E-mail (povinné):

Stiahnite si Dom v stráni ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Dom v stráni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1073 čitateľov

Koniec

Keď sa Niko odoberal od Dorice, dovedúc ju k domu zorkovićovskému, riekol jej:

„Idem k Zandomemu. Ja som tak vzrušený, že by nemohol nič robiť. Dnes mi bude sviatok.“ A doložil v rozochvení, „sviatok najväčší v živote.“ Pozreli významne jeden na druhého a porozumeli si. I jej sa zdá, že až teraz sa smie oddať svojim citom, ktoré ju neodolateľne viažu k nemu.

No vzdor tomu ona je nerada, že jej Niko sa priatelí so Zandomem. „Rád sa vysmieva,“ podotkla ona.

„To je pravda. Často je i trpký. No vzdor tomu on je dobrý: lepší, než sa nazdávame. Prečo je taký? Nediv sa — má i on svoj kríž. Žena ho nemôže pochopiť, upodozrieva a stopuje ho na každom kroku. Keby mal druhú ženu, bol by inakší.“

„Ktovie!“ odpovedá ona roztržite. Vidno, že jej myseľ už dlie pri druhom predmete.

Zandome sedí nad knihami v svojej pisárni. Ako každý rok, i teraz má o novom roku roboty s komputmi. Ráta sa s težakmi, ktorí mu oddali mušt a zato odberali od neho celý rok, čo sa potrebuje v domácnosti. Účty on drží v poriadku: nepripisuje, ale ani neodpúšťa nikomu. I komputy uňho sú púha formálnosť. Težak vypočuje lajster: koľko a začo dlhuje, s čiapočkou v ruke, a keď sa dozvie konečný výsledok, prikývne spokojne: „Boh vám daj zdravia, hospodáru!“ Odchodí od neho v povedomí, že Zandome hľadí na svoje, ale nekradne. Podajeden nemá ani vôle počúvať, začo je dlžen. „Len povedzte, hospodáru, koľko vychodí…“

„Nie tak — kamarát! Počúvaj a súď.“ A číta mu neúprosne celý lajster a keď skončil, poznamená: „Vidíš, že si múky strovil primnoho. Pohroz ženským, nech nemrhajú. Múka je drahá…“

V tejto práci ho zastihol Paško.

Oko sa mu leskne, tvár je vyhriata, v pohyboch pružnosť a sebavedomie. Zandome ho premeral svojím okom a na tvári sa mu zjavil úsmev.

„No, pozri do zrkadla — povedz, či sa poznáš!“ zvolal Zandome. „Pamätáš ešte, čo som ti bol sľúbil!?“

Paško ho chytil za ruku a stíska ju mocne, akoby ju chcel rozmačkať.

„Len mi nepolám kosti naostatku,“ zvolal naň v smiechu. „Teda v poriadku — všetko?“

„No, chvalabohu!“ zvolal Paško.

„Bohu sláva!“ odpovedá i on, vypnúc ruky s komičnou vážnosťou. „O dvoch bláznov na svete menej. Hrali ste sa na schovávačku: a konečne sa našli. Bol už i čas, veru!“

„A za to všetko musím vám ďakovať. Čo by bolo, keby nie vás?“

„Neustávaj sa, priateľu. Druhí tam mali prsty: ja som babrák proti takým majstrom… Keď ťa prvý raz vyobšíva tvoja Katica, poďakuj sa ty šore Anzule. To si zachovaj a, preboha, nevolaj ma z povďačnosti za kuma.“

„A vy ste mi z úst vyňali!“

„No o tom potom. Zdá sa, že musíte najprv pochovať úbohého Mateho. Čo on?“

„Čaká smrť. Hovoril ako pop. Všetci plakali. Šor Niko vám môže povedať. I šor Ilija pekne hovorili…“

„Môžem si predstaviť! Hotový snem dalmatínsky! A potom, kde sa pohovorí toľko a krajšie ako u nás? O to nieto núdze, môj priateľu!“

Paško sa odobral od Zandomeho. Jeho žartovné poznámky nemohli rozohnať dojmy, ktoré si z Mateho domu odniesol. Ostatne on Zandomeho ani nepočúval.

A Zandome sa zamyslel. Výsmešné oko vzalo zas výraz zamyslenosti, ba smútku. Nuž nebol to rozpustilý Zandome…

Z myšlienok ho vytrhlo klopanie. Vo dverách sa zjavil Niko. Zandome ho privítal s radosťou. Črta zamyslenosti vyhladila sa zaraz.

„Aha!“ zvolal, primknúc mu kreslo. „I ty zo spovede! A to generálnej, ako čujem. Pozeráte ponad hlavy nás hriešnikov všetci tahore, k hviezde polárnej.“

„Nevysmievaj sa ty — daromná vec! Smrť je sama v sebe nesmierne velebná; jej velebe nikto neodolá. Ja stojím pod dojmom jej tajomnej moci a nemôžem sa mu nijako vymknúť. A preto dnes žarty na stranu.“

„Ja ti neodporujem,“ pripúšťa Zandome vážnym tónom. „Keď žartujem, z toho nenasleduje, že neľutujem Mateho. Naopak, často rozmýšľam, prečo sa mal carcinom[212] práve doň zasiať. Má toľko úrodnej pôdy, napríklad hneď v našom meste! A môj plytký rozum vystihol iba toľko, že sa dobrým zle vodieva. To je úkaz každodenný. Veď i národ hovorí, zlá zelina nevyhynie…“

„Ty ešte vždy žartuješ. Ja ti raz rozoženiem žarty. Odvediem ťa kamsi.“

„Viem už — k chorému. A v tom veru neviem, či ťa poslúchnem. Mňa nikdy nepresvedčíš, že hynutie človeka má v sebe čo povznášajúceho. Mňa to skôr znižuje, ochromuje. Oslabuje mi energiu, berie mi vôľu k práci. A ja teraz mám v hlave projekt veľmi dôležitý.“

Niko pozrel naň pozorne. Zvedavosť rozohnala dozvuky pohnutých výjavov pod Grabovikom.

„Pamätáš sa, keď sme to mali tú dišputu u nášho šora Iliju? Pohovorili sme dosť všeličoho. Máločo menej, než vy dnes pod Grabovikom. Ja som sa tou vecou zaoberal bližšie.“

„Čo — ty, Zandome!“ zvolal Niko prekvapený a začervenal sa od radosti.

„A prečo nie práve ja? Možné je všetko, ako hovorieval veľký Korzikán.“[213] Usmial sa Zandome. „Krem toho som uviedol do poriadku komputy s težakmi, urobil inventár môjho nevelia i viedol sedemročnú vojnu s domácimi mocnosťami…“ Chcel sa zas usmiať, ale v očiach sa mu toho úsmevu nenašlo. Vyšlo skôr z toho niečo veľmi smutného.

,Musel mať zase scénu,‘ domýšľa sa Niko, ,žarty mu akosi nejdú.‘

Zandome pokračuje zas svojím spôsobom.

„Vaše reči dlho mi cvendžali v ušiach. Blahobyt, pokrok, zjednotenie… Ba raz i Ilýria sa mi vo sne ukázala. Ostarela trochu, pobledla ona, pre ktorú sa toľkí oduševňovali! Ja sa do toho všetkého málo rozumiem, ty vieš. Slovám neverím a oduševniť sa neviem. Ale verím čísliciam — a tie, či vieš, čo ma naučili?“

Niko pohol plecom, hľadiac naň pozorne a čakajúc, čo z toho všetkého vykvitne.

„To, že nám veľký groš spod nosa berú takí Okladinovci a podobná čeliadka. Azda neveríš? Najprv kúpi lacno moje víno, potom ho predá zas lacno. Alebo ešte skôr zmieša ho s talianskym alebo druhým vínom, alebo hádam najskôr zmieša ho s vodou z mestského vodovodu. Dosť na tom, pozbaví moje víno individuálnosti. A okradol ma ešte tretí raz, lebo na takto rok kúpi ho odo mňa ešte lacnejšie.“

„To je pravda,“ prisviedča Niko.

„Nasleduje otázka: prečo by ja sám nemohol predať moje víno? Prečo by malo zahynúť anonymne, alebo pod cudzím menom, keď môže obveseliť ducha dakde v Pešti lebo Viedni pod menom napríklad Carety. Ja by mu dal ženské meno. Je ohnivé a prudké a hádže iskry — nuž sťa žena. Čo ty povieš na to?“

„Ja? Že sa musí vydariť, na čo sa ty podberieš…“

„Nie. Ty povieš: dobre, ale kde ti je kapitál!“

„No ten by sa našiel,“ zvolal Niko.

„U vás — to už vieme. Vidím i ja, že musím zas podniknúť útok na mešec tety Anzuly. Bez nej, ver mi, nepohneš sa ani na krok.“

„Keď ju presvedčíš, ona sa nebude vzpierať,“ riekol Niko.

„Presvedčím ju ja ľahko. Ja chcem z najlepšieho hrozna mať víno, držať ho a riadiť aspoň rok vo vzornej pivnici a potom ho predávať na veľko a na drobno, pod svojím menom. Bol by hák, ak by mu nenašiel odbytu! Hrozno podlejšie nech slúži nášmu težakovi k domácej potrebe — vyberané hrozno beriem ja pod svoju správu, ja ho zariadim, ja ho predám, to sa vie, za dobrý groš.“

„Teda Vinárska zadruga v druhom, opravenom vydaní!“ preriekol Niko.

„Vinárska áno — zadruga ani za svet! Spolkov ja nechcem. Najviac ak by sa dal prehovoriť na firmu: „Ivan Dinko Guljanović i drug.“ alebo: „Niko Dubčić i drug.“ Meno nerozhoduje. Dvaja sa ešte môžu zniesť, piati už čosi ťažšie, päťdesiati nijakovsky! Potom k vedeniu Zadrugy nemáš ľudí, k vedeniu firmy — to je niečo iného. Tu som ja a ty a tí ešte, čo si ich nájdeme. Teda: čo ty na to?“

„K novým podnikom nemám ja času,“ riekol Niko trochu sklamaný. Po dlhom úvode očakával druhý podnik. Taký, kde by bol vtiahnutý i težak; ak i nie každý težak, ale aspoň dakoľko z predných, aspoň pre začiatok.

„Vyštudoval si vinársku akadémiu a predávaš svoje víno kadejakým Okladinovcom a Kohnovcom,“ posmeškuje Zandome. „Závisí pravda od vkusu, komu predávať. Môjmu vkusu to nezodpovedá…!“

„A kde ti je pivnica na takú špekuláciu?“

„Pivnica? To je hlavný bod môjho programu. Ja si vystavím pivnicu. ,Prvú Pravú Pivnicu‘ v Dalmácii. Pivnicu totiž, ktorá bude pod zemou.“

Pozrel na Nika, usmievajúc sa. Niko sedí bez zvláštnej účasti, ešte vždy zamyslený.

„Kapitál by mi poskytla teta Anzula,“ dodal sebavedome.

„Prečo nie?“ odpovedá Niko. „Podnik je životaschopný, v tvojich rukách musí sa vyplatiť. Ale pri tom všetkom ja som nie oduševnený za tento plán.“

Zandome sa pohol v svojom kresle a rozložiac sa pohodlne, s cigaretou v ruke, pozerá naň vnímavo.

„Čujme teda tvoj plán.“

„Nie som oduševnený, hovorím,“ začal Niko. „Prečo? Keby bol Ivan Guljanović vypracoval stanovy Zadrugy a prišiel pýtať kapitál na stavbu spolkovej pivnice a jej vzorné zariadenie; keby bol pýtal peňazí na zakúpenie muštu alebo hrozna: ja by sa bol zaradoval, bol by s ním s telom, dušou. Takto je to podnik privátny, bárs opakujem, že výnosný. Teta Anzula otvorí mešec, bez otázky: lenže nie s takou radosťou, ako by ho otvorila, keby podnik bol verejný.“ Zas zamlčal a na tvári sa mu rozprestrel výraz žiaľu. „Prečo odstrkuješ ľud od podniku, ktorý by ho mohol postaviť na nohy? Prečo si tak tvrdého srdca k nemu? Veď viac-menej vyšiel si z neho tak ako i ja, žiješ z neho a s ním ako i ja. Práve dnes som si zas umienil, že budem pracovať na jeho pozdvižení a blahobyte, a hľa, ty ma vyzývaš práve dnes založiť podnik, ktorý mi zabezpečí pekný úrok z težakových mozoľov…“

„Nuž dobre — teraz nech sa čuje i druhý zvon, ako hovorí náš národ. Čo ja chcem? Ja chcem, nech težak dôkladne kope, ako svedčí polieva — vôbec nech obrába svoje vinice statočne a dokonale. Nech mi dodáva hrozno dobré — ale do vína nech sa mi nestarie,“ zvolal Zandome skoro slávnostne a vážne. „V tých veciach je on nedouk, hlúpy a zaťatý, ukrutný nepriateľ sám seba. Veď nejeden nevie ani svoje sudy povymývať, ako sa patrí, pred oberačkou: t. j. nechce, lebo to nepovažuje za potrebné. Preto sa mu v nich víno zosmradne, že nemožno s ním nikam. A takého zadubeného zanovita ja pripustiť do správy podniku! Dať mu právo rozhodovania nad tým, čo som ja založil horko-ťažko a čomu on nerozumie a neverí? Ja ho odtrhovať od roboty, ktorú len on vie vykonávať ako svedčí, kradnúť mu čas zasadnutiami výboru a valného zhromaždenia, kde chce každý preukázať aký je rečník, kto zavoňal do novín? To nie! Težak nech kope, riadi svoju vinicu — ja mu dám prostriedkov a spôsobu k tomu: víno opatrovať, predávať, s čistým osohom disponovať chcem ja. A ktovie, či výlučne k môjmu obohateniu? Možno, z čistého odkvapne dačo i tomu tvojmu težakovi.“

Niko začal počúvať pozornejšie. Dľa týchto spádov šípi, že Zandome má ešte čosi za lubom.

„Ja z čistého by dal niečo i težakovi: možno, modrého kameňa, alebo podporu k dobrému obrábaniu. No ale najprv musel by mať čistý osoh.“

„To je dobrý nápad,“ pochvaľuje ho Niko.

„Teší ma, že uznávaš konečne,“ usmial sa Zandome. „Ja chcem byť neobmedzeným pánom môjho podniku. Sedliaka budem držať v reze, lebo len tak sa dá s ním vyjsť. Ak bude prostriedkov tam o dakoľko rokov, ak sedliak preukáže, že je zrelý tvoriť spolky a ja ostariem, alebo zbohatnem — dobre, nech si utvorí svoju Zadrugu. No ja neverím, že by to bolo tak skoro.“

„Ktovie!“ odporuje Niko. „Snáď prvej než sa nazdávame.“

„Tu ti je môj návrh v celosti. Zaoberaj sa ním, premýšľaj — beztoho budeš ty odborným správcom.“

Niko sa nevzpiera. Uznáva, že je sám súcejší k takej veci, než jeho priateľ. Zandome je dobrý, ale v otázkach peňažných prísny a bezohľadný. S takými ľuďmi náš človek nerád ploty pletie. Má radšej úžerníka, ktorý ho pri odieraní hladká, než pomocníka, ktorý ho pri pomáhaní hreší. On sa úfa, že s ľudom omnoho lepšie bude vedieť vychádzať.

„Ináč ešte do jari budeš mať príležitosť poučiť sa o veci,“ rozkladá Zandome ďalej. „Prv, než sa do čoho chytíme, treba poprezerať dakoľko podobných podnikov. Dalo by sa to spojiť s tvojou svadobnou cestou,“ usmial sa Zandome, „ktorá sotva dá dlho čakať na seba. Tak by sme mohli vzornú pivnicu nazvať ,Pivnica Dorica‘, bárs groše by dala teta Anzula.“

Po Troch kráľoch zavítala pravá zima — dalmatínska totiž. V noci holomrazy so srieňom, vo dne slnce a teplo. V nedeľu zastavil sa Niko v Čitateľskom spolku — našiel tam i Zandomeho, ako načúva dišputy.

„Otrávili ma už dišputami!“ žaluje sa Nikovi. „Hrozní ľudia! Hádajú sa, či by bolo lepšie, keby bol dážď, alebo keby bolo slnce? To sa rozumie, i dážď i slnce, ako vyžaduje potreba. Ja by najradšej dakam na čerstvý vzduch…“

„Ja idem pod Grabovik,“ odpovedá Niko. „Ak sa ti páči — poďme.“

„Teda predsa chceš oprobovať na mne tie tzv. silné dojmy! Radšej by nešiel; nuž ale povedalo by sa: Zandome je zbabelec. A my poďme.“

Keď poodišli, začal zas neúnavný Zandome:

„Nuž čo je s naším podnikom? Čo vraví teta Anzula?“

„Ona je náhľadu, ktorého som bol i ja. Núdza nenie o kapitál, ale o súcich ľudí. Predvída, že my sami nezdolieme toľkú robotu.“

„Núdza o ľudí! To má pravdu!“ zvolal Zandome neobyčajne živo. „To je pravda. Nieto ľudí. Čo sme nechceli chodiť do školy, my sme kupci a statkári. Tí, čo vychodili školy a dobre sa učili, sú všetko rad-radom advokáti a doktori. Kto bol v učení slabší alebo nemal groší na karambol po Hradci[214] a vo Viedni, utiahol sa do seminára alebo práve na učiteľskú preparandiu… Druhých stavov medzi nami takrečeno ani niet. No nič to! Nech sa nám len podnik vydarí! Z tých nádejných seminaristov vytiahneme my dvoch-troch spod tonzúry. Dáme im podpory do vinárskej školy alebo obchodnej akadémie, daktorého pošleme do priemyselnej školy za debnára. Súcich ľudí budeme mať, koľko chceme. Veď by to bol hriech, keby malo ostať takto naveky! Na našich stranách nenájdeš súceho stolára ani kováča. V celej krajine nieto priemyselnej školy! Nemáme technikov. Naše vodopády idú padnúť cudzincom do ruky. Slovom — náš rozvoj hospodársky je ešte v plienkach. Sme národ sedliakov, pastierov, popov a učiteľov. Nemáme vôle vyškrabať sa na postať trochu vidnejšiu! Ale zato v Čitaonici pestujeme vysokú politiku, delíme Európu a Ameriku…“

„Prečo nevystúpiš s týmito náhľadmi?“ pýta sa ho Niko, zadivený a zarazený. Nenazdal sa nikdy, že Zandome myslel i na takéto veci.

„Sotva by našiel miesta v našich novinách,“ zasmial sa zas šelmovsky. „Majú toľko druhého materiálu! Treba napríklad rozhodnúť: kto je najväčší Hrvat doby terajšej. Otázka nie tak ľahká, ako sa vidí. Velikánov mnoho — viac žiaľbohu, než ich môže uniesť náš malý národ. A keby mi dali kúsok toho miesta — tu by hneď skrsla druhá otázka: kto je vlastne ten Ivan Dinko Guljanović? Je národniak, či radikál,[215] obzoraš[216] a či pravaš, a ak pravaš: čistý a či nečistý?[217] Kde sa vyznačil ten čeľadník, že sa opovažuje dávať národu lekciu? Vari rečnil v daktorom zhromaždení? Kto mu bol otec? A keď hovorí o národnom hospodárstve. A naostatok — nech ukáže diplom…“

Ani sa medzi rozhovorom nenazdali, len keď vošli do dvora pod Grabovikom.

Tam je dnes veľmi živo, návštevy sa vymieňajú, jedna druhej podávajú kľučku. Prídu do izby, postoja, poprizerajú sa, odídu. Iní to vysedujú, vyvaľujú oči a odchádzajú pred večerom plní novín a látky k rozhovorom. Na chorého už netreba brať ohľadu, on beztoho leží nehybne, ničoho si nevšíma. Netrápi sa on už o nič na tomto svete. Domáci zas sa pouťahovali, každý do svojho kúta, a Jera — čo ona? Sedí sklonená pri posteli, o nikoho sa neozrie, ani o umierajúceho…

Zandome vošiel napred. Pri posteli zazrel učupenú Jeru. V druhej izbe pootvorenými dvermi akoby sa bola mihla svižná postava Barice. Ostatné ženské bohvie kde sa utiahli, čakajúc, kým nadíde rozhodný okamih…

No nemožno si nevšimnúť nášho Loleho. S čiapočkou na šedivej hlave vrtí sa ako na perách jeho vysoká postava, v páse tenká, že bys’ ju preštikol. Usmieva sa vľúdne a berie tu i tu pero omočené v prošeku a zvlažuje ním suché pery umierajúceho.

Kde sa tu vzal Lole? Prišiel sám, nevolaný ešte včera a už sa nevzdialil od postele umierajúceho. On je človek, ktorý každému v našom meste zatisne oči, alebo ho oblečie. A ak nie to, aspoň ho pomôže vystrieť na dosku. Keď do domu začne chodiť doktor a za ním don Roko, Lole čaká, akoby číhal. Ak za donom Rokom vtiahne i on — to je znak, že je smrť blízko. Postaví sa k posteli, obsluhuje umierajúceho, pozoruje, kedy nadíde zápas smrti, zapáli hromničnú sviecu: vôbec prihotoví všetko, aby chorý dôstojne a kresťansky odišiel na druhý svet.

I včera, keď ho Mate videl vstúpiť do izby, pochopil, čo on tu hľadá. Utíšil sa a neprehovoril od tých čias slova…

Lole, zvlažiac umierajúcemu pery, poodstúpil, ukloniac sa zdvorile Zandomemu a Nikovi, pohodil rukou, sťaby ich chcel dakomu predstaviť, ukážuc na posteľ. Zandome ho premeral od hlavy po päty v údive, kde sa berie v tom človeku táto náruživosť hľadieť na zápas smrti.

,Tiež podivné zamestnanie!‘ myslí si, pristúpiac k posteli.

Svetské myšlienky rozpŕchli sa razom — očima a celou bytosťou vpíja do seba obraz, ktorý leží pred ním; obraz desný, strašlivý a predsa pútajúci. Snaží sa nepozerať a predsa nieto moci, ktorá by zdolela odvrátiť oko, dychtive hľadiace na ten istý predmet…

Niko pozerá tiež pozorne, nachodí všetko tak, ako bolo, len jamy v tvári a na sluchách sú hlbšie, nos končitejší. Na prsiach, ktoré sa predsa ešte dvíhajú a klesajú, leží čierny kríž, symbol utrpenia a víťazstva…

Zandome číha, či nepostrehne v tvári trosky života. Zlomené oko upreté je kamsi do neznámych končín, bez výrazu, potiahnuté závojom smrti.

„Hovorí ešte — hovorí?“ pýta sa Zandome hlasom tichým, nesmelým.

Jera, čujúc ten hlas a tú otázku, zavzdychala bôlne a zakryla si tvár rukami.

„Nehovorí, prosím, šor Zandome,“ odpovedá Lole ochotne, nanahnúc sa k nemu horným telom. „Nehovorí už, lebo nepozná nikoho a zanemel.“

Zandome zvraštil čelo, že sa tento tu natíska medzi neho a umierajúceho, akoby chcel slúžiť jemu za vodcu v záhadnom údolí smrti. Potom i plač Jerin ho trápi, ako vôbec každý ženský plač. ,Niet v plači nič pekného,‘ myslí si neraz pri domácich výstupoch, ,a ženské si v ňom predsa toľme zakladajú.‘

Nemôže sa zdržať, aby nepristúpil bližšie. Naklonil sa nad umierajúceho, nad jeho prsia, ktoré sa trhane dvíhajú a klesajú. Chytil ho za ruku. Je nielen studená, ale i odpoly stuhlá. Iba prsty čo sa zachveli dotknutím teplej ruky Zandomeho; no hneď sa zas strnule vystreli. Nadvihli sa víčka akomak, ktoré dopoly zakrývali oko vyhaslé, bezvýrazné. A na Zandomeho tvári, ustrašenej a úzkostlivej, utkvieva pohľad umierajúceho, pohľad prázdny, zaťahaný hmlami. No pohľad sa drží húževnate, nehýbe sa z predmetu, ktorý si vybral, akoby bol naň prikovaný. Hmly rednú, zákmit v oku, iskra, konečne zas život — výraz! Mateho oko plné výrazu, života! Striasol sa pod dojmom toho pohľadu, ktorý s akýmsi poľutovaním upiera sa naň — pohľadu, ktorý sa vrátil z tamtých svetov, aby sa stretol ostatný raz s jeho okom, na pozdrav a či na výstrahu hádam…

„Rozhodne ma poznal!“ zvolal Zandome, i v úzkosti uchvátený akousi zvláštnou radosťou. „Poznal ma — ja vidím. Neboj sa, môj Mate!“

Pozdalo sa mu, že okom preletel milý úsmev.

„A že vraj nehovorí!“ obrátil sa Zandome k Lolemu. „Hovorí, celkom zjavne — ale nie ústami! Oj, človek sa môže vyjadriť nielen slovom. Hľa, tu ten pohľad — a ako zreteľne hovorí! Vraví viac, než všetky prázdne reči…“ Stisol mu studenú ruku a zvolal: „Zbohom, Mate — zbohom!“

A cíti, ako sa prsty v jeho ruke potrhli, no nemajú sily opakovať stisnutie a ten istý pohľad, úporný, výstražný…

„Divná vec,“ uvažuje Zandome, keď vyšli do dvora, „na ňom nepoznať, že by bol na mukách. Že nenie pri sebe! A ono je len v akomsi polosne. Čaká v predsieni smrti, kým príde rad naňho… Ale výzor, musím vyznať, je hrozný. Vzbudzuje čudné myšlienky, veru nie práve povznášajúce. Človek sa trápil, hrdloval, zháňal do úmoru, a keď by mal vidieť ovocie práce a namáhania, mal žiť bezstarostne, ako kapitalista žije zo svojich úrokov: práve v tom čase prídeš ta, kde je dnes úbohý Mate. Čo je potom už vlastne ten život ľudský? Aký má zmysel?“

„Mate by ti ľahko zodpovedal i tú otázku,“ odpovedá mu Niko. „Vysvetlil by ti, prečo nepozorovať na ňom muky, prečo s poľutovaním pozrel na teba, s výstrahou. On verí v druhý život, ktorý trvá naveky. To je jeho filozofia; jednoduchá — no, ako vidno, jemu dostačí, a čo je hlavné: nenechá ho v blate v rozhodnej chvíli, ako necháva nás, úbohých filozofov, neraz naše duchaplné mudrovanie…“

„Viera je klenot,“ prisviedča Zandome s hlbokým presvedčením, „neoceniteľný dar, kto si ju znal udržať. Žiaľ, že celá naša kultúra smeruje k tomu, pozbaviť nás toho pokladu. Neviem, komu tým osoží? Nám, úbohým filozofom, rozhodne nie. A spoločnosti ľudskej už práve nie. Šťastie, že práve úbohí, nešťastní, ktorým je údel utrpenie, si ju zachovajú. Keby nie jej, spoločnosť by pozostávala zo zúfalcov, svet by sa pretvoril v predpeklie…“

V ten deň cele iste čakalo sa v našom meste, že sa ohlási „mužský zvon“. Čakalo sa to už dakoľko dní — no Lole bol rezervovaný a nechcel sa vysloviť určite. No dnes, po odchode Zandomeho, vyhlásil, že sa blíži ostatná hodina. Zhromaždila sa rodina celá okolo umierajúceho; do pitvora a do dvora nahrnulo sa susedov a priateľov. Zdá sa, že všetci čakajú netrpezlive koniec drámy, možno, že i domáci sami. Veď konečne tento stav je neznesiteľný: život v dome od toľko dní vyhodený je z obyčajnej koľaje. Ivan nesmie vyjsť do poľa, povaľuje sa po dome alebo sa túla po dvore sem a tam, bez osohu a bez cieľa. Ženské sú žiaľom a plačom utrmácané; mimo toho i dom, otvorený vo dne v noci návštevám, podobá sa viac námestiu alebo krčme než domu. Spí sa málo, a čo sa spí, to je spánok nepokojný, ako na stráži, v očakávaní toho, čo visí nad domom, čo sa už zamedziť nemôže…

Vzdor očakávaniu, všeobecnému očakávaniu, mužský zvon sa neohlásil. Vyzvonilo sa Ave Maria na mrkaní a nenastala udalosť, ktorá tak určite mala nastať. Rodina strávila celý večer a hlboko do noci okolo postele a na svitaní odišli všetci na krátky odpočinok.

Ráno, keď už slnce dosť vysoko stálo, vstúpila Jera do izby. Mate leží nepohnute, ako včera — no nepoznať na ňom nijakej premeny.

„A čo myslíš?“ pýta sa tichým hlasom Loleho, „čo je to, pane bože?“

„Vždy jednako — vždy jednako!“ opakuje Lole v rozpakoch. Zahanbil sa, že sa prerátal. „Ja sám neviem, čo je to — nepochopujem, lebo ešte včera malo byť, čo malo byť. A dnes už sám neviem…“

Jere sa prestrašila.

„Keď už nevie Lole — a čo môžeme my vedieť?“ túži sa synovi. „A kedy to bude? Ach, bože, skráť jeho muky, skráť jeho muky a povolaj ho k sebe…“

Nevesta navrhla, aby sa pred Blahoslavenou Pannou zažala voskovica; syn je tej mienky, aby pozvali dona Roka modliť sa za smrť tichú a blahoslavenú nad umierajúcim. Čokoľvek kto radil, všetko urobili. Predpoludním bol i don Roko, odriekal modlitby nad umierajúcim, celá rodina padla na kolená a vrúcne prosí z neba milosť a zmilovanie.

Popoludní Mate ležal v tom istom stave ako včera a predvčerom.

Tu sa Jera odrazu rozhodla. Darmo je, treba siahnuť k druhým prostriedkom. Poslala potajomne po starú Ursu do Vrchov.

Bolo sa dobre stmilo, keď Ursa vstúpila do izby. Vonku sa trúsi drobný dáždik. Aby nezmokla, natiahla na hlavu vrece, ktoré tvorí na nej kuklu a dolu chrbtom padá jej nadol. Pod vrecom červená šatka, tmavá ohorená tvár so širokým nosom a veľkými zubmi — to všetko dodáva Urse zvláštny výzor. Ten sa ešte stupňuje tým, že Ursa drží v pravej ruke palicu, ktorá jej siaha temer pod pazuchu.

Všetci hľadia so strachom na neobyčajnú ženskú, o ktorej sa hovorí, že všeličo vie, lebo je v obcovaní s tajomnými silami. Ursa si je vedomá svojej povesti a, ako vidno, hrdá je na ňu.

Pristúpila k posteli a pozrela vnímavo svojím čiernym okom na umierajúceho. Všetci úzkostlive čakajú jej výrok: iba ten na posteli sa nehýbe, iba čo sa mu prsia trhano dvíhajú a padajú.

„A či sa on nenarodil v čiapke?“ obrátila sa Ursa k Jere.

Tá pozerá, nevediac čo odpovedať.

„Ja viem, že mal čiapku,“ vraví Ursa určite, palicou búchajúc o zem na dôraz svojich slov. „Ja viem, že ju má kdesi, pohľadajte!“

„A ako viete, preboha?“ pýta sa Jera, predesená nad tajomnou mocou tejto ženy.

„Viem, že ju má,“ tvrdí ona, pozrúc významne na všetkých. „Pohľadaj, ćerće moja, pohľadaj po truhlách a škriniach. Vidíš, ako sa trápi, a bez nej ti nemrie…“

Na všeobecné zdesenie potvrdil i brat Ivan, že sa Mate narodil s čiapočkou. Nebohá mať o tom často hovorievala.

„Pohľadajte — pohľadajte!“ vyzýva ich Ursa. „Musí byť kdesi.“

Zhľadávali po celom dome, poprevracali všetky truhly a škrine, vyťahali bielizeň. Vo veľkej truhle, kde bolo všakové náradie, klince, dláta, kliešte, staré podkovy a všakové haraburdy, pod schodmi, čo vedú na pôjd, našli malú škrinku, na nej vymaľovaná loď s nadutými plachtami na modrom mori. Je zamknutá táto škrinka, ktorú Jere dakoľko ráz videla, no nikdy do nej nenazrela. Kľúča nebolo a Ivan bez váhania založil dláto pod vrcheň a vyvážil ho zo závesov. Dychtive pozerajú, čo bude dnu. Nenašlo sa ničoho, len stará šatôčka so žltými kvetmi a v nej kúsok kožtičky.

„Veď povedám, že musí byť kdesi!“ zvolala Ursa, vezmúc kožtičku do ruky a položiac ju na hlavu umierajúceho. „A nech dakto ide zaraz po dona Roka.“

Ivan sám išiel dona Roka prebudiť, ten prišiel a začal odriekať modlitby pri horiacej svieci hromničnej.

Pred polnocou v tú istú noc vypustil Mate dušu.

Don Roko, vyprevadiac ho takto zo sveta, odbaviac svoju povinnosť až do konca, odobral sa na faru spokojný a tichý. Tej noci ho už nikto neprebudí, aby šiel k umierajúcemu.

Keď na svitání vyzvonili Ave Maria, zápäť za tým ozval sa „mužský zvon“, umieračik. Jeho tklivý hlas rozlieha sa mestom kvílive. Ľudia, pozdraviac Matku božiu nábožným vzdychnutím, pripojili otčenáš za Mateho dušu s vrúcim želaním: ,Pokoj vični daj njemu Gospodine!‘[218]

Na druhý deň ráno ubiera sa z chrámu pod Grabovik dlhý impozantný sprievod, pod krížom. Za krížom kráča don Roko v pluviáli, okolo neho okolití farári a kapláni. Za duchovenstvom zástup sveta, težakov, remeselníkov a pánov. Na konci sa valí čierna hŕba ženských a po stranách sprievodu skáču deti sem a tam poniektoré boso a všetky bez klobúka. Don Roko s kňazmi vstúpil do dvora, z dvora do domu. Dvaja chlapi s náručím dlhých voskovíc chodia pomedzi svet a rozdávajú sviece mužom a ženám. V dome a pred domom tichosť — no len chvíľku. Keď vystúpil don Roko z domu a za ním rakev, pokrytá čiernym súknom, rozľahol sa zrazu v dome krik a plač, výkriky a kvíľba i vykladanie. Okenice, ktoré boli dosiaľ pritvorené, rozleteli sa na všetkých oblokoch — v nich sa ukázali hlavy ženských, plačúc a kričiac. Spev kňazov a kantadurov prerážaný je výkrikmi ženských, menovite zúfalým krikom Jery, ktorá zhodila šatku z hlavy a trhá si vlasy. Keď sprievod prešiel popod obloky, sype sa na rakev zo všetkých oblokov kvietie, a padajúc na zem, rozšliapané je zástupom. Iba dakoľko žltých lístkov čo ostalo na čiernom súkne.

Zandome, kráčajúc pri Nikovi, stisol ústa a nehovorí. Ťažko mu je, nesmierne ťažko, čujúc tento nárek, krik a plač. I jemu sa nadúva hruď, nadchádzajú myšlienky na vlastnú smrť…

Konečne sa vzdialili, krik nedolieha zblízka, prehlušovaný tiahlym spevom kňazov a spevákov. Zandome sa obzrel, ta skadiaľ vyšiel sprievod. Obloky sú ešte vždy otvorené dokorán, v nich ženy kričia, plačú, zalamujúc rukami. V dverciach dvora stojí Ivan, v šatách všedných, zanedbaného zovňajšku, ako to vyhľadáva stará obyčaj; pozerá za otcom, ktorého nemôže doprevadiť na ostatnej ceste, skadiaľ nieto návratu. A ako vďačne by išiel, ta, za ním, kde ho srdce ťahá, keby to dopúšťala starodávna obyčaj! Takto nepozostáva iba stáť tu, sprevádzať očima sprievod, kým otca neodnesú…

No Zandome musí sa obracať znovu a znovu k domu smútku, kde v okne, čo je na štíte domu, kdesi na samom pôjde stojí osamelá ženská, ticho a nehybne. Ona nekričí, nezalamuje rukami, ale ticho, usedave plače, hľadiac za sprievodom, v ktorom sa uberá jej otec na ostatnej ceste. Je to Katica a za ňou vidno i hlavu Paškovu, tiež sklonenú smútkom.

Za sprievodom, sám a sám kráča Lole; už nemá čo hľadať v dome. Povinnosť ho teraz volá na cintorín, kde bude treba spustiť rakev do pripravenej hrobky.

„Ja už viac nikdy nepôjdem na pohreb,“ preriekol Zandome, keď vstúpili do mesta a nebolo vidno Grabovika a Mateho domu. „Nie, nikdy!“

Niko pozrel naň a zdá sa mu, že Zandomeho oči, tie usmievavé, figliarske — podbehnuté sú vlahou…

A keď sa predpoludním vracal sprievod do mesta, už bez Mateho, riekol Zandome: „No tak! I o ňom môžeme povedať: žil a bol… Na takto rok nebude nás upomínať na jeho život nič iného, ako čierne háby na jeho dievkach…“ A nasilu otrasúc zo seba smutné myšlienky, pýta sa zas už obyčajným hlasom:

„A kedy sa vyberieš na tú cestu?“

„Druhý týždeň po Veľkej noci…“



[212] carcinom (gr.) — rakovina

[213] veľký Korzikán — Napoleon I. Bonaparte (1769 — 1821)

[214] Hradec — tu Štajerský Hradec

[215] narodniak… radikál… — narodniak — člen nezávislej národnej strany — prvej chorvátskej strany v Dalmácii; neskôr sa od nej odtrhli radikáli, — prívrženci radikálnej strany, ktorá neskôr prijala Starčevićov program, prispôsobený dalmatínskym pomerom a účinkovala ako strana práva

[216] obzoraš — prívrženec nezávislej národnej strany v Chorvátsku, ktorej orgánom bol Obzor. Od „pravašov“ sa líšili tým, že hlásali rovnoprávnosť Chorvátov a Srbov.

[217] čistý a či nečistý — po smrti Anteho Starčevića (1896) sa strana práva rozdelila: na „čistých“, ktorí celkom odmietali Srbov, viedol ich dr. Frank a na „nečistých“, ktorí neodmietali autonómne spojenectvo so Srbmi — boli sústredení okolo časopisu Hrvatska Domovina

[218] Pokoj vični daj njemu Gospodine (chorv.) — Odpočinutie večné daj mu pane.

« predcházajúca kapitola    |    



Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.