ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

ĽUBOMÍR FELDEK: DVE HRY O JÁNOŠÍKOVI

Ernest Bryll: Na skle maľované v preklade Ľubomíra Feldeka

Ľubomír Feldek: Z dreva vyrezané

Autorova agentúra: Aura-pont, Veslařský ostrov 62, Praha 147 00

Mail: petra.markova@aura-pont.cz, tel.: 00420 - 2 - 43191744

Vydalo vydavateľstvo Artis Omnis,

Kysucká cesta 9, 010 01 Žilina

www.artisomnis.sk

Ernest Bryll – Na skle maľované

Z poľského originálu (Na szkle malowane, Instytut Wydawniczy Pax, Warszawa 1970) preložil a na niektorých miestach z iných prameňov doplnil Ľubomír Feldek.

Ľubomír Feldek – Z dreva vyrezané

Jazyková spolupráca: Ivana Horecká

Návrh obálky, grafická úprava, sadzba: Peter Dlhopolček

Tlač: Coreta, s.r.o.

© Ernest Bryll, 1970

© Ľubomír Feldek, 2000, 2005

Slovak edition © Artis Omnis, 2009

Jánošík je sloboda a sloboda je večná! (Doslov)

„Jánošíka nemôžete zabiť. Jánošík je sloboda a sloboda je večná.“ Tento slogan z plagátu nezabudnuteľného filmu Jánošík z roku 1935, myslím si, výstižne charakterizuje výsostné postavenie jánošíkovskej tematiky nielen v dejinách slovenskej kinematografie, ale v národných dejinách Slovákov vôbec. Napriek skutočnosti, že historický Jánošík žil 25 rokov a zbíjal iba jeden a pol roka, legendárny Jánošík žije už tri storočia!

Pre každého Slováka je Jánošík niečím iným a zároveň vlastne vždy tým istým. Pre jedného symbol boja proti nespravodlivosti, pre druhého vychýrený zbojnícky kapitán, pre tretieho možno bezvýznamná historická figúrka zo začiatku 18. storočia, pre štvrtého… Netreba pokračovať ďalej. Jedna skutočnosť je ale nad slnko jasná. Ide o súčet uvedených i neuvedených individuálnych pohľadov na osobnosť a osudy terchovského rodáka. Práve v nich sa odráža jeho nezastupiteľné miesto v slovenskej histórii. Miesto, ktoré v dejinách nijakého národa nemôže mať bielu farbu. Veď práve pre tento historický „detail“ majú Angličania svojho Robina Hooda, Škóti Roba Roya, Švajčiari Wiliama Tella, Francúzi Mandrina či Cartouchea, Rusi Stenku Razina, Španieli Diega Correntesa, Brazílčania Lampiaa, Rakúšania Grasella, Bulhari Panajota Chitova, Poliaci Proćpaka, Česi Jana Sladkého Kozinu, Babinského… a Slováci, samozrejme, Juraja Jánošíka. Práve jeho zbojnícke farby odvahy pomohli preklenúť nadvládu bielej v historickom vedomí prostého slovenského človeka. Prekonali bielu, aby niekedy, v istých historických periódach, vyústili do videnia čiernobieleho. A pri podobných zorných uhloch pohľadu, ako nás učia dejiny, ide o všetko iné, len nie o samotnú podstatu symbolu.

Bolo by zbytočným vozením dreva do pomyselnej slovenskej hory, keby som sa mal na tomto mieste zaoberať skutočnosťou, ktoré umelecké žánre a koľko ich protagonistov nedokázalo odolať pokušeniu ľubozvučného spevu Jánošíkových Sirén. Pavol Jozef Šafárik ako jeden z prvých už v roku 1814, teda presne pred 195 rokmi, vo svojej básnickej zbierke Tatranská múza s lýrou slovanskou začal prerážať novú citovosť, viazanú na slovanský i slovenský svet. Za ideál v tomto ohľade považoval zbojnícku, teda jánošíkovskú slobodu, ktorá vyvolávala pocity národnej hrdosti. A tak mnoho pokolení spontánne očaril revoltujúci junák, ktorý si nerobí ťažkú hlavu s rešpektovaním všeobecných noriem, ale striktne dodržiava a uplatňuje vlastné — romantické. Preto sa milióny filmových divákov, čitateľov a milovníkov výtvarného umenia v oblúku desaťročí nechalo dobrovoľne unášať katarznou legendou šviháka s valaškou. „S charizmou spravodlivého vodcu a aurou milosrdného brata chudobných — bráni slabých, zlých trestá. Navyše, keď všetko, čo robil, robil frajersky, so šarmom a zľahka. Takáto línia priťahuje mladých aj starých. Najmä filmový Jánošík sa stal všeobecne zrozumiteľným a pre mnohých súčasníkov predstavuje azda poslednú postavu, ktorá v ich zaneprázdnenej mysli ostala ešte zo školských čias. Nehovoriac už o hlbokých tónoch národnej hrdosti, na ktoré zas vedeli takmer vždy promptne reagovať politické špičky“ (T. Čorná, 2003). Za všetky umelecké diela s väzbami na Juraja Jánošíka pripomeniem už spomínaný film z roku 1935. Titulnú rolu stvárnil nezabudnuteľný Paľo Bielik. (Prakticky zo dňa na deň sa z tohto divadelného ochotníka stala skutočná filmová hviezda.) Fričova snímka si získala aj svetový ohlas, o čo sa najviac zaslúžilo jej uvedenie (napriek tvrdému odporu Maďarov) na IV. Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach. Predpokladá sa, že len v roku 1936 videlo film Jánošík okolo 100 miliónov divákov; do roku 1980 ho premietli v 32 štátoch sveta! Súčasné generácie našich filmárov môžu o niečom podobnom zatiaľ len snívať…

Legenda zvaná Jánošík. Ako sa teda vlastne rodí legenda? Zrejme ide o kombináciu človečenskej potreby a absencie ideálu. Božie mlyny sa kdesi pozabudli, boli ďaleko a spravodlivosť nie a nie sa dostaviť. Neprišla včera, dnes, ale ani zajtra. Všetko strácalo svoju autentickosť, a tak sa musel narodiť symbol, ktorý mal v génoch nadčasovú schopnosť rozdávať nielen dukáty, ale predovšetkým a najmä nádej. A že išlo v slovenskom prípade o zbojníka? A či Robin Hood, Wiliam Tell, Stenka Razin, Panajot Chitov, Mandrin, Lampiao, Diego Correntes — a mohol by som pokračovať ešte poriadne dlho — boli v rôznych historických obdobiach niečím iným?! Mňa osobne vždy mýty, legendy priťahovali a vzrušovali. Preto verím, že Jánošík dokáže robiť psie kusy aj takmer 300 rokov po svojej smrti. Dôkaz? Terchovský „štátny sviatok“, nazývaný Jánošíkove dni, sa v roku 2004 stal divácky najväčším podujatím na Slovensku. A ľudia chodia v masovom meradle naďalej. Kto neverí, nech sa príde do Terchovej osobne presvedčiť.

Veľké i malé národy si starostlivo uchovávajú svoju ľudovú tradíciu, ktorá zvykne bývať spájaná s konkrétnou historickou osobnosťou. Slováci majú „zbojníckeho kapitána“, hajtmana „hôrnych chlapcov“ Juraja Jánošíka. Túto osobnosť si privlastnili Slováci doma i vo svete, pretože jánošíkovský fenomén vždy predstavoval v našich končinách stelesnenie odvahy, statočnosti, nepoddajnosti a túžby po ľudskej spravodlivosti.

V historicky pohnutých časoch vždy dokázal pozdvihnúť národné sebavedomie do boja za naplnenie spomínaných ideálov. Slovenské dejiny posledných dvoch storočí na to ponúkajú viacero konkrétnych dôkazov.

Jánošíkovská tradícia, neodmysliteľne spojená s osobnosťou Juraja Jánošíka a obcou Terchová, významne prispela k prehlbovaniu národného povedomia a vlastenectva. Vždy, keď bolo Slovensko v existenčnom ohrození, inšpirovala a mobilizovala odpor proti neslobode, sociálnej nespravodlivosti, zrade, utrpeniu a poníženiu. Za všetky obdobia pripomeniem aspoň meruôsme roky 1848 až 1849, či povstanie z leta a jesene 1944. Okrem toho sa jánošíkovská tradícia nezmazateľne zapísala do dejín slovenskej kultúry a umenia. Táto tematika tvorí už takmer 200 rokov jednu z najcharakteristickejších súčastí našej ľudovej kultúry, literárnej a dramatickej spisby, výtvarného umenia, kinematografie. Tým všetkým jánošíkovská tradícia — a jej stelesnenie v osobe Juraja Jánošíka — prispela a prispieva k jedinečnému obohacovaniu nášho národného kultúrneho dedičstva.

A akú to má súvislosť s Ľubomírom Feldekom? Zásadnú! Sám sa ako rodák zo Žiliny považuje za Jánošíkovho suseda, dokonca aj za príbuzného, keďže jedna zo sesterníc jeho manželky sa vydala do Terchovej za mládenca, pochádzajúceho priamo z jánošíkovského rodu. Táto skutočnosť sa rozhodujúcim spôsobom podpísala nielen pod Feldekov dlhoročný úprimný interes o životný príbeh nášho najslávnejšieho zbojníckeho kapitána, ale aj o ľudovú kultúru Jánošíkovho kraja. Ako prominentný básnik, dramatik, prozaik a prekladateľ prispel k posunutiu legendy do nových, širších významových polôh. Nikdy sa nehanbil priznať k jej odkazu, systematicky hľadal a nachádzal zaujímavé súvislosti, ktorými kultivovane propagoval ľudovú legendu a aktualizoval posolstvá s ňou spájané. Divadelné hry Z dreva vyrezané a Maľované na skle (preklad hry poľského dramatika Ernesta Brylla, doplnený na niektorých miestach o iné pramene) sú toho jasným dôkazom.

Peter Cabadaj

Vydanie tejto knihy podporili spoločnosti:

Prenájom stavebnej mechanizácie

Správa a prenájom nehnuteľností

Dopravné služby / Obchodná činnosť