ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Koľko krajov, toľko obyčajov.“ Každý národ má svoje zvláštne pokrmy. Príprava tých závisí od podnebia, spôsobu životnej správy a tiež i stupňa vzdelanosti. Na nízkom stupni kultúry stojace národy upravujú svoje pokrmy veľmi primitívne, vzdelané národy ale už viac-menej raffinovaným spôsobom, čím pokrmy len získajú na hodnosti a poživatelia na chuti. Niekde používajú viac mäsitých pokrmov, inde zase viac múčnych a rastlinných. V strednej Evrope, — teda i u nás, — doplňujú jedno s druhým, tak to vyžiaduje podnebie, no a tiež i stupeň kultúry. Ovocie je všade obľúbené, kdekoľvek rastie, alebo je k dostaniu. To isté platí o zvieracích produktoch, ako: vajcia, mlieko, sýr. Pomery, v akých dávkach sa majú mäsité a rastlinné pokrmy upotrebiť, to závisí od telesnej sústavy človeka, od jeho zamestnania (ťažkej lebo ľahkej práce, telesného pohybu atď.). „Čo je dobré pre kováča, neposlúži krajčírovi; silnému viac, slabému menej ťažkých jedál.“

Na Slovensku neni sú tieto pomery ešte ustálené tak, ako v Nemecku alebo Francii. U nás sa niekde ešte primnoho plano varí, inde zase pridobre. To ovšem nie je v poriadku. Preto máme toľko pretučnelých a zase tak mnoho zosláblych ľudí, a tu mávajú len lekári, apatekári a rôzne kúpele svoje žne. Ovšem že v tom tiež rozhodujú majetkové pomery a nie vôľa gazdinky. Verabože, ten oravský a liptovský pltník nemôže tak žiť, ako ten sedliak z nitrianskej alebo bratislavskej župy. Tu sú všetky kuchárske a lekárske predpisy márne. Ale stredná trieda ktorého koľvek odboru, je všade rovnaká a veď táto knižka je len pre túto triedu písaná. Kysučan, Turzovčan, nevedel by ju upotrebiť; nemá k tomu „materiálu“. Na juhozápade majú ho až zbytočne, ale nevedia ho často účelne použiť.

Naša slovenská kuchyňa nie je síce tak bohatá ako nemecká, zato ale rozmanitejšia a pri tom všetkom i zdravá, keď rozšafná gazdinka vie všetky prostriedky použiť. Ona neni jednostranná; poskytnúť môže človeku všetko to, čo pre svoje telo potrebuje, treba len účelne upotrebiť to, čo máme a mať môžeme bez zvláštnych výloh. Nielen vačok rozkazuje, ale i telesná sústava a zdarný vývin potomstva. Radšiej dajte do kuchyne o korunu viacej, nežli do apatéky desiatky sypať. Pri tom ale nesmie sa zabudnúť na ten príkaz: „Nie za to žije človek, aby jedol, ale za to jie, aby živ bol.“ — Nemá byť jeho žalúdok „kappan te meto“ (hrbitovom kapúnov — drôbeže), ale zásobárňou života, schopnosti a zdravia.

Pravidlom nech je: aby každá gazdina mala vždy dajaké zásoby v dome. Je to prospešné nielen ohľadom postupu ceny v istom období roku, ale i pre nepredvídané prípady, ako: návštevy, rodinné slávnosti, krsty, svadby, pohraby a pod. Jak musí byť taká gazdiná zúfalá, keď naraz dakto prikročí a ona nevie, odkiaľ vziať, čo pripraviť? Alebo naraz dakto ochorie a treba iné pokrmy chystať? A niet v komôrke ničoho! A potom: veď je to o veľa prospešnejšie, razom väčšie množstvo potrebného nakúpiť, ako každú chvíľu po obchodoch behať a vyhľadávať to, čo práve treba. Je sice naraz väčšia výloha, ale i lacnejšia, ako po troškách kupovať. Pravda, zbytočné nákupy konať, shromažďovať ako syseľ, nie je radno; potraviny sa časom rozkladajú, kazia. Vo všetkom mieru držať, pri tom ale vždy voľačo mať, nech je príkazom každej gazdinky. Nuž, veď sa toto každá časom naučí, ale až pocíti škodu a tomu treba vyhnúť.

Zkúsené mamičky nech si vezmú za prvý úkol, svoje dcéry oboznamovať s kuchyňskými pomeramy a nie s módnymi výstrelky. Zdravie a zdar potomstva stojí na prvom mieste, to ostatné je všetko „bluff“.

Keď mladá gazdina hneď zo začiatku si tak svoj dom zariadi, odpadne jej tá otázka: „Čo budem dnes variť?“ Ano, je zapotrebné ustáliť si istý program (rozvrh) na celý týždeň, ba i mesiace, ale vždy taký, ktorý uspokojí nielen chúťky domácich, ale tiež musí súhlasiť s príjmami domu a pri tom poskytnúť všetkým to, čo im potrebné je. Toto sa nedá všeobecne ustáliť, poneváč v každom dome sú iné potreby, iné chúťky. Avšak nech vo všeobecnosti platí zásada:

1. Ku mäsitému pokrmu patrí rastlinový príkrm už v akejkoľvek podobe a úprave.

2. Kde sa viacej pokrmov varí, má nasledovať múčne jedlo, ale vždy ľahšej úpravy.

3. Jestli k mäsu bola omáčka a knedlíky (knofle), múčne jedlo môže vystať a miesto neho nastolí sa ovocie, upravené akokoľvek, alebo i surové.

4. Zákusky, syr a iné pochúťky naposledy.

5. Polievky akéhokoľvek druhu podávajú sa na začiatku obeda; sú však mnohé miesta, kde sa nastolí naposledy.

6. Pri slávnostnejších obedoch podáva sa po polievke studený zákusok (asiette).

7. Keď je v polievke varené cesto, nemá ako múčnik zase dačo podobného na stôl prísť; keď bola kapusta k obedu, nemajú byť ešte kapustné halušky alebo závitok. Jedným slovom dvoje jedlo jednej podstaty nehodí sa pri jednom obede podať.

8. Večere riadno odbaviť z pozostatkom od obeda a keď toho potreba vyžiaduje, dačo ľahšieho privariť. Nikdy ale nie ťažšie jedlá na noc podať. To by bolo nezdravé.

V menších domácnostiach sa uspokojá dvoma jedlámi na obed; v zámožnejších s tromi a len vo sviatky sa obed rozmnoží o jedno vzácnejšie jedlo a zákusky.

Rozvrh jedál mení sa dľa obdobia. Na jar a v lete musí byť inakší, ako na podzim a v zime, to vyžaduje už časová úroda a nadobudnuté zásoby. Teda presné jedálne lístky (jedlopisy) nemožno nikde a nikdy ustáliť. Rozšafná a múdra gazdina si bude vždy vedeť poradiť.

*

Tento spisok rozvrhujem na nasledovné oddiele:

I. Polievky;

II. Mäsité pokrmy;

III. Príkrmy;

IV. Múčne jedlá a

V. Lahôdky.

Predpisy sú všetkv vyzkúsené a preto úplne spoľahlivé a nie nákladne držané. Môžu byť všade používané, i tam, kde podobné jedlá neboly vo zvyku doposiaľ. Zbytočne nákladné nepodám, veď táto knižka nemá slúžiť za príručku boháčom, ale výlučne len stredostavovským rodinám i s menším príjmom. Že v nej nájde i chudobná gazdina dobré a lacné predpisy, o tom sa každá presvedčiť môže.

Slávnostné obedy a večere, hostiny vyžiadujú ovšem väčšej rozmanitosti, ale tu podané predpisy postačia čo do rozmanitosti a do úpravy, tiež i ohľadom nákladu.

Teda račte použiť.