ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ľudmila Podjavorinská: Baránok Boží

Vydalo vydavateľstvo Tranoscius, a. s. Liptovský Mikuláš v roku 1995

Editor prof. PhDr. Milan Jurčo

Zodpovedná redaktorka Anna Čechová

Publikácia vychádza s finančným prispením Štátneho fondu kultúry Pro Slovakia

Baránok sa vracia k vám

Nechajte dietky a nebráňte im prichádzať ku mne…
(Ježiš)

Ľudmilu Podjavorinskú či jednoducho Tetu Ľudmilu iste dôverne poznáte ako autorku príťažlivých veršov pre deti. Nepochybujem, že mnohé z nich, najmä tie o zvieratkách (Svrčky, Žabiatko, Pršalo zvečera…) viete naspamäť a často si ich recitujete, pretože vzbudzujú vo vás radosť a nádej.

„Nechtík“ spod Javoriny (aj takýto pseudonym Ľudmila Riznerová z Horných Bziniec používala) odmala považovala knihu za zázrak. Tak ju vnímala, cítila a podľa toho si ju aj ctila. Do skladania veršov sa pustila veľmi zavčasu a keď ju aj priatelia a vážení príbuzní (farár Leška, strýc Ľudovít Rizner) presvedčili, že aj sama má všetky predpoklady takéto zázraky tvoriť, zabudla na predsudky, zbavila sa zbytočnej bojazlivosti a napísala skvosty, ktoré dodnes nestratili ani na svojom význame, ani na poetickom lesku.

Práve tohto roku si pripomíname storočnicu vydania jej zbierky básní Z vesny života (1895). Bola to prvá zbierka veršov, ktorej autorkou bola slovenská žena. Navyše bez vyššieho vzdelania. No už jej súčasníci oceňovali jej básnický talent, najmä Jozef Škultéty, ale aj Svetozár Hurban Vajanský a Pavol Országh Hviezdoslav. Veľký znalec a dejepisec slovenskej literatúry Štefan Krčméry ocenil ich tichý tón a trblietavú „svietivosť slzy“. A pokiaľ ide o jej verše pre deti, literárna história presvedčivo dokladá, že ony, osobitne však epopejické skladby Zajko-Bojko (1932) a Čin-Čin (1943), otvorili novú, už zjavne umeleckú epochu vývinu slovenskej tvorby pre deti.

Veselá a optimistická je však len jedna strana tvorivého portrétu Ľudmily Podjavorinskej, poetky, ktorej verše rovnako účinne formovali tak etické, ako aj estetické vedomie mladých čitateľov. Netušili ste, nepovedali vám to v škole a zväčša to nevedeli ani vaši rodičia, že Teta Ľudmila má aj menej radostnú a viac ustarostenú či až bolesťou skrivenú tvár, predstavujúcu sa čitateľovi vo všednom prozaickom oblečení. Oficiálni kritici a tvorcovia učebníc ju pred učiteľmi zatajovali a neseriózni vedci tendenčné znevažovali.

Takže Ľudmila Podjavorinská aj v tvorbe pre deti verše vyvažovala prózou. Podobne, ako to na okraj jej tvorby pre dospelých obrazne vystihol Štefan Krčméry: „Akoby jedno bolo vdýchnutím a druhé vydýchnutím.“ Oboje však vychádzalo z jednej hrude a bolo výrazom jednej a tej istej nesmierne citlivej duše. Prv, ako sa naplno rozospievala vo veselých tónoch a začala deklamovať v radostne poskakujúcich rytmoch, musela oslobodiť svoju ubolenú dušu od starostí o národ, od obáv o budúcnosť dieťaťa… Ustarostené a vážne písala pre deti a zároveň pre veľkých v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Najprv v kratších prózach-rozprávkach či poviestkach, ktoré súborne vyšli v zbierke Čarovné skielka (1931), vzápätí aj v širšej poviedke-romániku Baránok Boží (1932). Dôležité je pripomenúť, že rukopis Baránka Božieho bol hotový, dokonca s odmenou prijatý v literárnej súťaži Matice slovenskej už roku 1927.

Ako pracovníčka Červeného kríža na Okresnom úrade v Novom Meste nad Váhom mala na starosti tridsaťsedem obcí, a nebola len úradníčkou-kancelistkou, ale aj distribútorkou šatstva, opatrovníčkou detí, nezriedka i kuchárkou… Bola svedkom mnohých krívd, utrpenia, ktoré ťažko doľahlo na milióny ľudí pre egoizmus a zaslepenosť veľkých tohto sveta. Za jeden z najväčších hriechov považovala však krivdy páchané na nevinnej duši dieťaťa. Ostne jej kritiky sú jednoznačne zacielené na adresu dospelých. To im chcela vstúpiť do svedomia, pripomenúť im osobnú zodpovednosť za nenaplnený život hlboko — citovo i eticky — založeného dieťaťa, obdareného nevšedným zmyslom pre krásu prírody a hodnotu umeleckých výtvorov. A nech vás nemýli fakt, že príbeh Ondrejka sa odvíja na pozadí prvej svetovej vojny. Aktuálny je, žiaľ, aj dnes, takmer sedem desaťročí od jeho vzniku. Je to Podjavorinskej „krvavý sonet“, vyspievaný na obranu nevinne trpiacich detí. Je to hymnus na oslavu nepodkupnej detskej duše, v ktorej sa pevne zakorenil prirodzený cit pre pravdu a spravodlivosť. Elégia ako výron bolesti nad sľubne sa rozvíjajúcim, ale náhle preťatým životom. Tragicky pointovaný príbeh siroty, odchovanej v družnom okružení žičlivých valachov a pod ochranným krídlom starého otca, baču na východnianskom salaši, v lone nebotyčných tatranských hôr. Podjavorinská ho písala pod ťarchou bolesti, ale najmä z pretlaku lásky: „Baránok Boží mi tak rástol, ako rastie bylinka. Z malého zrnka-semiačka v útvar, kvet. Kvetom je malý Ondrejko.“ No napriek tomu, že rukopis získal ocenenie i finančnú odmenu v súťaži a že slovenských kníh pre deti vtedy takmer nebolo, vrátil sa do náručia tvorkyne-matky.

Naozaj nie nepodobne s osudom siroty Ondrejka, ktorý sa po smrti starého otca nemal kde uchýliť (skúsil hrôzu okresnej väznice i trpkosť učňovskej služby u obuvníka-alkoholika), vyvíjal sa aj osud rukopisu, ktorý o tom všetkom vydával umelecky koncipované svedectvo. Až po päťročnom období čakania a prosenia sa napokon predsa len dostal do rúk čitateľov: s ilustráciami Martina Benku ho roku 1932 vydal L. Mazáč v Prahe. A hoci sa zdalo, že Ondrejko čoskoro dostane aj filmovú podobu (jeho dramaticky sa odvíjajúci príbeh zaujal režiséra Karola Plicku a Podjavorinská už uvažovala o rozšírení plánu postáv a epizód), jeho trampoty sa neskončili, iba sa presunuli na iné pole: z finančného na ideologické.

Tak, ako sa dospelým postavám knižky (napríklad správkyni sirotinca) nepáčila Ondrejkova otvorenosť a svojský názor na slobodu a spravodlivosť, ani knižka, ktorá o tom vystavila umelecký dokument, nevyhovovala oficiálnej literárnej kritike. Raz preto, že Ondrejko sa vraj rúha Bohu a v zúfalstve sa chce zmárniť (sami sa presvedčíte, že to nie je pravda), inokedy im bol málo triedne uvedomelý. Spolu s autorkou, pravdaže. O sile umenia Ľudmily Podjavorinskej svedčí skutočnosť, že ani kritikom sa nikdy nepodarilo naň celkom zabudnúť. Vždy nanovo sa k nemu vracali. Niekedy sa k nemu priznávali, častejšie ho zapierali. A boli aj roky, keď bol úplne vyhostený z priestoru čítania detí.

Napriek všetkému prežil. No aj vy, vlastne prvá generácia po uplynutí celých desaťročí rozpakov a mlčania, stretávate sa s ním až v šiestom roku od spoločensko-politickej premeny v novembri 1989. Konečne máte príležitosť viesť s ním dialóg o príčinách jeho tragického údelu. Zároveň iste využijete možnosť skúmavo sa zahľadieť aj do dlho pred vami skrývanej, bolesťou zvráskavenej tváre autorky. Verím, že si ju obľúbite ešte viac, pretože ju lepšie spoznáte…

Čas v mnohom poznačil a zvrásnil aj pôvodný jazyk diela. Jeho štýl nadobudol zvláštnu patinu — ako meďou pokrytá veža kostola. Avšak naliehavosť posolstva sa mimoriadne zaktualizovala práve teraz na konci 20. storočia. Odkaz spisovateľky je až hrozivo znepokojujúci… Prijmite oboch baránkov: toho pomyselného, na ktorého obraz sa upínala duša siroty, i toho, ktorého vytvorila tvorivá fantázia vašej autorky. A nezabudnite: táto knižka je nielen pre vás, ale aj pre vašich rodičov. Spoločne hľadajte skryté významy v podobenstve Ondrejkovho smutnokrásneho životného príbehu…

Milan Jurčo

Edičná poznámka

Pri príprave textu pre toto vydanie Podjavorinskej prózy Baránok Boží sme vychádzali z jej prvého a dosiaľ, žiaľ, jediného vydania u L. Mazáča roku 1932 v Prahe. Keď že spisovná norma slovenského jazyka prešla odvtedy viacerými zmenami, pôvodný text bolo treba uviesť do súladu so súčasnou normou. Riadili sme sa pritom zásadou urobiť len najnevyhnutnejšie zmeny, a to tak, aby zostali zachované základné charakteristiky autorkinho štýlu i spôsobu jej podania.

Najväčší zásah sme urobili do textu v úvodnej časti, pretože práve ona bola štylizovaná z hľadiska jazykového povedomia a cítenia dnešného čitateľa príliš pateticky, pričom časté kumulovanie inverzií neraz zabraňovalo správne porozumieť textu.

V súlade s dnešnou pravopisnou normou sme upravili písanie „i -- y“, ako aj predpony a predložky „s - z“. V oblasti lexiky sme v procese jazykovej aktualizácie odstraňovali bohemizmy, archaizmy a knižné výrazy, ako napríklad „špatné dobitý“, „potkalo ho zlo“, „tesklivo“…

Usilovali sme sa spriehľadniť syntax a uviesť ju do súladu s dnešným jazykovým cítením, a to tak, že sme minimalizovali výskyt datívu čiastkového (ako napr. „myslel na slečnu, ktorej nemal rád“), transponovali sme zvratné zámená „sa“ a „si“ tak, aby ich umiestnenie vyhovovalo dnešnému jazykovému úzu, redukovali sme výskyt syntagmatických a vetných inverzií. Upravovali sme slovosled súvetí s podraďovacou spojkou „že“ na ich začiatku a redukovali sme počet vložených viet v prípadoch, keď boli na prekážku chápania ich presného významu.

Pri úpravách textu sme sa teda neriadili zásadami pre textovú kanonizáciu, ale úsilím sprístupniť text dnešnému mladému čitateľovi.

Milan Jurčo