ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Zuza, čo sa tak pomaly vlečieš?“

Mladé dievča, ktorému tieto slová platili, nič neodvetilo, len zrýchlilo krok, až dostihlo dvojkolesovú rozvŕzganú káru, ťahanú veľkým čiernym, huňatým psom. Popri ňom kráčal Mišo Mikula a pomáhal mu ťahať za tlstý, cez plece prevesený motúz. Za károu, rozličnou batožinou naloženou, kráčala jeho žena, sklonená, bez slova pozerajúc na prašnú cestu, vinúcu sa dolu vŕškom k dedine, roztratenej v neveľkej kotline; kráčala so sklopeným zrakom, nepozorujúc krásu okolia. Zato dcéra Zuzka všímala si jej tým viac. Jej tmavé oči bystro behali po zelenom poli, po vŕškoch, obtáčajúcich zo všetkých strán dedinku, ku ktorej sa práve poberali. Kráčala už teraz zároveň s rodičmi, pridržujúc ľavou rukou káru. Chvíľami podniesla ohorenú a až po lakeť obnaženú ruku k očiam, chrániac ich tak proti bleskom zapadajúceho slnka. Jeho posledné lúče padali na vŕšok, pod ktorým beleli sa čistunké domčeky mrázovské, všetky kryté slamenými strechami. Z komínov vystupoval modrastý dym a stlal sa ponad dolinku, napomáhajúc v nej nastávajúci súmrak. Na tvári Zuzkinej, slnkom do barnava opálenej, zjavil sa pri zbadaní toho obrazu radostný úsmev. Jej plné červené pery zostali máličko otvorené, odhaliac dva rady drobných bielych zúbkov. Krátka sukienka a modrá zástera, na boku vypätá, opálali sa okolo zaprášených bosých nožiek.

,Či ma poznajú doma?‘ dumala Zuzka, kráčajúc, rukou o rebrinu opretá, s málovravnými rodičmi. ,A ako asi vyzerá naša chalupa? Nebol by div, keby bola spadla za tie dva roky, čo sme neboli doma… Ba ozaj, čo povie Samko, keď ma zase uvidí? Oh — ten sa už iste oženil…‘ rozmýšľala ďalej, a mimovoľne sklonila hlavu, ,oženil sa a na mňa si viac ani nezmyslel — — a predsa kedysi povedal, že by ma rád…‘

Zasmiala sa potuteľne a hrdo vztýčila hlavu. Jej oči divno sa zaleskli. ,Nech!‘ hodila hlávkou, zahalenou v kartúnový, neveľmi čistý ručník. ,Čo ma po ňom! Nie je ani trochu pekný: taký malý, nahrbený a dlhé vlasy. Ten lajdák Ištván je inakší!…‘

„Čo sa vždy smeješ, Zuzka?“ — spýtala sa jej matka, podvihnúc k nej tvár, tienenú červenkastou šatkou. Bola to tvár samá vráska, s nízkym čelom a širokými ústami, hoci nemala ešte viac než štyridsať rokov. No vyzerala oveľa staršia v ušpinených šatách, nedbalo visiacich na jej chudom tele.

„A nič, mamička. Len tak mi čosi prišlo,“ odvetila Zuzka stručne; „som rada, že prídeme dnes na noc do svojho, a že si trochu odpočinieme.“

„No veď!“ prisviedčal Mikula už teraz mäkším hlasom a pošinul si obšúchaný klobúk na ľavé ucho. — „Hneď zajtra pôjdem nakúpiť javoria a budeme robiť riad. Na žatvy pôjdeme zas dolu na Pešť.“

„Ja by som myslela, aby sme išli preč až na jeseň,“ hovorila Mikulová, „dosť sa natúlame od roka do roka po svete, až to človeka už počína mrzieť. Ja by som radšej zostala navždy doma!“ riekla živšie a usmejúc sa mdlo, zahľadela sa na dedinku.

„Doma! A kde? Snáď v tej roztrhanej búde?“ rozhorlil sa Mikula. „Čochvíľa zrúti sa ti ostatný došok na hlavu, ak ešte aký zostal. Ani okna dobrého, ani dvier — no nič!“

„Dobrá bola tá chalupa, starý, dobrá!“ — vzdychla žena; „škoda ju bolo nechať tak zapustnúť a dvor trávou zarásť. Keby nie tej nešťastnej myšlienky, ísť do sveta, mohlo nám v nej byť ani v teplom hniezde!“

„A — čo! Ja som doma, kde prídem; však každý kúsok zeme je boží. Už som zvykol na túto káru, a ťažko by mi bolo sedieť na jednom mieste. A, chvalabohu, vyživíme sa i takto poriadne; aj teraz máme pár groší usporených.“

„A veď by ste vy, mamička, mohli doma ostať, a ja s tatíčkom by som išla do sveta,“ ohlásila sa Zuzka, ktorá až doteraz mlčky naslúchala rozhovoru rodičov a začínala rozumieť túžbe matkinej po tichom domove. „Ja som mladá, urobila by som aj za vás, a vy by ste si odpočinuli…“

„Čo by som si počala bez vás?“ hovorila smutne, „bolo by mi clivo za vami, a ešte by som sa sama pustila do sveta…“

Mikulová utíchla a sklonila hlavu, v ktorej mihali sa rozpomienky na minulosť. Už od dvanástich rokov vracajú sa raz-dva do roka touto cestou do dedinky Mrázovce zo svojich potuliek ,svetom‘. Pobudnú dva-tri týždne v malej svojej chalupe, za ten čas nastrúhajú varešiek, napletú opálok, a keď začne sa Mikulovi a dcére cnieť za ,svetom‘, pustia sa s výrobkami svojich rúk do ďalekého kraja. Už viac ráz prešli tak Rakúsko; — ba chodia aj dolu za Pešť, k Tise. Pred šestnástimi rokmi prisťahovali sa do Mrázoviec z Považia, kúpili si od obce kúsok pasienka a vystavili si — ako Cigáni — za dedinou malú chalupu. Prečo sa vysťahovali z niekdajšieho bydla, odkiaľ sú, nikto neznal. Mrázovčania chovali sa k nim sprvu pekne, blížili sa im — zo zvedavosti. Ale s málovravným Mikulom a jeho tichou ženou nebolo žiadnych stykov. Zato prenasledovali ich posmechom; a keď o pár rokov Mikulovci počali svetáriť, mienka spoluobyvateľov stala sa im veľmi neprajnou. Obzvlášť odkedy počala preskakovať povesť, že Mikula kedysi túlal sa s komediantmi. Už to dostačilo, aby sa Mrázovčanom objavili v divnom svetle. Bohzná, čo to za ľudia, keď nežijú ako iní doma, ale túlajú sa svetom za neistým chlebom, a bohzná, aké ,vedmá‘ a bosoráctva naučili sa pri komediantoch! Preto, keď sa Mikulovci na čas vysťahovali do sveta s károu a psom, nikto by sa nebol za nič zblížil k slabo zamknutej chalupe. Mikula so Zuzkou smiali sa predsudkom dedinčanov, ktoré voči nim prechovávali; ale Mikulová niesla to veľmi ťažko, a časom stala sa ešte zádumčivejšou. Ale čo by aj boli doma robili? Statku nemali ani chvosta, ani rolky, a vo svete predsa vyrobil sa groš. Žili skromne; Mikula časom nedoprial si ani pálenky, zhŕňajúc grajciare do hodného vymasteného mieška. Ten miešok nosil na hrdle uviazaný, a jeho žena zase opatrovala kľúč od chalupy. Jeho povzbudzoval miešok k ďalšiemu svetáreniu a v nej kľúč budil ustavičnú túžbu po domove.

Medzitým už došli k prvým domcom mrázovským. Z dedinskej veže zaznel vážne zvon. Mikula rýchle sňal klobúk, jeho žena zopäla ruky, šeptajúc modlitbu. I Zuzka zvážnela. Všetkým sa zdalo, akoby zvuk zvona hovoril k nim hlasom dobrého priateľa. Samého Mikulu, ináče neprístupného, ovanuli príjemné pocity. — V dedine bolo živo: ľudia vracali sa z poľa domov, i pastieri priháňali statok z paše. Malé deti, boso, v krátkych košieľkach, behali s výskotom po prašnej ceste a hádzali prach jedno po druhom. Zuzka zvedavo hľadela na známe domky — zvlášť zostrila sa jej pozornosť pri veľkom dome, nachádzajúcom sa pri obecnej studni, z komína ktorého vystupoval dym. Vráta boli otvorené — na dvore stálo hospodárske náradie; ktosi tam vypriahal pár sivých volkov, a nôtiac si pritom akúsi piesenku, odvádzal ich do stajne. Zuzka zastala na okamih a zahľadela sa naňho, ale vo večernom súmraku ho nemohla poznať. ,To je iste Samo,‘ pomyslela si, obzerajúc sa ešte na dom, ,alebo to bude nejaký paholok; Samo, ak je ženatý, by si nespieval…‘

Pri studni stál hlúčok žien a dievčat, naberajúcich vodu do čisto vydrhnutých putieň. Smiali sa, štebotali, no keď uzreli divný povoz, razom zmĺkli a zostrčili hlavy dovedna, nedôverčivo obzerajúc si rodinu Mikulovie. „Pozrite, to sú Mikulovci!“ zvolala ktorási z nich. — „Aha, to tí tuláci!“

Mikula nevšimol si poznámky žien, jeho žena vzdychla, neopovážiac sa ani hlavy pozdvihnúť, Zuzka vzpriamila sa hrdo a usmiala sa. Teraz zabočili do úzkej postrannej uličky, pomedzi stodoly v humnách postavené. Tu zatáčala sa dedinka okolo hodného vrchu. Pod ním, ba trochu na jeho svahu, túlila sa chalupa Mikulovie. Bola malá, s dvoma na juh obrátenými okienkami, s nízkymi dverami a strapatou rozvláčnou strechou, na ktorej mach a netresk trochu udržovali spráchnivené dosky. Pred oknami bola kedysi záhradka; teraz tam rástla pŕhľava a bodľačie. Z plota zostali iba dva-tri koly latou spojené a trochu raždia. Mikula zatiahol káru ku dverám a zastal. Zuzka hneď vybehla k oblokom a odpratala z nich surovú tehlu, ktorou boli zastavené. Mikulová zažala kúsok sviečky, ktorú snáď schválne kúpila k tejto chvíľke, a vytiahnuc zo záňadria kľúč, odomkla ťažký zámok na dverách. V pitvore zapáchalo potuchlinou, bolo v ňom chladno a najväčší neporiadok. Po zemi roztrúsená slama, v jednom kúte stálo pár otiepok, v druhom stará, črvotočinou prežratá skriňa „žiglou“ zvaná. Spod nej trčala zodratá metla a sáry starých čižiem. Na ohništi bolo zložené trochu riadu, panva s odrazenou nohou a hrniec s bielou hlinkou a štetkou, ktorou nebielilo sa už pár rokov. V izbe tiež nebolo žiadneho náradia, iba z pár dosiek zbitá posteľ, lavice okolo stien a skriňa, slúžiaca za stôl. Na jednej stene viselo pár džbánkov, prachom zapadnutých. Celé siete pavučín rozpriadli pilní pavúci po tle ,roštu‘ a ,fogaši‘. Hneď sa schytili do usporadovania; Zuzka vymietla izbu, vynášala slamu z pitvora pred dvere, a Mikulová celá oživená zvŕtala sa po izbe a ukladala z káry mužom donášanú batožinu do skrine. Bol to celý ich majetok: niečo vrchných šiat, bielizne, V mechu dve podhlavnice, kuchynský riad, pozostávajúci z hrnca, panvy, misy a troch lyžíc. Viacej nepotrebovali; vo ,svete‘ viedli život celkom kočovnícky: kde prišli, hoc i pod holým nebom, uvarili si trochu jedla, spali často i v poli, alebo v stodole, pod šopou. Za nocľah zriedkakedy platili — to priečilo sa Mikulovým gazdovským zásadám. Vždy hľadel stroviť čo najmenej, tvoriac v tom zvláštnu výnimku medzi ,svetármi‘, ktorí väčšinou žijú len ,deň ku dňu‘. Pilne zhŕňal do koženého mieška, ním odôvodňujúc pred ženou svoju záľubu svetárenia.

Po skromnej večeri, pozostávajúcej z chleba, upravili si spoločné lôžko v pitvore na zemi a uložili sa na odpočinok. Zuzka nemohla usnúť — vstala z lôžka, sadla si na vysoký prah pitvora a, objímajúc kolená rukami, zahľadela sa do šerej noci. Zamyslela sa o svojom živote, ktorý strávila zväčša vo svete. Od desiatich rokov, čo môže sa pamätať, chodí s rodičmi, navracajúc sa len na pár týždňov do tejto chalupy na veľké naliehanie matkino. Tu necítila sa tak dobre ako vo svete: hoci nikomu tu neublížila, predsa dievčatá bočili od nej a všetci ľudia akoby ňou opovrhovali. Avšak vo svete ju všade mali radi. Vedela, že ju prezývajú tuláčkou, ba i ,bohyňou‘, a preto nenatískala sa im. Mimo kostola nechodila nikde. Iba posledný raz, keď bola doma, zašla na muziku, vyzvaná Samkom, ale zariekla sa toho: matka Samkova, zato, že on s ňou tancoval, verejne jej nadala, zapovediac jej ,zvádzať‘ syna. Ale on vzdor tomu predsa zastavil sa raz pod ich oblôčky. Zuzka usmiala sa ešte i teraz, keď si pomyslela, ako sa hnevali dievčatá v dedine, keď sa prezvedelo, že ju Samko Melanovie, dosť majetný mládenec, a čo viac, samotný gazda, rád vidí. Bolo to síce len pár dní — — ona odišla s rodičmi do sveta, bez rozlúčenia, odvtedy ho nevidela, a vo svete, v dojmoch nových a nových, temer zabudla naňho. Len dakedy obnovila sa rozpomienka naňho, keď matka pripomenula malú chalupu, alebo keď napadlo jej porovnať Štefana so Samkom. So Štefanom poznala sa v Rakúsach, on tiež ,svetáril‘ — predával kuchynské a vačkové nože a tak sa ich cesty často a nie čírou náhodou stretali. Zuzke páčil sa driečny šuhaj, ale viacej ľúbila slobodu, než by sa bola viazala k nemu. To zdedila po otcovi. Bola nestálej povahy, nesústredenej mysle, ustavične žiadajúc si nové dojmy, nové vzrušenie, ktorým by sa zaoberala jej myseľ. Matku to často rmútilo, že sa v tom tak veľmi podala na otca. Kým ona priala si tichý kútik chalupy, teplé ohnisko, zatiaľ otec s dcérou hnali sa za akýmisi neistými túžbami — —

Zuzka v myšlienkach pohrúžená položila hlávku na zopäté ruky a ani nezbadala matku, ktorá medzitým vstala a priblížila sa k nej. Až keď si sadla povedľa, ustrašeno pozrela na ňu.

„A čo vy nespíte, mamička?“ spýtala sa jej ticho, nechtiac zobudiť otca.

„Nechce sa mi spať; som rada, že som doma, a preto nemôžem usnúť. Rozmýšľam si, ako by nám bolo dobre tu doma, keby tatíčko chceli ostať! Vidíš, Zuzka: svoje je len svoje, a moja mamička vždy hovorievali, že ten človek je šťastlivý, ktorý v pokoji tam môže umrieť, kde sa zrodil. Chúďatko, keby boli vedeli, ako to so mnou bude!…“

„A dávno už, čo umreli?“ pýtala sa Zuzka, aby čosi riekla.

„Veru dávno — hneď ako si sa ty narodila; potom sme sa sem prisťahovali z našej dediny. Vtedy sme mali v Okružnom pekný statoček aj domec, ale po ich smrti, akoby to všetko na vietor uhodil. Role pobral žid na dlhy, dom spustol, lebo sme neznali s tvojím tatíčkom hospodáriť, keď on bol vždy len ,do sveta‘. Tak sme sa sem presťahovali, lebo sme tam nemali od ľudí pokoja… Mamička už vtedy boli dva roky v zemi: umreli, chudera, od žiaľu, keď videli, že začína sa na mne vyplňovať tá kliatba…“

Mikulová umĺkla a zložila ruky. Zuzkine temné oči zväčšili sa divným úžasom. Nikdy ešte nevidela svoju matku takú rozžialenú ako po týchto slovách, a ani takú zhovorčivú, čo sa týkalo jej minulosti.

„Veru tak,“ pokračovala Mikulová, zakrývajúc sklonenú tvár rukami. „Oni tuším vedeli, ako to bude so mnou, a predsa neposlúchla som ich, keď chceli, aby som sa za iného vydala… Ešte pred smrťou mi povedali: ,Vidíš, dieťa moje, ty nikdy nebudeš mať život pokojný, lebo tá kliatba starej opustenej matky, ktorú v zúfalstve vyriekla, nikdy nedá ti pokoja.‘ A mali pravdu: od ich smrti blúdime po svete ako tuláci, nemajúc stáleho miesta, lebo tá kliatba prešla i na tvojho otca i na teba…“

Zuzka striasla sa a prestrašene hľadela na matku, schúlenú na prahu a rozsmútenú spomienkami.

„Poznala si starú Králikovú?“ — opýtala sa zrazu Mikulová, živo podvihnúc zrak k dcére, a keď tá pokrútila záporne hlavou, pokračovala: „Veď ozaj, zabudla som, že si ty tu vyrástla. Bola vdovou a bývala v Okružnom hneď blízko nášho domu. Nemala nikoho, iba syna, Janka, ktorý bol jej pravou rukou, jej podporou. Bol poslušným, poriadnym synom, a bol aj pekný, veľmi pekný —“

Mikulová zastala, nevediac ako pokračovať, a nahla sa stranou do pitvora, naslúchajúc za chvíľu pravidelnému oddychovaniu spiaceho Mikulu.

„Bola som o niečo mladšia ako ty teraz, keď sme sa s ním zasľúbili. On chodieval už predtým často k nám; moja mamička boli tiež vdovou, ale nám bolo dobre. Janko ma mal rád — tak rád, že ani žiť nemohol bezo mňa. A iste by sme boli bývali šťastní spolu, keby som nebola poznala tvojho otca. Prišiel do našej dediny — bohzná odkiaľ — s komediantmi, s ktorými sa túlal svetom. Dosiaľ neviem, ako sa dostal k nim! Komedianti bavili sa tu za týždeň, a za ten čas sme sa poznali. A to bolo moje i Jankovo nešťastie. Bola som vždy veselá, živá, Janko tichý, málovravný, a preto sme sa častejšie nepohodli. Mikula bol taký, akého som si vždy v mysli predstavovala: veselý, žartovný, ľahký, ľúbiaci tanec a zábavy. Sotva som ho videla, hneď mi napadlo, že nemám Janka tak rada, a že som ho ani nikdy opravdive neľúbila. Vyznala som sa mamičke, že ak ma budú zaňho nútiť, utečiem s Mikulom a s komediantmi. Tá, chudera, plakali — Janko zúfal; ale nemohli si pomôcť. Komedianti odišli, Mikula zostal u nás, a o tri týždne sme mali svadbu. Janko zmizol… Keď sme išli od sobáša, stretli sme ľudí, ktorí ho niesli: našli ho vo Váhu utopeného… A jeho matka vtedy ma prekliala, abych nemala nikdy pokoja, ani ja, ani moje deti; lebo len ja som bola príčinou jeho smrti, ja vzala som mu ľahkomyseľne život, a ju pripravila o jedinú podporu v starobe. A jej kliatba sa vyplnila, lebo s týmto na svedomí šťastná som nikdy nemohla byť! Mamička umreli, ľudia ma nenávideli, a muž, ten nemal chvíle pokoja, až privolila som na tento život. Keď sme vo svete, žiada sa mi domov, a keď som pár dní tu, už zase rada by som preč, lebo tie slová, tie mi ustavične hučia v ušiach.“

Mikulová zastrela tvár rukami a pustila sa do kŕčovitého plaču. Zuzka ju objala a pritúlila sa úzko k nej. Až teraz si porozumeli — a po prvý raz v živote zaplakali spolu. Dlho tak sedeli v objatí, až Zuzka temer násilne uložila matku na lôžko. Sama znovu sadla si na prah a rozmýšľala o matkiných slovách, o kliatbe, ktorá podľa matkinej mienky, ich prenasledovala. ,Ktozná,‘ podumala po mnohom rozmýšľaní, ,či mohli by mať ľudské slová taký účinok! To iste prišlo len tak, že chodíme do sveta — — však aj iní ľudia chodia. A tatíčko už za slobodna boli navyknutí, nuž preto teraz nemôžu zabudnúť…‘

A to ju uspokojilo. Zopäla ruky a, hľadiac hore k zatemnenému nebu, počala sa modliť. Bola tichá, vlažná májová noc — dovôkola ticho, len dolu od cesty znelo chvíľami hlasnejšie glgotanie potôčika. Na nebi kde-tu trblietala sa hviezda. Mikula spal tuho, chrápuc, a jeho žena chvíľami strhávala sa zo sna, slabo postonávajúc. V dedine hlásnik hlásil jedenástu, zaťahujúc trasľavým mekotavým hlasom. Kdesi neďaleko ozýval sa vravot a rozpustený smiech, a hneď vznikla ozvena blížiacich sa krokov. Zuzka zatajila dych — poznala, že sú to mládenci idúci z vohľadov a šantujúci po ulici a tušila, že zo žartu blížia sa až sem. A skutočne, smejúc sa a šeptajúc, zastalo si viacej postáv pod oblok. Zuzka vstala, priložiac pravý ukazovák k ústam — nocou ozval sa ostrý, prenikavý hvizd; v tom okamihu zrútilo sa čosi náramne veľké a čierne z povaly a vrhlo sa medzi zvedavcov. Tí, na smrť poľakaní, rozpŕchli sa na všetky strany, sprevádzaní zlostným smiechom Zuzkiným. Mikula sa vzchopil, no uspokojil ho dcérin výklad. Veľký čierny pes pritúlil sa k nej. „Tak, Pozor,“ šeptala, hladiac ho lichotivo po dlhej srsti, „už môžeš ísť spať!“ Pes, akoby bol porozumel, vyskočil na káru, z nej na nízku povalu a uložil sa tam do slamy.

„Chudera mamička!“ zašeptala Zuzka, ukladajúc sa na slamu vedľa rodičov, a zaborila hlávku do plachetky.