon aj podobu divadelnej hry, ktorú, takisto v roku 1978, vydala LITA. Oboje pod názvom Povesť o krásnej Ašme. Rozhlasové dramatizácie dramaturgované Emíliou Drugovou (1933 — 2006) bývali na programe v nedeľu dopoludnia a hoci boli určené deťom, počúvali ich celé rodiny. Vďaka tomu som potom celé roky stretával poslucháčov z rôznych generácií, ktorí spomínali na Povesť o krásnej Ašme ako na nezabudnuteľne krásny zážitok. Menej úspešne pochodila divadelná verzia — zachovala sa len v podobe agentúrnej rozmnoženiny, po ktorej nesiahlo nijaké divadlo. Zrejme sa to stalo preto, lebo aj keď som nápad spojiť Rozprávača a svata Chadžoua do jednej postavy dostal už vtedy, nevyužil som ho najšťastnejším spôsobom. Priveľmi som sa spoľahol na čiernobiely kostým tej dvojpostavy, neodvážil som sa dôkladnejšie pomiešať tie dve farby aj v texte. A tak mi neostávalo nič iné, len sa zmieriť s nezáujmom divadelníkov a nechať tento pokus zapadnúť prachom.

Muselo uplynúť niekoľko desaťročí, počas ktorých som sa odvtedy ako dramatik aj ako prekladateľ divadelných hier neraz zatúlal na územie veršovanej divadelnej hry a vždy ma potešilo, keď som zistil, že hoci ten žáner zdanlivo vymiera, slovenské publikum (a verím, že aj mojou zásluhou) ho stále miluje. Nuž, a vyvrcholilo to napokon tým, že po dobrých skúsenostiach s vlastnými hrami Horor v horárni alebo Ako sa stal Lomidrevo kráľom, či s prekladmi Sofoklovej Antigony, Rostandovho Cyrana, Nezvalovej Manon Lescaut a celého radu Shakespearových veršovaných hier, som nabral odvahu pozrieť sa znova aj na Povesť o krásnej Ašme a na staré kolená som sa pokúsil o jej novú, a zdá sa, že tentoraz vydarenú verziu. Nielenže pri striedaní identít dvojpostavy sa tentoraz ukázalo byť oveľa šťastnejším riešenie s maskou, ale bez zbytočných obáv som vstúpil aj do deja toho nádherného príbehu. Významnejše doň zasiahnuť stačilo najmä na troch miestach, na prvom som nechal rozprávača zaspať, na druhom prebudiť sa, a tretie — to je tých pár veršov pridaných v závere potom, ako si Rozprávač nasadí masku Chadžoua. Túto novú verziu som dokončil 13. augusta 2021 (zhodou okolností na svoje meniny) a pri tejto príležitosti som dal hre kratší názov: ten, ktorý v roku 1813 dal svojmu prozaickému záznamu aj čínsky etnograf Wang Wei.

Pokúsil som sa takto, — pri všetkej úcte k morálnemu imperatívu, ktorý v sebe nesie čiernobiely príbeh pôvodnej Ašmy, — objaviť v ňom aj tú jeho stránku, ktorá by bola zašpinená skutočným životom, a o to by bola pravdivejšia. Odradiť ma nemohol ani fakt, že hru som nielen v roku 1978, ale opäť aj v roku 2021 napísal pre deti. O zašpinenom, no o to pravdivejšom životnom pocite moderného človeka vedia svoje aj ony. Zistil som to už ako autor bábkovej hry Botafogo (1966), keď sa mi podarilo aj u detských divákov uspieť s „botafogovským princípom“, ktorý mi vtedy pomohol vyhnúť sa pasci čiernobieleho schematizmu. A podobne, ako som už vtedy nechal Botafoga prenasledovať samého seba, spájal som potom aj v ďalších hrách dve protirečivé postavy do jednej alebo z jednej robil dve. Nemohlo to teda minúť ani hru Ašma, v ktorej som spojil postavu ušľachtilého Rozprávača s postavou skorumpovaného svata. Príbeh takto ostáva nadčasový, a predsa doň vtrháva súčasnosť. Či sa dožijem aj javiskového uvedenia tejto hry, to netuším. Hlavne, aby sa ho raz dožilo a aby ho vľúdne prijalo publikum.

A ešte maličkosť. V knižnom vydaní Povesti o krásnej Ašme som slovo kchousien považoval za trojslabičné. Mýlil som sa. Treba ho vyslovovať dvojslabične.

V Bratislave, 13. augusta 2021

Ľubomír Feldek