ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Starý rok
(Zhrbený kmeť)
Chradnú mi údy, dych hrudi sa kráti,
mužná sa sila z nôh i ramien tratí,
každou hodinou belie väčšmi hlava,
či ma už azdaj — — rakev očakáva?
— Oj nie…! Predchodca môj mi prísno kázal
dovŕšiť, k čomu on sa bol zaviazal,
dovŕšiť slávne započaté dielo
a neskloniť skôr bieloskvúce čelo,
až keď základom krvavej obeti
svitne deň mieru pre pozemské deti. —
Ach a tej veci posiaľ málo zdaru:
len biedu vidím a nesvornosť starú,
len národnieho tyranstva zúrenie,
len egoizmu náruživé chvenie,
len plné nebo elektrických mrakov,
len bujných pánov a biednych chudákov!
Náreky čujem v dolinách i horách,
i na pustiny pieskových priestorách…!
A zakiaľ trvá stav ten polohnilý,
nesmiem zostúpiť do tmavej mohyly.

Nový rok
(vystúpi)
Hop, starý tatko! Na večnú rozlúčku
prichádzam dať vám svoju mladú rúčku.
Vy ste na ceste k večnosti hotový!
Mre už rok starý, rodí sa rok nový!!
Len ta sa zbohom! Svet o vás hovorí
nepekné veci: on už túžbou horí
za mnou, aby som čím skorej vyhojil!
biedy, ktoré ste vy, starý, ustrojil!
Vy ste po celý čas svojej činnosti
pýchy vyvinul dosť, lež málo cnosti,
vy ste úrody polovičné dali,
vy ste bez vojny krve dosť preliali,
vy, jak zlý gazda, márnik, kartár tuhý —
na staré nové kopili ste dlhy!
Vy ste slobody myšlienku vysokú
prejať neznali od prešlého roku;
Čo on veľkého stvoril mečom pádnym,
to ste zmarili za stolom poradným,
čo na balkánskej dobyl meč výšine,
to ste zmarili v sodomskom Berlíne,^[102]
na vašom čele napísané stálo:
„Len mnoho rečí — ale skutkov málo.“
Slovom, keď chcete pravdu, milý tata;
„vy nie ste junák — vy ste… diplomata!“

Starý rok
Aký to mladoch! Kto ho semká volá?

Nový rok
Ja som následník vašeho prestola;
Kto mňa sem volá? Ten, kto vás odháňa,
pán čas, mne život a vám smrť vyzváňa.
Čujte na jeho povelenie prísne,
keď nie v dobrote, mocou vás vytisne!

Starý rok
Jaký náhlivec ešte len povstáva
a už starcovi naučenie dáva,
dočkaj, až skončím danú mi úlohu,
ľudstvu ku spáse a ku sláve bohu!

Nový rok
K tomu, tatuško, už nemáte času,
(bije dvanásta)
či nečujete hudbu milohlasú,
ktorá mňa volá k životu a činu — —
Či nečujete dvanástu hodinu?

Starý rok
(klesá, odchádza)
Zbohom! Daj bôh ti veselšieho žitia!

Nový rok
Urrá! Nádeja na obzore svitá! — —
Ja prichádzam k vám nádejný a jarý,
v každom ohľade lepší než ten starý,
ja každej biede zblížiť sa zakážem,
ja svätým sľubom tu sa vám zaviažem,
že vám dám šťastie a spokojnosť svätú,
zlatú slobodu týranému bratu;
Ja rozoženiem chmúrivé mrákavy,
ja porozvíňam pokoja zástavy,
predo mnou zmĺknu pušiek pažeráky,
v srpy, radlice skujú sa bodáky,
bratstvo a rovnosť národy pospája,
prestane panstvo, prestane i rája!^[103]

Ale to, milí, len s vašou pomocou!
Len keď v spomienke na mohyly otcov
vyrvete zo sŕdc starých hriechov kvasy,
nesvár, sebectvo, čo nasiali ďasy!
Nádeje kvitnú! z vašich jasných zrakov
svieti mi na sto mnohosľubných znakov,
že preboríme spojenou námahou
úklady srdca i úklady vrahov — —
a vy mňa zas tu sprevadíte k hrobu,
vzdychnete voľne: „Sláva, starý tato!
To vám bol rôčik: ten stál aspoň za to!“

Ty zimné slnko, svojím šikmým bleskom
voláš ma ta von. Zbohom, chyžko tichá!
Natiahnem juchty^[105], rukavice. V rezkom
mrazivom vzduchu tak voľne sa dýcha!
Belavým poľom blúdim bez chodníka,
sňah škrípe bitý nohou voľnokrokou.
Tu som pri hore! Z nej potok vyniká,
pokrytý rúškou ľadu jasnookou.
Ta sa do húšťa. Nemo stoja buky,
každý lístoček kvitne lesklým mrazom.
Vtom čujem mrmlot! I zastanem razom,
hľa, divné idú od potoka zvuky!
Jak mumlot žiaľny väzňa nešťastného,
jak nárek juna v poli raneného.
Zas ťažké vzdychy. Dutného^[106] nápevu
porvané známky v zvukoch týchto tuším:
I skočím bližej! — jasné hlasy spevu
počujem z rieky! Pozorlivo sčuším:
Spod kôry ľadu basové stenanie
a mena môjho zreteľné volanie:
„Tys’ priateľ duchov! Počuj moje stesky,
mne sputnanému len bedy zostali,
až mňa uvoľnia jarnie slnka blesky,
ozve sa protest môj po rovni, bralí —
Vyrúbaniskom ľadu pred pár časy
vystrčím ľadom omrznutú hlavu:
A čo počujem: našej reči krásy
predať tam chcú vraj pre kúsi obavu;
plné zunenie podtatranských hlasov
v tenké íkanie premeniť susedov,
zabudnúť zvonné pokriky pradedov,
nás duchov starých zahnať v peklo ďasov,
nás, čo sme niekdy Rusovho praotca
na brehoch týchto naučili spievať,
nás, čo Poliakov víťazného vodca
v strojnú učili broň sa zaodievať,
nás, Lecha, Čecha i Srba pestúnov,
pokoriteľov Mongolov a Hunov!!
Brat môj Hron učil Sládkoviča spevom,
tie chcete vrhnúť v pokornú nemotu?
Strýc môj Váh učil Hollého výlevom,
slávnej prešlosti ctného vajdelotu,
i otec všetkých, Dunaj lunovalný,
Štúra, Hurbana k novým citom zbudil,
nový sa život v žilách rodu sprúdil,
striasla sa Tatra, i ten Kriváň skalný!
Oh, vy zmatené deti púhej hmoty,
prázdni nadšenia, dobra i lepoty!“

A zas sa drelo boľastné vzdychanie,
hlboký kašeľ z ľadovej temnice.
„No, starý dedko!“ preruším mlčanie,
„neber si k srdcu vec tú tak velice.
Tys’ citov stvora, aj rojko trošičku!
nám vyschli lampy — na olej niet dudkov,
bez úroku nám núkajú požičku
milení bratia! Načo toľko smútkov!
Oportunita a rozum vývodí,
koho cit vedie, ten dnes zle pochodí.
Neboj sa, starý. Jar sa rozzelenie,
a nový život na brehoch sa zjaví:
Zase vztýčime zhabané zástavy
s nápisom zlatým: Národa spasenie.
Nie to tak smutno, ako tebe zdá sa,
si starý a máš niekdy čudné mušky;
v nových vydaniach Sládkovič sa zjasá,
Hollého budú skandovať detušky —
Čech, brat náš, rodný jazyk nám nebere,
on svojím naše komory bohatí,
my všetkým, všetkým otvárame dvere,
ktorých posiela Sláva, naša mati,
vrahovia čudskí o hlavu nám hrajú,
Polabci drahí, tí nám pomáhajú.
A keď chceš, starý, počuť pravdu vcelku,
nuž vedz, ani Váh, ani tá Vltava
nespojí duchom detvu Slávy veľkú,
ani Belehrad, Krakov a Varšava!
Dočasne, starý, všetky naše diela,
jak pilné práce pilných školských detí,
jako tie kvety, nimiž jabloň biela,
jako ten predsvit, pred zorou čo svieti,
plody sa zjavia, svetlo zblčí jasne,
až keď centrálne slnko vyjde krásne!“

Takto som rečnil s rozpálenou tvárou
a tešil starca peknými výhľady,
starec sputnaný briliantovou škárou
zaplesal búrne, až sprašťali ľady.

Skončilo sa už drsné utrpenie!
Spiatočnou cestou koráb vlny ryje,
dušou mi zuní žalostné úpenie,
že sa už lúčim od krásnej Adrie —

I domov ťahá srdce vlasť ďaleká,
i ty velebná pútaš mňa hladina,
oko tak smutne po obzore teká,
kde sa vypína dinárska skalina!

Krútka loďová rozpenila pruhy,
kol nej delfíni ponad vodu skáču,
tam nad Kotorom pestrý oblúk dúhy
mocne sa rozpial hore ku Knezlaču.^[108]

Už sme prebŕdli pažerák Kateny,^[109]
šíre nám more kynie slnka zlatom,
pošmúrno stoja černohorské steny,
jak by smútili za slovenským bratom.

Zbohom, skaliny, unášaj ma, more,
hučte veselo, rozpenené vody,
Bôh dá! a my sa vidíme na skore,
ja i vy v lúčoch slavianskej slobody!

Rozzúril sa boj! Durkajú delá,
z šiancov smrtné odpovede kynú,
v pažeráky diel hrdinské telá
hádžu Rusi, stotinami hynú.

Na zráňaných miesto nové rady
mŕtvolami plnia vlčie jamy…
stíchnu delá, spraštia palisády,
víťazný hluk hučí Balkánami.

Na zelenom Vrchu orol biely —!
biely junák vysoko ho vznáša
protivného valu na priečelí
temnobrvý stojí Osman paša.^[111]

Temno hľadí na stratenú výšku,
na nejž ruská zástava povieva:
„Koniec, koniec!“ zamrmle potíšku,
„blízko cítim rámä Skobeleva^[112]!“

„Prečože mňa prorok svätej Mekky
proti peklu nehnal v divé boje?
Skôr bych skrotil démonove vzteky,
jako tieto chrabré ruské voje!“

Keď na teba myslím
Risaňská zátoka,
nevdojak si veru
povzdychnem zhlboka.
Sedel som večerom
raz v rybárskom člnku,
hľadel zamyslený
v krištáľovú vlnku.

Čln sa poľahunky
jak kolíska kýval,
mesiac svoje lúče
do hlbiny vrýval.
Osvietil on bleskom
blädým svety vodné,
osvietil i údy
morskej víly zvodné.

Víla sa vynorí
z hlbiny do výše,
bielou rukou ľahko
čln môj rozkolíše,
v oku sa jej blesky
tmavomodré trasú
priehľadný sa fáteľ
vinie kolo pásu.

Kolo mojej bárky
v ladnom kole pláva
z dlhých vlasov voľne
plynie morská tráva;
Šumí more, šumí,
a do toho šumu
spieva morská víla
sladkozvukú dumu:

„Bola som ja kňažnou
Starého Risaňa —
nechcela som ľúbiť
obra velikáňa,
zato budzogáňom
rozbil brehy skalné,
hoj, v dolinu moju
húkli vody valné!

Kde tvoj čln, šuhaju,
hýbe sa pomaly,
tade lastovičky
štebotné lietali,
kde tie moje ryby
vodami sa vinú,
tamo moje mesto
kleslo v rozvalinu.“

Zjasnilo sa more
až do dna hlbiny:
I uzrel som na dne
mesta rozvaliny:
Zborené paloty,
zosuté balkóny,
z rozvalín čudesné
zaznievali stony!

Odvrátil som hlavu,
i zachytím veslo —
Hej, čiže mňa rýchlo
k skalným brehom nieslo!
Lež časom, keď slnko
k západu sa kloní,
čujem v duši svojej
tie podmorské stony.

Skončil sa bitiek triumfálny rad,
Vladimír zostal svieži, neranený,
bár smrti v tvár sa díval nastokrát,
chrabrosť na čele, v srdci obraz ženy.

Prachom puškovým skvelý rovnošat
do barnava sa zbarvil, dostriekaný
krvou; hoj, napred, ľúbezný môj brat,
Gurko^[115] nás vedie sňažné na Balkány!

I Hanibala karthagenský voj,
i Bonaparta, postrach všehomíra,
zahanbil Rusov zabalkánsky broj
pod bariakmi^[116] Gurka bohatýra!

Vladimír mladý, hor’ sa v kyprý sňah!
Nad prepasťami orlom sa kolíše,
nadarmo hrozí pádom strmý svah,
keď sláva kynie z nadbalkánskej výše!

A keď už chrabrú zmáha molodež
ťarcha nesených zbraní a mráz krutý,
vlastnou on rukou chytá dela spiež,
skĺzne, i s delom v hlbinu sa rúti.

A voj len napred, niet ku rate čas,
urrá na Balkán! zbohom, bratec padlý,
brať naša rodná očakáva nás
a teba veniec slávy neuvädlý.

V mrazivom hrobe živý pochovan,
rozbité telo bolesťami trnie,
nad ním už hladno kráče kŕdeľ vrán,
sňah sa šumotom z hory na tvár hrnie.

V mrazivom hrobe junák sám a sám,
z temnej húštiny krešú oči vlka,
družiny hluk sa ďalej ku horám
postupne tiahne — tíchne a zamlká — —

Nikto nablízku, iba verný meč,
ale na meči bezvládna pravica,
ach, bár by hrozná radšej stála seč,
rachoty diel a pušiek blýskavica!

Kdeže si ruskej zeme šíra diaľ!
Tam čaká juna devušenka drahá,
on ju chudinku v slzách zanechal,
aby pokoril bratov svojich vraha!

Už mladé údy v putá kuje mráz,
hasnú už oči, ústa onemeli,
nad hlavou deva lučezarných krás
vznáša sa v sňahu smrteľnej chumeli.

Skloní sa k nemu, počne celovať
horúcim bozkom chladné perny muža…
„Zbohom, druhovia, i slobodná brať,
do svidania, ty, severnajá ruža…“

Zdvihne sa chumeľ, vetry dujú v kríž,
zo skalín uhu úpenlivo húka…
Vrany s radostným krikom zlietnu níž,
radostne skrešú divé oči vlka.

Keď sa už veľká búra utíšila,
more nevidným pohybom sa zdýma:
Pokojný povrch, ale kási sila
teleso loďné pod vodou objíma;

Kláti sa sťažeň, hrúži sa nos lode
a zase vážne dvíha sa do výše,
jeden bok hore, druhý zase k vode,
bár vlny driemu a vetor nedýše.

Keď náruživosť vyšumela z hrudi,
v tvári človeka pokoj sa uhostí,
zdanlivé ticho! rozvírené prúdy
tajne šumejú v srdca hlbokosti!

Sňahy sa rútia v doliny,
ozrutné záveje kopia;
Ako tie blesky slnečné
toľké len návaly stopia?

Bieda sa valí na národ,
k studenej zemi ho tlačí;
Ako ten ľud môj úbohý
toľko bied unášať stačí?

Príde jasavé slniečko,
bleskami do sňahu bodá;
Čože sa stalo zo sňahu?
Stiekol — čo špinavá voda!

Príde aj k nám už sloboda,
bleskami do biedy hodí,
čože sa s biedou zrobilo?
Vrahom na návštevy chodí!

Do hluchoty posielam slabú pieseň,
keď už odpadlo žlté lístie z buka,
sňahami hole ovenčila jeseň,
sychravý vetor zavýja a húka…
Beda nám! Mocní spevci mlčia v hrobe,
alebo v žitia ťažobnej porobe!

Nad riekou mlhy kriedla rozopiali,
na pústej lúke bezlisté jasienky
vyzdvihli hlávky, jakoby šľahali
z ožltlej trávy červené plamienky,
vrany sa v hajnách nad krajinou krúťa,
oprchlé vŕby u potoka smúťa.

A u nás smutno ako na cintore,
na ňomž Tatarín porúchal pomníky,
a u nás smutno jak v zrúbanej hore,
kde pusto strmia holé už len pníky,
stíchli hlaholy v rozhorčenej hrudi —
Spíme a nik nás spievaním nebudí!

Oj, slabé piesne! Sen náš tuhý veľmi,
ako sen kňažnej v zakliatej palote,
pred bránou strežú ostrozubé šelmy
a bránia prístup sláve a krásote —
Nezobudí nás veru pieseň smelá;
Asnáď nás zbudí rachotenie dela!

Na Jána zmĺkne slávik klokotavý,
onemie krásna hora nad potokom,
ale tu počne stehlík štebotavý
slabuškú pieseň v lesíku hlbokom,
nuž v mene božom leťte piesne voľné,
štebocte svetom, ako vtáčky poľné!