E-mail (povinné):

Stiahnite si Dom v stráni ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Dom v stráni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1073 čitateľov

O posledných veciach človeka

Do večera mal dosť roboty okolo turňov a v pivnici. Veľký prúd oberačkový prehrmel, nejeden kmeť vybavil oberačku na svojom území: no ostali Nikovi ešte jeho vlastné vinice. Nechal ich naschvál naostatok. Práca je pohodlnejšia, nenie náhlivá a výhoda k tomu, že hrozno môže dokonalejšie dozrieť. Roboty je teda i dnes dosť; no jemu sa vidí, že jej je málo, keď pomyslí na minulé dni a týždne zimničného chvatu.

Šora Anzula prišla až večerom domov. Ani doma nemôže sa striasť ťažkých dojmov, ktoré ju ohlušili u Zorkovića. Pred očima jej stojí úbohý Ilija, červený, ba skôr modrý v tvári, dýchajúci prudko, akoby sa bol zadychčal. Navidomoči hynie, telesne i duševne sa tratí. Čo deň, to jedno svetielko uhasené, umovej a citovej oblasti. Okrasa duše padá jedna za druhou, ostáva iba pustá holota hmoty. I strom tak ostáva, holý so suchými rárohami, keď mu oberú ovocie, keď mu mráz opáli lístie a jesenný vietor ho pokmása a zhrnie do kúta záhrady.

„Veru tak!“ začala si uľavovať, keď Mande poodnášala zo stola. „Úbohý Ilija, bude mať čo zápasiť, aby vybŕdol. Ľúto mi je jej a opustených dietok. Ostanú bez záštity, siroty v pravom zmysle slova.“

Niko prisvedčil materi a čelo sa mu zachmúrilo.

„Dalo by sa mu vytýkať všeličo,“ pokračuje ona. „A najväčšmi, že nebol príčinlivý. Žil zo dňa na deň, hľadel bezstarostne do budúcnosti, starosť ponechával osudu. Bude, ako boh dá — hovorí náš težak: tak hovorieval rád i on a tak i konal. Keby nie to, mohol dnes byť v iných okolnostiach. Koľkí sa vyšinuli z ničoho a stali sa zámožní! Nuž ale konečne, komu by sa nedalo čo vytýkať?“

„A k tomu jeho statočnosť!“ zvolal Niko, „dobré srdce!“

„Áno, šľachetný bol človek, to mu uzná každý. Zaujímal isté miesto a zaplňoval ho dôstojne. Teraz to miesto ostane prázdne. Prázdnotu po ňom pocíti každý a najväčšmi úbohá rodina. A škoda jej — takej rodiny. Je plná lásky, skladu a svornosti. Deti všetko vydarené, bohate nadané. Keby mala vodcu, mohla by zmohutnieť, stať sa najmocnejšou v našom meste. Nuž ale zdá sa, súdené jej je, že má upadnúť, hádam i rozpadnúť sa: byť rozptýlená na všetky strany…“

„A doktor ináče netratí nádeje,“ ozval sa Niko. „Sľubuje prajný priebeh, ak nenastúpi nič nepredvídaného…“

„Práve v tom je háčik. Prízvukuje priveľmi to nepredvídané. To znamená, že on čosi predvída, čohosi bojí sa, čo nechce vyzradiť…“

„Mne by sa zdôveril, keby sa čoho bál. Hrdina on nenie ani najmenej, a menovite pri posteli chorého. Naľaká sa ľahko, a čo je hlavné — opatrný je a drží na svoje renomé.“

„Veď je pravda. Možno sa i my ľakáme vecí, ktoré nenastúpili a azda ani nenastúpia…“

Po večeri sa vybral do Zorkovićov. Ani raz mu nebola táto cesta tak ťažká ako teraz. Nemôže striasť zo seba povedomie — povedomie niečoho ťažkého, smutného: že je on na vine… Viny necíti len on — i z rečí materiných mu zvučí výčitka; vidí i ona jeho vinu, iba že nechce na ňu ukázať. Teraz cíti na sebe ťarchu viny, kým sa nestalo nič neodvolateľného — a čo bude potom, keď sa obavy splnia, keď umrie otec rodiny?

Áno, svätá je pravda: ostane bez otca, bez záštity. A záštitou, otcom mal byť on…

Pri chorom našiel Doricu i Mateho Pretúra, budúceho tesťa. Dorica sedí pri záhlaví postele a prikladá otcovi obklady. Obracia sa k nemu s usmievavou tvárou — no keď vstúpil Niko, pozrela naň s výčitkou. Ťažko jej je, že jej zaraz nevyjavil pravý stav otcov.

Niko sa schúlil. Pretvára sa, akoby nebol spozoroval tú trpkú výčitku v jej oku. Obrátil sa k chorému cele nepredpojate.

„No — teraz vám bude ľahšie, keď máte pri sebe Doricu!“

„Kdeby nie! Veľký rozdiel. A i treba, na dušu. Ten zatratený proces…“

„Zase proces! Aký, prosím vás?“

„S kováčom z Podola. Advokáti všetko pozobajú: vieš, aký je to národ…“

Dorica pozerá na Nika, akoby hľadala uňho vysvetlenia. Reči sú dosť rozumné a predsa je zrejmé, že sú nesúvislé. Niko hľadí cele nepredpojate. Nevidno na ňom, že i on je znepokojený. Pod jeho pohľadom i u nej strach mizne a nastáva utíšenie.

„A kto to tam kvačí?“ pýta sa chorý, dvíhajúc hlavu a obracajúc strhaný pohľad k Matemu. „Čo nezapálite sviecu?“

Svieca je zapálená, ale položená na zemi, aby svetlo naň nepadalo. Tak i Mate sedí v tôni, ledva ho rozoznať.

„Berac spod Grabovika,“ odpovedá Niko, no hneď sa zarazil. Pomenoval budúceho tesťa, akoby mu bol cele cudzí.

„A, Mate! Dobre, dobre — vitaj!“

„Prišiel som vás pozrieť, hospodáru!“ ozval sa Mate, pristúpiac bližšie, tak, že svetlo padlo na jeho ohorenú tvár. Stúpa šetrne, na prstoch. Zhodil i oblek, zalepený muštom, a obliekol sa do čistých šiat. I tvár mu je čisto oholená, až sa leskne pri sviečke. Obeť veľká od sedliaka v takúto tuhú robotu: obliekať sa a holiť v robotný deň. Nika uspokojuje toto vystupovanie Mateho, šetrné a jemné. Zdá sa mu, že takto je jeho vina menšia…

„Bolo mi ľúto, že ste ochoreli…“

„Ďakujem ti, Mate, ďakujem. Príde na každého. Na jedného prv, na druhého pozdejšie. Hľa, kapetan Luka, tiež vrstovník — ten nás predišiel. Teraz na mne rad, a ty, chvalabohu, zdravý a jarý. Bože ti daj šťastia i prospechu…“

„Oj, nebojte sa, hospodáru. Budeme my ešte nové víno piť.“

„Ja som hotový, Mate, a vôľa božia nech sa deje… Hôľ v ruke; pás opásaný — hostia sme a príchodzí: taký je už raz náš život.“

„Dobre je myslieť i na tieto veci, hospodáru,“ odpovedá Mate hlasom pevným, plným presvedčenia. „Ale myslieť vtedy, keď si zdravý a čerstvý. Všeličo nevykonáš, majúc tieto prípadnosti pred očima, čo bys’ vykonal, keď na ne zabudneš. Ale keď ťa prikvačí choroba: drž sa života, pevne a tuho, kým je duch v tele. Veď i na tomto svete nájdeme roboty a máme i povinnosti.“

„Ej, povinnosti, Mate, povinnosti!“ prisviedča nemocný, hľadiac do povaly. Zhľadáva čosi rozpŕchnutého po rozsiahlych poliach starých rozpomienok. Nové svetlo zažalo sa pred ním — hľadá, vyzerá, či by sa čo našlo, na čom by spočinulo oko so zaľúbením. Prehrebá sa v tej hlbokej truhle minulosti, kam ukladal, zháňal a zatváral, čo sa mu zdalo, že bude mať cenu. Sťa mladucha, keď sa prehrebá v truhle, kde uložila svoje rúcho. Nazdáva sa, že je to tam všetko vzácne, skvostné: šarlát, kment, drahocenné látky — a ono, v tomto novom svetle nachodí malichernosti, pestré handričky a fáborce, čačky a hračky! Kde je jeho bohatstvo i hrivna, čo bol prijal od pána?

Naskočila naň otázka s mučivou ukrutnosťou:

„Načo si žil? Čomu si žil? Čo si vykonal?“ A on v trapiech hľadá odpoveď, hľadá ospravedlnenie…

„Zaplnil som miesto, ktoré by bolo ostalo prázdne. No neviem, či by bolo toľké nešťastie, keby bolo i prázdne ostalo…“

„Ej, povinnosti — povinnosti, môj Mate! Len či ich kto plní! Ja — vyznám, nachodím veľké medzery… Čo sa vykonalo? Holohumnica — holota… Teraz by ja vedel, teraz, keby sa bolo vrátiť. No kto dohoní, čo umklo naveky? Povinnosti — zanedbané povinnosti: to ti je rana, môj Mate, hlboká, pálčivá rana… Zle sme sa pohli, poblúdili, dostali sa do závozu: nevieš, ako skerovať. Všetko v neporiadku, rozklade a rozpade. Dedovizeň načatá, len-len že drží v hŕbke: dnes-zajtra sa počne rozsýpať. Oj, vyšli sme s rozšírenými plachtami na široké more — hrdosť v srdci, bezpečnosť, sebadôveru v oku, a vraciame sa nevládni, ošarpaní, so stroskotanou loďkou…“

„Vy hovoríte priveľa, strýko Ilija,“ okríkol ho Niko. „Nerozčuľujte sa…“

„Vydaj počet zo svojho šafárenia — to je vyšší rozkaz. A ja, môj Niko, ja som bol šafár neverný… Ja vidím; zjavne, určite, neverný a nehodný som bol. Dedovizeň je istá, zem je bezpečná, nemôže zahynúť, boh postavil stav statkársky a štíti ho: to bola moja mienka, moja pevná viera. A medzitým sa zaháľalo, v malichernostiach sa premrhal čas. Dnes mi už nepozostáva, iba poukázať na chybu, na zanedbanie — ale napraviť, nahradiť, zhromaždiť a upevniť, na to už nieto času. Hodiny a chvíle sú sčítané; počet treba vydať, hoc je i v neporiadku… A ty, moja, moja malá, ty si sa dostavila, chvátala si…“ Hlas sa mu zachvel, na oči naskočili slzy…

„No ja vás nechávam, hospodáru! Boh vám daj dobrú noc a zdravia!“ zvolal odrazu Mate, odhodlajúc sa odísť. Pozdalo sa mu, že je tu zbytočný. Vyčíta si, že vyvolal, hoc i nechtiac, vyznania, ktoré by mali ostať, bárs by boli i odôvodnené, v najužšom kruhu rodiny. Zdá sa mu, že nemocný, ak sa zotaví, bude mať ťažké srdce naňho, že bol svedkom tejto spovede, ktorá láme palicu nad celým životom človeka, ktorý hovel márnivosti a rád sa skvel pred ľuďmi v slávnostnom rúchu.

„Tak ideš, môj Mate! Zbohom teda, a pozdrav si doma!“

Podali si ruky a stisli si ich srdečne. Mate si poutieral oči, keď vyšiel do pitvora. Osud nemocného dojal ho hlboko. Už preto, že boli vrstovníci: a smrť vrstovníka vždy je mohutné pripomenutie, že jej nelze vyhnúť. Krem toho bol on, vzdor zdrcujúcej samokritike, človek dobrý, mäkkého srdca, zhovievavý a milosrdný. Kde bolo treba pomoci, nevyhýbal, ale sa vždy našiel na svojom mieste. Chudoba v ňom tratí milosrdného samaritána. V svojich záležitostiach ťarbavý, neraz nedbanlivý, zaujímal sa neraz činne a energicky za druhých. Sebe nevedel často rady a druhým rád radil a výborne. A ak nepomohol — aspoň potešil, uchlácholil…

„Vyvaľujú sa staré stĺpy — padajú — jeden za druhým,“ dumá Mate a ťarcha mu padá na prsia. Zdá sa mu, že svet sa ide premeniť do základu. A — čo je najhoršie — premeniť na zlo. Hotová záhuba!

Po jeho odchode chorý naozaj zatíchol. Aspoň leží cele ticho, s privretými očima. Povedal bys’, že je zdravý, keby nie to rýchle dýchanie a rozpálenosť v tvári. Len tu i tu vykradne sa mu z hrude vzdych, akoby sa bol odvalil rovno od srdca. Dorica sa zľakne, či sa mu čo nestalo, nachýli sa k nemu a pozrie na Nika svojím modrým okom, v ktorom sa zračí úzkosť, hľadajúc uňho vysvetlenie…

A on sedí z druhej strany postele ticho, zabratý v ťažkých myšlienkach. No keď ona pozrie naň, hľadajúc uňho vysvetlenie, zoberie sa a v ňom sa dvíha viera, že chorý vybŕdol z nebezpečenstva. Na jej úzkostlivý pohľad odpovedá pohľadom pevným, ktorý jej zvestuje: ,Neboj sa — to je nič…‘ A keď sa ona uspokojí, posilní v nádeji, on cíti v sebe nesmiernu radosť, sladkú rozkoš, že utíšil toto stvorenie. Hrdý je na to, že je podporou, útechou ustrašeným; že jeho pohľad má takú moc, že zaháňa strach a vlieva útechu.

Teraz už pochopuje, že je tu potrebný. V dome by nastal zmätok a zdesenie pri najmenšej premene. Zo šory Boniny je cele nič. Motá sa po dome ako v trapiech. Ešte-ešte, kým má s deťmi robotu. No keď ich poukladá a po dome sa čuje ich tiché, harmonické dýchanie — úbohá žena nevie, čo si počať. Nadchodia ju okamihy zúfania, že by sa najradšej hodila do vody — no tu ju zas hamuje myšlienka na dietky… Prejde neraz i jedálňou, ktorá je ustavične obsadená návštevami. Sedia tu celé hodiny, zhovárajú sa, a ak nieto nikoho z domácich, i zabávajú sa v žartoch a kratochvíli. Keby smeli, vošli by i do izby chorého, sedeli tam hodiny a hodiny a dívali sa. Šora Bonina nevíta ich bárs prívetive, vyhýba ich zvedavým pohľadom a utiahne sa rada do tmavého kúta, kde sa môže nerušene vyplakať. Do izby mužovej sa neopováži vojsť. Niko ju hneď posiela spať. I ona sa naučila podrobovať sa jeho vôli.

Keď sa priblíži jedenásta, vytratia sa i návštevy, i najhúževnatejšie akosi ostýchavo; nemá ich kto na odchode ani pozdraviť, ani vyprevadiť. V dome sa rozhosťuje tichosť, nerušená ničím, iba čo čuť dýchanie detí zo susednej izby. Niko nalieha na Doricu, nech si ide odpočinúť: zíde sa po ceste a rozčúlení z príchodu. No ona sa nedá vzdialiť; s posvätným presvedčením premieňa otcovi studené obklady. Tak ostali sami: každý so svojimi mysľami a starosťami, nehovoria medzi sebou, ba ani nepozrú jeden na druhého: akoby boli na sto míľ ďaleko. No keď sa chorý pohne alebo zastene, ich mysle sa snímu, zdeľujú sa v pohľadoch. Cíti, že toto dorozumenie, tiché a nemé, v ktorom sa skrýva toľko dôvernosti, je svätokrádež z jeho strany: on už nemá naň práva, nemá práva ani ostať pri tejto posteli. No zas cíti, akoby bolo neprirodzené, ukrutné, keby toto miesto zanechal prázdne a celú ťarchu biedy zvalil na jej slabé plecia…

Bolo hodne po polnoci, keď sa zas nemocný vzrušil zo sna.

„Bonina, čo myslíš: nebude čas vypraviť kopáčov?“ zabľabotal, otvoriac omámené oči. Potom povoziac ich sem a tam v pološere, pýta sa: „Koľko hodín?“

„Jedna minula,“ odpovedá Niko.

„Ah — náš Nikoleto!“ pokýval prívetive hlavou. „A slečinka,“ usmieva sa k nej, „moja zlatá malá…“ A zas privrel oči, akoby chcel odpočinúť z dojmu, ktorý v ňom vyvolal zjav týchto dvoch strážcov pri jeho posteli. Dievča pozerá na otca okom vyjaveným, dychtive, či neprerečie niečo; zdá sa jej, že je tu chvíľa k dôvernej zdieľnosti. Všetko ju vyvoláva, posmeľuje — i tajomná tíšina noci, i tma, ktorá kynie z kútov, skadiaľ ju svieca nemohla vypudiť.

Ona ešte nikdy nezažila tajomnej poézie noci. Nezastrela jej zmysly svojím závojom ticha, spoza ktorého čuť predsa i pravidelné dýchanie detí v susednej izbe i mäkký šum borov tam spod oblokov a brechot psa odkiaľsi z nižného konca mesta. A predsa sa nebojí. Proti nej sedí on, ktorému z oka kynie istota a bezpečnosť…

A Niko medzitým zanáša sa svojimi mysľami. Hlava opretá o ruku prehrebá sa v rozpomienkach; rozoberá jeho osud, ktorý je tak všedný a vykazuje predsa toľko čudných momentov. I biely dom pod Grabovikom, i murovaná lavica pred ním… Koľko večerov, čo nesedel na nej! Čo sa tam deje teraz, v tomto okamžení? Nepochybne spia, snom zdravým, pevným. Zdá sa mu, že bolo dávno, čo tam bol posledný raz. I črty Katice sú tak ďaleké, neurčité, sťaby ich bol vídal vo sne. Pri ich videní striasavala sa mu celá bytnosť — srdce mu spechalo jej v ústrety: a teraz? Ba či to bola skutočnosť a či len sen?…

Zastenal od strachu a či zúfalstva, že je to teraz tak ďaleko, že obraz je tak hmlistý, nejasný…

„Ja som človek nešťastný. Vo mne bude rozhodne kdesi chyba: čosi mi chybuje,“ vyčituje si a cíti pri tom akúsi úľavu. „Nie som schopný stálych vrelých citov: to je tá chyba… Ba horký chyba! Nešťastie, nešťastie tvoje, i druhých! Oh, nešťastný som ja tvor — nešťastný…“

„Niko, druh mojich ťažkých nocí!“ prehovoril odrazu chorý pri ňom.

„Čo rozkážete, strýko Ilija?“ pýta sa Niko, strhnúc sa zo svojich dúm.

„Nerozkazujem, ale prosím. Keď nebude mňa, bdi nad sirotami. Bude im potreba záštity…“

Z tamtej strany postele ozval sa razom tlmený vzlykot. Dorica zaborila hlavu do podušky otcovej a usedave plače. Otec sa obrátil k nej a hladí ju po hlave. „I ty, moja malá — i ty…“ A viac sa mu nedalo prehovoriť. Niko je mocne dojatý, no drží sa pevne. Tu ho podsadlo znezrady akési oduševnenie a v srdci vznikli šľachetné predsavzatia.

„To všetko vám sľubujem, od srdca vám sľubujem, strýko Ilija,“ prehovoril pevným hlasom. „Všetko, čo ste vyslovili i nemohli vysloviť…“

Zdá sa mu teraz všetko tak ľahkým, jednoduchým. Jeho predsavzatia sú mocné. Na líci a v oku horí mu plameň oduševnenia a ochoty ku každej obeti.

„A ja umriem spokojnejší,“ doložil chorý. „Čítam ti v oku, že si sľúbil od srdca, čo si sľúbil. Nová, ťažká úloha ťa čaká — no boh ti dá sily a svojho požehnania: lebo si potešil umierajúceho.

„Oh, strýko Ilija, čo to hovoríte! Ja naopak, pevne verím a dúfam, že sa zotavíte.“

„Život i smrť je v rukách božích. A nám sa treba hotoviť každej chvíle…“

Chorý ho chytil za ruku a drží, stíska ju mocne vo svojej horúcej ruke. Ako topiaci sa, keď sa chytí slamky a hľadí sa vyslobodiť. Skutočne cíti, že mu odľahlo, starosť naliehavá, ťažká odvalila sa mu zo srdca. Zdá sa mu, že je všetko v poriadku, že splnil povinnosti a môže s čistým svedomím umrieť.

Niko ešte vždy stojí pri posteli, dušou tiahnu dozvuky zažitých dojmov. A zmocňuje sa v ňom predtucha, ba skoro istota, že sa tu odohralo niečo veľmi, veľmi dôležitého, rozhodujúceho. Nevie ešte bližšie označiť, čo to má byť; no cíti, že sa jeho postavenie ešte väčšmi skomolilo; cíti, že čím diaľ, tým ťažšie bude mu nájsť rozuzlenia a východu. Cíti na sebe jej pohľad, plný tepla, uznanlivosti, ba obdivu. A zdá sa mu, že ten pohľad lahodí jeho duši, rozširuje v nej teplotu a šľachetný plameň dobrých predsavzatí. Akoby bol v ostatnú chvíľu zbohatol, vyšinul sa z nížin, narástol… Ale vzdor tomu, pomýšľajúc na budúcnosť, ťažko mu je, chytá sa ho úzkosť. Niečo sa v ňom narútilo, zosula sa kási budova, hrdá, vykrášlená. Ostal oblak prachu, tma a chaos, kde sa nemožno vyznať, kde všetko dovedna splýva a motá sa. Z chaosu mu svieti len oko s pohľadom plným oddanosti a obdivu…

„Teraz mi je skutočne omnoho ľahšie,“ ozval sa chorý. „Ty, malá moja, choď spať a pošli mamu. I Niko si pôjde odpočinúť.“

Nezišlo jej na um, aby sa vzpierala. Odišla k materi, prebudila ju a radostne vzrušená rozpráva jej, čo sa prihodilo v izbe otcovej.

„Chvalabohu!“ zvolala šora Bonina. „Dobrý znak, keď nebalamutí. Bože daj, aby už to minulo a zachovaj nás od nešťastia!“

Dorica zaspala sladkým, tichým snom. I vo sne čuje ustavične krásne slová Nikove, ktorými potešil jej strápeného otca. Vidí jeho tvár s tým zážihom šľachetných citov a dobrých predsavzatí. Vidí jeho oči, ktoré jej vlievajú do srdca uspokojenie a bezpečnosť…

Šor Ilija ešte mnoho ráz prestrašil ženu a dcéru v nasledujúce dva dni. Mnoho ráz sa v nich narútila nádej, ktorá ledva čo skrsla, nemajúc sa kedy ani upevniť. Konečne svitol pre nich i šťastný deň, keď mohli slobodnejšie vydýchnuť.

Jedno ráno vyšetril doktor chorého veľmi pečlive a naveľa preriekol:

„Ja vám gratulujem, pane Zorković. Chorobu ste prevládali a vstúpili do štádia rekonvalescencie.“

„Ďakujem vám za horlivosť a zaujatosť“ odpovedá chorý s obvyklou snahou vyjadriť sa čím najkrajšie. „Vaša je zásluha, že sme víťazne bojovali a obstáli… Ale, hovoriac úprimne, musím vyznať, že v ničom necítim obľahčenie. Naopak, akoby mi bola väčšia slabosť a potom i tento kašeľ.“

„Akurát! To je práve znak, že vám je lepšie,“ ubezpečuje doktor.

„Nuž vy ste kompetentný — to ja uznávam. Vy musíte znať lepšie, čo je so mnou než ja. Ďakujem teda ešte raz. A teraz, ak dovolíte, ja by si pospal. Vyznajúc pravdu, predošlých nocí nespával som najlepšie. Ak som i usnul, všeličo sa mi miatlo.“

„Vy si pospite. Spánok je najlepší liek,“ pristáva doktor. „Odvarok vám pošlem zas a budete ho piť i ďalej…“

Šora Bonina žiari šťastím a spokojnosťou. Caretu poslala hneď do Dubčićov. Doktora vyprevadila na altánku a pozerá mu do tvári plná povďačnosti. Chytila mu obe ruky, stíska ich vrúcne vo svojich rozochvených rukách a ústa bľabotajú všeličo nesúvislého, čo by malo byť poďakovaním. Doktor v rozpakoch stojí pred ňou a prijíma jej vďaku s tým istým citom, akoby prijímal i výčitky: v nedorozumení totiž. Zdá sa mu, že vďaky nezasluhuje, akoby nezasluhoval ani výčitky a preklínania. Urobil jednoducho, čo bola povinnosť…

„Ja vám závidím,“ prihovára sa mu Niko, keď zišli do ulice. „Takýto výstup, ako ste ho prežili, musí vás naplniť veľkým uspokojením a radosťou.“

„Áno, vyznám i ja, že náš stav má mnoho potešlivých momentov. Ja som najšťastnejší, keď môžem zvestovať takto rodine, že prestala kríza. Preto mi je zapálenie pľúc najmilšia choroba, bárs je veľmi nebezpečná. Ale zas zažijeme neraz i okamihy, kde by radšej kopal čakanom v živej skale, než stál nad nemocným, ktorý leží pred tebou v stave beznádejnom a ty stojíš pri ňom bez pomoci s poviazanými rukami.“

Šora Anzula nemohla nič vyrozumieť od Carety. Znepokojená, že sa dačo zase prihodilo, odišla sama do Zorkovićov.

„Náš chorý dostal sentenciu!“[175] zvestuje jej šora Bonina radosťou rozochvená, vybehnúc proti nej na altánku. „Prestál nebezpečenstvo, chvalabohu! Ach, nevieš si predstaviť, čo som vystála!“ Objala priateľku tuho a vybozkávala ju náružive. Nevie, čo si počať od veľkej radosti. Zdá sa jej, že sa znovu zrodila: život zas má svoj cieľ a svoj zmysel — nemá sa čoho obávať. „Muž v dome — to je koruna, ozdoba. Nech i nerobí ničoho, len nech pozerá a nech sa čuje jeho hlas. Nikdy, nikdy sa vám neodslúžim — tebe, ani tvojmu synovi. Koľká láska, ochota, obetavosť…“

„A načo to spomínať, Bonina moja! Ďakujeme bohu, že nás zavaroval od nešťastia… Á — naša slečinka!“ zvolala s úsmevom, vidiac Doricu vchodiť do izby. „Či ste sa vyspali?“

„Ja som spala vždy spokojne. Ja som sa nikdy nebála o otca: verila som pevne, že vyzdravie…“

„Teda viera tvoja ho uzdravila!“ odpovedá pani, hladiac ju po hlave, pozerajúc s úľubou na devu, ktorá sa k nej vinie sťa k materi, citom detinským. Tu i tu ozve sa temný bôl, tam z úkrytu, na dne srdca, kde je rana nezacelená, rozjatrená: rana, ktorá nikdy nezacelie. No bôl zas umĺkne, keď čuje jej zvučný alt, keď jej hľadí do milého, krotkého oka.

„Dakedy bolo pri ňom tak ťažko! Keď začal hovoriť bez súvisu. Neviem, čo by sa mi bolo stalo, keby nebolo bývalo Nika. To vám je zvláštno! Keď on bol pri ňom, nebála som sa ani najmenej. Aký je on smelý, ako sa on nebojí ničoho! Vo vojne by on bol ako Zrinjski.[176] I ponáša sa naň, na bána Petra,[177] čo je na obraze u vás. Iba že Zrinjski nosil dlhé vlasy…“

Šora Anzula zadívala sa pozorne na dievča… Nikdy sa neozval bôl v jej srdci tak živo, ako v túto chvíľu. ,Zohrdiť takýto kvet, čo som pestovala jemu! Prečo — prečo…‘ No zatisla bôl na dno srdca a snaží sa usmievať bezstarostne.

„Nika mi neprirovnávaj k Zrinjskému. Viem, že bol velikáš, bán, hrdina: ale rodina bola predsa len nešťastná. Ten, čo je na obraze, dokonal rukou katovou.“

„Ale za domovinu!“ zvolala dievčina s dôrazom. „On chcel oslobodiť vlasť od Turkov a Nemcov. Keby ste čítali — videli by ste, aký to bol hrdina.“

„Ja také veci nikdy nečítam. I ty, dievka moja, vyhoď si z hlavy kadejakých Zrinjských! My máme, chvalabohu, svoju vládu, požívame boží pokoj; nie je naša Dalmácia utisnutá na nikoho. To by ju títo mladí chceli pripriahnuť k ich veľkej Croatii…[178] Bola som ja i v tom ich slávnom Záhrebe. Ledva som tam vydržala. Handrkuje ti to tam všetko po nemecky: a po novinách veľkí Hrvati. V Benátkach viem, že som v Itálii a budem hovoriť po taliansky. A medzi Hrvatmi stojíš ako hlúpa, lebo nevieš po nemecky. Daj ty Zrinjským svätý pokoj! Nech si s nimi rozbíja hlavu tvoj pápe, keď vstane. Ty máš dosť druhých starostí. Napríklad hneď: kedy myslíš zhodiť zo seba toto vrece? Ctihodné sestry ťa naučili kadejaké pletky o Zrinjských — ale ťa nenaučili, ako sa načim obliekať. A oblek, moja dievka, je najdôležitejšia vec pri ženskej.“

„To je pravda,“ prisviedča Dorica. „Takto ja ostať nemôžem.“

„To verím,“ usmieva sa šora Anzula. „Treba mať druhé šaty, lebo šaty robia človeka a zvlášte ženskú. No o šaty sa už postaráme,“ dodala s úsmevom. Knihy nech si odpočinú, pri nich by sa rozvarila ryža a na pančuchách by sa zodrali päty. A dáma s holou pätou nenie práve okúzľujúca.“

„Ale prosím vás — vy ma ohovárate!“ durdila sa Dorica.

„Neohováram, ale si žiadam, ako to hovorieva tvoj otec, aby každý mal svoj politický smer. Tvoj politický smer nech ťa vedie do kuchyne, aby si sa naučila slušne variť. Muža nemôže nič toľme znechutiť, ako naničhodná kuchyňa, ktorá mu pokazí žalúdok.“

„No dobre, keď ma toľme haníte, ja sa vám chcem raz preukázať. Ja vám spravím obed, sama, bez Mande!“

„Uvidíme teda ten obed!“

„Nebojíme sa. Bude polievka s ryžou, mäso so zemiakmi a pečienka na ražni. Na múčne jedlá sa ešte nepodberám.“

„To ti už ja pomôžem,“ pristáva šora Anzula.

A idúc domov jej myseľ sa ustavične vracia k dievčaťu, ktoré ju okúzľuje svojou krásou a milotou. A myslí zas na syna a žiada si: ,Ó, keby Hospodin ráčil uzdraviť, nielen Iliju, ale i môjho syna — aby mu padli šupiny z očí a aby prehliadol…‘

Niko popoludní bol nesmierne rozčúlený. Zdá sa mu, že sa prehrešil, spreneveril. O polvečier postavil Jureho na svoje miesto, nech prijíma mušt, kým on príde. Jure nevie čítať ani písať, no jeho pamäť je spoľahlivejšia od všetkých lajstrov.

,Už som dávno nebol tamdolu. Čas je ísť pozrieť, čo sa tam robí,‘ myslí si, idúc mestom a dolu chodníkom pod Grabovik. A hneď mu je voľnejšie, cíti, že je takto v poriadku. ,Ešte by pomyslela, že som na ňu zabudol pre druhých…‘ Ale srdce mu nebije tak rozochvene, ako bíjalo po iné razy. ,Teda i v láske nastáva ochabnutie,‘ myslí si on, vstupujúc do dvora. ,Ako je to ťažko!‘

Privítala ho stará Jere.

„Preboha, náš šor Niko!“ zvolala a oči jej svietia od radosti. „A našej nieto doma ešte!“

„A kde je?“

„Išla do poľa, duša moja milá,“ začala Jere rozkladať. „Nemôže sa vonkoncom odlúčiť od poľa. Ja dosť, že sa to nesvedčí: a ona len ustavične, že ide, že ide… I jej sa vraj zíde zafúľať sa raz do roka muštom: a tak ona, duša moja milá, hybaj do poľa…“

Nika novina viac potešila, než zarmútila. Páči sa mu, že Katica drží sa svojho, že sa neodcudzila od svojho bytu, ani výhľadom na skvelý vydaj. ,Lepšie, keď sa drží tichých pôžitkov, čo poskytuje pole a dom, než zanášať sa za mestom a jeho márnosťou…‘

„A ja som radšej, že jej niet doma,“ ozvala sa stará, prisadnúc k nemu na lavicu; ta, kde sedávala v intímnych chvíľach jeho Katica. I stará je zafúľaná muštom, ako všetky ženy v oberačku. Na šiji medzi vráskami tiež sa nachodia stopy muštu, hádam i včerajšieho… I vlasy sú len spredku prihladené. Podrobnosti, ktoré sa mu nasilu tisnú do očí. Chcel by ich nezbadať, a vzdor tomu musí ich vidieť, musí ich jednu za druhou rozberať, bárs sa mu protivia.

„Ako hovorím; nedbám, že jej niet doma. Aspoň sa pozhovárame,“ pokračuje ona dôverne. „Beztoho sme neboli ešte nikdy takto na slove, pri pokoji.“

Niko má temné predtuchy, že tento rozhovor ho bárs nepozdvihne. Ľutuje už, že sa odhodlal prísť v taký neobyčajný čas. Keby bol počkal do večera, mohol vyhnúť tomuto rozhovoru a ušetriť si hádam nepríjemnosť. No pozde banovať. Oprel hlavu o ruku a pozrel na ňu, ako by jej chcel povedať: ,No — tak počnime!‘

„Viete vy, duša moja milá,“ začala, prisadnúc ešte bližšie, tajomným hlasom, akoby mala vyjaviť bohvieaké tajnosti, „viete, aký je svet mrcha. Ani tvoja vlastná krv ťa nezašanuje, ak ťa môže štipnúť. A svet — nedajbože vidieť, u koho o jednu kaďu viac muštu, alebo lepší ručník. Od počiatku má na nás zlé oko, utopil by nás v lyžke vody; lebo máme, lebo sme neboli nikdy utisnutí… Ja som sa dosť nauťahovala a navyhýbala, len aby im neklala oči. Ale teraz už nebudem. Nie veru! A prečo by mala, povedzte? Čo mám, chvalabohu, mám zo svojich mozoľov: ani som neukradla, ani som neodniesla. Poctivé mozole, utískanie a gazdovlivosť. Prečo by si neprehodila hodvábnu šatočku, keď mám; a čo by si nepovoľkala, keď môžem?“

Usmiala sa pritom sipľavo akosi a z oka jej šľahol blesk nenávisti. Niko len počúva, bárs ho predmet ani nebaví, ani nezaujíma, čakajúc, čo sa to vykľuje z tohto úvodu.

„No dosiaľ len bolo ešte, ešte. Ale teraz, duša moja milá, čo robí svet proti nám! Závidia jej šťastie, všetci bez rozdielu, a nám všetkým. I vlastná nevesta, i ona sa ide zájsť od závisti. Nemôže nijako preniesť, že ona biedi, trápi sa a druhá sa bude šíriť v paláci… Vidíte, to je vaša krv — a keď tá tak, čo môže úfať od cudzieho? Či je to nie svet mrcha? Miesto aby sa tešili, žičili — závidia ti každú tú handričku!“

„A čo si počnete, svet vám je už raz taký,“ chlácholí ju Niko. A tu mu zišlo na um, že on chcel práve ženbou získať si priazeň težactva. Tá priazeň vyzerá teda čudne, dľa slov Jeriných aspoň. Teraz už i jemu je jasné, že svet musí jej závidieť: veď konečne každý môže myslieť, prečo bola vyvolená ona a ja nie…

„V nedeľu mi došla, duša moja milá, plačúc z večierne. ,Čo ti je, čo ti je?‘ ja na ňu a ona plače ako dieťa. A čo bolo? Po večierni pochytili ju a do nej ako osy. Zode, čo kúpila tú handru ktorúsi na seba, zle-nedobre na ňu: kde ti je dar od tvojho, keď je taký chýrny… Ukáž, či je reťaz, či záušnice… Anke kúpil jej Joze[179] brilantín: a kde je tvoj brilantín? A či tvoj len tak naokolo sa obšmieta, kým sa mu nezunuje? Plakala, neborká, ledva som ju utíšila. Čo plačeš, hlúpa, a či si mívaš, že ti nemôže kúpiť retiazku alebo tie záušnice?“

Niko sa začervenal. Ťažko mu je, že skutočne zabudol sa dosiaľ preukázať darom Katici. No on také obyčaje nedržal nikdy za zákon. A v tomto páde sa mu zdalo, že Katici postačí jeho láska, ako stačí jemu jej láska. Ťažko mu je, že pre takú pletku mohla toľme plakať. Umienil si, že sa vynasnaží márnivosť a pýchu vybiť jej z hlavy.

„Mne veru nezišla na um táto formálnosť,“ usmial sa Niko, bárs i silene. „Bolo mnoho roboty a starostí. Mohla napomenúť…“

„I ja jej tak!“ zvolala stará a oči jej zasvietili nad ľahkým víťazstvom a či hádam i od lakomosti. Nikovi sa ich blesk protiví a mimovoľne sa odtiahol od nej. Pri Katici blízko, áno — to je niečo druhého: to je prirodzené a v poriadku. No čo on má spoločného s touto starou ženou, ktorú podsadla pýcha a nebodaj i lakomosť? Nie, jej spoločnosť ho nezabáva, ale ani nectí. Ako by sa mohol takto predstaviť mame, ktorá má oko ostré a prenikavé? A zase sa len odtiahol od nej, temer na kraj milej, murovanej lavičky. „I ja jej tak!“ pokračuje Jera. „Povedz, pýtaj — dajú ti. Čo treba, bože môj — ako by to bol celý svet! Majú odkiaľ, chvalabohu. Nepôjdu založiť zeme zato! Nemému dieťaťu ani vlastná mater nerozumie…“

Niko už pochopuje cele jasne, že podľahol úskočnej starej žene. Previedla, čo chcela, čo skrslo v jej hlave i bez pričinenia dievčaťa. Trápi ho nemálo, že on, ktorý držal vysoko hlavu, nezadal slobodu a neodvislosť ani materi: on dnes slúži za nástroj ctižiadostivej žene, aby mohla utlačovať pomocou jeho druhých. Nebude už nikdy neobmedzeným pánom svojich skutkov — ostane hračkou, ktorú budú vrtošivé ženské hádzať a obracať v rukách dľa svojej vôle.

Vzbúrila sa mu krv, v hrudi podvihla sa búrka, celá bytosť sa vzoprela — núti ho, aby nepovolil, aby sa ohradil.

„Ostatne,“ riekol on a z očí blesk na starú, „okrasou dievčaťa je jej krása a nadovšetko cnosť. Ani nevyzerá bohvieako pekne, keď dievča navešia na seba celý zlatnícky krám. Skromnosť pristane lepšie, než pýcha a nadutosť.“

„Tak hovoria, môj drahý šor Niko, tí, čo nemajú ani kúska zlata,“ odpovedá ona, prestrašená takým obratom. „I náš starý tak hudie, lebo mu je muka oželieť groša na dievku. Ja som zas taká, že radšej sa utisnem doma, zaobídem v ničom — ale medzi ľuďmi ľudsky… Vidíte i šoru Andrijanu, šoru Caru, keď idú do kostola: ozdobia sa, ako môžu. Nech má na čom spočinúť oko…“

A Niko už mlčí, ani nemá vôle odpovedať. Prišiel okriať pod Grabovik, otriasť sa myslí, ktoré ho trápia vo dne v noci — nájsť útechy a mieru pri boku vyvolenej srdca svojho. A stretol sa s názormi, ktoré sa mu protivia, načúva rečiam, ktoré sa mu hnusia. Rana, ktorá beztoho pálila, hrýzla — rozjatrila sa ešte horšie. Bol by najradšej, keby sa mohol dakam podieť, nevidieť, nečuť ničoho…

I jej zjav ho uráža; lesk jej oka mu je dobre známy — vídal ho pri Katici. Poznenáhle odkrývajú sa mu pozostatky krásy, ktoré staroba prikryla, roky znetvorili. To sú oči jeho Katice, i obočie, i vlasy tie isté, ktoré museli hrať v mladosti do modra…

A už sa mu nemožno striasť dojmu, že pri ňom nesedí vlastne stará Jere, ale jeho Katica, zbožňovaná, milá. Ona, aká bude bezpochyby o desať, o dvadsať rokov; keď sa zaostria črty, keď city pohasnú a namiesto lásky zavládne vypočítavosť, sebeckosť, vládybažnosť. On bude takto pri nej musieť sedávať, mlčať a zhrýzať sa nad jej názormi, bezprávím a násilím. Ako to prenesie? Kam to povedie?

„Dnes razom som sa sňala s Bobicovým,“ skočila ona na druhý predmet, aby mu ešte nenapadlo odoprieť, čo jej raz prisľúbil. „I mater bola s ním. Boli na omši, lebo sa on vyberá do tej služby. A jeho mater na mňa, že pre moju dievku on musí ísť medzi cudzí svet. No i jej som odkresala, z mosta doprosta. Bolo si šanovať, bolo utískať: teraz by bolo v dome i čo zjesť i čo vypiť. Bol by dom inakší, neboli by ste na jednej hŕbe všetci, ani v mravenisku… Veru tak; zle-nedobre na nás, i na vás — akoby sme my boli na vine. Ale nech, mňa veru za to hlava nezabolí. Ak bude naničhodník, ja veru mu nedám dievky, aby žiadala kúsok chleba… Oh, svet je mrcha, mrcha, môj šor Niko. I nevesta! Nenazdávajte sa, že sa ona udobrila. Horkýže — do očí sladká, ale za chrbtom utopila by nás. Všetko sebe a do detí by titlala. Na dievky by zvalila hory, a napráva mladého proti nám. A povedzte, čo jej chybí? Vari doma bola v sláve nebeskej! Danduľa mi povedala včera, že sa ona sníma s tým Bobicovým!“ To už Jera hovorí pošepky. Nahnúc sa Nikovi nad samé ucho, tak, že ho ovieva jej dych, presýtený cesnakom. V oku zas ten lesk, plný nenávisti. „Ona by ju nedbala s ním spriahnuť. Že prečo ona má biediť a druhá ležať v páperí… Rada by, nech moje budú jej do smrti za podnož, aby sa mohla po nich voziť. Oj, viem ja, kde ona bije, viem. Ale nech sa nenazdáva; ani najmenej, coky! Veď my uvidíme ešte…“

„V dome má byť svornosť a znášanlivosť!“ poznamenal Niko. Už sa nebúri pri jej slovách — zdá sa mu, že čo hovorí, že hovorí v poriadku. Veď konečne je ona z najlepších žien medzi težackými. Aspoň každý to uznáva, i vyzdvihuje. Ona si je vedomá, že hovorila pravdive, nikomu neutŕhala, nekrivdila. Prečo sa teda on má proti nej búriť a stavať? A či ju chcel premeniť, naučiť ju na staré dni: aby cele ináč myslela i hovorila? Či mu neprorokoval Zandome: „V tých sférach nájdeš všeličo temného, záhadného…“? Hľa, tu hneď jedna taká záhada. On ju považuje za sebeckú, bezohľadnú, vládychtivú: a svet ju drží za dobrú, súcu, ctihodnú. A ktovie, či i z jeho Katice nevyrastie časom takáto záhada, keď počnú okolo nej pracovať nové pomery, a nadovšetko roky. Ako sa bude s ňou rozumieť?

„Svornosť — veď i náš starý neprestajne o svornosti hudie. Prečo nepovie jej?“

„Možno si myslí, že ho vy skôr slúchnete,“ odpovedá on, nie bez humoru.

Niko sa zodvihol. Zdá sa mu, že sedel roky na lavičke, a kým on tu sedel, že nastali nové časy. Ej, nasedel sa, nasedel, napočúval a nauvažoval. Z mnohých ilúzií vytrezvel, no zase, tak sa zdá, mnohým veciam prišiel na koreň a nazrel na dno. Naučil sa viac, než roky a roky svojho života — nahliadol, že treba zvrtnúť, lebo bárka sa bola tuho zahnala rovno na úskalie. Zvrtnúť, premeniť beh, na druhý spôsob zariadiť život, ak nechce oplakávať chybu mladosti a kajať sa, keď bude pozde.

Starej je ľúto, že sa zobral tak chytro.

„Mala by vám ešte toľko čo rozprávať! A i jej bude ľúto, že vás nezastihla…“

No on odpovedá:

„Pozdravte mi Katicu a povedzte, že som tu bol.“

A už sa poberá z dvora, s uľahčením, že, chvalabohu, odbavil, čo odbavil.

Vrátil sa do svojho dvora, ako sa vracia generál s roztrieskanou armádou. Nádherný obraz Katice, ktorý ho všade sprevádzal, premenil sa. Tvár zvráskovatela, zafúľala sa muštom, oči sa nelesknú nehou lásky, ale nenávisťou a lakomosťou. Pritom to proroctvo Zandomeho, ktoré nechce odstúpiť od neho ani na okamih…

Jure, keď ho videl, ako sa tmolí po dvore, zabratý v mysliach, krúti hlavou a škerí sa pod nosom. ,Veštice mu srdce vypili,‘ usúdil konečne. ,Tak mu treba, čo sa im dáva do moci?‘

Po večeri odišiel k Zorkovićovcom. Šor Ilija leží preoblečený v parádnej nočnej košeli, s čiapočkou na hlave.

„Á — druh mojich nocí!“ zvolal živo, usmievajúc sa, a podal mu ruku. „Čakal som ťa, ako preziabnutý slniečko. Urobil som, ako vidíš, i toaletu, na slávu toho, že sme prebŕdli.“ Tu sa rozkašľal, že musel chvíľu oddychovať. „Iba tento kašeľ. No náš svet hovorí, že do tých čias dobre, kým kašleš.“

„Nuž vidno, že vám je ozaj lepšie.“ A na ňom tiež nepozorovať zronenosti, ako keď sa vrátil spod Grabovika. Z očí mu svieti zas radosť zo života.

Vstúpila do izby i Dorica. Líca jej prekvitajú, z očú, celej bytosti sála šťastie a spokojnosť. Priviazala si zásterku. Tá dodáva nového kúzla jej postave, akoby bola vyššia, stepilejšia. I šaty pod ňou nevyzerajú tak uniformované. Vlasy tiež nemá okrútené okolo hlavy, ale sú zmotané do tyla po móde. I kučierky nad čelom sa spúšťajú, o ktorých včera ešte nebolo slýchať. Šťavnatá tuberóza vo vlasoch dodáva tvári tiež čosi nového…

Niko si všíma všetkých týchto podrobností, pozerajúc na ňu pozorne. Jeho pohľad nenie už pohľad kamaráta, ani ten pohľad, ktorým hľadieval na ňu pri posteli otcovej. V ňom je vyjadrený obdiv a spolu mimovoľný hold, ktorý kladie k nohám bytosti, okúzľujúcej naše oči. Ona musí pred ním klopiť oči a červenať sa, nemohúc vydržať na sebe žiaru, ktorá mu svieti z očú.

Na výstup pod Grabovikom zabudol úplne…

Medzitým Paško skutočne zobral sa do mesta. Dal slúžiť omšu pred Matkou Božou v našom chráme a modlil sa skrúšene za zdar svojej výpravy a nadovšetko, aby zas všetko obrátené bolo na dobrú cestu…

Zandome mu nastienil dakoľko slovami nové povinnosti; napomenul ho, ako sa má v službe držať, aby si získal spokojnosť a priazeň nových svojich pánov, a vyprevadil ho do dverí svojej kancelárie.

No v Paškovi sa prebudili pochybnosti. Nerobí dobre, keď sa vzďaľuje. Mohla by náhodou nastať roztržka medzi Katicou a Nikom. V taký čas byť naporúdzi a kovať železo, kým je horúce. Katica by ľahko vykonala z protivne k Nikovi, čo nechcela vykonať z lásky k Paškovi — vydať sa totiž odrazu a naponáhle za Pašku. Nie dobre byť ďaleko, nie…

„Ak sa stane taká premena, ľahko sa ti vrátiť,“ uspokojuje ho Zandome. „Ja sám by ťa uvedomil, keby sa čo takého stalo. Ostatne si nemívaj — tak ľahko sa to nestane: a keď sa stane, roztržka bude úplná…“

Paško sa zadíval zhlboka na tohto hladkého pána, ktorý ho v rukách obracia, ako len chce. Keby sa mu mohlo vidieť do srdca: čo je tam. Prečo sa zaň zaujal? Čo má s ním za úmysly a či sú tie úmysly statočné? A keď je vôbec ťažko vyspýťať srdce i ľadvie človeku a menovite človeku tak prehnanému ako Zandome!

V pochybnostiach odišiel z dvora Zandomeho, s ovesenou hlavou. Zandome krúti hlavou, no konečne pohodil rukou. ,Nech robí, čo chce. Nedôveruje mi… Tým horšie jemu. Ja ho už prehovárať nebudem, lebo by nedôveroval ešte väčšmi…‘

Paško prežil popoludnie ako v horúčke — nevedel sa rozhodnúť ani sem ani tam. Bieda v dome, tesnota — to všetko ho ženie z domu do služby, a srdce sa vzpiera, búri… No na šťastie sa stretol s Baricou. Ona mu skutočne drží stranu, menovite odkedy sa usalašil Niko v dome. I teraz mu odobruje, že ide do služby a sľubuje, že mu odpíše za horúca každú novinu.

S tým sa rozhodol, a to definitívne, neodvolateľne. Keď sa predstavil zase Zandomemu, ten pobadal zjavný výraz rozhodnosti a odhodlanosti na ňom.

„Teda si sa konečne odhodlal!“ pozdravil ho ten s posmešným úsmevom.

„Áno, idem, nech viem, ako ide vo svete.“

„Teda pozdrav svojho pána. A ideš rovno?“

Paško prisvedčil, iba čo má porobiť ešte návštevy.

„No, veľkých odberačiek nerob. Ľahko by sa mohlo stať, že sa vrátiš: svet by sa ti vysmieval.“

Paško vyrozumel, že Zandome má pravdu a vytratil sa z domu temer nepozorovane. Iba čo ho matka odprevadila k parníku a porosila mu čelo svojimi slzami.

Tie znamenajú viac, než najslávnostnejšia odberačka.



[175] sentencia — (z lat.) výrok, rozsudok

[176] Zrinjski — Petar Zrinjski (Zrínsky; 1621 — 1671) chorvátsky bán, bojovník za samostatnosť Chorvátska. Roku 1647 sa zúčastnil tridsaťročnej vojny, vyznamenal sa v boji proti Turkom, kde bojoval ako spojenec Benátčanov. Ako jeden z účastníkov sprisahania uhorských magnátov proti Habsburgovcom, bol s F. K. Frankopanom a inými popravený. Vydal v čakavskom nárečí s kajkavskými prvkami parafrázu maďarského diela svojho brata Nikolu Zrinjského (1620 — 1664).

[177] bán Petar — ide o Petra Zrinjského

[178] Croatia — (z tal.) Chorvátsko

[179] Joze — Jozef




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.