Baránok Boží

Vypukla svetová vojna a Pánboh sťa by bol odvrátil svoju tvár od trpiaceho ľudstva.

Zem, posvätenú požehnanou prácou roľníka, už štyri roky skrápala ľudská krv. Bratovražda na zemi, hrôza v povetrí, medzi ľudom des a bieda.

Iba naše Tatry zostali ešte vojnou nedotknuté. Nepostriekala ich krv hynúcich, nevyrušilo hrmenie diel, neznesvätil hriech vraždenia. Až do neba čneli tiché a velebné Tatry. V hravej nádhere obliekali si zaránky oblačné rúcha, sťa v samopaši zavíjali sa do ľahunkých závojov rannej hmly a hole sa trblietali rosou ako striebrom potiahnuté.

A čoho nebolo medzi ľuďmi v celom šírom svete, to sídlilo v Tatrách: zo sveta vyštvaný svätý Mier zasadol na najvyššom končiari Tatier. A zotrvával tam v tichých, trúchlych myšlienkach. Sedel nemý, tvár si zastieral bielymi rukami, kým zmučené ľudstvo ho márne volalo v túžbe a bolesti.

No Mier neprichádzal… V súlade s najvyšším rozkazom sídlil v úkryte ozdobeného papradia a divých orchideí. V machu vedľa neho sťa čestná stráž svietili svätojánske mušky.

Pustovnícku samotu Mieru nerušil ani vtáčik-letáčik… Len majestátny orol kedy-tedy lomeným kolesom zakrúžil ponad bralá — nebodaj aby sa presvedčil, či Mier ešte žije. On žil, no ďaleko mu bolo do ľudských sŕdc, ďaleko do dolín, zalievaných slzami opustených žien a detí. Ich drahí hynuli na bojiskách všetkých štyroch strán sveta.