ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Chorému kamarátovi)

Ach, nie — ja sa už s nikým nepohádam. Mnoho sa zmenilo od tých čias. Vtedy sme sa trápili a hľadali svoje miesto v národe, potýkali sme sa s neviditeľným nepriateľom. Vtedy sme sa trápili snahou pripnúť svoj život k životu inej osoby. Namýšľali sme si, že je to možné a že je v tom i krása i šťastie i radosť. Bavili sme sa ako deti. Dnes vidíme, že nikto, ani Xénia nemá nám byť za čo vďačná. Všetky city zhnili mi v prsiach, i city voči nej. Všetky spomienky uleteli ako divé husi, aj spomienky na ňu. I plány i sily i túžby — všetko opŕchlo ako lístie z javora. To všetko viem a teraz sa k tomu priznávam. A priznávam sa z vlastnej vôle, bez ľútosti, tiež bez hanby, lebo i to viem, že všetko bolo tak, ako malo byť, a nie som vinný. Mnohé bolo hriešne a mnohé menej krásne, než mohlo byť. Nenatískam sa tým, ktorých som kedysi míňal bez pozdravu, a nežiadam vďaku od tých, ktorých som miloval. Neviedol som účty v milovaní a nevediem ich ani v nenávisti. Keď som miloval, miloval som k vlastnej radosti a nežiadam odplatu za omrvinky, ktoré som roztrúsil na tvojej hrudi, Xénia.

Ležím horeznak na bielej posteli. Keď prevalím oči, vidím, že v záhlaví nad posteľou napísané je bielou kriedou na čiernej tabuli:

Č. 29, Benjamín Korbeľ, 22 rokov, diagn. tbc.

To je všetko.

To všetko nepotrvá už dlho.

A všimnite si meno. Benjamín. Kto to bol Benjamín? Nedochôdča, najmladší, najslabší, poškrabok akýsi, nik s ním nerátal, nik ho nečakal. Korbeľ. Čo je to Korbeľ? Nič. Šesť hlások v neľubozvučnom usporiadaní. V ktoromsi kraji na juhu štátu znamená to tiež nádobu na vodu. Voľáku zvláštnu, zastaranú nádobu. Nikdy som ju nevidel a každý ju iste môže postrádať. Sú už nádoby z alumínia a tie sa sotva volajú korbeľmi.

Myslíte si, že chorému plynie čas veľmi pomaly, však?

Ach, nie. Mám tisíc zábaviek. Je tu Xénia, ktorá ma chodí navštevovať a nosí mi kvetiny, je tu Pavel, ktorý mi nosí knižky, potom sestra Mária, doktor Albín atď. Ale títo by mi nestačili a s tými sa neviem pobaviť. Všetci si myslia, že je nevyhnutné, aby ma klamali, aby si nasadzovali na tvár pokryteckú masku sústrasti a nik sa mi nevie podívať priamo do očí. Nie, tí by ma nepobavili, tých odbavujem ľútostivým úsmevom: „Nado mnou tu robíte kríž, a sami ste úbohí, úbohí.“

Ale mám iných spolubesedníkov a kamarátov. Mám iných stálych hostí a iné verné milenky, zoznámil som sa s nimi až tu, v sanatóriu, a trvalo to dlho, kým sa mi podarilo premôcť ich nedôveru a uzavrieť s nimi priateľstvo. Chcem vám predstaviť svojich kamarátov, a preto toto píšem. (No — pravda. Vy si pomyslíte: fantázia chorého mozgu atď. Ale nie, moji drahí! Ubezpečujem vás, že mozog mám celkom zdravý, nič mu nechýba, viem ešte i dnes riešiť infinitezimálne rovnice druhého poradia a simultánne rovnice diferenciálne poradia vyššieho. Viem dosiaľ naspamäť veľa selaniek Jána Hollého a celú prvú hlavu z Komentárov G. J. Caesara. A to by, všakže, nešlo tak ľahko s chorým mozgom.)

Lekárska veda si namyslela, že veľmi osoží stavu chorého človeka, keď ho umiestni v prostredí, kde ho nič nemôže vyrušovať, kde je všetko jednoduché, hladké, biele. Preto v mojej izbe je iba posteľ, nočný stolík, stolička pre návštevy, umývadlo a zrkadlo nad umývadlom. (To zrkadlo má byť tiež kvôli hosťom, ale ako uvidíte, slúži ono ešte inému účelu.) Odstránili z príbytku chorých tapety, koberce, obrazy a všetko, čo by podľa nich mohlo podporovať fantáziu a dráždiť predstavivosť. To by bolo v poriadku, keby to bolo skutočne všetko, čo ma nabáda k fantastike. Alebo k tomu, čo oni fantastikou menujú. Ale koberce by ma nikdy tak nevzrušovali, ako ma vzrušuje rytmický sipot v prsiach, ako v obrazoch niet toľko dráždivosti, koľko jej je v príchode nového dňa. A monotónnosť vzorkovania na tapetách sa ani zďaleka nevyrovná monotónnosti prostého sledu hodín.

O tom chcem písať. A toto sú tí moji spoločníci: hodiny, dni, sipot v prsiach. Zakázali mi čítať Dostojevského, ale nemôžu mi zakázať čítať vo svojich spomienkach. Nesmiem vstávať z postele a prejsť sa po izbe, ale môžem sa v spomienkach bosky naháňať s vrstovníkmi po orosených lúkach. Môžem sa kúpať hoci trikrát denne s Petrom Švandom, s Jožom Pavelicom a s Janom Kocúrom v potoku poniže dediny.

*

Kašlem na múdrosť lekárov a robím si svoje veci.

Ležím horeznak na bielej posteli a načúvam, ako to sipí v prsiach. Hodiny dní a hodiny nocí prichádzajú a odchádzajú ako bledí mnísi v čiernych kutniach, ktorí sa poberajú prostriedkom chrámovej lode na večernú pobožnosť. Drevené sandále sekúnd klopkajú po kamennej dlažbe, oči sú privreté, ruky zložené na prsiach, hlava sklonená. Farbistými oknami cedí sa modré, červené, lilavé svetlo. Loď je dlhá, vysoká, pochmúrna. Spomedzi extaticky vzopätých pilierov načahujú sa suché ruky kostlivca. Prach stáročí usadil sa na pilastroch a balustrádach, na skamenenej vášni vysilených, asketických mníchov. (Myslíme si, že vášeň našej doby uchová sa pre potomkov v podobe skameneného aktu pri koite.) Zavierame oči a načúvame ozvene krokov hodín, ktoré kráčajú po kamennej dlažbe prostriedkom chrámovej lode. Odrazu zbadáme, že zvuk krokov sa zhoduje so zvukom, ktorý sa ozýva z našich pŕs. A chrámová loď s gotickými mŕtvymi a pochmúrnymi klenbami, to je náš hrudný kôš s preťaženými piliermi rebier. Niet v tom ani trocha násilia. Večer ako večer načúvam sipotu svojich pľúc a zakaždým z podvedomia sa vynorí mátožná predstava mníchov v čiernych kutniach.

*

Ležím horeznak na posteli, dívam sa do povaly. Bielou povalou tiahnu spomienky ako kŕdeľ chorých havranov. Zašlo slnce nad zelenými lúkami. Tmavý je obzor hôr za dedinou. Opŕchlo lístie zo stromov. Vietor sa preháňa po holých strniskách. Nieto tu kamaráta, ktorý by ma pojal na pohár vína. Nieto tu dievčaťa, ktoré by som nad ránom odprevadil z tejto tancovačky. Dívam sa do povaly a povala je knihou, v ktorej čítam. Listujem v spomienkach na svoju minulosť ako v knihe napísanej mŕtvou rečou na vyblednutom papieri. Všetko, čím som žil a čím som sa tešil, vypáchlo ako vôňa odtrhnutej ruže. Všetko je ďaleké, cudzie ako neznáme krajiny, ktoré sme nikdy nenavštívili, o ktorých sme iba v knihách čítali. I to dávno… Vrstovníci, s ktorými som rástol, s ktorými som sa pasoval a bavil na kone, na vojakov, neviem, ako dnes vyzeráte. Ty, Peter Švandovie, máš už azda ženu i dieťa s ňou už azda máš. Vozíš trus, orieš, drevo hotuješ, riedku múku a halušky jedávaš. Nie, nezávidím ti. Tak to nemyslím. Mal som ťa rád, pretože si mal zamazané ruky, že si vedel divotvorne prehýbať prsty a že si bol mocnejší, šikovnejší ako ja. Zaslúžil si si svoju ženu. Ty, Daňo Mucháčovie, pamätáš sa: v škole bol som prvý, ty druhý. Raz nás chcel rektor presadiť. Teba povýšiť, mňa ponížiť. Bolo to spravodlivé, ale ty si nechcel. „Ja nejdem, pán učiteľ.“ Presadili potom za prvého Ferianca, ktorý bol tretí, teba posadili na jeho a mňa na tvoje miesto. Nikdy ti na to nezabudnem, kamarát môj, ale vidíš, bolo to zbytočné: dnes som posledný. A vy ostatní: Ondrej Huzrdík, čo si mi kameňom rozbil spoza vody hlavu. (Ako si, hľa, vedel triafať.) Julo Jánoš, spali sme v jednom humne, keď sme sa raz báli ísť domov, pretože sme húsaťu zlomili nohu. Vy všetci máte už iste fúzy, nosíte súkenné nohavice, v dedine patrí vám slovo.

A ty, Xénia? Ty si to dlho vydržala. Možno ešte stále dúfaš, že zo mňa bude človek, že sa ozdobíš mojím menom ako šperkom počas slávnosti. Zakaždým, keď prídeš, pripamätúvaš mi večery, ktoré sme strávili spolu, a namáhaš sa, aby si svoj hlas pritienila slabým tónom výčitky, ktorá mi má prezradiť, že si vtedy čakala viacej, že som nebol dosť smelý, že by si nebola dbala, keby… atď. Máš pravdu, Xénia, bol som nesmelý, ale tá výčitka v tvojom hlase nie je úprimná. Dnes neľutuješ, že si mi nepatrila. Nenamáhaj sa druhý raz pritieniť výčitkou hlas, ktorý je aj tak pekný.

Vidíš, Xénia, nepotrebujem ťa už; predstavím ti svoju novú lásku: samotu.

No netreba ti žiarliť. Nie je zvlášť pekná. Sama máš rozhodne krajšie, červenšie ústa, hladšiu tvár, okrúhlejšie boky. Samota je suchá, kostnatá a zimomrivá, ale práve preto sa hodíme my dvaja k sebe. Konečne i moja láska k nej nie je ani zďaleka taká prudká, ako bola láska k tebe. Celé moje správanie k nej je akési precedené, prefiltrované. Úplná sterilnosť. Jej vernosť je príkladná: presedí celý deň na peľasti, prikladá mi miesto obkladov studené dlane na čelo a bozkáva ma na ústa. Podáva mi lieky na lyžičke, číta mi Homéra v pôvodine. A na noc zahasí svetlo a zamkne dvere na dva spusty. Potom cítim jej stehná pri svojich, jej ústa na svojich. Drží ma v náručí a tlačí k sebe. Dusím sa, ale neopätujem jej bozky, potím sa iba únavou, zamdlievam od slabosti, nie som schopný odporovať. Steneme a škrípeme zubami. Otvorený oblok je zaclonený širokým chrbtom noci a nik nemôže byť svedkom milkovania B. Korbeľa a jeho kurtizány mlle Samoty.

Tak vidíš, Xénia.

A druhý môj spoločník: deň.

Brieždi sa. Noc odchádza do poľa. Schúlená, s chvostom stiahnutým medzi nohy podobá sa psovi, ktorý nemá gazdu. Biely deň vtiahol sa oblokom do izby. Nepoznávame v ňom toho starodávneho kamaráta, s ktorým sme kedysi putovali sivými cestami pomedzi polia. Tá jeho belosť je dnes zlovestná belosť umrlčej plachty.

Deň sa vtiahol pomaly. Najprv nazrel škárkou v záclone, potom opatrne a bez najmenšieho šramotu prestrčil hlavu a pomaly, nesmierne pomaly vovliekol sa celý a zošuchol sa z okenice. Postál chvíľku na mieste a díval sa na nás. Fuj, vyzerá ako zlodej s nečistými úmyslami. Robili sme sa, že spíme, ale dobre vidíme pomedzi prsty jeho bledú cynickú tvár. Vidieť v jeho vpadnutých očiach, že celú noc flámoval s neviestkami v predmestských krčmách. S odporom sledujeme jeho počínanie. Prejde na prstoch cez izbu, stane si pred zrkadlo chrbtom k nám, márnomyseľne sa obzerá zo všetkých strán, napráva si fúzy, pričesáva spotené vlasy. Voľakedy bol azda krásavec, dnes už ostarel, nenachádzame v ňom záľubu, zlostí nás jeho namyslená, vyžitá tvár, ktorá sa odráža v zrkadle. Nespúšťa nás z očí a škľabí sa na nás. Zlostne si odkryjeme tvár a vyplazíme naň jazyk. Usmeje sa, pokrytecky zdvihne päť prstov na ľavej a šiesty na pravej ruke a ukazuje nám ich v zrkadle. Poznáme to už, každé ráno, postaviac sa práve takto, vytŕča nám svoje pazúry. A zakaždým ukáže o jeden menej. Chce tak ukázať, koľko dní nám ešte ostáva, koľko ráz nás ešte navštívi. Blázon, akoby sa nám žiadala jeho spoločnosť. A konečne — neveríme mu. Lekár včera zistil, že nám pribudlo 20 000 červených krviniek. To je nič? A pneumotorax? A užívanie kalcia?

Tento deň nadužíva staré kamarátstvo. Núti nás, aby sme s ním hrali karty o vysoké sumy, otravuje nás oplzlými historkami z bordelov, mysliac si, že tým vzbudzuje v nás túžbu po podobných dobrodružstvách, hvízda si otrepané odrhovačky z periférie. Robí hrmot svojimi zablatenými bagančami. Pľuje, fajčí, kľaje. Slovom, hreší proti všetkým hygienickým predpisom a nik mu v tom nevie zabrániť.

*

Ale deň, noc a samota nie sú jediní moji kamaráti. Ani zďaleka nie!

A Xénia a Pavel môžu ma navštevovať len v predpísané hodiny od 3. do 6. Inokedy ku mne nesmú a myslím, že ani netúžia po tom. Obaja majú svoje záležitosti, ktoré ich zamestnávajú radostnejšie než návšteva pri umierajúcom kamarátovi. Mám však kamarátov, ktorým nikto nemôže zakázať prístup ku mne, ktorých mimo mňa samého nikto nepozná, ktorí sú mi verní, úslužní. Sú zhovorčiví, ochotní a prídu, kedykoľvek po nich zatúžim. Aby som sa však mohol o nich rozpísať, musím sa vrátiť ďaleko nazad do čias, keď som bol zdravý, plný plánov a predsavzatí.

Vtedy, v tie časy, žil som síce, ako žijú iní mladí muži, mal som svoje dievča, s ktorým som sa po nedeliach túlaval po lesoch a rozprával mu kopu naivných, trúfalých i necudných rečí. Mal som svoju izbu v univerzitnej koleji, svoje knihy, svoje šaty, svoj názor o svete, svoje pľúca a ešte hŕbu iných vecí, ktoré dnes už nemám. Okrem toho mal som však vtedy ešte jednu záľubu či lepšie: jednu túžbu. Túžbu písať romány. Koniec koncov ani v tejto túžbe nebolo nič čudné — veď nieto azda človeka, ktorý s akým-takým úspechom skončil strednú školu a ktorý by aspoň raz za života nezatúžil po tom, aby zvečnil svoje viac alebo menej ľubozvučné meno v literárnej histórii. Čudné je len to, že ja — hoci u mňa táto túžba bola veľmi intenzívna — nevedel som sa odhodlať ku konkrétnemu činu. Mal som námety — (trpel som až nimi), mal som čas, mal som iste aj estetické schopnosti a v literatúre celého sveta mal som veľmi široký a kritický rozhľad. Nemal som však jedno: nemal som osoby, ktoré by boli bývali súce a schopné konať podľa mojich vopred vykalkulovaných námetov a vyslovovať mnou predpísané názory. Osoby, ktoré som si stvoril vo svojej predstavivosti, boli naskrze samostatné, s telom i dušou, mali vlastné názory a vlastné pevné charaktery. A trebárs ma nikdy neopúšťali a trávili všetok svoj čas v mojej prítomnosti, predsa len ich konanie bolo vonkoncom samostatné, nevypočitateľné a nesúhlasné s mojou vôľou.

Vám sa to zdá možno trochu smiešne. Nazdáte sa, že prosto nebol som schopný stvoriť osoby, ktorých charaktery by boli priliehali k zvolenej téme. Nazdáte sa akiste, že tu ide prosto o rozpor medzi námetom a povahou tohto hrdinu, ktorý mal podľa námetu konať. Alebo že to boli osoby papierové, neschopné pohybu.

Nie, moji milí, takého rozporu tu nieto! Naopak: moja neschopnosť bola v tom, že som si stvoril osobu priveľmi živú, priveľmi pohyblivú. Dal som jej všetko, čo dal Hospodin Adamovi, keď vdýchol doň dušu. Môj hrdina, taký vznešený pán Július Marko Orphanides, zapadol tak presne do života, že maľuje, ale skôr už len zo zvyku, a trochu i stučnel od tých čias, čo som sa s ním rozišiel, Eva je s ním šťastná, nechala už učiteľstvo, vedie jeho domácnosť a stará sa večierkami pre mladých umelcov, aby sláva jej muža nestratila lesk. Pani Mary žije niekde v ústraní a nemám o nej súvislé správy, všetci ostatní sú tiež vážení, rozšafní členovia spoločnosti. Z pána dekana stal sa pán biskup, pán Ostramok si vybojoval poslanecký mandát, Vinco Jariabek vzal dcéru na milosť, opatruje ho teraz, Jakub a Gregor stále ešte vysedujú pred domom na lavičke. Bol tu Vinco Jariabek, bola tu milenka pána Júliusa Marka, ktorá tancovala v bare atď., atď. Veľa osôb, ktoré som síce stvoril, ale nad ktorými som stratil vládu hneď v prvý deň, ako akiste i pánboh nebeský stratil vládu nad nami, darujúc nám duše. Lietal som za nimi s vyplazeným jazykom, pachtiac sa a napínajúc všetky sily. Vydržal som to dakedy týždeň, dakedy len hodinu alebo pol. Ale nikdy som sa ani nepokúsil opísať ich konanie na papieri, vedel som, že na to nestačím. Žil som s nimi, roztrhajúc svoju osobu na desať kusov, potkýnal sa za nimi, spával a rozprával s nimi, ale nevedel im rozkázať ani ich sputnať. V tom je to trápenie, teraz už azda rozumiete. Dakedy vysilený utekal som z ich spoločnosti, ľahol si tvárou k zemi na holom kopci a stenal ako doštvaný a podstrelený zver.

A konečne predovšetkým bola tu ona: Ma princesse, ma chere, ma belle, ma plus charmante petite princesse. O nej som dosiaľ nehovoril. Stále mi je ešte trápne a je mi hanblivo hovoriť o nej otvorene pred živými ľuďmi. O nej, ktorá mi vyrástla z pŕs, kúpala sa ako nemluvniatko v mojej krvi. O nej, ktorú som vodieval potom s venčekom kvieťa na vláskoch po zlatých lúkach, ktorej som rozprával najkrajšie rozprávky, hojdajúc ju na kolenách, o nej, ktorej som určil zamilovať sa nešťastne do toho neurvalca, o nej, ktorá umrela v mojom náručí, o nej ani dnes ešte neviem hovoriť s vami bez pohnutia. Ju jedinú zo všetkých svojich hrdinov odsúdil som na smrť. Ostatní žijú: pán J. M. Orphanides vrátil sa s barovou tanečnicou do mesta, ona ho vydržiava, on preleží celé dni na diváne, hľadiac do povaly. On sa oženil s Evou. Stále ešte nevládzem sledovať tieto záchvevy, vzbury, vnemy a túžby v sebe samom. Pokúšal som sa o to (a známe mi je, že istý anglický pán — James Joyce — tiež sa podobne pokúšal sledovať svojho dublinského občana, ale nevydržal to s ním dlhšie než dvadsať štyri hodín a zabralo mu to miesto na 1800 stranách), ak niektorému z mojich hrdinov prišlo na um vybrať sa na Mont Blanc, nasledoval som ho: potil som sa s ním, mrzol som s ním, prechládzal sa s ním, ak pocítil fyziologickú potrebu odísť na WC alebo ku kurtizáne, i tam som ho nasledoval, cítil som s ním všetok hnus, dráždivosť i ostatné, čo k tomu patrí, hoci sa to naskrze nehodilo do témy, ktorú som chcel spracovať. Tisíce fádnych a každodenných drobností: obúvať sa, čistiť si zuby, obzerať nechty, škrabať sa popod pazuchy, jesť, fajčiť atď., všetko mi bolo súdené prežívať s ním. A predstavte si, že tu nebol pán Július Marko sám, bola tu pani Mary, slečna Eva, učiteľka z Vojčíc, bol tu On, ktorý nemal meno, pretože mu nijaké nepristalo, a musel som hovoriť zaň v prvej osobe, akoby išlo o mňa samého, hoci i on mal svoj vlastný organizmus.

(Fragment)