ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Ľudmila Podjavorinská: Z domova

Výber zostavil a doslov napísal Alexander Šimkovič.

Edične pripravil Jozef Gazdík.

Vyšlo roku 1970 vo vydavateľstve Tatran v Bratislave ako 91. zväzok edície Slovenskí klasici, ktorú rediguje Daniel Šulc.

Vo vydavateľstve Tatran vydanie prvé.

Zodpovedná redaktorka Marta Hrušovská.

Strán 424.

Poznámky o próze Ľudmily Podjavorinskej

Osudy literárneho odkazu Ľudmily Podjavorinskej — ak ich hodnotíme podľa doterajšieho vydávania jej diela — nie sú veľmi radostné. Dnes, takmer sto rokov od narodenia a dvadsať rokov po smrti tejto nie bezvýznamnej autorky je jej odkaz prístupný viac-menej torzovite a ani literárnemu historikovi nie je známy v úplnosti. Hoci situácia vo vydávaní prózy je o čosi lepšia ako vo vydávaní poézie, tri zväzky Zobraných spisov (1925 — 1929) sú iba širším výberom z jej poviedkovej tvorby a dva samostatné výbery (Postavy a figúrky, 1942 a V otroctve, 1954) tento pohľad podstatnejšie nerozširujú. S prozaickou tvorbou Podjavorinskej začiatkov nás len čiastočne zoznamuje neveľký zväzok humoristických čŕt a poviedok Kmotrovia figliari (Mladé letá, 1958). Dvadsaťročná spolupráca Podjavorinskej so slovenskými časopismi, vychádzajúcimi v Amerike v rokoch pred prvou svetovou vojnou, je pre neprístupnosť prameňov známa len zlomkovite aj pre literárnu históriu. Pravda, niet veľa príčin predpokladať, že najlepšie práce, posielané napríklad do Amerických národných novín neuverejnila aj v slovenských časopisoch, alebo neskoršie v Zobraných spisoch, zostáva predsa nepríjemnou skutočnosťou, že nemáme ani približný obraz o rozsahu tejto spolupráce. Mrzí nás to preto, lebo ide o dielo, ktoré má vo vývine našej literatúry na prelome storočia významné postavenie a chronologicky stojí na začiatku druhej vlny našej realistickej prózy.

Podjavorinská vstupuje do literatúry po Vajanskom, Hviezdoslavovi, Kukučínovi, ale pred Timravou, Tajovským a Modernou — v čase, keď náš literárny život už výrazne posilňujú ženy — spisovateľky. Šoltésová i Vansová majú za sebou prvé literárne úspechy, no Podjavorinská aj v tejto sfére prináša nové podnety. Šoltésovej a Vansovej próza je spätá s počiatkami našej realistickej literatúry. Podjavorinskej literárne začiatky sú už neodmysliteľné od tvorby Martina Kukučína. Novú orientáciu sa pokúša preniesť aj do sféry ženskej literatúry, v ktorej prestáva vidieť slovenskú náhradu sentimentálnej ženskej literatúry, ktorá preniká k nám z Nemecka (E. Marlittová, L. Mühlbachová, F. Spielhagen, E. Wernerová, W. Heimburgová) hlavne prostredníctvom ženského časopisu Gartenlaube, čo o predchádzajúcich spisovateľkách nemožno jednoznačne tvrdiť. Okrem toho Podjavorinskej dielo je členitejšie a nemožno naň ako na celok uplatňovať kategórie takzvanej ženskej literatúry v tradičnom zmysle. Jej dielo obsahuje poéziu i prózu, umeleckú tvorbu pre deti a menší počet prekladov z poézie. Tieto preklady poézie ruskej (Puškin, Majkov, Lermontov, Bykov), srbskej a slovinskej (Radičević, Kostić, Aškerc) sú len menej významnou epizódou v literárnom vývine Podjavorinskej, no v oblasti detskej literatúry je jej význam zakladateľský a otvára v slovenskej literatúre novú etapu.

Podjavorinská, hoci začína prózou, prvé výraznejšie úspechy dosahuje básnickou tvorbou. Je prvým originálnym a silným ženským typom v slovenskej poézii a súčasne prvou slovenskou poetkou, ktorej verše vyšli knižne (Z vesny života, 1895). V knižke, ktorá je ešte plodom nevykryštalizovaných dievčenských snov a túžob, je veľa konvenčného, dobového a v širokom, nie primerane kritickom výbere zhrňuje práce ešte nevyzretej poetky. Je však „preniknutá jednou základnou témou: krotkým nesúhlasom a drsným behom sveta, tichým plačom zraňovanej, snivej duše, steskom a údelom samoty“ (M. Gáfrik v Slovenskej literatúre VI, 1959, s. 299). Emotívny, občas sentimentálny tón Podjavorinskej básnických začiatkov sa v ďalšom vývine čiastočne transponuje na spoločensko-kritický a jej poézia sa do určitej miery približuje poézii Moderny (I. Krasko, I. Gall).

Charakteristickou, ale menej vyrovnanou zložkou Podjavorinskej diela sú krátke prózy, lokalizované v prevažnej väčšine do rodného kopaničiarskeho kraja pod Javorinou. Ľudmila Podjavorinská (vlastným menom Ľudmila Riznerová) sa tu — v Horných Bzinciach — narodila 26. apríla 1872 ako ôsme z desiatich detí učiteľa Karola Riznera. Vyrastala v rodine s bohatou učiteľskou tradíciou, ktorej stopy siahali až do piateho pokolenia, no napriek tomu v rodičovskom dome hľadeli na jej prvé literárne výtvory ako na neprimerané a pre mladé dievča, ktoré sa má venovať „rozumnejším a užitočnejším“ prácam dokonca škodlivé. Viac pochopenia v tomto prostredí sa jej nedostalo ani po prvých literárnych úspechoch, a preto popri prirodzenom talente bolo treba aj hodne húževnatosti a odriekania, aby nádejná spisovateľka mohla svoje tvorivé ambície realizovať. Významná a pravdepodobne rozhodujúca pomoc prišla od strýca Ľudovíta Riznera, známeho bibliografa a ľudovýchovného pracovníka, ktorý ju zásoboval nielen dobrými radami, ale aj literatúrou. Stal sa jej prvým kritikom i poradcom, radil jej pri zostavovaní prvej básnickej zbierky a bol aj pôvodcom názvu Z vesny života. V tomto duchu pôsobil aj tamojší evanjelický farár, neskorší senior Ján Leška.

V Horných Bzinciach žila Podjavorinská do roku 1910, odkiaľ sa s rodičmi presťahovala do Nového Mesta nad Váhom. Od tohto času strácala priamy kontakt s rodným prostredím, s jeho ľudom a to sa bezprostredne odrazilo aj na jej diele. Posledné prózy, inšpirované týmto prostredím, píše pred prvou svetovou vojnou. Neskoršie sa do rodného kraja vracia už len v spomienkach a prekrásnych baladách. Zomrela 2. marca 1951 v Novom Meste nad Váhom.

Literárne začiatky Ľudmily Podjavorinskej mohli by sa aj v rozvinutejších literatúrach ako je literatúra naša pokladať za výnimočné. Je pomerne zriedkavým zjavom, že prvú tlačenú prácu uverejňuje nádejný spisovateľ už v pätnástich rokoch, ako sa to stalo v prípade Podjavorinskej, ktorá okrem toho napodiv nezačína ani tradičnými veršíkmi, ale prózou — a to prózou málo konvenčnou. Po prvých, ale vcelku ojedinelých pokusoch, spracovaných podľa cudzích predlôh, vychádza čoskoro z vlastných pozorovaní (črta Na štedrý deň, Slovenské noviny 1888, č. 6.) a opiera sa v nich už nie o literárnu predlohu, ale o vlastnú skúsenosť, o pozorovanie dedinských zvykov a obradov a prekvapuje — najmä v dialógoch — živým, hovorovým jazykom, výstižným zachytením mentality podjavorinského ľudu a jeho spôsobu myslenia. Súčasne s folkloristickými črtami (Veľkonočná nedeľa, Na Mikuláša, Štedrý večer — všetko z roku 1888) púšťa sa do písania drobných anekdotických príbehov, o ktorých možno povedať, že majú rovnakú provenienciu ako folkloristické črty, že sú odpozorované zo života (Nehoda za nehodou, Zázračná voda, Na „hostine“, Pri víne a pod.). V týchto prvotinách sa nestretneme s predpokladanou dievčenskou sentimentalitou, ale skôr so zámerným popieraním jej prejavov. V črte Štedrý večer výslovne odmieta taký konvenčný prístup k vianočnej tematike, ktorý „núti slzy z očí súcitných čitateľov opisom Štedrého večera dakde v pivničnej nezakúrenej izbe; predvedie čitateľovi chorú matku-vdovu, ktorá ťažkou, obyčajne smrteľnou nemocou pripútaná je k slamenému lôžku, obklopenému malými, hladom zmorenými a zimou sa trasúcimi dietkami…“ (Slov. noviny, 1888, č. 152). V dalšom vývine sa, pravda, ani Podjavorinská nevyhla tlaku sentimentálnej prózy, ale je príznačné, že mu podľahla iba tam, kde sa opierala o literatúru a nie o skúsenosť a vlastné pozorovanie.

Tieto prózy a súčasné poetické pokusy uverejňuje v časopisoch, ktoré boli svojho času oficiálnymi orgánmi vládnej politiky a teda priamym nástrojom maďarizácie. Boli to Slovenské noviny (ľudove nazývané Slonoviny) a týždenník Vlasť a svet. V tejto súvislosti sa žiada pripomenúť, že mladá autorka túto možnosť využívala len preto, lebo nemala dosť odvahy posielať svoje príspevky do Slovenských pohľadov, kde sa jej kritériá oprávnene zdali oveľa náročnejšími, ale — podľa nášho názoru — väčšina z týchto próz a veršíkov bola by sa uplatnila v Besednici Národných novín. Akokoľvek však dnes posudzujeme Podjavorinskej začiatky, nenachádzame v nich nič, čo by bolo možné stotožňovať s oficiálnou líniou týchto maďarizačných časopisov, prípadne čo by podporovalo ich šovinistické stanovisko. Napokon spolupráca s týmito časopismi mala len prechodný charakter. Podjavorinská svojím talentom a kultivovaným prejavom čoskoro upozornila na seba Škultétyho, ktorý venoval veľkú pozornosť vyhľadávaniu mladých a nádejných literárnych síl a ktorý aj Podjavorinskú získal za trvalú a plodnú spolupracovníčku Slovenských pohľadov. O jej tvorbe už začiatkom deväťdesiatych rokov sa lichotivo vyjadrovali aj iní významní reprezentanti našej národnej kultúry, a to autority najzávažnejšie — Vajanský a Hviezdoslav. No tieto sympatie sa neohraničili len na sympatie martinských vzdelancov a na osobnosti, patriace do ich okruhu. Vážny záujem o spisovateľku prejavili aj príslušníci nastupujúcej hlasistickej generácie, študujúci v Prahe (Šrobár, Makovický, Ráth), ktorí prišli za ňou s iniciatívou prvého knižného vydania jej literárnych prác. Hoci oni sami svoj zámer neuskutočnili a vydania prvej básnickej zbierky Ľudmily Podjavorinskej sa ujal ružomberský kníhtlačiar Karol Salva, predsa svedčí tento záujem o tom, že veľká pozornosť sa jej dostávala z viacerých strán, čo kladne pôsobilo na jej sebavedomie a úsilie o umeleckú i ľudskú emancipáciu.

Literárny vývin Ľudmily Podjavorinskej je rýchly, ale nie priamočiary. Umelecky i myšlienkovo sa rýchle vyhraňuje vo výrazný a originálny spisovateľský typ, ale obdobia tvorivého vypätia sa u nej striedajú s obdobiami menej plodnými. Okrem toho v jednotlivých tvorivých obdobiach je v popredí jej záujmu poézia či próza alebo literatúra pre deti.

Podstatná časť Podjavorinskej prozaického diela vznikla v desaťročí 1890 - 1900, pričom začiatočnícke práce presahujú do predchádzajúceho a vrcholné prózy do nasledujúceho desaťročia. Nadväzuje v nich na Kukučína, ale spôsobom, ktorý nemožno označiť za epigónsky, nemožno ho preceňovať a absolutizovať. U Kukučína sa učí charakteristike postáv a narábaniu živým, hovorovým jazykom, ale ona sama, v čase, keď už uzavrela svoje prozaické dielo, hlási sa k dvom vzorom — ku Kukučínovi a Vajanskému a odporúča štúdium ich diela aj nasledujúcej generácii. Kukučín zostáva pre ňu po celý život vzorom národného a ľudového spisovateľa, ktorý „slúži pravde, budí dobré city, bez didaktickej tendencie učí dobru a kráse“ (Národnie noviny 1917, č. 120). Vajanský je zasa estét, zakladajúci „krásosady vysokých charakterov“, tam kde ich nenachádza v skutočnosti. Obaja sú podľa Podjavorinskej rovnako národní a pravdiví a ona osciluje v určitých momentoch medzi týmito dvoma pólmi, čím sa, prirodzene, jej tvorba ešte nevyčerpáva, ale je bohatšia a nedá sa mechanicky vtisnúť do tohto pomocného rámca. Rovnaký prístup k obom popredným predstaviteľom našej prózy v každom prípade však skomplikoval Podjavorinskej literárny vývin. Impulzy, prichádzajúce od Kukučína, pôsobia tvorivo a organicky — ako to sledujeme na dedinských črtách a obrázkoch z ľudového života — kým podnety z Vajanského prózy pôsobia už retrográdne a mechanicky. Je to zrejmé, ak sledujeme vyrovnávanie sa Podjavorinskej so zvyškami sentimentalizmu, čo nie je pre ňu len problémom určitého obdobia alebo stupňa literárneho vývinu, ale sú ním poznačené práve tak prózy z prvých rokov literárnej tvorby (Za neistými túžbami, 1892; Protivy 1893) ako poviedky z vrcholného obdobia (Postupne, 1900; Epizódka, 1907). Práve pre tieto prózy, na ktorých sa odráža ešte vplyv sentimentalizmu, je príznačné, že gravitujú k typu spoločenskej novely, v ktorých prekračuje hranice svojej skúsenosti a dostáva sa do závislosti na Vajanskom. Dá sa to dešifrovať, čo aj nepriamo, z listu Škultétymu (z 12. mája 1896), keď píše: „Ja najvoľnejšie cítim sa len pri dedinských, mne blízkych obrázkoch… Pri poslednej poviedke (ide o poviedku Pozde, pozn. A. Š.) tiež musela som sa opierať o toto tušenie neprežitého — a vyšla hlúposť.“ A práve toto „tušenie neprežitého“ sa ľahko mení na literárnu schému a oslabuje realistický charakter jej poviedok.

Spolupráca so Slovenskými pohľadmi akoby stupňovala Podjavorinskej ambicióznosť a privádza ju od jednoduchých čŕt, humoristických obrázkov a ľudových kresieb k náročnejším útvarom, k náročnejšie komponovaným poviedkam s vážnou tematikou. Tieto prózy nie sú vždy žánrovo vyhranené a stoja niekedy na rozhraní medzi dedinskou poviedkou a spoločenskou novelou. Niektoré z nich usilujú sa o zobrazenie výnimočnej situácie, akou je napríklad láska dedinského mládenca k židovskému dievčaťu (Protivy), alebo o vytvorenie výnimočnej postavy, akou je Zuzka z poviedky Za neistými túžbami, avšak vytváranie komplikovanejších charakterov a situácií nespája vždy s primeranou fabulou, čo sa v poviedkach tohto typu prejavuje vo väčšom alebo menšom stupni schematizujúceho zjednodušenia. Túto etapu Podjavorinskej vývinu dočasne prerušuje návrat k zjednodušenej fabule, k charakterovým kresbám Imrich a Ondráš z roku 1896. Prvá je psychologickou a charakterovou kresbou muža, rozprávajúceho svoju najväčšiu životnú skúsenosť — väzenie, a príznačné je v nej úsilie o pochopenie postavy bez moralizovania a sentimentality. K spracovaniu tragického osudu slabomyseľného Ondráša z rovnomennej prózy inšpirovali Podjavorinskú nepochybne podnety z jej okolia, ale nemožno vylúčiť, keď aj nie závislosť, ale istú paralelu s Kukučínovou poviedkou Neprebudený.

Špecifický podtext a lokálne zafarbenie majú dedinské poviedky, v ktorých ich hrdinovia, pokojní obyvatelia podjavorinských kopaníc odchádzajú „do sveta“ za chlebom a vracajú sa z neho telesne alebo mravne zmrzačení. Aktuálna spoločenská problematika je v nich nastolená nekompromisne, ale jednostranne, a to v tom zmysle, že príčinu vidí v demoralizujúcom mestskom prostredí, hoci domáce pomery nemá v úmysle pritom idealizovať. Tragédie a konflikty vznikajú tam, kde sa stretávajú tieto dva svety: patriarchálny svet dediny a uvoľnenejší mestský spôsob života. Riešenie nachádza vo vernosti k domovu, ktorý jediný chráni pred svetským zlom, ako to vyjadruje poviedka Z domova.

Ustáleným a vyrovnaným typom Podjavorinskej prózy sú humoristické kresby a poviedky z dedinského prostredia. Nedá sa v nich sledovať výraznejšia vývinová krivka a niet ani kvalitatívneho rozdielu medzi poviedkou Sokovia z roku 1893 a medzi poslednou prózou tohto druhu Dratvík a Cverna, ktorá vznikla o dvadsať rokov neskoršie. Tieto prózy sú organickým pokračovaním jej prozaických literárnych začiatkov a možno na nich sledovať — ako sme už zdôraznili — značnú, hoci nie mechanickú a epigónsku závislosť od Kukučínových ľudových kresieb. V tomto zmysle príznačne reagovali aj niektorí čitatelia, ktorí poviedku Sokovia, uverejnenú pod predtým neznámym pseudonymom Nechtík, pripisovali Kukučínovi. Sú odpozorované zo života a jej „figúrky“ — ako ich sama nazýva — sú živé ľudové typy, dostatočne individualizované, neopakovateľné, zrastené s prostredím a videné v komplexe dedinského života. („Slávny cech“ napríklad až dokumentárne zachytáva každoročné slávnosti „prenášania veľavýznamného cechu súkenníckeho“ — totiž jeho truhlice s úradnými rekvizitami k budúcemu cechmajstrovi. Situačná komika nie je tu samoúčelná, ale nenápadne a nenásilne zapojená na tieto reálie.) Podjavorinská dôverne poznala hovorový jazyk ľudu, medzi ktorým žila a rovnako vynikajúco ho vedela uplatniť len v týchto prózach. Dôverne poznala aj spôsob života, mravy, zvyky svojho ľudu, mala jeho dôveru, bola zasvätená do jeho intímnych starostí, ktoré neboli prístupné cudziemu, čo aj objektívnemu pozorovateľovi. Poznala tento ľud nielen pri okázalých prejavoch pred svetom, v chráme, pri práci, v zábave, poznala aj jeho mikrosvet, ohraničený štyrmi stenami. Humoresky z dedinského života, ktoré toto všetko odrážajú, tvoria dodnes živú súčasť jej literárneho odkazu.

Próza Ľudmily Podjavorinskej vrcholí poviedkami V otroctve (1905) a Žena (1910). Sú v nich syntetizované všetky prednosti jej predchádzajúcej prozaickej tvorby: živý a čistý ľudový jazyk, schopnosť vytvárať charaktery i spoločenská závažnosť problematiky. Obe prózy sú komponované ekonomicky a rozvíjajú fabulu len do tej miery, nakoľko pomáha pri vykreslení a odhaľovaní charakterov. V prvej poviedke je to postava panského sluhu Miša Čmela, s jeho podvedomým, ešte neuvedomeným protestom proti spoločenskému zlu. V druhej Iva Zaťková, energický typ sedliackej ženy, ktorá vie, alebo aspoň svojím zdravým inštinktom tuší, aké je jej miesto v spoločnosti. Iva Zaťková je vyvrcholením toho aktívneho ženského typu, s akým sa stretávame už vo vyhranenom tvare v poviedkach Za neistými túžbami (Zuzka) a v Protivách (mladá židovka Hanka). Poviedkami V otroctve a Žena dostáva sa do blízkosti Tajovského a Timravy.

Písanie, literárna tvorba nebola pre Podjavorinskú chvíľkovým rozmarom, náladou, ale životným poslaním a spôsobom sebarealizovania. „Píšem a budem písať,“ vyznáva v nedatovanom liste (asi z roku 1893) Ľudovítovi Riznerovi „že je to mojou druhou prirodzenosťou. Ináče by nemal život pre mňa ceny.“ No rovnako vážne si uvedomuje aj druhú tvár literatúry, ktorá pre ňu predstavuje duchovné dejiny národa, zrkadlenie jeho charakteru, mravov a myšlienkového sveta. Literárnu tvorbu chápe preto súčasne ako službu národu a dielo „záchrany Slova“ (z tohto dôvodu usmerňuje svoje rozhodnutie — odmieta prijať napríklad štátnu službu, aby sa vyhla kompromisom v národných veciach) a spája ju s požiadavkami veľkej zodpovednosti. Ani k riešeniu ženských otázok nepristupuje výlučne z hľadiska feministického, ale vo svojich publicistických príspevkoch i v umeleckej tvorbe ich spája s komplexom otázok národných. Cestu k slobode človeka i národa nachádza v osvete, vo vzdelaní, je čoraz viac presvedčená, že miera a stupeň kultúrnej úrovne určujú mieru a stupeň slobody. Azda aj toto poznanie, ktoré si skoncentrovala do hesla: v osvete je sloboda, v mládeži budúcnosť, privádza ju napokon a takmer výlučne k umeleckej tvorbe pre deti, ktorou završuje svoje celoživotné dielo. Nie je to únik od vážnych problémov, ako sa to neraz pripomína, ale vedomá a zámerná účasť na formovaní citového života mladého pokolenia a teda logicky aj aktívna účasť na formovaní národnej budúcnosti ako k tomuto bodu, zjavne alebo v podtexte, smerujú aj ostatné zložky jej mnohostranného literárneho diela.

Alexander Šimkovič

Edičná poznámka

Výber z prozaického diela Ľudmily Podjavorinskej obsahuje osemnásť poviedok. Nazvali sme ho podľa poviedky: Z domova. Podjavorinskej prózy uvádzame vo výbere v chronologickom poradí, tak ako vychádzali v poslednom desaťročí minulého a v prvom desaťročí nášho storočia.

Uvádzame bibliografiu vybraných poviedok, ich prvé, časopisecké vydanie. Pri prózach, ktoré vyšli knižne, uvádzame najskôr posledné knižné vydanie za života autorky — ako základný, východiskový text pre náš výber — a v zátvorke uvádzame prvé, časopisecké vydanie. Iné vydania neuvádzame.

1. Za neistými túžbami Poviedka z dediny. Slovenské pohľady XII, 1892, s. 262 — 281.

Pri úprave textov Podjavorinskej próz postupovali sme podľa všeobecných textologických zásad, platných pri úprave textu pre čitateľské vydanie. Za základný text sme vzali posledné vydanie za života autorky.

Podľa dnešnej pravopisnej normy sme upravili:

1. Hláskoslovie: jedon — jeden, jaseň — jeseň, bľadý — bledý, ctnosť — cnosť, chudiatko — chúďatko, pyľ — peľ, olevrant — olovrant, pavne — panvy, sňahobiely — snehobiely.

2. Písanie i/y: vyseli — viseli, oči nestratily čistoty — oči nestratili čistoty; s/z: zprvu — sprvu, sberala sa — zberala sa, a pod.

3. Písanie veľkých písmen: Boží — boží, Žid — žid.

4. Písanie cudzích slov: kommando — komando, diškúsia — diskusia, kokettéria — koketéria, revers— reverz, siluheta — silueta.

5. Kvantitu: Terezia — Terézia, zvláštné — zvláštne, dávné — dávne, zdupnela — zdúpnela a pod.

6. Skloňovanie podstatných mien: povraza — povrazu, čeľadi — čeľade, od severa — od severu, z papierni — z papierne, od jeseni — od jesene, bez praxi — bez praxe, table — tably.

7. Časovanie slovies: nahnula — nahla, nesvieťa — nesvietia, mrzeť — mrzieť, nepochopujúc — nechápuc, vyhybovať sa — vyhýbať sa, neporozumieva — nerozumie, nemohúc — nemôžuc.

8. Slovami vypisujeme číslovky: 7-ročné — sedemročné, 40 — 60 krajciarov — štyridsať-šesťdesiat grajciarov.

9. Príslovky a príslovkové výrazy upravujeme podľa dnešného spisovného úzu: hrde — hrdo, príkre — príkro, mladistve — mladistvo, váhave — váhavo, snive — snivo, smiešno — smiešne a pod.

Podľa pravopisných pravidiel píšeme aj ostatné príslovky; spojky, predložky a častice: čo chvíľa — čochvíľa, kto zná — ktozná, na oko — naoko, k vôli — kvôli, tak že — takže, ako by — akoby, z vysoka — zvysoka, na bok — nabok a pod.

Ostatné predložky, spojky a častice upravujeme: dľa — podľa, keď by — keby, ač — hoci, jestli — ak, ačpráve — hoci.

10. Upravujeme aj písanie zložených slov ako: sväto-sväte — svätosväte, po tuho-modrom — po tuhomodrom, šíro-šíre — šírošíre, uhľo-čierne — uhľočierne, kúpno predajná zmluva — kúpnopredajná zmluva.

11. Podobu zámen: jako, jaký meníme na: ako, aký. Zámeno jenž a jeho tvary nahrádzame tvarmi vzťažného zámena ktorý: z jehož — z ktorého, ňouž — ktorou, k nejž — ku ktorej.

12. Zmenili sme aj niektoré tvary prídavných mien: energičný — energický, vyrečené — vyrieknuté, opŕchle — opŕchnuté, vpadlá — vpadnutá, stuhlý — stuhnutý, omrzlý — omrzený, zbiednelý — zbiedený, podnapilý — podnapitý, vražedlný — vražedný, a pod.

13. V niektorých prípadoch zasiahli sme aj do slovníka a odstránili sme bohemizmy, niektoré knižné a zastarané slová: Zlobiť sa — hnevať sa, zlobne — zlostne, svobodný — slobodný, zalhať — zaluhať, štkanie — vzlykanie, dárky — darčeky, pečlive — starostlivo, docela — celkom, sprostený — zbavený, octla sa — ocitla sa, stydiť sa — hanbiť sa, vyprosťovať — vyslobodzovať, barva — farba, úkol — úloha, štveračivo — huncútsky, tázavo — spýtavo, veliký — veľký, pod vlivom — pod vplyvom, rozvrzaný — rozvrzganý, vražedlný — vražedný, rozmluva — rozhovor, odmluva — odvrávanie, potácať sa — tackať sa, drúbež — hydina, netrpelivý — netrpezlivý, nenie — nie je, nemluvný — nevravný, unylé — clivé, bytnosť — bytosť, čar — čaro, čbánok — džbánok, nervne — nervózne, dlieť — zostávať, potkať — stretnúť, pozyv — volanie, opravdove — opravdivo, v duševnej rozstrojenosti — v duševnom rozpoložení, čakáleň — čakáreň, citeľný — citlivý, poňať — pochopiť.

Odstránili sme aj niektoré rusizmy, ktoré znejasňovali text, napr.: dejstvovať — účinkovať, nasladenie — pohoda, pocit.

14. Do syntaxe sme zasiahli iba zriedkakedy, a to zväčša úpravou slovosledu. Menili sme nesprávne postavenie prívlastku a slovesa, najmä na konci vety. Do vetnej skladby sme hlbšie zasiahli celkom ojedinele, a to len vtedy, keď ťažkopádna väzba znejasňovala zmysel vety.

15. Napokon odstránili sme tlačové chyby, napr.: zdolala — zvolala, a pod. a upravili interpunkciu podľa súčasných noriem a zjednotlili sme úvodzovky.

Ukážkovo sme uviedli zásahy, ktoré sme urobili do textu Podjavovorinskej poviedok. Pri úprave usilovali sme čo najviac zachovať autorkin štýl, vetnú stavbu, jej jazyk. Mali sme na zreteli autorkinu jazykovú a štylistickú osobitosť, aj dobu, keď tieto prózy vznikali, no na druhej strane usilovali sme zladiť text s dnešnou spisovnou normou, odstrániť niektoré, „kazy“ a urobiť Podjavorinskej prózu čo najčitateľnejšou.

Jozef Gazdík