ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spŕchnite, dažde! Na malom ostrove
teší sa Lubrag vašej sladkej vlahe;
on už od rokov, lodiam ku výstrahe,
olejom sýti lampy majákové:
S mladuškou dcérou samotný na skale
vlnami bitej osudom prikutý
starnúcim okom hľadieva do diale,
ktorá mu halí svet už zabudnutý!
Ach, búra sveta divoká a tvrdá
vyhnala muža v ďalekú pustinu,
teraz i búrou i svetom pohrdá,
zakotviac život o pustú skalinu.
Vôkol Adria s nebosklonom plavým
v nesmiernom kruhu sestersky sa pojí,
u nôh prítoky v šumnom nepokoji
dušu žblnkotom koja hukotavým.
Na skale maják: úloha života,
a druhá, čo ho k žitiu viaže páska,
bez nejž by peklom bola mu samota:
to dcéra Despa, morská zlatovláska;
Ona jediná zašlé budí časy,
jak rozpomienka dávnych čias spanilá,
vekom a bôľom sšedivelé vlasy
krážom milosti a lásky ovila.
Ten belavý vlas a to očko čierne,
tej mladej perny zorenie ružové
meria so svetom city starčekove:
perna, vlas, očko — jemu, jemu verné!
Čože ho ešte na svet upomína?
Loď rýchloplavná, poslušná junovi,
ktorá raz v mesiac k ostrovu pripína,
s čerstvou potravou zas na mesiac nový.
Ale ten mornár naplní ho hnevom,
on temný pohľad rád pohodí za ním,
keď už odbíja loď, a s šumným spevom
ďalej sa nesie bóry jarým vaním.

Prečo ten pohľad zagánený, ľúty?
Prečo tá hrozná nenávisť ku svetu?
Veď dobrovoľne, z vlastného podnetu
z živého mesta prišiel v tieto kúty!
Ach! v živom meste vystavil si chrámy
svojeho šťastia a blaho požíval — —
Čakávala ho žena s objemami,
on opojený v náručí jej sníval;
srdcom ohnivým privinul ju k sebe,
smial sa i plakal na belunkej hrudi;
najšťastlivejší bol zo všetkých ľudí,
keď mu dcérečku darovalo nebe.
Na každý pohyb noženky a rúčky
otcovskou láskou hľadel opojený,
on k prvým krôčkom dával jej príučky,
celujúc vďačne biele ruky ženy. —
Tu Stojan, mornár vetrom zbarnavený,
vykopal láske jeho hrob predvčasný:
Keď k jeho krbu došiel unavený,
kde vňadne cáril jeho anjel jasný,
jeho Mileva, prvej lásky žena,
perla a oka hviezdová zornica.
Stmilo sa nebo, kosá blýskavica
zhadí sa, hromu dutý zvon zastená
a búrou pláva zradná loď z prístavu — —
Čo našiel doma? Dcérku opustenú:
darmo o stenu bil nešťastnú hlavu:
Loď unášala Stojana a — ženu!

Hoj, takú dušu nezhojí samota,
bár Despa, dávnej lásky upomienka,
milotou jasní mrákavu života,
jako noc zimnú trasľavá jutrenka;
ona je jemu, čo lampa majáka
zblúdenej lodi na búrlivých vodách:
Poslednia pomoc, i poslednia čáka
v zmietaní vlnísk, v bôli a nehodách.
Svet nenávidí Lubrag v temnej duši,
pred ním ukrýva svoju morskú vílu;
Ona ledvaže bôle jeho tuší,
detinným citom starca hlavu milú
celuje vrele a rovná mu vlásky,
celuje vrele vetché jeho perny,
plná pokory, neviny a lásky
počúva jeho slová u cisterny.
Loď na ďalekom vyskytlá obzore,
rybka a vtákov ťažných šumné lety,
ker rozmarína a to večné more:
to sú dušičky osamelej svety!
Keď búri more, zlietnu v dušu chmáry,
keď jasné slnko hádže do vĺn pruhy,
až sa blyskocú trblietaním dúhy,
i jej veselosť zabronie sa v tvári.
Malá cisterna veľkú tajnosť vraví:
„Despa, tys’ šumná, a máš krásne oči!“
Pokojné more nevdojak vyjaví:
„Despa, tys’ štíhla, jak cypres v úbočí,
vrkoč tvoj hlávku diadémom zdobí,
ach, a to všetko osamote zvadne
jak granatový kvet, čo vetrom padne
z nábrežnej skaly v soľnovodé hroby!“

A tu sa Despa zadumá chvíľami,
temný nepokoj do útrob sa vkradne:
veď vidí racka s voľnými krielami,
veď vidí rybku s voľnou plutvou na dne
zátoky plytkej. Srdiečko poskočí,
keď párik drozdov vidí na olive,
keď hajno mušiek ponad sebou zočí,
keď čuje spevy svrčkov uspanlivé.
Všetko vo spolku — len ona jediná
nevoľne morom ukrutným okutá
darmo do diale očičky napína;
more a láska: to nezlomné putá,
more široké, ach, nemá chodníka,
láska hlboká k starému otcovi —
ticho, srdienko, nes tuhé okovy,
láska k otcovi, tá nebo preniká.

Lubrag zasadol pod ker rozmarína,
Despa mu u nôh, dávnej zrady dcéra.
Nad nimi štíhly maják sa vypína,
pred nimi morská púšť sa rozprestiera.
Všetko tak ticho! Len šumivá vlna
šeptá so skálím, miernym vetrom vzňatá,
rozmarín dýše tuhé aromatá,
na čistom nebi bľadá pláva luna
len tak hanblivo, bo ešte deň svieti.
Ajhľa! v diali sa biely bod vynorí!
Pozná ho Lubrag! To námorské deti
vezú potravu do jeho komory.
Už bodka zriastla v bielu parus lodi,
riadi ju pevná ruka Veselína.
Už priletela. Kotva sa zahodí,
olej, sucháre, vak čierneho vína,
daň to dalmatských prístavov, naložia
na Lubragovu porúchanú bárku,
on si odváža ku sihoti zbožia,
teší sa ticho hojnému podarku.
Veselín krásny, pištole za pásom,
blýskavý handžár pevnou rukou tríma —
stužka kolpaku^[36] letí voľne vlasom,
ječerma jeho blýska bohatýma
drahokameňmi, čo lúpežným vrahom
odňal, mačkami sputnav ich loď k sebe,
a hojnú korisť niesol k svojim prahom,
pomorie družné, to ku sláve tebe!
On by rád vidieť sihoť pustovníka,
preto veselo ku skale zabočí,
i zhliadne razom u vonného kríka
Despu, jak cudne klopí pred ním oči,
jak bielou rúčkou padlý vrkoč rovná
a kradmo očkom na juna pohliadne,
jak sa zapýri razom i obľadne
sihôtky tejto spanilá kráľovná!
Rumeň zastíni juna smahlé líca
a tvrdým telom mrazný cit zatrase,
z očú zajasá v náruživej kráse
túžby a žasu mlunná blýskavica.
Neskoro núti Lubrag dcéru domov;
cudzinec uzrel krásu jeho víly,
on za ňou hľadí, až myrtových stromov
závistné vetvy devušku ukryli.
On, silný plavec, rozpálený lúte
skočí na bárku, z tej na loď húpavú,
tá už rozpiala široké perute,
už voľne orie vodu modrotmavú:
Na sťažni jun sa kolimbá u výše,
spevavý pozdrav z mocných pŕs sa vinie — —
Na brehu niekto bielou šatkou kynie
nesmelou rukou z cypresovej skrýše!

Morskej sihôtky pustevnica mladá,
čože sa s tebou prihodilo, krásna?
V neisté dumy jarý blesk sa vkráda,
neisté túžby razom z čista jasna
menia sa v citov neznaných trasenie;
Hoj, tie dušenku zaujali celú,
hoj, tie hlavenku naplnili vrelú,
i vrhli srdce v búrne rozochvenie.
Už ti to šíre more ináč spieva,
už ti sirocco ináče ševelí:
„Veselín, junák,“ z obidvoch zaznieva:
„Kde si, Veselín, námorníku smelý!
Kadeže blúdi tvoja ľahká noha,
kadeže blúdi Sokolica tvoja?
Prileť, oj, prileť, sladká tužbo moja,
bez teba vädne devuška úbohá!
Vädne i zvädne na horúcej skale,
nezdolá slabá plamenistým citom,
darmo v šumení vetra roztočitom
priletíš potom z nedohľadnej diale!
Pusté skalisko nájdeš a staríka,
jemuž bôľ za mnou odňal zmysly jasné,
jemuž pochodeň žitia hasne, hasne
v plači u môjho, junák, náhrobníka!
Či darmo čakám? Samota, samota!
Ty jedom plníš dušu splamenenú —
Roztrhni radšej nitôčku života,
ochladz naveky hruď tú roztúženú —
usmrťže razom, uspor dlhé muky.
Otec! Ach, u nôh jeho kľačím v bôli,
u nôh mu kľačím a celujem ruky,
lež zjaviť tajnosť: niet sily a vôli.“

Despa za rána na skalnom nábreží
šumivou vlnou chladí biele čelo,
tepna lomcuje, krv sa prúdi vrelo,
mráz i horúčosť sladkým telom beží!
Jeho hlas čuje, keď mohutná vlna
tiahlym húpaním o skalu sa búši
a potom iskier sňahobielych plná,
naspak sa hádže — láme sa — a sčuší —
Len aby miesto novej ustúpila,
ktorá sa rodí tam ďalej od brehu:
Už sa dme kopcom, už sa priblížila,
už máča skaly v perlistom nábehu.
Jeho hlas čuje, keď vírivá bóra
rozmarínové húštiny rozbúri,
keď nahnevano hrom zadurká zhora.
A blesk haditý povyskočí z chmúry!
Hlas jeho tuhší jak to hukotanie,
blesk jeho oka živší jak tie strely…
Prestaň, húština, nač to šepotanie,
keď Veselína spevy onemeli!“
Kľakne devuška a zas hlávku močí,
padá jej mokrý vlas nadole šijou,
perly, slzičky kanú ticho z očí,
vzdych a pesnička z mora melódiou
svorne sa pojí — tak jako vodička
slaná sa mieša s horkými slzami,
voda i slzy obmývajú líčka,
i schnú sušené líc tých plameňami.
Pieseň devušky smutná a divoká
s trasením, kviľbou vlní sa a prúdi,
čisto a jasno zaznieva zhlboka,
lebo má prameň v bieloskvúcej hrudi.

Pieseň u mora

Tá moja hlavenka žiarom rozpálená,
nemôže ju schladiť vodička studená;
ba tá moja hlávka a tok mojich očí,
tú studenú vlnku razom rozklokočí!

Na skale horúcej aloe prekvitá,
na dlhokej stopke korunka sa kmitá;
priburáca víchor, zlomí kvet vysoký:
ty si mojím víchrom, šuhaj černooký!

Tá moja tvárička plameňami horí,
nemôže ju schladiť vanie divej bóry;
Ba tá tvár horúca, v zimničnom rumeni,
tú studenú bóru na samum premení!^[37]
Pod skalou šalfia vônnodychá skvitá,
nemôže ju zlomiť búrka roztočitá;
Slnko palom páli — uschne kvietok žiaľny:
Ty si mojím slnkom, šuhajíku diaľny.

Hrozné má reči Lubrag na jazyku,
krivým pohľadom na Despu zagáni,
keď ona v devíc štebotavom zvyku,
len spomnie muža, čo v blýskavej zbrani
letom sa zjavil, a zanikol letom,
jako ten sokol, čo krielom mohutným
z brda na brdo poletuje svetom.
Despu to straší. Ona srdcom smutným
zas len večerným vetrom sa žaluje,
zas len samotným vetrom rozpovedá,
jako aj sen jej mornára maľuje
a túženie už ani mysleť nedá!
Keď už večerom starostlivou rukou
Lubrag zapáli majáka lampady,
Despa, týraná tajnej lásky mukou,
smutne prechádza cypres kolonády.
Krikľavé svetlo, krištáľom zsilnené,
ostré pablesky vysiela pruhami,
ony sa vinú zlatými stuhami
cez rozmarínov húšťavy zelené,
a tmu večernú zväčšujú protivou;
do tej sa Despa tak rada pohrúži,
tam sa stesnené srdienko roztúži,
tam duša nyje fantáziou snivou!
Krieštavac^[38] svoju drsnú pieseň nôti,
preráža pisklým hlasom vĺn šumenie,
na výške mora okolo sihoti
zomiera zory posledné svietenie:
Ach, tak mre radosť posledná v dušici,
ach, tak víťazí tma žiaľu a strasti —
Tak hynie deva, na vädnúcom líci
slza a výraz hrobovej boľasti!
Beda, kto z tichej hluši a samoty
zrazu sa hodí v prúdy náruživé.
Kto lenivé a spokojné tlkoty
srdca zamení za strasti búrlivé:
Ten, jako rybka z vody vyhodená,
jako kvet južný na severnom mraze,
jak holubica šípom postrelená
strasie sa, tŕpne, padá v obeť skaze.

Blíži sa k brehu opustené dieťa,
materidúšku jej noženka dlávi,
len tak ľahunko, lebo vonné kvieťa
dýcha jej vďačne aromat voňavý: — —
Zrazu začuje divné šplechotanie,
to nie je vetrom rozhúpaná vlna.
Postojí. — Stíchni, srdca trepotanie,
piesok zaškripel tretý spodkom člna;
Breh sa ozýva pružnej nohy krokom — —
Nádherná vôňa z oleandrov veje,
v diaľke na vlnách svit majáka tleje
bľadnúc šíri sa po mori vysokom,
lampa majáka blýska sa a krúti,
ostré pablesky ryjú sa do vody
jako kopije. Na vápenné schody
ohnivým prúdom silný lúč sa rúti:
ptáčky, zmýlené svetlom v svojej púti,
bijú sa do skiel brúsených majáka,
rozrazia hlávky o spiežové prúty:
Padajú biedne do vĺn pažeráka!

Večerom pletie Lubrag očká sieti,
Despa mu pradie nite na tenata,
v chyži na krbe lúč veselo svieti.
Tvár starca bľadá, vráskami posiata,
dnes tak velikú boľasť prezradzuje,
dnes on tak často vzdychá polohlasom,
jakby ho myseľ k smutným niesla časom.
Despa hlavenku kloní — a len snuje,
snuje prstami a myšlienkou lieta
ta, ta, ďaleko k skalnému Pomorí,
kde dalmatínske šerejú sa hory,
pyšný Dubrovník skvostne sa trblieta.
Tam Sokolica, tam Veselín šumný,
tam život, láska, nepoznané svety,
tam živý ruch a mramorné kolumny,^[39]
tu samota, a vodou svet zapretý.

Lubrag
Čo si tak tichá, moja holubienka,
vari slzičku vidím v tvojom zraku?

Despa
Smutná mi skrsla v hlavičke myšlienka:
Otec môj, prečo po matičke znaku
žiadneho neprial osud mi ukrutný?
A keď sa na ňu pýtam, nepoznanú,
vy ostávate zachmúrený, smutný,
ba niekdy drzkú zajaktáte hanu?
Ja bych tak rada, čo len vlásky matky
horúcou pernou vrúcne celovala,
ja bych tak rada mohylu objala;
ktorá pokrýva posvatné ostatky!

Lubrag
Ach, nespomínaj, Despa, matku tvoju,
hrozné mi city zobúdzaš v útrobe!

Despa
Len to mi riekni, či spočíva v hrobe,
a či len diaľka kryje matku moju?

Lubrag
Stratená matka! To ti, dieťa, dosti;
Už sa k nám nikdá, ach, nikdá nevráti!

Despa
Riekni, kde ležia drahej matky kosti,
ja budem zem tú vrúcne milovati!

Lubrag
Ty nemáš matky (temno starec vraví
a hladká dcéry horúcu hlavičku).
Ach, v srdci mojom osten je boľavý,
žes’ nepoznala, úbohá, matičku!
Smrť ju vyrvala? Nie — tá tak neskruší,
smrť nechá v srdci lásky plápol čistý,
nechá mohylu, kde na sviatok duší
položiť môžme veniec sviežolistý:
Lež matka tvoja nemá pre nás hrobu,
v srdciach nechala desnú len pustotu,
mne bôľ pekelný, a tebe sirobu,
obom nám morskej pustiny samotu!
Jako zornicu oka som ju chránil,
viac jako seba ľúbil som Milevu,
biedu a horkosť prácou som odstránil,
a plesal, keď v jej anjelskom úsmevu
spokojnosť som a milovanie spatril;
A predsa úsmev jej bol podlá zrada:
S mladým Stojanom verne som sa zbratril,
a tak na vlastnej hrudi choval hada!

Zatíchne starec a slza sa roní,
padá do siete, tá ju rýchlo pije.

Despa
Ach, ďalej, otče! Mne bôľ srdce ryje,
keď váš hlas temný chyženkou nezvoní!

Lubrag
Mlčal som — nechcel srdce ti otroviť,
lež život krátky, ja na kraji hrobu,
prv, než pod smrti upadnem porobu,
ja musím, musím, ja musím hovoriť!
Jako škorpión do tichého domu,
vnikol nešťastník, a svätyňu moju
jedom napustil — zviedol matku tvoju,
a ušiel tajne s ňou pri rvaní hromu.
Zúfalosť zlietla na nešťastnú hlavu:
ostrý handžár som oprel o slabinu,
abych ukončil žitia púť boľavú…
Tu… z izby počul kvíľbu som nevinnú,
hoj, tvoju kvíľbu! Handžár padol z ruky,
ja tisol vrelý bozk na tvoje perny,
hotový znášať hanby svojej muky
a tebe zostať, dieťa moje, verný!
Ty si ručenkou schvátila mi bradu,
prstočkom útlym zachytila vlasy,
tak samovraždy diabla zahnala si
a spásu duše schránila od pádu.
Len pomstu z nej si nemohla vytrhnúť,
ja s tebou, deckom, Pomorím som blúdil,
biedou a prácou tvrdo som sa trúdil,
abych sa mohol na zvodníka vrhnúť!
Darmo som hľadal úkladného vraha — —
Oj, čo som našiel, to dušu preniká.
V úzkej ulici nášho Dubrovníka
ležala žena nocou polonahá;
Milosrdenstvom hnutý k nej sa schýlim,
i na chudobnú nesiem ju hospodu,
zamdlenej hladom dávam chlieb a vodu…
V tom zavrávorám: ťahom ženy milým
podobné vidím tieto schudlé tváre,
bieda z nich hľadí, nemoc a pohana,
z oka zimničné hárajú požiare,
ruka sa trasie, odev roztrhaná…
To bola, dcérko, tvoja mať Mileva —
zakríkla siplo, zalomila ruky:
„Odpusť!“ a padla. Smrti temné zvuky
kŕčovým vzdychom chorá hruď vylieva.
I dokonala. Bozkom odpustenia
posvätil som jej vierolomné perny.
A prosím boha o duše spasenia,
jej len a tebe, dcérko moja, verný!
Lubrag zatíchol, horia jeho líca,
na čelo Despy tiskne bozk horúci;
Uhoľ na krbe ticho tlie hasnúci —
Cez oblok kmitá mrúca už zornica:
Hasnúci uhoľ, to hruď kmeťa chorá,
pokonno svieti, slabo, ale páli —
jeho dcérečka — to večernia zora,
blesky jej jasno, ale na noc, spláli.

Bodajú ostro Despu starca slová:
každé je ostňom, čo sa v srdce ryje,
srdce krváca a bije, len bije
za sladkou chvíľou, keď loď junákova
šerým večerom zas k brehu prirazí,
keď myrtového v tieni baldachýna
zabúda otca bôle a príkazy
v mocných ramenách svojho Veselína.
Šumivé more: svedkom jejich lásky,
rudý leander: strážcom mladej devy,
vetry svadobné spievajú nápevy,
myrta vervami žehná duší zväzky;
Nad nimi klenba chrámu: nebo jasné,
oltárne sviece: tie hviezdy bleskúce,
dve holubienky: to družice krásne,
prísaha a sľub: objemy horúce!
Mäkkou pohovkou im materidúška,
na nej tak sladko sedieť osamote,
keď šuhaj junák do devinho uška
šeptá o šťastnom budúcom živote,
keď činov svojich sokolie zálety
a smelých plavieb rozpráva hulanie,
a keď sľubuje, že tie šíre svety
rád ta dá za jej vrelé milovanie,
lebo že bozk jej sladší jak sloboda,
jej tvár milejšia, jak tá morská sláva,
hlások jej sladší jak víťazná vrava,
i búrna sláva celého národa!

Despa
A kde vlasť tvoja, povedz môj milený,
či ona ostrov, samotný a smutný?

Veselín
Oj nie, dušica! Prístav zaľudnený
rodisko moje. Vrch nad ním ozrutný
strmo sa spína a statne ho chráni
od divej bóry i divého Turka,
kvádre obrovské zas od morskej strany,
aby nemohla k lodiam divá búrka.
Náručie mola tisíc lodí zviera,
tisíc tam vlajok trepotá sirocco;^[40]
Koráb na diaľnu cestu sa poberá,
druhý nákladom hrúžený hlboko
z indických zemí teperí tovary;
Iný prichádza z krajín Kolumbusa,
tamten z Odesy, žírnych rovín dary
a drahocenné nesie látky Rusa.
Tam večný pohyb, večité hemženie,
juh i sever sa díva z ľudskej tvári,
tam šumí rečí rozmanité znenie,
pestria sa krojov rozličné útvary…
Tamo nad morom dom z vápennej skaly,
a v ňom izbušky, úhľadné a jasné:
tie by tak rady slávne uvítali
vo svojom lône žieňa moje krásne!
Mramorný balkón — na ňom pri západe
žienka opretá o mužovo plece,
kochať sa bude v čarovnom pohľade,
keď sa ružovo more roztrbliece!!

Despa
Jak mám rozumieť tvojim temným slovám?
Či si zabudol otca na sihoti?

Veselín
Nezabol! Znám to, on je nám oproti!
Ja bázeň desnú pred ním v srdci chovám…
Nikda kanóna tmavého otvora,
nikda handžára nebál som sa v žití,
nikda mňa búra nedesila mora,
keď život visel na pavúčej niti;
Lež pred ním, neviem, prečo trniem biedne,
slovo mi viazne na ťažkom jazyku —
líce sa pýri ohňom a zas bledne,
mne tak, jak večnom pri súde hriešniku!
To jeho oko zhaslé, podozrivé,
tá tvár velebná i zlobivá v jednom,
výčitku jakús’ tajne a hrozive
metá mi v oči v rozčúlení zjednom.
Mňa bôľ i úzkosť zviera v jeho blízku,
dych sa zastaví, krv sa mi rozbúri:
Jak by pri svojom chytil mňa stavisku,
z nehož požiaru zhubný val sa kúri,
požiaru, ktorý moja kládla ruka! — —

Despa
Ach, on tak dobrý! Ale hrozná muka
rozrýva jedom hruď otcovu starkú!

Veselín
Dosť smutných rečí! Blíži sa hodina,
kde zase musím na húpavú bárku.
Zaspievam pieseň, počúvaj, dievčina,
polož hlavenku na lono s pokojom,
ovlaž dušenku sladkým spevu zdrojom,
kým šuhaj loďku svoju neodpína.

Tambura juna zaznie roztomilá,
strieborné hlasy nesmelo sa vinú,
ledvaže morskú prevýša hladinu,
čo sa prítokom ľahko rozvlnila.
A do tých čistých zvukov nariekania
tichý barytón súzvučne preniká;
Krieštavac stíchne, prítok bez prestania
chórom sprevádza penie námorníka.

Spev ku tambure
Šumejú vetry, vetrilo sa zdýma,
nebo sa s morom milostne objíma,
nebo sa s morom šíro-šíre poji:
a predsa, predsa nemôžu byť svoji!

Večné objemy, večité túženie,
a predsa, predsa večné rozlúčenie,
keď ta zaletíš, kde sa zdajú v styku,
zas len uvidíš priepasť prevelikú!

„Poď hore!“ volá to nebo vysoké,
„poď hore!“ šumí to more hlboké;
Zdvíha sa more — ach, ale zas klesá,
nadole nechcú, nemôžu nebesá.

Tys’ moje nebo, devico čarovná,
hruď moja morskej hlbine sa rovná:
dme sa a vlní, dvíha sa, kolíše,
darmo, predarmo: nemôže do výše.

Tys’ moje nebo, ja dole prikutý,
nemôžem k tebe na ťažkej peruti,
ty máš kriedelka ľahké a veterné,
poď ku mne, drahá, a miluj ma verne!

Tambura odznie. Despa ticho plače,
Veselín rúčku celuje ohnive.
Ešte objatie, tuhé, náruživé — —
Už bárka temnou vlnou voľne skáče…

Lubrag netuší tajné schôdzky devy,
ona sa bojí jeho prísnej tváre,
ona sa trasie, žeby jeho hnevy
zhasili srdca posvätné požiare!

Ach, kde tu východ, kde tu zmilovanie;
otec a milý, dva protivné póly,
hriech je tajemstvo, nemožné vyznanie,
úbohé srdce preťaté napoly:
V ňom bôľ, jako ten oceán hlboký,
v ňom temno, jako tma búrových mrakov!
Bľadnú tváričky, sĺz tiché potoky
kanú a kanú z krištáľových zrakov.

Už ľahol Lubrag na lôžko večerom,
sen tichý zlietol v unavené oko.
Silnou peruťou hnal po nebi šerom
temné oblaky vírivý sirocco;
More sa dmulo dlhými vlnami,
v diali bezhlasé blesky časom spláli,
osvieťac z mora vynorené skaly,
ktoré ľud morský nazval Sirénami.^[41]
Ostré tam hrany nad vodou i pod ňou,
tam večne búcha vlna sa zúrive,
krúti sa, sipí, jakoby povodňou
rozbiť želala vápeniny sivé.
Vysoko strieka sňahobiela pena,
jako snop z perál samých uviazaný:
dvíha sa, zhýba, láme sa o hrany,
a padá v milión iskier rozdrobená!
A tam ju zase krútivý vír chytá,
hádže a špliecha v rozbesnenom kole,
stade poznovu o skaliny holé
tepe ju bleskom vlna roztočitá.
Večná to vojna: tam tvrdá nemota
válči s pohybom a večne víťazí:
Tak večná pravda, dobro a krásota
rozbíja hlupcov zúrivé reťazy.
Predtým, keď nebol maják na Sihoti,
nejedna loď sa tuná stroskotala:
Darmo pomorca ženuška čakala,
darmo čakali deti — už siroty;
keby Sirény hovoriť vedeli,
strašná bola by skalín tých rozprava.
Rujní mornári, kdeže sa podeli,
kde ich veselý spev a hlučná vrava?
Spevy zatíchli, vrava onemela —
Tam dole v hĺbke hrozná púšť sa šklebí,
v nej zbytky lode, laná, plachty, delá,
hnáty a rebrá a škúlivé leby.
Kostra ruky tam ešte brvno tríma,
ktoré niekedy živá zachytila,
molusky^[42] lpejú telami lepkýma
na vetchých zdrapoch lodného vetrila.
Smrťou tam vanie voda i tá skala,
bo do tej hĺbky búrka neprerazí;
Z umrlčej hlavy strašného okála
lenivo had sa vykrúca a plazí.
Morský ten cintor, to Sirén robota,
nebolo lásky v ich skalistej hrudi,
nebola ľútosť nad zhubou života —
práve tak, jako u sebeckých ľudí! -
Ale včul maják verne ukazuje
zblúdenej bárke, že do zhuby letí:
Tak večná pravda svetlom napravuje
na dobrú cestu poblúdené deti;
keď tá vyhasne, beda človečenstvu,
divá ho schytí do prúdu krútňava,
chaos sa hodí na prse stvorenstvu,
svetlo podľahne — víťazí čierňava.

Hoj, tam od Sirén známe skrsli znaky…
To on, to on! Dnes večer príde drahý,
Despa zas zhliadne uhločierne zraky,
zas šepne v ucho vernosti prísahy;
zase tú pernu rudú, plamenistú
ku svojim ústam privinie žížnivým,
zase ku prsiam mohutným búrlivým
vrúcne pritisne hruď svoju belistú!
Despa zakvíli, a v kvíľbe zaplesá,
otvorí dvere na otcovej chyži,
ľahunkým krôčkom k posteli sa blíži —
kde otec leží. Tá stará hruď dme sa
hlbokým dychom. Despa sa nakloní
ticho nad starca i pobozká vrelo
vybľadlé líca i vráskavé čelo,
krížom ho žehná — a von sa vyroní,
beží — o chvíľu na pobreží mora,
jako svit luny, bez šumu sa zjaví.
Jakby o závod s morom hučí hora,
hrozivý oblak od juhu sa plaví,
oblak titanský, s čierno-rudou tvárou,
horúci vietor pred sebou ho tiská.
Obzor je mlunnou^[43] obtiahnutý chmárou,
z tej sa chvíľami ohnivo zablýska:
Belunké šaty devy vietor trhá,
vlas jej až k zemi padá bielou šijou,
vlna obrovská k nohám sa jej vrhá
a siplo hučí zlobnou melódiou;
Majáka krepký plápol osvecuje
jasno Sirény i vĺn biele hlavy.
„Ach, čo to srdce tvoje tak lomcuje?“
K Despe svedomie uštipačne vraví:
„Načo šialený žiar ťa podnecuje,
keď si po pravde, načo tie obavy?
Otec tvoj dobrý sám v chate nocuje,
a ty sa ženieš do búrnej hulavy!“

Svedomie — srdce v boj sa tuhý dali,
tuhý, lež krátky — bo srdce víťazí — —
„Veselín!“ krikom úzkosti vyrazí
a kľakne biedna na zmáčané skaly.
Krásny vlas veje divokým víchriskom,
jasné je oko do diaľky upiate,
za každým hľadá lodenku vlniskom,
za každým plachty letné, rozopiate.
Jak božia strela, priletí čakaná
bárka, a ledva k brehu pristať stačí,
už na širokých prsiach milovaná
deva spočíva v usedavom plači.

Veselín
Načo tie slzy, morská moja víla?
Šíre je more, šíry ten svet boží;
Tys’ moja, drahá! Plač tvoj neosoží:
hľa, rýchloletné sú moje vetrilá!
Ja morom tichým i búrnym veselo
plaviť sa budem s tebou, Despa drahá;
Ja vencom jasné oviniem ti čelo
z ruží vernosti, ľúbosti a blaha!
Zver sa lodenke, mojej Sokolici,
v pustine tejto čo na teba čaká?
Boľastné vrásky na vädnúcom líci,
a smrť bez lásky, u päty majáka!
A mne čo zbýva? Tam o Sirén hrany
udrem lodicou, až spraštia jej boky,
na ústach slová kliatby a pohany,
padnem do víru krútňavej zátoky!
Tys’ moja, krásna, pozri búru besnú!
Blíži sa letkom, však prv, než dorazí,
nevole tvojej rozbijem reťazy
a sladkej lásky pripravím ti vesnu.

Ach, každé slovo dušu devy páli.

Despa
Nie, ty ukrutný syn divého mora,
mne je súdené posluch a pokora,
nenáhle mretie na tomto úskalí!
Sväté sú otca mojeho šediny,
on láskou dcéry, jak chlebom sa živí,
ja, duše jeho svet, poklad jediný,
hojím a miernim zúfalé poryvy!
Mám opätovať zradu? Ja som tvoja,
žížnim po pernách tvojich neskonale,
ja večne hľadeť budem v šeré diale,
čo teba skryjú, ty útecho moja;
Posledné slovo na mrúcej už perne
tvoje, Veselín, sladké bude meno,
posledný tlkot srdca, tvoje veno!

Veselín
Láska znie zo slov tvojich, dievča verné!
Ale smrť šumí z každého vzdychnutia;
láska sa tvoja spojila so vzdorom,
oba mňa k činu hroznému donútia!
Zakončme, Despa, s týmto rozhovorom!
Vlniská rastú, tak rastie aj búra
v mojej útrobe, hrozné city hrajú!!
Dušu mi tieni búrkoplodná chmúra,
podozrenie a besy rýchlo hrajú!
Prísaha tvoja kde je, kde je, kde je?
Počuješ víchor, víri sa a skučí,
citíš krúpäje? Dážď sa z neba leje,
víchor a dážď ťa ľúbosti naučí!!

Despa
Veselín, blesky zjasnili ti tváre,
a zrazu desné osvietili oči,
hrozné z nich, strašné hárajú požiare,
ja celá tŕpnem, hlavenka sa točí.
V úžas sa mení moje milovanie,
keď vidím temný hnev ti na obočí,
ja celá tŕpnem, hlavenka sa točí,
ustaň, pre božie večné zmilovanie!

Veselín
Ja žiadam sľubov horúcich splnenie.

Despa
Môžem ti viac dať ako seba, seba?

Veselín
Tak nastať musí s otcom rozlúčenie!

Despa
A s ním aj kliatba vysokého neba!

Veselín
Keď nebo klnie i anjelov chóry,
keď nebo lásky našej sa odrieklo:
Tak i anjelom i nebu navzdory
pomáhať musia démoni a peklo!!

Víchre búrajú, trasú sa skaliny
vlnísk ozrutných útočným návalom,
zarevú hromy, jakby v rozvaliny
zem zdrtiť chceli blesku mlunným palom.
Dažde sa miesa s tmou a vlnobitím,
budia sa racky, ledva čo zaspali,
sirocco zúri rozbesneným vytím
a tepe krielom soľnovodé valy —
blesky jasavé a tmy na to husté —
rev vĺn, hvižďanie vetriska o skaly:
Búra rozpiala svoje kriela pusté,
búra nad šírym okeánom králi.

Lubragovi sa sníva sen Milevy,
vo sne staručké zalamuje ruky,
vo sne pocíti obnovené muky,
z pŕs sa mu dutno stonné vinú revy.
Ha, on Stojana pocítil pravicu,
jako mu z živej hrudi srdce trhá,
krvou zastrieka smilnú milovnicu
a potom s ňou sa do prepasti vrhá!
Ešte viac bôľu: zletí sokol plavý,
rýchlosťou blesku k sviežej rane sadá,
klov jeho ťažký do útroby padá,
železným spárom vetché boky dlávi…
Hromu durkoty prervú sny úmorné,
starosť o maják zaženie príšery —
Chce von! Kde Despa, dieťatko pokorné?
Postieľka prázdna, voľný zámok dverí — —
Von sa vyrúti! Dážď šľahá mu tváre,
blesk a za bleskom očí oslepenie,
majáka iba ostrobleské žiare
trvácne svietia na mora zúrenie.
„Despa!“ zavolá Lubrag starostlive;
niet jej nablízku, nieto pod majákom.
Zrazu volanie čuje úzkostlivé:
„Otče môj, otče!“ Lubragovi ľakom
stŕpnu kolená a dych sa zastaví —
Beží za hlasom: fakľa hromu splane:
Ha! čo osvieti — loď cudzia na lane,
a u nej, beda! dve známe postavy.
Despa v ramenách Veselína volá
otca o pomoc! Starec blížej chváta.

Veselín
Lubrag, či chceš mňa dobrotou za zaťa,
či chceš, by mojou násilenstvom bola
spanilá Despa? Moja to nevesta,
tu pod hrmiacim nebom ti prisahám:
Lebo jak manžel jej odídem z miesta,
lebo jak pirát ostrov tvoj zanahám!

Hlas Veselína i hromy preráža:
v ľavom ramene silno Despu drží;
keď mlunné svetlá oblohou zakráža,
v pravici handžár bleskami zasrší.

Lubrag
Beda mi! Despa, poď sem, omámená,
ty nevieš, kto ťa na hruď túli svoju,
ty nevieš, čie ťa zvierajú ramená:
dieťa, poslednú uslyš prosbu moju!
Pre Krista horké na kríži mučenie,
vyrvi sa, drahá, zmiluj sa nad otcom,
vyrvi sa, drahá, opovrhni zvodcom,
spomni na hrozné matky tvojej mrenie!

Veselín
Hruď moja, dcéry tvojej hrad žulový,
ramená moje slúžia jej rozkazom!

Despa
Hoj, tak, Veselín, daj slobodu razom
rane a dcérušku starému otcovi!

Lubrag
Vydaj, lúpežník, perlu mi jedinú!
Despo, Veselín synom je Stojana,
Stojana, ktorý mať tvoju nevinnú
vrhol do hanby i smrti hrtana,
syn vraha môjho čisté tiskne údy,
otec manželku, syn mi dieťa chváta,
odsoť hriešnika od panenskej hrudi,
otrávi ti ju zmija jedovatá;
Jašterčí rode, teba satan splodil,
pred tebou ušiel v túto som pustinu:
Nie dosť, žes’ matku do záhuby hodil,
bereš mi ešte mladuškú dievčinu!

A starec proti handžáru sa rúti…

Veselín
Naspak, ó, starče, naspak v mene boha!

Lubrag
Rozbi hruď túto, ohavná mátoha,
čo starca vraždí, dcéru k hriechu núti!
Kliatby, ktoré som tvojemu otcovi
sypal na hlavu, nech kántria aj teba!
Udri do neho, pal búre hromový,
pomstite starca, jasné strely neba!

K nebesám starec spína ramenami,
hlas sa mu trasie, slza svieti v oku.

Veselín
Otče, nech Despa súdi medzi nami,
ja sa podrobím každému výroku!

Lubrag
Alebo snáď chceš moje požehnanie?
Vydaj mi, vydaj drahé moje dieťa,
mrúceho starca vrelé blahopranie
na všetkých tvojich cestách povedie ťa!
Vydaj mi dieťa, kľakám na kolená,
odpúšťam viny otca tvojho všetky,
nech božia milosť, pokáním zmierená,
za hriechy otcov nekarhá ich dietky.
Vzdiaľ sa — v Pomorí devíc ako kvieťa,
nejedna kráska teba v srdci nosí —
Nechaj mi poklad, mladé moje dieťa,
moja modlitba šťastie ti vyprosí —
Zanechaj ostrov na večité veky,
kde pomník vetchý Stojanovej viny,
kde dlhé roky zuneli náreky
a preklínanie tvojej, jun, rodiny!

Veselín
Voľná si, Despa — nikda tvoje zraky,
nikda nevidia tvojho Veselína!

Despa zmeravie, ťažké mdloby mraky
boľastnú hlávku device zastíňa.
Veselín pozre na biedneho kmeťa,
jak je velebný, jak mu slzy kanú:
Šedina, slzy súcit v ňom roznieťa…
Ale keď vidí devu milovanú,
jak polomŕtva na prsiach mu leží,
jak láskou puká srdce náruživé:
Zas mlunná iskra údami mu beží,
zas bije srdce jeho žiadostive,
zas v budúcnosti vidí len krásotu,
slniečko blaha veselo zasvieti,
mladosť a sila má právo k životu,
staroba dlžná privykať k obeti;
zášť tohto starca nedáva nádeje
k pokojnej zhode, jeho duša stará
zatvrdlým bôľom neprestajne hára,
on šťastia vlastnej dcére nedopreje!
Hoj, mocné ramä, mocná vôľa v hrudi,
ľahunká deva, a búra od hora! —
Durknite, hromy, až sa mrtvý zbudí,
čo utopený leží na dne mora!

Despa, nesená, aloe schytila,
tŕním zbodaná rúčka sa krvaví.
Darmo! Mohutná Veselína sila!
Čo proti tejto útla rúčka spraví?
Čo spraví výkrik, ktorý vyrazila
zúfale z ústok do nočnej mrákavy?
Skok — a bárka sa od skál odrazila,
a smelo búrou divokou sa plaví.

Lubrag vyskočí v rozochvenom stihu,
„Otče, môj otče“ — z hluku vĺn zaznieva
Despy volanie — už hynie, zamdlieva —
v jasavom strely kľukovatej mihu
bárku na vlnách vidí v tuhom boji,
na nej sa belie šňahobiela šata,
ach, Despy šata. U kormidla stojí
hrdá postava smelého piráta.

Lubrag nešťastný, kde ti milé dieťa?
Veselín vlečie násilne nevestu!
Hromy mu zvonia, blesky sypú kvieťa
a maják tvoj mu ukazuje cestu —
Tys’ zapaľoval sám tamtie lampady,
aby lúpežník bez nebezpečenstva
okradnúť mohol teba o poklady
i duše tvojej poslednie blaženstvá,
tys’ čistil, starče, brúsené krištále,
aby jasavý bleskot tuho háral,
vlny osvietil, zahnal tmy do diale;
tys’ sa, nešťastný, dnes o to postaral,
by vrah tvoj vyhol Sirénam úkladným! —
Starec zakvíli z pŕs dutej hlbiny,
na zem upadne, trhá si šediny
i tiská líce ku skalinám chladným!
Hrúza pekelná útrobami horí,
kalich už plný — viac nemožno znášať!
Sám a sám v svete! A vidí na mori
vrahovho syna Despu preč unášať.
Ha, tá pravica, čo srdce vyrvala,
a tu ten sokol, čo ku rane sadol!
Kluvaj a driap len, nech krv tečie nadol,
nech ju žížnive pije táto skala…
V boľasti tkne sa démon jeho čela,
Lubrag zajasá satanským rehotom.
Vyskočí! Hromy vždy divším durkotom
zúria, i rastú vetra silné kriela.

Hor sa na maják! Šedý vlas povieva
divoko víchrom, ostrý svit lampady
chmúram navzdory víťazne vylieva
sklom krištáľovým bleskové kaskády,
i zúrivú tvár starca vyjasňuje,
i vypúlený zrak jeho ožiari,
tak búrke i tmám čiernym ukazuje,
jaký bôľ svietiť môže v ľudskej tvári.

Tam na výklenku zastane majáka
s kladivom v ruke. Z pŕs kvílenie stená…
Noha sa trasie. Ku nebu ramená
zopne, k modlitbe poslednej si kľaká — —
Stane a pozre za bárkou zúfale
Lubrag, a mlatom mocne v sklá uhodí:
desným kvílením zarinčia krištále,
v droby zdrvené sypú sa do vody
múrom a skálím. Zas bije kladivo,
v rinčanie kliatba a rehot zaznieva,
búra sa besom rúhaniu posmieva,
víchor zavyje desno, úpenlivo:
Lampy zaškvrčia — už všetko v mrákave,
maják i Sihoť i Sirén skaliny!
„Mileva, Despa!“ zavolá hrímave
Lubrag a skočí búrnej do hlbiny.