ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Žaludná miska bystrinou sa plaví,
vetrilom slúži tkanina pavúka,
laná loďové: to nitky z pamuka,
namiesto kotvy: ostie zo žihľavy,
ihla borová mohutným je sťažnom,
kormidlo tvorí lístok ďatelinky.
V tomto korábe na zrniečku ražnom
stojí Rutulus, gnomik^[74] drobulinký,
osteň jačmenný, to jeho kopija,
z nezabudôčky rosu si upíja.

Ja som sa narodil v nedeľu za rána,
Kalliope^[75] mi u kolísky stála,
ona mi čelo, oči pobozkala,
preto som uzrel tohto velikána,
preto viem, že má kolpak zamatový,
na ňom agraffa^[76] brillantná sa jasá,
že plieckom visí pláštik porfyrový,^[77]
v rubínoch sponky slnko rudo hrá sa;
preto počujem jeho hlások jemný,
preto mi neni jazyk gnomov temný.

Nadto som niekdy duchov po dŕžave
blúdil, filistrom ujdúc suchopárnym;
víly, rusalky tamto spevom čarným
vítavali mňa v hlbokej dúbrave.
Mäkké ramená, hora, báj a vôňa,
vajanskej noci čarovné výjavy —
Preč z mysle!! Šedá letí dušou tôňa,
starosť a bieda šumí kolo hlavy,
zmiznuté šťastie, hoj stratené raje:
ja zas obývam filisterské kraje.

Gnomik ma poznal, už k brehu pripína,
kotvu zahodil do žltého piesku.
„Vítaj, Rutule, daj mi rúčku rezkú,
a povedz, jak sa má tvoja rodina?
Či ešte devy vaše po fialkách
tancujú strojno, rozpustilým plesom;
či ešte bájna Šumena^[78] v nedbalkách
sňahové prse ukazuje lesom;
či ešte váš spev letnou nocou bzučí,
čo mňa uspával v jej mäkkom náručí?“

Rutulus vzdychol: „Jaj, beda nám, beda,
sused náš besným posadlý je duchom:
náš národ býval v miere pod lopúchom
vlastenským; tu nás rujný Neposeda
zrazu napadol válečným postrachom,
na pomoc prizval komárov si pluky,
tŕním nás bodá, bombarduje hrachom,
nivočí polia a depčí palúky.
Hlad už vo vojsku našom hrozne zúri,
preto som strovu požičal od kury.

Jaj, beda, beda! Šumena rumenná
v náreku bôľnom zalamuje rúčky,
žienky i devy, i tie detské púčky
kryje pred vrahom jaskyňa studená.
Už mnohý junák padol v divom boji,
tri celé kvapky krvi náš rod statný
vylial už! Včuľ zas dlh ten nepokojí
naše financie a celý stroj štátny:
aby sme sýtiť mohli regimenty,
platíme kure úžerné percenty.

Všetko je ináč! Už aj vy poeti
zanechali ste naše vonné kraje:
darmo z kapradia bájny balzam vlaje,
darmo mušička svatojánska svieti.
Víly, rusalky znemeli, znemeli,
les je len na to, aby dával dreva;
už viac hymnami lístie neševeli,
už ani riava pieseň nezaspieva,
temno a pusto! Bieda len a hrôza,
skončená báseň — počala sa próza!“

Rutulus kotvu vynoril z bystriny,
na sťažeň rozpial svoju pavučinku,
stal si na zrnko, v hebunkú ručinku
chytil mohutné stopky ďateliny.
„Fúkni,“ poprosil. Fúknem — koráb letí,
ja za ním hľadím, smutný, nespokojný,
veď som zvedel dnes, že i v duchov svety
našli si cestu trápenia a vojny,
a čo mi najviac smútilo dušičku?
Že už aj gnomi prišli — na požičku.

Na kopci hôrnom zvečera
kiaže to bytnosť sedá?
Strašná jej zrutná postava,
tvár divoká a bledá.
V tých zrakoch desných škuľavých
oheň pekelný tleje,
z tej tváre chudej úškľabnej
zlosť a potupa veje.

Starenko moja zhrbená —
vy znáte svet i báje,
vy ste už sto liet prežili
a prešli diaľne kraje,
povedzte mi, povedzte,
kto to, a čo tu hľadá
voždy, keď slnko zlatisté
za Tatry vaše padá?

Beda ti, junák Severa —
choď len do tvojej chaty,
to Kykymora^[80] úžasná,
jej pohľad jedovatý,
to ona, nočných strašidiel
cárica hrôzonosná,
tie hrdúsia zablúdencov,
a budia deti zo sna;
ona posiela tábory
mátoh na národ celý,
do srdca sa mu bodajú
ich otrovené strely,
hlúposť a blbá povera
sú jej mohutné zbroje,
víťazne nimi dobyla
veliké cárstvo svoje.
A cárstva toho hranice
čiernymi pluky háji,
tie hýria krvosmilne
v peknom slovenskom kraji.
Už zmizli v časov vírení
všetci bohovia spásy,
len Kykymora zostala
a jej pekelní ďasi;
Len ona trávi útroby
strelami silnej kuše
a bratom tvojim západným
zradu dáva do duše,
na koho pozre zďaleka,
ten národ milý zradí —
a teba škoda bolo by,
veď si tak veľký, mladý —
Beda ti, junák Severa —
choď len do svojej chaty,
to Kykymora úžasná,
jej pohľad jedovatý.“

Starenko moja zhrbená —
hoj, zlá je vaša rada!
Keď silný strachom uteká —
hynie brať jeho mladá,
mne Kykymora úžasná
neskrotí srdce smelé,
jej strely slabé odletia
pŕs mojich od ocele;
hoj, nie som ja zablúdenec,
ani ospalé dieťa,
mne nové hviezdy slobody
na jasnom nebi svietia,
jej mátoh blbé tábory
nemajú ku mne moci,
ja pôjdem ku Kykymore
v havranno-čiernej noci
a zdrapím babu za vlasy
a hodím do priepasti,
nebude strely posielať
v srdce slovenskej vlasti —
Zrada sa stratí a lásky
bratskej plápolá vatra,
hromom zadunia Balkány —
ohlási sa im Tatra;
slobody bleskom jasavým
prasknem do mátoh luzy,
pred jeho svetlom mlunovým
utečú nočné hrúzy —
A čierne pluky zarúknu —
Ozve sa doľ i hora —
Lež rukot ten už nečuje
potretá Kykymora!

Na kopci hôrnom za rána
kiaže to bytnosť sedá?
Jasnosť slnková okolo —
v tvár sa jej pozrieť nedá:
Slavianstva jasní synovia
slobody sviatok svätia,
nových hymn večné súzvuky
k trónu božiemu letia,
sŕdc na jedno sto miliónov
nebeskou slasťou plesá:
Starenka ešte neverí:
kľakne a križuje sa.

Dažde sa lejú po tatranskom kraju,
hmla sa chumelí ponad hôr končiare,
lístím stromovia vlhké vetry hrajú,
rosiac veľbohov zrumené oltáre!

Riava žltá sa do priepasti ženie,
šumom vĺn svojich usedave kvíli;
pomedzi dubov a vody šumenie
čuť preboľastné lkanie horskej víly.

Vysokou trávou hrdý jeleň pláva.
Zlatý má kantár, i stremene zlaté:
To on, na ktorom rusalka sedáva,
keď zanecháva jaskýň stíny svaté!

„Kdes’ nechal kňažnu, devu rusovlasú?
povedzže, povedz, parohaté zviera.“
„Ani to nevieš? od dávneho času
v jaskyni temnej v suchotách zomiera.“

V košatom dube Pikulík^[82] vysedá,
miesto so zlatom, s papierkami hrá sa,
oko zlomené a tvár jeho bledá,
časom zaplače, časom usmieva sa.

Na mokrom sedí Perún^[83] tam kameni,
šedivou bradou vietor mu povieva,
už sa nevládze držať vo stremení,
slabne rameno, duch sa zostarieva.

A tá babička krivej o palici —
aké ti meno? — „Ja sa volám Lada,
jaro sa smialo raz na tomto líci:
líce sa zvrasklo! Inu, nie som mladá!“

Kde je Svantovít? Či bys’ mi neriekla,
kde tváre jeho mohutná veleba?
„To sama neviem, pozri sa do pekla,
keď tam nebude, nuž nazri do neba.

Aj Triglav zmizol, veľmi ho mrzeli
tie blbé hajná moderných vladárov,
svätyne jeho zhubným ohňom stleli,
meč zhubil žrecov, ľud i pohlavárov.

Pozri do duba práchnivej dutiny,
tam čuší Živá zmoklá a vyziabla,
Besy a Ďasy schudli ako stíny,
odkedy žertvy vzala im moc diabla.

Tam naše panstvo! Veľké naše sily
času a myslí zlomili úklady.
Dve modly sú len, čo sa nevyžili:
Bes nesvornosti a národnej zrady.“

Dažde sa lejú po tatranskom kraju,
hmly sa chumelia ponad hôr končiare!
Mne bôlne city útrobou ihrajú,
že nehoria viac obetné požiare,

že opustená skala Velstúra^[84]
v prach sa rozpadla pohanská svatyna,
za pádom ich sa schumelila búra,
za búrou smrť a hrobová tíšina…!

V bájnom svetle mesiačka
šereje sa krásna hora,
noc je teplá! Húšťavami
vidno túlať sa Znachora;^[86]
krásny chlapček; zlatý pásik
tak šumno mu čelo zdobí —
Ale Znachor veľký šibal
voždy myslí na nezdoby.
Tu zobúdza bludnú včielku,
čo nocuje v konvalinke,
tam zas muške svätojánskej
zhasol svetlo drobulinké,
zajačka za ucho zdrapí,
v teplom čo pelechu sníval,
ten behami v strachu zdupčí
a letí jak horský príval.
Na strom štíhly šibko lezie,
chrústov trasie, zháňa vtákov,
zrazu stíchne — vpravo hľadí
pozornosťou bystrozrakou:
tam za húštím ohník horí —
kolo ohňa divné zjavy,
hŕstka ľudí — všetci mladí:
vysoké svieže postavy.
Z konárika na konárik
Znachor blížej sa zakráda,
a z buka nad samým ohňom
na divných hosťov pohliada;
študenti sa dobre cítia,
na ražni sa mäso škvarí,
unavenie a dobrý hlad
každému sa svieti z tvári,
z očí ale plamenistých
mladý oheň, ducha krása —
Znachor malé ústka špúli
a srdečne usmieva sa:
lebo keď sa mládež baví
nevinne čistým nadšením,
aj bohom sa srdce chveje
milosťou a potešením!
A ten vravor rozčúlený
tichou nocou v diaľ preniká,
privábil on v čistých vlnách
myjúceho sa vodníka;
ľahkým krokom zakradne sa
a v práchnivý dub sa skrúti,
zelenie sa od radosti,
jak študentom mäso chutí.
„Zapej, Horovite, zapej,
uder v ladnú tamburicu,
ľúbym hlasom pospomínaj
Svatoslavu bielolícu!“
Tak zavolá rusý Záboj,
uhlíkom dymku pripáli,
voňavý dym z úst vypustí
a voľne sa v trávu zvalí;
Milutín si na peň sadá,
Bohdan opretý o pušku,
Mirko mladý bajúz krútiac,
šumnú myslí na Betušku.
Horovít nástroj naladil:
zvonným hlasom horou kvíli,
to preniká v úbočiny,
kde tancujú horské víly.
Pieseňka víly privábi,
v každom kríku jedna čuší,
Horovíta pieseň mocná,
bo má žriedlo v smutnej duši.
Ľúbosť, krásu a nádeju
zvučná dýcha tamburica,
lež cez spev sa desno hadí
búrnych žiaľov blýskavica,
a tie žiale rozjatrené,
a ľúbosti pocit čistý
zliali sa v tom ľúbom speve
v jedon požiar plamenistý.
Kvitla deva v úbočine,
Svatoslavou volala sa,
modré oko, líca bľadé
a hlavenka zlatovlasá,
a to srdce krištáľové,
anjelikov stánok jasný,
a v dušičke z diamantu
zbožnosti cit čarokrásny.
On zahorel láskou čistou —
ponoril ju v pŕs hlbiny.
Lež nevdojak ľúbosť vzbudil
šumným spevom u dievčiny.
Duša s dušou spájala sa,
srdiečka sa milovali,
tešili sa z toho ľudia,
anjelia sa radovali:
„Rozpukni sa, tamburica —
odskakujte, ladné struny,
posledný jích hlas nech búrnou
disharmóniou zazuní,
a nech nesie žiaľne zvesti,
kde len ľudská duša býva,
Svatoslava zlatovlasá
že už v hrobe odpočíva,
a nech nesie žiaľne zvesti,
kde len ľudská duša žije:
že pri mŕtvej Svatoslave
moje živé srdce hnije.“
Nemo sedia kamaráti,
ohník malý vyhasína,
každý šuhaj rozžialený
Svatoslavu pripomína:
z kríkov počuť víl náreky,
tvár vodníka cele zbľadla,
a tam z buka nad ohníkom
jedna horká slza padla.

Sňahom zapadla hora,
je briliantov plná,
keď tajným bleskom svojím
zajasá nad ňou luna.
Sňahom zapadla hora,
príšerami sa plní,
keď nebom o polnoci
chmúrivý mrak sa vlní.

A ja som tmavou nocou
v sňahovej hore zblúdil,
ako hladové vĺča
maninou^[88] som sa lúdil:
tu sa svetielko v diali
blyslo jak hviezda zlatá —
ja za ním — až predo mnou
stála nizunká chata;
úzky oblôčik v stene,
cezeň sa svetlo tiská,
cezeň som uzrel devu
s kuželom u ohniska.
Priadla belunkou rukou,
vrkoč jej k zemi siahal,
z veľkých, uhlistých očú
vášnivý plameň šľahal.
V kúte sputnaný starec
väzbou zhrbený smútil,
časom hlboko vzdychol,
časom hlavou pokrútil.
Ach beda, čím viac vzdychal,
tým viac sa deva smiala,
tým viac úžasná radosť
v uhlistých očiach splála.
Ach, beda, snom a mdlobou
keď sklonil starec hlavu,
trhala ho za vlasy
i bradu ligotavú.
Ona vretenom ostrým
vetché mu pichá oči,
divú zanôti pieseň,
divo sa izbou stočí.
A zas kolovrat vrčí,
nové on väzby snuje,
u nôh pradleny psisko
obrovské vylihuje —
Ku zvuku kolovrata
starca kvílenie zneje,
čierny pes pohodlne
u kozuba sa hreje —
Okálom plamenistým
nemo na devu škúli,
ceriac končité zuby
papuľu desno špúli —
Ja veľkým užasnutím
sotva popadám dychu —
Tu havran uhľočierny
sadne na chaty strechu
a ku mne zakrákorá:
„Tu vidíš hrozné veci,
v kmeťovi: vlastný národ
a čierny blud u peci,
zrada sa volá jeho
úprimná spoločnica,
má utešené oči a
mädosladké líca;
kto sa jej cele oddá,
tomu dá úrad, zlato
i vilné celovanie,
no vezme česť mu za to.
Kto sa jej cele oddá,
ten slúžiť musí psovi.
Ten šediny rvať musí
z hlavenky starčekovi!
Včuľ kraky, kraky, kraky!
Na juh mňa práca volá,
pozor! nie každý deve
pekelnej tej odolá!“
Schytil sa dobrý havran,
kus sňahu z krovu strhol,
vo mne krv zaihrala,
zas som sa k oknu vrhol;
jakás pekelná túha
zvírila so mnou cele:
hoj, musím pocelovať
perny tej devy vrelé,
hoj, musím na hruď svoju
vinúť to sladké telo,
čo by aj so mnou rovno
do pekla zaletelo:
Hoj, musím zblízka, zblízka
pozrieť v tie čierne zraky,
čo z nich aj hroziť budú
večitej smrti mraky…
Vtom sniažok vtákom hnutý
v horúcu tvár mi padol,
hriešne plamene hasli —
oheň pekelný bľadol.
I zašumeli dušou
havrana dobré slová,
rozvaha, vernosť v srdce
navrátili sa znova:
Uderím päsťou v oblok,
i zhasne svetlo šmahom,
víchor zareve horou
i zasýpa ju sňahom,
chata v obrovskú výšku
vypne sa a zatočí:
Tam domec i pes čierny
i tie uhlisté oči — —
Starec sám, voľný väzieb
v silného muža zrastá,
skryla ho mojím očiam
chumeľ tá sňahovastá!
Duní belavá hora,
tma sa k západu chýli:
Bože ťa žehnaj, žehnaj,
ty havran čiernokrídly!

Sňahom zapadlá hora
príšerami sa plní,
keď nebom o polnoci
chmúrivý mrak sa vlní:
Už ju viac nenavštívim.
Len keď ju luna zjasní,
budem brilianty zbierať
pre rod môj čarokrásny.