E-mail (povinné):

Stiahnite si Dom v stráni ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Martin Kukučín:
Dom v stráni

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Alžbeta Malovcová, Martina Jaroščáková, Silvia Harcsová, Simona Reseková, Ivana Gondorová, Daniel Winter, Erik Bartoš, Lucia Muráriková, Ida Paulovičová, Slavomír Kancian, Peter Páleník.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 1073 čitateľov

Všade dobre — doma najlepšie

Dnes popoludní zabáva sa zas Niko Dubčić so svojím člnom Leptirom v prístave dolčinskom.

Meštrál duje ako každé odpoludnie v lete, nadúva sa biela plachta Leptira. Člnok letí po hladine ako labuť, nechávajúc za sebou brázdu. Niko sedí na kormidle, otáčajúc člnom dľa vôle, ani čo by to bol dobre drezovaný koník. Prímorské vrchy čnejú sťa múry hradné do modrej, tmavej oblohy. Ich rozrýpané hrebene a pošmúrne boky trasú sa sťa libačka cez rozohriaty vzduch. Dediny v ich úpatí podriemujú ako omámené v záštite viníc a olív. Z druhej strany sivie sa náš úbohý ostrov, vypálený od slnca, iba čo sa černejú fľaky hôr v šťavnatej ešte zeleni, ktorá dosiaľ odolala všeobecnej suchote…

Člny a trabakuly v prístave hojdajú sa rytmicky pod údermi meštrála, potrhujúc laná a povrazy, ktorými sú priviazané o nábrežie. Napospol sú pozakrývané rozostretými plachtami, na tônistých palubách chrápe junáckym snom ohorený mornár, nemohúc odolať zmalátneniu.

Niko nepozoruje ničoho zo všetkého toho. Neraz sa on kochal v podobnej horúcej, odpoludňajšej nálade. Nie veru, ani v dumách nenie zabratý. Skôr strežie, hľadiac podchvíľou k predhoriu sv. Ďušta,[139] ako čo by stamtadiaľ niečo očakával. A hľa, tam práve spoza majáka akoby kto niesol žrď a zápať za ňou druhá žrď. Šinú sa poza predhorie obidve, jednakým tempom, sťa dohovorené, keď tu znenazdania vystrčí sa spoza brehu predhoria, cele zvedavo, ostrý nos lode; pred ním sa more dvíha a na obe strany odhadzuje, sťaby prsť pred lemešom pluha, peniac sa a čľupkajúc. Hneď zatým sa vystrčí i objemné brušisko lode, hore obielené, dolu čierne, až kam asi dosahuje more, a už sa rozlieha driemajúcim okolím chrapľavé kikiríkanie nie amerikánskeho kohúta, lež lodného stroja, pod ktorým loď keruje v mohutnom oblúku rovno do prístavu dolčinského.

Na zakikiríkanie skočili mornári Špiro[140] a Kuzma do svojej bielej bárky a veslujúc skladno poberajú sa k lodi, ktorá dľa všetkého nemieni pristať k mostu, ktorý hlboko trčí do mora, zaštitujúc prístav od južných vetrov. Onedlho zarachotí mašina, scvendžiac reťazami, na ktorých Polanda[141] spúšťa svoju kotvu do mora; Špiro a Kuzma zas priväzujú lano o ucho boje, ktorá sťa obrovská biela tekvica tancuje na vlnách mora. Polanda sa zakotvila vprostred prístavu. No vtom i Nikov čln priletel skoro k samej lodi, obišiel ju zručným oblúkom, hojdajúc sa a skákajúc po rozpenenom mori, ktoré rozmiešala sťa obrovskou habarkou, loďová vrtuľa. Ale Niko si toho všetkého nevšíma; vyzerá a skúma, kto je na palube, okolo zábradlia, v tôni, ktorú hádže rozostretá plachta. Jesto tam dakoľko ľudí a medzi nimi oslnila ho šumná tvár Katice…

Jej nádherné oči hľadia naň nežno a milo, nespúšťajúc sa z neho, lesknú sa hrdosťou v povedomí svojej ceny a krásy. No hneď sa odvrátili, celá bytosť sa striasla, zmiatla v hlbokých rozpakoch, keď jej Niko zamáchal bielou šatôčkou, verejne, bez okúňania, akoby mu nezáležalo na údive jej spolucestovateľov, ktorí nevedia, čo znamená to vítanie zo strany elegantného pána dievčiny, dľa všetkého pospolitej. Nemá ona ani odvahy prijať jeho pozdrav, so živým rumencom v tvári… ,Ešte neprivykla na myšlienku, že sme svoji,‘ myslí si Niko, usmievajúc sa, lebo všetko v ňom jasá a výska od šťastia. ,Veď je i div, ona — moja snúbenica, úradne uznaná!‘ Vykríkol by od veľkého šťastia, ktoré ho privalilo sťa bralisko… Výska sám v sebe i pri pohľade na Mateho, Pretúra starého, ktorý sa ho usiluje nevidieť a preto pozerá tak meravo do údolia, ktoré vedie rovno pod Grabovik, popod naše mesto. Vidno na ňom, že sa mu zunovalo cestovanie. Ledva čaká, kedy príde do svojho domu a začne svoju obvyklú prácu, ktorá sa mu stala nutnosťou. V nej zabudne aspoň na chvíľu na zápletky a všetky starosti, ktoré ho v posledné dni prikvačili, nedávajúc mu vo dne v noci pokoja. Tento pánik v bielych šatách, s dobrým, veselým úsmevom, ktorého sa on vynasnažuje nespozorovať, oj, ten pánik mu vyviedol peknú komédiu, z ktorej sa tak skoro nespamätá…

Špirov čln poberá k lodi, pod samé schody, spustené na boku lode, že poberie pasažierov. Okrem Pretúra a jeho dievky je tam iba akýsi cestujúci s kufriskami.

„Katica!“ zvolal Niko, kývajúc rukou. „Hybaj!“

Ona sa pobrala dolu schodmi, že vhupne do člna Špirovho. No vtom sa vtisol Nikov Leptir medzi čln Špirov a parník. Špiro sa vzdialil dakoľko údermi vesla od lode, prepustiac svoje miesto parádnej bárke dubčićovskej. Katica sa len zadivila, ako sa octla odrazu v Nikovom člne, ktorý odtisnutý, vzďaľuje sa od Polandy. Medzitým sa naplnil i Špirov čln kuframi; cestujúci a Mate sedia na lavičke neďaleko kormidla. Špiro a Kuzma veslujú energicky; len keď sa im stretnú pohľady, žmurknú jeden na druhého figliarsky. Akoby jeden druhému povedali: „I tá sa imbarkala[142] ako svedčí! Neboj sa!“ A keď prišli pod most, utrmácaný Mate s kapsou na pleci štverá sa hore schodmi. Dcérine kufre mu Kuzma a Špiro tisnú dohora, utierajúc pot z čela.

Katica sedí úzkostlive na lavičke úzkeho člna, pridŕžajúc sa rukami, akoby sa bála, že ju pohltne more. Tvár jej je červená, rozhliada sa úzkostlive po nábreží, či ju nikto nevidí. No nábrežie je pusté, nevidno na ňom ani duše.

„A čo povie otec?“ zvolala v úzkostiach, keď sa trochu spamätala.

„A čo by mal povedať? Vari že som si vzal, čo bolo moje? Moje všetko — môj poklad!“ zvolal on s oduševnením. „Už nás nič nerozlúči. Žiadna prekážka. Neboj sa!“

„Ako je to všetko čudné! Nemožno veriť!“ odpovedá ona. A vzdychlo sa jej zhlboka, uspokojením, sladkou rozkošou. Už niet pochybnosti — ona je vyvýšená nad všetky! Pripadlo jej šťastie — samo od seba, šťastie, o ktorom sa neodvážila ani snívať ešte pred dakoľko dňami… Z nízkeho, skromného domku prejde do nádherného paláca. Bude rozkazovať celému mestu — každý sa jej bude koriť. A čo urobia slečinky? Ako jej budú závidieť, ako sa budú zhrýzať a trápiť!

Len Niko nerozmýšľa. Oddáva sa bez rozmýšľania pôžitku sladkého okamžiku, ktorý ich spojil dovedna. Vidí ju pred sebou krásnu, nádhernú, plnú života, mladosti… Aký to nádherný dar osudu! Jemu sa rozkvitla táto bytosť, jemu sa bude usmievať, jeho omamovať svojou vôňou, svojimi kúzlami… Naň sa budú upierať tie čierne oči, zastienené hodvábnou riasou, v láske a oddanosti. Jemu sa usmievať tie svieže pery. Za ním vzdychať jej panenské ňadrá, zaň biť jej vrelé, čisté srdce…

Zabudol na všetko, opojený jej krásnym zjavom. Nezbadal, že Špirova bárka dávno sa prešmykla popri jeho. Nezbadal udivenie cestujúceho, že vidí dievča pospolité v takej nádhernej bárke, v spoločnosti elegantného pána. Nezbadal významného pohľadu, ktorý vymenili Kuzma a Špiro, začierajúc lopatami vesiel do mora, ktoré sa prelieva sťa tekúce striebro…

Mate sa tmolí na nábreží okolo batožiny dcérinej. Najlepšie ju odniesť k Antici, dcére nebohej sestry ženinej. Áno, najlepšie, keď sa stratí stadiaľto, spod očí statočných mornárov. V ich očiach číta celú reťaz čudných otázok, ktoré sa mu neopovažujú doprosta predložiť. No on vidí dobre, číta otázky, a číta i odsúdenie… Ach, ako je to otupno! Hriešny človeče, nevieš sám, čo máš robiť, kam sa dieť!

Naveľa zakeroval i Niko ku schodom nábrežia. Spustil plachtu, bárka sa chvíľku ešte pohybuje napred, až sám Niko ju zastavil, naprúc sa rukou o nábrežie. Keď ju ešte priviazal o obruč, vyskočil na schody a podal Katici ruku, aby i ona mohla vystúpiť. Do bárky Nikovej skočil Špiro, skladá plachtu a okrúca sťa trúbu, a keď všetko zariadi, odvedie ju na staré nábrežie k miestu, čo jej je vykázané.

Niko sa poberá nábrežím ešte vždy pustým, popri ňom kráča Katica, ešte vždy v akomsi omámení. Niko sa rozhliada uveličený, spokojný, na všetky strany, akoby sa chcel pochvastať: ,Pozrite, čo ja mám — ľudia, pozrite! Či ste videli kedy čosi podobného?‘ No nehľadí na nich nikto, iba čo Špiro šibne na nich okom kedy-tedy ukradomky, šemotiac sa ešte okolo bárky.

Na osamelej česmíne, na rohu nábrežia, priviazaný je Nikov Rumenko, osedlaný, pod uzdou. Nahriebol okolo seba hŕbu zeme kopytami. Len čo zazrel svojho pána, obrátil peknú hlavu k nemu a strihá ušima, akoby prosil: „Vysloboď ma stadiaľto.“ No pán si ani jeho nevšíma.

„A čo nepojmete koňa?“ pýta sa ho Katica.

„Nech čaká; Špiro mi ho pošle.“

„A vy?“ pýta sa ona v udivení.

„Ja pôjdem pekne-rúče pešky. S mojím zlatom. Čiže to bude cesta!“

„Počkajme otca.“

„On nás dohoní,“ riekol Niko a doložil s úsmevom: „Ak bude chcieť totiž… No dľa všetkého, zdá sa, nebude utekať veľmi. Naša spoločnosť nenie mu práve po vôli…“

Katica sa zachmúrila. Zišlo jej na um, v čom je, a zdá sa jej, že nenie ešte všetko tak jasné.

Mateho ešte nevidno. I keď vyšli na kopec nad Dolčinami, nevidno nikoho. Cesta pred nimi je prázdna, tichá, akoby pokrytá arabeskami, divným čipkovím čo hádže slnce, preciedzajúc lúče svoje chvojinou olív. Rozlieha sa na všetky strany vyhúdanie cvrčkov — táto jediná hudba dalmatínskych letných dní… Zakrádajú sa pustou cestou, akoby sa báli, že ich krok naruší tento sviatočný kľud. Už vidno, že sa o nich nikto nestará, nikto nevedie, ani nebráni a nezavracia. Sú akoby vysúdení, ako stratení… Idú mlčky, jeden popri druhom, a mali by si toľko čo povedať! Toľko, že nevedia sami, z ktorej strany započať. No zato sa im vidí, že sa im prihovára všetko — i tie zádumčivé olivy, ktoré rozprestierajú vôňu a chlad okolo nich, i vetrík, ktorý šepoce v chvojine, všetko sa im prihovára, kynie priateľsky, zovie a usmieva sa…

„Len ako sa to tak stalo!“ zvolala ona odrazu, no i zamĺkla odrazu. Zľakla sa vlastného hlasu v tejto sviatočnej tíšine.

„Stalo sa cele jednoducho. My sa ľúbime a naši pristali. Moja mama prehovorila tvojho otca. Nuž i mňa prekvapilo spočiatku. Ale teraz vidím, že nemohli nič iného urobiť, ako prikryť.“

„Tvoja dobrá mama!“ zvolala Katica.

V odpoveď pocítila stisknutie ruky.

A zase sa spúšťajú mlčky do údolia, skadiaľ sa odráža chodník pod Grabovik. Medzi vinicami a sadmi olivovými stúpajú dohora, osamelou cestou, zaujatí svojimi myšlienkami. Obom sa odrazu pozdalo toto všetko čudným, zvláštnym. Niečo takého, čo ani jeden z nich neočakával… Na všetko boli pripravení: na odpor, prekážky, zvady, výstupy — a hľa, miesto toho neočakávané šťastie, splnenie túžob… Šťastie ich ohlušilo, omámilo svojou blízkosťou, určitými obrysmi, ktoré len pred pár dňami chvelo sa pred nimi sťa fáborec, sťa ružový obláčik. Bez námahy dostali sa odrazu na vrchol, skadiaľ je otvorený výhľad nivami ich šťastia — dosiahli, čo dosiahnuť túžili, nemajú už za čím túžiť, za čo sa boriť a trápiť… A na dne srdca, ďaleko, ďaleko pod tajným záhybom, za morom šťastia a blaha, skrýva sa čosi trpkého, akoby obava, akoby strach — čosi trápneho, akoby neistota: kde človek, dosiahnuc métu, za ktorou toľme pachtil, pýta sa sám seba v nedorozumení: ,Čo teraz? Čo mi ešte zbýva? Čo ma ešte čaká?‘

Kde-tu vo vinici tmolí sa težak, pomedzi hlavy, ktoré sa poriadne ozdobili strapcami, na miestach modrými už, skoro každý sa vystrie v ľadviech, pretiahne, sprevádzajúc ich pohľadom, takto samotných, družne kráčajúcich, kým nezakerujú za najbližší uhol a nestratia sa mu. Každý snuje svoje zvláštne myšlienky… Nejeden i pokrúti hlavou a zahmká… A zazrúc onedlho Mateho so strakatou torbou na pleci, ako ciepka tak obďaleč za mladými: težak sa zadiví, zamyslí ešte väčšmi…

,E-eh! Tam sme teda! Nože, no…‘ A krúti zas len težackou hlavou, do ktorej sa všeličo spratať nemôže. ,Obletuje, obletuje — hm, sťa osa okolo hrozna, keď je sladké… A nevoľný otec hádam sa raduje ešte, že ho postretlo šťastie. A ono čertovo šťastie. Hanba a nevoľa!‘

Onedlho zazreli Baricu v bráne, ako vyčkáva čosi, nevšímajúc si deti, čo strečkujú okolo nej. Sotva ich zazrela, už sa zvrtla a zmizla vo dvore: brána zíva, otvorená dokorán, čakajúc neočakávaných hostí.

Vo dvore im prvá podbehla stará Jera. Okolo Katice poskakujú deti, ťahajúc ju za sukňu, vystíhajúc, či im doniesla niečo… Stará si uväzuje šatku. I sukňa i kabátik sú v neporiadku — nestihla sa doobliekať. Barica až o dobrú chvíľu vyšla z domu, tiež, ako vidno, v náhlosti preoblečená.

Katici sa zachmúrilo čelo. Predsa vedeli, že má prísť, a ani sa neobriadili! Dom tiež bude nebodaj v neporiadku! Sotva vstúpila do domu, počína sa reťaz nepríjemností! Veru pekne ju prijali, a to ešte ju s ním, keď prvý raz má vstúpiť do jej domu! Malo by byť všetko sviatočné, slávnostné, a tu miesto toho neriad, neporiadok a zmätok…

On sám cíti, že nemal sem prísť; že je na prekážku, zbytočný celkom v túto chvíľu. Drží sa v úzadí, aspoň kým sa odbaví vítanka, pretrhávaná bozkami a výkrikmi. No Jera ho nenechala dlho takto.

„Ah, vitajte, šor Niko!“ obrátila sa k nemu uveličená, prekypujúc radosťou a šťastím, v cite veľkej povďačnosti. Ona by ho na rukách nosila, pána, čo nemá na ostrove páru a má sa okolo jej dievky… Položila by ho na oltár, kľačala by pred ním, zbožňovala by ho, kadidlom kadila…

Nikovi nepozostáva iba sadnúť na lavicu pred dom. Je v chládku; tu počká Katicu, kým sa zloží tam v izbe, kam letia za ňou Baricine deti s ohromným výskotom. Jera vlastnoručne, sviatočnou sukňou utiera múrik. No zas jej zišlo na um, že nenie v poriadku takého hosťa nechať predo dvermi.

„Pre pána boha — čo sa mi len robí! Ani by ste nešli dnuka! Dovoľte — akože tu… Dovoľte, ja pôjdem napred!“ A sama ho vedie do pitvora, ktorý je zariadený i ako jedáleň. Okrem stola a stoličiek vidno na stenách dakoľko lacných obrázkov. V kúte Matka Božia Sinjská,[143] v zlatom ráme, opretá o stenu na malom stolíku. Pred ňou horí drobný plamienok z oleja olivového, plávajúci na vode. Okolo obrazu čosi kvetov umelých, mašličky a čačky. Oproti je i šifonier, ba i väčšie zrkadlo v zlatom ráme, potiahnutom tylom. Všetko reformy, aké vnášajú do sedliackych domov dcéry, ktoré ofúklo trochu mestské ovzdušie.

Niko sa dosť naponevieral po sedliackych domoch. Neraz sa najedol z jednej misy so sedliackymi deťmi ryzkaše alebo pulenty[144] drevenou lyžicou. A i teraz sa rozpomína, aké to boli preň hostiny! Darmo je, sedliacky život ho priťahoval, vábil vždy, odkedy sa zná… I v tejto izbe cíti sa cele pohodlne, domácky. I ten nádych mestského vkusu mu lahodí, ktorý badať na všetky strany. A keď do izby a či pitvora vstúpila Katica, jeho nádherná Katica, tiež odpoly meštianka — oj, jemu je tak voľne, tak krásne, že by nečaroval s nikým na svete! Nie, on patrí k nim — svojím vkusom, svojou minulosťou… Či by bolo krásne tu vôbec ostať, tu žiť, trápiť sa, pracovať — zabudnutý od celého sveta!

Zanedlho dociepkal i starý Mate. Strakatú torbu položil hneď k dverám a vytiahol hneď po koláči, obom krikľúnom synovým. Aký krik, aký štabarc po dome! To znamená život! Skoro zápäť za ním vošiel i Ivan, s puškou na pleci. Nie je poľovník, no pred oberačkou každý težak nosí pušku, keď vyjde do viníc… Za ním i za starým Matem vtiahla do izby, ofúknutej mestským vzduchom, vôňa viníc a hory, zeme, v ktorej sa prehrebajú i budú sa prehrebať až do smrti: a načo zatušovať, vtiahla a rozprestrela sa i vôňa znoja, ktorý je nevyhnutný, lebo kropí každú prácu sedliakovu… Ivan sa zmiatol, div, že pušku nevypustil z ruky, vešajúc ju na klin. Nevie si predstaviť, čo hľadá v dome tento čudný hosť…

„Žena, dones napiť sa!“ rozkazuje Mate cele chladnokrvne. „Ustali sme, i horúčava je ako svedčí. Keby padal daždík! Ako by vinice vydýchli! A zachladiť by sa tiež zišlo.“ A obrátiac sa k Ivanovi, tiež tak nenútene: „A tamhore akože ide? Ukazuje sa čo?“

„Bolo by, keby bolo dažďa. Takto, bojím sa, zaškrie, nedozreje.“

„Veru! Neborák težak visíš na tisíc nitiach. Jedna z nich nech pukne a krvavé mozole jednoročné hybaj! Ťažké časy, môj pane,“ doložil, už obrátiac sa i k Nikovi. „Ťažké veru, že nemôžeš ani sem, ani tam…“

„I my ich cítime,“ odpovedá Niko. „Na tej istej sme ratolesti ako težak. Ak jeho oklame zem, i nám ťažko. Ostatne dážď by už mal prísť skoro. Toto je mesiac, v ktorom nevystane tak ľahko.“

„Bože daj, bože daj!“ zavzdychal Mate. „Lebo ináče, verte mi, bude zle-nedobre…“

„Vinice sú celkom zdravé,“ ozval sa Ivan, podoprúc ukazovákom bradu, sťa človek rozvažitý. „Od rokov som ich nevidel takých. Ale sme sa i obhadzovali! A čo robiť, keď treba.“

„A čo prospeje nastojanie!“ zvolala Jera, skeptická, ako všetky ženské, ku každej novote v hospodárstve, „čo prospeje nastojanie, keď nieto božského požehnania? Ja som tej mienky, že by sa bolo treba najsamprv kajať. Veru, to — pokajať sa skrúšene od všetkých hriechov. Jedna dobrá procesia, ale viete, taká ozajstná: tá by pomohla väčšmi, ako všetko vaše polievanie, posýpanie a čo ja viem. Bez boha, ešte raz — daromné ustávanie…“

„Nuž i to prospieva, na osoh je, na každý pád,“ pristáva Mate. „Boh je veľký: môže raniť a zase uzdraviť. Ale ja zas hudiem len moju: trápiť a ustávať sa treba. Bez práce nieto požehnania…“

Katica doniesla čiernu kávu v malých šáločkách. Rozostavuje ich rad-radom pred každú osobu. Niko cíti tú sladkú nehu, akú cítime, keď nás obsluhuje predmet našich túžob. A keď sa mu pohľad stretol s jej jasným okom, pristreným dlhými vlasmi: cíti dvojnásobné kúzlo, lebo mu kynie z jej oka oddanosť. On by kávu ta popil, i bez cukru, a bola by sladká i prisladká… Nuž čo preto? Cíti sa tu ako doma, v kruhu jednoduchých, ale zas rozumných ľudí, ba v svojom obore vynikajúcich… Stopuje pečlive pohyby jej krásnej, mocnej ruky, nie malej, to je pravda, ale súmernej a zažiarenej, teplej, teplej, kde sa pod kožou prelieva krv, vrelá, južná krv a kde na stavcoch naskakujú rozkošné jamky…

„Nie ako u vás,“ vyhovára sa Jera Nikovi s tou skromnosťou, za ktorou sa často kryje toľká zásoba pýchy sedliackej. „Len tak, ako pri chudobe. Nuž ale, čo si počneš?“

„Šor Niko to už dávno vedia, žena moja,“ ozval sa Mate s výčitkou. „Nie sme dnešní, chvalabohu! Ale zato,“ doložil sebavedome, so žiarou v oku, „zato nežiadame ešte. Máme všetkého nadostač a jesto čosi i na nepredvídaný prípad… Nuž nepotrebujeme sa držať za najhorších… A teraz už dones, ženo, nech sa napijem, čo dal boh i réva…“

„Ale, Mate!“ zahriakla ho Jera, celá bez seba, že jej tak pýchu popodstrihoval a teraz ešte chystá sa piť víno z krčaha, dľa svojej obyčaje, pred hosťom tak vzácnym. „Teraz vidíte… Azda by ste limonády!“

„Dones ty mne vína a chleba. A tuto Ivanovi tiež. Vidíš, ledva mu tá káva ide dolu hrdlom. Nuž nediv sa… nie je naučený. Držme sa my už len každý svojho: motyka a krčah patria spolu. A šor Niko už odpustia…“

Nepozostáva už ako doniesť ten nemóresný krčah s vínom. Mate a Ivan si naliali do pohárov a máčajú v ňom domáci dobrý chlieb, až radosť. Niko medzitým popil svoju kávu, ktorá bola prituhá a prisladká. Nuž ale kde by on mal kedy posudzovať kávu?

Katica vyniesla riad do kuchyne, za ňou sa vytratil i Niko, že vraj zapáliť cigaretu… Rodina takto medzi sebou uprela pohľad na Mateho. Každý by mal toľko čo sa pýtať! No on len máča svoj chlieb vo vínku a mlčí…

„A ako sa to skončí, ćaće?“ osmelil sa Ivan rovno na otca. Je síce vec neslýchaná u Pretúrov, aby sa syn opovážil pýtať vývod od otca: ale i okolnosti sú čudné. Ivan neodobruje všeličo, čo sa okolo neho robí a menovite nie, že prijali pána do domu. „Mne sa vidí, že by Paško lepšie pristal…“

„Hm, i ja som tej mienky,“ pokyvuje Mate hlavou, no celkom pokojne, neuraziac sa na synovom výstupe, „ženská ti je to pulenta, môj synko! Bol by veru i div, ak by sa na nej kto ten neoparil… Nuž, čo si počať? Tvoja mater je spokojná, jeho mater tiež — on je, tak sa mi aspoň vidí — mládenec statočný. A konečne všetci sme ešte tu, chvalabohu! Uvidíme, čo z toho vykvitne. A na najhlavnejšie nezabúdajme: boh všetko riadi a spravuje…“

No Ivan, napodiv, sa nepoddáva. Otcova taktika sa mu nepáči. „Mne sa vidí, že bez tohoto mohli sme sa obísť.“

„I ja by radšej — i ja,“ prisviedča Mate, „ale počiatok je už raz urobený…“

„A ak vypadne nedobre? Čo potom svet?“

„A čo nás do sveta?“ zahriakla už teraz Jera syna. „Svet, vieme, nebude sa radovať s radujúcimi… Veď klepnú nejednej zúbky na prázdno! Budú i závidieť i ohovárať! Ale čo to všetko prospeje, keď raz pani pristala! A keď sa radi majú, prečo by malo vypadnúť zle? Ja sa veru nebojím — a ani my sme nie dnešné, chvalabohu! Netreba nám chodiť do susedov požičiavať si rozumu! Len sa ty už spusť na nás, môj synko, a spi spokojne…“

No Ivan je težak, ktorému do hlavy sa nerada hocaká vec poprace… On len krúti tou tvrdou hlavou, krúti povážlive, ako človek, ktorý vidí ďalej od nosa. Je v tom krútení hlavou i istá dóza hrdosti, že dnes prvý raz pozdvihol svojho hlasu v rodinnej rade a nebol od otca zahriaknutý. Naopak, jeho vystúpenie i sám otec odobril…

Niko a Katica ani netušia, aký je tam dnu rozhovor. On vyšiel za ňou do kuchyne. Je to kuchyňa letná — jednoduchý prístavok pri dome, kde sa varí, obzvlášte v lete, aby v dome nebola horúčava. Ohnisko je primitívne, na zemi, múry sú vystavené „na mŕtvo“, t. j. bez vápna a dach je z tľapák. Dym sa tisne špárami pomedzi tlapky a keď zaduje vietor, i škárami v stenách.

Katica položila žeravý uhlík na čriepok a podala ho svojmu Nikovi.

On, vypustiac oblak dymu, cele modrého, díva sa na svoju snúbenicu s oduševnením. Jej oko nevyhýba jeho pohľadu, norí sa doňho, akoby sa z neho chcelo napiť šťastia a radosti. Tu už nemohol sa premôcť. Pristúpil k nej, pritiahol ju k sebe, tichú, pokornú… Cíti tlkot jej srdca, ruka, ktorou sa drží jeho ruky, chveje sa a horí…

Vtisol jej vrelý bozk na ústa — jeden jediný, ale dlhý.

„Zajtra zase prídem,“ šepce jej nežne. „Prídem na kávu zase, pred večerom.“

Neodpovedala, iba dlhým pohľadom mu zvestuje, že ho bude očakávať.

„A prídem, duša, každý deň… Oh, aké krásne časy na nás čakajú — koľko blaha a šťastia!“ zvolal on s oduševnením.

„Ja budem rátať každú minútu“ — odpovedá ona, hruď sa jej dvíha hrdosťou, že sa jej korí on, Niko Dubčić, prvý mládenec, za ktorým všetky vzdychajú…

Z Grabovika pozerá veľmi pozorne do Mateho dvora štíhla, hrdá postava mladého težaka. Vidí všetko, čo sa tamdolu robí. Dvor je pred ním ako na dlani. Neušlo mu nič, ani živý, výmluvný výjav pred kuchyňou… Zaľúbení vrátili sa i do domu, a postava stojí ešte vždy nehybne na svojom mieste, akoby bola skamenela od divu.

Je to Paško Bobica. Bol sa vybral s mulmi na pašu a tu, obzrúc sa náhodou, spozoruje dievča v bielych šatách, ako idú pomedzi vinice. Nika Dubčića poznal zaraz, dievča poznal, až keď sa priblížili, že je to Katica… Ešte väčšmi sa zdesil, keď zazrel za nimi Mateho s pestrou torbicou… Zastal na vrchu Grabovika, čakajúc, čo tamdolu bude. Videl, ako vošli všetci do domu, ako ženy behajú sem a tam, ako sa majú okolo ohniska. Naostatok videl zase Katicu s riadom a onedlho Nika. Nasledoval výjav pred kuchyňou, tak jasný, zrozumiteľný, rovno pod jeho očima! Pochytili ho zimomriavky a tamdnu akoby sa bolo čosi zrútilo s ohromným rachotom… Okolo neho, pred ním všetko pusto, prázdno a clivo. Nič potešujúceho, odnikiaľ, nič radostného… Všetko sa zrútilo, rozmlátilo v jednom okamihu — nádeje, výhľady; všetko zhynulo, neostalo nič, len holotina, pustoš… V hlave mu mocne tlčie, žily sa nabehujú, päste sa stískajú a v očiach suchá horúčava…

,A už je raz tak… I ju omámil!‘ zastenal bôľne. ,A ja — ja som ju úprimne ľúbil! Hľadel na ňu, ako na blahoslavenú pannu! A ona, hľa, teraz — verejne!‘ Srdce sa mu stiahlo a päste sa stisli. ,Nie ona — ona za nič nemôže — on nech zodpovie — on, on…‘

Konečne, nevediac ani sám, kedy — vidí Nika vychodiť z domu. Vyprevádzajú ho do dvora všetci, i sám Mate. No ostatní sa skoro vrátili — v bráne ostala Katica s Nikom. Berie ju za ruku a drží vo svojej. Paško skočil, akoby ho bol šľahol bičom do tváre. Odputnal mula, skočil naň, nevediac sám, čo robí, a už letí sťa víchor dolu strmým, kamenitým chodníkom. Táto krkolomná cesta mu lahodí, vietor mu chladí tvár a rozširuje pokoj v duši. No on letí v zúfalstve, snáď v nádeji, že padne, zlomí väzy a tak vyhne mukám a trápeniu… Keď doletel pred bránu, ešte sa tí dvaja držali za ruku. Uprel na nich pohľad, z ktorého srší plameň. Niko ho vydržal zmužile, hoc nemohol zadržať jej ruku, ktorú mu prudko vytrhla z jeho ruky. Sklopila oči, pobledla ani stena…

Paško preletel popri nich, ani víchor. Niko nemôže zabudnúť ten jeho pohľad — plný hrozby a nenávisti. Čo je tomu šuhajovi? Ani ho nepozdravil, ako obyčajne!

„Čo je tomu človeku?“ pýta sa Niko zarazený.

Katica pohla plecom a usmiala sa opovržlive.

„Akoby sa hneval, ani nás nepozdravil!“ dokladá Niko.

„Hádam sa nahneval dačo. Viete, akí sú, keď sa nahnevajú!“

A Niko zabudol i na túto čudnú príhodu. Veselo, bezstarostne kráča hore brehom do mesta, akoby ho nosila tajomná sila; i pohvizduje si. No vchádzajúc do mesta stretol zase Pašku, ako sa spúšťa do údolia, ktoré vedie pod Grabovik. Ten istý divoký výraz v tvári, jed a nenávisť v oku…

Zas ho len nepozdravil, bárs mu hľadel vyzývavo do tváre.

,Čo to má byť?‘ húta sám v sebe Niko. ,Ten chlapák akoby ma vyzýval…‘ No pružným krokom, nemysliac viac na Pašku, poberá sa do svojho domu.



[139] Ďušt — Justus

[140] Špiro — Spiridion

[141] Polanda — (chorv.) loď nazvaná podľa morskej ryby — tuniaka (palmys sarda)

[142] imbakarti — (z tal.) vstúpiť na loď, nalodiť sa

[143] Matka Božia Siňská — zo Senja

[144] pulenta — (z tal.) polenta, kukuričná alebo pohánčená kaša




Martin Kukučín

— popredný reprezentant prózy slovenského literárneho realizmu Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.