ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ábel Jariabek mal za sebou dva roky filozofie, keď sa po prázdninách, ktoré strávil pri ujcovi, rozhodol stať učiteľom. Ujec — odpoly notár, odpoly sedliak — nijako neprispel k jeho rozhodnutiu. Ujec bol obyčajný starý mládenec, dedinský inteligent, ktorý nachádzal jedinú zábavu v pití, preferansi a v poľovačke. Ani jeho dom, prepchatý jeleními parohami, nezvábil Ábela k tomuto rozhodnutiu. Ábel jednoducho videl po prvý raz dedinu zblízka. Očarila ho jej sviežosť, zdravie a prostota.

Život na dedine bol ako na dlani. Veľké problémy človeka zdali sa odrazu jasné a jednoduché. Celá dedina bola, hľa, upriamená k jedinému a spoločnému cieľu. Od jari do jesene mohol si krásne, ako na pretekárskej dráhe, sledovať beh priamočiarych udalostí.

Stačí, keď sa prejdeš večierkom pred Jánom Krstiteľom po temene kopca, ktorý je vyvalený nad dedinou ako okrúhly vykŕmený brav: dedina, prilepená zväzkom poľných ciest k pórom zeme, zdá sa ti vzorom sýtosti a zažívajúcej spokojnosti. Pri pohľade z temena kopca zdá sa ti dokonca, že sedliaci si prikovali tú spokojnosť deviatimi reťazami na štíty svojich chalúp. (Podobne ako si prikovala krásna kráľovná Mária Morevna strigôňa Koščeja Nesmrteľného v trinástej komnate.) Zdá sa ti, že sa spokojnosť usadila podľa spôsobu zrazenej rosy na strechy dvorov, steká odtiaľ do medzierok medzi dvormi i do tváre gazdinej nad sporákom. Vymoká z útrob zeme, vlieva sa do klasov, vonia zo smidky chleba, na noc sa uťahuje do priehrštia oddychujúcich sedliakov a tu v pokoji nocúva.

Ábel sa zoznámil s ľuďmi v dedine. Najmä akýsi Vinco Choma zo Sihote urobil naň hlboký dojem. Obľúbil si ho tak, že sa od neho temer neodlučoval. Chodieval s ním na pole, mal najlepší úmysel naučiť sa kosiť a namáhal sa osvojiť si drsnú Vincovu reč, jeho pomalú chôdzu i jeho hlbokú zbožnosť. Večerami vracal sa do chalupy na Sihoti, kŕmil s Vincom voly, česal teľce, večeral zemiaky s kyslým mliekom. Po večeri zapiekol si Vinco na fajku a sadol si k Ábelovi na prah. Kým Choma vyfajčil, poschodilo Ábelovi na um množstvo sentimentálnych plánov a predsavzatí, ktoré ho ukolísali do sladkého snenia. Z maštale ozval sa z času na čas zvonec, z kuchyne vystupovalo otvorenými dvermi príjemné teplo. Okolo domu z troch strán tiekol potok a jeho šumot, jednotvárna pieseň o zelenej farbe lúk a stromov, naplnil Ábelovu dušu hlbokým šťastím. Naslúchajúc mu, nevedel zadržať slzy, ktoré sa mu blahom drali do očí.

Ábel, slovom, dostal toho leta hotový záchvat dedinského sentimentalizmu. Bol by sa z neho azda vyliečil, nebyť dievky Emílie Dindeš.

Tejto sa raz, keď štôchala ľan (pričom sa musela veľmi zohýnať), zodvihli sukne trochu vyše kolien, takže Ábel, učupiac sa za ker, videl zreteľne práve tie jamky pod kolenami, v ktorých býva toľko záludnej nežnosti.

Vtedy nemal odvahu priblížiť sa k nej. Triasol sa iba za krom a červenal vzrušením.

Od toho času pásol však za dievkou a o niekoľko dní podarilo sa mu nečakane s ňou stretnúť. Podarilo sa mu prihovoriť sa jej skôr, než mu vzrušenie stihlo ochromiť jazyk. Dievča malo opálenú tvár, jasné čelo, veľké belasé oči a plné pery. V prachu na ceste zanechávalo bosou nohou útle šľapaje.

Nieslo na chrbte batoh trávy, takže sa nemohlo brániť, keď jej Ábel vlepil na líca dva šikovné bozky. Sčervenalo len a podívalo sa naň vyčítavo.

Od tých čias sníval o živote s ňou. O dome, v ktorom ona bude hospodáriť, nadájať deti, šiť mu košele. O poli, ktoré on bude osievať, orať a žať.

Smutný nad neuskutočniteľnosťou týchto snov odchádzal k nej do domu konca dediny.

Dievčica, vidiac ho, usmievala sa mu v ústrety. Sedával pri nej na dvore a sledoval jej prostú prácu. Ožíval v jej prítomnosti. Prekvapovali ho jej pohyby: presné a mocné a zároveň ľahké a krehké.

Bývali veselí. Najmä keď sa dákym spôsobom mohol zúčastniť na jej práci. Vtedy často nachádzal zámienku popreháňať ju po lúke. Keď si potom udýchaní sadli na medzu, položil jej ruku na plecia, aby cítil ako rytmus životnej sily, rozihranej hrou a zladený v útlych zväzkoch svalov, ustrnul náhle po krátkom, napätom a ustrašenom crescende na najvyššom tóne.

Ale často, keď si spomenul na život v seminároch, keď z obilia vyvieral melancholický cvrkot svrčkov, keď nad polom ležala biela hmla, zmocňoval sa ho hlboký smútok.

Pred spaním prenasledovali ho bujné vidiny. Spomínal si na jamky pod kolenami. Krv sa mu hrnula do hrdla, posteľ ho pálila. Zaumienil si, že sa jej zmocní násilím.

Chcel sa spojiť s poľom, s horami, so životom okolo. A v nej videl zhustený a verný obraz tohto života. Svojím pokojom podobala sa pokoju vyoranej brázdy. Svojou miernou veselosťou veselosti rolí a lúk. (Kým jeho veselosť bola prudká a nezadržateľná ako veselosť teliec, ktoré gazdovia vypustili v prvý jarný deň na rínok.)

Svojou krásou podobala sa kráse slnečného svitu. Svojou cudnosťou zapáleným zorám. Svojou nehou večernému vánku.

Pevnosťou svojich nôh podobala sa dubu. Ich ľahkosťou srne.

Jej ústa boli vyhriatym hniezdom na znášanie bozkov, z ktorých každý má dať život mladému vtáčaťu.

Oči boli studnice, do ktorých sa zbierali skrytými prameňmi všetky vody živé. Všetka múdrosť, všetka práca, všetka sila dedinského života. Boli teplé ako slncom vyhriate dažďové mláčky. A povoľné ako riasa, s ktorou sa hrá vietor.

Raz, keď jej na lúke podával seno, ktoré utláčala na kopu, keď, oprúc sa na vidly, videl, ako nad ním stojí, dívajúc sa naň a usmievajúc, zdvihlo sa v ňom všetko žiadosťou. Odhodil vidly a vyskočil k nej. Bila ho päsťami do tváre, skučala a prosila vydeseným hlasom. Uvedomil si svoju hrubosť. Pustil ju. Súčasne ho pobúrila zlosť, že nedosiahol svoj cieľ.

Touto príhodou mal skazený celý koniec prázdnin. Dievčica sa mu vyhýbala. On si zas nadával do bláznov, že vtedy ustúpil.

Sotva sa vrátil do mesta, pocítil odznove túžbu po dedine. Spomínal si na jamky pod kolenami. Vo dne zas sníval o hlbokých rozdieloch medzi dedinou a mestom. V meste sa mu všetko videlo lživé, zamotané a nedobytné. Prostú potrebu pobudnúť istý čas v spoločnosti ženy bolo treba zaplatiť boľavým pokorením tela i duše. Zdalo sa mu: života teplého, krvavého nikde sa tu nedomakáš. Dva záujmy nikdy sa nestretnú holé a nabrúsené, vždy sú to len balíky mľandravých symbolov, ktorými je akýkoľvek iskrivý, tvrdý styk načisto utlmený.

Ešte v jeseni čítal náhodou v Cirkevných listoch súbeh na učiteľskú stanicu v Konskej. Bez dlhého rozmýšľania poslal žiadosť, hoci ani presne nevedel, kde tá Konská leží. Mal iba nejasné tušenie, že počul kedysi spomínať zastrčenú päťstodušovú dedinu podobného mena pod Liptovskými hoľami. Tri hodiny chôdze od stanice.

„Tým lepšie,“ pomyslel si a srdnato popretŕhal zostávajúce chabé zväzky s mestom.

*

Dedina, kam prišiel, sa vari v ničom nelíšila od predošlej. Bola o niečo menšia, trochu ďalej od sveta, ale inak tie isté domce, tí istí ľudia.

Triasol sa vzrušením a nedočkavosťou, aby začal nový život.

Správca zdal sa mu milý a dobrácky. Jeho žena, mladá a pekná, trochu bucľatá, vzbudila v ňom na prvý pohľad túžbu štípať zdravé líca a miesiť kypré prsia. Zavčasu si však spomenul na zmysel svojho preporodenia, na rozhodnutie oženiť sa so sedliačkou, a poctivo sa usiloval udusiť nečistú túžbu v zárodku.

Keď v nedeľu po nešpore zostavoval s kurátorom vokátor, dojala ho patriarchálna forma tohto písma.

Na správcovu radu ponavštevoval vážených cirkevníkov, kurátora, kostolníka, starších presbyterov. Všade ho uvítali a pohostili. Dievky, ak boli v dome, práve tak klopili zrak, práve tak sa smiali a úctivo načúvali, keď bola reč o vážnom, ako to čakal podľa skúseností s Emíliou. A hoci sa ani jedna nevyrovnala Emílii, Ábel nepochyboval, že si bude mať z čoho vybrať, až uvidí ostatné.

Dokiaľ bola práca v poli, dokiaľ gazdovia chodili do hory, bolo v dedine útulno a veselo. A hoci to nebola tá veselosť čo v lete, predsa nachádzal pôžitok v pohľade na ženy a chlapov, vyberajúcich zemiaky, na rad vriec postavených horekoncom dolu zemami, na vozy, ktoré sa večerom šúľali dolu dedinou. Temný hrkot zemiakov, zosypávaných na mraku dolu žriedlom do pivníc, vyvolal v ňom tú istú melancholickú náladu ako šum potoka poza Chomov dvor.

Návštevy u správcov odbavoval ledabolo. Tým dychtivejšie vyhľadával sedliakov. Chcel, aby ho naraz mali za svojho, aby ho prijali do zväzku, utuženého vekmi, v ktorom mu nebolo dožičené sa narodiť. Zastavoval ich na ulici, pozdravoval sa im hlučne vopred. Navštívil krivého Sabaku a dal si ušiť cifrovaný kamizol. Obliekol si ho a mysliac, že mu svedčí, išiel v ňom na obed k správcovi, u ktorého sa stravoval.

Správca kvitoval jeho folkloristické nadšenie rozpačite. Počul už čosi o svojráznych prejavoch umeleckého cítenia ľudu. Správcová ohŕňala nos:

— Smrdí.

— Naopak, vonia trieslovinou, — utvrdzoval ju Ábel.

Ale ani u sedliakov nemal s kamizolom úspech. Stretol v ňom Ondráša. Na Ábelov bodrý pozdrav sotva zaďakoval. Tušil za jeho úborom nejaký nový panský fígeľ. A starý Švanda-Kaštieľ povedal mu doprosta:

— Im, pán učiteľ, len fabrickô. Toto nech nehajú nám.

To bolo prvé sklamanie. Ábel sa zahanbil a zavesil kamizol do kúta. Sedliaci zrejme čakajú od neho čosi iné, než im on doniesol.

*

Dedina leží pod snehom. Tichá, zababušená do kapcov a vlniakov. Tam, kde sa cez leto na zelených plochách červeneli sukne hrabáčok, kde sa blýskala kosa, rozostretá je teraz pustá bielava. V nej sa černejú hŕbky trusu. Z úbočia, odkiaľ sa ozýval výskot a spev, civie nemá mŕtvota. Na strechách sedia kŕdle vrán. Chlap — v ústach zapekačka, dlane pod pazuchami — vyjde pod uhol. Postoji, zažmurká, odpľuje a vráti sa do tepla. Dievka v bielych kapcoch, nahnutá v drieku, ruky pod zásterou, prebehne popod rady k susede.

Ábel stojí pred školou a rozmýšľa, kam sa podieť.

— Dnes ani na zabíjačku nezavolajú… Vari každý deň… Včera som bol… v piatok u Samuheľov, v pondelok u Hurajov… — ráta lenivo. — I zabíjačky sú všetky jednaké… K Sabakovi? Bude zasa rozprávať o Amerike: „Najprv nás dali do baní…! Hih, vravím si, tu ti, reku, aj ancipilát očernie.“ „Kto, ujček?“ Sabaka si ho obzrie: či ho vysmieva, či sa robí sprostý? Sabaka drží medzi kolenami podošvu na kapec. Podošva sa skladá z troch vrstiev: z domáceho súkna, zo starého klobúka a zo zrebného plátna. Sabaka ju zošíva nasmolenou dratvou, ktorú si ušúľal na kolene a zaplietol do svinskej škutiny. — Už je aj to známe… Musím vydržať, v lete zas bude všetko inakšie.

Vráti sa do izby.

Izba je neútulná a nepohodlná. Povala nízka, steny holé, stôl malý a rozheganý, posteľ vysoká, plná perín. Na takú sa nedá vyvaliť.

Rozloží oheň a kľučiac pred pecou, dlho sleduje, ako plamienok z drobnej štelinky rastie, vzmáha sa, olizuje triesky, prebíja sa do skulín, zaplavuje celé ohnisko.

Na stole je náčrtok básne. Sadá si a číta:

Ábel Jariabek: Pútnik

Báseň tam leží rozpísaná vyše týždňa. Nepríjemná nevôľa zmocní sa Ábela, kedykoľvek na ňu pozrie. Cíti k nej odpor, aký cítime k nepodarenému dielu, ktoré sme nevládali dokončiť. A súčasne aj strach: čo ak ju nikdy nedokončí? Ak sa mu už nikdy nepodarí napísať dobrú báseň. Nedávno dostal list od kamaráta: „Dávno som od Teba nič nečítal. Nezraď starú métu. Sľuboval si veľa.“ Bolo to úprimné, ale znelo to skoro ako výsmech.

Ábel si spomenul na slnečné dni, keď, sediac na medzi, na zdrap papiera, bez prípravy, celkom nevdojak napísal báseň. Pamätá sa presne na pocity, ktoré vtedy mával; ako sa mu všetko dookola prepadlo, ako zostal trčať sám medzi nebom a zemou, na hranici neskutočna s jediným klasom pred očami, s púhou ozvenou spevu počutého pred chvíľou, s vidinou opálenej, vyskakujúcej dievčej tváre: napätého hrdla, privretých očí, otvorených úst a dlaní pri ústach. Pamätá sa, ako mu zvonievalo v ušiach, ako sa ruka zimnične triasla, aby stačila letu myšlienok.

Dnes, hoci si tie pocity presne uvedomuje, nepodarí sa mu zažať nimi dušu, sedí sklesle nad hárkom papiera a zíza na nepodarené vety.

Niekedy sa nasilu púšťa do roboty, nazdávajúc sa, že sa potrebuje iba rozpísať, aby sa mu práca darila. Po chvíli zbadá, že treba priložiť do pece, spomenie si, že má deravý zub a treba sa naň podívať, príde mu na um, že práve v túto chvíľu môže ísť niekto po ceste, niekto, kto mu trebárs pripomenie Emíliu. Nájde vždy dosť zámienok, aby prerušil prácu. Bez potreby predlžuje prestávky. Napokon sa vzdáva. „V lete sa zasa všetko premení.“ Odchádza k Sabakovi, aby vypočul rozprávku o Amerike…

*

Ábel žije ako na pohorenisku. Polená radostných spomienok, ktoré cez leto nazbieral, ľahkomyseľne spálil do Michala. Miesto toho, aby ich uložil poriadne do stôsa, aby z nich bral jednu po druhej, rozšafne a starostlivo. Ukázalo sa, že teraz je ťažko starať sa o nový ohrev. Cesty zaviate, záprah na maštali zoslabnutý.

Boli dni, keď mu neprišla na um nijaká myšlienka, nenavštívila ho nijaká radosť. Keď nebolo kam ísť, nebolo s kým hovoriť. Knihy, ktoré si večer brával k posteli, odkladal jednu za druhou. Načo čítať, keď nič z toho, čo je napísané, nezmení skutočnosť, v ktorej žije. Naraz zbadá, že nie je dôležité, čo urobil, čomu sa naučil, čo vymyslel. Že dôležité boli len okamihy, v ktorých sa ho dotkol prst boží a hlas boží riekol: Vstaň a choď! Nezáleží na tom, čím sme, ani na tom, kde sme a v ktorom prostredí žijeme. Záleží iba na tom, či cítime, že žijeme. A tento pocit, časom a priestorom nezmeniteľný, u všetkých národov jednaký, je vzácny. Navštívi nás raz, dva razy cez celý život.

Kvet vonia, strom ševelí, slimák lezie cez chodník. Šťastie, ktoré nás ovanulo v prchavej chvíli, keď sme si to uvedomili.

Byť nie je ničím. Cítiť, že si — je všetkým.

„Verte sebe!“ Ťažko uveriť niečomu tak vzdialenému a nepotrebnému. Naskrze nikomu nepotrebnému.

Tak učil Tolstoj: Verte sebe.

Ábel stratil starú vieru, a novú ešte nenašiel. Bol by práve príhodný okamih, aby začal veriť sebe. Ako však možno veriť páperiu vo vetre? O čo bude zajtra viac, ak začne dnes veriť v seba?

Putovať od včerajška k zajtrajšku! Skôr než si uvedomíme chvíľu prítomnosti, stáva sa minulosťou. Tým horšie, ak to bola chvíľa naplnená radosťou. Alebo vzruchom! Zostáva potom po nej spomienka, ktorá nám často pripomína pominuteľnosť všetkých vecí. Tých, čo sme milovali, ktorým sme sa obdivovali, ktoré sme zblízka videli, i tých, o ktorých sme len zďaleka počuli.

Ak zbierame spomienky, aby sme ich zaznačili pre potomkov, sme potom ako lakomci, ktorí sa namáhajú zachytiť do svojho mešca minulosť, zatiaľ čo im prítomnosť uniká. Chytáme vodu do koša a neuvedomujeme si, akí sme pri tom smiešni.

A krása…?

Deravé útočište všetkých pomätených. Zbraň podvýživou trpiacich, tovar šikovných. Konvencia, s ktorou nadkladajú ako so slúžkou z dediny: je dobrá na vynášanie nočníkov. Prostitútka, ktorú si každý môže kúpiť pod cenou.

Takéto úvahy zamestnávajú Ábela. Zapcháva nimi škáry, ktorými naň fučí hrôza.

Hrôza pred prázdnotou. Pred tým, že je ničím, nikomu nepotrebný a — bože! — ustavične bdelý.

Nevie, či on zradil dedinu alebo dedina zradila jeho. Všetky pokusy zakotviť v nej stroskotali.

Krátko po príchode zbadal, že v dedine je bieda. Kázal deťom doniesol po dve koruny na Červený kríž. Z päťdesiatich donieslo sedmoro.

Bol smutný. Spytoval sa na výnos rolí a lúk. Zaumienil si, že usporiada prednášku o umelom hnojení.

Nedôvera. Výsmech.

„Vy si len deti učte!“

„Hory nám nemali vziať!“

„Píla stojí!“

„Do Ameriky nech nás pustia!“

„Komunisti napravia svet!“

Za každým veľký výkričník.

Na cintoríne je drevený kríž: Ján Piovár †!, krížik a výkričník. Nie zbytočná malichernosť, ktorou chcel dedinský remeselník zaplniť zvyšujúce miesto na kríži. — Ján Piovár padol, keď bránili pílu. Keď ju zastavili. Keď prišlo tridsať četníkov do dediny.

— Bác!

Ján Piovár leží mŕtvy. Pretože bol hladný. I jeho žena. I jeho deti. Pretože mal ruky, ktoré chceli robiť.

Poézia, čo lipne na tomto ľude, udržala sa iba zázrakom. A starosti o chlieb vytisli ju už dávno na povrch, kde ju omýva dážď a obdiera bieda. Ľudu je nepotrebná. Ábel sa cítil ako vyvrheľ.

Parobci sa o chvíľu vytratili, zašomrúc dobrú noc. Pokazená zábava. Mohlo to byť dnes opačovanie!

Nepríjemná horúčosť, zadýchaný vzduch omámili Ábela. Trasľavé červenkasté svetlo petrolejovej lampy, postavenej na peci, slabo osvetľovalo tváre dievok, usadených okolo stien. K nohám neprenikalo. Ábelovi sa zdalo, že dokola na stenách nalepené sú červené tváre bez trupu (ako tie farbisté anjeliky, čo bývajú pribalené k cigórii), ktoré naň spýtavo zízajú spod privretých mihalníc. Čochvíľa sa niektorá z dievok pohla — nadvihla, ako keď plamienok v peci nájde čerstvú triesku, tôňa za ňou sa zaknísala, zväčšila alebo zmenšila. To všetko pôsobilo tiesnivým dojmom. Ábelovi prišlo mdlo.

Vstal zo stolca, nevediac, či odísť a či ešte ostať.

— Dobrú noc, pán učiteľ!

Vyháňajú ma, pomyslel si.

— Dobrú noc… — podal váhavo ruku tej, čo bola najbližšie. Zdalo sa mu, že má ten istý pohľad a ústa, ako mala Emília Dindeš…

*

Do správcov Ábel nechodil.

Všimol si, že správca, kedykoľvek mu prišiel otvoriť dvere (bol bojazlivý a vždy ich zamykal), pozrel sa mu na topánky, či nenesie do izby blato. Po celý čas návštevy sliedil potom pohľadom po ňom a po svojej žene, ktorú od jeho príchodu podozrieval z nevery.

Správcov dom, udržovaný v úzkostlivom poriadku, večne oprašovaný a zametaný, nebol vôbec príjemným útočišťom pred myšlienkami, ktoré ho morili.

Okrem toho bol správca zadubený človek. Jeho jediná bolesť bola, že si nemôže dosť často zahrať taroky, pretože mu na dedine večne chýbal štvrtý partner, ktorého by mohol túto nanajvýš zaujímavú hru naučiť. Podnikal preto raz do týždňa ďalekú cestu do okresného mesta, aby mohol ukojiť svoju vášeň. Ženu brával vždy so sebou, „aby sa tiež trochu rozptýlila“. V skutočnosti robil tak preto, lebo nedôveroval jej vernosti.

Jeho životná múdrosť bola, že „tunajší ľud je v jadre dobrý, ale trochu sprostý. — Pravda, len do určitej miery“.

„Určitou mierou“ riešil vôbec všetky zložité problémy politické, hospodárske a kultúrne, ktoré sa z času na čas vyskytli v jeho novinách. Iba voči sebe domáhal sa vždy a veľmi hlučne plnej miery.

Správcova žena, pretože jej starosť o domácnosť nezabrala veľa času, venovala sa svojmu zovňajšku. K Ábelovi bola roztomilá a našla vždy dosť príležitostí, aby zaskočila k nemu do bytu, čiže aby sa — ako hovorila — spolu trochu poihrali. Ábelovi sa jej dobrosrdečnosť rýchle prejedla. Najmä keď videl, že sa stáva nebezpečnou, pretože ho často vyvolala z triedy poihrať sa.

Nevedel sa však ovládnuť. A hoci sa hnusil sám sebe, hoci po ihrách so správcovou utekal do polí, zúfalý a uštvaný, podliehal zakaždým oznove. Videl, že sa nezadržateľne rúti do priepasti, a s hrôzou odhadoval, kam až môže dopadnúť. Ani sa tak nedesil hĺbky pokorenia, ako spôsobu, ktorým sa doň dostal. Zachoval si dosiaľ kus estetického sentimentalizmu, prekliatej výberčivosti, domnieval sa, že v jeho páde niet nič tragicky vznešeného podľa vkusu Sofoklových drám, že je to hrubý a nechutný pád romantického opilca.

Na svätodušný pondelok mala byť licitácia na štyri domy. Licitátorom bol berný úrad. V svätodušný pondelok bola licitácia prekazená: Konšťania posadili exekútora a dvoch kupcov do doštiaka a za všeobecnej veselosti detí vyviezli do tretej dediny.

Na druhú nedeľu tí istí kupci a ten istý exekútor sa vrátili v sprievode žandárov. Prišiel farár z druhej dediny, prišiel obvodný notár. Vyjednávali v richtárskej kancelárii.

Popred domy hlúčky chlapov, mlčiacich a nehybných.

— Deti dnu! — Ženy!

Pred Ťumovou chalupou stoja žandári. Pušky pri nohách. Zastavili Ábela.

— Čo si želáte?

Ábel zaváhal; nevedel, čo si želá. Vtom mu prišla spásna myšlienka.

— Zúčastniť sa na licitácii.

— Kto?

— Tunajší učiteľ.

Pustili ho.

Dvor plný ľudí. Troje Ťumových detí má zrejmú radosť z nevídaného ruchu vo dvore.

— Výkričná cena tisíc korún.

Jeden z kupcov zodvihol ruku.

Tisíc dvesto, — ozval sa Ábel. Cítil, že všetci upreli naň zraky. Kolená sa mu zatriasli.

— Tisíc tristo.

— Tisíc štyristo šesťdesiatštyri, — riekol Ábel celkom potichu, viac nemal.

— …päť, — doložil kupec spokojne.

Ábel zbledol. Obzrel sa po prítomných. Všetci sa od neho odvrátili. Videl, že by mu nikto nepožičal ani korunu. Počkal, kým licitátor udrel po tretí raz kladivom na stôl. Potom sa potichu vytratil.

Dedina sa pred ním zavrela ako znepokojená škľabka.

Iná škľabka sa povoľne otvára a nastavuje nahnité vnútro k jeho pôžitku.

Bolo už tma, keď prišiel pred krčmu.

Cítil vo vrecku peniaze, ktoré sa ukázali bezcenné, keď si chcel za ne kúpiť dôveru. Videl pred sebou krčmu. Jednoduchá situácia: vošiel do krčmy.

Úctivosťou vo dvoje zlomený žid vybehol z výčapu a zavrtel sa okolo neho:

— Sem nech sa páči, sem prosím. Je tu i pán správca.

Ábel tápal v nových priestoroch. Sadajúc mal strach, aby neprisadol žida, a obhliadol sa, či mu neskáče niekde za chrbtom.

Žid ho zaviedol ako vzácneho hosťa do svojho bytu.

Správca si ho najprv podozrievavo obzrel, akoby hľadal na jeho šatách vlas svojej ženy, potom mu vážne podal ponad noviny ruku. Zrejme nedôveroval jeho príchodu do krčmy. Číhal za maskou dôstojnosti, dávajúc mu najavo, že nič ho nemôže prekvapiť ani oklamať.