E-mail (povinné):

Stiahnite si Dom v stráni ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Dom v stráni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1073 čitateľov

Fiera

Deň pred hostinou začali sa na našom námestí diať veci, ktoré sa len pred hostinou dejú. Muly a mulice, koľko ich len jesto v našom meste, sú v ťahu na ceste, ktorá vedie z Dolčín[27] do nášho mesta. Donášajú truhly s tovarom, tuho okované železom, o masívnych pántoch a zámkach. Donášajú všelijaké laty, žŕdky, dosky, kobyliny a plachty — vôbec všetko, čo sa vyžaduje k vystaveniu poriadnych šiatrov. Za týmto staveným materiálom prichádzajú kupci. Zámožnejší poklusávajú na muloch, chudobnejší idú pešky, v jednej ruke klobúk, v druhej ohromná červená šatka na utieranie znoja. Nájdeš medzi nimi medovnikárov, pernikárov, čižmárov, garbiarov, krpčiarov, kotlárov a podobný kočovný národ. Na námestí sa vystavilo celé mesto šiatrov fantastickej podoby, upomínajúce na časy, keď i naši otcovia tiahli takto za svojimi stádami. V prístave dolčinskom zišiel sa celý roj bracér[28] a trabakulov i menších člnov, na ktorých títo sťahovavci presadili kanál. Doštverali sa z Prímoria[29] s včasnými figami, Bosniaci[30] s ranými hruškami, Poličania[31] s pozdnými čerešňami. Ba privesloval až hen z druhej strany Adrie podnikavý Puliz,[32] nesmierne zafúľaný — neumýva sa, ako vieme, len vo výročité slávnosti, i to iba profil — doniesol na predaj ohromnú pulízsku cibuľu, cesnak a k tomu hŕby hlinených hrncov a rajníc. Nechybí ani pekár so svojimi povestnými rafiolmi, dalmatínskymi to zaliepanci. Pod dajedným šiatrom je už i tovar vyložený. Ľudia si ho obzerajú zďaleka, akoby okúňave ponechávajúc si kúpu na zajtrajšok. Mnohí kupci prestreli plachtu na zem a vykrámili na ňu svoj tovar, len tak pod holým nebom. Sedia si tak na zemi s podvitými nohami po turecky, kúriac z krátkej luly[33] alebo cigaretu.

Večerom, keď popustila horúčava ako-tak a slnce nebáda tak bezohľadne do očí, vybrala sa i elita mesta pod šiatre. Páni sa držia okolo hlavy mesta, načelnika.[34] Medzi nimi vyniká obrovská postava obecného doktora — kráča krokom knísavým, akoby sa nohy na automatickom stroji mykali — prezerá potravné články a nadovšetko ovocie: skúma ho, či je zdravé a zrelé. Dámy zas sa utiekli pod ochranné krídla šory Andrijany,[35] ktorá, nemajúc svojich detí, protežuje všetky naše slečinky, ktoré sú na vydaj a ktoré, to sa už vie, stoja o takú protekciu.

Už táto predbežná prehliadka musela vypadnúť mnohosľubne. Náčelník aspoň rozsúdil:

„Fiera bude in ordine.[36] Prihotujte si, doktore, ihly a cverny a i flajster.“

„Nech príde, čo má prísť,“ odpovedá doktor, „nebudeme nepripravení…“ A popravil svoje lesklé okuliare, ako to už má obyčaj, keď ho čaká dáka tuhá robota.

„A čo je s tou muzikou?“ pýta sa zas hlava mesta starostlive. „Že ešte nechodí!“

„Nemôže prísť tak skoro,“ odpovedá šor Baldo,[37] tretí ašešur[38] obecný, predseda okrašľujúcej komisie, vôbec náš magister elegantiarum,[39] hladiac sa rukou po bielej veste a pohodiac kabátik, prehodený v tej horúčave len tak po pleciach. „Zo Sv. Ipolita treba dobré dve hodiny s meštrálom, a dnes neduje meštrál: musejú nahrádzať veslami. A naostatok i dobre, že sa opozdili. Nebolo by koho poslať proti nim. Všetok statok, ľaľa, má s kupcami dosť roboty.“

„Ben!“[40] pristáva načelnik. „Len ich treba privítať slušne.“

„Akože!“ prisviedča šor Baldo. „Víno je hotové a Duje[41] upečie dvoch barancov.“

„Veď tak,“ pokyvuje načelnik hlavou, „nech nás neohovárajú po Sv. Ipolite. Vieme, akí sú nezásytní takí ľudia! Ale čo robiť? Bez muziky fiera je otupná a ani nie fiera. Úbohý národ hrdluje deň po deň: nech sa zabaví aspoň v tú fieru…“

U šora Kuzmu v pivnici, vyprázdnenej ešte z jari, zariadili si naši rezervisti a vyslúžilci kasáreň a či strážnicu. Po kútoch sú rozostavené pušky najrozdielnejších systémov a pred pivnicou postávajú alebo sa tmolia sem a tam naši vojaci v uniforme námorníckej. Veliteľom sboru je šor Dinko,[42] poručík v rezerve, od pechoty síce, no vzdor tomu podriaďujú sa mu mornári, hrdí na svoju branžu. Oficier je oficier a čo aj od pechoty.

Vojaci, zazrúc pánov mestských a vôbec všetko, čo je súcejšieho v meste, postavili sa do haptáku a zasalutovali.

No náčelník so sprievodom nešiel k nim, ale k šore Dore. Ona prepustila svoju „dvoranu“ mládeži na zajtrajší ples. Dvorana Čitaonice[43] je síce i väčšia i slávnostnejšia — no tá sa nesmie v taký deň upotrebiť na tanec, keď je prepotrebná na reprezentáciu. Mladý pán Niko, Ďovani, Ante[44] a druhí sú práve v najlepšej práci. S vyhrnutými rukávy v bielych plátenkách, ako ich nosí mládež v kanikule, pribíjajú drapérie vo farbách národných, chorvátskych totiž, i vence, upletené z boroviny a myrtovia. Vešajú lustre a zrkadlá — vôbec ozdobujú dvoranu. Na štíte svetlice skveje sa podobizeň Anteho Starčevića,[45] pustovníka, ktorý sotva kedy bol na plese osobne, nuž ale vzdor tomu ho sem postavili, snáď preto, že bol mládenec. Tri ženičky čakajú so šafľom čerstve vareného lúhu, aby bola i vydrhnutá podlaha, keď už všetko bude hotové.

„Pekne-krásne, utešene!“ pochvaľuje šor Baldo. „Dekorácie nie najhoršie. Len či sa tu dá tancovať! Čo myslíte, doktore?“

„Ah, čo,“ vraví ktosi z pánov, „mládež sa vykrúti i na vrch ihly…“

„Viem ja, viem dobre, chvalabohu! I ja som bol mladý!“ odpovedá šor Baldo s úsmevom: „Ale bezpečnosť! A za bezpečnosť zodpovední sme my!“

Doktor nadul ústa, obzerá sa sem a tam — no nenachodí nič závadného. Potom zadupkal a podlaha, ako každá podlaha, rozhojdala sa. Z pivnice, kde je improvizovaná krčma k zajtrajšej hostine, ozval sa výkrik:

„Ký čert sa to tam hádže? Ale chceš so všetkým činom zletieť do pivnice?“

„Toto ostatne nenie môj referát,“ vyhovára sa doktor, naprávajúc okuliare. „Ja som nie staviteľ.“

Šor Mene,[46] ašešur štvrtý a posledný, bývalý podujímateľ stavieb, poškrabal sa za uchom a zase zadupkal. Podlaha sa zas len zahojdala. Šor Mene sa rozkročil, poškrabal za uchom a rozmýšľa, ako to len on vie. On vie totiž veľmi významne mlčať. A keď prerečie slovo, to už zaváži všade; všade, okrem v jeho vlastnom dome. Teraz mlčí, rozmýšľa tým väčšmi, lebo jeho slovo má rozhodnúť nad tancom: či totiž má byť tanec, alebo nie…

Mladí ľudia žmurkajú jeden na druhého a usmievajú sa.

„A boga ti, gospodaru,“[47] ozval sa odo dverí Medo,[48] paholok šory Dory, čo bol navláčil toľko tej chvojiny, „čo sa trápiš a lámeš hlavičku, keď je všetko v poriadku. Môžeš, ľaľa, robiť čo len chceš.“ S tým ukľakol zase a vyskočil vozvysok, ani čo by tancoval odzemok. Povala sa zas rozhojdala poriadne. „Nepadneš, neboj sa. A povala tiež musí urobiť svoje — to je raz darmo.“

„Nehovorí hlúpo,“ ozval sa doktor.

„Statočne hovorí, ako pravý človek!“ zvolal šor Baldo.

„A potom,“ doložil šor Mene dobroprajne, „ak by sa kto obával, mohla by sa hrada tam v pivnici podoprieť stĺpom. To sa často tak robieva.“

„A to už nie, preboha, gospodaru!“ zvolal zas Medo. „Takto sa ti hojdá celá dľa svojej prirodzenosti, lebo nemôže inakšie. Ale keď ty raz podstavíš stĺp: tento koniec ti bude frungať dohora a tamto ten nadol. Môžeš sa prestrieť ako nič, a rozbiť nos, alebo ti hrada vytrhne kus múra…“

„A zase nehovorí tak celkom hlúpo,“ usmial sa doktor.

I načelnik prikyvuje hlavou. Šor Mene sa zamyslel hlboko nad hlbokými záhadami fyziky a mlčí.

„Pravý človek!“ pochvaľuje Meda šor Baldo, tľapkajúc ho po pleci.

„Videl som ja takých vecí dosť, gospodaru!“ chvastá sa Medo, posmelený pochvalou toľkých pánov. „Ale čo osoží spomínať!“ A pomkol červenú čiapočku, ako ryndzik, do tyla.

„To je pravda,“ zasmial sa načelnik, „u vás vo Vlašskej[49] máte na výber dvorán, koridorov a podláh a pivníc…“

„A predsa žijeme a sme, chvalabohu i svätému Roku,[50] zdraví. Ľaľa!“ Buchol dva-tri razy do pŕs, až zdudneli. „No, rec ty, gospodaru — čo si od toho remesla,“ obrátil sa k doktorovi — „či tak zvoní kadejaká hrachovina!“

„Chlap si, Medo, ani dub!“ pochválil ho doktor.

„Bože daj i tebe zdravia i blahoslavená Panna!“

Kedysi pred samým večerom pritiahli konečne i muzikanti, a to veselo a hlučne, s muzikou. Trúby a bubny ozývajú sa mestom. S nimi a za nimi bosí šarvanci i mešťania starí a mladí. Čo má nohy, všetko sa poberá na námestie. Dopočul i starý, slepý Mikula,[51] že kdesi čosi hrmí a, sediac pred domom, vytŕča ruku, či nezačalo pršať.

Nie — búrka je nie: ale je čosi. A možno zemetrasenie. Čoho nedožiješ ešte na tomto svete, hriešny človeče! A všetko uteká ta kdesi…“

Muzikantov privítal sám šor Baldo vzletnou rečou, ktorú bol síce naštudoval, ale naostatok predsa len musel ju z čapice vyčítať.

Došlo i hostí mnoho, z okolitých i ďalších miest a dedín. Najviac takí, čo majú tu rodinu, alebo zas tí, čo pochodia z mesta a usadení sú kde-inde. Každý hľadí aspoň len raz do roka nakuknúť do rodného mesta: a kedy by bolo zručnejšie, ak nie práve v hostinu, keď sa baranec krúti na ražni?… Po uliciach a na námestí všade cudzie tváre, alebo aspoň odcudzené, zriedkavé — všetko sa to víta, stíska si ruky, objíma a bozkáva…

Nuž nálada, ako v hostinu!

U Bercov pod Grabovikom sedia práve pri večeri. Jera sa točí svižno okolo stola, vysluhujúc vysmiata, pasúc oči na svojich dievkach. Sú utrmácané, nebožiatka: vyše dvoch hodín ich sepkalo na muloch. V Dolčinách dnes nebolo parníka, museli vystúpiť v druhom prístave, ktorý je dve hodiny od nášho mesta. Sám Ivan šiel proti nim a dohnal ich bez všetkej nehody, čo znamená niečo pri našich krkolomných cestách. A Barica aká je vysmiata! Vynukuje a častuje švagriné, ani čoby ona bola gazdiná. Jere nepríde na um, aby jej teraz popierala právo gazdinej: veď ho užíva k tomu, aby čím milšie privítala jej dievky. A aké sú krásne, aké milé. Materino oko nemôže sa dosť napozerať, nakochať na nich! Obe počerné, s krásnymi lesklými vlasmi. I oči majú po materi — veľké, čierne, ktoré čajsi tiež vedia zasršať plameňom… Matija je vážna, i v držaní i pohľade. Celá bytosť dýše uspokojením, všetko sa nachodí v úplnej rovnováhe. Ona si je vedomá, čo je jej cieľ, ktorá cesta vedie k nemu — cesta rovná, hladká, vychodená: ona už má na koho myslieť, ku komu pripínať všetky nádeje, všetky očakávania…

Mladšia Katica pozerá na svet ešte zjašeno, jej bytosť je neustálená, v pohľadoch i pohyboch nepokoj a čudné vlnenie, ktoré sa nedá napred uhádnuť ani vystihnúť, ktoré pozorovateľa prekvapuje podchvíľou a tým samým púta. V jej duši ešte nič nenie dokončené, iba čo v nej panuje napätosť, očakávanie čohosi neznámeho, veľkého a divného…

Jera sa im prihovára, zahrnuje svojou láskou. Oči jej svietia i radosťou, i hrdosťou a uspokojením. Hlas je tiež nežný, ani netušiť v ňom drsnosti, ktorá sa ho často zmocňuje, keď mala čo povedať Barici. Matija si berie na tanier domáceho zelia, chutno pripraveného na oleji, čistom ani zlato. Ujedá si chutne a nenútene — vidno, že jej v cudzom svete oddávna chybovalo toto domáce, každodenné jedlo, na ktorom takrečeno odrástla. Len čo sa zložila, hneď sa ona vybrala do záhrad a poprezerala, či sú hriadky v poriadku, ako bývali, kým bola ona doma a riadila a plela. Katica nie. Ona si berie na tanier málo, je maznavo a váhavo akosi, akoby sa bála, že čo robí, že sa to nesvedčí. Krúti nosom i nad starosvetským riadom, vyzdobeným kvetmi a palmami.

„Takýchto tanierov už nikda vo svete nevídať,“ poznamenala konečne. „My máme ich celkom biele, iba čo je zlatý pásik okolo venca.“

„Ach, dievka moja!“ zvolala Jera. „My sme chudobní, kde by my!“ A potajomne sa jej vzdychlo. Možno, i zahanbila sa, že dievky musí častovať z takého riadu.

„Nepozeraj ty nikdy, aký je tanier,“ zamiešal sa otec. „Hlavná vec je nie, aký je, ale čo je na ňom. Videl som ja i hladnú pýchu. Na večeru jedna sardela: ale tanier porcelánový! Pekná objedza!“

Katica stisla pery a nepatrne pohodila hlavou, sťaby od vzdoru. Rozšírila záhyby svojej žltej zásterky s veľkými kvetmi a vyhládza ich. Treba uznať, pristane jej táto zásterka, Jera ide oči nechať na nej. Aké to zas náhľady starosvetské, aké naúčania nudné! Má že sa ich zas napočúvať od otca, kým bude tu, pod Grabovikom, kde nevidíš ani vtáčka, ani letáčka! Kto to len vydrží? Ona veru nie, ktorá chodí každý večer na nábrežie, kde sa hemží celé mesto, počúva muziku, hádže pohľady, často významné a vyzývavé, omamuje sa, zabáva, nepripúšťa si starosti o dnešok ani zajtrajšok, vynasnažuje sa využiť, čo poskytuje práve okamih. A tu — pánu bohu za chrbtom, ako to tu všetko triezve, každodenné, ošúchané a ťažké. Ťažké ani tá sedliacka motyka, ani tá krvopotná robota o hlade a smäde na slnečnom úpeku…

Mate pozerá na svoje najmladšie dieťa s väčšou nežnosťou, ako na druhú, na solídnu Matiju. Jej náhľady, nezrelé, nevyvarené, prijíma s úsmevom zhovievavým. O prísnosti v hlase i pohľade ani chýru, keď sa k nej obráti. Iba na parády, zásterky, kučery okolo čela hľadí nedôverčive a s opovržením sedliaka.

Po večeri ostali všetci za stolom. Barica upratuje s chvatom, len aby mohla čím skôr zasadnúť do toho kruhu, kde starý vývodí. On zapálil svoju krátku lulu, oprel sa pohodlne v kresle o troch nohách s oblúkovitým operadlom, ktoré kreslo len pri slávnostných príležitostiach prichádza do úžitku.

„No a teraz rozprávajte, deti!“ preriekol veselo, „čo a ako sa to vy tam máte…“

„Ja veľmi dobre, ćaće,“ odpovedá Katica. „Roboty málo a od poldruha roka nadobudla som si dvoje šiat. Jedny uvidíte zajtra. Prvý raz som ich mala na Turíce. Budú akiste ukrčené; bude ich treba prejsť železom. Okolo hrdla sú biele čipky: mne veľmi pristanú. A tento krížik mi darovala pani, týchto Vianoc…“

Za čiernu šnúročku vytiahla zlatý a možno že len pozlátený krížik. S krížikom spolu zabelelo sa jej mladistvé hrdlo, krásne, okrúhle, na ktorom prebíja nežná modrastá pleteň žil. Stará Jera zazrela čipky, ktorými je košeľa okolo hrdla obrúbená. Zahíkala, oči jej svietia, a medzi tvrdými, nemotornými prstami rozťahuje a prezerá jemné tkanivo.

„Za mojich čias sa to nenosilo,“ prehovorila konečne s úľubou. „Pekne si zaodetá…“

„Takéto mám ešte dve košele a dva reklíky,“[52] chváli sa dcéra zapýrená od hrdosti. „A tuto prsteň ešte,“ ukazuje materi prst, obracajúc ho pred svetlom, až kameň na prsteni zaihral dúhovými farbami.

„To je diamantín!“ zvolala mater vo vytržení.

„Behal okolo diamantína,“ nadhodila Matija s výsmechom na tvári. Zunovalo sa jej už to chvastanie sestrino. Voľky-nevoľky cíti sa ponížená pred ňou — pred tým smelým nábehom do panského života.

„Čo na tom!“ zvolala Katica. „Len nech bude pekný. No a aký je, máme?“ A proti svetlu ho poobracala, takže zahral zas farbami pred očima starej.

„Ligoce sa ani ten, čo má šor kurat,[53] keď slúži o slávnostiach omšu. Pekný je, radosť ho je vidieť.“

„To sú skoro všetko dary,“ dodala Katica hrdo, pohodiac hlavou. „Chodí do nás veľa hostí, nuž každý obdaruje, keď odchodí.“

„A Matija čo?“ obrátila sa mať k staršej.

„Ja nevyhadzujem peniažky na parádu,“ odpovedá ona sebavedome, nie bez narážky. „Mám čosi šiat, a sklíčka nejdem vešať na seba. Groše mi uložil hospodár do banky. Zídu sa nám…“

„To je už rozumná reč — hej veru!“ prisviedča starý s oduševnením. „Tak som i ja kedysi. Gazdovlivosť je prvá cnosť gazdinej. Nuž i obliekať sa treba — ja nehaním, božechráň. Ale sklíčka, zrkadlá, handričky: to je márnosť. Hlúpy uverí, to pravda, ale aký ti z toho úžitok? A múdry ťa vysmeje…“

Tvár Katice sa zachmúrila, na oči sa jej tisnú slzy. ,Nemôže ma vystáť,‘ zhrýza sa sama v sebe; ,vidím ja, o mňa nestojí, ani mak…‘

„I ja tak myslím!“ zvolala Matija živo a oči jej zasvietili vnútorným uspokojením. „Paráda sa ľahko ošúcha, oderie a truhla ostane naostatok prázdna.“ Potom doložila hlasom tichším, akosi tajomným: „A načo mi je paráda? Ja jej nepotrebujem. Ja už mám mladého!“[54]

„Ba čo ešte!“ zvolala mať ustrnutá. „Mladého! A ako to, dievka moja, keď my nevieme ničoho!“

„Nespomenul ničoho do včerajška, hádam sa okúňal,“ odpovedá ona s iskriacimi očima. „Ale dával mi znať takto, i nadhadzoval… Iba keď som povedala, že idem domov na fieru, to ho pohlo. Možno, i zľakol sa, že sa mi doma trafí druhé šťastie. Tak mi dal slovo…“

„Čo mi nevravíš!“ diví sa mater, skoro preľaknutá. „A čo je on za — či je súci takto?“

„Nuž človek takto rúči, nič sa o ňom nevie. I panej sa pozdáva. I robotník je vraj súci…“

„Murár — hahaha!“ vybúšila Katica v smiech, že sa od toho výbuchu až musela oprieť o stenu. „Murár je, máme moja. Fúzy má ako oheň a pehavý…“

Neušlo nikomu, že v tom smiechu ozýva sa nielen veselosť a roztopaš, ale možno i trochu závisti. Neušlo to menovite otcovi.

„Zato môže byť ešte človek poriadny i hodný,“ preriekol vážne a šibol ju prísnym okom, že jej smiech razom primrzol na ústach. Začervenala sa i pre toto pokarhanie a vari ešte väčšmi preto, že sa nikto na jej poznámke neusmial.

„A mne sa páči!“ riekla Matija hrdo. „Preto nič, že bol murárom. Teraz je už palier a má v meste záhradu i domec.“

„To by už bolo niečo,“ poznamenal otec tichým, pokojným hlasom. „Ale to je ešte nie všetko. Treba ho najprv spoznať. Lebo známosti prenáhlené nebývajú dobré. Nuž rozváž si najprv dobre, Matija moja. Také šťastie môže sa ti trafiť i tu — a dom je dom, dievka moja. Známe ľudí od malička, môžeme skôr vynájsť, čo je v kom… Druhému sa ty nedaj miešať do svojich vecí, ani panej — lebo ty budeš s ním žiť a nie ona, ak sa zaň vydáš.“

Matija ovesila hlavu, pod dojmom rečí otcových. Rozvažuje skutočne o tom svojom šťastí. Nuž darmo je — pekný je on nie, ani zďaleka! Ale pohľad mu je milý a oči úprimné! Nie, nemožno — falše v ňom nieto. O každej veci hovorí tak rozvážne, múdre; k nej cíti opravdivú náklonnosť. Každé slovo, každý pohľad — všetko, čo on robí, prezradzuje hlbokú, úprimnú lásku. Prečo by ho mala zohrdiť, keď by ju i tak srdce bolelo a nenašla by viac nikde pokoja? A potom — veď vyrástla tu doma, rozkvitla pred ich očima: a či sa našiel jeden jediný, ktorý by bol pozrel na ňu tak od srdca, preriekol jej kedy slovíčko, pri ktorom by jej srdce bolo zabúchalo? Nie, prechodili popri nej, ani jeden si jej nevšimol. A že nenie bohatý! I pani vraví, že má svoje remeslo, a to je hodno vždy toľko ako majetok. Len nech nebude márnotratník — a on je veru šanovlivý. A potom je on človek vážny, ktorý čo prehovorí, to hovorí z presvedčenia, a nie len tak do vetra…

Mate šípi, v čí prospech vychodia všetky úvahy dievkine. Ovesil hlavu, preletela mu ňou myšlienka, že zas jedna vetva sa ide odčesnúť od rodinného stromu. ,Opúšťajú hniezdo, jedno za druhým, opúšťajú. Naostatok ostaneme sami, sťa strom figový v poli, s obkliesnenými konármi…‘ Na srdce sa zavalila ťažká predtucha osamotnenia, ktoré každému padne za podiel v ostatnú hodinu, i keď ho okružuje venec rodinný. Veď každého čaká na samý ostatok lúčenie, úplné osamotnenie, keď všetky, i najtuhšie zväzky sa spopretrhávajú. Každý má svoju dráhu vymeranú pre seba, ktorú musí sám prebehnúť…

No Baricu potešila zvesť Matijina. V dome bude zas o jednu menej… Zdá sa jej i krajšia i milšia, než bola pred chvíľou. Prvej sa musela nútiť do veselosti, teraz je jej radosť úprimná. A keď jej Matija chcela pomôcť pri upratovaní, riekla jej srdečne: „Ah, ďakujem, ďakujem — neustávaj sa, beztoho si ustatá.“

„Čo ako,“ dokončil otec, „treba si ako svedčí rozmyslieť. I ja by ho chcel prvej vidieť.“

„Bez toho by sa i tak neobišlo,“ podotkla Matija. „On by tiež rád prísť sem, aby ste ho poznali.“

„A poznať ho je dosť ľahko,“ zamiešala sa Katica. „Vlasy mu horia — vidíš ho na strelenie.“

„Nuž počuli sme už raz, aké má vlasy,“ riekol otec, „nebolo treba opakovať. Potom si ešte zachovaj, že krása je kvet, ktorý najľahšie vädne. Ale to sú veci, ktoré ty nerada vštepuješ si do hlavy. Miesto toho, ako vidím, zaujala ťa márnosť: parády, chvast, oslepovanie druhých. Čo ako, tvoji páni sa mi nevidia, lebo ťa nenaúčajú. Alebo je hlava prázdna a nič sa nechce vmestiť do nej: dosť na tom, nevypínaj sa, dievča! I tekvica pláva na mori, lebo je zdnuka prázdna. To si zachovaj!“

Slová boli ostré, a hlas otcov prísny, karhavý. Katici sa tisnú slzy do očí a v hrdle akoby ju dusilo. Zabolelo ju najväčšmi, že lekciu počúvali i druhí a nebodaj sa jej zaradovali, menovite Matija. Nebola by za celý svet pozdvihla pohľad dohora; zdá sa jej, že by sa prepadla od hanby.

Jeru ešte väčšmi urazila bezohľadnosť mužova. Prebudil sa v nej vzdor — bola by skočila brániť svoje dieťa, ktorému sa robí taká krivda. No nemožno tu vzdorovať — načim prihnúť šiju. No nemôže sa predsa zdržať, aby nepristúpila k dcére a nepohladila ju po hlave, po tých havraních vlasoch, z ktorých akoby sršali iskry proti svetlu.

„Keď otec karhá a hreší, mať nesmie hladiť!“ riekol Mate prísne. „Dolu tú ruku!“

Mať odtrhla ruku a utiahla sa skromne, pozrúc na stranu placho, či sa nenahneval muž. Ale na ňom nepozorovať ani najmenšieho znaku hnevu. Skôr pozerá dobroprajne a vľúdne na svoju rozdráždenú dcéru. No i jej do srdca poznenáhla vkráda sa akýsi pocit bezpečnosti, čo hneď i nevľúdnej, tvrdej a prísnej. Bezpečnosť, že je pod vyššou mocou, ktorá vládne, rozkazuje, vedie, a to neúprosne, ale zas i štíti a chráni. Vtiahla zas do duše pokora pred touto mocou, oddanosť a bezpodmienečná dôvera; cíti sa ako za predošlých čias, kým bola ešte deckom. Staré zväzky sa nadviazali a upevnili a jej je jasno, že je toto jej jediný svet. Priestranné svetlice v meste, v ktorých vládne jej mladá pani, viac dôvernica než pani; elegantné náradie, ten celý svet, preplnený vôňou vyšších túh a vzletov, zapadol do úzadia, akoby ho ani nebolo: zdá sa jej, že to bolo všetko bájka, čarovný sen…

Áno, tu je všetko inakšie, triezve, surové — no napriek tomu je tu bezpečná, pevná pôda pod nohami. Nemožno zaviaznuť, pokĺznuť, lebo všetko je tak jednoduché a jasné, hoc i trochu jednotvárne. Tu vládne on, mocný a pevný, ani čo by bol vykresaný z kameňa, s ohorenou drsnou tvárou, ktorej mohutný nos dodáva prísnosti a neúprosnosti. Ale zato predsa je tu tak teplo, milo, dôverne, ona mimovoľne cíti zas, že nenie sama, opustená, blúdiaca sirota, ale dieťa, nad ktorým bdie pečlivé oko otca, ktoré bráni jeho mocná ruka.

„No, deti, poďme spať!“ preriekol konečne Mate, odkladajúc lulu.

Matija pozdravila svojím krotkým úsmevom všetkých vospolok a zmizla v dome. Jej odľahlo, odkedy je tu; zdá sa jej, že odkedy odišla z domu, nikdy nebola takto spokojná. Katica sa poberá za ňou, ešte vždy zahanbená, pokorená váhou otcovej osobnosti. Tu keď prechodila popri ňom, pocítila na svojej hlave jeho tvrdú, ťažkú ruku. Druhá ruka, tiež taká tvrdá a široká, pohladila ju po mäkkom líci a pritisla k mohutným prsiam. Katica sa hodila na tie prsia náružive, niečo v nej sa rozviazalo, padli akési hrádze a duša pláva v blaženosti. Slzy naskočili na oči a ona zaplakala šťastím na prsiach otcových.

„Dobrú ti noc, moja!“ riekol s vrúcim prízvukom, z ktorého vyrozumela, že je ona ešte vždy jeho najmladšie mazniatko, ako bývala vždy. Pozrela mu do očí oddane, rozohriata citom detinskej lásky a vtisla mu na líce, zarastené ostrým strniskom, bozk vrúci, veselý.

A keď vstúpila na odpočinok, pocítila i ona jasne a určite, že takto sa líha len pod strechou rodičovskou; všetko ostatné že je dym a klam…

Na námestí už pred ôsmou ráno mrví sa hŕba sveta. Kupci povykladali svoje krámy a tovar, svet si ho obzerá a i kupuje. Kŕdle detí tiahnu s trúbelkami, hrkálkami a harmonikami. Zastavujú sa len okolo košov s ovocinou — ak nič iného, aspoň sa dívajú na včasné hrušky a veľké figy a prežierajú slinku. Chlapi, či ženáči a či mládenci, podperení sú bez výnimky, najviac klincami. Jedni ho majú zastoknutý za uchom, po starej obyčají, — druhí, čo videli kus sveta a slúžili na vojne, vsadili si ho do gombíkovej dierky.

Zazvonilo na malú omšu a zápäť prešiel i kurat, náš dobrý don Roko, po námestí. Je v reverende, na prste skvie sa mu odznak plebána — diamantový prsteň. Svet ho pozdravuje zo všetkých strán, takže nestačí snímať svoj lesklý, štvorhranný klobúk. V tvári mu vyčítať slávnostné naladenie i úprimnú radosť, ani čo by ho bolo potkalo dáke šťastie.

Za kuratom hrnie sa svet ku kostolu, takže námestie ostalo temer prázdne. Na malú chodieva najviac elita mesta, takzvaní páni, ľud ide na veľkú, — no dnes, pri takej slávnosti, panstvo pôjde na veľkú. Darmo je, treba sa i reprezentovať pred cudzím svetom, hoc to i stojí obete. Nenie veru pôžitok stáť temer dve hodiny v preplnenom chráme a to najviac na nohách alebo skôr kľačať; nuž ale, ako sme spomenuli, dakedy treba i obete prinášať, tým viac, že je to len málo ráz do roka…

Keď sa malá omša odslúžila, na námestí je už dosť horúce. Tône sa značne pokrátili, slnce vystúpilo vysoko nad hlavy. Nuž letný deň v Dalmácii:[55] a to už znamená čosi! Nikde ani obláčka, tíšina v prírode úplná, až mŕtva. V iné dni o tejto hodine každý sa usiluje utiahnuť do domu, okenice od slnečnej strany sa zatvárajú, šalogátre spúšťajú. Statočný človek zvlieka kabát, odhadzuje golier a kravatu a hovie si v chládku. Iba čo Dunčo šora Toneho[56] sa ešte tmolieva po vyhriatej ceste s vyplazeným jazykom, akoby sa vysmieval horúcemu slncu, a mestský lekár, ak nezačal vizity hneď o piatej ráno, čo galopuje ešte dakde na hornom konci mesta, alebo sa trmáca po vŕškoch. Dámy, už či šory alebo šinoriny,[57] v taký deň ani nevychádzajú z negližé, iba ak by čakali alebo chceli vykonať dakú nevyhnutnú návštevu.

No dnes je to ináč! Náčelník s ašešurmi čaká pod obćinským domom,[58] na fronte ktorého je pristavený nízky múrik, ktorý slúži ako lavica. Príjemne sa na ňom sedí — do jedenástej ostáva v tôni. Tu sedia mestskí páni v paráde, krútia a fajčia svoje cigarety jednu za druhou, ani najatí. Na obćinskom dome veje trikolóra, druhá taká na Čitaonici. Zástavy vejú i na privátnych domoch, na daktorej i patriotický nápis: „Živila Hrvatska!“[59] Krem toho z oblokov a balkónov visia drapérie vo farbách národných. Ba i na kurtavej veži, na samom hromozvode visí trikolóra, priečelie chrámu vyzdobené je kvietím v črepoch a plechových nádobách. Pred samým kostolom je vysoký sťažeň, na ktorý vytiahli kostolnú zástavu s obrazom Matky Božej, patrónky mesta. Vo všedné dni slúži tento sťažeň našej mládeži k olympským závodom. Čo súcejší vyškriabu sa naň až dovrchu a stadiaľ vyplazujú jazyk na nášho čauša,[60] čili policajta, ktorý si teraz tak sebavedome vykračuje v parádnej uniforme so striebornými šnúrami a na šabli „portupé“[61] vo farbách národných.

Glavar, čili richtár mesta, rondári, či hajtmani so svojím harambašom[62] v čele, horári a hájnici so svojimi odznakmi — všetko to vytiahlo a prezerá pečlive, či sú ulice ako svedčí vymetené, bielym pieskom vysypané, či sú dvory očistené, menovite tie, kade má prejsť veľká procesia…

Na námestí zas celá elita nášho mesta i s početnými hosťami. Premáva sa to, prechádza popred šiatre v kundoli prachu. Vyšli salón-kabáty z truhiel, kde odpočívali posypané práškom „buhača“[63] proti nápadom molí, vyšli i staré a nové cylindre i tvrdé klobúky, ktoré ináč nikto nenosí. Načelnikov cylinder je cele nový, moderný, a z ašešurov má ho jediný šor Baldo, pravda, trochu v stave ošúchanom.

Vytiahla zo svojho švárneho domu o bielych šalogátroch i naša šora Andrijana. Ide krokom hopkavým, nadvihujúc sukňu, spod ktorej vykukujú čierne arabesky na červenej, vyzývavej spodničke. Ide, ani čo by tancovala daktorú figúru kadrily. Okolo nej sa roja naše slečinky, sťa kuriatka okolo kvočky. Napodobňujú ju vo všetkom: v hopkavej chôdzi, strihu šatstva a nadovšetko v parlovaní šušlavého veneciánskeho dialektu.[64] Tu i tu sa zastaví kŕdeľ pred daktorým šiatrom. No najdlhšie pred tým, čo je našpikovaný ženskými pletkami. Sú tu i toaletné mystériá vo všakových škatuliach a téglikoch, i vejáre rozličného druhu. Nad všetkým dominuje ohromný vejár, rozšírený pod klenbou šiatra. Na ňom je gondola s kráľovským palácom vo Venécii a v modrine mora pod samou gondolou podobizeň Umberta s ohromnými fúzami a pri ňom krásna tvár kráľovnej Margherity.[65]

,Ktorej sa ozaj dostane — keby sa vedelo!‘ láme sa hlavička nejednej z týchto pozorovateliek a srdce hlasnejšie búcha sladkými predtuchami.

Keď sa karavána dostatočne priblížila obćinskému domu, hodnostári sa podvihli a idú gratulovať šore Andrijane obligátnym: „Na mnogo liet!“[66] alebo i: „Per molti anni!“[67] Skúsenosť učí, že každé také hniezdo, ako je naše mesto, musí mať svoju modlu, ktorej dvíha oltáre, ktorej sa klania a podkiadza. Taká modla je u nás šora Andrijana: pre aké zásluhy a pre aké vlastnosti, to vie sám pán boh. Dosť na tom, že je všeobecne uznaná ako taká. Iba šor Mene, filozof, neuznáva ju. I teraz sa pretvaruje, akoby ju nepozoroval. „Pôjdem ti akurát, nafúkaná páva!“ dudre pod nosom, ostanúc sám na múriku. „A jej otec predával cibuľu…“

Treba vedieť, že mal s ňou proces pre jeden vinohrad, do ktorého mu vdovica narazila vodu a ktorý proces i šťastne prehral.

Na treťom zvonení hrnie sa všetko jedným húfom pred kostol. Iba inteligencia ešte stojí na námestí a hodnostári sa vyťahujú pred obćinským domom. Šora Andrijana i so svojím komonstvom zmizla bola medzitým vo vnútornostiach chrámu.

„A kde je doktor?“ pýta sa načelnik. „Skoč k nemu — nech ide!“ rozkazuje čaušovi. A v duchu si myslí: ,Praž sa i ty, keď sa ja mám pražiť…‘

Doktor bol medzitým vyzrel dakoľko ráz oblokom a vždy v nádeji, že azda zazrie dakde pod jahodou[68] mula s pestrou pokrývkou na samári.[69] To je už obyčaj, že sedliak z dedín najradšej dochodí po doktora v nedeľu alebo vo veľký dáky sviatok. No dnes nevidno nikde nič takého. Vidno iba farárskych mulov odsedlaných popásať sa a váľať v plebánovej rozsiahlej ohrade. ,A my poďme, keď je raz už tak!‘ myslí si s rezignáciou, šuchajúc hodvábnou šatôčkou svoj klak,[70] v ktorom sa bol sobášil a s ktorým ho, pravdepodobne, i pochovajú.

„Divím sa, že vás nevypoďkali dakde do dedín!“ prihovára sa mu načelnik s úskočným úsmevom…

„Skutočne,“ prisviedča doktor. „I ja som sa skoro obával.“ A usmiali sa oba v dobrom porozumení jeden na druhého.

,Liberi penšatori!‘[71] nadáva im v duchu šor Mene, ktorému, ako dobrému psychológovi, neušli ich úsmevy. ,Áno, liberálci, ak nie práve framasúni (slobodní murári). Nevideli by vás ani na malú a tým menej na veľkú, keby ste neboli v karike (hodnosti).‘

Zas prechodí kurat námestím do kostola. Nenie už sám, ale celý húf bližších a ďalších pánov bratov s ním. Jeden z nich, ten vysoký, mocný, prišiel s omšou: jeho hlas je mocný a vôbec známy je ako chýrečný liturg. On má dnes celebrovať pri asistencii druhých dvoch, tiež hostí.

„Čiže sa najedia!“ šepce šor Mene šoru Baldovi.

„Hostina je, drahý kume![72] Kedy sa naješ, ak nie aspoň v tú hostinu…“

A skutočne, v plebánovej kuchyni je čulý život. Dľa príprav súdiac, bude to obed ozaj ako na fieru. Nebude chybovať ani povestné kozliatko, o ktorom sa už Ovíd bol zmienil — ktoré, upečené na ražni, je naozaj jedlo hodné plebánovho stola.

Z veže sa ozval „dozvon“,[73] pod ktorým sa starší svet hrnie do kostola. Hodnostári sa pobrali, keď čuli zvonec kostolníkov od sakristie. Pospolitosť sa ani nevmestila všetka do lavíc: daktorí ostali naschvál neďaleko vchodu, aby zblízka mohli vidieť vtiahnutie hodnostárov do chrámu. Ešte pred vchodom ich pozdravujú, ba podajedni, čo smelší, i gratulujú mestským pánom k hostine.

Doktor, ako najmladší v rokoch i hodnosti, predišiel ostatných pánov až k vode. Tam omočil prsty v mise a nadložil ich načelnikovi a pánom ašešurom rad-radom. Tí sa ich dotkli svojimi prstami a prežehnali sa nedbale. Staré ženičky pozerajú skrúšene, ako sa to „vela gospoda“[74] bečeľujú a roztápajú v zdvorilostiach. Starý Hihalo,[75] ináč žobrák, stojaci pri dverách, hundre do šedivých fúzov:

„Pánovi poľahoba všade a na všetkých stranách… Nepotrebuje ani v kostole zmočiť rukavice. A keď upadne do purgatória,[76] chudoba ho vymodlí za kukuricu. Sám by z neho beztoho nikdy nevybŕdol. Ach, bože predrahý i svätý môj Roče!“

Matija a Katica stoja tiež pred kostolom. Sám načelnik si ich všimol, prechodiac popri nich, a šepol doktorovi: „Driečne sú tieto Bercuše — čo? Darmo tajiť: krv a mlieko!“

Doktor fúkol iba nosom a nadul ústa, takže to vyhuklo z nich akoby bol riekol: „Hum!“ Známy to výrok doktorov, keď sa mu čo neobyčajne zapáči: napríklad, keď vidí na stole dáku dobrú rybu.

Šor Zandome,[77] mladý ženáč, tiež sa priblížil k ich skupine i s druhými mladými pánmi. Držia prehliadku nad težackými dievkami a ženami: obyčaj, ktorej sa nemôže zriecť ani teraz, keď už šťastne vplával do prístavu manželského.

„Ľaľa — Preturuše!“ zvolal odrazu príjemne prekvapený. „A odkedy vy tu?“

„Od včerajška,“ odpovedá Matija.

„Čiže ste opekneli!“ doložil s úľubou.

Matija sa zapálila, najskôr od radosti nad takou pochvalou. V rozpakoch ledva mohla vybľabotať obvyklú formulu ku gratulácii zdvorilému pánovi. Katica len stisla pery do gombičky, pohodila vzdorovite hlavou a napoly sa odvrátila. No i jej oči horia uspokojením a radosťou, že ju páni spozorovali…

Vľavo od oltára je stolica hodnostárska, pokrytá na dnešnú slávnosť pestrým kobercom. V nej sa usadil načelnik s pánmi ašešurmi. Sem bližšie k dverám z jednej i druhej strany sú stolice spevákov a či kantadurov. V chrámoch tunajších nie všade nájdeš organ, ale zato všade chýrečných kantadurov. Ich capo — hlava je meštre[78] Ive, lebo hlas má čistý a trváci, takže vývodí nad všetkými ostatnými hlasmi. Aby bol čistejší, meštre Ive ho pri takejto príležitosti nezabudne preliať ako svedčí.

Dnes sú i tieto lavice preplnené. Natislo sa do nich dosť i diletantov kantadurstva. No meštre Ive, ináč takto švec, ale človek veľmi vážny, ba až prísny, šľahne prísnym okom na každého, kto začne priveľmi predbehávať, alebo dvíhať hlas nemiestne. Chrám je nabitý napredku mužským, v úzadí ženským obecenstvom. I medzi lavicami, kde by mal byť priechod, kľačia skrúšené ženičky na tvrdej dlažbe. Na chóre je plno sveta, i na schodoch, ktoré vedú na chór a od chóru k zvonom, ktorých povrazy do kostola visia.

Začala sa liturgia so skvelou asistenciou pred hlavným oltárom v ktorom je socha patrónky nášho chrámu, omaľovaná a na dnešnú slávnosť ovešaná všetkými okrasami a skvostmi, darmi to napospol pobožných duší. Koruna na jej hlave, z čistého zlata, ako i na hlave jej Syna, jagá sa prekrásne v svetle slnečnom, ktoré padá na ňu oknom spoza oltára. Na túto skvelú podobu upiera sa stá a stá očí v túto chvíľu s oduševnením a vrúcnosťou, s dôverou a nádejou, čakajúc milosť od Kraljice[79] nebeskej…

Meštre Ive začrel zhlboka, nakoľko len mohol svojím zvučným tenorom: „Kyrie — kyrie — elejson!“ A jeho zvonný hlas ťahá za sebou celú rieku hlasov, mužských a ženských, ktoré tuho preráža ostrý soprán detvákov a dievčat.



[27] Dolčiny — bračský prístav

[28] bracéra — (z tal.) menšia nákladná plachetnica

[29] Prímorie — u Kukučína Makarsko, prímorie okolo mesta Makarska v Dalmácii

[30] Bosniaci — obyvatelia Bosny, časti balkánskeho polostrova v Juhoslávii. V Bosne sa pestuje veľa ovocia: slivky, hrušky a rôzne plodiny.

[31] Poličania — obyvatelia kraja medzi Splitom a Omišom pod pohorím Mosor. Územie niekdajšej samostatnej republiky Poljica, ktorú zrušil Napoleonov maršál Marmont.

[32] Puliz — obyvatelia Apulije (tal. Puglia), kraja v juhovýchodnom Taliansku

[33] lula — (chorv.) fajka

[34] načelnik — (chorv.) mešťanosta

[35] Andrijana — Adriena

[36] in ordine — (lat.) v poriadku, ako má byť

[37] Baldo — i Ubaldo, Baltazár

[38] ašešur — (z tal.) asesor, prísediaci pri súde, člen mestskej rady

[39] magister elegantiarum — (lat.) ten, kto udáva tón v móde

[40] ben — (z tal.) dobre

[41] Duje — Dujam, Domnius

[42] Dinko — Dominik

[43] Čitaonica — (chorv.) čitáreň. Čitárne v Chorvátsku zakladal od r. 1838 národný buditeľ Ljudevit Gaj (1809 — 1872). Usiloval sa nimi dosiahnuť rozvoj všeobecného vzdelania. V Selciach bola založená roku 1884.

[44] Niko, Ďovani, Ante — Mikuláš, Ján, Anton

[45] podobizeň Anteho Starčevića — dr. Ante Starčević (1823 — 1896) bol zakladateľom a vodcom politickej strany práva, ktorá mala radikálny chorvátsky národný program. Roku 1895 sa odtrhol s doktorom J. Frankom od radikálnej štátoprávnej strany „pravašov“ a založil „čistú stranu práva“, ktorá hlásala myšlienku chorvátskej samostatnosti.

[46] Mene — Dominik

[47] A boga ti, gospodaru — (chorv.) na moj dušu, pane

[48] Medo — Orsat

[49] Vlašská — u Kukučína označuje kraj z prímorskými horami, odkiaľ sa nevidí more; geograficky mu zodpovedá zhruba pojem Zagorje

[50] Rok — Rochus

[51] Mikula — Mikuláš

[52] reklík — (z nem.) blúzka, živôtik

[53] kurat — (z lat.) kňaz, duchovný

[54] mladý — (chorv.) mládenec, milý, snúbenec

[55] Dalmácia — časť Juhoslávie na pobreží Jadranského mora

[56] Tone — Anton

[57] šory… šinoriny — (z tal.) — panie… slečny

[58] obćinský dom — (z chorv.) obecný (mestský) dom, radnica

[59] Živila Hrvatska — (chorv.) Nech žije Chorvátsko.

[60] čauš — (z turečtiny) policajt, sluha

[61] „portupé“ — (z franc.) strapec, závesok na šabli

[62] harambaša — (z turečtiny) náčelník, kapitán hajdukov na Balkáne

[63] buhač — (chorv.) rastlina králik (Chrysanthemum cinerariaefolium)

[64] Napodobňujú ju… v parlovaní šušľavého veneciánskeho dialektu — narážka na potaliančovacie snahy časti obyvateľstva na ostrove Brač. V Dalmácii sa veľa rozprávalo „parlovalo“ po taliansky. V nárečí Seliec (čakavskom), kde žil Kukučín, je mnoho prvkov z benátskeho nárečia.

[65] vejár… Na ňom je gondola s kráľovským palácom vo Venécii a… podobizeň Umberta a… krásna tvár kráľovnej Margherity — vejár s benátskymi motívmi: Umberto (1844 — 1900), taliansky kráľ, vládol v rokoch 1878 — 1900. Margherita di Savoia, Margaréta Terézia Jana (1851 — 1926), talianska kráľovná, od r. 1868 manželka Umberta I.

[66] Na mnogo liet — (chorv.) Na veľa rokov (zdravica).

[67] Per molti anni — (tal.) Na veľa rokov (zdravica).

[68] jahoda — tu moruša

[69] samár — (chorv.) drevené sedlo jazdecké i nákladné na osla alebo koňa

[70] klak — (z franc.) druh tvrdého klobúka

[71] Liberi penšatori — (z tal.) voľnomyšlienkári

[72] kum — (chorv.) kmotor

[73] dozvon — (chorv.) posledné zvonenie

[74] vela gospoda — (chorv.) veľkí páni

[75] Hihalo — prezývka

[76] purgatórium — (lat.) očistec

[77] Zandome — z benátskeho Zan Dome, Ivan Dominik

[78] meštre — (z tal.) majster

[79] Kraljica — (chorv.) Kráľovná nebeská, Mária




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.