E-mail (povinné):

Stiahnite si Dom v stráni ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Dom v stráni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1073 čitateľov

,Zriaď dom svoj…‘

[207]

Paško doprevadil Jeru a Katicu až do dvora pod Grabovik. Katica sa ho celou cestou držala; šťastie, že sa mala koho držať. Slabosť ju zaujala, kolená sa jej triasli. A on nepozoruje jej muky a trápenia: on cíti iba sladkú ťarchu, ktorá mu odvisla na ruke. Cíti sa šťastným, nekonečne šťastným, že jemu padla za podiel…

No jeho šťastie netrvalo dlho. Vo dvore sa ho pustila a bez slova zmizla v dome. Jera ho našla samého v bráne, ako sa chcel vrátiť do mesta.

„A ona?“ pýta sa ho zarazená. „Vari ťa ani neponúkla vojsť?“

„Veď tam spia,“ odpovedá Paško v rozpakoch, „čo budem búriť?“

„Predsa!“ A zobzerajúc sa chytila ho za ruku, začnúc tajomným hlasom: „Duša moja milá — kde sa mi podela! Nevie, čo robí, chodí ako v trapiech. Boh nás navštívil, chvála mu i sláva! Či sa jej bolo treba chytať cudzích plotov? Našli iné svoje šťastie: ani jej sa nebolo treba báť. Ale boh zatemní rozum — a potom takýto kríž.“

„Teraz je daromná hodina banovať,“ odpovedá on a v hrudi sa mu rozširuje zvláštne teplo, celej bytnosti sa chytá podnikavosť a nová nádeja vlieva novú silu do srdca. „Nech sa utíši — a ja — ja som hotový. Dal som jej slovo, ja ho zadržím.“

„Tak hovoria statoční čeľadníci!“ zvolala Jera v slzách, nie od radosti, ale od žiaľu nad zmiznutým sladkým snom, nad zhasnutými nádejami. „Boh ťa požehná, lebo si sa ho nespustil! Ja som jej vždy letela k hlave, prečo to robí. Ale daromná robota — zaslepila ju sláva. A ona aká sláva, hľa!“

Paško iba pokyvuje hlavou. Radšej mlčí, aby nevyriekol niečo, čo by starú urazilo. Odobral sa od nej, pozdravil Katicu a hneď na druhý deň odišiel zase do služby.

Pod Grabovikom sa dosť skoro prestalo hovoriť o Katici a jej nešťastí. Jedno nešťastie pokrýva druhé popolom zabúdania a hoc je nešťastie, poskytuje v istom ohľade uľahčenie.

Mate obľahol.

Polihoval oddávna; ak nebolo naliehavej roboty, zostával dlhšie v posteli alebo pri ohnisku. Oberačku ledvaže odtisol. Začalo ho hneď po oberačke klať v pravom boku, a keď ho chytalo, čím ďalej tým horšie, vybral sa k doktorovi. Ten ho vyšetril pečlive; čo našiel, neriekol, no Matemu sa zdalo, že sa doktor zamyslel. So zvláštnou pečlivosťou hľadel mu do očí, otváral ich, prevracal, čo sa Matemu zdalo byť divným. Konečne mu dal dákusi masť, pod ktorou mu hodne uľavilo. Tak prišli olivy, oberačka a mletie, práca, ktorá nemôže zaobísť bez gazdu. On sa zas dvíhal, premáhal, nechcel sa dať chorobe prevládať. Tohto týždňa konečne vyliali ostatnú putňu oleja do ohromnej kamenice. On povzdychol s uspokojením, že odtisol i túto robotu, pre gazdu tak dôležitú. No i zarmútil sa — nadišla ho predtucha, že je toto hádam ostatný raz…

,Ja som ho zhromaždil, víno i olej — ale či ho budem užívať? Hádam ani predávať…‘

A táto predtucha obletuje ho neprestajne, sťa bezočivá mucha. Neraz ho i v noci vyruší zo sna a nedá mu zavrieť oka do svitania. Sprevádza ho do poľa, medzi vinice, teraz tak smutné a pusté; kladie mu otázku: či ozaj uvidí ešte kedy toto dejisko svojej práce, skropené znojom, obrobené ťažkými mozoľmi…

A on vracia sa vždy znovu, prehliada vinice a polia, každý deň v druhom poli, sám, samučičký so svojimi trúchlivými myšlienkami. Zdá sa mu, že je to potrebné, že musí ponavštevovať všetko, čo je jeho, lebo ináč by nebol spokojný, nemal by pokoja ani vo dne, ani v noci.

Keď navštívil i ostatný kúsok vinice, už viac nevyšiel z dvora. Vysedáva hodiny a hodiny, sám, v myšlienkach, na jesennom slniečku, ktoré sa prívetivo usmieva na modrej oblohe. Pozerá v tamtú stranu, kde je mesto, rozosiate po návrší, spokojné a veselé po skončenej oberačke. Šum mesta a spev, ktorý k nemu dolieha, zdá sa mu, že je pozdrav, ktorým sa mu vďačí rodisko na sklonku života. Slniečko skerovalo za uhol domu, tôňa sa roztiahla čiernym fľakom po dvore, pokrýva temer celú lavičku — a Mate sa zberá, berie hlavnicu, na ktorej sedel, lebo by ho kameň chladil, a vracia sa do domu do postele.

Nežaloval sa nikomu, nezdôveril sa nikomu so svojimi predtuchami a nikto si bližšie nevšimol, čo sa to s gazdom robí.

No dnes na svitaní skočili všetci z postele predesení. Prebudil ho zo spánku prudký bôľ v boku, stenanie a výkriky ozývajú sa celým domom. Jera mu pretrela bok olejom, keď to neosožilo — teda octom. Pozdejšie mu začala prikladať teplé obkladky. Keď ani tie nepomohli, ona stojí nad ním zdesená a zúfalá. Tu padla mu na tvár pruha svetla z odchýleného obloka, osvietila odrazu jeho zmučenú, vpadlú tvár. ,Preboha, čo mu je! Veď neostala z neho iba tôňa!‘

Starosti o dievku zaujali jej celú bytosť: ani raz si ho nevšimla, ako svedčí, nespozorovala, že zo dňa na deň hynie. Zavzdychala, chytila sa za hlavu a odvliekla do kuchyne. Vyhadzuje si na oči, že ho zanedbala… No zas sa vzchopila, vyšla na dvor, a hneď pred bránu, na chodník a poberá sa popred domy mužových bratov, usedave plačúc.

Okenice na domoch sa otvárajú, z nich vyzerajú splašené tváre švagrín.

„A čo je, švagriná, preboha? Kde idete tak zavčasu…“

„Ach, duša moja milá, ide mi umrieť… Nemá chvíľky pokoja, ani odpočinutia: ako ho zahrúžilo. Ach, ja úbohá sirota…“

„Vari Mate!“ zvolali švagriné. „Ja hneď, že musí byť čosi. Schudol na div. A kde idete?“

„Alebo po kurata, alebo po doktora. A čo ja viem, nešťastná.“

Takto vykladajúc vtiahla do mesta. Vyburcovala doktora z najlepšieho sna — a vyrozprávala mu, s mnohými slzami, čo sa stalo. Z jej reči bol by si mohol doktor vybrať i dosť zrejmú výčitku, prečo ho neozdravil, keď ho mal pod rukou ,dosť zavčasu‘.

No doktor si nezariadil zbierku z takých podarúnkov. Pretrel oči, ktoré sú trochu napuchnuté, od zdravého spánku, obliekol sa, ako vedel, a pobral sa pod Grabovik.

„No čo je Mate! Vari si sa naľakal,“ začal on ako vždy bezstarostne. No Jera vyčítala mu z tváre, že ustrnul nad zovňajškom chorého. I z jeho otázok vyrozumieva, že v doktorovi je mnoho závažných obáv. Vyšetril ho zas veľmi pečlive, preklepal, preobracal na všetky strany. Z tváre sa mu stratil i obvyklý úsmev a vysadol na ňu výraz zamyslenosti. Je zjavné, že je pohnutý, akosi rozčúlený. Na púti svojej, hľa zas sa stretol s problémom hynutia, pomíjajúcnosti.

Ale to je len chvíľkové hnutie. Zvyklosť a či pocit povinnosti prevládal zmäknutie a nemiestne úvahy. K chorému sa obrátil zas svojim bodrým, bezstarostným spôsobom.

„Ako hovorím — ostať v posteli. Masť ti dám druhú, bude menej bolieť. A čo je hlavné: treba sa posilňovať: jesť, piť. A neslobodno sa zaraz ľakať…“

„Áno, áno — tak je,“ prisviedča chorý, ale tak, akoby prisviedčal na cele druhú vec — ďalekú, záhadnú, ktorú nik nerozumie, iba on, lebo ho zaoberá vo dne i v noci. Pozrel pritom na lekára okom, ktoré preniká do srdca, sonduje tajné myšlienky a city. Doktor sa odvrátil, aby zastrel rozpaky.

,Chudák, chcel by ozdraviť — nemôže… Masťou smrť nezaženieš. Takej masti niet v tvojej apatieke…‘ A usmejúc sa smutne, doložil: „Ja som vám i tak povďačný, mám začo. Boh vám daj zdravia!“

Doktor uhádol, čo si pacient myslí, no neodpovedá. Potľapkal ho po pleci a doložil:

,Statočný náš Mate!‘

V izbe mu je dusno, ťažko: vytratil sa z domu chytro a úzkostlive ako zlodej, obzerajúc sa, či spoza dverí dakto naň nečíha s naliehavými otázkami.

Odľahlo mu, keď vykročil z dvora. Pred ním stojí mesto poliate prvými lúčmi slnka, ktoré vyskočilo spoza Prímorskej planiny, kdesi v kroví podletel čierny drozd a so škrekom hodil sa do najbližšej húštiny. V povetrí čuť vôňu prebúdzajúcej sa zeme zo spánku a v údoliach a nížinách ťahá sa riedka hmla sťa priezračný závoj.

Vydýchol doktor s uľahčením a pod milým obrazom jesenného rána pozabudol na ten obraz tamdnu, obraz vädnutia a hynutia života ľudského.

No pred domom stojí Franić a ta ďalej Ivan, bratia nášho Mateho. Čakajú netrpezlive a zase v rozpakoch, že idú pripraviť doktorovi nepríjemnú minútu. Zakabonilo sa mu čelo, skutočnosť mu skočila pred oči a neúprosná povinnosť vysvetľovania… Číta im otázku, ktorá ich vyrušila z pokoja, na rozpačitej tvári. Ani nečaká, kým mu ju nastolia. Urobil ešte pár dlhých krokov a zastal pred nimi a začal, pokyvujúc hlavou:

„Úbohý Mate teda chorý! V dutine brušnej, a to na pečeni rastie mu novotvar povahy, dľa všetkého, malignej.[208] On spôsobuje bôl a ťažkosti pri trávení a budúcne zapríčiní ešte druhé príznaky a trápenia…“

Takto rád hovorieva vtedy, keď nechce prestrašiť okolie nemocného. A títo úbohí ľudia, s čiapočkou v ruke prestupujú z nohy na nohu ani na tŕňoch. Hltajú každé slovo z jeho úst. Každé samo v sebe dá sa ešte len akosi po biede rozumieť: no keď ich zložíš do takej kytice, ako prvej pán doktor, znejú ti ako španielčina alebo nemčina, a ty nevieš, čo si máš z nich vybrať.

„A čo je to, prosím, pán doktor?“ osmelil sa pýtať mladší Franić. „To ako že mu je ťažko.“

„Veru, sotva môže byť ťažšie,“ vyriekol doktor naradovaný, že preskočil, čo najhoršie bolo. „Čo v ňom rastie, bude rásť čím diaľ väčšmi, i prekážať a mučiť. Bude i opuchať, možno…“

„To akože umrie!“ zvolal Ivan stiesneným hlasom, s úžasom v tvári.

Lekár rozhodil ruky bezmocne.

„Nedá sa vyliečiť — nijakovsky!“

„Lekár lieči, môj Ivane — boh uzdravuje…“

„Rozumiem, pane, rozumiem,“ podotkol Ivan a pokyvuje hlavou.

Oba bratia sa zamysleli, pozerajúc do zeme, spriateľujúc sa s myšlienkou, že najmladší brat, kosť z ich kostí, ide byť vytrhnutý z rodinného kruhu. Skadiaľ sa to rúti taká pohroma? Kto ju posiela tak znezrady? Človek ako buk, zdravý a jarý — dorúti sa víchor a vyvráti ho sťa vekovitý buk i s koreňom…

„Najhoršie je,“ doložil doktor teskno, „že sa môže dlho trápiť. Úbohý Mate — skutočne mi je ľúto. Neviem, či je to náhoda a či čo, ale je raz tak, že práve na dobrých ľudí dolieha kríž a súženie, kým sa nezmiluje smrť. Lebo smrť v takomto páde je skutočne oslobodením…“

Na tieto reči človeka cudzieho, otvrdnutého cudzím súžením, bratia zaplakali a skľúčení vracajú sa do svojich príbytkov. Lekár im privolal ešte:

„Nehovorte nikomu ničoho. Mohlo by sa mu dostať do uší a trápiť ho ešte väčšmi.“

Bratia len pokývali hlavou a obťažkaní novou ťarchou, čo im navalil život, vracajú sa k svojim prácam.

Doktor sa navrátil domov s istou úľavou. Zhodil zo seba ťažké bremä a starosť a naložil ho druhým na plecia. Mateho nemoc ho morila ako mora, vedomie jej beznádejnosti ho tiesnilo. Teraz sa sprostil zodpovednosti, a s istou škodoradosťou si myslí: ,A teraz sa oháňajte vy, ako viete.‘ Iba ostal ešte v mysli trčať osteň nemilých dojmov, ktorými nasiakol hneď zrána. Milosťpani to hneď zbadala pri káve, keď ho videla, že ani nedrobí do kávy, a poťažkala si:

„Vita de cani![209] Nedala by syna na medicínu — radšej by ho utopila. Či je to povolanie, ako druhé povolanie? Nie, to je magazín cudzieho nešťastia a súženia.“

V pomere svojom k Matemu nie je on už doktor, učenec, objektívny, na výške svojich známostí a povolania. Čo prospeje, že mu pozná chorobu, jej povahu, rozviň a budúci priebeh, keď je proti nej práve tak malomocný ako tí, ktorí jej nepoznajú spôsobu a obyčají? I jeho nová masť nedoniesla žiadnej úľavy. Neskoro večerom musel sa znovu ustávať pod Grabovik.

„Ľúto mi vás bolo búriť,“ preriekol chorý, ledva vyrovnajúc tvár, skrívenú bôľmi, „ale darmo: nemohol som ďalej; keby smrť prišla, zaraz, v okamžení, ja by bol najšťastnejší človek na svete.“

„Ach, drúže môj,[210] čo to hovoríš!“ vykríkla Jere, hodiac sa mu na posteľ. „Čo mi to hovoríš! Ty by si nás chcel opustiť?“

„I na to príde rad, i na to — a nemysli, že je smrť najhoršia.“

„No — trpezlivosť, Mate!“ teší ho doktor. „Tej noci si odpočinieš, neboj sa. Zajtra ti bude omnoho ľahšie.“

„Aby vás boh uslyšal!“ zvolala Jere, zložiac ruky.

Po injekcii nastala skutočne úľava. O chvíľu zaspal nemocný snom, ako všetci ubezpečovali, zdravým. Susedia sa vytratili jeden za druhým, i domáci ľahli, s novými nádejami v srdci. Doktora vyprevadili s uveličením ako vyššiu moc, ktorá utišuje bôle. No Jera, vidiac spiaceho muža, nemôže sa zdržať, aby nepodotkla synovi:

„A ktovie čo bude. I doktor sa môže pomýliť, boh sám vie, čo nás koho čaká…“

Švagrovia boli jej totiž zdelili výrok doktora, ktorý ju podesil a teraz hľa, prebudila sa v nej pochybnosť.

Po tomto prvom, prudkom útoku v chorobe Mateho nasledovali dni tiché, bez útrap a súženia. Málokedy ho pochytil bôľ, že by bolo treba doktora ustávať. No vzdor tomu presvedčil sa už každý, že tu niet pomoci a uzdravenia. Vidno, že sú mu dni a hádam i hodiny sčítané… Nikto ho neodhováral, keď on sám zažiadal si vyspovedať sa. Ani Jera už nezaplakala. Očakáva v pokore a oddanosti, čo má prísť…

Po sviatkoch vianočných jedno tiché ráno zazvonil stredný zvon na veži, akosi divne, na jednu stranu, akoby zvonil na poplach. Kto má kedy, ide k chrámu, kde práve má sa počať omša: a tu stojí už šedivý don Roko pod malým baldachýnom, ktorý za ním nesie náš úslužný pán Dinko Lopatić. Miništranti, oblečení v bielych kamžiach, kráčajú popredku, vyzváňajúc horlive chrámovými zvoncami. Ich ostrý hlas rozlieha sa výstražne a hrozive akosi tichým mestečkom — a každý, kto stihne, v posledný okamih pripojuje sa k velebnému sprievodu, modliac sa tlmeným hlasom ruženec.

Izba chorého je vyriadená. Stolík prikrytý obrusom, na ňom horiace voskovice. Don Roko vstúpil so sviatosťou a prislúžil ju chorému, nie bez pohnutia, ako členu cirkevného výboru a vzornému mešťanovi.

A už sa poberá celý sprievod hore chodníkom, mumlajúc modlitby, do chrámu, odkiaľ onedlho zaznel zvon, pozývajúci k omši.

V ten istý deň, hneď po obede, keď slniečko prívetive svietilo a na úslní i hrialo, Prímorská planina, posypaná čerstvým snehom sa skvela ani na obrázku — v ten istý deň zobral sa šor Ilija Zorković, dobre vyobliekaný a okrem toho ešte s prehodeným ťažkým zimníkom na pleci, a kráča tým istým chodníkom v dolinu, kde sa ráno uberala procesia. Z obloka ho spozorovala Jera, zadivila sa, čo ten tu hľadá.

Či vie, či nevie — ale jeho dievka je všetkému vina.

,Mohol i nechodiť, keby bolo v ňom hanby…‘

Katicu vypravila na zadné dverce k strýcovi Franićovi a ona poupratujúc po izbe, čo myslela, že nenie na mieste, odišla za ňou. ,Darmo je — či je tak lebo tak, nemohla by mu pozrieť do očí,‘ ospravedlňuje sa sama pred sebou.

O chvíľu začul Mate ťažké kroky šora Iliju popred dom na chodníku a potom po dvore. Zatíchli na chvíľu pred pitvornými dverami, až konečne sa obrátili k izbe, kde leží Mate. Nasleduje klopanie, na ktoré odpovedá Mate hlasom akosi stenčeným:

„Napred!“

A už sedí pri posteli, pekne proti nemu, šor Ilija, utierajúc znoj z tváre a tyla. Zotavil sa po chorobe dokonale. Vyzerá temer mladší než pred ňou. Nenechala mu žiadnej pamiatky, iba strach pred prechladnutím. Preto nosí toľké šaty na sebe a neurobí kroka bez svojho povestného zimníka.

„Veru tak, hospodáru, prišiel rad i na mňa. Dožil som, chvalabohu, božie narodenie; a nenazdal som sa. Či dožijem Nový rok, neviem. V rukách božích a nie našich.“

„Nevyzeráš tak zle. Môžeš sa i zotaviť ešte.“

„Oj, to je už niečo iného! Nie sme z tých, čo sa vystrábia. My sa kníšeme, hýbeme, kým nám dajú. Keď raz obľahneme — nieto zotavenia… A ani si už nežiadam. Viem i ja, čo znamená sýtosť dní. Pri vás to bolo niečo iného. Vás zvali povinnosti. U mňa sa i tá miera už naplnila. Všetko je odbavené — i povinnosti, i radosti, i žalosti.“

„Tak hovoria tí, čo nikdy neochoreli. Choroba ich ofúkne trochu a oni už hovoria o smrti.“

„A vy ozaj myslíte, že by ja mohol vybŕdnuť?“ zvolal Mate zadivený. „Ja vám neverím! Pozrite len na mňa dobre a súďte. Ja myslím, že ma smrť už poznačila: ako gazda ovcu, keď ju má vsadiť do svojho košiara…“

Šor Ilija slúchol. Ostýchavo akosi si ho prehliada. Jeho oko všade nachádza stopy neznámeho, ktorý už položil ruku neúprosne na túto obeť… Všade znaky hynutia, rozkladu, smrti. Zoznanie toho prešlo po ňom hrúzou, spod ktorej nemôže sa vymaniť ani srdnatý a smelý…

Chorý sleduje bystrým okom každý jeho pohyb. Neušlo mu hlboké pohnutie hosťovo. Ono mu potvrdilo, že nádeje tu nieto… A tlela ešte, v úkryte, pod popolom iskrička, ktorá by nerada vyhasnúť. S nádejou očakával, že hosť neobjaví na ňom znaky smrti a neúprosného konca. No zas bol dosť silný, že sa nepredesil, keď zoznal, že i tento človek, ktorý chcel klamať i seba i jeho, sám sebe musel uznať, že je tu smrť nevyhnutná. Už privykol myslieť na smrť, čakať ju bez strachu a bázne.

„A keby i tak bolo, nám nepozostáva, len čakať v pokore a oddanosti, čo má prísť. Všetko sú dary božie — i smrť sama. Veď jej musíme podľahnúť všetci.“

„To je pravda,“ prisviedča Mate. „Ani sa neprotivím, ale čakám a neraz ju i volám. Veď konečne čo je život? Mysleli by sme, že život trvá, kým nastane smrť: a ja myslím, že my počíname umierať ešte vtedy, keď chodíme po svete zdraví a čerství. Nádej za nádejou ťa opúšťa, žiadosti hynú a pomíňajú, na čom si si v mladosti zakladal, v starobe o to nestojíš. Tak poumiera pomaličky všetko, čo v tebe žilo, naostatok i priateľstvo. A keď vidíš pred sebou dlhú púť na druhý svet, srdce ti odpadne i od rodiny, lebo vidíš, že si na púti ostal sám, úbohý, nevládny — tak, ako keď si prišiel na svet. Nie div, že sa ti žiada odísť, keď ťa už nič neviaže.“

„To je všetko pravda. Preto i tlie v nás vždy povedomie, že sme príchodzí na tomto svete,“ prisviedča šor Ilija.

Chorý pozerá povalu, ktorá od dakoľko dní predstavuje mu celý obzor. O chvíľu doložil hlasom cele obyčajným, až šor Ilija so zadivením naň pozrel:

„U vás sa teda hotuje svadba! Ja sa vám radujem — dajbože, aby bolo na šťastie!“

Vystrel vychudnutú ruku a podal ju šoru Ilijovi.

„Ja neviem, či môžem prijať radovanie,“ odpovedá šor Ilija, položiac svoju ruku, teplú, plnú života, do ruky Mateho suchej a studenej. „My nevieme nič určitého. A ty vieš sám, ako sú tie veci nestále. I vy ste tú nestálosť zakúsili, čo mi bolo ľúto. Nuž neteší ma šťastie mojej dcéry, ako by ma bolo tešilo, keby nebolo vyrástlo z vášho sklamania.“

„Ó, to už nie!“ zvolal nápadne živo. „U mňa sklamania nebolo: čo sa stalo, ja som to predvídal. A ďakujem bohu, že sa stalo teraz, ďakujem vrúcne, že som dožil ešte, že sa rozpadlo, čo sa protivilo pravde a rozumu. Lebo stálosti nemôže mať, čo nenie prirodzené.“

Šor Ilija neočakával tieto slová. Zarazili ho a zmiatli, ba zdalo sa mu, že sa skrýva za nimi výsmech a pohŕdanie.

„Ty, Mate, nemáš teda veľkú mienku o mojom priateľovi Nikovi! Ináč by si banoval za ním…“

„To je niečo cele iného. Ja som mal o ňom veľkú mienku i vážil som si ho. Veď som mu dal prístup do môjho domu, zveril som mu moje dieťa, lebo som vedel, že je mládenec čestný. Ale som nedôveroval jeho podujatiu: protivilo sa rozumu a pravde. Moja dievka nerástla do dubčićovského domu! Bola by v ňom večite prílepok a hádam i na prekážku. Vaša — to je niečo iného! Ona je preň stvorená, preň odchovaná a obecaná. Ja by prvý ľutoval, keby nebola ona do toho domu vstúpila. Zato som sa vám radoval úprimne, od srdca, ako som sa málokomu radoval.“

Šor Ilija bol oduševnený slovami Mateho a zvlášte pravdivosťou a úprimnosťou. Málo chybovalo, že sa nehodil na kolená pred posteľou a nevyobjímal toho, ktorý na nej leží a tak šľachetne s ním zmýšľa a spolu s jeho a dubčićovskou rodinou. No zadržal ho od takého výbuchu oduševnenia prirodzený styd, že by Mate mohol pomyslieť, že mu odobruje náhľady len preto, lebo sú jeho dievke na osoh. A potom bolo v jeho slovách a celom držaní i niečo hrdosti, keď vyzdvihoval rozdiel medzi svojím stavom a stavom statkárskym. Nebol si teda istý, či by ho Mate i s týmto výbuchom neodsúdil a neodvrhol. Zadržal sa teda a uspokojil sa tým, že mu ruku ešte raz stisol vrele a zadržal vo svojej.

„Ďakujem ti, Mate, od srdca ďakujem!“ prehovoril hlasom dojatým. A potom doložil ostýchave: „A tvoja dievka? Teraz sa ti priznám, že som bol vo veľkých rozpakoch, keď som mal ísť k tebe. So strachom som sa blížil, či sa ty nenazdávaš, že som ja z nepriateľstva, alebo falše túto vec nastrojil. No teraz ťa ubezpečujem, že to prišlo bez môjho pričinenia. Samo od seba akosi.“

Chorý mu prisviedčal s výrazom radosti v očiach, usmievajúc sa spokojne.

„Veď i ja vravím, že to tak muselo vypadnúť. A ďakujem bohu, že mi dal dožiť ten prevrat.“

„A ver mi, Mate — ja som ani nezbadal, čo sa hotuje. Chodil k nám, ako indy, ba menej ešte. Ja, ako vieš, mám dosť iných starostí a o takéto veci nerád sa starám. Nech si v tom ženské rozhodujú samy. To sú moje zásady také. Keď som sa dozvedel, čo sa prihodilo, bol som nesmierne znepokojený: a dosť dlho som váhal, či nebude treba proti tomu z mojej strany zakročiť…“

„Nerobte, preboha! Či nevidíte zjavné cesty božie?“ zvolal Mate s hlbokým presvedčením. „Áno vo všetkom cesty božie. Vaša choroba, jej návrat domov, všetko, všetko… A moja dievka? I ona nájde šťastie, ak ho zaslúži a bude si ho vedieť vážiť. Oj, nebojím sa, i ona. Ale najprv treba vytrhnúť zo srdca márnosť a pýchu… A ak sa nevydá? I tak bude spokojnejšia, než tam, kam nepatrí. I jej sa trafí šťastie. Poznáte Bobicovho? Človek spôsobný, šanovlivý a dobrý robotník. Prečo by nemohla byť s ním spokojná?“

Šor Ilija sa uspokojil úplne po týchto slovách, stratili sa obavy a rozpaky. Mate ešte doložil, akoby ho chcel ešte lepšie uspokojiť:

„My sme toto všetko očakávali, i želali si — šora Anzula a ja. Ona je ženská rozumná a šľachetná — viem teda, že vo veci nemohlo byť ani falše, ani nepriateľstva.“ A s úsmevom doložil: „Spýtajte sa jej, ona vám všetko potvrdí a prijmite moje radovanie.“

Šor Ilija pohovoril si s ním ešte trochu a odobral sa od neho. Nie bez pohnutia vyslovil svoje ,Do videnia!‘ Mate tiež pokyvuje hlavou smutne a doložil:

„Odoberme sa my hneď nadobro. Ktovie, či bude stihu na to do videnia…“

Šora Anzula v ten istý večer išla do Zorkovićov spýtať sa, ako sa má Mate. Šor Ilija jej opísal jeho stav zúfalým.

„A doktor ešte nečaká jeho smrť!“ zvolala ona.

„Možno, lebo on bude vedieť lepšie. Ale mne, ktorý sa nerozumiem, mne predchodí viac mŕtvy než živý. Šťastie, že sa spriatelil so svojím stavom. Nieto pri ňom náreku ani reptania: vo všetkom pokora a oddanosť do vôle božej. Aká to šľachetná, vznešená duša! I vo veciach každodenných súdi tak statočne a šľachetne!“

Šora Anzula sklopila hlavu a potajomky utrela slzu, ktorá sa vyronila z oka.

„To je raz pravda,“ preriekla hlasom dojatým. „Dobrí nám umierajú. Tej povahy ľudia idú pomaly vyhynúť medzi našimi težakmi. Taký skvelý vzor a, môže sa povedať, bez nasledovníkov. Neraz sa pýtam, kam nás to dovedie, čo nás ešte čaká, keď takýto hynú a medzera za nimi ostáva prázdna? A bojím sa, bojím, že nás nečaká nič dobrého. V mladej vrstve nieto lásky ani oddanosti k hospodárom, ako bývalo pri starých. Vo všetkom sa ukazuje pokrok, i v módach, i obrábaní poľa — no v tejto hlavnej veci pokroku nieto a preto, verte mi, nieto ani blahobytu. Skôr ho je menej, než ho bývalo v staré, jednoduché časy. Nuž veru neviem, kam nás to povedie, kmeťov i hospodárov, všetkých vospolok, tento dnešný moderný prúd, k dobrému sotva…“

Na druhý deň vybrala sa i ona pod Grabovik. V povetrí už cítiť južinu. Nebo sa v noci zatiahlo, nad Planinou zavisli šedé mrákavy, spúšťajúce sa nadol sťa dáke plachty. I more premenilo farbu. Včera ešte usmievavé modré s kresbou dlhočizných bielych pásov, dnes je ako z ocele a na hrebeňoch vín belie sa pena.

Ženské spozorovali paniu, urobili v dome krátku trmu-vrmu, a keď poupratovali kde-čo mohli, dali sa zas na útek. Katica by sa za svet nechcela ukázať na oči tej, ktorá s ňou zachádzala vždy dobrotive a vľúdne; s ktorou sa na terase dubčićovského domu ukázala svetu budúcou nevestou. Čo ona myslí o nej teraz? Či vie ona, prečo ju jej syn tak nešetrne odsotil?

„Teda ty tuná!“ začala šora Anzula, sadnúc na to isté miesto, kde sedel včera šor Ilija. „Vyrozprávali mi všetko, i doktora som si dala zavolať. Nuž nepotešilo ma, čo som čula. Jediná vec ma uspokojila: že ty máš odvahy a trpezlivosti. Vidíš, že hovorím otvorene. S druhým by sa neopovážila tak hovoriť. Pri tebe vidím, že klamať bolo by zbytočné.“

„A načo klamať?“ odpovedá on s úsmevom. „Bolo by i bez osohu. Vidím i sám, rozumiem… A odvaha? Úfam sa, že jej bude až do konca toľko, koľko jej bude treba. Nemám sa čoho báť, lebo som sa odovzdal do vôle božej. Nech ona naloží so mnou, ako ráči. Veď naostatok jediný výdobytok pravý na tomto svete je, čo sa dá dosiahnuť — smrť tichá a blahoslavená.“

„Ty si bol vždy filozof, môj Mate,“ usmiala sa pani. „Naši težaci vôbec radi filozofujú, lenže ich filozofia im nenie na osoh. No ja mám s tebou jednu záležitosť. Keď sme takto sami, ja by zaraz…“

„Ja už viem, čo je to,“ usmial sa on a v očiach mu zažiarila čistá radosť. „Doniesli ste mi dobrú novinu, ktorú sme očakávali dávno…“

„Tak je!“

„Vidíte, preto i ľahšie mi padne umrieť. Spadla mi z hlavy ťažká starosť, veľké bremä. K tomu som sa sprostil výčitky, že sa má rozpadnúť pre moje dieťa rodina, ktorá má svietiť nášmu mestu sťa nočná pochodeň strateným lodiam. Keby nie vy, ktovie, čo by sa bolo stalo, ktovie, či by neľahla moja hlava do hrobu pokrytá hanbou a posmechom…“

„Ty preháňaš, Mate. A vieš, že boli chvíle, keď sa mi zdalo, že sú súdení jeden druhému? A v tie chvíle bola som hotová i prijať ju do domu. No to boli iba okamihy. Pri prvom náraze stroskotala sa ich láska a oni sa rozišli sami od seba. Ja som v tom dopomohla iba natoľko, aby roztržka nastala čím skorej, keď už raz mala nastať. Veľkých prostriedkov nebolo treba: vidno, že zväzok nebol tuhý a trváci. Nuž viem, že tvoja dievka prežila sklamanie, trpké sklamanie. Bože daj, aby bolo ostatné. A teraz tú záležitosť!“ Pani sa popravila, aby mu mohla lepšie vidieť do tváre. „Bola som si umienila, že ju zaopatrím. Teraz je príhodný čas. Tu je vklad, ktorý som jej uložila v sporiteľni. Mnoho toho niet: toľko, koľko im bude treba pre začiatok…“

Položila mu knižku medzi prsty, no tie ju vypustili spomedzi seba, akoby v nich nebolo sily. Tvár jeho prijala výraz tvrdý.

„Moja dievka to nemôže prijať,“ riekol on pevným hlasom, v ktorom zvučí stará odhodlanosť a hrdosť. „Vyzeralo by, že za odmenu odstúpila od vášho syna, a to by ju nectilo.“

„To je pravda,“ uznáva pani. „Mrcha ľudia by to dosť ľahko povedali.“

„A to by bola krivda, mojej dievke i mne.“

„Urobíme takto. Peniaze sú tvoje a ty ich darúvaš najmladšej dcére. Môžeš to spomenúť i v testamente. Tak by už nik nemohol nič povedať.“

„Hm,“ očima blúdi, rozmýšľajúc, po povale. „Ani to sa mi nepáči. Mne sú všetky dietky jednako milé: ťažko mi robiť rozdiel medzi nimi. Nechcel som im krivdiť za živa, bolo by hriešno krivdiť im po smrti. Potom vie každý, že ja nemám kapitálov tajných, aby ich mohol pri smrti rozdávať. Každý by sa dovtípil, že peniaze pochodia od vás — že ste ma podplatili. Vy viete, že som bol z čistého presvedčenia proti tomu zväzku. Že sa roztrhal navždy, teším sa väčšmi, než by sa tešil bohvie akej náhrade. A potom v testamente luhať nedopúšťa svedomie… Vidíte, vec je nemožná. Ja by ju ani nespomínal viac, ak by ste pristali.“

Pani vzala knižku a jej tvárou rozlial sa výraz hlbokého smútku, hádam i zahanbenia. On ju nespúšťa z očí a chápe, čo sa asi v nej deje. Je mu ľúto, že ju zarmútil.

„Odpusťte, hospodarica, že vám nemôžem vyhovieť.“

„Takto sme sa nezjednali, môj Mate. Sľúbili sme si, že ostaneme priateľmi až do smrti. Vidím, že sme priateľmi neostali…“

„Nie je to tak,“ krúti chorý hlavou.

„Tak je to — lebo ty odvrhuješ môj dar. Medzi priateľmi sa tak nehovorí, ako si ty hovoril. Ani nieto medzi nimi takých malicherných ohľadov. Svet! Aký je to dôvod z úst človeka na smrteľnej posteli? Nie, takého človeka už neviažu ohľady na ľudské predsudky a mrcha jazyky! Povedzme doprosta, čo tebe bráni. Hrdosť je to, sedliacka pýcha… Nech vidí každý, že Pretúr nepotrebuje ničoho a menovite od pánov z dubčićovského domu. Ani peňazí, ani priateľstva. Nuž dobre, ja som dlžnicou, ktorá svoj dlh nemôže už nikdy vyrovnať. S mojím vedomím sňal sa môj syn s tvojou dievkou, mojou pomocou sa s ňou rozišiel. Mojím pričinením je nešťastná a nezaopatrená. Čo si pomyslí svet o mne? Či sa neodvráti odo mňa s opovržením, že som ani neprobovala aspoň čiastočne napraviť, čo som zavinila? Ja som chcela vykonať, čo bolo slušné a spravodlivé. Čo svet hovorí, o to sa netrápim: aspoň v tom som prevýšila teba.“

Trpké slová panej pôsobili na Mateho: snáď ešte väčšmi jej žiaľ, ktorý sa zračil v jej slovách. Stalo sa, čo by sa nikdy nebol nazdal, že sa môže stať: popustil.

„A keď vy takto, hospodarica, ja prijímam,“ zvolal živo a cíti v sebe uspokojenie. O ponížení ani chýru; zdá sa mu naopak, že vykonal, čo je slušné a spravodlivé. „Prijímam váš dar, i vložím ho do testamentu. Ale prosím ešte jednu milosť: aby sa mohol odobrať od vašich, ale od všetkých…“

„Ó, Mate, čiže si ma potešil!“ zvolala ona, tisnúc mu vrelo ruku. „Nech ti boh vynahradí tvoju dobrotu! Práve som ťa chcela prosiť, aby smel prísť môj syn. Vidím, ako je nešťastný; nevie, ako napraviť vinu… Hoc ľúbi tú druhú od srdca, predsa nemá pokoja. Svedomie ho trápi a pečie. Oh, keby tvoja dcéra mohla nájsť šťastie, to by bola najväčšia radosť a úľava. Keby sa aspoň pomerila — odpustila…“

„Azda vyrovnáme i to. Smrť vyrovnáva všeličo… Aspoň oprobujeme. Ale treba trpezlivosti a času, i prípravy a prehovárania… Keď bude všetko pripravené, ja vám dám znať, vy prídete všetci a ak boh pomôže, rozídeme sa všetci priateľsky…“

Rozišli sa v najkrajšom súhlase. Mateho našla žena a dcéra spokojného a tichého. Katicu hneď zadržal pri sebe.

„A čo je to s tebou, dievča?“ pýta sa jej, keď ostali sami, hľadiac na ňu láskave. „Ty si chorá a či sa zjedáš?“

Striasla sa v celej bytosti, lebo dotkol sa razom rany jej srdca, ktorá ju pečie a páli a ktorú hľadí ona zatajiť. Ako ju zakryť jemu, ktorý je na smrteľnej posteli, hľadí na ňu očima, ktoré prenikajú hlboko do srdca. Všetka trpkosť života, blen a horič hrnie sa na jazyk prívalom: sama nevie, kde počať. Chcela by ten príval vyliať na dakoho. No on nenie na vine, veď ju múdre vystríhal. Ba predvídal tieto muky a teraz možno pasie sa na nich škodoradosťou, lebo sa vyplnili… Nie, to už nie! Jeho oko so sústrasťou hľadí na ňu. Neraduje sa, ľutuje ju.

„Veď vy viete, čo je,“ odpovedá ona, pridŕžajúc ten príval, ako len môže, aby ho neurazila. „Prihodilo sa mi, čo sa neprihodilo ani jednej. Vidíte sami!“ Slzy jej navalili sa do očí, roniac sa rovno od urazeného srdca. „Dovoľte mi teda plakať.“

„A kto ti bráni plakať?“ pýta sa jej. „A či som kedy nemal srdca k tebe?“

Ona mlčí urputne a v duši sa jej dvíha vzdor. Vzdor proti nemu i celému svetu, ktorý nepochopuje jej bôľ. Prameň sĺz sa vysušil a ona stojí pred ním s iskriacim okom.

„Tak by si mohla hovoriť, keby ja bol čomu na vine. Ja som ťa vystríhal — ale som ti dovolil, čo by druhý otec nebol dovolil, hoc som vedel napred, aký to bude mať koniec. A ty na mňa, akoby ja bol na vine! Nevieš ty, že to bolo riadenie božie? Nevidíš ešte, že je to vykúpenie zo súženia, ktoré by bolo trvalo do hrobu? Aká zatvrdilosť nechcieť uznať, že bys’ bola tam večite na prekážke! Nevidíš medzi nimi a nami tej priehrady? Ty hovoríš, že sme pred bohom všetci jednakí! To i ja hovorím — jednakí sme, ale na svete tomto nie sme jednakí. Ani nikdy nebudeme, nikdy! Tráva nikda neprerastie bor, mach nikdy neprerastie trávu! Boh tak dáva, nech budú vysokí a mocní, ktorí rozkazujú, a zas nízki, ktorí žiadajú a poslúchajú. Keby nemal kto rozkazovať, vodiť a riadiť, boli by sme ako blázni, ako muchy bez hlavy…“

Ona stojí so sklopeným zrakom pred ním ako skamenelá. Cez stisnuté pery neprepúšťa ani hláska, ani dychu. Prsia sa jej búrne nadúvajú zhrozením, že musí počúvať také kruté reči. Oj, rozumie ona tieto vývody, ktoré vymyslel svet, hrádze, ktoré nastavil svet. A čo ju do riadenia sveta? Či ona prekážala komu, aby ho riadil a viedol? Ona priložila svoje srdce, k nemu, nehodnému. Do jej srdca boh nevložil priehrad, nenarobil v ňom priečinov, nezakázal: toto môžeš, tamtoho nesmieš ľúbiť… A predsa celý svet postavil sa proti nej. Nikto nepripomohol, nikto, nikto! Každý podrážal nohy, kým sa nezrútila… A teraz žiadajú, aby im ďakovala, aby cítila povďačnosť, aby bola veselá a spokojná.

„Ty si ešte mladá, pyšná: moja náuka sa ti nepáči, lebo vyžaduje pokoru,“ poznamenal on, vidiac ten vzdor, ktorým dýše celá jej bytosť. „Ty ich nepochopuješ a nevieš oceniť. Ale príde čas, keď prehliadneš a uznáš, že ti je na osoh dnešné utrpenie. To ti zvestuje tvoj otec, na smrteľnej posteli.“

„A prečo by ma neobľúbil, keď som ja nízka?“ odpovedá ona. „Ani vtedy som nebola vysoká, mocná, keď sľuboval, prisahal. A či som ho ja hľadala? Nevyšlo to odo mňa, nebola to moja náuka…“

Z očú jej srší oheň hnevu a opovrženia. Z jej hlasu zneje trpkosť, ale i nenávisť, čo cíti k nemu. Považuje ho za podliaka, zbabelca, luhára, ktorý ju zaviedol, na posmech uviedol.

„Bol zaslepený ako ty teraz ešte. Oči sa mu otvorili, vrátil sa z kratšej cesty. A či sa vari nemal práva vrátiť? Veď tak urobili í mnohí druhí — i zo sedliackych synov, bez príčiny a či odôvodnene. Prečo by to nesmel urobiť práve Dubčić? Hádam preto, že je bohatší od druhých! Alebo sa mal pretvarovať kvôli svetu! A čo by si ty bola vykonala, keby sa ti bol zošklivil? Ja už raz nechápem, na čom sa toľme urážaš!“

Katicu zarazili jeho dôvody. Hĺbka presvedčenia, ktorá zvučí v jeho hlase, prinútila ju vypočúvať jeho dôvody, bárs sú ukrutné, bezohľadné, bárs ju ráňajú a urážajú.

„A prečo mi to on nepovedal — rovno do očí!“ zvolala náruživo, cítiac, že tratí pôdu a oprávnenosť. „Nemal smelosti! Svedomie mu nedalo!“

„Nie je tak — vidíš, i teraz mu krivdíš. Nechcel ťa uraziť. On čaká, že ho ty zanecháš a obrátiš sa k druhému.“

Ona sa strhla a vrkla medzi zuby:

„Koľká milosť od veľkého pána! Kto by sa bol nazdal! Ja už len ponechám jemu, nech sa on obráti k druhej. Nech bude šťastný!“

Slzy jedu a urazenej hrdosti vyhŕkli jej z očí. A Mate na taký výbuch obrátil reč z druhej strany.

„Vidíš, dievča — dni sú mi spočítané, možno i hodiny. Rád by ťa uviesť do sveta ako druhé deti, zaopatriť a umrieť v pokoji. Od teba závisí, aby vkročil pokoj zas do nášho domu. Drží sa ťa verne, vytrvale roky a roky, čaká trpezlive, trápi sa a sužuje. Opustil dom a šiel do sveta za chlebom, aby ti pripravil miesto. Prečo ty nechceš jeho, keď si ho mohla chcieť pred rokom?“

„A keď nemôžem, nemôžem! Prečo ma silíte? Oh, čo by dala zato, keby mohla!“

„Pýcha to bude skôr — pýcha, dievka moja!“ zvolal on smutným hlasom. „Neuznávaš, žes’ mu urobila krivdu — ale svoju krivdu jednostaj spomínaš. Srdce ti je zatvrdnuté, otrávené. Oj, nie je to láska, čo ho naplňuje: pýcha je to, nadutosť. Ešte ti raz privolávam: kto sa povyšuje, bude ponížen! A teraz choď, rozvažuj a vstúp do seba.“

Nie, nepresvedčil ju. So vzdorom odišla od jeho postele. Vidno, ani on nepochopuje, v čom je jej šťastie; nechce pochopiť, zúmyselne. Že pristal, popustil! Nie — popustil naoko a naporúdzi mal druhých, keď ju odvrhne on…

No i rozhorčenie sa utíšilo; hnev ochladol, popustil. Už sa nemožno hnevať naň, vyčitovať mu, ktorý je navštívený krížom a súžením. Pred oči stúpila istota, že jeho dni sú spočítané, že sa mu prichodí uberať: ona ostane sirota, bez záštity.

Vari ešte najťažšie jej bolo žehranie materino. Ju pečie ešte horšie, než dievku nešťastie a jedinú pomoc vidí v tom, aby sa Katica na inú stranu zabezpečila. Keby sa zasnúbila s druhým, čím skorej, a čo hneď s Paškom, zdá sa jej, že potupa by bola hneď odstránená. Ľudia by zatíchli a nepretriasali ustavične jej dievku.

„Ako budeš sama, ćerće moja!“ dohovára jej podchvíľou. „Každý ťa skubne, sirotu, a sotí do kúta.“

Dievka mlčí zanovite a len tu i tu trhne netrpezlivo plecom, keď sa jej zunuje počúvať výčitky.

„Kto ťa obráni, keď z neho duša vypadne? A jeho je už namále, duša moja milá! Keď pomyslím o čom žije, mráz ma prechodí. A ja že sa uchýlim k tebe od tejto vretenice. Kto s ňou obstojí, keď ona vezme kľúče do ruky?“

Katica naostatok skočila a utiekla do svojej komôrky. Tu sa hodila na posteľ a kde ju nik nevidí, vyplakala sa do dobrej vôle…

Mate dal si jeden deň zavolať pisára a dvoch svedkov. V ich prítomnosti urobil svoj testament. Keď z domu vyšli, mlčanliví a vážni — dom ostal za nimi tichý a zamyslený akýsi. Ivana beztoho doma nebolo. Keď ich videl vchádzať, odbehol do poľa. Celou cestou plakal ako dieťa. Zaľahol naň ťažký cit osamelosti. Myšlienky a plány o samostatnosti o vlastných nohách zdajú sa mu dnes hriešnymi. Zdá sa mu, že sa prehrešil proti otcovi, že ich pred ním prejavil.

Až teraz pochopuje, že čo sa v dome robilo, nerobilo sa samo od seba. Čo sa honobilo, nehonobilo sa samo. Nie je dosť vyjsť na vinicu a hlušiť motykou. Iní tiež chodia na vinicu a hlušia, možno mocnejšie od otca — a kde je výsledok ich práce? Niet ho — domy sa rozdelili, spustli — zahynuli… A on vybudoval svoj dom, postavil ho na mocné základy. On ho naúčal, ako robiť v poli, potom ako sa držať vo svete. V škole mu dal náuku, bárs on sám nikdy nechodil do školy. Vodieval ho do chrámu za ruku, naúčal ho k dobrému. Vystríhal ho zlej spoločnosti, bdel nad každým jeho krokom. Koľko ráz by bol pokĺzol, keby nie jeho múdra rada? I teraz by sa ponevieral dakde po Amerike a dedictvo by hynulo opustené. A ako s ním zaobchodil! Vždy šetrne a láskave. I keď karhal — karhal v duchu tichosti a lásky. Ako bdel nad jeho zdravím — v robote ho miernil, sám sa postaviac na postati, kde bola robota ťažšia…

Všetko to poschádzalo Ivanovi na um, idúcemu v trapiech do poľa.

„Už nemám otca — už nemám otca!“ zakvílil úpenlive, hodiac sa na holé kamenie v pustej vinici…



[207] Zriaď dom svoj — názov kapitoly podľa biblických slov proroka Izaiáša židovskému kráľovi Ezechiášovi (Izaiáš 38,1)

[208] maligný (z lat.) — zákerný, zhubný

[209] Vita dei cani! (tal.) — psí život

[210] druže (chorv.) — priateľské oslovenie (priateľa)




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.