ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Sujet tento pochádza z doby pred dvesto päťdesiatimi rokmi, teda z roku 1924. Nech to však nikoho nemýli. Obsahuje opis jedného pocitu, ktorý našich predkov v mladosti úžasne trýznil a ktorý oni označili slovom „láska“. Dovolím si poznamenať, že poukazuje na značnú obmedzenosť a krátkozraké názory vtedajších ľudí, že sa chytali do otázok, ktoré nemohli rozriešiť pre ich hroznú abstraktnosť. Miesto čo by boli hľadali jednoduchú súvislosť a prekvapujúce podobnosti medzi presnými zákonmi dynamiky a medzi zákonmi, určujúcimi beh ich života! Boli by tým preukázali svojim vrstovníkom veľké služby a mnohým britkým kritikám by unikli.

Na stole stála petrolejová lampa a dym vystupujúci z otcovej fajky rozťahoval a plazil sa vo vrstvách v jej červenom svetle. Obe tieto veci: modrý dym a svetlo upomínali syna na akúsi kombináciu živlov, na ktorú sa nemohol rozpamätať. — Človek pozorujúci prižmúrenými očami rozvláčené oblaky dymu má veľkú chuť upadnúť do snenia. Najmä keď dym, lenivo a úlisne sa preťahujúci, má skôr podobu maznavých pohybov ženy než podobu nízkych večerných oblakov. — Mimo lampy ležala na stole nenaladená gitara a prázdny džbánok. Tieto predmety z Picassovho zátišia mali neobyčajnú podobnosť s prázdnou hlavou a rozladeným životom. Ale ani to si synak nevládal uvedomiť, lebo zrejme venoval všetku svoju pozornosť múdrosti otcových rád.

Otec bol silný: krásny muž so zdravými zubmi a červenou tvárou. Pri práci si hvízdal piesenky neznámych pôvodov a mával vysúkané rukávy. Bol v mnohom podobný vysmiatej postave ľahostajného vojaka, ktorý šťastlivo prestál vojnu. Myslím, že jeho život sa skladal z premnohých víťazstiev nad protivníkmi, ktoré v starobe poskladal v sebe v spôsobe vojnových trofejí a občas ich vystavoval hosťom na údiv.

Dnes sedel v kresle tvárou k peci a dívajúc sa raz na svoje vypäté brucho, raz na zmučenú tvár syna (ktorý dosiaľ neusínal), chrlil zo seba slová, presne ich oddeľujúc a skandujúc podľa taktu hodín.

Ako viem, je zvykom otcov hovoriť o tom, na čo sa ich nikto nepýta, a neodpovedať deťom na otázky.

Neodmlčiac sa ani na chvíľu, nehľadal slová, bol si nimi istý — a podozrievam ho, že sa vopred pripravil, používajúc všemožné zvraty a podobenstvá, hovoril pádne, akoby kúval, a naliehavo, akoby sekal. — Zdalo sa, že jeho reč bude mať úspech. Bohužiaľ, syn bol ospanlivý (nazvime jeho ospanlivosť tragickou vinou) a oči jeho badali len kývanie spodnej čeľuste v dyme a uši zachycovali len večné tikanie hodín. Keďže hlas otcov padal len na hluché steny a koberce, tie zas nijak neprejavili svoj súhlas s dynamickými poučkami a naskrze si nevšimli, že otec hovoril so synom ako s opravdivým mužom (čomu by sa iste vo svojej prostote začudovali).

Túto tragickú nevšímavosť prerušil len koniec rozhovoru, keď syn na okamih otvoril oči na slovo: „Choď spať; — život ti prichystal náraz; jedného dňa ani nezbadáš, tresneš hlavou do neho. Preštuduješ preto Newtonove zákony nárazu, ako som ťa upomenul, aby si bol pripravený. Choď spať!“

To bolo jediným vedomím syna, ktoré pochoval medzi mnohé otcove poučky do svojho zaprášeného srdca, keď opúšťal ráno rodiča. (Iní majú rodičov dvoch, on nevediac, ako je to možné, mal len jedného…)

Syn išiel druhou triedou, majúc na kolenách pléd, po prvý raz skúšal fajčiť. A cítiac sa úplne vyzbrojený do boja s prihlúpym životom, nemal nijaký strach z jeho nárazov. Fajčil pokojne, málo sa starajúc, ako bude vyzerať jeho nový život; priveľmi navykol doma na pohodlie, cítiac sa úplne šťastný, mal náladu človeka, ktorý roztrhal všetky zväzky s minulosťou a čaká nevšímavo na budúcnosť. Nič ho nepútalo k ľuďom vôkol neho, nič k letiacej krajine a vysokým oblakom. Nemal nijaké spomienky na vzrušujúce príhody, na vášnivé bozky a bolestné lúčenie. A preto, že mal jediný plán do budúcnosti: pohodlne sa po ceste vyspať, pokojne prižmúril oči pred meniacimi sa diaľkami v okne Pullmannovho vozňa.

On, ako vieme, nerád filozofoval, obdivujúc zvraty a zákruty života, nie azda preto, že by ho nechápal alebo nenávidel; ale bol ďaleko od toho, aby rušil svoje pohodlie. Po celej ceste nestratil zo svojho pokoja. A vysadnúc vo veľkom meste, bez nedočkavosti si zapäl široký zimník, narazil klobúk a vystúpil na perón; prekľajúc prv vlhkosť a chlad tamojších nocí, zašiel do kolégia pre synov petrolejových a oceľových kráľov.

Medzitým, čo syn chodil horlivo na prednášky zívať a vynášať úsudky nad plešinami profesorov, medzitým život so šetrnou a starostlivou dôkladnosťou hľadal jeho citlivé miesta. A keď konečne došiel vo svojom pátraní s uspokojením na koniec, začal sa pripravovať na náraz a čakal na príhodný okamih. Bohužiaľ, synak zabudol pre svoje zamestnanie prečítať múdrosť otca Newtona, nepripravil sa na náraz, ba čo horšie, nespozoroval ani prípravy svojho protivníka.

Tak sa stalo, že v jedno ráno, keď para nad riekou nebola ožiarená ranným zlatom slnca a mala preto skôr podobu obyčajného čmudu než podobu zôr, synak, cítiac na lícach vlhkosť stojatej hmly, kráčal po nábreží a rátal z nudy uličné lampy, ktoré dosiaľ nemal kto pozhášať, takže ich svetlá vo hmle dodávali raňajšej nálade ešte viac nudy a stojatosti. Bo je, myslím, každému zo skúsenosti vlastných pocitov známe, že zabudnutá lampa za vidna a ešte k tomu na pustej ulici má v sebe čosi zbytočné, nudné a opustené, čo pripomína skľúčenosť a prázdnotu tanečných miestností, keď sa v nich ocitnete vo dne. — Nebola to vôbec vhodná chvíľa na začiatok synovho tragického konca.

Po chvíľke zastal syn na chodníku a obrátiac sa do ulice, hľadel na náprotivnú stenu vysokého domu s mrežami v zatienených oknách. Celý dom svojou špinavou farbou a bez fasád pôsobil dojmom ešte väčšej jednotvárnosti. Tu sa však stal syn na chodníku svedkom nijako nečakanej príhody: zbadal, že sa na dome otvorila stará brána a ňou vystúpila mníška v bielom klobúku so širokými krídlami a mala na tmavom šate cez plecia prehodenú čiernu šatku. Za ňou sa zjavila ešte jedna postava inej mníšky, ktorá prišla otvoriť, tá však syna nijako nezaujala; hľadel na prvú pohľadom neočakávaného prekvapenia. Tá nebola príliš vysoká, ale dosť vysoká, aby bola nazvaná štíhlou ženou s dlhými stehnami, a jej tvár bola dosť výrazná, aby bola krásna. Všimol si jej oči zaclonené klobúkom a prisahal by, že sú čierne pod čiernym obočím, hlboko položené, s nebeským prísnym pokojom a že sú vábivejšie než všetky iné oči; prisahal by, že má čierne vlasy a klobúk, ako sa na mníškin klobúk svedčí, tajil ich úlisný omamný lesk. Vedľa líc, poblednutých dlhými nocami strávenými v modlitbe, mala ústa so známou tragickou črtou v kútikoch úst, z ktorej sála na vás čudný smútok a zatajená túžba. To všetko si synak uvedomil, prv než sa jeho mníška stačila placho obzrieť a pustiť na pustú ulicu, a vzbudilo to v ňom účasť a zvedavosť poznať túto ženu z kláštora.

Bolo zrejmé, že syn vybočil z koľají už preto, že sa pustil za tou ženou a zveril svoje kroky úplne jej vôli, ba cítil ešte pri tom sledovaní neznámej nepochopiteľnú rozkoš odovzdania sa na milosť peknej ženy. Slovom počínal si úplne nelogicky a neodôvodnene. A my, ako ľudia nestranní, môžeme odsúdiť syna aj v tom, že by bol krivo prisahal na jej vlasy. Ale je predsa nemožné, aby žil niekto v plnej múdrosti a neomylnosti (teda chyba je odpustiteľná). Nemajme mu za zlé jeho mýlku vo vlasoch (hoc nemôžem pomyslieť bez zachvenia, že vlasy boli jeho skazou), bez toho život je natoľko jednotvárny a neúplný, že nie je hriechom prizdobiť jeho zovňajšok maličkými ozdôbkami kvôli nadchnutiu. Nikdy mu však neodpustíme jeho ľahkomyseľnosť. Či mohol vedieť, kam ho táto svätá žena zavedie?

Pustiac sa za ňou, kráčal rovno k barinám, ktoré denne beztrestne obchádzal, nemysliac na ne, smial sa plešinám, hovoril hlúposti a počítal integrálmi. Teraz sa však nenazdajky v nich ocitol a nič zlého netušiac, upadal za každým krokom hlbšie do zradných barín s láskavým objatím. Nič na svete ho nemohlo zachrániť. Hrôza je v tom, že sa tak stalo bez jeho vedomia, nepatrným zdrapkom zvedavej myšlienky. Nezbadal, že jeho zrak, duša a sluch visia na mníške. Všetky svoje pocity a vášne spojil s pomyslom na ňu. Bola to samovražda zo zvedavosti.

On ju však nám napriek neprestal sledovať a (div-divúci) po chvíli cítil v duši teplo nadchnutia nad jej strunistou chôdzou, nad širokými bedrami a nôžkou, ktorá pri každom kroku sa vytrčila spod dlhej sukne, akoby zo zvedavosti, či prenasledovateľ neustal. Dohonil mníšku a pristúpil k nej s celou bezočivosťou rozmaznaného syna; chcel sa presvedčiť. Nemýli sa. Tá istá tvár anjela s nebeskými očami.

Synova mníška uľakane odstúpila, akoby sa zľakla hriešnej myšlienky, hneď však náhlivo pošla ďalej, utekajúc pred ňou. Skôr však utekala pred sebou. A synovi sa zdalo, že skloniac hlavu, bezradne sa prežehnala.

Keď nastal večer toho dňa (bol to večer ako každý iný: s tmou za mestom, so svetlami v meste, nehodný opisu), sedel syn v kresle a po druhý raz fajčil. Nebol ospanlivý, mohol bez nebezpečenstva prižmúriť oči a dym z jeho fajky neštípal ako voľakedy dym otcov; nič nebránilo, aby snil. Mal v hlave hŕbu vzorcov a počítal bez chvatu podľa nich a podľa počtu pravdepodobnosti svoj zajtrajší obed. Zrazu však medzi integrálmi a zeleným šalátom zjavila sa nečakaná mníška. Dlhé integrály vzali na seba so šikovnosťou čarodeja podobu jej dlhých stehien a šalát utvoril nejasné pozadie nahote mníšky. Syn sa nijak nedesil svojej predstavy; naopak, prižmúril oči a teraz mal dym príležitosť splniť svoje poslanie a vzal na seba podobu ladných ženských pohybov.

Tak po malej námahe prefíkaného života napísal na veľký papier ódu na mníšku (hoc nikdy nemal tušenie o svojom talente). Uznal medziiným, že hoci hľadia jej oči placho a nepokojne, akoby sa báli hrozných nemožných udalostí, trebárs jej tiché črty bez úsmevu sú večne pokojné a trpiace, akoby znášali trest za nevlastný hriech, predsa sa ubezpečuje, že v jej prítomnosti by sa cítil voľáko teplejšie, ľahšie, domácnejšie. (Ináč mimochodom poznamenávame, že táto partia je písaná trochu nejasne a pre nás moderných veľmi nepochopiteľne. Úplne cudzo znie napríklad pre ekonomického človeka, zbaveného zastaraných vášní, posledná veta synovej básne:

„Mníška, žena moja, keby si bola tu, zvliekol by som ťa donaha a zažmúriac oči, vtiahnuc hlavu medzi plecia, vpil som sa celou túžbou dvadsaťročného muža do najbelšieho miesta na tvojom tele. Díval by som sa dlho a lacno do tvojich očí. Ty by si hanblivo zakrývala svoju obnaženú nahotu a dýchala horúcim dychom ženy, ktorá túži a čaká s nedočkavosťou jalovičky. Nakoniec by som ťa schvátil okolo bokov a zvrátil naznak. V tom okamihu by si ma objala, ďakujúc nežne.“

Takéto nevysloviteľné boli synove pocity v ten všedný večer.

A od tých čias syn nemal na naše poľutovanie pokoj. Stále sa k nemu vracala mníška. Videl ju oknom v noci v záhradnej tme, cítil stále na sebe upretý nedočkavý pohľad trpiacej bytosti. Stretával sa s ním na svojich prechádzkach. Počul kroky v pustých uliciach a domnieval sa vidieť jej tieň. Večer, keď sedel vo svojej pracovni, stál mu obraz za chrbtom a díval sa ponad plece na jeho prácu. Zhasínal mu svetlo, skúmavo lovil mu pohľad a šepotal: „Skoro už nadíde čas odchodu.“ Tieň jeho družky sa odrážal na stene, zacláňal svetlo, zamkýnal oči, ovíjal ho zmätenými kruhmi, napínal žilky, unavoval mu mozog, lomcoval ním, nakláňal, prevŕhal a dvíhal. — Syn sa zmietal, vyskakoval, presviedčal, že sa mýli, hmatal vôkol seba, naháňal svoj tieň s penou v ústach, skáčuc šialene a lezúc štvornožky za ním. Bolo neskoro. Myšlienky, ktorých sa chytal, aby zapudil svoju predstavu, boli ako slizké hady a unikali mu z rúk.

Tie isté večery, čo na syna zaľahla mučiaca túžba, blúznivé snenie a on márne lovil zlatého jeleňa — mníška trávievala v dlhých modlitbách na kľačadle, prosiac o zľutovanie a oddialenie kríža. Bo sama s hrôzou zbadala, že sa jej často zmocňuje neznáme snenie, keď hľadela na tvár svojho jasného boha; lebo boh mal mužskú tvár s láskavým výrazom. Prosila ho, ležiac bezmocne na studených kameňoch, spínala k nemu ruky, aby zmenil svoj pohľad. A často sa zľakla svojich hriešnych myšlienok, keď hľadiac naň pri rannom svetle, pocítila potrebu pritisnúť sa k jeho bezchybnému telu a volajúcimi očami vpila sa v jeho kontúry, pociťujúc opojenie objatia jeho roztvoreného náručia. Nebolo v jej silách vytrhnúť z hlavy obraz tohto splynutia, hoc sa bála trestu a opovrhovala sama sebou.

Predstavy sa v nej zahniezdili a nezdolnou silou uberali pokoj zasväteného života, vytrhovali ju z modlitieb. Večer na lôžku v zúfalstve plakala a cítila ich vôkol seba, ako ju obtáčajú, volajú, lepia sa na ňu a tlačia na jej horúce prsia, brániac jej dýchať. Rozžala lampu a s vytržením hľadela na bezchybné mužské telo. Dlho neusínala.

V nedeľný predvečer pozrela mníška spod rias hlboko do synových očí, tak hlboko do jeho duše, že sa srdce zatrepotalo, uchopené jej zornicami.

Bol koniec.

Mníška vošla do kaplnky a zastala pred telom na kríži. Čakala. Syn za ňou v postoji Mefista alebo lepšie: v postoji lovca, ktorý vohnal korisť do úzkych. Teraz mieri. Nevydržala jeho pohľad. Šípila, že je tam? Nie! Vedela! Náramný chaos myšlienok v jej hlave nedal jej myslieť. Nevidela pred sebou telo boha, ale úžasnú prázdnotu, chcela uniknúť a zmiznúť v prázdnote. Celé jej telo sa šklbalo v hrôze, že sa uskutoční, za čím dlho nariekala, čo chcela, aby sa uskutočnilo. Zaskučiac odmietavo, vrhla sa v prázdnotu. Vztýčený palec na nohe boha zanechal jej na čele červenú jamku s presakujúcou krvou. Padla, a v tom okamihu odhalil klobúk tajomstvo úlisne sčesaných vlasov. Mníšky nosili ostrihané hlavy.

Syn pocítil zlosť nad jej činom, žiaľ nad svojím sklamaním a ľútosť, že krivo prisahal. Obrátil sa na podpätku, sklonil nízko hlavu, urobil mnoho tackavých krokov, sadol do kresla, zapálil si po tretí raz fajku a čítal po prvý raz Newtonove zákony nárazov. Tam bolo: „Akže sa pohybujú dve hmoty rôznych kinetických energií tak, že si v pohybe prekážajú, vznikne náraz. Ak jedna z hmôt je dokonale pružná (a život je pružný) a druhá nepružná (a syn bol nepružný), strhne prvá druhú a obe sa pohybujú spoločnou rýchlosťou. Keď rýchlosť prvej v pomere k rýchlosti hmoty druhej bola pred nárazom nekonečne veľká (rýchlosť života je úžasná), stráca hmota nepružná, splynuvšia s pružnou, všetku svoju energiu. A ďalší pohyb prvej hmoty môžeme uvažovať, akoby druhá zanikla.“ Dosť. — Syn uznal múdre zákony, guľka sa hlboko zaryla a zdeformovala srdce-ťažisko.

Tak sa skončil náraz priamy centrický.