ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Pri lúčení trúchlivom
pamätáš tú chvíľu?
V nejž som Teba opúšťal
i rodinku milú:

sľúbil som Ti, bratec môj,
časom lístok malý,
tu ho máš! On priletel
od dinárskej skaly.

Písal som ho s túžením
za Slovenskom skvúcim,
ujdúc pod strom fíkový
pred slnkom horúcim.

* * *

Adria sa búrila,
hromy desno rvali,
keď sme sa ti, bratec môj,
embarkirovali.^[45]

Z neba celá potopa,
neporiadok v davu,
mužstvo guráž stratilo
a oficier hlavu.

Krik, štabarc a hrešenie —
jak to vždycky býva,
keď dvojhlavý orlíček^[46]
kriedlami zakýva.

Mokrá Tersť sa posmešne
na ten neriad díva,
z mola sa nám príjemné
hvízdanie ozýva.

Ba čo viac, na nevinné
podtatranské deti
kde-tu hnilý pomaranč
jak na softov^[47] letí.

A to všetko, bratec môj,
pre tie pľundre^[48] úzke,
Tersťania v nich šípili
sympatie turské.

Hoj, milení Tersťania!
špatné máte nosy,
neni každý Maďarík,
čo baganče nosí.

Na palube potoky,
pod ňou málo vzduchu,
chlap na chlapa vtisnutý,
jak v žraloka bruchu.

Zhrčí reťaz, kotvisko
vynorí sa z vody
a koráb sa slobodne
na výšku vĺn hodí.

„Austria“ sa kolimbá —
Tak sa koráb volá —
Húpavými vlnami
krúži valné kolá.

Nikdy som tak úprimne,
ó, Austrio drahá,
neželal ti pevnoty,
trvania a blaha

jak včuľ! Mohlas’ prevádzať
nebezpečné skoky,
nikdy som sa nepýtal,
či máš pevné boky!

Huj, či fučí boreas,^[49]
starý vrak sa kníše,
Čaloközký Maďarík^[50]
strachom ledva dýše!

Teremtovať^[51] zabudol,
fúzy tiež nekrúti,
iba z fľaše koženej
v hrtan glgy rúti.

A Slovák sa križuje,
Žid rapídno žltne,
on sa bojí, neborák,
že ho more zhltne.

Neboj sa, môj židáčku,
tys’ aj naša spása,
táto čistá Adria
nechce khošer masa!

Neboj sa, môj židáčku,
dám ti na to zmenku:
Ešte budeš zbíjať dosť
ľudí za pálenku.

Nemček chudý, chvastavý,
stiahol pyšné rožky,
aby nádchu neschopil,
v kepeň motá nôžky.

Huj, či fučí boreas,
sťažeň vrždí, praská,
moje srdce bez strachu,
bo ho tuží láska.

Láska hory prenáša,
ona svety rodí,
a ja bych sa ľaknúť mal
trochu slanej vody?

Oprel som sa, bratec môj,
o hrdzavú pušku,
a hlbokým dumaním
spomínal ženušku.

Hoj, ženušku ďalekú
a belunké dieťa,
tu sa blesky skrižujú
a búru osvieťa:

Rozpenená Adria,
jak si hrúzokrásna,
keď ťa fakle hromové
na okamih zjasnia!

Vlny, tvoje ramená,
proti nebu broja,
vari sa tú oblohu
dole strhnúť stroja.

Zhasli blesky, čierňava
na more sa hodí,
spraštia brvná — temný ston
ozýva sa z lodi.

Temné, tiahle komando
od kormidla zneje.
šplechne vlna, šumín tok
palubou sa leje.

Chlap na chlapa zrútený,
pušky krížom-krážom…
Vtedy som sa započal
lúčiť ja s gurážom.

„Hop! ty milá Adria,
to sú hrubé žarty:
Čiže už chceš Austriu
zdrviť na caparty?

Či chceš ozaj našu mlaď
zničiť puškonosnú?
Ktože potom oblaží
verndlom^[52] našu Bosnu?

Ktože potom zanesie
k mostarskému múru:
vieru, lásku, nádeju,
frak, pinč a kultúru?

A potom, ó, Adrio,
to, čo stratí Bosna,
nedonesie tebe ver’
najmenšieho chosna.

Schudli sme ti na špatu,
kosti tvrdé máme,
na nás každý žralok si
darmo zuby zláme.“

Takto rečním nadšene —
a nie bez účinku,
Adria sa stíšila
za malú hodinku!

Mužstvo guráž našlo zas
v tom normálnom stave,
neviem, či aj oficier
prišiel k svojej hlave:

Mal som veľa myšlienok,
túžob a starostí,
nie div, že som pozabol
také maličkosti.

Búrna noc sa minula,
koniec púti morskej;
Tichou vlnou vpluli sme
do Boky Kotorskej.

Jutrenného slnka blesk
na východe horí,
pozlatil on jasotne
končiar Crnogory.

Nejedna vlna búšila sa búrne
o vápeniny tohoto pobrežia,
čo som nepísal. Časy žil som chmúrne;
Bohu buď chvála, že už za mnou ležia!
Z Risaň^[54] k Budue, na koniec krajiny
hnali ma lósy a povinnosť tvrdá
do dolín úzkych, na veterné brdá
skalnatou dráhou príkrej serpentíny.
Ale aj v sparnách, i vo víchre chladnom,
v daždi i búre, hluku i samote
sníval som večne o Slovensku ladnom
a vašich duší kráse a milote.

V cudzine váži diaľny syn si vlasti;
i moja láska ku nej splápolala;
lež skoro zhasla, v spomienke na strasti,
ktoré mi v údel po macošsky dala.
V rozbroji citov poznal som tú biedu:
keď upí duša v dvoje roztrhnutá,
pretože Maďar od strachu a jedu
pripojil k slovu „vlasť“ i slovo „putá“,
že násilenstvom od otcovskej hrudy
odtrhol citov plápolanie svaté,
kraje slovenské zmenil na prekliate
pastvy pre hladné a zradné obludy.
A tak len vo vás, drahé duše bratské,
vidím otčinu, rod i vlasť v jednote,
vám privolávam pozdravy junácke,
stojac na pustej dinarskej výsote!

Ty sa usmievaš, bratec ty môj milý?
Dovoľ mi túto bláznivú vychádzku;
blysla mi ona dušou v ťažkej chvíli,
keď som chodieval s puškou na prechádzku,
v remeňoch spiaty, tornistrou týraný
z Knezlača hľadel v crnogorské strany.

Tisíc končiarov tam ku nebu hľadí
ihlokončitých. Rudohnedé stráne
pnú sa obrovsky, jak Olympa hrady
v blízkom susedstve jasnej nebies bane.
Vľavo: hľa, v búri skamenelé more,
doly a brdá: to stuhnuté vlny,
Dormitor pyšný tam pri Crnogore,
to koráb vetríl bieloskvúcich plný.
Brehu nevidíš! Tuším sa tu skaly
z celého sveta na kongres zvolali.

Snem skalný! V kresle predsedníckom vážne
Dormitor^[55] údy titanské rozstiera;
Lovčen, ten u dvier napruženo strážne
Boku Kotorskú bystrým okom merá;
Grahovo^[56] píše dlhé protokoly
o vojoch, čo si roztrepali hlavy
na skalách týchto, keď dolín sokoly
švihli handžárom v mene matky Slávy.
A vpravo, v diali Adrie modrota
s nebom sa druží v sesterskej pohode.
Mŕtvo v dolinách, na brdách i vode
nebadať známky ruchu a života —
len tam nad Gorou Njeguša Nikoly^[57]
lámu kolesá voľné dva sokoly.

Mŕtvo a jasno; kolmé slnka lúče
netrpia stínu ani v úzkom doli,
netrpia ľudí na skalistom poli,
obojích vhnali ta v pobrežné kuče;
len nás tu drhnú, honených „rozkazom“,
materidúškou porostlým úplazom.

Len mi zaváňaj, oj, materidúška,
bo už ustávam; plece tlačí puška,
umdlené rozčuľ čuvy mi na skore,
a netrp, aby nadarmo ženuška
muža čakala na zapustlom dvore,
aby nadarmo štebotavá dcéra
sušila bôľne slzy jej matera.

My sme prišli hlušiť Mahomeda —
a ustávame na jeho chotári;
svaly už slabnú — spara dýchať nedá,
vrelý pot tečie potokom po tvári.
Niet vlahy — jazyk schne na ďasne hladnom — —
Už zrak sa kalí, mozog vo zámote — —
a ja len snívam o Slovensku ladnom
a vašich duší kráse a milote.

Starucha sa o palici kníše
ponad Risaň strmou serpentínou;
postretol ju vojak cudzí rúchom,
cudzí rúchom ale priateľ srdcom:
„Slnko pečie z neba holubieho:
Sadni, matko, pod ker granátový,
a povedz mi, koľkože máš synov?
Matky radi synov spomínajú,
nadovšetko matky hercegovské.“
Starucha sa kviľbou rozplakala,
zalomila svoje vetché ruky:
„Čo sa pýtaš, vojak, cudzí rúchom,
ty mi srdce naplňuješ žiaľom!
Troch synov som porodila v kuči,
Stojanovi Turci hlavu sťali,
keď sa bili naši sokolíci
s Muktar pašom, tam v krvavej Duge.^[59]
Lež neplačem za Stojanom svojím,
bárs mu oči vypichali čierne,
bárs belunké rozsekali telo,
skalným vlkom za potravu dali.
Božko, syn môj druhonarodený,
vykrvácal tam u Vučidolu,^[60]
verný bratom našim Crnogorcom.
Desať Turkom bujné zrazil hlavy,
jedonásty môjho Božka zrúbal!
Neplačem ja za Božkom junákom,
bárs mu oči vypichali čierne,
bárs belunké rozsekali telo,
skalným vlkom za potravu dali!“
A starucha väčšmi zaplakala,
väčšmi ruky zalomila vetché.
„Za čím kvíliš, matko nešťastlivá,
keď sa pýšiš smrťou synov svojich?“
Odvetí mu rozžialená matka,
pre slzenie sotva vravieť vládze:

„Pre národ som synov porodila,
porodila pre junácku slávu
a pre našich bratov pobratimcov.
Kebych dvanásť rujných synov mala,
všetkých bez sĺz vlasti obetujem!
Ale plačem za synakom Markom,
plakať budem do čierneho hrobu:
on nepadol ani v Duge slávnej,
z Vučidolu prišiel neranený:
on zomiera vo vyhnanstve hladom,
pri rakúskej stuchlej kukurici!“

Slnko páli z neba holubieho,
rozpaľuje tie risaňské skaly.
U bazáru v tôni guslar slepý
na chatrnej struke odpočíva.
Kolo neho šumný národ Boky,^[62]
i z hôr čiernych zletlí sokolovia.
Černohorci: jak tie skaly dumné,
Kotorania: jak tie mocné duby,
a jak javor v jeseň ošumelý:
Krivošian, brd slobodných dieťa.^[63]
Brat môj, ja sa, modrý piadimužík,
medzi túto voľnú chasu miešam,
jako jahňa v jarých turov stádo.
Skvília gusle, chlapi do polkruhu
a za nimi pekných devíc kolo.
Počal guslar takto svoju pieseň:
„— Daj bôh zdravie i šťastie junácke
najsam najprv cáru Alexandru,^[64]
jeho synom i jeho junákom,
potom Nikolovi z Crnogory,
aj srbskému kňazu Milanovi,^[65]
aj vám, moji poslucháči ladní,
veď ste všetci víťazní junáci!“
Brat môj, vtedy svedomie ma bodlo,
nevdojak som pozrel na baganče,
a keď zas som svoju hlavu zdvihol,
stretlo moje oko zahanbené
vysokého pohľad Krivošana.
Ale guslar ďalej pokračoval:
„— Vojnu bili chrabrí Hercegovci,
a za nimi naši Crnogorci.
Kamteľ, vieska na úpätí skaly,
vyleteli z nej junácki orli.
Vyleteli, na Turka sa vrhli;
Kamteľ chránia opustené ženy,
opustené ženy i device.
Udrel Turek zúrive na Kamteľ,
ajhľa, dym sa valí z našich kučí.
Nad Kamteľom kula kamenitá,
ta utiekli ženy i device,
i nemluvné vzali sebou dietky.
Udrel Turek zúrive na kulu,
zajačali černohorské pušky:
odrazili chrabré ženy nával!
Po tretíkrát rozbesnil sa Turek,
slabnú devíc ramená milostné,
i žien ruky slabnú v unavení
a na bránu vrah už búcha mlatom!
„Beda, beda!“ zaznie kulou skalnou:
„Beda ženám, keď ich Turek plieni!“
Povyskočí Jela Marunova,
krásna deva, čiernooké dieťa,
povyskočí na nôžky ľahunké
a zavolá hlasom skalnej víly:
„Otvárajte bránu, posestrice,
a prach pušný sypte na hromadu:
nech sa dozvie Turek vierolomný,
jak vítajú vraha Černohorky!“
Rozletí sa brána Osmanlínom,
päťsto Turkov valí sa do kuly,
jako vlci nocou do košiara,
jak krahulci medzi holubiatka.
Chytá jeden vlasy ladnej ženy,
až mu v pästi vonný utkvel vrkoč,
vonný vrkoč so vpleteným zlatom;
druhý mäkké bôčky vilne stíska,
tretí čisté ústa násilenstvom
celuje, a iný zase vraždí
tie nemluvné černohorské dietky.
Jela Marunova sama stojí,
divé blesky z očú sa jej sypú,
hanby rumeň zbarvil bľadé líce.
Bielou rukou fakľu pozatočí:
hrom — za hromom oblak dymu hustý,
zatrasú sa černohorské skaly,
zatrasú sa v hĺbke u koreňa,
zatrasú sa ich vysoké hlavy,
drobné skália bedrami ich šuští.
V rumy padá kamteľovská kula,
nad rumami dymu hustá kundol.
Pod rumami Slavianky a Turci! — —
Čušte, moje gusle javorové,
vy ste mnohých junov zvelebili,
mnohé činy ospievali krásne:
Čušte, gusle, Jela Marunova
hodná vašich posledných je zvukov;
struny, ktoré slávili jej meno,
druhým menom nikdy nezaznejú!“
Brat môj, slepec rozohnil sa spevom
i stroskotal svoje gusle ladné.
Nemo stáli kolo starca chlapi,
zaplakali vôkol devulienky.
Černohorské oči zajasali,
krivošian rukou handžár tiskol,
ja sám vzdychol trápne, úzkostlive:
„Kedy bôh dá nám takýchto spevcov,
kedy nám dá takýchto junákov?!“

Znám ťa, pošmúrna Porta Pile,^[67]
múry sa tiahnu dokola,
Hoj, často za slobodnej chvíle
stade som bežal do poľa:
Tam letohrady, skvostné sady,
gaštan, olivy, mora šum,
tam palmy, búdky, stromorady,
posvätné miesta mojich dúm.

Nad samým morom krčma strojná,
pod fíkom stolík kamenný;
vlna sa hádže nepokojná
zúrive o breh vápenný:
tam Dalmatínka čiernooká
čierne mi vínce merala,
tam túžba v srdci prehlboká,
jak svit majáka hárala.

Nalej mi vínca, žiale hudú
desné nápevy v dušici,
keby nebolo toho studu,
tiekla by slza po líci;
to čierne tvoje vínce zbľadne,
keď horká krupaj zrenice
nevdojak tajne dol upadne
do krištáľovej sklenice.

Ach, tvoje oči, devulienka,
tak milo hrejú otroka:
naňho tam v diali, čaká žienka,
i dieťa už od pol roka!
Nalejže vínca, očkom mihni,
zajasaj bleskom útlych krás,
a ty, vyhnanec, pohár prihni,
smäd i túženie pozahas!

To tvoje vínce dobre chutí:
horké jak ten môj veľký žiaľ,
čierne jak ten môj osud krutý,
silné, jak lásky mojej pal.
Hoj, Dalmatínko, očkom svojím
mierni vlastnosti svojich vín,
ináč boľasti nezahojím
a klesnem žiaľom v nežný klín!

Šuhaj, čo v tlupách drzých márni
útly svoj život, mrav i cit
on tak rád vidí pohľad žiarny
a ženskej tváre nežný svit!
Nalejže vínca, devo krásna,
tu máš posledný grošík môj,
zbohom! už trúba volá hlasná
v staré trápenie, hluk i boj!

Cez Portu Pile cesta skalná,
duša mi upí v zajatí:
„Ach, či mi zdravá žienka diaľna,
či sa jej milý navráti?
Vyzraďte, múry moje milé:
návratu ešte dlhý srok?
Len jedno nezraď, Porta Pile,
že mám dnes taký čudný krok!“

Udrú Turci na Bonjan-dedinu,
požiar skalné osvecuje kraje,
samú chytia Stanu Perišinu
s dvoma deťmi, jedno ešte saje.

„Kaúrkaňa^[69], riekni, v ktorú stranu
chlapi vaši išli do zálohy?
Keď nepovieš, detvu zarezanú
hodí Mussa^[70] pred neverné nohy!“

Poceluje Stana deti svoje.
„Černohorka nevie zrádzať, baši,^[71]
zhyňte, deti, čušia ústa moje,
zhyňte, pomstia vás junáci naši!“

Mussa reže útle deti kruto,
baši bije päsťou biednu Stanu.
„Mussa, mučiť budeš ženu túto,
kým neriekne, v ktorú išli stranu!“

Muky, muky — ona slabá žena!
Trpne biedna, slabosti sa ľaká,
jestli zradí junákov mučená,
záhuba ich vo zálohe čaká.

„Zradím!“ volá. Mussa Stanu pustí,
skočí Stana, britký handžár chytá,
jazyk reže, krv sa valí ústy — —
darmo baši vesť od nemej pýta!