E-mail (povinné):

Stiahnite si Tatry a more ako e-knihu

iPadiTunes E-knihaMartinus

Svetozár Hurban Vajanský:
Tatry a more

Dielo digitalizoval(i) Tomáš Ulej, Michal Garaj, Tomáš Sysel, Daniela Stroncerova, Monika Morochovičová, Miriama Oravcová, Katarína Diková Strýčková, Libor Kanocz, Viera Studeničová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 227 čitateľov

1/ Zvuky

[3]

Tatry a more[4]


Balt je šuhaj krásny,
belasé má oči,
kol hlavenky, pieskov
žltý vlas sa točí.

Adria je deva,
barnavé má líca,
z čiernych očú hára
južná blýskavica.

Baltu šíre prse
túžením sa zdvihli,
jeho modré oči
na Adriu mihli;

Adria sa striasla
nepokojom tajným,
Balt sa jej spodobal
s jeho šumom bájnym.

Hoj, bola by splála
vrelej lásky vatra:
ale to zbadala
pramatička Tatra.

Skabonila čelo,
na Adriu volá:
„Vari by Slavianka
vrahu milou bola?

Balt, neverný Sláve,
ponemčil sa celý,
krahulce z polabských
hájov uleteli;

Za nimi Sorabi,
Vindi i Lutici[5]
zmizli jako tiene
v germánskej víchrici.

Smutná, onemelá
vypína sa Rána:[6]
darmo hľadáš, darmo
nášho Pomorana!

Piesková mohyla
kryje jeho kosti,
nad nimi cudzinec
sverepý sa hostí!

Kde ten nohou stúpi,
tam panstvo nemoty.
Hoj, škoda by bolo
tej tvojej krásoty!

Neboj sa, Adria,
neostaneš sama:
rastie tebe ženích
tuto za horama.

Už si čistí zbroje
na sviežom severe.
Skoro on zaklope
na tie tvoje dvere!

Prichystaj si partu,
pierko z majorána,
bude svadba, bude,
veľká, nevídaná.

Bude svadba, bude,
v plese a radosti,
pozveme si na ňu
sto milônov hostí!“

Tatarský plien[7]


Zastenala zem. Konskými kopyty
krev našich vrelá prúdami sa liala.
Otec na rumoch staviska zabitý,
devuška dcéra k sedlu priviazaná,
k vrahovi rúčky belunké spínala,
až padla v mdlobu, bičom došľahaná!

Zastenala zem. Požehnané nivy
krivda pustoší rozhýrenou pätou,
jej zaplatený sluha tváre kriví
drzým úškľabkom, keď pravda úbohá
zakvíli bôľno pernou svojou svätou
a vzdychom ťažkým spomne meno boha.

Zastenala zem. Naše drobné deti
násilne chváce vilný dušokupec;
mlaď našu láka do tatarských sietí,
aby materské poprznila zvuky,
a jako pustín afrikánskych dravec
v otcovskej krvi spurpurila ruky.

Stenaj, zem naša! Lej slzy mohutné,
hrozný plien leží na tej tvojej hrudi!
Lej slzy, matko, divoké a mutné,
vychrľ plamene z žulovej útroby!
Nech sa alebo k pokániu prebudí
pliennik alebo schýľ ho v svoje hroby!

Anglii[8]


Pyšný ostrove, guľu sveta
silnými obvils’ ramenami:
Delhi sa k tvojim nohám korí
s hladnými tristo miliónami.

Slnko nebeské večne svieti
na bezhraničné tvoje ríše,
v hradoch z ocele junač tvoja
poslušnou vlnou sa kolíše.

V zlate sa kúpä detva tvoja,
päť pásem zeme tebe slúži,
v sto moriach syn tvoj belohlavý
kormidlo rýchlej lode hrúži.

Kde stúpi silná noha tvoja,
tam národy sa v rabov menia,
proti reťazom tvojim zlatým
niet ani mečom vykúpenia!

A mocou touto opojený
Albión rád by našich bratov,
cárom mohutným vymanených,
späť sotil na kôl Aziatov?[9]

Lež beda tebe, Britania!
Prst boží tkol sa tvojho brehu:
Loď admirálska v mramor-mori[10]
o skalu tresla v rujnom behu!

Ešte mier carí, už bôh skazu
nad hrdou tvojou hlavou kopí:
hľa, i druhá loď blízko brehu
mlaď tvoju bielolícu topí!

Ešte v myšlienkach zadumený
kozák o hrot sa podopiera:
Už mŕtvol tvojich desné kopy
okean v mokrý hrob zaviera!

Divé národy zunovali
otrocky hrdé kloniť šije,
lúč slobody už z Himalája
zalieta tvojej do Indie.

Osloboditeľ — veľké meno!
Ono, jak slnko, svieti jasne,
pred ním Gangesa divý otrok
padá na tvár a nemo žasne!

Tmí sa nad tebou! Hromy dunia,
blesk sa za bleskom hadí z výše,
a na kriedové tvoje brehy
bôh „mene, mene thekel“[11] píše.

Potecha[12]


Miloval som dievča,
malo sivé oči —
hoj, vydalo sa mi
za strelca v úboči!

Ach, plakal som dlho
horko, žalostive,
že ma tak sklamali
tie očičky sivé.

Dobre, že sklamali! —
Z devy — planá žienka,
a z tých mojich žiaľov
povstala pieseňka.

Planá žienka muža
trápi len a hreší,
a tá moja pieseň
zabáva a teší!

Kukučka[13]


Žalostivá kukulienka,
zasmej sa!
Mrákavou krytá zorenka,
zardej sa!
Odhučte vy vody chladné,
nech sa v rose slnko zhliadne,
po tých lúkach kvetistých,
po tých listoch striebristých!

Zahnal vetrík dáždne mraky
z modriny;
odtiekli už kalné mláky
v doliny.
Rosnou horou voľne túlam,
volám k horám, volám k žulám,
vitaj, svet môj — jasota,
vitaj, život — krásota!
Kuku — kuku!
Vitaj, svetlo, vitaj, Vít,[14]
kuku!

Nôžka[15]


Stretol som vám mladú dámu,
zamyslený trošku,
oslepený krásou, stúpim
na jej nežnú nôžku!

Výkrik —! pardon moja — moja drahá,
že sa chyba stala:
nemohol som nôžku zbadať,
tak je ona… malá.

Okamžite odleteli
z jasných očiek hnevy,
vďačný úsmev zajasal sa
z tvári mladej devy.

Vám ale však, moji milí,
poviem pravdu vcelku:
mala moja vďačná dáma
nôžku hodne veľkú.

Pisár[16]


Medzi papiermi, medzi knihami
vediem život prozaický —
Černidlom, perom a ceruzkami
šafárim a babrem vždycky;
dvadsaťpäť zlatých na mesiac beriem,
často hladný chodievam spať,
a keď aj tieto boty zoderiem,
budem rúče boso behať!

Šéf môj je človek, ach, suchopárny,
úrad a práca jeho slasť!
Pohľad má ostrý a prísnokárny —
pred ním sa často musím triasť!
Linaj[17] mi z chudej ruky vypadne,
keď na mňa s krikom naskočí —
nohy ukľaknú — tvár moja zbľadne
a celý chlap sa potočí!

Večer sa slabým uberám krokom
do bytu v piatom poschodí, —
z oblôčka mutným hľadievam okom,
jak sa svet dole prechodí.
Na módnych pánov z výšiny hľadím,
na panie — plyny — a sklady
fantáziami chudobu sladím
a premáham nimi hlady.

Mesiačku! ty si môj súdruh pravý,
aj ty nad strechou stánok máš,
tretí vo spolku — ten kocúr plavý,
kdeže nám blúdi? či neznáš?
Asi od týždňa už viac nekráča
po úzkom strechy hrebeni,
chvostom ohebným už nezatáča
a barny v očiach nemení.

Iste bedársky výzor šuhaja
odstrašil zviera za hory,
do veselšieho zahnal ho kraja,
kde šťastnejšie žijú stvory. —
Mňa tu zanechal v samotnom bôli,
pod bremenom zemských strastí,
otroka, ktorý v trápnej nevoli
hynie, hynie od boľasti! —

Tajdi, mesiačku, svieť iným krajom,
oblaž bleskom dievča šumné,
ktoré za svojím milým šuhajom
túži túžby sladko-dumné. —
Svieť na chlapčeka v materskom lône,
na prahu čo tíško sedí,
mne nechaj chmáry a nočné tône —
nech zakryjú moje biedy.

Tajdi, mesiačku — tajdi v oblaky,
samého nechaj bedára;
Vo svete šírom nenájdeš vďaky
pre mizerného pisára!
Lež viem: raz šéf môj zbadá za rána,
že pult môj je opustený!
Ja sa nezľaknem hnevu tyrana,
mňa obráňa hrobu steny!

Žart luny[18]


Hoj, tá luna jasnolíca
jak sa trasie tam na mori:
široký stĺp na hladine
roztopeným striebrom horí.

Horí striebrom v mihotaní,
až sa s nebom šírym pojí,
kolo stĺpa temné vlny
skáču v hravom nepokoji.

Ryba žasne v hlbočine
a otvorí modré oči,
rak pomyká klepetami
a zo skaly povyskočí.

Koral, sníčkom opojený,
rozťahuje ratolesti:
„Vari to už ranné slnko?“
pozadudre v ospalosti.

Luna vtom za oblak šibne…
zhasne stĺp i mihotanie,
ryba zavre modré oči
a pohrúži zas sa v spanie.

Korál stíchne; len ten raček
nahnevaný chvostom trepe,
že mu luna rozpustilá
sny pretrhla veľkolepé! -

Šereje sa tiché more,
nad ním chmára rozopiata,
za chmárou sa luna kryje
šťastlivá a rozosmiata.

Svár[19]


V tichunkej našej dedinke sa stalo:
šuhajíkovi pozdala sa deva,
deve srdienko láskou strepotalo:
ona plakáva, smúti, nezaspieva.

Rodičia žijú od rokov už v hneve,
na milých farár so štólou nečaká!
Čože sa stalo? Srdce puklo deve,
šuhaj zaplakal, a šiel za vojaka.

Devu zaniesli ta do cintorína,
na mohylôčku krížik zasadili,
česká zem pila vrelú krv vojína,[20]
keď sa tam naše regimenty bili.

Šuhajkov tatko v kútku postenáva,
otec dievčatka zšedivel od muky:
tak je to: už vám nič nepozostáva,
choďte na cintor a dajte si ruky!

Pýcha Tatier[21]


Zvolali k nám Tatry:
Vy ste rodní bratri,
kosť i krv tá jedna,
patríte do vedna!

Počuli to rieky,
ihneď opreteky
niesli to do rovín,
šíro-šírych končín.

A slovo to zhora
zaniesli do mora,
more večným ruchom
šumí slavským duchom.

Ural skalnou stenou
zahrmel ozvenou,
za ním české bralá,
i dinárska skala.

Nedarmo sa pýši
Tatra v svojej výši,
hlas jej v krátkom čase
celým svetom strase.

Jelena[22]

Dľa guslara


Jelena, hôr hercegovských krása,
zastala si u hory zelenej,
u zelenej hory, u potoka,
a hľadela do bieleho poľa.
Zajasala hora bleskom tváre,
bleskom očú veľkých uhločiernych.
Ajhľa, vojsko sultána sa valí,
celý voj ju pozdravuje z diaľky;
Iba jedon šuhaj neženatý
nepozdravil, lež k nej koňa bodá.
Zlatý štít má, zlatý kindžal v páse,
zlatý handžár i ohnivé oči,
sám paša mu otec, sultán strýko,
a matička gruzínka nevoľná.
Skočil strojný šuhaj z tátošíka,
zazvonili jeho krásne zbroje,
zavialo mu pero na turbane.
„Bozkajže ma, krásko nevídaná,
tu máš prsteň, hodný štyri kuče;
k tomu sponku, hodnú dvanásť kučí,
na prídavok kindžal vykladaný.
Bozkajže ma, krásko nevídaná,
bozkajže ma, kým ťa sám nebozkám:
sám paša mi otec, sultán strýko,
a matička gruzínka nevoľná.“
Rumeň svieži zjasní smahlé líca,
zajasajú temným leskom oči,
jak keď slnko blysne cez mrákavu,
i odvetí kráska nevídaná:
„Ber sa k vragu, šuhaj neženatý.
Lepších hrdinov sa bozkať zdráham,
čo krv lejú za slobodu zlatú,
zlatú voľnosť a junácku slávu:
jak mám bozkať sultánovho raba?“[23]

Päsťou![24]


Pejú devy po dolinách,
v srdci láska k rodu horí,
ale junač naša smúti
po dedinách, po záhorí.

A keď zriedka, jakby z hrobu,
zanôti si pieseň novú —
hoj, to veru zbraň je slabá
na tú peleš Kainovu!

Pieseňka len mäkkú dušu
ponapraví dobrou dráhou,
lež odskočí, jak od skaly,
od svedomia bratovrahov.

Jak by pohol odrodilcov
spevu nášho súzvuk milý,
čo pekelnou rukou vlastnej
matke oči vylúpili!

Jak by krotký hlas varyta
tých upútal spanilosťou,
čo pelešiac, posmech tropia
nad zotletou otca kosťou.

Sladkou lýrou Arióna[25]
ľahko krotiť je delfína,
harmóniou Amfióna[26]
tvrdá žula sa pohýna —

Lež prv vlny oceána
v malú jamku prelejete,
nežli dušu odrodilca
splesnivelú okrejete!

Búra len a hromobitie…!
Na väzy im mocnou päsťou:
už sa i tak chabo trasú
vlastnej viny nad prepasťou!

V lesíku[27]


Keď zaveje vetrík tichý,
rozševelí listov roj,
vtedy žiaľne moje vzdychy
prostá moja pieseň koj!

Bo keď lesa šum zakypí
dušou mojou trúchlivou,
čujem v ňom i šumy lipy
tam nad Tvojou mohylou.

Guslar[28]


Hercegovinou guslar blúdi,
spieva u prahov dobrých ľudí;
guslar je slepý, malý syn
vždy pri ňom jako jeho stín.

Z úskalia Turek povyskočí,
nad hlavou ťažký handžár točí:
valí sa synka mladá krev,
lež neuhasí Turka hnev:

„Sem gusle!“ Gusle o skalinu
udre a hodí v rozsadlinu.
Zjačali bôľne — desný spev
nezhasí Turka ľúty hnev:

„Sem novce!“ Novce[29] Turek v ruku,
k tomu ječermu, pojas, struku[30]
a z hlavy chomáč šediny,
tak zmizol v temné skaliny.

A čo mu nechal? V starej hrudi
pieseň. — Ach, tá sa búrno sprúdi,
pomstou zapáli celý kraj;
Bože, tú pieseň požehnaj!

U rybára[31]


Sedeli sme u rybára.
Šíry Balt pred nami
jemno dýchal, temno vzdychal
svojimi vlnami.

V diaľke loďka šerela sa:
Mladá dcérka vraví:
„To môj milý v pozdnej chvíli
vracia sa z výpravy!“

Šedá parus[32] rýchlo riastla…
Už spľasla u brehu,
dievčatko ta poskočilo
v rozčúlenom behu.

Šumí more ospanlivo,
šumí vetru vanie,
v šumy tie sa milo druží
milých celovanie — —

Srdce moje rozihrané,
jak to vlnobitie,
pri šume a celovaní
preklínalo žitie.

Spev hodín[33]


Šumejú časy rýchlosťou veternou
minútou sú im rokov milióny,
dejiny ľudstva bodkou malichernou,
snom okamihu — stvorenstva Aeony,
svetov hynutie — len odsekov znaky…
Tiky, taky — tiky, taky.

Lež jeden atóm celého stvorenstva,
z oka božieho na zemeguľu padlý,
siaha po palme smelo veličenstva,
bo v ňom sa vesmír veškerý zrkadlí:
To človečenstva duch je jasnozraký…
Tiky, taky — tiky, taky.

Ten i mňa stvoril ku službe do času,
a ja poslušne meriam dni i noci.
Volám… lež kto si všíma môjho hlasu?
kto nepočuje, tomu niet pomoci!
Už dujú víchre, chumelia sa mraky…
Tiky, taky — tiky, taky.

Brat brata stíha, za hrudku potoky
vylieva krvi, závidí a hreší;
zdá sa, že svet ten nie mu dosť široký,
čo nemá, chcel by — čo má, ho neteší.
Udrem pokonno: už niet po ňom šľaky…
Tiky, taky — tiky, taky.

Jedľa[34]


Hoj, vitaj, jedľa moja vonná!
Jak si mi strojná, bezúhonná —
dych tvoj, to balzam prsiam chorým,
jedlica-sestrica.
Ja bratskou láskou k tebe horím.

Hoj, vídaval som pyšné palmy,
u nôh im more pelo žalmy,
Cypresa v ňom sa zrkadlila:
Jedlicu-sestricu
zo srdienka nevyvábila.

Mrká. Bolí ma biedna hlava,
nádeja bľadne — oklamáva…
Radosť vymrela, srdce pusté,
jedlica-sestrica,
rozšír nado mnou vetvy husté.



[3] Odtlačené podľa Tatry a more, s. 9 — 36; Sobrané diela III, s. 11 — 38.

[4] Tatry a more, Tatry a more, s. 11 — 13; Sobrané diela III, s. 13 — 15.

[5] Sorabi, Vindi i Lutici — názvy vyhynutých slovanských kmeňov na území terajšej Nemeckej demokratickej republiky.

[6] Rána — inde aj Rujana (nem. Rügen), ostrov v Baltickom mori, ktorý až do zničenia Arkóny (1168) bol kultovým strediskom pomoranských Slovanov.

[7] Tatranský plien, Tatry a more, s. 14; Sobrané diela III, s. 16. Pôvodne uverejnené v Černokňažníku IV, 1879, č. 26.

[8] Anglii, Tatry a more, s. 15 — 16; Sobrané diela III, s. 17 — 18. Pôvodne uverejnené v Národných novinách IX, 1878, č. 42.

[9] Albión rád by našich bratov, cárom mohutným vymanených, späť sotil na kôl Aziatov — Anglicko (=Albión) bolo na berlínskom kongrese 1878 iniciátorom okyptenia ziskov Ruska a samostatnosti malých oslobodených slovanských národov predtým potvrdených po skončení rusko-tureckej vojny san-stefanským mierom.

[10] V mramor-mori — terajší názov Marmarské more; ide o záliv za Dardanelami pri Istanbule, v ktorého predmestí bol uzavretý san-stefanský mier.

[11] Mene, mene, thekel — z biblie prevzaté výstražné znamenie: spočítané a po zásluhe zhodnotené.

[12] Potecha, Tatry a more, s. 17; Sobrané diela III, s. 19.

[13] Kukučka, Tatry a more, s. 18; Sobrané diela III, s. 20. Pôvodne uverejnené v Orle VII, 1876, s. 113.

[14] Vít — Víta je 15. júna.

[15] Nôžka, Tatry a more, s. 19; Sobrané diela III, s. 21.

[16] Pisár, Tatry a more, s. 20 — 22; Sobrané diela III, s. 22 — 24. Pôvodne uverejnené v Národných novinách IV, 1873, č. 79.

[17] Linaj — tu vo význame pravítko.

[18] Žart luny, Tatry a more, s. 23 — 24; Sobrané diela III, s. 25 až 26.

[19] Svár, Tatry a more, s. 25; Sobrané diela III, s. 27.

[20] Česká zem pije vrelú krv — báseň datovaná rokom 1866 naráža na práve prebiehajúcu rakúsko-pruskú vojnu, ktorej bojiská boli v Čechách.

[21] Pýcha Tatier, Tatry a more, s. 26; Sobrané diela III, s. 28.

[22] Jelena, Tatry a more, s. 27 — 28; Sobrané diela III, s. 29 — 30. Pôvodne uverejnené v Orle X, 1879, s. 232.

[23] Raba — otroka.

[24] Päsťou, Tatry a more, s. 29 — 30; Sobrané diela III, s. 31 — 32.

[25] lýrou Arióna — Arión, grécky básnik (okolo r. 600 p. n. l.) známy dityrambami; podľa povestí ho zázračne zachránil delfín.

[26] harmóniou Amfióna — Amfión, podľa gréckej mytológie syn Dia a Antiopy, ktorý sa stal spoluvládcom Téb; pri stavbe ich opevnenia hral na lýru tak pekne, že sa kamene kládli samy na seba.

[27] V lesíku, Tatry a more, s. 31; Sobrané diela III, s. 33.

[28] Guslar, Tatry a more, s. 32; Sobrané diela III, s. 34. Pôvodne uverejnené v Orle X, 1879, s. 211.

[29] Novce — peniaze.

[30] Ječermu, pojas, struku — podľa autorových Poznámok na konci oboch knižných vydaní: kabát, ktorý nosia Juhoslovania; pás, opasok; juhoslovanská deka.

[31] U rybára, Tatry a more, s. 33; Sobrané diela III, s. 35.

[32] Parus — podľa autorových Poznámok lodná plachta.

[33] Spev hodín, Tatry a more, s. 34 — 35; Sobrané diela III, s. 36 — 37. Pôvodne uverejnené v Orle VIII, 1877, s. 238 — 239.

[34] Jedľa, Tatry a more, s. 36; Sobrané diela III, s. 38. Pôvodne uverejnené v Orle X, 1879, s. 211.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.