E-mail (povinné):

Stiahnite si Dom v stráni ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Dom v stráni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1073 čitateľov

Oberačka

Nastala oberačka!

Ráno vstávať do dňa, líhať neskoro. Celý deň skákať, vrtieť sa, obhadzovať v poli i doma a predsa sa nežalovať na ustatosť. Oh, krásne dni, kde sa zberá požehnanie božie, pri speve oberačiek, došlých zo spevného Zagoria; zberá sa odrazu na hrsti, na koše, na putne do obrovských kadí, kde ho kyjmi pučia, gniavia na hustú kašu. Po uliciach a poľných chodníkoch zo všetkých strán ozýva sa neprestajný dupot mulov a mulíc, obťažených koženými mechmi. Po dva sa nadúvajú na samári sťa gajdy, v nich ločká hroznová kaša, premokajúc okolo hrdla a na stehnách mecha, kde sú pookrúcané špagáty. Za statkom letia upachtení pohoničia, pokrikujúc a strkajúc obrúčkami na svojich korbáčoch. Druhí, čo sa vracajú prázdni do viníc, vysadli na mula a letia besným úprkom po nové bremä, strčiac prst do ucha a vyspevujúc hulákave. Ryčanie oslov, vždy bodrých a neúnavných, ktorých i teraz, hoci sú i strhaní robotou, nadchodí besnota, keď sa stretnú s mulicou alebo oslom.

Nuž trma-vrma od svitu do noci, bez prestania. Všetko je pohrúžené v robote. Nikto nemyslí na dom ani kostol, na spanie a pohodlie — všetko zaujala jediná náruživosť: ponapĺňať kade a sudy, koľko ich len jest vo dvore a v pivnici, sladkým mokom vínovej révy.

Nikto sa nežaluje na ustatosť a zmalátnelosť. Každému žiari úsmev na tvári, bodrosť a veselosť. Težak je plný sebavedomia a hrdosti. Inokedy pokorný, plný zdvorilosti a poklôn, vykračuje si dnes hrdo ani kráľ, s čiapkou nad uchom so zalomenou hlavou. Ak ťa pozdraví, pozdraví ťa mimochodom, z milosti; ak pozrie na teba, pohľad jeho vraví: „Ja som, čo som a ty si obšivkár, lebo žiješ zo mňa…“

U Dubčićov je ani na jarmoku. Honci dochádzajú a odchádzajú, po jednom i po hŕbach. Neraz sa ich zhrnie, že celý dvor dudnie pod konskými kopyty. Niko sedí pred cieňou v svojom trojnohom kresle s knihou na kolenách. Do nej vpisuje, kto koľko odovzdal, či na dlh a či z dôchodku. Jure skáče s celým štábom zagorských šuhajov, krásne urastených, mocných, kydá kašu hroznovú do mier a stadiaľ do kadí. V každej kadi druhá brečka: V jednej biela, v druhej červená, v inej zase čierna. Vzdor trme-vrme, náhleniu a skákaniu, každá vec má určité miesto, každý človek vymeranú úlohu. Ak kto pochybí, zasekne celý stroj a nastane všeobecné rozčúlenie. Rozčúli sa gazda, rozkričí sa Jure, Vlasi začnú cifrovane kliať a muly pod mechmi plnými netrpezlivo dupkajú. Ba podsadne ich neraz kýsi ďas, počnú sa hrýzť, ryčať, skákať, vyhadzovať…

Z kadí prenášajú kašu Vlasi a Vlachyne pod preš a či už turne, a to na hlavách, ako je tu obyčaj nosiť bremená v dosť hodných šafľoch. Z nich sa neraz preleje sladký lepkavý mok a steká dolu tvárou a po hábach. Pekný národný kroj vlašských krásavíc premenil sa v oberačkovú uniformu, zalepenú muštom. Kŕdle včiel a osí roja sa okolo kadí a okolo Vlachov a Vlachýň. Pod cieňou sú turne, preše novej i najnovšej konštrukcie, medzi nimi je i primitívny prvotný preš, aký bol bezpochyby v móde ešte za rímskych časov, solídny, impozantný a jednoduchý. V ňom tlačí Vlach nohami kašu, sťa keď Slovák tlačí kapustu, a pod jeho stupajami syčí a cedí sa mušt pomedzi šranky a steká žliebkom do kamenice, zakopanej v zemi. Keď sa šranky naplnia terkeľa[161] až dovrchu, odhodia ich a terkeľ opášu mocnými, hrubými povrazmi. Na túto furmu položia hradu, ktorú šrauba potíska nadol, pod mocnými ramenami Vlachov. Na taký spôsob neostane ani zrnka celého, mušt sa vyprešuje do ostatnej kvapky. Suchý terkeľ hádže sa do jám, alebo do kadí, kde bude vrieť do zimy, kým ho nevypália na rakiju. Novšie a najnovšie turne sú zariadené na hriadle a páky. V nich sa hrozno veľmi snadno chytro a dôkladne vyžmýka. Z nádržiek sa mušt pumpuje a vedie dlhými kaučukovými cievami do sudísk, ktorých sú dlhé rady rozostavené v pivnici.

Toho roku prevzal Niko velenie nad touto komplikovanou robotou. Matka iba tu i tu zíde do dvora a poprezerá, čo sa robí. Jej príchod dostačí, aby sa utíšil najhorší zmätok. Jediný pohľad — a ona už vie, kde je počiatok neporiadku. Dakoľko slov tichých a krátkych a už zase tečie všetko v najlepšom poriadku. Sám mladý gazda cíti, ako pod jej pokojným pohľadom stratí sa i v ňom najhoršie rozčúlenie.

I v kuchyni je neobvyklá činnosť. No vzdor tomu nikto by neuveril, že sa tu varí ani v ktoromkoľvek veľkom hostinci — pánom, čeliadke i celému zástupu Vlachov a robotníkov, čo sú vo dvore i tamvon po viniciach. V určenú hodinu je obed hotový i v jedálni paláca, v čeľadnej izbe i na dvore. O jedenástej večer utíchne všetko. Každý sa poberá na odpočinok, ustatý, utrmácaný. Iba čo Vlasi, táto rasa obrov a železných ľudí, po denných lopotách trkocú ešte okolo vatry na dvore, alebo pri hundravých gusliach vyspevujú svoje nekonečné, monotónne piesne, alebo: vystrájajú šanty s robotnicami Vlachyňami.

V jeden taký oberačkový deň, že si sa nemal kedy prežehnať, dohnal Paško Bobica hospodárovi dôchodok. Niko, keď zazrel jeho vysokú, hrdú postavu, keď zachytil v jeho oku zlostný, vzdorovitý blesk, zastal v práci a obzerá si ho vnímave. Zišiel mu na um nočný výjav, keď musel skákať pred skalami mládencov — presvedčený, že Paško bol všetkému pôvodca… Stisol zuby, pred očima mu naskakujú iskry. Jeho potupiť, na posmech obrátiť pred težackou mládežou! Ostro pozerá medzi oči tomuto sedliackemu hrdinovi, ktorý každým pohľadom, každým pohybom akoby ho hľadel vyzývať, potupiť… akoby mu chcel ukázať silu, zručnosť svojich údov: pohybuje sa so vztýčenou hlavou, s čiapočkou nad uchom. Sebavedomie mu žiari z očí, smelosť a odhodlanosť. Chodí medzi svetom sťa aristokrat dáky, sťa pán a gazda: a čo je nepríjemné — každý mu ustupuje z cesty, ochotne a dobrovoľne, uznávajúc jeho nadvládu…

Na mrkaní zas dohnal Paško svoj dôchodok. Vo dvore sa už trochu prečistilo, cudzieho sveta málo. Čo ešte ich bolo, poodprával ich Niko. Pašku si nechal naostatok. Uvidí on, kto bude tu hlavu dvíhať!

Paško vyprázdnil mechy, vytriasol ich statočne nad kaďami, aby hospodárovho neodniesol ani kvapky. Prázdne mechy priviazal, pekne poskladané na samár a že pôjde. Tu zakýval naň mladý gazda a vedie ho do pivnice, ktorá je ešte prázdna.

Stoja zoči-voči, sami dvaja, ako nikdy dosiaľ. Na slepom okne kmitá svetlo kahanca, nezdolejúc vyhnať hustú tmu z kútov a spod klenby. Tamvon pokriky, robota — tu tichosť temer ako v hrobe. Merajú sa pohľadom, jeden druhého, oko im iskrí — v oboch skrsla myšlienka: ,Najlepšie by sa bolo odrazu porátať…‘

„Ty sa teda nazdávaš, že ma zastrašíš!“ začal Niko tlmeným hlasom, ktorý sa nesie dudnavou ozvenou v prázdnej pivnici. „Azda ma držíš za zbabelca!“

„Ja by bol zbabelec, podliak, keby sa nepomstil!“ zvolal Paško a tvár mu horí od jedu. „Ale zbabelec som nie, ani podliak, chvalabohu!“

„Mňa nezastrašíš, a čo by padali centové skaly. Len aby daktorá netrafila kohosi druhého…“

„Oj, ja viem, že ma môžete privaliť, hospodáru, i zakopať. Iba vám chcieť. Tam máte žandárov, súd, temnice… Čo čakáte? Čím skôr, tým lepšie: prv, než sa vám čosi prihodí. Potom už vám bude ľahko — nebude prekážok. A mne,“ dodal hlasom, v ktorom akoby zachvievalo pohnutie, „mne už beztoho všetko jedno: tu alebo na šibenici… Nuž tak, pane!“ dodal s iskriacim pohľadom. „Vy máte moc, spôsoby a ja — odhodlanosť…“

„Ó, nieže tak, môj sokole!“ A Nika polial rumenec hnevu, že sa ho ten opovažuje tak potupovať. „Nie, neboj sa! Nepošlem ja na teba žandárov, ani súd. Ja si už s tebou poradím sám!“

„Nech sa páči — kedykoľvek. Počuli ste, že sa nedurím.“

„A budeš mi prekážať?“

„Kým len budem môcť.“

Čo tu treba už vyjednávať? Tu už niet miesta slovám; mali by nasledovať skutky. Premerali sa očima, v ktorých blčí jed a nenávisť, v údoch nastala napätosť, akoby mali dvíhať ťarchu. Sú nerozhodní, či sa pochytiť zaraz a či čakať vhodnejšiu chvíľu. Krv v oboch vrie, prsia oddychujú sťažka. No vonku sú Vlasi, — začujú, priskočia, roztrhnú ich a škandál sa roznesie hneď dnes večer celým mestom.

V Nikovi sa prebudila rozvaha, opatrnosť. Zišla mu na um matka, ako by mu ona zazlievala, — zišli mu na um jeho plány, jeho úmysly, smerujúce k dobru a napomoženiu blahobytu ľudu. Zišiel mu na um Zandome, jeho výstrahy i posmešný pohľad…

Hnev vzkypel v ňom ešte väčšmi preto, že ho musí utlmiť, pritajovať. Cíti, ako je Paškovi ľahšie, výhodnejšie — jeho neviažu ohľady, postavenie. No načim sa premôcť, utíšiť hnev; v tom práve záleží jeho prevaha nad surovým, sedliackym parobkom…

„A čo máš proti mne!“ začal Niko, hlasom už cele pokojným.

„Vy to ešte neviete!“ posmeškuje Paško, hľadiac naň s opovržením. „A či sa vám hádam zachcelo posmeškovať!“

„Chcem vedieť, aké máš právo?“

„Každý má právo hájiť svoje… I sliepku hájim, keď sa k nej prikráda líška. To je povinnosť! I vy by ste sa hájili, keby sa vám kto vlámal do truhly, ktorá je vraj plná cekínov! A ja by nemal práva!“

„Jeho práva!“ — zasipel Niko a v hrdle cíti, akoby ho čosi stískalo. „On spomína akési práva!“

„Jej sa vyspýtajte — jej!“ odpovedá Paško cele pokojne, skoro chladno. „Vie stáť v slove, môžem povedať: bude i vedieť pravdu povedať… Oh, ona je vôbec pravdivá, úprimná! Čo na srdci, to na jazyku…“ Tu mu čajsi zišla na um jej láska, sľuby, vyčkávanie a stretávanie na odľahlých chodníkoch, pohľady zažaté ľúbosťou, všetko, čo prežil, čo ho k nej pútalo: lebo hlas mu zlyhal a srdce sa mu stiahlo od bôľu, ako v klieštiach. „A ja ako som veril! Ako som ju pestoval, štítil. K nej priviazal všetky nádeje, výhľady! Nech povie, čo sľúbila, keď odchodila do služby: slobodno nech rozpovie… Nie, bez nej mne niet života! Radšej temnica, radšej hrob, než takýto život. Ona ho podkopala, skazila… Vy, vy — čo ste ju privábili mamonou. Čo ste ju kúpili, zviedli na klzké chodníky. Ako had — sľuby, ligot zlata… Vy, vy — čo ste jej urobili potupu, hanbu pred celým svetom! Ej, bude vás ona ešte preklínať, bude — ej, bude oplakávať pravú lásku, čo zapredala za truhlu zlata, čo zahodila do bahna, čistú, veľkú — pošliapala bezbožne nohami, zaprela, zradila… A ja že sa vás mám báť, hospodáru? Ja? Vyžeňte ma zo svojej zeme, z ktorej vás kŕmim, tučím mojimi mozoľmi — vyžeňte, beztoho bude prekliata, tŕnie a bodľačie bude rásť na nej! Vyžeňte, zatvorte, ožobráčte — a ja sa nebojím…“

Niko sa neoboril naň, ani len neodpovedá. Jeho zúfalstvo otriaslo ním do základu — cíti čosi ako ľútosť, hádam i súcit. Ten je skutočne tak hlboko, že ho nemožno hlbšie zrútiť: stratil všetko — nemožno mu už ničoho odňať… A potom i podozrenie, pochybnosti! Koho ona ľúbi: jeho a či tu toho? Čo ju púta k nemu — láska ozajstná a či len zlato, lesk a prepych?…

A jemu sa zdalo všetko tak jednoduché, prosté. Života niva plná kvietia a bájneho svetla. Cieľ životný cele jasný, určitý… A tu odrazu záhada, ktorej nevidíš na dno. Možno, v hlbinách sa skrýva sklamanie, vytrezvenie, snáď i banovanie. Kto môže prehliadnuť nekonečné pláne budúcnosti? Kto vidieť všetky skerky a zvraty, priepasti a trasoviská?

Hľa, i Zandome nadhodil čosi že tam v tých sférach nájde mnoho temného, záhadného. Nuž, záhada je tu, hneď na počiatku; ťažká, nerozriešiteľná. Kde on má spôsob vniknúť do ženského srdca, vyznať sa v každom záhybe, prehliadnuť každý kútik! Tamtoho zaviedla, opustila, zradila: kto mu zaručí, či neopustí dnes alebo zajtra jeho?

„Oh, Zandome mal pravdu!“ uznáva sám v sebe. „Je ľahtikár, ale mal pravdu. Kto sa tu vyzná?“

Paško hľadí naň, zamysleného, utrápeného skoro, zvysoka. Čosi mu šepká, že zvíťazil. Do kalicha pôžitkov nalial mu kvapku horkého jedu… Zasadil mu do srdca tŕň, ktorý sa nedá ľahko vytrhnúť. Pripravil ho o vieru, zasial doň pochybnosti, podozrenie — teraz len zrnko, to je pravda: no zrnko môže vzísť, rozrásť v strom veľký…

Ožila v ňom nádej, divoká, neodôvodnená; no predsa nádej, že sa boj skončí jeho víťazstvom. On to cíti, má akúsi predtuchu. A zúfanie ho minulo, akoby bolo vyšlo nové slnce.

„Už nemám tu roboty, hospodáru?“ pýta sa hlasom cele pokojným, s vyjasnenou tvárou. „Ja idem…“

A odišiel, nikto ho nezadržal.

Niko už naň nemyslí. Vyšiel za ním z pivnice, hľadí k nebu, posiatemu trblietavými hviezdami. Ony sa smejú, ihrajú na čistej oblohe, a jemu v duši temno, ťažko a clivo. Kde je rozlúštenie záhad, všetko je jasné… Pozatváral pivnice obrovskými kľúčmi, umelecky skovanými a šiel do domu.

Pri večeri sedí zamyslený; sotva sa dotkol, čo mu predkladajú. Mať vidí, že ho čosi trápi; šípi, že to súvisí s tou spod Grabovika. No nevystíha, nevypytuje sa, len tu i tu pozrie kosom naňho. Ako sa trápi! Oči mu nesvietia svitom bezstarostným; hľadia do diaľky, zatiahnuté závojom smútku…

Áno, neposkytol mu uspokojenia ani kľud, ktorý veje naň z bytosti materinej. I ona je hladká, vznešená, ako to nebo… Nikde pokoja, nikde rozlúštenia!

Vytratil sa zas do dvora. Tam už všetko ticho, iba čo okolo vatry dudajú Vlasi. I z mesta odkiaľsi dolieha spev, tiahly, neveselý.

Vyšiel na ulicu, potom na námestie a už sa spúšťa známym chodníkom dolu briežkom. Srdce mu nepokojne bije. Pretúrov dom sa mu belie v svetle mesiaca, tichý, tajomný. V jednom obloku ešte sliepňa svetielko. On vie, čí je to oblôčik. Bystrým krokom zišiel do údolia, hodil skalku na biely krov a už závora vŕzga na vrátkach. V bráne ho čaká Katica, obliata bájnym svetlom mesiaca.

Jej zjav zahnal odrazu všetky trapy a muky. Oh, láska je predsa len mocný lekár, ona poskytuje balzam, lieči rany! Ako je sladko spočinúť v jej tôni, ako sa vlieva mier do srdca, a pokoj!

Sadli na lavičku pod ostreším, hlesnú kedy-tedy slovíčko. Z mesta dolieha tiahla, smutná pieseň; teraz ho uspokojuje, nezanecháva v ňom nič prázdneho, nedokončeného… On sedí, ako ustatý pútnik, zmučený, usužovaný — kochá sa v pokoji, ktorý sa rozhostil v srdci, zahnal pochyby a záhady. Spev tam odhora zosilnel, zdá sa mu, že jeden hlas vyráža z neho — hlas, ktorý sa v ňom ozýval pri večeri: zničil jeho mier…

,I on je medzi nimi,‘ myslí si, a mier sa stratil, kúzlo uletelo. Skočil mu pred oči celý výjav z pivnice a pochyby sa ozvali mocným hlasom.

„Či vieš, kto ma to kamenoval vtedy?“ pýta sa jej razom.

„Neviem,“ odpovedá ona ticho, sotva sa zvládajúc, aby sa jej hlas nezatriasol.

„Paško Bobica a kompánia,“ odpovedá on.

,Ako len zvedel!‘ trápi sa ona, a po tele akoby jej bol prebehol mráz.

„A či vieš, prečo?“ spytuje sa on.

Tichosť — no čuje dobre v tej tichosti, ako jej búcha srdce… Jemu je ešte ťažšie. Predtuchy, pochyby ho neklamali. Prichodí sa mu biť s Paškom a nevie, čia je tá, pre ktorú sa ide biť…

„Nemôže ťa vraj zabudnúť,“ riekol s nesmiernym namáhaním, akoby mal podvihnúť a odvaliť balvan. „On ešte nestratil nádeje. Míva, že si ho nezabudla…“

„Ja!“ vyriekla ona, chcela sa zasmiať, no smiech sa skončil zastenaním. Skočila pred ňu postava, strojná, hrdá, so vztýčenou hlavou, pohľadom plným odvahy. Taká, ako sa jej ukazovala v chvíľach samoty a snenia.

„A ja sa mu nedivím. Ťažko oželieť, čo ľúbime a čo bolo — naše… Či je pravda, že si sa mu sľúbila?“

On znáša veľký bôľ, akoby mu trhal srdce; a predsa sa vyspytuje, vystíha, lebo sa úfa, že ho pravda uzdraví…

Na Katicu akoby sa rútila planina,[162] ktorá ju ide pochovať.

„Dali sme si slovo. Ja som bola mladá. Čo sa potom stalo, viete sami najlepšie. A či som ja na vine, že mi odpadol od srdca? Koľko som sa natrápila!“ A hlasom jej prebíjajú slzy.

„Moja drahá, drahá…“ A hladí ju rukou po hlave. „A odpadol celkom — navždy?“ pýta sa jej, kloniac sa k nej.

Miesto odpovede pritúlila sa k nemu, akoby uňho hľadala záštitu.

„Že som ťa zaviedol bohatstvom, privábil mamonom! Aké hlúposti! Akoby sa láska dala kupovať…“ Hovorí on viac sebe, než jej, chcejúc rozohnať pochyby, upevniť vieru. „Aké podlé upodozrievanie, aká nízkosť!“ Rozhorľuje sa on. „No neboj sa, moja — neboj! Ja sa už s ním porátam. Naučím ho, ako treba zabudnúť.“

Katica cíti hrozbu, aká zneje z jeho rečí; že sa idú zraziť dve sily, z ktorých jedna musí podľahnúť. Chytila sa ho kŕčovite za rameno. „Oh, nerobte — dajte pokoj…“

„No, neboj sa: tebe nebude nič. Ani vlas na hlave sa neskriví. Ale skončiť dákosi načim. Takto nemožno ďalej.“

„Ja budem žiť vo večnom nepokoji. Dajte mu pokoj, netýkajte sa ho. On je zlý, nehľadí na nič!“

On neodpovedá, hľadí pred seba, akoby rozmýšľal o čomsi. A medzitým ona hynie od strachu. Tuší, že sa má stať čosi, snáď nešťastie, alebo aspoň posmech. Príde do reči, budú sa jej posmievať…

A keď odišiel, naoko cele spokojný, bez hnevu, ona s úzkosťou pobrala sa do komôrky. Drží ju strach pred čímsi neznámym, no veľkým… A keď zaspala, ukázala sa jej jeho hrdá postava, so vztýčenou hlavou, ale zakrvavenou. Strhla sa v strachu, a prebudila sa v znoji. V strachu nemala ani kedy myslieť na Nika… I ráno sa prebudila s jeho krvavou predstavou. Stojí jej ustavične pred očima; hľadí na ňu svojím odhodlaným pohľadom, so zvláštnym leskom v oku, ako na ňu hľadieval. Chcela by tú predstavu zapudiť, volá na pomoc svojho Nika: no jeho obraz je bledý, neurčitý, rozplýva sa v hmle.

Čo robiť? Kto jej poradí?

Všetko sa jej zdá, že najlepšie by bolo ísť k Zandomemu. ,Posmešník je — mrcha človek, pozerá tak nešťastne na každú, ale predsa…‘ A k nemu sa jej vracia myseľ jednostaj. On porozumie, odrazu sa vynájde, nebude vytýkať, ani zazlievať, ani hrešiť. A čo je hlavné, on vie i mlčať, kde treba: a to je hlavné, len aby nebolo rečí… I Nikovi je veľký priateľ. Niko dá moc na jeho slovo a možno slúchne ho i Paško, hoc je zaťatý zanovit, sťa mul…

Tak sa vybrala k Zandomemu hneď zrána. I jeho našla v pivnici, zafúľaného muštom, medzi hŕbou Vlachov a Vlachýň. I uňho sa pracuje na dvoch prešoch: bárs on svojich viníc nemá mnoho, dosť mu donáša svet za dlh. I uňho tiahnu Vlachyne so šaflíkmi na hlavách, ako v procesii, ibaže tieto tu sú všetko mladé a pekné. ,Platiť ich musím, tak i tak,‘ rozumuje Zandome. ,A radšej platím peknej ako škaredej. To je už moja obyčaj taká…‘

„Ah — Preturuša!“ zvolal milo prekvapený, keď ju zočil. „Čo si mi doniesla, ty hviezda od východu?“

„Mám vám čosi povedať.“

„Oh — či tak?“ Ona prisvedčila. „To pôjdeme do kancelárie,“ dodal veselo, naprávajúc vestu na sebe.

Robotníci vymenili významný pohľad. Podajedna Vlachyňa sa potuteľne uškrnula. Keď pán odišiel, sluha, čo načiera varechou do šaflíka, riekol:

„Tá veru pristane do jeho kancelárie!“

„Bodaj zhorela, i kancelária!“ ozvala sa jedna z Vlachýň.

Všetci sa rozrehotali.

Zandome voviedol Katicu do prízemnej izby, kde je kasa, písací stôl, dve-tri kreslá a kanapa. Keď zatvoril dvere na pisárni, sadol do kresla a pozrel na Katicu živo, skúmavo. No ona si ho veľmi nevšíma, zaujatá svojimi starosťami. Oko mu blúdi po jej oblej tvári s ľahkým nádychom rumenca a zastaví sa s pôžitkom na jej oku, s dlhou čiernou riasou, v ktorom utkvel výraz zamyslenosti a či skôr úzkosti. Obdivuje sviežu krásu, od ktorej akoby sa bola pisáreň rozjasnila; jej súmernú postavu i skladné pohyby. No zas badá na nej čosi, čo mu nedovoľuje, aby sa jej priblížil, ako možno k druhým návštevám svojej kancelárie.

,Krásna, bez otázky, okúzľujúca,‘ usúdil sám v sebe. ,Nikovi odpúšťam. Múdrejší ľudia stratili rozum pred menšou krásou. Aké tvary, len kde sa to našlo v sedliackom dome!‘

„Ja som vás prišla čosi prosiť,“ začala ona stiesneným hlasom.

„Prosiť? Skorej rozkázať! Slobodno, nech čujem. Tu som — ja poslúchnem…“ riekol trhane a oko sa mu zažalo. „Ale sadni najprv, ty ruža spod Grabovika!“

„Ah, prosím vás!“ odhadzuje ona lichotenie od seba. „Keby ste vedeli, v akom som kríži! Vy neviete, čo je medzi šorom Nikom a Paškom!“

„Hm — neviem všetko, ale šípim. Ľahko sa tu dovtípiť!“

Vyrozprávala mu všetko, čo sa stalo. On počúva so zaujatosťou a vážne. Už nebanuje, že sa ustávala k nemu. Už vidí, že ju neopustí. No vzdor tomu Zandome nielen že počúva, ale sprevádza pozorne každý jej pohyb, každé začervenenie — neujde mu ani jeden blesk z jej krásneho oka. Nuž nezabudol na seba, nezabudol — berie, zhŕňa pre seba, čo sa dá.

„Hovorím ja — ľahko sa tu dovtípiť! Vždycky som sa ja bál, že sa pohrdúsia pre teba tí tam. Ty ich budeš mať na svedomí, ty!“

„A či som ja vina?“

„Ja ver nie, duša moja! Tvoje oči — tie sú na vine. Na koho pozrú, svet sa mu zakrúti — v čerty rozum! I ja, chudák, celý deň nebudem mať pokoja. Ani mne nenie práve najlepšie môžeš mi veriť…“

„Zas posmeškujete!“ strhla sa ona v sklamaní a pozrela naň s výčitkou. „A ja som prišla pýtať radu, sama od seba, rovno k vám!“ dodala s prízvukom opravdivosti v hlase. „Myslela som, že mi pomôžete a nebudete taký… Máte ženu a deti!“

Pokýval hlavou melancholicky.

„Koľko ráz mi ich už vyhodili na oči! Akoby to bol zločin, mať ženu a deti!“

„Majte na ne zrenia! I vy máte dievčatá: dnes-zajtra vám narastú. Možno, pôjdu ku komu o radu a on keby miesto rady posmeškoval, žmurkal takto smiešne na ne…“

Zandomemu zmizol úsmev z tváre, i oko sa uprelo na ňu s výrazom vážnym. Dotkla sa ho na citlivom mieste; a len sa diví, kde sa našla ženská, čo takto hovorí v jeho kancelárii…

„Ty nezasluhuješ, aby lámal hlavu pre teba. No mám ohľad na tých dvoch. Blázni sú oba, ale vidím, nezblázneli bez príčiny. Tak teda ja to už zariadim dákosi.“

„Naozaj? Sľubujete?“ zvolala živo s leskom v oku, s veselosťou v tvári.

„Už som sľúbil — môžeš sa spoľahnúť. Jedného pošlem z dediny, nech nezavadzia tomu druhému…“

„Ktorého?“

„Hm — to je už moja vec!“ doložil s furtáckym úsmevom. „Kebys’ bola vľúdnejšia, možno by ti povedal, i ešte všeličo… Takto musím mlčať, lebo by sa kto vytasil s mojimi deťmi a ženou… Dosť na tom — pohrdúsiť sa im nedám.“

Uspokojená odišla z kancelárie, i veselá. Odpustila Zandomemu i paniu a deti. Už sa nebojí prekážok, ani posmechu — netrasie sa ani pre jedného…

Nuž povodilo sa jej dobre, ako sa nenazdala. Prečo by neišla ďalej, keď je už raz v meste a takto vyobliekaná? A skutočne pustila sa dolu ulicou. Kráča ako v snách, pred železnú bránu, a prútmi všakovak spoprehýbanými. Neotáľa nič — vstúpila srdnate do dvora, v ktorom je živo, veselo, ako vždy.

Prešla i dvorom, ktorý sa jej zdá byť ohromný ako pláň. I palác svojimi rozmermi, výškou a výstavnosťou akoby ju hrozil udusiť. Čo tu chce? Čo tu hľadá? Či ju kto volal? Ako sa tam predstaví, čo povie? Najradšej by sa vrátila, utiekla, utiahla sa pod prítulný krov otcovského domu. Ale ako sa vráti? Muly sa pobili medzi sebou, hryzú sa a vrieskajú, perúc sa i kopytami. Honci kričia, tíšia, nadávajú jeden druhému, pravda zakaždým šibnú okom hore, na terasu, kde vidno kohosi pod bielou šatkou.

,Ja tu neprivyknem nikdy!‘ zhrýza sa, stojac predo dvermi a váhajúc sa chytiť kľučky. Predstavuje seba gazdinou tu, ako rozkazuje, riadi a spravuje — nie, nikdy sa ona tu neudomácni. Všetko tak veľké, široké, vysoké… Čo je ona proti tomu?

,Darmo je — raz sa musím osmeliť; dnes či zajtra, všetko jedno. Poručenobohu — bude čo má byť…‘ A už neváha, položila ruku na kľučku a vstúpila odhodlane do veľkého, čistého pitvora. Mohol by byť svetlicou…

Do jedálne sú otvorené dvere, ale nieto ani v nej nikoho. Vidno, že nepočali ešte v nej jedávať. Pani sa drží ešte vždy terasy, bárs septembrové večery počínajú byť dosť chladné. Zato z kuchyne zaznieva hovor, ako kde je mnoho ženských. Katica sa obrátila ta.

V kuchyni našla Mande s mladou slúžkou a Vlachyňami.

„Vitaj, Katica — vitajte!“ zvolala Mande, opravujúc chybu, že jej v prenáhlení zatykala. „Či že sa zadivia hospodarica!“ Nevie čo robiť v rozpakoch. Nesmie s ňou zachodiť ako dosiaľ, musí mať ohľad na to, čo je a čo nebodaj ešte bude! Nuž bez otázky, ak sa čo nestane, ona bude tu rozkazovať a stará Mande slúchaj. „Hospodarica sú na terase okolo bielizne. Všetko sa zhrnulo odrazu. Ja že počkáme s bielizňou, kým sa v pivnici odtisne dačo roboty. Ale horký, len sa pretrhni!“ Na terase skladá šora Anzula do stôsov plachty a obrusy. Stôl je potiahnutý do tône, slnce pripeká dosť hodne.

„A — Katica!“ zvolala pani skoro radostne. Stiesnenosť spadla odrazu z hosťa, Katica pocítila, akoby bola prišla do svojho vlastného domu. Pani pristúpila k nej, tvár jej vzala medzi svoje mäkké, teplé dlane a pozerá jej do očú s úprimnou záľubou. Musí klopiť oči pod tým jasným, hlbokým pohľadom. „Teda si nás prišla raz i vidieť! My sme prali, aspoň nám pomôžeš, ak máš kedy.“

A Katica prichytila sa do roboty, radostná, že tak dobre obišla.

„Mande, choď dolu, dozeraj. Tmolí sa moc cudzieho sveta po dome. A na obed máme hosťa. Povedz i hospodárovi…“

Koľko sa jej bála, a hľa, ako sa pri nej cíti — dobre, nenútene. Akosi bezpečne jej je tu, pod jej očima: bárs sa cíti pri nej maličká, nepatrná… No jej vznešenosť ju nedláví lebo z jej bytosti veje na ňu kúzlo teploty, ktoré pozdvihuje, blaží.

„Zdá sa mi, že si trochu bledá — čo ti je dievča?“ prihovára sa jej, tónom temer materským.

Ona sa zapýrila v rozpakoch. Nemohla sa vyzradiť, že sa celú noc trápila. „Bolela ma hlava,“ vyhovorila sa i Katica.

„Blíži sa južina,[163] i mňa hlava bolí trochu. I mních počal dvíhať kuklu. Zato som sa ponáhľala s bielizňou: nech sa obriadi, kým nepočnú dažde. U nás keď raz príde dážď, nemá konca kraja…“ Katici sa vidí, že táto žena nemyslí o počasí, bárs o ňom zaujate hovorí, ale skôr že myslí o niečom cele druhom. A tu sa jej zdá, akoby bola na vine, akoby sa bola v čomsi previnila… Je srdečná, vľúdna, milá — no je strašne vznešená. Ona jej nebude nikdy hodna, nikdy rovná… A jej veľkosť zase ju pritisla, ako prvej pritisli ju veľké rozmery dvora a domu…

A pani si myslí: ,Zvláštna náhoda — i on sa žaluje, že ho bolela hlava…‘

Niko vyšiel na terasu, myseľ zaujatá robotou. Oberačka si ho podmanila úplne — chvíľami mu vyženie z hlavy i myšlienku na Katicu. No keď ju zazrel, takto znezrady, neočakávane, lebo mu Mande nepovedala, kto ho na terase čaká — tu sa mu tvár premenila razom. Výraz šťastia, radosti, uveličenia rozšíril sa na nej. Nie, nebol by sa nazdal! A to ešte obe spolu v jednej robote, v dorozumení a harmónii.

„Nech vidia i hospodár, koho tu máme,“ usmiala sa matka. „Na obed budeme spolu.“ Syn pozerá s nesmiernou vďakou na mater. Vo vytržení objal ju náruživo. „No zato ma nemusíš zgniaviť!“

„A ako si prišla na túto skvelú myšlienku!“ obrátil sa ku Katici, s výrazom nežnosti, šťastia. „Včera si nespomenula ničoho!“

„Bola som v meste — tak som sa ohlásila a tak som tu.“ A i ona vďačným okom pozrela na paniu. „Zadržali ma a ja som vďačne ostala…“ A zapýrila sa pod jeho pohľadom, plným radosti a šťastia.

„Moja mama je taká! Teraz je mne ľahko!“ A rukou pritiahol k sebe matku, ktorej oko žiari materinskou láskou. Druhou pritiahol Katicu a poberá sa s nimi k múriku, ktorým je obrúbená terasa odo dvora. „Takto by si už trúfal kráčať nie po terase dubčićovskej, ale i na kraj sveta, až do smrti…“

„Oh, hneď tak ďaleko!“ obrátila ona v žart jeho narážku. „I tu máš dosť roboty.“

„A starostí!“ zvolal on v smiechu. „Počínam byť v núdzi o sudy, muštu viac, ako sa myslelo.“

„Mladý gazda má šťastnú ruku: len čo chytil gazdovstvo do ruky, všetko rastie pod ňou,“ usmiala sa matka.

„Lebo som šťastný!“ zvolal on v nesmiernej radosti. Tak prišiel s nimi k samej obrube, skadiaľ vidno celý dvor ako na dlani. Hemží sa v ňom statok a ľudia — no všetko je to malé, akoby stlačené. Katice sa chytá závrat; odvrátila oko od dvora, a hľadí ta ďalej, kde sú dubčićovské záhrady, za nimi biele krovy nízkych domcov, tesné dvoríky, úzke uličky. Do daktorého dvora vidno, ako svet pracuje okolo prešov, ako zavíja šraubu, alebo tlačí v trstiach. Aká to práca nepatrná, úbohá oproti tejto tu rozsiahlej, veľkej! A hľa, vidno pekne až pod Grabovik, ich biely dom, nad bielymi krovmi druhých domcov, nad sivými korunami olív. Usmiala sa, tomu milému drahému domu, posiela mu pozdrav, prekypujúc šťastím, hrdosťou, opojená skvelými nádejami a či už skvelou skutočnosťou…

Hľa, jej budúce kráľovstvo! Áno, jej nastávajúci predstavuje ju svojim poddaným… Tamdolu spozoroval zvláštnu skupinu najprv jeden, potom druhý, tretí. O chvíľu zvedeli všetci veľkú novinu. Pozerajú s divom na Preturušu na terase panského domu. Podajeden sa prežehnáva od divu… Niko čaká, či budú uveličení, či vidí radosť na nich, že jedna z ľudu dostane sa na túto výšku. No nevidí nikde ani dojatosti ani radosti. Štuchajú sa medzí sebou, šepkajú čosi a zas sa len divia a závidia…

Nepríjemne sa ho dotkla táto tuposť, nedostatok hrdosti. ,No to len spočiatku tak, kým privyknú. Pozdejšie pochopia hlboký význam toho, čo dnes vidia…‘

Zbehol zase dolu, pred pivnicu, akoby ho víla nosila. Prirovnáva svoj osud k osudu tých, čo sa hemžia po dvore, naňho pracujú… Nuž on je vyvýšený, vyvolený spomedzi toľkých druhých! Oni pracujú na jeho blahobyte, moci a konečne i na jeho šťastí. Napádajú jeho zem potom svojej tvári, vyvádzajú z nej požehnanie tvrdými mozoľmi. Stoja v jeho službe a to bez šomrania, dobrovoľne a nejeden s láskou a oddanosťou…

Konečne i Paško je jeden z nich, donedávna oddaný, pokorný. A čo urobil? Hájil konečne predsa len svoje… A urobil to predsa len šetrne — hoc mohol, neokaličil ho, neublížil… Prečo sa pomstiť ešte, načo sa vŕšiť? Načo biť toho, koho osud beztoho zdepčil až do zeme, zatrel sťa červa!

,Ja nezačnem — nie, vŕšiť sa nebudem. Brániť sa budem, ale nie napádať. Nech si on rozhodne, čo volí — pokoj a či boj!‘

A komu by on neodpustil v takejto nálade?

I obed vypadol dobre. Katica upadla neraz do rozpakov, neraz nevedela, čo si počať: ale či je konečne div? Veď sedela za jedným stolom s nimi, ktorí jej boli ešte včera bytosti vyššie, nedostižné. No pani ju zakaždým vyviedla z rozpakov, spôsobom vľúdnym, šetrným, neraz tak zručne, že ani Katica sama nezbadala. No Niko vidí dobre, čo sa odohráva pred ním, jeho povďačnosť k materi nemá hraníc. Jej dobrota ho omráčila…

Keď Mande odnášala riad po obede, Niko jej privolal:

„A teraz mi dones lulu, čo je v mojej izbe.“

Zapálil čibuk a púšťajúc dym, rozložil sa pohodlne v svojom kresle. Tie dve sedia, matka naľavo, Katica oproti a on sa díva raz na jednu, raz na druhú. Ako sa dym rozťahuje v obláčkoch a krúžkoch, tak sa snujú jeho myšlienky, jeho plány. Takto, hľa, jednúc bude, on v kresle, s dlhočizným čibukom. Zvážnie, oplešivie, akiste stučnie. I otec stučnel v pohodlí statkárskeho, bezstarostného života. Bude si hovieť v pohodlí, venujúc celú činnosť rodine a úbohému ľudu. Od veľkej politiky bude sa držať ďaleko: jej zvraty a skrutky náhle a nepredvídané protivia sa mu; daktoré zjavy verejného života, menovite politického, ho odstrašujú… Nuž bude žiť svojim a sebe a najbližšiemu okoliu, v utiahnutosti a skromnosti, to je pravda, ale predsa len na vďačnej postati. Po obede bude takto sedávať v kruhu svojich. Mať ostarie, bude po dome ciepkať krokom stareckým, zhrbená pod ťarchou rokov. Alebo skôr zasadne i ona v kresle, zhromaždí okolo seba vnúčatá, ako kvočka svoje kuriatka, a bude im rozprávať o starých dobrých časoch… A Katica? Čo bude ona? Ako bude vyzerať? Pod akou formou ju vpratať do obrázka ďalekej budúcnosti? Ona mu i naďalej ostáva tá istá štíhla, pružná, svieža Katica, s trhavou chôdzou, s tajomným výrazom v očiach čohosi nedokončeného… Ona nechce byť inakšia, ustavične len usmievavá, vnadná, ako ruža — nie, pri nej — aká bude, nedá sa predvídať, vyrátať.

A materi zišla na um Dorica Zorkovićová, tá, ktorú mu ona odchovávala, od malička… Hľa, tu druhá miesto nej, neznáma, z druhých končín! Kvet presadený z hory do kvetníka. Či sa udomácni v tomto dome, v novom ovzduší? A či ostane bylina bez koreňov? ,Hľa, i on je zamyslený,‘ vraví ona sama sebe, ,hádam pozoruje, uvažuje…‘ Čosi sa v nej pohlo, kási nádej, bez oprávnenia, slepá — ale predsa nádej. A rozmýšľanie skončila vrúcim vzdychom: ,Ukáž mu, bože — ukáž pravú cestu!‘

Niko nedofajčil čibuka, oprel ho o kreslo a pobral sa do pivnice. Treba ho pri prešoch… Idylu zakončil prvej, než sa sám nazdal — nie pre honcov a mušt, ale pre nepríjemné myšlienky. Zobral sa jednoducho preto, aby tie dve nespozorovali, že čosi v ňom heglo… ,Ja som ženská — plný vrtochov a nápadov. Neviem vytrvať jedným smerom: obzerám sa ustavične napravo a naľavo a najviac nazad. Bieda je to s tebou, kamarát, bieda!‘ Tak uvažuje, hreší sám seba, napráva sa smerom, kam umienil si ísť: a jemu sa vždy vracia pred oči výjav z pivnice, Paškovo sebavedomie, istota, jeho ubezpečovanie, že ona bola jeho, že on má na ňu právo…

A Katica, unesená novým prúdom, ktorý ju dvíha do nasnívaných výšin, ktorý ju nesie, kam ju srdce vábilo — Katica nebadá, čo sa to deje okolo nej. Ona sa kochá v svojom šťastí.

Zandome v ten istý deň pred večerom riekol jednému mládencovi, čo vytriasal kožené mechy nad kaďou:

„Pošli mi toho Bobicovho mládenca — Paško sa, myslím volá. Nech príde hneď, čosi mu mám povedať.“

Motajúc sa pomedzi sudy v pivnici a pomedzi vrecia s múkou v magazíne, bol si on zosnoval osnovu dosť šikovnú. V živote neraz potkol sa o čudné problémy, ale nikdy sa neprevrhol. Jeho čulý duch zakaždým vedel nájsť východ… Koľko ráz si už míval, že musí v afére nechať čižmy i nohy: keď tu znezrady blysla v hlave iskra a on vytiahol nohy i topánky. V lavírovaní, obchádzaní, vyhýbaní je on majster, akého ľahko nenájdeš ani v našom meste. I nepoddajné charaktery vie on okrútiť okolo prsta. Keď treba, vie pretiahnuť i medové motúziky… Len tak sa dá pochopiť, že sa jeho manželstvo už dávno, dávno nerozsypalo, sťa starý, vysušený sud.

Paško prišiel potme. Zandome ho nevoviedol do kancelárie, jemu je dobrá i klada na dvore. On sadol na ňu, Paško stojí pred ním a Zandome si krúti cigaretu. Sotva ju zapálil, začal zaraz:

„A kýho ty čerta stváraš s tou Preturušou, Paško? Čosi sa trúsilo, trúsilo, ale až dnes ráno som sa dozvedel, čo je, ako je… Môžem povedať — záležitosť bez hlavy a päty! Bože môj, ako môžete byť takí — takí, nuž povedzme — deti!“

„A čo!“ ozval sa spurne Paško.

„Sama bola u mňa, dnes ráno, abys’ vedel. Ja mám dosť svojich krížov, veď i sám vieš — neprichodí mi i cudzie brať na plecia. Ale mi zišlo na um: škoda chlapa, bude hniť kdesi v Kapodistrii… Lebo ak nevieš ešte, musím ti povedať: braček, ty vesluješ rovnou cestou do Kapodistrie. Viem ja dobre, ty myslíš v svojej hlave: — A ja dbám? Čo koho do toho? — Hej, kamarát, ja znám tú nôtu samopaše a bujdošstva. Ona sa pekne hudie, až radosť, ale len do tých čias, kým nepríde do živého… Ej, boli i druhí a inakší chlapci, čo sa tiež takto upriamili na Kapodistriu a zalamovali hlavu a hybaj s ňou do múra: boli, a keď sa do nej dostali, zunovalo sa im v nej po dvoch-troch rokoch do skapania a skrotli tí, skrotli ani jahniatka. Naučili sa tam húsť celkom druhú nôtu: „Ej, blázon som bol, blázon. Pre takú pletku zmárnil som svoj mladý vek…““

„Pre pletku!“ zvolal Paško urazený, ale predsa i zastrašený. „Pre pletku — ľahko vám hovoriť!“

„Čidali pletka! A či myslíš, že Preturuša vsadne kedy do domu kapetana Luku? Ak to myslíš, ej, synku, nedivím sa už potom, že vystrájaš také chlapčenstvá po nociach… Kto jednu vec nevidí, bárs ustavične na ňu pozerá: nuž ten sa ti ľahko prestraší mátohy. Taký slepáň si ty, môj sokole!“

Paško sa usmial smutne.

„Že sa zaň nevydá! Vy teda neviete, že je on tam každý od boha deň. I včera bol pri nej, do pol noci! Dnes zas ona bola u nich, pred chvíľou odišla. Ja verím, čo vidím!“

„A nerobíš dobre. Takto jej nevybojuješ nikdy!“

„Už ani nechcem!“ odvrkol Paško.

„No, no — pomaly!“ zavrátil ho Zandome. „Nemáš čo proti nej povedať, proti jej chovaniu totiž. A ja tiež viem, Niko sa drží korektne. Neslobodno teda odsudzovať a tým menej dobré meno dievčaťa napádať… Nie, komu česť, tomu česť, zachovaj si. Zíde sa ti! Dosť na tom, dievčici treba naliať rozumu. Napila sa z kalicha, v ktorom bola naliata márnosť nad márnosti až dovrchu: to ju omámilo akomak. A najať jej rozum, k tomu sa vyhľadáva, môj priateľu, trochu ľsti, niečo úskočnosti a veľmi, veľmi mnoho trpezlivosti. Teda nie bújať po noci, kamením hádzať, ako deti! Ale vy ste všetci ham! Chlieb náš vezdejší daj nám hneď! Ba či si si len rozmyslel, kde ju dovedieš, ak by tak šla za teba!“

„Kde!“ zvolal zadivený viac než urazený. „Domov — kde inde!“

„Vidíš, v tom sa najlepšie pozná tvoja nesmierna zadubenosť, ktorá ti nedá vidieť na prst od nosa. Ona ti pôjde do domu — mívaš si ty — v ktorom sa už nedá nič prehradiť! Veď je plný — v každom kúte vreští po pätoro detí. A či myslíš, že je ona tvoja švagriná Mare alebo Jele: celý týždeň chodiť neumytá, neučesaná… Ak chceš mať rozkasanú sedliačku, rozdrndaného strašiaka: vyber si ktorú druhú. Máš ich, chvalabohu, na každý prst po desať. Potom už nepochopujem, načo si jej dal ovoňať mesta, poznať jemnejšie mravy! Neprivykne ti už ona na vašu domácu vôňu, nie, vyhoď si z hlavy! Lebo každý dom má svoju zvláštnu vôňu: jeden po fialkách, druhý po spotených opánkach…“

„A ona nech ide, kde jej budú voňať fialky a jahody!“ zvolal Paško, ranený na citlivom mieste, v sedliacku pýchu. „Bars sme nie ktovieako fajnoví, ale žijeme statočne a nedostatku nemáme.“

„Veď ja hovorím, že si zadubený! Nechceš a nechceš pochopiť veci, ktoré sú ako na dlani, zjavné a jasné… Nechceš pochopiť, že okrem toho čo máš, sú i druhé potreby a nároky. Máš jej čo dať jesť, to je pravda, ale okrem toho musíš sa postarať o trochu pohodlia, o trochu čistoty a ponúknuť jej tu i tu grajciar-dva na stužku, alebo šatku. To sú pletky, maličkosti — ale čo si počneš? Daktorá ženská v nich nachodí svoje šťastie a uspokojenie.“

Paško si už nevie raz rady. Mudrovanie pánovo vyhodilo ho vonkoncom z koľají.

„Kde by ja mohol nadobúdať toľké výdavky! Veď vy viete dobre, ako sa žije v našich domoch.“

„Viem a viem i to, že by bolo lepšie, keby bolo trochu poriadku a šanovlivosti. No dajme my šanovlivosti pokoj! Ty máš pravdu: v tvojich okolnostiach ty jej nemôžeš vyhovieť. To som i ja povedal prvej… Ale dajme tomu, že by si ty mal službu, mesačný plat, čo i nie veľký: čo myslíš — dalo by sa potom? A ktovie, či bys’ i vyhodil tak mnoho na tie parády! Ona sa rada cifruje, to je pravda — ale zas treba vziať do ohľadu, že je z pretúrovskej fajty, najlepšej v našom meste. Tí ti vedia z ničoho stavať domy, sadiť vinice, ukladať kapitále. Nuž čo povieš na to?“

„Opustiť dom, pole — ísť do služby!“ zhrozil sa Paško.

„Skúsení ľudia hovoria, že láska vraj vyžaduje obete. Nuž keď je tak a ak je láska taká nekonečná, že bys’ chcel pre ňu ísť dvanásť rokov do Kapodistrie — vtedy ani veľká obeť nemôže ti byť taká ťažká… A potom nepochopujem, prečo by ti malo byť toľme ťažko! Traja bratia — ožeň sa i ty, všetci ženatí! Každý s kŕdľom detí! Z čoho budú tie vaše deti žiť? Čo máte, to bolo vášmu otcovi hojne, vám bude just toľko, že budete môcť vyjsť horko-ťažko. Vašim deťom, keď sa poženia, už bude chybovať sedem mesiacov čo jesť… Miesto nadobúdať, počnú predávať kus za kusom vaše mozole. Na ten spôsob z bobicovskej rodiny, sedliackej a mocnej, o päťdesiať rokov stane sa kŕdeľ nahých nešťastných ľudí, hladošov a pobehajov. Tak sa stane všetkým, čo visia na tej otcovskej škvarke. Delí sa, kým sa má čo deliť. A to je i v poriadku! Ako nemôžeme byť konečne všetci popi a advokáti, tak nemôžeme ani všetci kopať. Jeden nech kope, komu pristane motyka, druhý nech sa postaví na druhú postať.“

I v Paškovi sa ozýva bôľ, ako v každom sedliakovi, keď ho trháš od jeho zeme. Zapustil do nej korene hlboko; do tej zeme, ktorá mu je matka, láskavá, starostlivá a štedrá. Ona vyvádza zo svojho lona netušené poklady, nimi obsýpa a kŕmi svoje hladné deti. Bôľ, ktorý cíti každý, kto sa odchoval na jej ňadrách, ktorý je hotový cediť pot čela svojho, aby ju obmäkčil, zúrodnil. Zem, ktorá prijíma do svojho lona napokon naše kosti a poskytuje im sladkého odpočinku…

Bôľ ten vie si uctiť i Zandome, nevysmieva sa mu, nezatracuje ho.

„A potom,“ pokračuje on, „ktovie, keď by bola raz tvoja, keď by jej vyfučali vrtochy — ktovie, či by sa jej nezažiadalo mať najprv kúsok záhradky, potom kúsok vinice, alebo dve-tri olivy, zas držať kozu, aby deťom bola kvapka mlieka. A tak, môj Paško, pomaličky napred… ktovie, či by ju nenadišla vôľa za rodným mestom, za poľom a našimi vŕškami… I starý Mate sa vrátil k hrude, keď si čosi groša zhonobil. I kapetan Luka, otec tvojho protivníka, nemohol sa obísť bez zeme. Vrátil sa po rokoch, ale ako víťaz! Tak ani v nej sa nezatají sedliacka krv: nadíde ju vôľa vrátiť sa domov. No a ty čo si stratil? Otcovský diel bude ťa čakať, nedotknutý a krem toho budeš mať zgazdovaný ktorý groš, čo bys doma nikdy nezgazdoval. Vieš sám, aké sú teraz časy ťažké — každý kto môže, beží z domu…“

„A kde by ja to našiel, čo vy hovoríte, tú službu?“ pýta sa Paško váhavo.

„Už by sa len čosi našlo. Rozmysli dobre, ale sa mnoho neraď. Menovite starých báb nie. Pozajtre je nedeľa — idem do mesta po práci. Príď mi zajtra večer povedať, či ti mám čo v meste pohľadať, alebo nie…“

„A ako vám zaďakovať, môj hospodáru? Ak dobre vypadne, naveky vás budem spomínať.“

„Ach čerta! Hanba a potupa trvá v našom meste osem dní — a povďačnosť ani polovicu toho… A potom, kto má Preturušu, zabudne ľahko i na dôležitejšie veci, než sú také haraburdy. To ti je dievča! Ej, zaslúži veru ísť za ňu slúžiť sedem rokov!“

Paško nečakal do zajtra večera. Hneď za rána prišiel mu oznámiť, že pôjde do služby…

„A teraz čakaj, kamarát! Vykrešem ja z teba človeka, na moj hriešnu! Sám sa sebe nebudeš chcieť priznať, keď sa nazrieš do zrkadla!“



[161] terkeľ — (z maď.) vylisované hrozno

[162] planina — (chorv.) hora

[163] Južina — (chorv.) tu jugo, južný vietor




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.