ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Trojica vrchov slovenských:
Čerbat, Vysoký Choč a Mních —
vám posväcujem tieto hlasy
v rozpomienke na staré časy.

Donč^[90] neslýchaným nevďakom
sklamal Matúša vernú lásku:
zo Záčom chystá Slovákom
plien, vojnu a porobu vlaskú.
Údel slovenský bez trasenia
Karoberta už čaká voj,
Slovák zvykol na utrpenia,
na zradu i nerovný boj.

Trúby zarvali na Trenčíne
v ústrety brannej Slovačine.
To Ratmír^[91] prišiel z Likavy:
on druh a vojín pána Váhu,
dokončil branné prípravy,
včuľ za otčinu letí drahú
mreť pod Čákove zástavy.
V blýskavý terem uvedený
Ratmír upiera smelý vzor
v obličaj Čáka ožiarený
a počne krepký príhovor:
„Pozdrav ťa, Matúš, dobré nebe,
vojak i pytač prišiel k tebe —
vojak na tvojich besných vrahov,
a ctiteľ tvojej Margity.
Dovoľ, keď stíchnu surmity,
okrášliť hrad môj devou drahou.
Sľub tvoj rameno moje stuží,
on nadchne pŕs mohutnú žiar,
po víťazstve nech pred oltár
trenčianskej kaple cesta z ruží
vedie snúbencov jim ku slasti,
k sláve a mieru našej vlasti.“
Matúš uklonil vážnu hlavu,
on zná Ratmíra brannú slávu,
jeho rameno: vzácny dar.
Otčina v biede — vrahov hajná,
šľachta ju zrádza odpredajná
a verných zoslabuje svár.
A tu zas smutná novina:
on s dcérkou veľké plány kuje,
veď sám Vladislav priskakuje
časom na hradby Trenčína.
Margity povesť preletela
tatranských prahôr výšiny,
pieseň o kráse devy znela
v ďalekých luhoch cudziny —
Koho pritiahla, každý žasol
a kráse žertvu bôľnu dal:
bo citov roztúžených pal
už nikda z hrudi nevyhasol —
Jako tá zora plamenitá,
jako ten mladý jarný deň,
jak ruža polo rozvinutá,
jak nedosnený rája sen
v pošmúrnom hrade prekvitala
Margita, zdobiac pyšný dvor
Váhu a Nitry miestokráľa
a pána nebotyčných hôr.
Na túto devu Ratmír smelý
uprel orlový pohľad svoj
a cit v ňom vzplanul mocný, vrelý,
dušu rozvíril nepokoj
jako keď búrny vietor zhora
rozvlní hladkú plochu mora,
Margita srdce nežné mala,
hrdý bol Ratmír, krásny muž,
od dávnejšieho času už
tajne ho deva milovala.
Nuž povedz, slávny Matúš náš,
Jakú odvetu že mu dáš?

„Ratmír, druh môj a pýcha rodu,
búrka závisla nad nami,
biskup nitriansky s vrahami
spojil sa už, tam od východu
Karla Róberta veľký voj
slovenskými sa dolinami
a prahôr našich húštinami
valí ku Tatrám na výboj.
Rím na mňa vrhol anatem.
Templárov^[92] mníšskych tajný snem
pikle proti nám vyhútané
kuje v nádhernom samostane
a rozosiela do štyr žúp.
Tak hrozí skaza zemi rodnej
tak hrozí šľachte blahorodnej
otroctvo a italský lup!
Kde tu na nežné city lásky
nájde bohatýr vhodný čas?
U boj! Keď zhynie králik vlaský,
príď, junák môj, na Trenčín zas,
nie dcéra, prvá kráska Tatry,
nie život, hrad a zlatý dvor —
Všetko, ach, všetko tomu patrí,
kto s junáckymi spasí bratry
milený národ týchto hôr!“

Ratmír odtiahol na Likavu,
ľúbosťou rozpálenú hlavu
oravským vetrom ochladil,
i brúsi meče, ostrí hroty,
on by už nedbal v bielom poli
rodu na slávu, sebe kvôli
preháňať tie italské roty
a hľadieť im do mastných týl.
Lež na Trenčíne veľká bieda:
Hluk, plače, kliatby, divý zhon,
ku Matúšovi kojná bledá
pribehla, z pŕs jej vil sa ston,
na zem upadla: „Milosť, pane!
Margity niet! Tak zanechané
lôžko, prebitá mreží sieť,
Margity niet, Margity niet!!“
A na to trúba od cimbura,
pod hradom zastal divný hosť,
biely to posol od komtúra,^[93]
už stená pod ním dvižný most.
„Znám, pane vládny nášho Váhu:
ty si utratil dcérku drahú,
znám viac jak ty — náš samostan,
čo Mnícha venčí vrchol strojný,
tajných zvedov má počet hojný,
tí zvesti nesú z všetkých strán.
Vieš, kto uchytil holubiatko
a zovrel do železných spár?
Vieš, kto nemohúc pred oltár,
v pelech zavliekol neviniatko,
čo sotva žilo šestnásť jár?
Vieš, že neverný vazal rádu
nášho, devicu tvoju mladú
v podzemnú hodí mrákavu —
Neveríš — hoj, môj veľký pane,
daj si osedlať kone vranné
a zajachaj na Likavu!
I zvieš, jak verné naše správy.
Poslal mňa s nimi kontúr Ján,
tvoj priateľ srdečný a pravý.
I klania sa ti samostan.“
Klania sa templár, bije kríž,
až zvučí pancier oceľový,
zbrojnoš podvedie sivka blíž,
on sa vyšvihne. Reťazový
most opäť stena — lúčinami
uháňa jazdec v šedú diaľ.
Váh temno šumí skalinami,
nebom bľadý blesk splápolal
a za ním z ružového šera
mrmle ďaleký hromu zvon,
postupne rastie — odumiera —
jako mrúceho starca ston.

Zahorel Matúš pomstou strašnou,
už s veľkým brojom cestou prašnou
ženie sa hore Považím:
Fŕkajú vrance rozohnené.
Junák za junom odvedené
dievča vydobyť zaželal.
„Hoj, ja si život nevážim,“
volá lietavský Jarbod silný,
„krvou lúpežnou zvodca vilný
zbarví vlastného hradu val!“

Čo na to povieš, Čerbat náš,
keď svojich vidíš vo rozbroji?
Choč môj, prečože nevoláš:
„Hoj, milujte sa, veď ste svoji!
Načo tej zášti kvapný pal,
keď obapolný vrah už stojí
blízko! A hrozí už naskore
priletieť, by vás roztepal.
Rozrôznených na vlastnom dvore!“

Zjačali trúby na Likave,
ľahol u Váhu silný broj,
sám Matúš volá vyzývave
Ratmíra svojho na súboj.
Ten v pýche svojej urazený,
zanechá tvrdé svoje steny
a stavia sa mu na odpor!
Lámu sa mlaty okované,
revú bojovno kone vrané,
desná ozvena hučí z hôr!

Mocné oružie Matúšovo,
zhubná je Čáka nášho broň:
Už slabne ramä Ratmírovo,
už padá pod ním vraný kôň.
Už verné prse ostrým hrotom
prervané dýšu napokon —
A on sa lúči so životom!

Tu od Likavy Jarbod v behu
doletí k považskému brehu.
„Zastaň, ó, pane! Margitu
darmo hľadáme na Likave,
lež zvestoň vraví: v úkrytu
mníšskom lká ona usedave,
väzí ju mníšsky samostan,
a kradca jej — to komtúr Jan!“

A tam od Mnícha v spešnom kroku
vidno devicu, jej po boku
starucha, čo jej razí dráhu;
z pŕs devy zuní vzdychanie,
„Otče, môj otče!“ volanie
ozýva sa do šumu Váhu.
Starena trasnou rukou kníše
zďaleka kýsi biely list.
To komtúr Jan Čákovi píše:

„Tu máš, Matúšu, svoju dcéru,
čistú jak drahý ametyst.
Hoj, nie jej krása, na moj’ veru,
vyvolala môj smelý čin,
lež vernosť proti svojmu kráľu,
a že som cirkve verný syn,
hodil som vás do zášti palu.

Tak káže právo, velí kráľ.
on už hrdinské pozbieral voje,
voje, čo teba trestať majú
a mečom pádnym vyrúbajú
otroctva znak do Tatry skál!
Mních je už prázdny — naša brať
k Rossianovcam tiahne smelá,
tam ťa čakáme, i tú znať,
čo s tebou zradu vymyslela.“

Objíma Matúš dcéru svoju,
tiskne Ratmíra vernú dlaň:
„Ratmíre, odpusť vinu moju,
Ratmíre — brate, hore staň
a jachaj so mnou na podliakov,
stiesnenú otčinu Slovákov
s Matúšom svojím mužne bráň,
niet času včuľ na zomieranie,
počuješ? — rehcú kone vrané
a volajú nás v smelú seč!“

Margita vzdychá v otca reč.
Otvoril oči Ratmír bledý:
„Oj, šťastný som, že naposledy,
Margita! vidím tvoju tvár;
Matúš môj, zbohom — nieto času,
vezmi likavskú moju chasu
i poklad môj! tam na oltár
vlasti ho skladám, žehnám tebe
a prosím dobrotivé nebe
v poslednom dychu za tvoj zdar!“

Riekol a skonal. Deva kvíli,
k jasnému čelu sa nachýli
a ľúba juna bledú tvár.

Matúš pošmúrny nemo stojí,
preklína mlata svojho pád,
preklína ramä nastokrát,
čo zvíťazilo v tomto boji.

Trojica vrchov slovenských:
Čerbat, vysoký Choč a Mních —
chmúrami kryté vaše hlavy
v smútku nad pádom našej slávy.