Dielo digitalizoval(i) Martin Droppa, Viera Studeničová, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Jana Jamrišková, Tibor Várnagy. Zobraziť celú bibliografiu
Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)
Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo | 17 | čitateľov |
Prvý deň bude dňom čakania.
Druhý deň bude dňom sklamania z toho, na čo sa čakalo.
Oba dva dni sú mlynské kamene, medzi ktoré sa dostalo zrno, z ktorého má byť vymletá múka. Spodný kameň stojí a je prvým dňom. Vrchný kameň sa točí po spodnom a je druhým dňom.
Príhoda oboch dní vymlela, ako múku zo šupiny zrna, sklamanie z našich útrob. Je nám jedenadvadsať rokov. To znamená, že trvalo jedenadvadsať rokov, kým zrno sklamania vyklíčilo a dozrelo, kým bolo vymlátené, precúdené a nasypané do mlynského koša medzi dva kamenné dni.
Deň prvý
Študujem na univerzite v našom hlavnom meste. Bývam v starom dome, ktorý ma obloky do úzkej uličky. Bývam sám. Izba je tmavá, zaprataná starým, kamarátskym nábytkom. Zvlášť dôverne som sa skamarátil s ťažkým koženým kreslom. Jeho široké náručie je vždy ochotne otvorené. Rád sa doň zaborím. A rád besedujem s pánmi a paniami, vymaľovanými na obrazoch. Páni majú belasé fraky, pod hrdlom veľké mašle, na hlavách žlté cylindre. Do ich gavaliersky nastavených ramien zavesené sú krehké a hanblivé slečinky v naberaných krinolínach. Osudy týchto ľudí sú mi nesmierne blízke. Starám sa, či nezmoknú na prechádzke, či pán porozumie snivému pohľadu dámy, či ich netlačia topánky atď. Sú to, aby som bol úprimný, temer jediní moji priatelia. Okrem nich poznám a schádzam sa iba s pani Mary.
Pani Mary je tridsaťdeväťročná. Mne minulo nedávno jedenadvadsať.
Pani Mary je vzdelaná a ľahostajná k lacným efektom. Má veľký byt vo vilovej štvrti. Nosí čierne šaty, je veľmi pekná. Tvár má pokojnú; ani v jej pohyboch niet nič koketného a zbytočného. Keď poviem hlúposť alebo naivnosť, usmeje sa dobromyseľne a nazve ma chlapčekom.
Obdivujem pani Mary, ale vždy sa zahanbím, keď ma pristihne, ako sa začudovane dívam na jej krásne ústa. Usiluje sa utajiť svoj obdiv, tuším v ňom čosi nečisté, čo nepatrí do nášho úprimného vzťahu. Nazdávam sa, že pani Mary si tiež uvedomuje rozpaky, do ktorých ma uvádza jej krása; nazdávam sa, že často priviera oči (akoby sa zasnila) len preto, aby mi poskytla príležitosť nerušene a dosýta sa nadívať na jej tvár. Inokedy sa mi však zdá, že i pani Mary je nepríjemný môj obdiv, že tiež v ňom tuší prejav postranných a záludných túžob. Vtedy ma núti, aby som ju volal mamička, a dáva mi cítiť svoju povýšenosť a bohatšiu skúsenosť.
Má pravdu. Sami nemáme nijaké skúsenosti. Dosiaľ sme stáli len na brehu rieky a dívali sa iba ako pomimo tečie život. Nemali sme príležitosť ani odvahu vrhnúť sa doň.
O tom, ako žila pani Mary skôr, než sme ju poznali, nevieme nič. Má možno právo dať nám z času na čas pocítiť svoju povýšenosť. Ale možno tiež, že to právo nemá. Nemôžeme — a ani nechceme — byť zvedaví. Dôverujeme úplne jej jasnému pohľadu a spoliehame sa na vážnosť a rozšafnosť jej rečí. Nezáleží nám na tom, či pokoj a odovzdanosť v tvári pani Mary sú následky únavy z dlhého milovania alebo následky únavy z dlhého čakania na milovanie. Je možné, že pani Mary podobá sa odkvitnutej už magnólii alebo nerozkvitnutej ešte chryzantéme.
Nebudeme o tom rozhodovať. Nevieme, aké spôsoby používajú ženy, aby sa zapáčili mužom. Nevieme, akú zásobu sladkých slov a pôvabných úsmevov vlastní pani Mary. Nezáleží nám na tom, či pani Mary už vyčerpala túto zásobu, alebo či ju ešte ani nenačala.
Sám nie som vôbec pripravený na lásku. Stalo sa mi raz, že ma zastavila na ulici žena, ktorá našpúlila červené ústa a zvala ma so sebou. Nevedel som vtedy odpovedať a odvrátiac tvár, ponáhľal som sa z toho miesta.
Spomínajúc na túto a podobné príhody, cítim v prsiach pohyb čudných a neznámych žiadostí. Ozýva sa odtiaľ tiché volanie a načúvam mu zostrašene. Rozoznávam úsečné povely, dusené výkriky a nervózny šepot, podobný šepotu sprisahancov, ktorí sa zišli v tmavej komore za mestom, aby ukladali o čísi život. Predstavy, ktoré vo mne vyvolávajú tieto spomienky, sú práve také desivé, nové. Nenachádzam v nich pôvab, a predsa nechávam sa nimi kolísať, lákať a vzrušovať. Neodháňam ich od seba, skôr si ich usilujem pokrytecky pripútať nejako k sebe, urobiť ich hmatateľnými a viditeľnými.
Často týmto spôsobom, v náručí mäkkých a dráždivých obrazov, presedím celé popoludnie v kresle a zabijem čas, ktorý som chcel venovať štúdiu.
I dnes som sa zamotal do osídiel vlastných myšlienok. Hádžem sa na plytčinách podvedomých túžob ako ryba, ktorú vyvrhlo more na piesočnatý breh. Ešte za rána zaumienil som si preštudovať istú partiu z rímskeho práva. Sotva som však vstal, obliekol sa, umyl, hneď ma zarazila čudná predtucha, že sa dnes dočkám akejsi novej, vzrušujúcej udalosti, ktorá naraz zmení smer života a uvedie ho do nových a exotických krajov. V tejto predtuche strávil som celý deň. Bál som sa vyjsť z domu, aby som nepremeškal nejakú vzácnu návštevu, ktorá by mohla priniesť dôležité zvesti. Chvíľami som skutočne načúval, domnievajúc sa, že niekto klope na dvere. Obracal som sa napoly, chystajúc sa vstať a privítať hosťa. Nikto však nevošiel. Chvíľami vyťahoval som priečinky stola a prehŕňal sa v starých listoch, akoby som hľadal nejakú zabudnutú spomienku na slnečný deň na brehu rieky. Nábytok v izbe, kreslo, knihy, popolník stratili dnes svoj kamarátsky vzhľad, bočia odo mňa, boja sa ma. Klobúk je mi cudzí a nachádzam na ňom nevľúdne záhyby. Topánky, na ktoré som sa spoliehal, s ktorými som často zobúvajúc sa dôverne besedoval, držiac jednu z nich v ruke, i tie sú mi dnes cudzie a tvária sa upäto a nežičlivo. Popoludní hľadel som z obloka na ulicu a prezeral si tváre okoloidúcich ľudí. Hľadal som v nich črty budúceho priateľa alebo aspoň spolustolovníka. Potom som chcel čítať verše, ale ani tie ma nemohli potešiť a zaujať. Riadky sa neposlušne búrili; rozpŕchli sa na všetky strany ako poplašený kŕdeľ oviec. Odložiac knihu, vyvalil som sa beznádejne na diván. V izbe sa stmieva. Predmety mlčia, apaticky meridzajú. Usínam nepokojne, akoby som bol znova premešakal príležitosť zbohatnúť alebo zaľúbiť sa do duchaplnej ženy. Strhávam sa zo sna, načúvam ozvene krokov popod obloky. Nazdávam sa, že kým som spal, zavolal ma niekto zvonku po mene; že ma tam vyčkáva, aby ma pojal so sebou do tmy, pod staré dudravé stromy, ktoré opatrujú tajomstvo zakopaného pokladu. Načúvam, nemám odvahu ozvať sa, a zasa na chvíľu usínam.
Bol to mučivý deň a mučivá noc. A trpíme často podobne. Bolo by azda dobre priznať sa pani Mary a poprostiť ju o radu. Rozmýšľame o tom ešte toho dňa. Na zajtra pozvala nás na večeru; možno sa naskytne príležitosť, možno sa všetko rozrieši.
Nebojíme sa nepochopenia. Môžeme sa však zamotať v reči, povieme hlúposť, zahanbíme sa a pani Mary nás vysmeje. Toho sa najviac bojíme. Aby sme sa posmelili, spomíname si na rozličné drobné pozornosti, ktoré nám prejavila pani Mary. Vybrala mi dve krásne kravaty; jednu farbu bordeaux, druhú sivú s belasými bodkami. Chodíme spolu do divadla a na vychádzky. Poradila mi krajčíra, lebo šaty, ktoré som si priniesol z domu, nehodili sa už do spoločnosti. Dva razy boli sme spolu tancovať. Na narodeniny priniesla mi do bytu dve červené ruže a šesť krásnych, do kože viazaných kníh. Okrem toho ma vtedy tri razy bozkala na ústa. Vždy, keď sa lúčime, vykloní sa pani Mary z auta a bozká ma verejne na ulici. Prijímam od nej tieto bozky rozpačite, ale dávam to najavo. Vídame sa veľmi často; voláva ma i telefónom a vždy mi povie pár milých lichotivých slov.
Toto všetko ma ubezpečuje o tom, že sa nemusím báť výsmechu.
Deň druhý
Toto je deň, na ktorý sme určili spoveď svojich jedenadvadsiatich rokov.
Popoludní bol som navštíviť známeho a hovoril som s ním s predstieranou úprimnosťou a sebadôverou o svojich plánoch. Predvečerom díval som sa na kúsok belasej oblohy nad domami, ktorá — bohvie prečo — nadobúda pre mňa v takýto čas zvláštne čaro a príťažlivosť. Premietam si na ňu (ako na plátno v biografe) svoje myšlienky a túžby. Myšlienky a túžby odrážajú sa mi od nej a vracajú sa očistené, ľahké; presýtené tou troškou belavej sentimentality, ktorou sa práve vyznačuje večerná obloha.
Keď obloha sčernela a keď jej pokojnú celistvosť a jednotu rozryli elektrické svetlá, prestal som sa na ňu dívať. Obliekol som sa a šiel som v ústrety pani Mary.
Zašli sme do vinárne, kde sa tancovalo. Najprv sme sa navečerali. Pri večeri sedeli sme oproti sebe. Pani Mary hovorila nadšene o knihe, ktorú práve číta. Ja som bol roztržitý. Vyhýbal som sa jej pohľadu. Po večeri sadli sme si vedľa seba, aby sme videli na tancujúcich. Pani Mary objednala víno. Napil som sa nerozvážne dva razy za sebou. Načúvali sme hudbe a dívali sa na tých, ktorí tancovali. Hudba, belasý dym, tlmené svetlo, ženské lýtka a tváre, ústa i pohyby hostí vytvorili sladkú, dráždivú náladu. Pani Mary oprela sa lakťom o stôl a díva sa z profilu na mňa. Tvárim sa, že to nepozorujem, usilujem sa byť nenútený; rád by som povedal niečo fádne, aby videla, že mi je ľahostajné, že sa na mňa takto díva. Ale nie je mi to ľahostajné; neprestávam myslieť na to, čo príde, a okrem toho ma prenasledujú ešte mrzké zmyselné predstavy: odkrývam pohľadom stehná tancujúcich žien, nakláňam sa nad horúce ústa, dotýkam sa dlaňami vypätých hladkých pŕs. Cítim na sebe pohľad pani Mary a domnievam sa, že dávno uhádla, na čo myslím a čo jej chcem riecť, a že jej pôsobí rozkoš sledovať mi na tvári, ako sa snujú dnu v mozgu zmyselné predstavy. Túžba vyznať sa úprimne zo všetkého trepoce sa pod jej pohľadom ako vták lapený do klietky. Je mi mdlo. A náhle zbadám, že ruka, ktorou sa v zápästí opieram o hranu stola, je bledá a badateľne sa trasie. Zatnem ju v päsť, ale ruka sa neprestane chvieť. Bezradne a zúfalo pozriem na pani Mary. Pani Mary díva sa nezaujate stranou na tancujúcich, na ústach si drží vreckovku, a tak sa zdá, že zabudla úplne na moju prítomnosť. Oddýchnem si zhlboka. Pani Mary podíva sa prekvapene na mňa. Sklopím zrak; cítim, ako sa mi do tváre ženie krv. Chcem sa zachrániť tým, že sa dotknem prstami pohára s vínom a dvíham ho s prepiatou vážnosťou na prípitok. Pani Mary berie svoj a obradne si pripíjame. Celou silou vôle usilujem sa upokojiť a vydržať pohľad pani Mary. Díva sa mi do očí vážne, s jemnou výčitkou. Trvá to večnosť. Nemožno vydržať, zatváram oči, spúšťam hlavu i ruku s pohárom. Krv búcha v sluchách. V očiach poskakujú červené ohníky. Dolu tvárou stiekla osirelá slza.
Pani Mary zodvihne mi prstami bradu a bozká ma ľahko na ústa.
Otvorím oči, hlúpo sa usmejem a zotriem dlaňou slzu z líca.
— Chcete, aby som vám prečítal báseň?
— Nie. Dobre je takto.
A znova sa mi dotkla zľahka koncami prstov tváre a prešla nimi po nej odhora nadol.
Slabý a príjemný pocit studu hreje a upokojuje nás. Znova dychtivo pijeme víno. Dva páry tancujúcich smejú sa kamarátsky na nás.
Pomaly sme sa celkom upokojili. Myšlienky sa vznášajú ako gumové balóniky ponad hlavy hostí. Ľahko sa hojdajú, mäkko na seba narážajú a znova sa od seba vzďaľujú. V kúte sedí pán v smokingu; nedbalo vypúšťa obláčky cigaretového dymu a hľadí na dámu, ktorá sedí neďaleko nás. Sledujeme túžbu tohto pána, ako pláva hustým vzduchom k našej susedke. Túžba krúži nad jej hlavou, zahaľuje ju do belavej hmly, zoblieka ju pomaly a nedbalo, akoby len tak, mimochodom. Všetko je tu nezáväzné, pružné, krotké. Nikomu nemožno vynadať; všetci sa usmievajú a pokyvujú hlavami do taktu. Pani Mary si tichučko pospevuje neapolskú romancu. Tóny hudby podobné sú bielym holubiciam, ktoré poletujú ponad hlavy hostí. Cítime potrebu zložiť báseň; núti nás k tomu rozkolísaný vzduch a zapálené ústa žien. Nehľadáme rýmy. Slová sa odlepujú samy od seba od perí a vystupujú k povale. Naraziac na bielu povalu, rozpadnú sa vnivoč. Podobajú sa bublinkám vzduchu v pohári s grenadínou.
— Prišiel si, milý môj? Čakala som ťa pri otvorenom obloku do samého mraku. Hľadela som na stromy a na zapálené zore. Čierny drozd sadol si na agát a spieval o tvojom príchode.
— Ide ti milý.
— Ide môj milý?
— Ide ti milý na vranom koni.
— Na vranom koni?
— Ide ti milý na vranom koni, celý sa svieti od rudých zorí.
— Svieti sa milý?
— Svieti a spieva horou zelenou mocný tvoj milý.
— Horou zelenou spieva môj milý?
— Horou zelenou spieva tvoj milý, v náručí nesie ti srdce červené a bielu ľaliu.
— Červené srdce a bielu ľaliu? A rýchle ide krásny môj milý?
— Čin, čilin.
— Pomaly vari?
Túžba veje vo vetre ako zástava na hlavnom sťažni lode, blížiacej sa k prístavu. Malé žiadosti poletujú ako motýľky z kvietka na kvietok. Radosti pribúda ako dažďovej vody v mláčke pod odkvapom. Spomíname si na dievčatko, s ktorým sme sa hrávali doma. Volalo sa Dašenka. Naháňame sa bosky po zarosenej tráve. Dašenkina červená suknička plieska o holé nôžky. Dašenkine líca, Dašenkine oči, celá Dašenka horí zdravím a radosťou. Smeje sa a dychčíme, keď sa mi ju podarí chytiť.
Pani Mary platí. Berieme to pokojne na vedomie. Vypili sme trochu viac vína.
Dvíhame sa s ťažkou hlavou. Pani Mary nás podopiera. Veselo sa jej usmievame do očí. Zabudli sme na svoje trápenie.
Kráčame po ulici, zavesení lakťami do seba. Bavíme sa tým, že si predstavujeme seba ako biely obláčik, ktorý sa vznáša nad mestom. Plávame voľne a ľahko azúrom; chvíľkami podriemujeme, spití slncom; chvíľami sa ospalo dívame prižmúrenými očami na svet pod nami.
Naraz si však uvedomíme prítomnosť pani Mary a pozrieme na ňu ukradomky. Jej tvár je vážna, a bledá. Je ako tvár človeka, ktorý sa odhodlal k zlému činu.
Stanovište taxíkov. Šofér úctivo otvára dvierka a pani Mary nás jemne tlačí dnu.
Vtrieskame sa hrmotne do auta. Robíme pani Mary miesto pri svojom boku. Položili sme jej hlavu na plece a objali ju v páse pravou rukou. Hladí nás dlaňou po tvári a bozkáva na sluchy. Poddávame sa jej láskaniu ako dieťa, ktoré usnulo pri rodinnej slávnosti na mamičkiných kolenách. Túlime sa v polospánku k boku pani Mary a nastavujeme usmievavé ústa jej bozkom.
Šofér znova otvára dvierka. Vila pani Mary. Pani Mary chvatne platí, nepustiac našu ruku spod svojej pazuchy. Dívame sa na biele vráta pri vchode do vily a namáhame sa vštepiť si do hlavy ich výzor.
Pani Mary nás vedie za ruku. Potme vystupujeme hore schodmi. Dvere sa nehlučne otvárajú a zatvárajú.
Zastavili sme sa. Páchne tu ružami. Vzduch je ťažký ako v miestnosti, kde nieto okien. Pani Mary pustila našu ruku a odišla tak potichu, akoby bola vsiakla do tmy. Čakáme, že sa čosi podobné stane i s nami. Nechystáme sa však na obranu.
Náhle nás oslní svetlo veľkého krištáľového lustra. Pani Mary stojí pri vypínači a ľahko sa usmieva.
Spálňa pani Mary.
Široká posteľ, ťažké koberce, hodvábne vankúše, roztvorená kniha.
Záclony a množstvo kvetov.
Stojíme uprostred izby vo zvrchnom kabáte, s klobúkom v ruke. Utkvieme zrakom na malej budhistickej soške, postavenej na bielizníku. Soška sedí so skríženými nohami, s rukami na kolenách a tajomne sa usmieva mystickými očami. Dívame sa na ňu, akoby sme čakali od nej vysvetlenie. Soška mlčí.
To všetko trvá iba krátku chvíľku. Znova zhasne svetlo. Vôňa ruží a nahého tela valí sa zo všetkých strán a zapcháva póry kože. Cítime, že nie je v našich silách odolať tejto vôni.
Z kúta, kde stojí posteľ, volá nás hlas, nepodobný pokojnému hlasu pani Mary… Posledný zlomok sekundy…
Chvatne trháme zo seba šaty a odhadzujeme ich ďaleko na zem.
*
Zobudili sme sa. Tma dosiaľ chodí dlhými krokmi popod obloky. Na očiach usadila sa mútna pena apatie. Bolí nás hlava. Spočiatku sa zamestnávame iba týmto pocitom. Nehýbeme sa. Hučí nám v sluchách, a to vyvolá spomienku na mlynské koleso, na ktoré sme sa kedysi chodili dívať so starým otcom. Voda padá do korcov a práve tak hučí. Koleso sa lenivo obracia v tmavej mlynici. Snívalo sa nám vtedy, že sa topíme v rozvírenej vode.
Koľko je asi hodín? Hmatáme po zápalkách na známom mieste. Miesto zápaliek dotkneme sa teplého spiaceho tela. Zľakneme sa. Všetko, čo sme prežili, postaví sa nám náhle pred oči nahé, zúfalé, zmätené v chlp opitých, tackajucich sa dojmov. Pomaly, ako po náhlej zmene osvetlenia, začíname rozoznávať detaily. Udalosti včerajšej príhody defilujú popred nás zbité, zmrzačené ako vojaci vracajúci sa z frontu, z ktorých vypŕchlo bojové nadšenie. Skúmame detail za detailom, hľadajúc v niektorom z nich ospravedlnenie. Nedarí sa nám to. Spomíname si na pani Mary, na bledosť a vážnosť jej tváre, keď sme vyšli z vinárne, na prudké bozky, šialené objatia, kŕčovité vzdychy, žeravé telo, privreté oči, vypäté hrdlo. Na svoju opilosť.
Zapálime svetlo na nočnom stolíku a prekvapene sa presviedčame. Pani Mary leží vedľa nás, spokojne sa usmieva, hlavu má zvrátenú nazad, ústa pootvorené, ruky rozhodené na perine. Prsia ľahko oddychujú. Pod bradou objavujeme neznáme vrásky. V polohe, ktorú zaujíma jej telo a v spokojnom výraze tváre nepoznávame včerajšiu pani Mary. Desíme sa novej ženy vedľa seba. Uvedomujeme si, že nenájdeme v sebe odvahu zrieknuť sa starej pani Mary a skamarátiť sa s novou. Úmorné objavovať a stavať novú lásku na zrúcaninách starej. Neodvážime sa zostúpiť na dno priepasti, ktorá sa včera otvorila pred nami v náručí pani Mary. Vidíme sa tu sebe samým zbytoční a oklamaní.
Znova zúfalo vyvraciam vrecká v pamäti ako malý chlapček, ktorý vytratil kdesi drahocenný nožík, darček od strýka. Potrebujem aspoň jednu maličkosť, ktorá by ma ospravedlnila, nepatrný klinček, na ktorý by sa dala zavesiť minulosť nad prázdnotu budúcnosti. Nič nenachádzam. Všetko sa prepadlo, zrútilo do ničoty.
Zahasím svetlo. Chvíľu ešte ležím, ale už nemyslím na nič. Chcel by som plakať…
Potom pozorne a pomaly vstávam, aby som nezobudil pani Mary. Potom zháňam rozhádzané šaty. Ledabolo sa oblečiem a ticho vyjdem na ulicu.
Pred bránou mi príde na um, že som nenechal lístok na vysvetlenie. Vraciam sa… Nie. Niet čo vysvetľovať. Mal som sa však ešte raz a naposledy podívať na pani Mary… Nie. Ani to netreba.
*
Ulica je pustá. Napoly zhasnutá plynová lampa nedá sa našou prítomnosťou vyrušiť z driemot.
Domy sú ako umrlčie rakvy, zložené v radoch pod plesnivou oblohou.
Kráčame váhavo po neciteľnom chodníku. Zo záhradiek pred vilami vyparujú sa boľavé spomienky.
Nenamáhame sa sústrediť myšlienky a poriadne si uvedomiť, čo sa stalo a ako sa k tomu zachovať. Padáme na dno ako kameň hodený do studne.
Ocitli sme sa na moste. Automaticky sa zastavíme a oprieme lakťami o zábradlie. Padá drobný dážď. Začína svitať. Ale nad hladinou rieky dosiaľ visí noc ako obesenec, ktorý už začal zapáchať. Hrabeme sa nedbalo vo vnemoch zmyslov, ako sa hrabe kura v smetí na hnojisku. Počujeme kroky osamelého chodca, čítame reklamu na nábreží, vidíme svetlá vo vode, ale nič nám neutkvie v mysli. Dojmy pretekajú mozgom ako voda rúrou vodovodu. Apatia, ošklivosť, hnus. Nakláňame sa nad zábradlím a pľujeme do vody.
— slovenský prozaik, esejista, kultúrny publicista a literárny kritik Viac o autorovi.
Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.
Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007
Autorské práva k literárnym dielam