E-mail (povinné):

Stiahnite si Dom v stráni ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Dom v stráni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1073 čitateľov

V dome kapitána Luku

Niko Dubčić je syn zdejšej rodiny, starodávnej, hoc i nie práve vynikajúcej. Jeho predkovia boli težaci, obrábali cudzie zeme, dávajúc tretinu alebo štvrtinu — ako sa s kým dorozumeli — svojim pánom a či hospodárom za ich zeme.

No nebohý Luka akousi náhodou dostal sa na more. Pozdalo sa mu, že je lepšie mať do činenia s týmto vrtkavým elementom, než s hospodármi — stal sa mornárom. Pomaly zhonobil horko-ťažko čosi groša a nadobudol si neveľkú lodicu, na ktorej sa túlal sem a tam po Adrii. Pozdejšie mal veľkú loď, s ktorou sa mohol odhodlať i na ďalšie výlety: od tých čias začal rapídne bohatnúť a veľadiť sa. Kupci v Terste, Senji[115] a Benátkach znali dobre odhodlaného majiteľa lode a kúpili od neho nejeden okov vína. Kapitán Luka — lebo sa stal kapitánom medzitým — bol kupec šťastný, kapitán šikovný. Loď neroztrieskal, ani nevysadil nikdy na melčinu alebo úskalie — a tých jesto hodne v našej Adrii. Treba doložiť, že v tie časy nebývalo toľko „lanterien“, a či už majákov ako dnes, dľa ktorých sa môžeš i po noci orientovať na mori. Nie, vtedy sa na mrkaní radšej utiahli lode do prístavov, než blúdiť sem a tam pomedzi nebezpečné ostrovčeky, ktorých je taká sila rozosiata v tomto mori. Ale kapitán Luka nebol bojko: keď bolo treba, i hazardoval i stavil loď i život na kartu. Nie div, že mnoho ráz predbehol druhé lode a dostal sa do Terstu alebo Benátok práve v okamih, keď nebolo konkurentov.

Tak sa stalo, že kapitán Luka v krátkom čase zhrnul pekných pár tisíc. Najťažšie je začať. Prvá tisícka je ťažšia než pozdejšie, keď ich už máš mnoho, desaťtisíc. A kupectvo čím diaľ, tým väčšmi mu prekvitalo. Angličan alebo Nemec bol by sa až teraz hodil naň celou váhou, vykorisťoval, rozširoval ho v nenásytnom hlade za zlatom. Kapitán Luka bol Slavian, k tomu mal starého mornára, ktorý mu ustavične húdol: „Chráň sa ty mora, kapetane — radšej sa drž zeme, tá ťa neoklame…“ I v ňom, pravom Slavianovi, prebudila sa túžba za pohodlím, túžba, aby užil i on dačo z ovocia svojej práce. Zgazdované peniaze nevkladal do kupectva ani do banky, neobrátil ich na podniky a špekulácie: ale jednoducho kupoval za ne pole v svojom rodisku. Ako vzrastal zárobok, v tej miere vzrastali jeho zeme, takže za dakoľko rokov stal sa prvým statkárom v našom meste. Bol majiteľom veľkých viníc, ktoré boli výnosné, lebo víno začínalo práve v tie časy prichodiť do ceny. Niektoré obrábal on sám, ovšem, čo lepšie, ostatné — veľkú väčšinu totiž — dal na težaka, ťahajúc sám čistý úžitok, bez namáhania, bez útrovy.

S podivnými citmi vstúpil na svoju „Bonaventuru“,[116] ktorá bola zakotvená v Dolčinách, naložená vínom, jeho vlastným vínom. Teraz už nemusel hazardovať — istotu, bezpečnosť má v ruke; kým žije, vystačí mu dôchodok i na živobytie, i na pohodlie, i ešte mu zvýši…

Okrem majetku zhonobil v krátkom čase dosť veľkú sumu, ktorú rozpožičal niečo v mestečku a ostatok zložil do bánk. Majúc všetkého dostatok, i nazbyt, mohol sa oddať pohodliu a trochu povoliť ambícii. Syn úbohého težaka zaklopal raz na dvere starého „castela“[117] v Novigrade,[118] kde prebývala od storočí slávna família de Zupančić-Ciuppaneo, vtedy už pravda hodne schudobnelá. Prijali ho s mnohými komplimentmi, ponúkli ho studenou limonádou i upiekli jahňa. Na konci hostiny zasnúbili s ním, vyše štyridsaťročným, morským medveďom, Angeolinu, jedinú dcéru, veľmi driečnu, mladú, vzdelanú slečnu, odchovanú pečlive a v starých tradíciách. Kapitán Luka vystavil si v mestečku rozsiahly dom, a či skôr palác, ktorý zodpovedal jeho vkusu a požiadavkám jeho veľkého gazdovstva úplne, a uviedol doň svoju mladú ženu Angeolinu, alebo, ako ju zaraz prekrstili, šoru Anzulu.[119]

Dom je teda veľký, z bieleho kameňa, a síce zo samých kvádrov, nahladko tesaných. Na ňom sú vkusné ozdoby, kresané v kameni, rímsy a krásny balkón. Doň sa vchádza priestrannou verandou, ktorá je v lete pokrytá viničom a zo strany morskej miesto krova nachádza sa na dome veľkolepá terasa.

Keď vstúpiš bránou, večne otvorenou, octneš sa vo dvore, okrúženom zo všetkých strán záhradami. Dvor je vysypaný drobným bielym pieskom a v úzadí, kde sú hospodárske staviská, vydláždený dlážkami. Z tejto strany, zo zadného dvora, sú vchody do pivníc, založených pod domom pod mohutnými klenbami. Tu v úzadí sú i staviská na pálenie rakije, na prešovanie vína a oleja, s patričnými, všetko modernými, mašinami.

Uvijúc si také hniezdo v meste, uvedúc doň mladú, peknú ženu, kapitán Luka začal zanedbávať plavby po klamlivom mori. Riedkokedy vídali ho na moste jeho „Bonaventury“, viac ako hosťa, než ako kapitána. Naostatok nevďačný pán predal „Bonaventuru“, na ktorej zhonobil všetko, čo mal na tomto svete, a definitívne sa utiahol do svojho paláca. I tento predaj vykonal — ako všetky špekulácie — veľmi výhodne: onedlho začali sa zakladať paroplavebné spoločnosti, ktoré za pár rokov urobili lode na plachty temer bezcennými a zničili drobných majiteľov takých lodí.

Navrátil sa k zemi, ku ktorej bol prikovaný celý jeho rod. Človek skúsený, zveľadil svoje vinice, zveľaďoval i svojich težakov. Národ ho ctil a miloval. Chceli ho vyvoliť i za načelnika, no chytrý kapitán Luka vedel vždy šikovne vyhnúť podobným hodnostiam, ktoré nedonášajú ničoho, iba starosti a preháňanie.

Keď sa kapitán Luka utiahol, bol svieži človek, plný sily a bujnosti. Plecia široké, hruď mohutná, tvár červená, ako u človeka, ktorému neškodí vietor ani slnce. Keď viedol mladú ženu do kostola v prvý rok manželstva, nebol by nik povedal, že je medzi nimi toľký rozdiel v rokoch. Vynímal sa pri nej, taký omladnutý, ako bol, sťa človek, ktorý dosiahol tridsať rokov. Iba čo hojdavá chôdza prezradzovala, že musel roky a roky stráviť na klátivom moste kapitánskom. No utiahnuc sa definitívne od mora, začal ostarievať rapídne. Darmo je — mornárovi more! Navštívil ho kašeľ, o ktorom predtým nechyroval, nezvyknutý pohodliu, tiež v krátkom čase stučnel, takže sa stal ťažkopádnym. Vlasy mu tiež takrečeno cez jednu zimu ošediveli.

Tu i tu smutné predtuchy preleteli mu mysľou sťa tône po nivách. Napopáckali ho neraz, keď okolo neho poskakoval malý Niko, šantoval po dome a dvore; keď čul hlboký alt svojej panej, ktorá prekvitá sťa ruža. V také chvíle sklonil hlavu do dlaní, zamyslel sa, rozvažoval a zakaždým vzdychlo sa mu zhlboka. Ej, zmeškal všeličo na mori, zmeškal! Zhonobil veľký majetok, nadobudol si pohodlia, zabezpečil starobu: ale utratil medzitým svoju mladosť, ktorá sa už nevráti… ,Bože, ako je ten život krátky!‘ požaloval sa neraz sám sebe. ,Sotva počneš svojsky žiť, užívať ovocie svojej práce — už ti vychodí termín a trabakul života keruje do prístavu. A tamvon na otvorenom mori poťahuje medzitým ešte tak priaznivý vietor, plachty sa nadúvajú, plavba je tak výhodná a príjemná…‘

Tak sa náš kapitán stal zádumčivým, noriac myseľ hlboko do tmavých záhad života. Skrotol ako jahňa, on, prudký mornár, ktorý hrešil na moste, až sa hory zelenali. Začal i kostol navštevovať, nielen v nedeľu, ale i v robotný deň. Dal zreparovať oltár „sv. Nikoli putniku“,[120] patrónovi mornárov. Spovedal sa riadne v predpísané termíny, kajal sa dôkladne z hriechov, plnil pokuty ako statočný mornár, ktorý neoklamal nikdy nikoho o grajciar a neoklamal by ani boha o jeden otčenáš. Postil sa svedomite, i vtedy, keď mu humánny náš don Roko vykonal u biskupa[121] dišpenzáciu od pôstu. Dakoľko rokov pohodlného života na suchu zlomilo tvrdého „liberála“ úplne, zničilo náboženskú ľahostajnosť, ktorou sa toľme honosil, kým bol kapitánom.

V zime, v dlhých smutných nociach, nemohol často oka zažmúriť. Neraz vyskočil z postele, trápený od dýchavice, a pristúpil k obloku. Zazrel nekonečné more tamdolu, obliate magickým svetlom mesiaca — more, ktoré ho toľké roky trpezlivo nosilo a dopomohlo mu k bohatstvu. Nesmierna ťarcha zavalila sa mu na úbohé prsia. Ťarcha, že je on už iba porúchaná loď, vyhodená oceánom života na breh, rozheganá nesúca na vysoké more, kde sa dvíhajú nesmierne vlny, kde zavýja bura…

V takú jednu noc urobil sľub svojmu patrónovi, sv. Lukovi, že mu vystaví kaplicu na konci mesta, na svojej zemi. No ten sľub už nemal kedy vyplniť. Prechladol, hoc z domu ani nevychodil a hoc doktori i robili, čo mohli, bárka jeho života pristala definitívne do prístavu večného pokoja. Šora Anzula dokončila sama stavbu kaplnky, nadobudla na oltár obraz sv. Luku v pozlátenom ráme, ako sa i dnes vidí na vyšnom konci nášho mesta. Na dverách kaplnky nikdy nechybuje veniec z čerstvých kvetov, dar šory Anzuly patrónovi nebohého muža.

Bola ešte mladá, svieža nevesta, keď ovdovela. Mohla sa veľa ráz vydať, i výhodne, no nemohla sa odhodlať „pre toho zurvalca“. „A potom,“ vyhovárala sa tetkám, čo ju prišli pokúšať, „teraz je kopačka, nemám kedy…“ Za kopačkou prišla podpieračka, potom polievačka, zas čistenie pivníc a reparácia sudov, naostatok oberačka, potom pretáčanie nového vína, mletie olív, pálenie rakije — robota robote podáva ruku, že sa nemáš, hriešna stvora, kedy prežehnať a nie to myslieť na svetské márnosti… A keby len roboty! Kde sú druhé starosti ešte! Napríklad: vydávať zeme pod težakov, dozerať im na prsty, dávať im pšenicu na účet budúcej úrody, robiť s nimi komputy, pravotiť sa a vláčiť po súdoch, nadávať im a letieť im k hlave, lebo by „ináč úbohú sirotu a opustenú vdovu navnivoč doviedli. Težak nemá milosrdenstva, kto sa mu dá…“ Horký tu myslieť na vydaj! Sotva zazvoní Ave Maria[122] na svitaní, treba vstať, prežehnať sa len tak letkom a už načim sa jedovať, nadávať slúžkam, že chlieb nenie upečený a težaci sa nevybrali do poľa. Príde poludnie, sotva odloží lyžicu, už ide za ženami. Je ich ustavične plný dom. Alebo perú, alebo umývajú a drhnú, alebo čechrajú plsť do matracov, alebo preberajú a sušia figy, alebo sa vrtia okolo liesok, na ktorých sa sušia višne. A keď sa v dome odtisne čo-to tej roboty, načim vysadnúť na mula a poprezerať pole a vinice. Tam sa vždy nájde niečo, od čoho sa rozpáli tvár a naduje sa žila na čele. Nasleduje obyčajne citovanie težakov pred rozhnevanú paniu a drží sa s nimi „veľká umývačka“. Vyčíta sa im dlhý lajster hriechov: ako kopali, ako hnojili, ako podpierali — každému sa dostane čo-to a težaci odchodia skrúšení, bledí, vrtiac hlavou.

,Čertovská baba, precibrená vyše práva!‘ dumá v sebe úbohý težak, i to nesmelo, aby mu neuhádla myšlienku, ,ani všetci čerti by ju nepreviedli…‘

Neraz i v kuchyni zariadi čudnú komédiu. Slúžky i nájomnice obletujú nesmierne ohnisko, kde visí kotol a kde sú hrnce do kolena — všetko s chovou pre čeliadku a težakov. Slúžky a menovite nájomnice majú hlboké vrecká. V nich neraz zmizne tu bochník, tu kaval syra alebo kusisko údeného mäsa. Ona hneď zbadá, ak vrecko daktorej priveľmi odstáva. Keď ich prepúšťa večerom z roboty, vykoná v taký deň generálnu vizitírku, pri ktorej vyjde každé také zlodejstvo na svetlo božie. Po takej vizitírke celý mesiac má o čom naše mesto hovoriť. Niet sa čo diviť: nieto v ňom ani divadla, ani novín.

Ale zato šora Anzula nenie osihotená v našom meste, bárs sa všetko pred ňou trasie. Nieto veru nikoho, kto by ju nenávidel: naopak, každý si ju ctí a váži, keď tiahne v nedeľu na malú — na veľkú nemá kedy chodiť, tá trvá temer za dve hodiny — pridružujú sa jej težacké ženičky, takže keď príde pred kostol, má ich celý húf okolo seba. Každá s ňou pekne, každá s hŕbou najvyberanejších komplimentov a pochvál. Pani prijíma to všetko chladno, svetská chvála ju nerozochvieva a hana nezastrašuje. No vzdor tomu na dne srdca cíti čosi za týchto „úbohých diablov“.

Šora Anzula vie dokonale, ako stojí jej gazdovstvo. Ale vidí i druhému do hrnca, na samé dno. Vie dobre, kto ako gazduje, čo a ako varí, čo pije a čo robí. Má na hlave nielen svoje ohromné gazdovstvo, ale i záležitosti pol mesta. Krem toho vie dorábať výborné fľajstre na vredy, vie natiahnuť nohu, alebo ruku, keď žila ponad žilu preskočí a keď ochorie, pošle mu kvapky „od matice a matrúna“,[123] alebo ružového octu, a ak je choroba ťažšia, i fľašku mocného prošeka a šálku dobrej polievky.

Nuž akože by sa taká žena mala kedy vydať?

A veru ani dnes nenie mrzká, bárs sa priblížila hodne päťdesiatke. Medzi bohatými čiernymi vlasmi iba kde-tu sa nájde vlákno šedivé. A oko, živé, čierne oko i dnes sa vie zažať plameňom, bárs od rokov nezahorelo plameňom lásky, ani sa neusmialo nehou.

No najviac starosti ju hádam stálo vychovať malého Nika. Vykonala i to, chvalabohu, ako najlepšie mohla. Dokonalosť, ako vieme, nikde sa nenájde, veď ľudia sme krehké nádoby… Najviac vystála, keď ho bolo treba vypraviť do školy. Ona ho chcela posielať do školy, no od toho ju odhovorila šora Bonina,[124] žena šora Iliju Zorkovića, jej jediná priateľka medzi paniami.

„Čo to robíš, preboha, Anzula moja!“ vletela jej hneď ráno do domu. „Čo povie svet na to, v meste i celej provincii! Dubčićov malý a vysedávať v škole! Ešte ti tam ochorie, donesie do domu chorobu, alebo dáky nečin a potom už ty čo! A ak by ti trafil umrieť, dievka moja? Len si rozváž. A potom,“ doložila tichším hlasom, „musíš mať ohľad i na svoj rod. Jedna de Ciuppaneo! Len si pomysli, moja!“

„Ty preháňaš, Bonina moja,“ odvetila pani Anzula spokojne. „Čo ti prospeje rod, keď sme sa nevydali do famílie! I nebožký bol rodu težackého, a čo preto? Ja ver’ nebanujem. Človek bol statočný, a potom všetci sme kresťani, chvalabohu. Tí úbohí diabli beztoho sami vedia, čo sme my a čo sú oni: sami sa držia obďaleč, netreba veru, aby sme sa my od nich odťahovali. A potom o to mi je ľahko: ak kto sa opováži len mihnúť — ja viem, čo ma ide, svoje obhájim… Ale čosi i ty hovoríš. Mohol by ľahko doniesť chorobu. Vieme, čo je, úbohý svet azda ti má kedy okolo detí? To máš pravdu — ani doktora nevolá, žije tak navospust sveta… Mandina!“ zvolala hlasno do dverí, do ktorých onedlho vstúpila Mande, prvá slúžka. „Rec, Mande, mladému — nech neplačú! Že nepôjdu dnes do školy.“

Učiteľ začal dochodiť do domu a vyučovať mladého. Aby mu bolo veselšie, učil sa s ním i malý Didi[125] šory Boniny, jeho vrstovník. Šora Anzula bola veľmi spokojná a pani Bonina tiež. Pani Bonina je tiež zo starej rodiny, de Welleschi, ibaže nenatrafila na také šťastie ako jej priateľka. Chudák šor Ilija, bárs rodu statkárskeho, ani zďaleka sa nemôže rovnať nebohému kapitánovi Lukovi. Jemu v dome i chybuje neraz — boh ho obsypal deťmi. Šora Anzula podstrčí neraz pod rukou svojej priateľke, s ktorou bola už v ústave nerozlučná.

Niko odbavil za päť rokov dedinskú školu i čosi tej gramatiky talianskej. Didi mu bol celý ten čas spoločníkom, ba pozdejšie sa im pripojila i malá Dorica, keď už oni učili sa talianske slová, so šlabikárom. Pomaly sa uviedli i ostatné deti Zorkovićovské a robili nehorázny štabarc po dome a vo dvore. Doma nebolo takej voľnosti, starosvetský dom so štyrmi izbicami a malý dvorec bol predsa len pritesný toľkej perepúti.

Pani Anzula odviedla Nika a Didiho do mesta a zapísala ich oboch do reálky. Didi na druhý rok ochorel a umrel, Niko dokončil celú reálku a odslúžil dobrovoľnícky rok. Potom čosi navštevoval vinársku školu a naostatok vrátil sa domov, lebo viac je hodno cvičenie pri gazdovstve než všetky školy.

Niko sa vrátil až tretí deň pred samým večerom.

„Dobrý večer!“ pozdravil mamu.

„Dobrý večer!“ ďakuje ona.

To je všetko. Nepýtala sa, ,kde si bol, čo si robil, kde si sa túlal‘. Každý má svoju slobodu a svoj rozum… Ostatne neprezradzovala nikdy veľkej nežnosti k nemu, a menovite od tých čias nie, odkedy sa vrátil domov ako poručík v rezerve.

Šora Bonina jej to vyhodila neraz na oči.

„Nik by neriekol, že ste mater a syn. Tak čudno akosi zaobchodíte jedno s druhým.“

„Všakové sú obyčaje, Bonina moja. U nás sú už raz takéto.“

„Ale mne sa nevidia!“

„A čo si počneš, dušo! Spočiatku sa ani mne nevidelo, ale naveľa vžila som sa i ja do manierov mornárskych. A teraz sa mi páčia.“

„Ale ty si rodená de Ciuppaneo!“

„Čo na tom, keď sme zapadli do druhého prúdu! A potom láska nepozostáva v samom lízaní a maznaní. My sa i takto ľúbime.“

„O tom nepochybujem,“ odpovedá šora Bonina, ale v sebe sa predsa len diví a neodobruje takéto drsné mravy.

„Mama, ja som ti prišiel,“ začal Niko po večeri. Sedeli práve na terase pri svieci. Večer je teplý, tichý, nebo jasné a čisté, ako obyčajne býva v lete.

„Dobro mi došao!“[126] usmiala sa matka, kývnuc ľahko hlavou. „Bol už i čas veru! Začínalo mi byť bez hospodára clivo.“

„Hospodár!“ usmial sa Niko a zuby mu zasvietili spod čiernych fúzikov. „Pekný hospodár! Bludár, povedz!“

„Nepoviem. Sám šor Niko to ráčili nahliadnuť… Dneská sú akosi veľkodušný.“ A keď naň pozrela, oko jej zahralo takou nežnosťou, že by i šora Bonina bola to spozorovala. Nika ten pohľad rozohrial, nútil ho k zdieľnosti.

„Dnes som taký šťastný, mama — tak uveličený!“ Založil ruky do tyla a zahľadel sa tamhore, do neba. Hviezdy trblietajú — mliečna cesta sa roztiahla, sťa pokrovec posypaný zlatým práškom. Tu dolu zas naokolo tmavo, akosi tajomne. Iba čo sa vidia biele krovy v neurčitých obrysoch. „Koľko tých hviezd! Všetky vysoko a nedostižné…“

„Chváliš hviezdy, ani dáky poeta. A či ťa zas okúzlila dáka bludička? Hádam ani nie z tých, čo sú tak vysoko, vysoko a nedostižné…“

Nikovi preletel tvárou úsmev v sladkej dume. Oko zasvietilo oduševnením, uprúc sa kamsi ta do diaľky. Mater pozrela naň vnímavo. Jeho celé držanie znamená čosi nového, akýsi obrat. On pristihol jej oko na sebe, bárs ona hneď odvrátila pohľad.

„Mandina, odnes zo stola. Hospodár dnes nejedli.“

Mandina šľahla svojím sivým očkom, skúmavým a zlostným na pána a kýsi tieň úsmevu preletel jej pouvädlými perami.

„Nebodaj im zaľahlo!“ odpovedá Mandina, hodiac na paniu významný pohľad. Znamenal by asi toľko: ,Kebys’ ty vedela, ale ty o to nestojíš…‘

Pani zaraz zbadala, že Mandina má čosi za lubom, no pretvára sa, akoby nič nevidela. Považuje za nedôstojné panej vyzvedať sa a dať sa informovať od slúžok, a čo hneď starých a spoľahlivých ako obstarná Mandina. ,A potom veď ona ak čo vie, beztoho neudrží na jazyku,‘ domýšľa sa chytre, a v tom má úplnú pravdu. Mandina je verná a spoľahlivá — no vzdor tomu s tajomstvom nemožno sa na ňu spoľahnúť.

Niko len pozrel šelmovsky na Mandinu a hladí fúziky.

„A čo mi malo zaľahnúť?“ dráždi ju on, lebo vidí, že ona čosi šípi.

„Hm, pečienka, divotvorná napríklad,“ odpovedá ona, pokyvujúc hlavou a pozrúc tu i tu na paniu svojím významným pohľadom. Akoby jej dávala termín, dokedy je hotová hovoriť, a keď sa raz ten termín prepasie, ej, potom sa ona zatne a ani slova sa od nej nevytiahne ani kliešťami. No pani ani teraz si nevšíma celej hry. Vie ona dobre, že sa dozvie všetko a nezadá si ničoho. Len trpezlivosť!

Niko pozerá na Mandinu, akoby chcel premerať hĺbku jej tajomstva. Potom sa usmial, pozerajúc na ňu vždy vyzývavo. Mandina sa uškerila a zažmurkala na mladého pána, akoby chcela povedať: ,Veru tak — ja viem všeliniečo…‘

No mladý pán by nedbal, nech vybúši, čo má vybúšiť. Jemu sa všetko vidí, že by Mandina mohla vypáliť prvý náboj. Zato jej nedáva pokoja.

„Hovoríš pokryte, sťa zatvorená kniha — v znakoch a mihoch. Buď tak dobrá a povedz odrazu všetko, čo vieš — slobodno.“ A Niko čaká, pozerá na ňu nie bez rozčúlenia, čo urobí Mandina. Pani naklonila nabok hlavu, skladajúc a zas rozstierajúc servítu. Akoby sa celý rozhovor jej ani netýkal. No jej čierne oko neraz sa pozdvihne a pozerá skúmavo na pôtku, ktorá sa začína pred ňou rozvinovať.

„A čo ja viem?“ krúti ona hlavou. „Ja neviem ničoho,“ dokladá určite a naostatok s úskočným úsmevom dokladá: „Nič zlého aspoň…“

A zas šelmovsky šibla okom na mladého, ktorý sa netrpezlivo zamechril na stolici. Táto hra o slepú babu, úskoky a vytáčky Mandinine začínajú sa mu nepáčiť. Zdá sa mu, že ona akoby pozabudla, že pred ňou nesedí malý Nikoleto odkedysi, ale mladý gazda, ktorému dnes-zajtra všetko sa bude musieť podriadiť.

No slúžka akoby nebadala netrpezlivosti mladého gazdu. Skôr spokojná, že sa jej ho podarilo trochu popreháňať, usmiala sa a obrátila sa rovno k panej.

„Gospodarica, tentoraz bude Rumenko oddychovať.“

Rumenko je, ako vieme, jeho kôň pod sedlo — bystrý, vytrvalý, pečlive držaný. Keď vysadne naň gazda, zacifruje pod ním ako tanečnica, ale zaraz sa rozpáli a skočí ľahkým cvalom, zalomiac peknú hlavu.

Na tieto slová i pani podvihla hlavu a pozerá na syna a zas na slúžku, akoby až teraz bola pobadala, čo to medzi nimi za pôtka. Niko sa začervenal v tvári a z čierneho, ohnivého oka šľahá blesk za bleskom na ženskú, ktorá sa mu protiví svojimi útokmi. Bol by radšej, keby ho napadla prosto, bez úskokov a zakrývačiek. Najedovala ho zvlášte narážka na Rumenka, vlastne jeho tajomné vychádzky na koníku do susedných obcí, kde zažil nejedno dobrodružstvo, zasnoval nejeden románik. Zo všetkých vybŕdol, to je pravda, ani pri jednom nezaviazol: no odniesol si neraz i hanu a poníženie, neraz i česť utrpela úder — veci, na ktoré málokto sa rád rozpamätuje a tým menej tešia ony, keď ti ich druhý pripomenie.

„Teda už raz čujem, čo máš!“ zvolal rozpajedený.

„Čo radi máme, o tom radi počúvame,“ odpovedá ona zas len svojím spôsobom, ktorý sa jej toľme páči. A doložila znezrady:

„Odpusťte, ja nemám kedy. Treba ísť spať. Gospodarica, dobrá vám noc, i vám, šor Niko! Snívajte sladko!“

Uklonila sa a zvrtla svižno, ani dáka mladica, obrátiac sa k schodom, ktoré vedú z terasy do domu. I tento ústup bol vyrátaný: smeroval k tomu, aby syna uviedol do rozpakov čím väčších pred materou.

Niko sa skutočne cíti nepohodlne ako človek, ktorý má vyplatiť nepríjemný dlh, a či skôr zdeliť vec, o ktorej nevie, ako sa dotkne. No dnes večer, vzdor rozpakom, srdce je plné šťastia, v uchu mu zvučí jej sladký hlas, na ústach cíti jej horúci bozk, ktorým ho obdarovala pri rozlúčke… Zase zalomil hlavu a oko mu blúdi zdanlive hore medzi hviezdami: no skôr ono hľadá, či nezachytí niekde zamatový lesk jej oka, zažatého žiarou lásky… Mať hľadí zamyslene, skryjúc ruky pod zásterku. Komáre, dovábené sviecou, obletujú a hudú svoju piskľavú, nepríjemnú nôtu.

„Ja som, mama, našiel dievča,“ ozval sa Niko po dlhej chvíli. Hlas jeho znie akoby zďaleka, spoza vysokej priehrady. Pozerá ešte vždy k nebu a keď pritvorí oči — vidí pred sebou jej strojnú postavu, nádhernú, sťa keď zora poleje svojou žiarou kvet granátový.

„Ešte čo!“ zadivila sa šora Anzula. Pomkla sa k stolu neobyčajne živo, v oku jej zažiarila úprimná radosť. „Teda niečo vážneho — konečne!“ zvolala s prízvukom radosti.

„Celkom vážneho!“

„Konečne, že to čujem!“ dodala s úľavou. „Oddávna som na to čakala, číhala… Teraz len — ktorú!“

„Pekná je.“

„To som i beztoho vedela.“

„Preturuša…“

Šora Anzula privrela oči. Svieca akoby bola zablčala, jej plameň akoby bol pokryl terasu, dubčićovský palác a šibal dohora, do samej oblohy, ktorá sa zakrvavila prudkou žiarou… Pritisla ruku so zásterkou na ústa, chvíľu počkala a konečne sa pýta:

„Ktorá z nich?“ Hlas jej je o poznanie nižší a akoby tupejší.

Nikovi sa zdalo, že čuje v ňom jemné chvenie.

On až teraz pozrel na matku. No v jej tvári nebadá žiadnej premeny: ani len od údivu.

„Katica — mladšia,“ odpovedá ticho.

Šora Anzula zadržala svoj mier, rovnováhu duše. I hlas prijal svoj obyčajný hlboký prízvuk altový. Začala tak pokojne, akoby sa zhovárala o veciach každodenných.

„Ty vieš, že do istých záležitostí sa nemiešam — čo sa týkajú teba totiž. Naschvál ich ignorujem; zatváram oči i uši. Či sa mi páčia, lebo nepáčia, mlčala som, akoby o nich nevedela… Ale dnes, keď mi ty sám prichádzaš s nimi — neviem sama, kde sa berie taká zdielnosť, ja aspoň som ti nie povďačná za ňu — poviem ti moju mienku jasno a doprosta. Dievča je neskúsené, nie ho ťažko zaviesť: nemáš sa teda čím honosiť, ak si zvíťazil… Ale tu treba vziať do ohľadu i to, že sú rodičia statoční, všeobecne ctení: maj teda na nich ohľad a na to, že jej otec bol verným sluhom tvojho otca.“

Niko ešte nepočul z jej úst takej tvrdej reči. V udivení hľadí na ňu a konečne zakabonilo sa mu čelo.

„Nie, mama — neber to v tom zmysle. Mám úmysly vážne a čestné. Ak bys’ nemala nič proti tomu, ja by sa oženil.“

Hlas mu nezvučí obvyklým tónom istoty a sebavedomia. I oko akosi ostýchavo strežie, či nezachytí aspoň tieň pohnutia v jej peknej tvári, tak spokojnej. No nemôže v nej postriehnuť nič neobyčajného — kľudná je, chladná ako prvej, jej oko blúdi kdesi v tme.

„Katica sa volá a tuším slúži,“ doložila hlasom ľahostajným.

„Vystúpi zo služby,“ zabľabotal on.

Pozrela naň s nekonečným výrazom nežnosti a ľúbosti… Zdá sa mu, že jej v očiach zahrali slzy. Niko sa začervenal a musel sklopiť oči pod tým pohľadom, ktorý ho hlboko otriasol, do dna srdca. V ňom vyčítal svoj ortieľ, jasne a zreteľne. No vzdor tomu čaká netrpezlive odpoveď z jej úst.

„Ja ti mám teda dovoliť alebo zabrániť!“ A tvárou preletel jej úsmev, no taký, že sa Nikovi srdce stislo. „Či ty to myslíš vážne? Ja som v chúlostivom postavení, ako sám môžeš pochopiť: brániť nemám moci a odobriť, možno, nebudem mať vôle. Povedz ty sám: odvrátil by ťa môj odpor od predsavzatia?“ A teraz už pozrela naň svojím pekným okom, že mu pohľad vnikol do najtajnejších záhybov srdca a on vidí, že je pred ňou bezbranný.

„Ty si nie spokojná,“ vyriekol on nie bez bôľneho rozochvenia.

„Oduševnená som veru nie. Môžem ti to povedať, že si sa veľmi neukonal pri tých prepačkách…“

„Ako to myslíš, mama?“ a hlas mu znie ostrejšie.

„Vybral si hneď prvú, čo ti nadbehla.“

„A či by nám bola vari na hanbu?“ zvolal rozčúleným hlasom a z očí mu šľahol blesk.

„To som neriekla — to si sám dodal. Statočné dievča statočných rodičov.“

„Mne to postačí,“ dodal on, oddychujúc prudko od rozčúlenia.

„To máš veru malé nároky!“ odpovedá ona, vždy s tým istým kľudom. „Tú vlastnosť si mohol nájsť pri desiatich, päťdesiatich druhých. Tá jediná vlastnosť a či už cnosť mne by ešte nestačila. Vyhľadáva sa toľko druhých podmienok… Prosím, zhovárajme sa chladnokrvne, zato nemrašti čelo. Nejdem ti vyratovať, čo by sa všetko vyhľadávalo.“

„Rod, majetok, postavenie, lesk, elegancia,“ doložil s trpkým úsmevom. „Vieme, ktoré sú tie podmienky!“

„Nuž teda! Hovorím ja: zbytočné bolo i hovoriť s materou o tejto veci. Ty si sa dávno rozhodol a rady ti netreba. Vidíš všetko tak jasne!“ Tu sa už nemohla zdržať, aby sa nezavrtela na svojom trojnohom kresle. I v tvári pod jemnou, bielou kožou naskočil jej rumenec. V tú chvíľu bola ozaj pekná.

„Mama, ty sa hneváš!“ zvolal on. Zrazu sa mu pozdalo, že nerobí dobre, že je na falošnej ceste: takto sa nemá s materou hovoriť a menovite nie o takých ďalekosiahlych veciach. „Vedel som, že ti to nebude po vôli, čo ti zdelím. No nahnevať som ťa nechcel. To by mi bolo ťažko a práve v túto chvíľu, kde sa rozhoduje nad mojím osudom!“

„Eh, syn môj! Uznaj i nám starým. Ty povieš — predsudky. A darmo je — v nich sme sa rodili, v nich odrástli, v nich ostareli: ťažko nám sa búriť a dvíhať proti nim. Nimi sa svet riadil, dľa nich pokračoval a dosiaľ sa osvedčovali… No ty si si umienil ináč: opovrhnúť, neuznať staré pravidlá. Dobre — ja sa pokorím, ale následky — za tie ja nemám zodpovednosti…“

Niko prikývol hlavou, ktorou sa mätie celý roj myšlienok.

„Teda si sa rozhodol? Pevne? Neodvolateľne?“ pýta sa ona hlasom mäkkým, rozochveným nežnosťou. Na očiach sa jej zatriasla slza a cez ňu pozerá naň pohľadom prosebným, akoby očakávala milosť. „Nemožno to premeniť?“ nalieha naň, v hlase ostatný záchvev nádeje a úfania.

Syn sedí pred ňou zničený. Na čele perlí sa mu pot v mohutných kvapkách. Ruky žmýka, premína sa na sedisku. Sila duševná nalomila sa, popúšťa… No cez ten tmavý chaos zasvietili zas oči lesku zamatového, predstúpila zas vábna postava devy s okúzľujúcim úsmevom.

„Mama, ja ju ľúbim. Ja nemôžem…“ vyriekol hlasom dutým a pozrel na ňu so zúfalstvom v oku.

Ona iba prikývla hlavou a stisla pery. Slza, ktorá sa naliala do oka, prevalila sa dolu lícom a padla na stôl. Trvalo dosť dlho, kým sa zobrala.

„A kedy sa mieniš ženiť?“ pýtala sa už zas hlasom cele kľudným, zdanlive chladno.

„O rok. Prvej ani nemožno.“

„Jediné rozumné slovo, čo som čula dnes večer,“ riekla už svojím obyčajným, skoro posmešným tónom. No hneď doložila s dôrazom: „Áno, rozumné — netreba prenáhliť. Vyspi sa, vytrezvej trochu z opojenia — rozvažuj, porovnávaj. Drž sa rozumu a nie slepej náruživosti, lebo,“ tu sa nahla bližšie k nemu a pozrela mu svojím prenikavým okom rovno do očí, „tu nejde o ľahké, smiešne dobrodružstvo, tu je hra, môj syn, o života šťastie… To maj pred očima!“

Vstala zo svojho miesta a zavinšujúc synovi dobrú noc, zišla do domu. Niko ostal sám.

Chvíľu stojí pred ním obraz matere so slzou v oku. Tá slza ho straší — čo znamená? Čo vykonal materi na toľký zármutok? To, že ľúbi — ľúbi opravdive, celým srdcom; že stojí pevne pri svojej láske a nedá sa od nej odstrašiť?

Nie — nemožno ustúpiť! Načo by ju bol oslovil, načo by jej bol hovoril o citoch, načo by bol sľúbil? Nemožno ani rozmýšľať. Či nerozmýšľal celú noc, celé dopoludnie po známom plese? Čo má rozmýšľať ešte? To by znamenalo váhať, otálať, klátiť sa.

„Nie, mama, nejdem sa ja vyspať! Ja pred spaním sa rozhodujem; nerozhodnutý nezažmúril by oka.“ A pevným krokom pobral sa i on dolu schodmi do domu a cestou ešte pomyslel: ,Oprobujem i naďalej vzdorovať predsudkom,‘ a usmial sa. Zdalo sa mu, že podniká niečo mimoriadneho, že je on hrdina…



[115] Senj — pútnické miesto, prístav na severe Jadranského mora

[116] Bonaventura — názov podľa talianskeho bona ventura — dobrá cesta; je to bežný názov lodí

[117] castelo — (z lat.) zámok

[118] Novigrad — prímorské mesto v Dalmácii v okrese Zader

[119] Angeolina, Anzula — Angela

[120] oltár sv. Nikolu putnika — (z chorv.) oltár sv. Mikuláša — pútnika, ktorého uctievali ako ochrancu námorníkov

[121] biskup — ide o Josipa Juraja Strossmajera (1815 — 1905), prívrženca slovanských národných snáh, zástancu a vodcu chorvátskeho národa, podporovateľa literatúry a umenia, zakladateľa Juhoslovanskej Akadémie v Záhrebe, múzeí, chrámov ap. Mal zásluhu na vydávaní kníh, zbieraní rukopisov atď. Ako člen rady Chorvátska v Záhrebe domáhal sa rovnoprávnosti slovanských jazykov na školách a v úradoch. Bol zástancom nezávislosti Chorvátska. Bol prívržencom ilýrskej myšlienky, bojoval proti maďarskému a viedenskému centralizmu a bránil práva Slovákov i Rumunov.

[122] Ave Maria — (lat.) Zdravas Mária; ranné, a večerné zvonenie

[123] kvapky „od matice a matrúna“ — kvapky proti rôznym žalúdočným a črevným chorobám

[124] Bonina — Bonifácia

[125] Didi — Eduard

[126] Dobro mi došao! — (chorv.) Vitaj!




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.