ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V kúte pri ohnisku, kam sa nedostane slnko, ktoré vniká otvorenými dvermi, sedí na nízkom stolčeku Katarína. Vyschnutá je ako ohreblo. Nachýlená je nad vrecúško zemiakov i vyberá z nich jeden za druhým. Prevracia zemiak prstami ľavej dlane a škrabe ho nožíčkom v pravej ruke. Toto robí Katarína každého rána. Práca, pri ktorej netreba myslieť, ktorá sa rodí sama, len čo sa zohneš nad vrecúško zemiakov.

Nevieme naozaj, z ktorej strany sa priblížiť ku Kataríne. Nevieme, prečo tu sedí a večne škrabe zemiaky. Nik na svete vám nepovie, na čo sú tu stvorenia, podobné našej Kataríne. Nikoho neteší jej prítomnosť, nikoho neopatrujú jej žlté ruky, nikomu sa nemôže páčiť jej chudá tvár. Môžete s tým chodiť po doktoroch, môžete sa vadiť s fiškálmi, môžete sa spovedať farárom, nikto vám nepovie, ako majú na svete žiť stvorenia, podobné našej Kataríne. Napokon zostávajú vám len baby-koreniarky a baby-veštice, za ktorými musíte chodiť do tretieho chotára, ale ani ony vám nepomôžu.

Vari to všetko Katarína sama neposkusovala! Dokiaľ mala akú-takú úfnosť, dosť sa nachodila, naprosila, napokorovala. No nepomohla svätá Panenka Mária šaštínska, nepomohlo vykiadzanie postele, nepomohla srsť z teľnej kravy spálená s vyklíčeným jačmeňom a vypitá v čerstvo nadojenom mledzive. Nepomohol ani záväzok spod čiernej kury, nosený tri týždne vo vrecúšku pod ľavou pazuchou.

Akože potom mohli pomôcť doktori, keď toto všetko nepomáhalo. Ale nič nechcela Katarína zameškať, nič nechcela zanedbať. Bola i pri doktoroch. A keby jej boli poradili, aby kolenačky obišla ľupčiansky chotár, istotne i na to by sa bola podobrala.

V prvé roky manželstva bývala, pravda, trochu ľahkomyseľná. Ale veď mala iba osemnásť rokov, keď sa vydávala za najhodnejšieho a najbohatšieho mládenca z celej dediny. Ktože jej môže zazlievať, že sa s ním chcela trochu potešiť, trochu sa pomaznať a že sa skoro radovala, keď sa nedostala priam v prvých rokoch do druhého stavu.

Neskoršie, keď zbadala v jeho očiach otázku, a ešte neskoršie, keď tú otázku počula i vyslovenú nahlas a doprosta, zapýrila sa zakaždým a potichu zakrútila hlavou: „Nie, ešte nie. Nebadá ešte nič.“ Sprvoti bývali jej tieto pravidelné rozpaky milé. Hriali ju v hrudi ako horúci lipový čaj, ktorý vypijete na dúšok miesto medicíny, keď ste prechladnutí. Ale potom bývalo jej čím ďalej ťažšie a trápnejšie pýriť sa. Vídala v jeho očiach znepokojenie i podozrenie a raz ho pristihla s cudzím dieťaťom na kolenách. Hral sa s ním, šteklil ho fúzmi popod bradu, smial sa, keď ho ťapkalo rúčkami po tvári. Sedel na prahu a ona sa na neho dívala spoza muškátového kvetu v obloku. Inokedy pahoval na dvore šindeľ a Zuza Búgerka prišla si pozbierať stružliny, čo sa mu ako háďatá odlučovali spod oberučného noža. Všimla si vtedy spoza plota (plela zelinu v záhradke), ako zakaždým, keď sa Zuza zohla a sukne odhalili belasé jamky pod jej kolenami, ako zakaždým vyšľahli spod jeho obŕv krátke plamienky a zabodli sa na ono miesto Zuziných nôh. Horúce pokorenie, horúca vlna hanby obliala ju vtedy od hlavy až po päty. Skrčená na kolenách položila tvár do vlhkej vňate, zaryla prsty do čiernej prsti a tichým, usedavým plačom vyžalovala sa hluchej zemi.

Toho dňa zadíval sa na ňu dlhšie a vážnejšie ako zvyčajne. Zadíval sa ponad stôl (jedol práve polievku), držiac v pravej ruke lyžicu a ľavú zatnúc v päsť. A tu miesto aby sa začervenala, cítila, ako ju zmrazilo, ako ju skrz-naskrz prenikol tupý, šialený strach, ako celá zbledla a začala sa chvieť, najprv v kútikoch úst, potom nižšie, dolu, po celom tele, až ku končekom prstov. Vtedy položil lyžicu, žily na sluchách mu navreli, prudko vstal a nachýliac sa k nej ponad stôl, opakoval niekoľko ráz hlasom načisto zmeneným:

— Potrebujem syna, potrebujem dediča, potrebujem syna…

Doložil možno ešte niečo, nazval ju možno nejakým mrzkým menom… Nevie, nepamätá sa. Čosi sa v nej v tú chvíľu zlomilo, čosi v útrobách, hlboko v nej, vypovedalo službu. Odišiel potom od nej a nevidela ho celý týždeň. Chodila po dome ako bez pamäti, nejedla a nespávala, a možno by bola celkom vynišťala, celkom uschla, keby sa nebol vrátil. Ale on sa vrátil. Dlho sa na ňu nepodíval, dlho sa jej neprihovoril, ale jej stačilo, že sa vrátil. Vtedy začala podnikať tie zúfalé a zmätené pokusy, aby vyhovela jeho žiadosti. Bola nimi natoľko zaujatá, že skoro ani nezbadala, ako sa vyhýba jej pohľadu, ako sa štíti zavadiť o ňu slovíčkom. Žila v jeho dome, varila mu, opierala ho, chodila s ním do poľa, ľúbila ho, a on sa jej nedotkol pohľadom, nezavadil o ňu slovíčkom. Celé to leto, v najtuhšej práci a v najsparnejšej horúčave, tmolila sa okolo neho ako tôňa. Kládla sa mu k nohám, plazila sa popri ňom ako pokorná tôňa. Potajomky, aby nič nešípil, navštevovala pritom veštice a koreniarky, odchádzala na dlhé úmorné púte, znova a znova si pripamätúvala príhodu ženy Sávy a príhodu ženy Anny, ktorá sa kormútila: „protože Hospodin zavřel byl život její“.

Až v jeseni, keď obilie bolo už v sýpkach, keď statok z holí bol už v zápravách a drevo na oheň v štôsoch, osmelila sa prihovoriť sa mu, povedať mu, že myslí, že by už mohla… (Nevládala tie slová zvaliť z jazyka.) Miesto odpovede podíval sa vtedy na ňu zle a nepekne ako na zradcu, ako na vyvrheľa.

Nevie sa rozpamätať, ako dlho trvali tie noci úzkosti, tie noci čakania a zúfalého načúvania každému jeho pohybu, každému jeho vydýchnutiu. Ale trvali dlho, veľmi dlho…

Dávno by bola od neho odišla. Rada by bola odišla a ustúpila svoje miesto inej. Nehovoril o tom síce nikdy viac, ale vedela, že myslí ustavične iba na to. Chodil s tým po dome a po poli, aby sa presviedčal, že všetko, čo podniká, je márne a zbytočné. Zbytočné je orať, zbytočné je siať a starať sa o statok. Nemohla mu nijako pomôcť, nijako ho posmeliť. Vedela, že celá jej prítomnosť v jeho dome je hriešna a nezmyselná. Či nebol hriech, jej hriech, že sa prestával starať o gazdovstvo, že ho netrápilo, keď žito na poli porástlo, keď jalovica zvrhla a ovce na salaši začali hynúť? Najkrajší žrebec zlomil si nohu a on len rukou kývol. Strechou na humne začalo tiecť do záčina a šindeľ, čo napahoval, hnil pod odkvapom. Ostatní kosili, sušili a zvážali, a on stál celé popoludnie pred domom na mostíku, šúchajúc zrakom po bledom, belavom obzore. Každej jari vždy znova tŕpla, či sa ešte priberie orať, či kúpi nové čerieslo na pluh miesto starého, hrdzavého. Čakala s úzkosťou, ale súčasne ako na vyslobodenie, že sa začne opíjať, že ju začne biť a preklínať. Toto by ju istotne menej trápilo, ako ju trápi jeho ľahostajnosť, jeho postávanie na mostíku. Možno by sa jej tým aj uľavilo. Možno by potom skôr našla odvahu odísť od neho. Možno by ju už tak nedesila myšlienka na zátočinu vyše mlyna, kde sa voda krúti do kolesa, pomaly, bezpečne, vytrvale.

Istotne ľahšie by jej bolo rozhodnúť sa, keby ju preklial a znenávidel. Všetko by sa ešte dalo napraviť. Je mu iba niečo vyše štyridsať rokov. Istotne by sa spamätal, keby od neho odišla.

Želá si to. Myslí na to ustavične. Deň po dni zbiera sa v nej po kvapkách odvaha na rozhodný skutok. Deň po dni živšie vidí pred sebou zátočinu vyše mlyna. Chýba už len máličko, niekoľko dní, niekoľko kvapák ešte…

Ale vtedy on sám rozhodol ináč. Hádam sa i v ňom odohrával podobný proces ako v nej. Iba s tým rozdielom, že nádoba odvahy sa v ňom nenapĺňala, ale vyprázdňovala. Deň po dni blížil sa po kvapkách k stavu úplnej rezignácie, k stavu dokonalého vyčerpania a k odovzdaniu sa. A tento proces sa v ňom dovŕšil o niekoľko dní skôr ako opačný proces u nej.

Stalo sa tak jedného rána. Ako včera, ako zavčerom sedela v kúte za dvermi a škrabala zemiaky. Počula jeho kroky na dvore. Vošiel k nej a zastal na prahu, zhrbený v nízkych dverách. Neobriadený a neoholený, v ruke s prázdnou putňou, stál tam hodnú chvíľu. Díval sa najprv niekam do prázdna, potom sa jeho pohľad schýlil k nej, utkvel na nej, prerušovaný krátkym, trhavým žmurkaním. Potom sa pohľad znova odvrátil, ruka položila putňu na prah, chrbát sa ešte väčšmi nahrbil. Ústa sa mu pohli a Katarína počula jeho hlas:

— Netráp sa, Katarína. Netráp sa už toľko… Nepomôžeš si.

Povedal to potichu, nezúčastnene, ale veľmi zreteľne, takže — ak chcela — mohla aj uveriť, že bolo v tom i trochu súcitu i trochu pokorenia. Aj ona veľmi chcela. Nie hneď — až po dlhých hodinách, keď sa spamätala a bez počtu ráz si zopakovala jeho slová a pripomenula ich zvuk — objavila v nich trochu súcitu a trochu pokorenia. Trúfala si presvedčiť sa o tom budúceho rána a potom zakaždým, keď ju našiel skrčenú v kúte za dvermi. Zakaždým sa jej prihovoril tými istými slovami:

— Netráp sa, Katarína, nepomôžeš si…

Čakávala na to rozochvene. Čakávala napäto, kedy zas vojde do pitvora, postoji na prahu a prihovorí sa jej potichu:

— Netráp sa, Katarína…

Niekedy presedela tam celé hodiny, vyčkávajúc ho a pripravujúc sa prijať ho s naučenou odpoveďou. Niekedy to mali byť len dve-tri slová, inokedy si prichystala celú reč. Nerozmýšľala vôbec o premene, ktorá sa v nej odohrávala, ale často sa pristihla, že naň myslí v čudne mäkkých a čistých obrazoch: predstavovala si ho mladého, oveľa mladšieho, ako je ona sama. Objavovala v jeho správaní nežnosť a prítulnosť a čím ďalej jasnejšie videla v ňom syna, ktorého si vymodlila, ktorý jej bol dlho odopieraný a ktorého sa napokon predsa dočkala. Spočiatku ju táto predstava prekvapila a trochu poľakala. No nepokúšala sa odbiť ju. Naopak, prijímala ju s radosťou a tešila sa, keď sa jej vracala čoraz častejšie a keď sa v nej zaostrovala zo dňa na deň určitejšími kontúrami. Napokon zaplavila celé jej vnútro tichým, teplým šťastím.

Dlho žiarlivo strážila pálčivé svoje tajomstvo. Trápila sa, aby ho ničím neprezradila, pestovala ho ukradomky iba pre seba. S najväčším sebazaprením čupela vo svojom kútiku, keď by bola najradšej vyšla na ulicu a rozhlásila do sveta, akého šťastia sa dočakal. V nedeľu chystá mu v tichom vytržení bielizeň do kostola, presúša na slnku jeho sviatočné háby a nijako sa nevie premôcť, aby mu napokon neuvila za klobúk pierko z rozmarínu. On prijme tento pridusený prejav jej utkvelej predstavy s ľahostajným údivom, ale necítil potrebu odporovať jej. Neprieči sa, keď sa na neho zadíva v nemom vytržení, keď mu pripomína nepochopiteľné nemožnosti. Zatiaľ čo ona sedí vo svojom kútiku a strežie žiarlivo na každý jeho pohyb, on si pláta krpce alebo chlípe polievku. Prikyvuje na jej nesúvislé otázky, mlčí, keď ona mlčí, a tvári sa, že počúva, keď mu rozpráva.

— Počúvaš, Ondrík? — spýta sa ho, keď zadrieme, opretý lakťami o stôl.

— Počúvam, Katarína, — odvetí jej z polospánku a ona pokračuje vo svojich blažených výmysloch.

Niekedy akoby sa na chvíľu spamätala: uprie oči na jeden bod, pohybuje bez slova perami a na tvári zjaví sa jej hrôza. Ale po chvíli vráti sa opäť do predošlého šťastného vytrženia.

— Nemal by si ma už volať Katarínou, — prihovorí sa mu s jemnou výčitkou.

— Netráp sa pre to, Katarína, — odvetí jej s pochopením, — budem ťa volať, ako ti je milšie: Katrenou, Katušou. Vyber si.

— Mal by si ma volať… — Nedokončí, slabý rumenec vyskočí jej na líca, blažene sa usmeje a sklopí zrak. Odrazu preskočí na iný predmet:

— Mal by si si nájsť dievča, Ondriš; potrebujem nevestu, potrebujem pomocníčku; nestačím už sama na všetko.

— Nájdem si nejakú, Katarína; len mi poraď.

— Oj, poradím; sama ti nájdem takú, čo ti pristane. Viem o takej…

Čím ďalej tvrdošijnejšie zamestnáva sa touto myšlienkou. V nedeľu sa oblečie do sviatočných šiat, sadne si pred dom na prietos, ruky zloží do lona a čosi vyčkáva.

— Kohože čakáš, Katarína?

— Kmotra vyzerám; pôjdeme ti na vohľady.

On sa len poškrabe za uchom, zmrští ľavú polovicu tváre, postoji pri nej chvíľu nerozhodne a vráti sa znova na šopu do sena.

*

V jeseni začala choroba Katarínu zdolávať. Prestala sa starať o domácnosť, nepohne sa z kúta, kde — schýlená nad vreckom zemiakov — vracia sa v nekonečných monológoch k ženbe svojho syna. Pred Vianocami chytila ju triaška. Musela prestať s večným škrabaním zemiakov a ľahnúť si do postele. Ktorási príbuzná sa nad ňou zľutovala a poslala jej opatrovníčku. Privítala ju ako nevestu svojho vysnívaného syna. Blažený úsmev neopustil už jej tvár. Dva dni pred smrťou zavolala si k sebe oboch, nevestu i syna, zažmurkala na nich veselo, a keď sa k nej nahli, povedala im s výrazom šťastia a splnenia všetkých svojich túžob:

— Myslím, že sa onedlho dočkám vnuka.

Pohla tri razy neisto vyschnutým prstom, akoby im chcela pohroziť, že ju tak šibalsky prekvapili, a zašeptala ešte niekoľko nezrozumiteľných, vďačných slov.