ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

O svadbe pána Hodějovského mi hovorte, múzy,
pretože v tajnosti zostať nemôže pred vami nič.
Hovorte o tom ohni, čo tak ním nedávno vzbĺkol,
že by bol z jeho žiary vzplanul aj Jupiter sám.
Hodějovský uvidel obličaj spanilej panny,
ktorá sa Uršuľou volá, slávny je predkov jej rod.
Zatiaľ čo diví sa kráse a zvažuje slávny jej pôvod,
obdivuje jej mravy, prekrásnu postavu jej,
Kupido^[1] do pŕs mu vysiela svoje pichľavé šípy,
ťažko ho raní a potom ťahá ho so sebou v boj.
Dobráčik Hodějovský má spočiatku od lásky pokoj,
myslí len na ňu a sníva, sníva a túži ju mať,
potom však vo svojej planúcej hrudi už plamene väčšie
cíti a neopatrne do jarma vloží svoj krk.
Nakoniec milenej deve začal pesničky vlastné
spievať a sladký Amor pomáhal tvoriť mu ich.
Uršuľa, potecha moja, ty moja najväčšia rozkoš,
krajšia než čisté zlato, beľšia než samučký sneh!
Uršuľa, prekrásny púčik panenskej nevinnosti,
ty sa mi jediná páčiš viac ako celučký svet.
Vidím ťa, hoci si preč, a stále sa zhováram s tebou,
zmiluj sa nado mnou, moja láska sa nedá už zniesť.
Daj mi už odpoveď raz, ty moje najkrajšie svetlo,
netreba predsa tajiť lásku, ak počestná je.
Veľké bohatstvo mám, mám talenty žltého kovu,
vlastním vežaté hrady, dvorce a tisíce stád.
K službe mám lahodných pevcov a učených básnikov mnohých,
ktorí mi z vďačnosti radi slávia môj príjemný lós.
Ako mecéna svojho ma všetci úctivo slávia,
všetci sa vyjadrujú, vľúdnu že povahu mám.
No ani u nášho kráľa^[2] sa neteším poslednej pocte,
dôkazom čoho ti iste bude môj početný ľud.
Všetky tie veci aj tvojimi budú, ty budeš žiť večne
so mnou, ak toľkéto dobrá prídu raz do tvojich rúk.
Takéto reči si chvastavo vravel, no tvoje hlasy
nedošli k ušiam panny, vznešený mecenáš môj.
S nevôľou povieš hneď nato: Ó láskavá rodička Milkov,^[3]
ktorá vieš jediná z bohýň rovnaké manželstvá dať,
vznešená Venuša, prečo ma v láske už toľký raz šiališ?
Toto, hľa, tretia už láska^[4] moju mi spaľuje hruď.
Má však nejaký význam sa oddávať zásnubám vôbec,
ak všetko úsilie moje bez detí zbytočným je?
Preto ma alebo zbav tak veľkých starostí mojich,
abo nech Uršuľu krásnu zachvátí rovnaký plam,
nech ma sťa cudná a zákonitá manželka moja
urobí otcom, až na to uplynie potrebný čas.
Riekol a Venuša hrozná sa zasmiala tomu a riekne:
Hodějovský, ty vždycky vojakom mojím si bol.
Manželské zmluvy si zachoval čestné, jak žiada si zákon,
milovník počestnosti manželskej vždycky si bol.
Tá, čo ju žiadaš, nech stane sa tvojou. Veď kto je jej viacej
hoden? Nech obdarí teda dom tvoj jej života plod.
Takto to riekla a príjemný Amor súhlasil s matkou;
na svojich šuštiacich krídlach ľahučko dáva sa v let.
Lukonos^[5] brázdi na krídlach šíravy vzdušné a letí
ta, kde milený otec so svojou dceruškou bol.
Len čo ju zbadal, hneď zo všetkej sily ku sebe ťahá
tetivu pružnú a mocne napína ohnutý luk,
kým sa ľavica nedotkne hrotu a pravica hrude;
potom už čoskoro zastal z tetivy vyslaný šíp,
vpadol do hrude devy a vznietil v nej lahodný plameň,
uvedúc do jej srdca nevinný panenský stud.
Panna hneď pocíti záhadný nepokoj vo svojom srdci,
akási nová vášeň lahodne hýbe jej hruď.
Nakoniec takto sama si riekne, keď myslela už dosť
na svoj plameň, hoc tento kázal jej zakrývať stud:
Tak teda, Hodějovský, si moje ošialil oči,
svojou velikou láskou moju si ovládol hruď.
Teraz už z dôvodov mnohých ťa ku sebe viniem a horím,
vo dne i v noci len teba jednostaj na mysli mám.
Kamkoľvek idem, tam všade sa zdržuješ pred mojím zrakom,
či sa zornica dvíha alebo večerný mrk.
Sladká útecha moja, jak s tebou žiť by som chcela,
keby mi želanie moje nechcela zamietnuť mať.
Nechcela by som ni iného otca, ni iného muža,
zvolila by som ťa rada za otca, za svoju mať.
Takto si častejšie vravela deva, kým stud sa jej držal,
časom však devin oheň ešte sa prudkejším stal.
Čo mala robiť? Aj snaží sa zaplašiť lahodnú trýzeň,
snaží sa zbaviť sa ohňa, snaží sa slobodná byť.
Ako hercýnska^[6] laň, keď šíp ju zasiahne ostrý,
všemožne hľadá spôsob, ako ho vytrhnúť von,
takto aj ona hneď tie, hneď oné podniká práce,
berie košíčky do rúk, nechce ísť do pustých miest.
Ale je ťažké zaplašiť lásku, ak raz si ju nasal,
mohutný plameň márne ovieva slabučký van.
Ako ten maličký, útlučký chlapček, ak hladný je, dychtí,
po prsiach matky, no nevie povedať matke, čo chce,
takto aj Uršuľa vzplanula, priateľ môj, po sňatku s tebou,
nadáva na odklad svadby, lebo jej prináša bôľ,
dokiaľ rodičia nedajú po láske túžiacej súhlas,
dokiaľ láskavý Hymen^[7] nespraví obvyklý pakt.
Čoskoro určí sa deň, keď prebehne svadobný obrad,
v deň ten na mäkkom lôžku nevestu prijme jej muž,
v deň ten ukojí túžbu a myseľ nevesty svojej,
že už je celkom tvoja, v onen deň budeš môcť riecť.
Bol to, Augustus, deň, čo po tvojich kalendách^[8] prišiel,
predišiel tvoje idy^[9] o štyri úplné dni.
Keď sa už minul šťastne a pod božskou ochranou Krista,
keď už s príslušným leskom onen sa oslávil deň,
tam, kde do samých výšin mrakov sa v Zelenej Hore^[10]
hrdo vypína krásny Adama Sternberga hrad.
Sternberg tam totižto nevestu poctil takouto poctou,
preukazujúc takto službu a priateľstvo k nej.
Uršulin otec^[11] si u neho chválu a zásluhy získal,
preto, ako len mohol, vďačnosť mu prejaviť chcel.
Lebo veď nevestin otec bol vždycky sťa Achates verný
Sternbergovi a ťažké premeny preniesol s ním.
Máš už, po čom si túžil a po čom túžila tvoja
nevesta drahá, bo oba túžieb ste dosiahli breh.
Do Řepice^[12] vás priviedla tretia Zornica božská,
keď sa už skončil vášho manželstva posvätný deň.
Teraz sa bozkávať môžte a pestovať posvätnú lásku,
lebo veď bolo vám dané užívať dobre ten lós.
Žite si ako párik holúbkov v manželskej láske,
prežite obaja šťastne dlžizný Nestorov^[13] vek.
Z plodného lôžka priveďte na svet početné dietky,
ktoré by v šľapajach otca alebo deda ich šli.
Toto vám spievala, ženích a mladucha, Tália^[14] moja,
ktorá, ak súhlasiť budeš, zaspieva neskôr aj viac.