ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Edičné a bibliografické poznámky

V štúdii Poznámky k vydávaniu diela Jána Kalinčiaka (Slovenská literatúra I, 1954, č. 3, 358 — 375) Jozef Felix uviedol dosť presvedčivých dôkazov o tom, že za autorizovaný a záväzný text pre vydávanie Kalinčiakovho diela treba pokladať text z vydania Kalinčiakových spisov v Kníhtlačiarskom účastinárskom spolku v Martine v rokoch 1871 — 1873 v siedmich zväzkoch, ktoré redigoval Ján Francisci. Vychádzali v edícii Slovenský národný zábavník s podtitulom Povesti Jána Kalinčáka. (Ôsmy zväzok pod titulom Básne a životopis Jána Kalinčáka vyšiel až roku 1889 a pripravil ho Ambro Pietor.) Hoci toto vydanie vyšlo až bezprostredne po Kalinčiakovej smrti, predsa i vonkajšie okolnosti i charakter zásahov do textu ukazujú, že Kalinčiak sa osobne zúčastnil na prípravných prácach tohto vydania a že ho môžeme pokladať za autentickejšie než časopisecké znenie, voči ktorému mal Kalinčiak niekoľko veľmi konkrétnych výhrad. Okrajovo ich vyslovil i vo Vlastnom životopise a veľmi rozhodne a energicky v liste J. M. Hurbanovi (pozri tu stranu 280 a n.) po odtlačení prvého pokračovania povesti Knieža liptovský v Slovenských pohľadoch. V tomto liste Kalinčiak žiada Hurbana aj o vrátenie rukopisu s tým, aby sa pre budúcnosť mohla ukázať pravá podoba povesti. Je teda viac než pravdepodobné, že Kalinčiak dal Franciscimu k dispozícii pôvodné rukopisy, prípadne upravené časopisecké texty a podľa nich si prial mať urobené nové vydanie.

Zistená autentickosť textu Kalinčiakových povestí vo vydaní 1871 — 1873 zaväzuje editora aj pri zostavovaní. Úplne a bez zmeny pôvodnú koncepciu a poradie rešpektovať však nemožno už aj preto, že v r. 1871 — 1873 išlo o malé, zošitové vydanie, ktoré si vynucovalo kombináciu dlhších a kratších próz bez prísneho ohľadu na chronológiu. Celkove sa však aj toto vydanie predsa len pridŕža chronológie podľa prvého časopiseckého uverejnenia. „Priešmyčky“ sú len malé, aj to najčastejšie len v rámci jednotlivých zväzočkov. Podstatnú odchýlku od chronologického princípu predstavuje len zaradenie Reštavrácie ako prvého zväzku Povestí. Rozhodujúce pre to boli pravdepodobne praktické vydavateľské pohnútky — obľúbenosť a čitateľská príťažlivosť Reštavrácie, ako i fakt, že jej text si vyžadoval relatívne najmenej úprav.

V našom terajšom vydaní Kalinčiakovho diela v štyroch zväzkoch sa pridŕžame zásadne chronológie v usporiadaní troch zväzkov prózy (prehodené je len poradie Reštavrácie a povesti Mních) i v usporiadaní jednotlivých oddielov štvrtého zväzku.

Do štvrtého zväzku po prvý raz v takomto širokom rozsahu sme zahrnuli známe i novoobjavené Kalinčiakove básne, jeho články a úvahy, reči študentstvu, vlastný životopis i všetku nateraz dostupnú korešpondenciu. Pretože Kalinčiakove básne vyšli súborne až roku 1889 a na príprave ich vydania sa už autor nemohol zúčastniť, pretláčame ich podľa časopiseckého znenia, pravda, v dnešnom pravopise. Ostatne medzi znením z 1889 a časopiseckými textami niet skoro nijakých podstatných rozdielov okrem pravopisnej úpravy. Iba tie básne, ktoré doteraz nevyšli tlačou, pretláčame podľa rukopisov.

Články a úvahy sme sa snažili zhromaždiť v čo najväčšej úplnosti. Ani po korešpondenčnom styku s príslušnými zahraničnými knižnicami sa nám však nepodarilo nájsť srbský časopis Svetovid z r. 1858 (resp. 1857), v ktorom podľa zmienky J. K. Viktorina v Lipe II, ktorú opakuje i Andrej Mráz (Ján Kalinčiak, Martin 1936, 78 — 79) by mala byť Kalinčiakova kritika Štúrovho spisu O národných povestiach a piesňach plemien slovanských. Nepodarilo sa predbežne identifikovať ani články v bližšie neoznačených nemeckých časopisoch, ktoré Kalinčiak pripomenul vo svojom životopise, a nie sú tu zaradené ani krátke informácie, ktoré Kalinčiak posielal o Slovensku do niektorých českých časopisov (napr. do Květov).

Zachovaná Kalinčiakova korešpondencia je veľmi torzovitá a v našom vydaní chýba z nej dôležitá korešpondencia s J. K. Viktorinom. Andrej Mráz z tejto korešpondencie uviedol vo svojej monografii Ján Kalinčiak obsiahle citáty. Citoval podľa fotokópií uložených v LAMS a podotkol (c. d. s. 18), že originály sú v niektorom budapeštianskom archíve. Predbežne sa nám však ani po niekoľkonásobnom hľadaní nepodarilo nájsť ani fotokópie, ani originály týchto listov.

Po prvý raz tu odtláčame v preklade Kalinčiakove reči študentstvu, ktoré významne dokresľujú Kalinčiakov svetonázorový profil, a sú aj príspevkom k dejinám našej pedagogiky. Nepokladali sme za potrebné v tomto zväzku uverejniť Kalinčiakove zápisy ľudových rozprávok. I z čitateľského hľadiska však pokladáme za zaujímavé niektoré Kalinčiakove začiatočnícke práce, preto ich odtláčame na konci poznámok.

V poznámkach k jednotlivým číslam IV. zväzku uvádzame len základné bibliografické údaje (hviezdičkou označený údaj znamená text, podľa ktorého pretláčame báseň alebo článok do tohto vydania) a doplňujúce edičné údaje.

Básne

Králův stůl,* Tatranka II, 2, 1842, 81 — 85; Básne a životopis Jána Kalinčáka, Slovenský národný zábavník, VIII, Turčiansky Sv. Martin 1889, 5 (v ďalších poznámkach toto vydanie budeme uvádzať skratkou BaŽ). Z tejto básne sa zachoval aj rukopis so zhodným počtom veršov, ale so značnými lexikálnymi odchýlkami oproti tlačenému textu. (Pozri o tom v článku P. Vongreja: Neznáme a zabudnuté verše Jána Kalinčiaka, Literárny archív 1964, Martin, 109.)

Pěvec; pretláčame podľa rukopisu, ktorý po prvý raz uverejnil P. Vongrej v Literárnom archíve 1964, Martin, 112 — 115. Na rukopise je Kalinčiakovou rukou dátum „dne 22. Listopadu 1842“ a Štúrova poznámka „saukromně — saudce: Vozáry“. Vongrej pretláča aj rukopis kritiky Sama Vozára.

V lúčivom zasadnutí 17. júna 1843,* Slovenské pohľady 1893, 123. Báseň za autorovho života uverejnená nebola, hoci ju verejne predniesol na zasadnutí bratislavského Ústavu reči a literatúry československej pri príležitosti rozlúčky s Ľudovítom Štúrom. Pozri o tom bližšie v citovanom Vongrejovom článku.

Velebnému otcovi Slovákov Jánovi Hollému na deň jeho mena 24. júna 1843,* Slovenské pohľady 1893, 123 — 128; sborník Ján Hollý očami svojich súčasníkov, SVKL 1964, 216 — 217.

Túženie,* Orol tatranský 1845, č. 14; Janko Kráľ, Súborné dielo, Martin 1952, 494; II. vydanie, SVKL, Bratislava 1959, str. 58.

Báseň Túženie vyšla pôvodne iba pod šifrou „J. K.“ Rizner ju označil ako báseň Kráľovu. To bol jeden z impulzov, ktorý viedol Milana Pišúta k tomu, aby ju zaradil do Súborného diela Janka Kráľa. No ani on nevylučoval celkom možnosť, že by mohlo ísť o báseň Kalinčiakovu. Pavol Vongrej podrobnejším rozborom sa pokúsil dokázať, že oveľa pravdepodobnejšie je autorstvo Kalinčiakovo (P. Vongrej, Novšie poznatky o Jankovi Kráľovi, Slovenská literatúra X, 1963, č. 4, 467 — 470). I naše skúmanie Kalinčiakovej poézie (a v mnohom i jeho prózy) Vongrejovu mienku podporuje, preto sme sa rozhodli báseň odtlačiť ako Kalinčiakovu.

Šuhaj zabitý,* Orol tatranský I, 1845/46, č. 27; BaŽ, 12.

On parlera de sa gloire,* Orol tatranský II, 1846 — 47, č. 44; BaŽ, 9.

Bojovník,* Nitra III, 1846, 139; BaŽ, 16.

Krakoviaky,* Nitra III, 1846, 164; BaŽ, 21.

Márii od Jána,* Nitra III, 1846, 154; BaŽ, 18.

Túto báseň Kalinčiak pripísal vlastnou rukou aj na koniec listu Jánovi Fáberovi (9. 7. 1845). Tento rukopisný variant sa od tlačeného textu líši v drobnostiach; Hurban báseň uverejnil bez väčších zásahov.

Na Silvestra; uverejňujeme prvý raz z rukopisu. Táto báseň sa zachovala na polhárku papiera v archíve Slovenského národného múzea v Martine spolu so zošitmi s Kalinčiakovými rečami študentstvu (teraz je už celý materiál v Literárnom archíve Matice slovenskej). Polhárok je popísaný po oboch stranách. Je na ňom báseň Na Silvestra s označením 1 a 2, pri dvojke je podtitul J. Gáberovi. Názov i začiatok ďalšej básne chýba, ale jej druhá časť je zhodná s básňou Moja mladosť. Podľa tejto uverejnenej časti sme zistili, že rukopis je veľmi poškodený, a z dolnej polovice chýba asi dvadsať riadkov v každom stĺpci. Nedá sa preto zistiť, či je báseň Na Silvestra takto úplná a koľko chýba zo začiatku nasledujúcej básne Moja mladosť, lebo ide práve o chýbajúcu časť rukopisu. Súdiac podľa venovania J. Gáberovi (pozri Kalinčiakov list z 9. 7. 1845) i podľa obsahu básne Na Silvestra, celý tento rukopis Kalinčiak písal asi koncom decembra 1846 alebo ešte i o rok skôr, v každom prípade však po básni Márii od Jána.

Moja mladosť. Druhá časť tejto básne pod týmto istým názvom vyšla prvý raz v *Nitre IV, 1847, 211. Túto časť pretláčame podľa tohto znenia. Vyšla i v BaŽ, 25. Zo zachovaného rukopisu, ktorý sme opísali v predošlej poznámke, pretláčame však aj prvú, tretiu a štvrtú časť tejto väčšej básne. Žiaľ, na chýbajúcej časti rukopisu bol jej začiatok, preto chýba niekoľko veršov zo začiatku, rovnako chýbajú verše i v tretej časti; tieto chýbajúce verše vyznačujeme pomlčkami.

Smutný pohreb,* Nitra IV, 1847, 215; BaŽ, 28.

Rada,* Nitra IV, 1847, 209; BaŽ, 24.

Pozdravenie,* Nitra IV, 1847, 207; BaŽ, 22.

Hynú jak nič roky…; pretláčame z rukopisu, ktorý prvý uverejnil a komentoval P. Vongrej v Literárnom archíve 1964, Martin, 116 — 119. Báseň v rukopise nemá názov, miesto názvu sme použili incipit. Vongrej k nej poznamenáva: „Báseň je zapísaná v rukopisnom zošitku 8°, päť popísaných strán. Ide vlastne o lyrický úvod, o akúsi invokáciu s propozíciou k väčšej epickej skladbe. Nasvedčuje tomu aj číslo 1 na konci básne, po ktorom mal zrejme nasledovať prvý spev zamýšľaného eposu. Kalinčiak však v ňom, ako svedčí aj rukopis, ďalej nepokračoval.“

A tisíc kvapiek…; pretláčame z rukopisu, ktorý prvý uverejnil a komentoval P. Vongrej v citovanom článku. Báseň v rukopise nemá názov, miesto neho sme použili incipit.

I tvoje vďaky…; pretláčame podľa už udaných prameňov. Ide tu o koncepty, torzá, ktoré spolu celkom ani nesúvisia. Pretláčame ich s incipitom miesto názvu.

Triolety. Pretláčame podľa už uvedených prameňov; číslovanie je pôvodné. Názov Triolety sme zvolili analogicky podľa názvu Triolet, pod ktorým Kalinčiak v Dobšinského Sokole 1860, č. 1, odtlačil dva triolety. Z nich druhý, s incipitom „Keď zhasne mladosť, milovania…“ je okrem siedmeho a ôsmeho verša zhodný s tretím trioletom v nájdenom rukopise. V Sokole tieto verše znejú; „Nepoteší ťa zora rania, / ani slniečka ligotania.“ Odtláčame tu všetky štyri triolety podľa pôvodného rukopisu a poradia.

Triolet,* Sokol 1860, č. 1; BaŽ, 32. Pod týmto názvom vyšli v skutočnosti dva triolety; druhý z nich sme však odtlačili v predošlej básni podľa pôvodného rukopisu a číslovania.

Ľudmilke mojej,* Orol I, 1870, č. 6, 192. Nepodarilo sa zistiť, komu je báseň venovaná.

Hurban,* Sokol III, 1864, č. 22; BaŽ, 40.

Moyses,* Sokol IV, 1865, č. 15; BaŽ, 41. V podtitule uvedený dátum ako 18 9/8 65 značí asi 9. 8. 1865, čo je dátum matičného zhromaždenia. Kalinčiaka k básni asi inšpiroval Moysesov prejav na tomto zhromaždení.

Moje obrázky,* Orol I, 1870, č. 1, 3; BaŽ, 43.

Ohlas národnej hymny švajčiarskej,* Orol I, 1870, č. 3, 76; BaŽ, 45. Ako vidieť z textu (Slovensko, Tatry a pod.) nejde o preklad, ale o voľnú adaptáciu, preto báseň zaraďujeme medzi pôvodné básne. Ináč aj pri prekladoch v nasledujúcej časti knihy ide vlastne, v duchu vtedajších zvyklostí, často viac o voľnú parafrázu než o skutočný preklad.

V deň 14. mája 1871,* Orol II, 1871, č. 7; v BaŽ pod názvom Náš prvý úrek na strane 46. Podtitul Labutia pieseň je asi od redaktora Orla A. Sytnianskeho; jeho poznámka pod básňou osvetľuje aj okolnosti jej vzniku.

— — —

Reduta Ordona. Ešte Kalinčiakov český preklad Mickiewiczovej básne. Rukopis je datovaný rokom 1841. Preklad i s komentárom nám poskytol P. Vongrej.

Pieseň fínskeho dievčaťa,* Sokol I, 1862, č. 7; BaŽ, 36.

Šťastie zemské,* Sokol I, 1862, č. 7; BaŽ, 35.

Dojčín Petor a kráľ Matiáš, Sokol I, 1862, č. 7; BaŽ, 37.

Keď moje oko svetlom neblysne,* Sokol I, 1862, 7; BaŽ, 33. Pod pôvodným poľským názvom Gdy moje oko światłem nie błyśnie.

Dityramb,* Sokol II, 1863, č. 2; BaŽ, 38.

K deťom,* Sokol II, 1863, č. 2; BaŽ, 39.