E-mail (povinné):

Stiahnite si Dom v stráni ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Dom v stráni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1073 čitateľov

Neočakávaný návrat

Zandome sa zabavil iba dva dni v meste. V oberačku nemôže vystať z domu na dlhší čas, hoc šora Cara je osoba súca a vyzná sa v pivnici. No jeho kupectvo je tak skomolené, že uzol nemôže nik druhý rozviazať, iba on. Keby gazda nenazeral, ľudia by mu veru neplatili staré dlhy. Časy tie minuli dávno, keď sa dlžník sám od seba domyslel platiť.

Keď vybavil celý lajster záležitostí domácich a kupeckých, pobral sa do veľkého skladu vína, nad ktorým sa skvie nápis: ,Braća[164] Okladina‘. Bratia Okladina sú firma nie veľmi stará, no zato pevná a solídna, ani hradby Siona. Kapetan Kuzma je dušou celého podniku; on kupčí, narába s vínom šikovne dľa ustálených princípov, tak, že celý rok predáva víno tej istej akosti svojho vlastného typu. Má agentov v celej Dalmácii, a jeden z nich je i náš Zandome. S kapetanom Kuzmom zarobil dosiaľ pekný groš, predávajúc mu svoje víno i víno z celého okolia.

No po obvyklých poklonách Zandome nezačal o kupectve, ako očakával kapetan Kuzma, lež o veciach cele iných.

„Vy ste, kapetane, ak sa nemýlim, za onoho času museli poznať kapetana Luku?“

„Dubčića?“ domyslel sa kapetan Kuzma. „Chvalabohu! Dosť sme sa naponevierali po Benátkach a po Senji. Veď je to i všetko, čo sme užili. Veru mladosť, zlatá mladosť, ktorá sa nevráti! Tak spieva tuším náš Preradović a či hen starý fra Andrija Kačić…[165] Krásne časy! On sa utiahol — vyvolil si lepšiu stránku: kdežto ja, hľa, ešte sa vždy lopotím v týchto ťažkých časoch — vytĺkam z kameňa vodu. Nuž ale čo si počneš — každý žije ako môže. Komu koláče, komu kukuričné pagáče…“

„Nože, no! vy sa počnite žalovať!“ usmial sa Zandome, zažmurkajúc naň. „Vieme, kto koľko váži!“

„Každý verí sebe, môj synku — nikomu nenie postlaté na ružiach. Verte mi! I kupectvo zasekne neraz, sťa naše nové parníky, keď sa im vykrúti vrtuľa. Ale naostatok, čo osoží vzdychať?“

„Dosť na tom,“ pokračuje Zandome, „tento kapetan Luka zanechal syna: znamenitý šuhaj! Neviem, či ho poznáte?“

„A koho nepozná úbohý vínokupec? Poznám ho z detinstva. Bol som u nich dva-tri razy, keď som nemal tam vás a keď som musel otĺkať prahy na všetkých pivniciach a koštovať víno od rána do večera, až ti tá spusta udrela do hlavy, takže sa ti večerom krútila ani mlynské koleso. Ako sa má šora Anzula? Ešte sa vždy naťahuje s težakmi pre hrsť kamomila? Eh, uznať treba — súca osoba!“

„Vždy tá istá!“

„Len ako sa mohla vžiť do takej roboty!“ zvolal kapetan Kuzma. „Na každý pád, zvláštna ženská. Najlepší Lukov kšeft, že si narazil takú polovicu. Dnes by už takej nevypriadol, a čo by zodral nohy do kolien!“

„Ja som prišiel k vám kvôli tomu synovi,“ pretrhol Zandome jeho úvahy.

„Nech čujem!“ A kapetan Kuzma zobral obrvy do fercov. Bol si istý, že ho idú unúvať o čosi.

Zandome mu vyrozprával celú históriu, vrelo a zaujate, ako človek, ktorému prihára. Kapetan počúva pozorne, pokyvuje hlavou, tu i tu vrkne pod nos: ,Čertovská mládež!‘ a keď Zandome vydýchol, pýta sa:

„To je všetko?“

Tu Zandome rozvinul kapetanovi svoj plán: vzdialiť Pašku, nájsť mu v meste službu, aby mohol predchytiť Nikovi Katicu.

„Diavolo — diavolo!“[166] škrabe sa kapetan za uchom. „Hm — medzi nami rečeno — mladý sa udal na ćaću. I on sliedil za každou zásterkou… No ale predsa je rozdiel! Dnešná mládež letí do ženenia ani mucha do muštu. Nerozváži, že sa tam utopí na večné veky: nie — len nech bude trochu sladký ten mušt. My — my sme boli inakší: lízali sme med všade, ale pozor na zadné kolesá! A ako sa volá ten dedinský hrdina?“

„Paško Bobica.“

„Nepije?“

„Náš sedliak vôbec nepije — to jest neopíja sa,“ poznamenal s istým povedomím hrdosti Zandome.

„I ja som to spozoroval,“ prisviedča kapetan Kuzma. „Nepije najskôr preto, že má čo: keby vína nemal plné pivnice od roka do roka, väčšmi by lipol za ním… Ja by mu mohol zadovážiť miesto. Hneď v mojej pivnici. Súci ľudia sa mi vždy zídu. Pätnásť zlatých mesačne, byt a kost: pre počiatok dosť a pozdejšie uvidíme, čo sa dá robiť. Spávanie u mňa, vína koľko hrdlo ráči; kost — to je už referát mojej starej. Každý deň druhá omáčka, v nedeľu im vypeká fánky a či už čo. A keď sa ožení, bývanie a chovu mu dám v peniazoch… Veru, veru! Všetko následok záhaľky! Nedbalosť a lenivosť, to nás zjedá… My — to bolo inak! Vo dne v noci na stráži, v nebezpečenstve. Bije ťa dážď, more ťa polieva, búra ťa prefukuje: a ty tvrdo, ani kremeň, nedaj sa a ustavične napred. Sempre avanti,[167] ako hovorí Talian, ale hahaha — nekoná. A mládež čo — fajnové, mľandravé, a keď taká dievka naň zažmurká, hybaj, už je tam… Nuž na každý pád už len prijmem toho vášho Bočicu.“

„Bobicu!“

„Teda Bobicu, keď je už tak. So mnou bude spokojný a ešte spokojnejší s mojou paňou. Ona mi ich rozhodne kazí, moju čeliadku. K mäsu musí byť omáčka, každý deň inakšia, chlieb pšeničný. Ja som dvadsať rokov hrýzol údeninu a lámal zuby na suchároch. Moji krčia nosom, keď im predložíš solídnej údeniny. Čudné časy žijeme veru! Zárobku čím diaľ, tým menej, a požiadavky čím diaľ, tým väčšie. Ba ako sa len držíme!“ A pozrel pritom prenikavo Zandomemu do očú, ako by tam hľadal odpoveď na svoju otázku. „Žijeme zo starých úspor — to je rozlúštenie!“

Zandome sa usmial svojím významným úsmevom. Kapetan zažmurkal a konečne odvrátil pohľad pred tým prenikavým, výsmešným okom.

„Pošlite mi ho tento týždeň. V pivnici sa pomaly začne robota. A čo tam u vás nového? Cena je urobená?“

„Nikto nič nehľadal ešte. Ale mušty sú veľmi dobré.“

„Každý rok sú veľmi dobré a víno nanič… Ale vzdor tomu, zoberte dakoľko muštier. Probujeme, či sa čo dá robiť… Pravda, závisí od toho, ako sa ukážu ceny. Pri lanských sme sa popálili — načim nahrádzať, hojiť staré rany, ináč by sme vypriahli…“

Kým sa Zandome takto ustával v meste za svojho priateľa a za svoj obchodík, za ten čas sa i v našom meste prihodilo čosi neočakávaného.

Šor Ilija Zorković, predseda cirkevného výboru, ochorel, a to náhle a neočakávane.

Keď nadišla oberačka, i šor Ilija premenil svoj spôsob života. Zanechal riadne prechádzky na námestie, kde mával obyčaj poučovať „úbohého težaka“, t. j. dakoľko starcov, čo už nechodia do poľa; rozkladať im veci prítomné a budúce a minulé, rozvinovať im politickú situáciu v Chorvátsku a Európe. Prestal navštevovať Čitateľský spolok a sedávať nad novinami celé dni. I jeho zachvátilo oduševnenie ako každého Dalmatínca. Dal sa seriózne do roboty, obliekol staré, obšúchané háby a tmolí sa v nich po dome a dvore, kde pracuje len jeden jediný i to starosvetský preš. Nazrie i do pivnice, kde sa túlajú Vlasi a Vlachyne, nevediac čo si počať od dlhej chvíle. Dozerá i na cirkevné turne, no nemôže tam dlho vydržať, lebo don Roko všetko riadi a spravuje sám, dľa svojho dobrozdania a nedá mnoho na jeho pokyny… Zato sa zas vracia do svojho dvorca znechutený, urazený, že ho pri cirkevnom nemajú za nič. Šora Bonina sa jeduje, že sa muž tak vystavuje a nešanuje, no on jej odpovedá:

„Zachovaj si, ženo: v oberačku sa obrodzuje človek, ako i víno! Ak v oberačke neužiješ pohybu a štrapácie, celý rok budeš ako trstina vetrom sa klátiaca. A preto mi neprekážaj vykonávať moje povinnosti…“

Šora Bonina sa uspokojila a zanikla kdesi v dome; šor Ilija rozpráva napred svojim Vlachom, ako prešiel Gurko cez Balkány a ako uťahuje pred ním turecká sila.[168] Vlasi, furtáci ho obstúpili a počúvajú ho s obdivom sťa proroka Eliáša, nechajúc turaň[169] turňom.

Šoru Boninu trápi, že svet okolo neho zaháľa, počúvajúc jeho naúčania; no zas sa teší, ako jej Ilija pritom prekvitá, aký je statný a bujarý sťa mohutný dub. S úctou pozerá naň, keď zasadne za pokrytý stôl, ako sa drží za ním junácky, menovite keď príde baranina pečená na ražni.

V štrapácii takej pripieklo ho jesenné slniečko do chrbta, až sa spotil, a šor Ilija miesto toho, aby sa bol preobliekol, rozopäl kabát a vestu, chladiac hrdinské prsia na čerstvom meštráli, ktorý poťahuje pri tejto krásnej pohode od mora sťa o Jakube.[170] Keď sa trochu ochladil, vošiel do domu, vypil kávu — dnes odpoludnia tretiu — zapálil na čibuk a vyvalil sa na nízky divánik, rozmýšľať, ako by sa dalo docieliť, aby v Chorvátsku bola len jedna strana. Keď vyfajčil čibuk, vytriasol ho a očistil ako svedčí, chytil noviny do ruky a vhĺbil sa do rozpravy o tom: kto bozkal napred druhého, Strossmajer Starčevića a či Starčević Strossmajera. V týchto úvahách usnul — prebudil sa, keď štukla kľučka a vstúpila do izby šora Bonina.

On jej riekol:

„Smiešno! Horúce je ani v kanikule, a mne je predsa zima…“

„A prečo si sa neobliekol!“ zvolala ona rozhorčene. „Toto tu je pavučina a nie oblek! Ešte ochorieš!“

A už mu nosí oblek súkenný, solídny, vlnenú košeľu a povoj.

Pán Ilija voľky-nevoľky musel sa preobliecť a čaká ten blahý pocit, aký sa dostavuje, keď miesto premočených oblečieš suché, čisté šaty.

No ten pocit sa nedostavil. Miesto toho prebehli ho zimomriavky po chrbte a vlasy akoby sa boli naježili. O chvíľu začali mu i zuby hrkotať, takže musel stisnúť ústa, aby sa nestal smiešnym. Vtisol sa do kúta divána, že sa skôr zohreje a mlčí, čaká, čo to bude. Šora Bonina prešla dva razy izbou, hodiac naň okom bezstarostne. To ho trochu uspokojuje. ,Bude iste dákasi pletka; keby bolo čo, Bonina by hneď urobila kravál…‘ No pred večerom mu už bolo cele mizerne, začalo ho i v boku klať, tak že sa jej musel požalovať, aby ho nevyhrešila, keby jej pritajil, čo je s ním.

Položila mu ruku na čelo a vraví:

„Čo sa žaluješ na zimu, keď ti je hlava ako oheň. Najlepšie, ľahni a ja zavolám Anzulu. Ona sa vyzná vo všetkom, lepšie ako doktor.“

A zobliecť sa tiež nenie ľahko. Bárs stíska čeľuste, zuby hrkotajú neprestajne. Ba i kolená sa trasú a hlavu akoby ju kálal.

„Šľak ide naň, bože, odpusť hriechy!“ desí sa šora Bonina, ukladajúc ho do postele, prikrývajúc ho teplými kobercami.

Šora Anzula len čo vyrozumela, čo sa stalo, vzala fľašku s octom „ružovým“, hrsť bazového kvetu, divotvorné kvapky proti „matici, matrúnu a kŕčom žalúdkovým“, prehodila len tak mantilu[171] a pobrala sa do Zorkovićov. Keď vystúpila na altánku, vybehlo proti nej dvoje-troje detí s krikom: „Teta Anzula — bonbóny!“ Najstarší zo zurvalcov len toľko, že sa jej nenanosil do vrecka.

„Ideš ho, Ivica, čo sa natískaš!“ zahriakla ho mať z pitvora.

„Druhý raz vám donesiem bonbóny, teraz som nemala kedy.“ A prebíja sa horko-ťažko tým kŕdľom vrešťúnov.

Tak vtiahla triumfálne do spálne. Šor Ilija nezabudol ju privítať, vzdor nevoli, ako patrí človeku pravému. „A vitajte, pani kmotra! Dobrý deň! Ráčte si sadnúť…“ Chcel sa nadvihnúť na lakeť, no bodlo ho v boku, takže zas musel ľahnúť pokorne. „Odpusťte, preboha, že vás prijímam takto… nemiestne…“

„Kto bude myslieť teraz na pletky!“ zahriakla ho temer surovo energická pani. „Ľahnite, prikryte sa. Vidím, zima vám je. Bolí hlava — čo?“ prihovára sa mu, pristúpiac bližšie, už prívetivým, starostlivým hlasom.

„Všetkého po troche, pani kmotra — všetkého. Napríklad nohy studené a hlava horí. A čo tajiť — v boku kole. Nie že by bohvie toľme, nie, maličkosť, pletôčka — ale sa hlási; dá znať o sebe. Hej, darmo je, kole…“

„No nič to — popustí. Čo by si uvarila, Bonina, trochu bazového kvetu. Tu ho máš, doniesla som ho. S medom to rozohreje. Najtiaž sa zohriať, spotiť, hneď bude lepšie. I mne bolo takto sto ráz: nuž — a tu som, chvalabohu.“

Pán Ilija vypil odvarok teplý, natreli mu žily ružovým octom, aby „sa osviežili“. Keď ho obriadili, on sa vyslovil, že mu je „rozhodne lepšie“. Akoby sa bol znovu narodil!

„Povedala som — popustí,“ teší ho šora Anzula, dôverujúc svojim liekom. Posedela chvíľu, pozhovárala sa — no šor Ilija sa zadržal nezdvorile k hosťovi — prvý raz v živote. Zachrápal v prítomnosti kumy a to až obloky drnčali. Pri odchode riekla priateľke tichým hlasom:

„Nech spí. Cele iste sa spotí. A ak by mu nebolo lepšie, pošli ty zajtra po doktora.“

„Či tak!“ preľakla sa šora Bonina.

„Ak by mu nebolo lepšie! Nuž a čo by bolo tak hrozného, ak bys’ ho i zvala? Príde, poklepe, povie tým svojím fufnavým hlasom: ,Moglo bi se i nebi se moglo‘[172] a zas ide… Aký je, taký je, vždy je na osoh. Aspoň sa ti srdce uspokojí, že si mu volala i doktora.“

„Pekná potecha!“ pokyvuje šora Bonina hlavou. „Vidím ja, že sa ti čosi nevidí… Povedz mi radšej odrazu, že mu je čosi. Ja vidím, šípim — viem sa i domyslieť…“

„Nezmýšľaj — prosím ťa!“ zahriakla ju šora Anzula tvrdým hlasom. No odišla domov zamyslená s nepokojom v srdci.

Zavolala Nika a zverila sa mu:

„Strýc Ilija nenie práve najlepšie. Zaspal, kým som sedela pri ňom. Ani tá zima nebude bez príčiny. Všetko sa mi vidí, že mu je čosi. Keď sa obriadiš, choď, ako sa má…“

„A prečo mu nevolajú doktora!“ zvolal Niko, prestrašený rečami mamy.

„Len som jej ho napomenula a už sa triasla od strachu. Veď sa ona odhodlá, ak mu nebude lepšie.“

„Ja ho jednoducho zavolám a dovediem.“

„Najprv choď a potom opatrne… Vieš, aká je divná.“

„A nech je akákoľvek — potreba je potreba!“

Niko šiel do Zorkovićov. Paniu našiel ustarostenú. Šor Ilija leží sťa povalený dub, červený v tvári, s oživeným okom.

„A — náš Nikoleto — hehehe, milá návšteva! Sadni, sadni, drahý priateľu. Odpusť, že ja takto — no ženské, že som vraj chorý. Hm — treba im vyhovieť, treba sa pokoriť, keď si čo vezmú do hlavy. Čo by ty takto? Dve-tri broskyne — čo? V takejto horúčave dobrá je broskyňa. Hasí smäd.“ A zamľaskal suchými ústy sťa kapor, keď ho vyhodíš na sucho.

„Čo to hovoríš, môj Ilija! Broskyne dávno prestali,“ riekla šora Bonina karhavo.

„Máš pravdu. Vidíš, zabudol som, že ich obral ten lotor Luka Perin. Ale počkaj, veď ho ja raz prichytím…“

Nové zdesenie. Luka Perin o broskyniach vôbec nikdy neslýchal, lebo je slepý a z preddomia sa málokedy pohne.

Ale Niko nedal znať na sebe, že sa zľakol. Pristúpil k chorému a pýta sa ho:

„A vy — či by ste si nezajedli?“

„Teraz nie. Ale večerať — to už hej! Mäso na ražni, braček, mŕtveho by vzkriesilo.“

„I ja ho rád,“ prisviedča Niko.

„Teda by naozaj?“ zvolala pani natešená.

„A akože. Ale najprv odbav deti. Vieš, nevedia sa strpieť.“

Šora Bonina odišla do kuchyne, hotoviť tú večeru. Sotva kedy bol pán Ilija tak ochotne obslúžený. Prežrel dve lyžky polievky ako-tak a mäsa pečeného vzal kúsok do úst. Hryzie, prežúva, strcia ho sem a ta a konečne vraví: „Bonina moja, to ti je neslané, nemastné. Odpusť, ja ho raz prežrieť nemôžem. Mäsiari, lotri, dávajú mäso na posmech. A v oberačku malo by byť ako cíperie.“

Tak sa zhováral s Nikom šor Ilija, tu živšie, tu zas sa zamysliac a vydychujúc. Keď odchodil, šora Bonina ho vyprevadila do pitvora.

„No — čo myslíš — ako sa ti vidí, Niko?“

„Mne sa všetko vidí, že tu treba doktora. A to čím skôr. Vidíte, že ani nehovorí skladne. Vykĺznu mu i nesúvislé slová. Tu nenie čosi v poriadku.“

„Ah, môj Niko! Čo sa mu to stalo! Ráno celkom zdravý ako dub, a teraz, hľa, takto…“

„A môže byť i pletka. Čo mu môže byť? Konečne vidno, že ho nič nebolí. No vzdor tomu treba vykonať, čo nakladá povinnosť. Ja by ho doviedol, toho doktora, ak nemáte ničoho proti tomu.“

„Urob, ako myslíš. Čo si ja počať — úbohá. Keby aspoň deti boli doma, ak má čo prísť.“

„Ale teta Bonina! Čo to zas zmýšľate! Bolo by najlepšie, keby ho mama pripravila, že má prísť doktor…“

„Urob, ako vieš. Vidíš, v čom som. Nemám nikoho, len vás…“

Slzy ju zaliali a zo stiesnenej hrude sa derú ťažké vzdychy. I Nikovi samému je ťažko. Žiaľ tejto ženy dotýka sa mu srdca. Stisol klobúk do očú a hrnie sa po doktora. No pritom si uľahčuje šomraním.

„Bože, aký svet prevrátený! Toľké okolky kvôli pozvaniu doktora! A čo by bolo, keby bolo čo ťažkého!“

Doktora doma nenašiel. Milosťpani mu zdelila, že je popoludní kdesi „v komisii“. Jej sa zdá, že už dnes večer nepríde. Akiste našiel neodkladnú prácu dakde v dedinách… Možno sa chlapi pobili — oberačka je — alebo ťažký pôrod. Ona sa nikdy nemieša do vecí mužových, zvlášte čo sa týka praxe. Čaká ho zajtra, najneskoršie k obedu, prvej sotva… Niko sa len vyspýtal, v ktorej asi bude dedine, odpísal mu a list dal Juremu a Rumenka nech dovedie doktora, ak nie prvej, teda zajtra ráno.

V tú noc zažil dosť trápnych chvíľ pri posteli chorého, počúvajúc jeho súvislé a nesúvislé reči. Pani si zúfa. Bola by hotová doktora už nielen prijať, ale mu i vybozkávať ruky a nohy. Zdá sa jej, že by bolo cele inakšie, keby ho tu videla knísať sa na vysokých nohách a poprávať svoj škripec na nose. I to jeho „moglo bi se i nebi se moglo“, zdá sa jej byť čímsi prepotrebným — snáď tajomná formula, ktorá zaháňa nebezpečenstvo…

Doktor prikvitol zavčasu. Jure ho vyburcoval na svitaní zo sna, vysadil na Rumenka a dopravil do mesta, rovno do dvora zorkovićovského. Chorého našiel spiac a, ako to býva obyčajne, teraz mu je „omnoho, mnoho lepšie“. Doktor sa odknísal domov, že príde, keď sa pacient prebudí.

Šora Bonina sa zas potešila. Vidí ten pokojný, tichý spánok. Strach, ktorý na ňu pustili mrákoty noci, zdá sa jej teraz prehnaný, smiešny. I robotníkov vypravila do viníc trhať. Nad prešom a pivnicou už sama bude stačiť dozrieť.

S doktorom prišiel Niko.

„Odpusťte, doktore, že vás takto prijímam,“ zvolal pacient bodro. „Akosi som zlenivel a zaspal. Ja by sa napil. Daj, Bonina, vody, ale studenej, studenej.“

„To on vždy pred kávou,“ jasá šora Bonina, vidiac, že muž nezabúda na staré obyčaje. ,Dobrý znak,‘ usudzuje sama v sebe.

Lekár vyšetril nemocného, zabavil sa dlhšie na pravej strane hrudníka, naslúchal a preklepával. Šora Bonina visí očima na jeho tvári; vpíja sa nimi, spytujúc mu srdce a dušu. No tvár lekára je cele kľudná i nezrádza ničoho, ani zadivenie, ani bázeň.

„Ach, bože — akí ľudia!“ horekuje pani sama v sebe. „Držal ho za priateľa a hľa, teraz ani čo by bol hoviadko. Neciteľný sťa ten kameň!“ Lekár odmeral i temperatúru, termometer vstrčil do futrála, zavil ho ako svedčí a vstrčil do vrecka. Dľa hodiniek mu odčítal i pulz. Konečne začal ruky umývať, akoby ich nebol umyl od stvorenia sveta; obzrel sa dookola a spočinul pohľadom na panej, ktorá horí netrpezlivosťou.

„Pán Zorković prestydol akomak, preto musí ostať v posteli. Nebezpečia niet. Záležitosť bez následkov. Pár dní a ako prišlo, tak pominie… Na prsia, kde to stíska a bodá, priložíme sinap.[173] Bude trochu hádam páliť, ale treba zniesť. Urobím odvarok, z ktorého budete dávať každú druhú hodinu lyžku. To sa rozumie, v noci nie a ani vo dne, ak by pán Zorković náhodou spal. Sen tichý a spokojný hoden je viac, než všetky odvarky a balzamy. Jesť — ľahké veci. Polievka, mlieko, kávička. Piť limonádu, vodu, víno, prošek. A druhé neviem, čo by mal ešte nariadiť. Nuž a hlavná vec — pokoj a nadovšetko nebáť sa nič po nič.“

„Ahm, ahm,“ prisviedča pacient, pokašlajúc. „I ja som tej mienky. Nebáť sa! Rozumeli sme, budete slúžený. V chorobe ja uznávam jeden jediný zákon — predpisy lekára.“

„To je pekne,“ poklonil sa doktor. „Tak sa ľahko dorozumieme. S takými pacientmi i lekárovi paľahoda.“

„Ó, ja vám budem dobrý pacient. Hoci zas, poviem vám, bol by radšej, keby nebol pacientom. No nič to. Bonina, zachovaj si, čo predpísal doktor. Ja som zábudlivý.“

„A hovoriť čo možno najmenej,“ doložil doktor, položiac prst na ústa.

,Hovorí cele rozumne,‘ myslí si pani, pozerajúc na doktora. ,A ja som ho držala, že nevie nič…‘

Zdá sa jej, že je to druhý človek. Akoby bola nová bytosť vyskočila zo starej podoby. Akoby bol narástol pod jej očima do nedohľadnej výšavy. Je v ňom čosi nadprirodzeného; kási moc, ktorá vládne prírodnými silami, tajomnými a záhadnými. Čo by dala, keby mu mohla prehliadnuť myseľ a srdce; keby sa dozvedela, čo on myslí, čoho sa bojí, čo očakáva! No jeho tvár je tak chladná, ľahostajná!

S mnohými poklonami ho vyprevadili. Na altánke stojí zoči-voči panej Bonine; cíti na sebe jej skúmavý, úzkostlivý pohľad, ktorý by chcel vyzvedieť „všetko“ a toho všetkého sa zas bojí… Stisol plecia, ako človek, ktorý odprosuje, že sa previnil. A z úst sa mu ledva odtrhávajú slová:

„Trochu zapálenia, bohužiaľ… Nevykašlal dačo krvavej sliny? No — no — vy sa ľakáte!“ chlácholí ju, vidiac, ako ona spína ruky. „Býva i ťažšie a zato ozdravejú…“

„Ach, bože — čo to bude!“ zastenala, oprúc sa o stenu.

„No, no — neľakajte sa toľme. A čo konečne? Povedal som, čo som musel povedať. Z mojich rečí nemohli ste vyrozumieť, že je nebezpečie veľké…“

„Práve to, že vás znám — vašu delikátnosť. Nerečiete, len čo za dobré uznáte. Ostatok držíte pre seba… Ja viem, čo si môžem z vašich rečí vybrať! Že je zle, zle…“

„Ale ja som to nepovedal!“ rozčúlil sa doktor a zapálil ako ruža. „Ani zďaleka. To sa ráčite mýliť. Priveľká úzkostlivosť — bez základu a príčiny…“

Cestou ho čakal nový výsluch, zo strany Nika totiž. Doktor si stiera pot z čela. Prebŕdol najťažší diel útrap. Teraz mu je ľahko — pred sebou má chlapa s mocnejšími nervami. Jemu rozložil všetko do základu. Zoznal, že je zapálenie cele obyčajné, na typickom mieste, ale vyzdvihol i daktoré momenty, ktoré vzbudzujú v ňom obavu…

„Moja úloha je nevďačná,“ žaluje sa Nikovi. „Vzdor tomu, že sa držíš istého poriadku, odhaľuješ stav pacienta stupňovane okoliu: predsa si a ostávaš istý druh strašiaka, každá vizita nová pilula a — trpká. Každé slovo úder na prestrašené srdcia. To je moja úloha: veru nie hodna závidenia! I vám odporučujem veľkú opatrnosť. Pred ženskými jazyk za zuby! Stratili by hlavu, naškodili sebe i pacientovi…“

„Oh, moja mama nenie taká — nebojte sa!“ odpovedá Niko s nehrdosťou.

Keď jej vyrozprával, čo sa stalo, ona len pokývala hlavou a odišla do Zorkovićov.

„Či vieš, Anzula, že má zapálenie?“ pýta sa jej šora Bonina.

„Čo ešte! Len či je to tak!“ diví sa ona.

Šora Bonina pozrela na ňu, akoby chcela vidieť na dno srdca, čo tá tam myslí: no nemožno ani na tejto tvári vyčítať ničoho. Vyrozprávala jej, čo povedal doktor a doložila:

„Keby vedela aspoň pravý stav! Tak sa mívam, bolo by mi ľahšie. Trápi ma neistota. Oh, keby znala, čo ma čaká zajtra, pozajtre: ale tie veci dozvedáme sa my ostatní; my, ktorých sa týče…“ Zalomila rukami a z očí vypadli trpké slzy ponosy.

„Ah, čo by ti to pomohlo, dievka moja!“ začala šora Anzula vážne. „Nič by ti nepomohlo, ako ani toto horekovanie. Buď silná,“ a doložila hlasom tichým, no tým dôraznejším, „kvôli nemu, kvôli deťom… I ja som prebrodila tú rieku — to jest brodím ju i dnes. Každý deň nový kríž — čo deň, to nová obeť, nové odriekanie. To je už náš údel taký, nás žien vydatých… Nedaj znať na sebe, keď si pri ňom — premáhaj sa; prehltni slzy! Nevieš, ako to načim — alebo trpko ti je? Ej, duša moja, horký, horký je to chlieb…“

I z týchto rečí vycítila, že s jej mužom musí byť zle. No nenaľakala sa toľme. Z úst tejto ženy i takáto reč znie útešlive.

„A — pani kmotra!“ zvolal šor Ilija, keď vošla k nemu. Bol by chcel bodre, veselo, ako obyčajne, no zrazu ako by pocítil, že nenie všetko v pravej koľaji. Akoby tie tu pritajovali pred ním čosi; darmo je, vidí on, cíti! A i jemu nenie práve najlepšie. Vie on, ako mu je. Ale čo si počať — ponosa nepomôže, trpezlivosť je tu na mieste. Ej, neraz stisne zuby, aby nezastenal, aby nevykríkol od bôľu a úzkosti…

„Vy tu v túto hodinu!“ diví sa šor Ilija, no zase sa mu vracia myseľ, že sa tu čosi pritajuje, a on len kýva hlavou… „Odpusťte, že sme v neporiadku… Dávate si toľko starostí o nás! Eh, povďačný som, budem — naveky… No Bonina — bude, čo boh dá. Neplač a odpusť, že máš toľké starosti…“

Pani Bonina bez slova klesla k jeho poduške a zaplakala od srdca, akosi sladko. On pozerá na ňu pohnute, pohladí ju po hlave — a už zas pozerá do povaly… Šora Bonina sa konečne zobrala a vyšla sa vyplakať na dvor.

„Načo si pritajovať — všakver, pani kmotra!“ začal, keď boli sami. „Nech vieme, na čom sme. Ja mám zapálenie,“ doložil on hlasom tlmeným. „Neviem, čo vraví doktor — no myslím, že i on zaňuchal… Nuž ak ste znali, dobre: chceli ste ma ušetriť. Ja som vám povďačný. Ak ste neznali, ja vám zdeľujem: lebo choroba nešetrí nikoho — ani smrť. Ak ona ešte nevie, pripravte ju — zdeľte jej, to sa rozumie, šetrne…“

Šora Anzula nebola by sa nazdala, že je tento človek schopný toľkého ostrovtipu. Útlocit k žene, ktorý sa skrýval i v predošlých slovách, dotkol sa jej. Ledva mohla zatajiť slzy. No miesto všetkého, ona odpovedala:

„Dajme my tomu pokoj. Nech nebudú výstupy a scény. Utíšte sa, buďte trpezlivý a nebojte sa. Ak je i zapálenie — i zo zapálenia mnohí ozdraveli.“

„A umrieť raz musíme,“ doložil on, „smrteľní sme.“

„A doktor nám nariadil mier a pokoj!“ karhá ho šora Anzula.

„Už je mier!“ A chvíľu hľadí nehybne do povaly. „Úbohé deti,“ doložil ledva čujno, „a možno siroty zanedlho!“ Ľahko je naložiť pokoj a mier, keď duch je čulý a neprestajne blúdi po nekonečnej pláni života; nakukuje do každej sluje a priepasti, na ktorú sa naďabí. „A Dorica moja… nevie — ani nepísala… Pani kmotra, vyprostredkujte, nech príde. Chcel by ju vidieť, snáď…“ zamĺkol. Chcel doložiť ,ostatný raz‘, ale pohľad prísny šory Anzuly ho odstrašil.

„To je ľahko. Môžeme písať do ústavu.“

„Telegrafovať, pani kmotra. Telegrafovať.“ A doložil s úsmevom, ktorý nebola by nikdy predpokladala pri ňom: „My, čo sa chystáme, nám je pošta prizdĺhavá…“

„Teda telegrafovať. Pozajtre má parník odísť do Dolčín, nech sa prichystá. Keby ho odpásla, nemohla by prísť už tohto týždňa…“

I materi zdelili tento plán. Tá sa veľmi potešila.

„Aspoň budeme v hŕbke. Hneď je akosi inakšie. Keď ich máš všetkých okolo seba…“

Večerom začal šor Ilija zase hovoriť. Mnohé veci i v neporiadku. No doktor vzdor tomu sa vyslovil, že nieto nič mimoriadneho. Postup procesu chorobného mu je cele prirodzený…

I pani Anzula a šora Bonina pozreli naň temer s poľutovaním. Úbohý zaslepenec! Alebo nevidí, alebo schválne nechce prehliadnuť. Áno, nechce — zakrýva, pritajuje z lenivosti, pohodliamilovnosti, aby mu dali pokoj, neburcovali po noci…

Pacient bol celú noc nespokojný. Chcel sa i dvíhať a vyjsť na dvor, do pivnice… Nad ránom sa utíšil niečo a zaspal. Bárs je sen nespokojný, predsa len je sen: mysle sa niečo utíšili. Nastalo zvlnenie a nepokoj, keď nemocný po doktorovej návšteve dal si zavolať don Roka. Ako vždy, i teraz vyspovedal sa skrúšene, kresťansky.

„Odpadol mi veľký kameň zo srdca,“ vzdychol s uspokojením po odchode farára.

Popoludní začal byť nepokojný. Museli zavolať doktora. Šora Bonina ho prosí so zloženými rukami, aby pomôhol. Zdá sa jej, že on má v rezerve prostriedok mocný, nepochybný: chcela by, aby ho upotrebil, aby sa zaujal. Sleduje mu v tvári, či je dojatý, či ho pohlo jej nešťastie, jej hrozná tieseň. No v nej nenachodí len zamyslenosť, uvažovanie, akoby porovnával, ktorá strana prevažuje, kam treba priložiť závažie… Konečne, zdá sa, premohol pochybnosti. Oko sa mu vyjasnilo, akoby z neho zakmitlo svetielko nádeje.

Nariadil pijavice. Akt temer posvätný v očiach chorého a domácich. Ako všade, i tu postretol sa rozkaz s veľkým uspokojením. ,Aspoň sa urobí, čo sa urobiť dá a môže,‘ myslí si každý. ,Ostatné je v rukách božích…‘ Šora Bonina okriala, šuká po dome, zháňa a znáša, čo treba. V dome nastal nový ruch, v ňom akoby sa zabudlo, čo za nešťastie visí nad ním…

I doktor, bár veľký nepriateľ krvi, vrátil sa spokojnejší domov. Povedomie, že nepoškodil a predsa urobil kvôli, dvíha ho. Víťazoslávne zvestuje svojej panej: „Rita, Zorkovićovi som nariadil pijavice. Tej noci budem mať na každý pád pokoj.“ Vyzul sa zápäť z topánok a vhupol do pantoflí, dar — ktovie, či nie symbolický — jeho panej. V nich cíti poľahodu, akoby všetky starosti boli padli z hlavy. Zdá sa mu, že je teraz on, preháňaný, osudom socaný z dediny na dedinu tulák, rovnoprávny druhým poriadnym ľuďom. I on môže, keď nie vždy, aspoň výnimočne užiť kúsok toho pohodlia.

I u Zorkovićov zavládol posvätný mier. Zmocnila sa všetkých radosť, rozhojnila sa nádej, keď Danduľa, prehrebajúc drevkom v popole, čo je na korýtku pred posteľou, zvestovala slávnostným hlasom:

„Podochli všetky do jednej! Krv bola v nich ani kolomaž. Len čo by bolo, keby ju neboli vycicali! Bože môj! Krv sa ustojí v žilách ako voda v mláke a zhnije — to ti je základ choroby…“

Niko odišiel od chorého až po polnoci. Slnce bolo vysoko, keď sa zobudil z ťažkého sna. V zadnom dvore našiel mamu s lajstrom v ruke. Prevzala starý „referát“ a vedie ho s obvyklou ľahkosťou.

„A čo vy myslíte, pán gazda,“ usmiala sa mu, vzdor tomu, že vidno na nej starosť, „že sa my už nevieme hnúť bez vás? Pozrite, koľko sme toho prijali od rána!“

„Vidím ja, že som spachtoš,“ odpovedá Niko a dokladá tichým hlasom: „A čo tam nového?“

„Mande som poslala k doktorovi. On je vraj spokojný. On je vôbec vždy spokojný — závideniahodná spokojnosť! A tam našla, že spáva. Ako každé ráno…“ A keď Niko chcel prevziať lajster, ona podotkla: „Dnes má prísť Dorica: nemá kto ísť proti nej do Dolčín. Ak pošleme sluhu, mohol by ju daromne prestrašiť…“

„Teda pôjdem ja,“ núka sa Niko. A čosi, ako výčitka, ozýva sa mu v duši. Zabudol na malú priateľku v ostatné časy! Prvé roky ju navštívil zakaždým, keď bol v meste. Ostatný raz bol tri dni, chodil za Katicou a na Dorku ani nepomyslel…

„Dovedieš ju rovno do nás. Ja pôjdem s ňou sama ta…“

Po obede poslal Jureho s Galešom do Dolčín. On sa ohlásil ešte u Zorkovićov, kde našiel všetko bez premeny. Nakukol i do dvora a do pivnice — tu našiel zorkovićovský neporiadok a nedbanlivosť. Vyhrešil Vlachov, až skákali jeden cez druhého sťa muchy bez hlavy a vrátil sa rozčúlený domov. Osedlal Rumenka a pustil sa v dolinu. O dvadsať minút už bol na nábreží v Dolčinách, kde čaká Galeša priviazaný o bútľavú jahodu. Dumá so sklonenou hlavou, nebodaj nad tým, čo to asi znamená, že ho vylúčili z kŕdľa kamarátov; miesto vyhnať do viníc, dohnali ho sem dolu, kde tak čudne razí soľ a jód z tejto veľkej vody.

Dolčania obstúpili Nika, zamazaní i oni od muštu. Obsypávajú ho otázkami o šoru Ilijovi. Čo robí, čo hovorí, či urobil poriadok, čo vraví doktor a čo pani… Otázky nenásytnej zvedavosti, svrbľavé, naliehavé. No zas i spomínajú jeho cnosti. Priateľstvo, úslužnosť, ochotu, zdvorilosť bez konca a kraja, milosrdie s chudobou, ba i zásluhy o cirkev a mesto.

„Škoda ho, duše mi, škoda,“ verajú sa rad radom, „málo sa ich rodí takých. A čo sa rodí, to nestojí nič. Veru-veru bude sa cítiť medzera, bude roky a roky…“

A Dolčine naplnili sa čudnými chýrmi odrazu. Zorković umiera, urobil testament, vyspovedal sa, ba prijal i ostatné pomazanie. Doktor mu povedal — dnes ako-tak prebiedi a zajtra…

Niko sa ani nenazdal, len keď zahvízdal parník a vkeroval do prístavu. Na palube vidí sestru v čiernom habite a bielom čepci. Pri nej druhá postava, vzdor jesennej sezóne, v širokom slamenom klobúku, popolavých šatách, nápadne skrojených. Skočil do bárky Špirovej, vyšinul sa schodmi na palubu, kde ho čaká sestra so svojou chovanicou.

„A mama neprišla!“ ozval sa pri ňom zvučný milý alt. Zdá sa mu, že ho nikdy ešte nepočul. Pozrel a naňho sa dívajú krotké, tmavomodré oči spod čistého, bezstarostného čela.

Zmiatol sa pod týmto novým dojmom.

„Nemohla prísť, poslala mňa. Ináče bárs na Galešovi, o malú hodinku budeš pri nej.“

„Galeša prišiel!“ zvolala Dorica milo prekvapená.

Niko sa chytil batožiny, ktorá ide do člna. Medzitým sestra poodstúpila na stranu s mladou devou a čosi jej dôrazne hovorí. Deva počúva, ako vidno, dojatá; ostatné rady a pokyny čajsi, aké máva pestún naporúdzi, keď púšťa chovanca spod svojej ruky na búrlivé more života… Konečne i sama sestra dojato, privinula k sebe mladú devu, urobila jej nad čelom kríž a láskave pobozkala.

A už je Dorica v člne. Zaslzeným okom pozerá na palubu, kde ostala pestúnka zase sama, možno s bôľom v srdci, že sa od neho trhá to, čo k nemu bolo prirástlo. Stojí sama, skľúčená neistotou, nie nad samou sebou — lebo veď jej dráha je rovná, vymeraná, medzník tvrdo postavený: ale skľúčená neistotou, kam ten čln zavedie, cez ktoré búrky a úskalia a či tam dakde nepríde k úrazu…

Dorica pociťuje iba žiaľ od lúčenia s osobami milými, drahými. S láskavými pestúnkami, s úprimnými družkami. Nemala kedy sa rozhľadieť, uprieť zrak do tajomného horizontu, ktorý ju čaká. Nemá ešte povedomie čisté, že dnešným dňom zatvorila sa brána neúprosne, neodvolateľne: za ňou je zatvorená minulosť navždy, bez návratu!

Stála na nábreží nehnute, oči upreté na parník, ktorý múti pod sebou more, peniac ho naďaleko okolo seba. Obracia sa ťažkopádne, s námahou, a keď mu nos oňuchal šíru hladinu — parník sa šinie po vlnách, nechávajúc za sebou brázdu. Čierna postava s bielym čepcom rozoznáva sa ešte na palube, máchajúca bielym ručníkom. Čím ďalej je menšia, menšia a konečne rozplynula sa v nič. Zmizla jej spred zaslzených očú sťa vidina; sťaby jej nikdy nebolo bývalo.

Dorica zaplakala a akoby ju boli prešli zimomriavky. Vidí už zrejme, že čo bolo, minulo — čo znala, zaniklo navždy a teraz nastávajú veci nové… Vzdychajúc, obťažená milými rozpomienkami, tklivými scénami, ktoré sa pred ňou odohrali včera a dnes, výjavmi lúčenia z ústavu, vysadla na Galešu. Hodila ostatný pohľad na parníček, ktorý ležal na hladine sťa húsenica s obláčkom dymu nad sebou — a už sa drží pevne samára, aby sa nezvážila.

Galeša sa driape namáhavo hore strmým brehom; Jure kráča popri ňom, dávajúc pozor, aby sa mladá neprevalila. O chvíľu vyšli na vŕšok; otvoril sa pohľad na vŕšky a kopce domova. Pozdravilo ju rodné mestečko svojimi prívetivými, známymi domami, bielymi krovmi. Tieseň padla z hrude, žiaľ sa rozplynul. Nezíde jej na um obzrieť sa nazad, ta, kde na hladine mora ešte vždy stojí, akoby nehybne, parník… Radosť, uveličenie rozširuje jej prsia, ktoré s pôžitkom vťahujú aromatický, sladký vzduch domova. Všetko jej kynie ako na vítanku. Starí, milí známi, dávno nevidení. I Galeša, ktorý od tých čias ošedivel okolo pysku, i Jure, ktorému sa tiež nabrali vrásky na tvári. A za ňou kráča, cvendžiac podkovami o kamenitý chodník, Rumenko — na ňom jej druh, priateľ Niko. Čo sa ho naspomínala, čo sa za ním natúžila v prvé časy medzi vysokými múrmi ústavu! Tvár sa vyjasnila, oči sa smejú, bárs na riasach sa ešte trasie zaostalá slza… Niko ju dohonil; vidno, ide jej čosi povedať. Chytila sa pevne za rohy samára, aby nespadla.

„Ty teda zase doma!“ prihovára sa jej. „Bude sa ti zdať všelijako, všakver?“

„Divná vec!“ zvolala ona veselo. „Prvej sa mi zdalo, že je to bohvie ako ťažko, že ani neprenesiem: a teraz sa mi vidí, že som ani nikde nebola! Akoby bola včera odišla z domu!“

,Mladosť!‘ myslí si Niko. ,Dojmy vznikajú a rozplývajú sa, akoby nič.‘ A nemôže sa zdržať, aby sa mu nevzdychlo. Jemu sa teraz zdá, že jeho mladosť uletela: že ostarel.

„Každý deň som myslela na vás — na dom,“ a okom zaletela v protivnú stráň, zarastenú nízkym krovím. „Viem si predstaviť každého, i Ivicu i Caretu — akoby bola medzi vami žila. Mamu mám ustavične pred očami a pápeho[174] — akoby čula jeho hlas. To bola moja jediná zábava v ústave; žiť akoby medzi vami a byť predsa ďaleko. Ako to bolo krásne!“

„No vzdor tomu podobalo sa to žaláru,“ nadhodil Niko.

„Ani najmenej! Mali sme i zábavy, záhradu, dvor i kúpele. Bolo nám vždy veselo. Čas sa míňal, ani nevieš ako. Ťažko sa bolo rozlúčiť — ťažko.“

„Videl som,“ usmial sa Niko. „Dľa toho súdiac, povedal by bol, že nestojíš bárs veľa o svoje rodisko“.

„Ah, to už nemôžeš povedať. Vidíš, ako sa teším na dom, na všetkých. Ledva čakám, aby ich zahliadla. Ale mame neodpustím, že neprišla proti mne!“

„Má mnoho roboty, musíš jej odpustiť. Ostatne sama nahliadneš, keď sa presvedčíš.“

A už ho neťahalo nič do rozhovoru. Zišlo mu na um, čo dievčinu čaká doma, aká skúška, hneď pri prvom kroku do života. Bol sa prichystal, že jej nadhodí niečo o stave otcovom — no prešla ho chuť. Ťažko by mu bolo zarmútiť toto bezstarostné dieťa. Privolať na jeho čelo chmáru starostí, snáď prvú v živote. Nie, tú úlohu ponechá druhým, nech ju rozlúštia, ako vedia.

No vzdor tomu všíma si jej, každého slova, každého pohybu. A v úzadí duše ozýva sa mu hlas: ,ona mala byť tvoja.‘ Koľko chybelo, že sa nesplnil? Málo, toľko, koľko môže zaviniť púha náhoda… Teraz sa mu zdá ovšem smiešnym, aby toto dieťa mohlo upútať jeho. Dieťa s obzorom tesných múrov kláštorských. Nevdojak ju prirovnáva zjavu svojej Katice, ktorý mu i teraz, zvlášte teraz, stojí živo pred očima. V jej očiach sa neodráža hravý svet dieťaťa, ale duša ženy, zapálenej náruživosťou. I v týchto tmavomodrých očiach zažihá sa kdesi v hĺbke oheň oduševnenia. No ten je ďaleko od jeho sféry, jeho sa on netýka, jeho nerozohrieva. I tu musí prísť ktosi, kto vnesie pochodeň nových citov do duše, zapáli oheň: ten, ktorý hreje a páli. No on sa na ňom hriať nebude…

„A ozaj ty si prišiel, a okolo oberačky i ty si mal roboty! Teraz i pápe bude v práci!“ zvolala veselo. „Bude sedieť vo dvore, pri turni a rozkladať Vlachom.“

Niko sa skormútil. Súdené je, že on musí jej zadať ranu. Bolo by mu ťažko, keby aspoň čo-to nenadštrkol.

„Pápe bude teraz pravdepodobne v posteli. Trocha prestydol, doktor mu nariadil…“

„Otec!“ zvolala, pozrúc naň ustrašeno svojimi veľkými očima. Vyhaslo z nich nadšenie i hravý rozmar dieťaťa. Akoby sa v nich bola otvorila priehlbeň, do ktorej i Niko pozerá s prekvapením… „Ty ma klameš, klameš!“ vykríkla s náruživým prízvukom. „Vidím ja už všetko. Volajú ma telegraficky, neočakávane — volajú ma k otcovi, lebo je chorý!“

,Tu to máme!‘ zhrýza sa Niko. ,Na mňa sa to muselo vyliať.‘

„Hovorím ti, že prechladol; preto musel ostať v posteli.“

„Pre nastydnutie! Oj, viem ja, neležal by on pre maličkosť. A potom vidím — len netaj — vidím, že nehovoríš pravdu!“

„Ja ostávam na tom, čo som povedal. Ostatne uvidíš sama, presvedčíš sa…“

„A kto ma dal zavolať? Prečo?“ A jej hlboké oko uprelo sa naň temer prísne.

Už mu nemožno luhať. Pod tým pohľadom priamym a prísnym tisne sa mu pravda na jazyk.

„On ťa dal zavolať. Vidíš, že nepritajujem. Naľakal sa, ako všetci, ktorí nikdy neochoreli. Niet teda príčiny, aby si sa znepokojila.“

Ona len pokrútila hlavou a zanovite mlčí.

Niko usúdil: ,Dieťa je a už je v nej žena. Tvrdohlavá je — nemožno ju nakriatnuť.‘ A v ňom sa dvíha čosi, ako nevoľa, že toto naivné, slabé stvorenie nesklonilo sa pred ním — že nechce uznať jeho nadvládu…

No nevoľa sa zas uľahla, keď zazrel, ako stisla kŕčovite svoje plné pery; len preto, aby udusila plač. Nie teda zanovitosť! Brada sa potrhuje kŕčovite, červeň stúpa do tvári: vidno, ako tlmí v sebe výkrik bôľu. No nemôže prekaziť, aby jej slza nenavrela do oka a, prevaliac sa dlhými riasami, nezvlažila jej svieže, okrúhle líčko, na ktorom len pred chvíľou hrali dve milé jamôčky.

Radosť z návratu premenila sa, hľa, v žravý bôľ.

,Oh, živote, aký si ukrutný!‘ žaluje sa Niko sám sebe. ,Nemáš pokoja, kým nepremeníš smiech v slzy. Slzy sú tvoj každodenný nápoj — v nich čerpáš silu, ktorou nás gniaviš.‘ A zas sa hneval na to, že ju odvolali z ústavu. Mohla nevedieť o ničom; jej prítomnosť beztoho nemôže zahnať, ani popraviť ničoho…

Šora Anzula ich zazrela z terasy a čaká ich v bráne. Jediný pohľad a uhádla, že Dorica vie všetko. Sňala ju z Galeša mocnými ramenami a vinie ju matersky k srdcu. V prsiach jej buráca žravý bôľ. Ináč si predstavovala príchod tohto dieťaťa do tohto domu. S úsmevom šťastia na tvári, ovenčenú, rumennú, posypanú kvietím…

Dorica na jej hrudi zabudla chvíľku na svoj bôľ. Temné predtuchy zanikli. No len na chvíľku. Len čo sa vymotala z jej náručia, už prosí, aby išli domov.

„Ja sa nedivím, dievča, že sa ta ťaháš,“ odobruje šora Anzula. „Poďme teda, a ty, Niko, tu máš svoje lajstre.“

Nikovi odľahlo, keď prišiel do zadného dvora a keď ho tam ovial ruch zimničnej práce.



[164] braća — (chorv.) bratia

[165] starý fra Andrija Kačić — Andrije Kačić-Miošić (1704 — 1760), františkán chorvátsky spisovateľ a básnik. Roku 1756 vydal Razgovor ugodni naroda slovinskoga, napísaný prózou i vo veršoch. Prózou v ňom rozpráva o dejinách južných Slovanov, vo veršovanej časti opisuje junácke boje južných Slovanov s Turkami. Formou nadväzoval na ľudové spevy. Kniha vyšla v mnohých vydaniach a budila národné povedomie južných Slovanov. Napísal ešte populárnu kroniku sveta Korabljica (1760). Andrije Kačić pôsobil od roku 1745 ako gvardián františkánskeho kláštora sv. Martina na ostrove Brač.

[166] diavolo — (tal.) čert

[167] Sempre avanti — (tal.) vždy dopredu

[168] … ako prešiel Gurko cez Balkány a ako sa uťahuje pred ním turecká sila — Osip Vladimirovič Gurko (1828 — 1901), ruský jazdecký generál, v rusko-tureckej vojne roku 1877 — 1878 velil ruskej jazde, dobyl dôležité balkánske priesmyky a oporné body

[169] turaň — (chorv.) preš

[170] o Jakube — 25. júla

[171] mantila — (z tal.) kabátec

[172] moglo bi se i nebi se moglo (chorv.) — mohlo by sa i nemohlo by sa

[173] sinap — (z lat.) horčica

[174] pápe — (z tal.) oslovenie otca




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.