ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Novela)

Prešlo temer desať rokov od chvíle, keď Ivan Pustaj vstúpil po prvý raz na pôdu tohto mesta. Za tých desať rokov prešiel nesčíselne ráz po chodníku popred kaviareň Lýra. No hoci bol — najmä v určité časy — usilovným návštevníkom kaviarní, nepamätal sa, že by bol sem niekedy vstúpil. A predsa zakaždým, keď mu prišlo tade prejsť, nečakane sa ho zmocnil čudne nepríjemný pocit. Nemal poňatie o pôvode tohto pocitu, preto zakaždým, keď sa vynoril z jeho podvedomia, začudoval sa trochu nad jeho neochabujúcou pružnosťou a stálosťou.

Dnes popoludní, znechutený väčšmi než inokedy celým svojím doterajším životom, vytratil sa Ivan Pustaj nepozorovane z domu. Vošiel na chvíľu pod viechu a vypil postojačky medzi kočišmi, robotníkmi a drobnými úradníkmi, práve sa vracajúcimi z práce, dva razy po deci vína. Potom v ľahkej a príjemnej otupenosti, ktorou naň zapôsobil alkohol, blúdil asi pol hodiny po uliciach. Nevnímal pritom temer nič z predvečerného ruchu hlavného mesta. Presnejšie: nevnímal pestré detaily tohto ruchu a neznepokojoval sa, ako inokedy, ich krikľavými kontrastmi. Život mesta doliehal k nemu akoby z diaľky v utišujúcej, kolembavej syntéze. Padlo mu prosto dobre dať sa unášať prúdom ľudí po námestí. Zahlušilo to v ňom na chvíľu pocit samoty, potrebu rozmýšľať a hľadať si vlastnú cestu. S neuveriteľnou ľahkosťou, temer so zavretými očami, akoby nadnášaný mohutnou silou ľudského davu, kráčal po ľavej strane chodníka a vychutnával s pôžitkom svoj nový pocit. Spomenul si, že včera pred spaním čítal slová, ktoré sa podivuhodne s týmto pocitom zhodovali: „Nikdy nebyť sám, žiť vo veľkých húfoch… nikdy nemyslieť.“ Toto sú vraj tri výsady moderného človeka, ktoré vysvetľujú (domýšľal si Ivan) úspechy dnešných davových hnutí. Odkiaľ však Alexis Carrel, od ktorého slová pochádzajú, vedel o príjemnosti týchto výsad? O ľahkomyseľnosti, s ktorou človek opúšťa svoju samotu, vzdáva sa svojej osobitosti a stáva sa poddajnou súčasťou bezmyšlienkovitého húfu? Nie je i sám pán Alexis Carrel len súčasťou tohto húfu? Inak nemožno si vysvetliť jeho bystrý postreh a znamenitú informovanosť o príjemnostiach života človeka davového.

V Ivanovi Pustajovi vzbudzujú tieto jalové myšlienky novú vlnu odporu. Ako vlak na nesprávne postavenej výhybke vyšinul sa nimi náhle jeho duch z predošlého príjemného stavu (ktorým pán Carrel tak pohŕda) a vystrčil ho surovo na okraj chodníka. Cítiac za chrbtom škodoradostné pohľady z ľudského davu, postál tam chvíľu v trápnych rozpakoch a nepríjemnom zahanbení. Prežíva svoj nový stav ako hrubú osobnú urážku, ako výsmech tej ochoty, s ktorou sa ešte pred chvíľou — on, Ivan Pustaj — chcel začleniť do tupého, bezmyšlienkovitého húfu. Nervózne vyčkal na zelené signalizačné svetlo, ktoré uvoľnilo prechod na druhú stranu námestia, prešiel pomedzi stánky s jarným ovocím a zeleninou a zastal pred kaviarňou Lýra.

A tu oznove — ako korkový panáčik — vynoril sa nad hladinu jeho podvedomia známy nepríjemný pocit. Ivan Pustaj sklonil poslušne hlavu, palcom a ukazovákom stisol si koreň nosa a mocným úsilím vôle usiloval sa skoncentrovať myšlienky k tomuto pocitu. Musí byť v jeho minulosti, v dávnej nejakej príhode, v zabudnutom zážitku niečo, čo toto všetko odôvodňuje, čo ho vyruší z pokoja, kedykoľvek sa ocitne v blízkosti kaviarne Lýra. Nemôže si však za svet spomenúť, že by tu bol niekedy býval.

Zrazu však upúta jeho pozornosť neurčitá, ale podivuhodne nástojčivá predstava: sprvoti je to len ľahké šteklenie obrazivosti, zvoľna sa však jeho pozornosť zaostruje na geometrický obrazec v tvare veľkého L, ktorý postupne oživuje a zaľudňuje sa neznámymi osobami. Poznáva pôdorys nejakej miestnosti. V jej dlhšom ramene je niekoľko ošúchaných biliardových stolov a napravo odo dverí dámska kapela. Čierna naolejovaná podlaha, mramorové stoly a secesné lustre. Vypĺznutý, luetický čašník motá sa s námahou pomedzi stoličky, obsadené bizarnými príšerami, vytiahnutými zo samého dna klzkej a páchnucej noci. V kúte miestnosti na plyšovom divániku sedí on, Ivan Pustaj, a objíma akési rozpálené chvejúce sa ženské telo…

Celá táto predstava je celkom neskutočná. Akoby ju videl v ťažkom sne. A predsa rozoznáva v nej napokon všetky detaily a môže do nej bez námahy lokalizovať všetok ten nepríjemný pocit, čo sa ho zmocňoval, kedykoľvek tadeto išiel. „Rozhodne,“ uvažuje Ivan Pustaj, „stalo sa tu čosi osudové, čo malo hlboký význam v mojom živote. Treba vyskúmať, kedy a za akých okolností sa to stalo. A hlavne treba zistiť, či som bol osobne pri tom, alebo či sa všetko odohralo bez mojej účasti. Nič z toho nie je totiž isté a je možné, že terajší môj stav má niečo spoločné s tými telepatickými či psychometrickými úkazmi (nevyzná sa v terminológii okultných javov), ktoré sa vraj v zárodkovom stave vyskytujú u každého z nás. V každom prípade rozhodne stojí za pokus overiť si aspoň predstavu o tvare a výzore miestnosti.“

Ivan Pustaj, nepopustiac ani za mak z presvedčenia, že podniká čosi osudové, prestúpil prah kaviarne Lýra.

Sotva sa však rozhliadol po miestnosti, zmocnila sa ho neistota a nepokoj. Nebyť toho, že bol pripravený na prekvapenie, bol by sa istotne vrátil. Kaviareň bola totiž celkom prázdna. Len v najvzdialenejšom kúte pohla sa mu v ústrety neochotná figúra čašníka. Jediným žmurknutím oka zistil, že z tejto strany nehrozí mu predbežne nebezpečenstvo, pretože podľa rýchlosti, s akou čašník vykročil, potrvá aspoň pol storočia, kým sa k nemu priblíži na dosluch. Kútikom oka postriehol však súčasne akési hmýrenie po svojej pravej strane. Obrátil sa o deväťdesiat stupňov a stretol sa s vyplašeným pohľadom asi piatich párov očí. Oči patrili hŕbke rovnako oblečených slečiniek, ktoré sa náhlivo usilovali zaujať na vyvýšenom pódiu v pravom kúte miestnosti nejakú spoločensky prípustnejšiu skupinu. Jedna z nich sedela dosiaľ na piane a práve pri Ivanovom príchode sprobúvala vari z dlhej chvíle založiť si nohu za krk. Nakoľko mohol Ivan diskrétne zistiť, nemohla teraz nijako rozmotať pozapletané údy. Niekoľko ráz pritom zavadila nohou o klávesnicu piana, čo zakaždým ešte väčšmi poplašilo vynáčenú skupinku.

Ivan Pustaj sa tváril, že toto uvítanie ho nijako neprekvapuje. Nasadil si na tvár masku meravej povznesenosti oproti podobným spoločenským zábavám a sadol si k stolu uprostred miestnosti. Postava čašníka pohybovala sa dosiaľ kdesi ďaleko na šedom horizonte a päť grácií na pódiu sa konečne usadilo spôsobne, tvárou k Ivanovi a s rukami v lonách ako previnilé dievčatká, ktoré chcú napraviť zlý dojem pred strýčkom, čo nosí vo vrecku bonbóny.

Od tej chvíle nič sa v miestnosti nedialo. Jediná myšlienka, na ktorú sa Ivan za dlhý čas zmohol, bolo vedomie, že je tu dnes prvým hosťom. Pretože nemal skúsenosti, ako sa má správať prvý hosť, aké sú jeho práva a povinnosti, boli jeho pocity náramne trápne. Nebol si napríklad istý, či nie je zvykom, aby prvý hosť dal sa do známosti s personálom. Začal o tom vážne uvažovať a podíval sa smerom k pódiu v nádeji, že sa mu odtiaľ dostane potrebné povzbudenie alebo pokyn. A hľa, temer všetkých päť grácií uvítalo jeho pohľad so zrejmým pochopením. Zbieral už odvahu odpovedať na niektorý z piatich jednoznačných úsmevov, keď náhle prerušil sľubný začiatok nový, celkom nečakaný pohyb jednej z hudobníc: vyvalila najprv na Ivana oči, potom zhíkla a súčasne nadskočila na stoličke a napokon si začapila rozjavené ústa dlaňou, aby zadusila ďalšie výkriky hrôzy či prekvapenia, či čo dočerta sa to z nej chcelo vyvaliť. Ivan Pustaj sa na ňu podíval so záujmom, pretože sa mu zriedka stávalo, aby ženské dostávali pred ním tanec svätého Víta, no nevedel si spomenúť, že by ho táto tvár bola niekedy pristihla pri vraždení novonarodeniatok alebo podpaľovaní chrámov. Zatváril sa preto urazene a odvrátil zraky od pódia. No kútikom oka sledoval ďalej vývin vecí na pódiu. Prekvapenie na tvári hudobníčky bolo zrejme nestrojené. Mohla si ho, pravda, s niekým zmýliť. No i to bolo nepravdepodobné; nepodobal sa predsa ani jednému z populárnych vlamačov. Pravda, človek nikdy nevie… Jeho nepokoj vzrastal. Nepokladal však za taktické podívať sa ešte raz k pódiu, hoci zboku pozoroval, že sa tam rozprúdila pridusená a vzrušená debata. Hudobníčky zrazili hlavy dovedna a jedna z nich čosi horlivo vysvetľovala ostatným. Cítil na sebe skúmavý pohľad piatich párov očí, a hoci netušil, z čoho ho obviňujú, dotýkal sa ho v zátylku takým nepríjemným šteklením, že začal strácať trpezlivosť. Má vari vstať a odísť? Bolo by to najrozumnejšie, no cítil by sa ako zbabelec. (A pre tie na pódiu by ním bol istotne tiež.) A dosiaľ si ani nič neobjednal. Čašníkovi naskytla sa na ceste k nemu neprekonateľná prekážka: veľká mucha, mäsiarka, rozbzučala sa na jednom z oblokov a čašník, prejaviac nečakanú pohyblivosť, pustil sa za ňou. Uvedomil si zlostne, že musí vydržať a vyčkať na pokračovanie rozruchu, ktorý vzbudil jeho zjav medzi piatimi družkami Apolónovými na pódiu v kaviarni Lýra. S rastúcim nepokojom zbadal, že po chvíľkovej paráde jedna z nich vstala a zmizla za ťažkým závesom, zakrývajúcim vchod do nejakej bočnej miestnosti. To zrejme znamenalo strategickú zmenu v situácii. Ivan uznal za potrebné obrátiť sa čelom k pravdepodobnému prekvapeniu i zvrtol sa na stoličke a zabodol vyzývavý zrak na pódium. S potešením konštatoval, že svojím nečakaným odhodlaním čeliť nebezpečenstvu tvárou v tvár spôsobil paniku u protivníka. Štyri múzy (piata bola dosiaľ za závesom) chvatne preskupili rozloženie síl, jedna z nich siahla v zmätku na klávesnicu piana a vyrazila z neho poplašný akord. Ostatné — ako na povel — vzali do rúk nástroje, a prv než sa Ivan stihol spamätať, rozľahol sa po miestnosti pekelný lomoz valčíka. Prišlo to tak náhle, že si Pustaj nevdojak spomenul na istú biblickú scénu a podíval sa s obavou na ťažký zamatový záves, za ktorým zmizla piata slečinka. A vskutku: v tú chvíľu rozpolil sa záves odhora nadol ako opona v chráme jeruzalemskom: malo nasledovať pukanie skál, trasenie zeme, hroby sa mali otvárať a telá z mŕtvych vstávať. No namiesto toho zjavila sa spoza rozhrnutého závesu tučná civilná tvár asi štyridsaťročného človeka. Zdalo sa, že ho vyrušili od večere, pretože si utieral chrbtom dlane zamastené ústa a nakláňal pritom ucho k slečinke, ktorá mu spoza chrbta dávala posledné pokyny, žmurkajúc významne smerom k Pustajovi. Človek spoza opony sa naň nedôverčivo podíval, vzápätí sa mu však tvár vyjasnila a celá zaokrúhlila ako vyleštená biliardová guľa. Vzal zo slečniných rúk akýsi zväzok papierov a bez rozpakov, s úsmevom, ktorý Pustajovi prezrádzal úmysel lapiť ho, Pustaja, do siete a tešiť sa dlho, s rozkošou jeho bezmocnému trepotaniu, zamieril rovno k nemu. Bruško sa mu pritom veselo natriasalo a krátke nôžky ťapkali po dlážke vo valčíkovom rytme. Obradne, akoby prichádzal s dôležitým poslaním, v mene všenárodnej inštitúcie, uklonil sa pred Pustajom a predstavil sa ako majiteľ kaviarne. Pustaj zamrmlal svoje meno a dotkol sa mäsitej, červenej dlane.

— Mám česť poznať vás dávnejšie, — usmial sa delegát. — Totiž presne od lanskej zimy, — pokračoval plynule a mäkko, akoby denne podobným spôsobom prekvapoval svojich hostí.

— Od lanskej zimy… hm? — zahmkal Ivan duchaplne.

— Áno, tak prosím, od lanskej zimy. Dúfam, že sa rozpamätáte na ten veselý večer…?

— Ehm…?

— Na ten veselý večer, keď ste ráčili poctiť svojou návštevou môj podnik. (Ivan sa znepokojene zahniezdil.) Boli ste vtedy veľmi veselý. Tam to zrkadlo by mohlo byť svedkom.

— Zrkadlo…?

— To zrkadlo a potom i luster a asi tucet rozbitých pohárov. Povedali ste veľkú reč, celý lokál vás počúval… A Irmuška si vám potom sadla na kolená…

— Prepáčte, — Pustaj sa začervenal, — úfam… úfam, že ste nemali veľkú škodu… Lenže naozaj, nepamätám sa…

— Neráčte sa unúvať. Človek ľahko zabudne… Istotne. Najmä, ehm, keď sa trocha zabaví. Spomeniete si však istotne aspoň, ehm, na Irmušku.

— Irmušku?

— Irmušku. Ona vám totiž písala, — otrčil Ivanovi zväzok papiera, ktorý držal v ruke.

— Písala? Irmuška? Prepáčte, naozaj si neviem spomenúť. Hádam si ma s niekým mýlite. Pokiaľ mi pamäť siaha, nekorešpondoval som si s nijakou Irmuškou.

— Ale ona s vami.

— Nie, neviem, nikdy som nedostal ani riadok od Irmušky.

— Pravdaže nie. Nedostali.

— Akože teda? Korešpondoval som si s ňou a nedostal som od nej ani riadok?

— Prepáčte, prosím; Irmuška bola naša… ehm, akoby som sa vyslovil… Irmuška bola trochu tento… — zakrútil si prstom na čele.

— Ach tak, — vydýchol si Ivan s uľahčením.

— …písala vám listy temer denne, ale ani jeden vám neposlala. Nemala hádam odvahu alebo nevedela vašu adresu. Tej noci, keď ste u nás, tento… rečnili, poplietli ste jej trochu hlavu a ona, chudinka, sa už z toho nikdy nespamätala. Hrala na husliach čím ďalej, tým clivejšie a pred troma mesiacmi umrela. Temer celý rok čakala na vás. Kedykoľvek sa otvorili dvere na lokáli, celá sa chvela a prestala hrať. Uznáte, nemohla to tuná dlho vydržať.

Majiteľ kaviarne sa odmlčal. Kapela vystihla náladu chvíle a spustila štýlové uplakané tango. Ivan sa bezcitne a s nepochopením podíval tým smerom. Mzikantky s desivou odvahou vytláčali zo svojich nástrojov ostatné kvapky citu. Zdalo sa, že každú chvíľu musia sa v tom žiali rozpustiť ako cukor v káve. Majiteľ načúval zbožne a nemo melódii. Keď sa skončila, poznamenal:

— To bola jej obľúbená pieseň: Smutná nedeľa.

Ivan sa cítil, akoby sa napil nasýteného roztoku sacharínu. Celá príhoda bola alebo hlúpy vtip, alebo si ho personál kaviarne poplietol s nejakým vytrénovaným herzenbrecherom. Pozrel sa skúmavo na majiteľa kaviarne a mal už na jazyku odpoveď na jeho nezmyselné a dotieravé táranie. Vtom však položil majiteľ kaviarne na stôl zväzok pozaliepaných obálok a prisunul ich k nemu.

— Tu sú tie listy. Dievčatá ich našli v jej pozostalosti. Prečítajte si ich, patria vám.

Ivan vzal do ruky objemný balíček papiera, zviazaný hodvábnou stužkou. Na vrchnej obálke bolo miesto adresy napísené neumelým písmom: „Môjmu najmilšiemu. V nebi.“

Znova tá chuť sacharínu.

— Áno, adresovala vám tie listy do neba. Krátko pred smrťou to tam napísala.

„Falošná adresa,“ pomyslel si Ivan sklesle. Po chvíli mlčania zišla mu na um spásna myšlienka. Chytil sa jej lačno:

— Ako však viete, že listy patria naozaj mne? Čím to môžete dokázať?

— Týmto, hľa, — a majiteľ kaviarne položil na stôl jeho, Ivanovu fotografiu. — Mala to uschované medzi listami.

Pustaj sa vyjavene zahľadel na obrázok svojej tváre, akoby ju nikdy dosiaľ nebol videl. Nie tak: akoby v jej známej podobe objavil náhle neznáme, odpudzujúce črty. „Podvodník? Zločinec? Vrah?“ vyvstalo mu v mysli s desivým otáznikom. „Tako vyzerá vrah?“ Obrátil fotografiu a čítal na rube: „Irmuške na večnú pamiatku noci z 21. na 22. januára.“ Poznával svoje písmo.

— A ukážem vám i jej fotografiu, či ju poznáte. — Majiteľ, plný ochoty, odbehol k jednému z okien a vybral spoza neho reklamnú fotografiu „dámskej kapely, ktorá denne vyhráva v kaviarni Lýra“. Podal mu ju vážne, no súčasne s pýchou znalca a majiteľa. — Hrajú tu už pol druha roka. Teraz je, pravda, kapela neúplná.

Šesť bezvýrazných, tuho vyretušovaných tvárí v strojených pózach. Objektív aparátu mal astigmatickú chybu: jedna z tvárí na kraji obrázka bola bizarne skreslená. Ivan si všimol s dôkladnosťou odborníka všetky detaily tohto skreslenia. Tvár, oči a ústa boli roztiahnuté do šírky a obrysy bližšie k okraju boli rozmazané. Pripomínalo to trochu fotografie zo špiritistických seansí; celá podoba akoby sa práve rozplývala a zmizla do iných sfér. Zamrazila ho myšlienka, že práve táto tvár mohla patriť tej, ktorá ho sem priviedla. Pohľadom na pódium a porovnávaním by to ľahko mohol zistiť. No nechce to vedieť. Nechce si obťažiť vedomie predstavou, ktorá by ho mohla prenasledovať cez celý život. Nebude ho však prenasledovať i takto? Vrátil fotografiu majiteľovi.

— Poznali ste ju?

— Áno, — povedal Ivan.

— A listy? Vezmete si ich?

— Vezmem…

Majiteľ mal zrejme chuť rozobrať celý príbeh od začiatku. Zažmurkal so zadosťučinením, že splnil poslednú povinnosť k bývalej zamestnankyni, a spokojne si pomädlil dlane…

— Mal som ju rád. Dievčatá ju pred smrťou opatrovali ako vlastnú sestru. Bola vždy taká prestrašená…

— Áno, — prisvedčil Ivan bezmyšlienkovite. — Áno…

Vstal a podával majiteľovi ruku.

— Už odchádzate. Azda by som vám ešte mohol niečím poslúžiť?

— Ďakujem, druhý raz. Prídem. — Nemotorne sa uklonil smerom k pódiu a zachytil odpúšťajúci pohľad piatich párov očí.

Listy pod pazuchou ho pálili, akoby tam niesol žeravú tehlu. Šiel s nimi najprv smerom k domovu. No pred bránou sa zastavil a vrátil sa do mesta. Kráčal k Dunaju. Zašiel doprostred mosta, vyčkal, kým nebolo nikoho nablízku, potom uviazal na stužku, ktorou boli listy stiahnuté, svoj ťažký kľúč od domovej brány a pustil balíček do vody. Oddýchol si a hľadel ešte chvíľu na hladinu rieky. Chcel už odísť. Tu sa však ukázalo, že kľúč nebol dosť ťažký, aby potopil všetok neznámy obsah listov: vyplával spolu s nimi na povrch a ony ho niesli zľahka a hojdavo po prúde, do mora, kde je hádam viac miesta pre to, čo sa nevmestilo do obyčajného ľudského srdca.