ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Rúbali sme vtedy v novom šlôgu na Mikulášovskom. A toho popoludnia prišiel práve na mňa rad obniecať oheň v kolibe a variť chlapom večeru. Pri takomto zamestnaní krv sama od seba hustne v žilách, človek zlenivie a najradšej by vari celý deň preležal na priči. Najmä keď — ako toho dňa — slnce pripeká a zaparený vzduch leží v doline nehybne ako horúca a zadúšajúca perina na prsiach chorého.

Od prvoti, od samého svitu bol to taký nepodarený deň. Nebo viselo nad hlavou nehybne a nízko. Čoraz nižšie… Nebol na ňom jediný obláčik, jediné jasné miesto. Jeho farba… Čosi zlovestné bolo v jeho žltozelenkastej farbe. Niektoré poľany zakvitajú koncom jari práve takouto zlovestnou farbou. Statok sa vtedy nechce na nich pásť, ryčí žalostne a hľadá pastiera.

Pod takým nebom zobudili sme sa teda toho dňa v šlôgu na Mikulášovskom. Chlapi vstávali mľandraví a zamračení. Šimo znechutene dudral na roztrhnutý návlak na krpci, Ondrej so Štefanom bez vôle, akoby len očistomok, vrčali na Jakuba, čo sme ho volali svätý a čo mal už na svitaní taký skrúšený výraz v tvári, že ťa nevdojak zasvrbela dlaň, keď si sa naň pozrel. Toho dňa zaťal som si i sekerou do kolena a odvtedy prischlo mi aj meno Potrestaný Pochvánovie. Nehnevám sa na tú prezývku, no myslím si, že skôr než ja celý ten deň bol potrestaný. Azda sa pánubohu znevidelo nad ním bedliť, alebo azda pozaspal na nebeskom prietose a sám rohatý využil jeho driemoty a prevzal správu sveta do svojich rúk.

Už i samo slnce bolo toho dňa celkom nepodarené. Nebolo ho vidieť, ale parilo náramne a s akýmsi srdom. Vlažina z včerajšieho dažďa zostávala pri zemi, čupela v doline ako jedovatá, nehybná para a zadúšala človeka, les i trávu. V taký deň naozaj najlepšie je zostať na priči a nestarať sa, kým sa len dá, o šafárenie belzebuba. Vieš — tak či tak — že sa za obzorom zbiera ako ťažký oblak nešťastie, nad ktorým nemáš moc. Prv alebo neskôr prevalí sa od Zvolena cez chrbát Ďumbiera, a keď sa mu zachce, spustí sa hustým, neodvratným prívalom práve na dolinu Červeného jarku, kde je šlôg na Mikulášovskom.

Zo všetkého najlepšie je ležať teda na priči a obniecať lohazu na ohnisku. Kútikom ospanlivého vedomia predsa len úfaš, že sa ti nakoniec prepečie i tento deň. A čím menej sa budeš hýbať, tým ľahšie sa ti prepečie.

Pravda, neprepiekol sa.

Inak by si tu nesedel a nespomínal naň. Inak celé tie dlhočizné prípravy neba a stromov a trávy neboli by mali vôbec zmysel. Celé to dusné vajatanie bolo by vyšlo nazmar a naprázdno.

Pravda, musím povedať, zmysel a cieľ všetkých tých príprav vyvstal predo mnou jasne až vtedy, keď som zočil na prahu koliby jeho, Petra Madluša…

Bolo už vari päť či šesť hodín, keď som ho tam zočil… Mastil som si práve návlaky na krpcoch a bol som taký zabratý do tejto roboty, že som ho zbadal až vtedy, keď mi zaclonil svetlo, ktoré vnikalo do koliby tesnými dvercami… Pravou nohou stál už na prahu, ľavou ešte pred kolibou. Klobúk mal stiahnutý do čela a v tmavých očiach uštvaný a podozrievavý výraz človeka, ktorý sa dlho musel skrývať pred ľuďmi.

Ako vravím: nebol som prekvapený. Iba som stŕpol a pustil krpec… Mihlo mi hlavou, že jeho zjavenie môže byť len vyvrcholením všetkých tých príprav a že je vlastne celkom prirodzené, keď ho tu vidím. Podľa toho som ho privítal:

— Vitaj, reku, Peter, — vravím mu pokojne, akoby sme sa len včera boli videli naposledy.

— Dobrý deň, sváko, — odpovedá mi práve tak pokojne.

— Hľadáš vari dakoho?

Zakrútil hlavou, no vzápätí začal sa skúmavo obzerať po kolibe, akoby predsa len čosi hľadal.

— Tanistru, — vravím mu, — sme ti poslali materi. — A usilujem sa naznačiť, že nijako nemá tu čo hľadať.

Chvíľu váha, akoby chcel niečo povedať, a potom sa spytuje hlasom čudne rozheganým.

— Vody by ste mi dali napiť?

Nebola to vlastne otázka. A vlastne ani žiadosť. Skôr akoby podmienka. Akoby bol chcel povedať, že ak sa mu dám napiť vody, bude to mať pre mňa dobrý výsledok.

Napi sa, reku, keď ti je ďaka.

Voda sa musí v Červenom jarku nosiť zďaleka. A tá, čo stála v gelete pod pôdišiarom, bola už iste hodne oletená. No on pil hltavo a hodnú chvíľu. Pozbieral som sa za ten čas trochu, napchal som si fajku a vložil ju do pahreby. Spod vrchnáčika začalo sa už dymiť, keď som zbadal, že sa na mňa uprene díva a že sa mu nozdry chvejú ako vyhladnutému zverovi, ktorý zvetril potravu. V tej chvíli vyzeral skoro na poľutovanie. Celý bol ubiedený, vyschnutý a otrhaný. A hlboko v očiach, pod čiernymi obrvami, svietili mu dva tmavé plamene. Podal som mu bez slova mechúr s tabakom. Siahol po ňom chvatne a za obrátenie našiel si v škáre medzi brvnami papier z dohánu. Nedočkavo, drobnými, roztrasenými pohybmi spravil si cigaretu a priložiac k nej hlaveň z pahreby, vtiahol zhlboka. To všetko robil s chvatom a s čudným vzrušením, akoby sa obával, že ho niečo vyruší a nedožičí mu oddať sa slasti z fajčenia.

Kľačal som pri pahrebe, skúšajúc zápek, a díval sa naň s opravdivým záujmom, stál uprostred koliby, celou bytosťou sústredený na horiacu cigaretu. Držal ju opatrne palcom a ukazováčikom ako krehké vtáča, ktorému by nerád ublížil. Díval sa skúmavo na jej horiaci koniec a čochvíľa šetrne naprával rozlepený papier. Poťahoval si s prižmúrenými očami a mne samému fajka mimoriadne zachutila, keď som videl ten jeho hlad po fajčive. Celý obrad fajčenia prebudil vo mne vzdialenú ľútosť a nepriznané porozumenie s jeho žalostným stavom. Zachcelo sa mi pustiť sa s ním do reči, vypočuť jeho rozprávanie, poradiť a pomôcť mu nejakým spôsobom. Možno, keby som sa bol na to odhodlal, keby som ho bol nejako posmelil, ponúkol ho pálenkou, možno všetko by sa bolo ináč skončilo. Vyfajčil však cigaretu veľmi chytro. A sotva ju vyfajčil, zatiahla sa jeho tvár oznove neprístupnou, a zdalo sa mi, ako kôra tvrdou maskou. Táto nová premena dotkla sa ma skoro nepríjemne. Cítil som sa ňou skoro osobne urazený. Akoby bol odmietol dôveru a pomoc, ktorú som mu chcel ponúknuť. Dobre, reku, keď ty tak, budem i ja tak. Sadol som si na stolec a začal sa znovu zamestnávať mastením návlakov. Tváril som sa, akoby ho v kolibe nebolo. I on si sadol po chvíli na prah chrbtom ku mne, podoprel si bradu do dlane a díval sa uprene a dlho na to isté miesto kdesi na hrebene Sokolovej…

*

Sedeli sme tak, odvrátení od seba a zabratí každý do svojich myšlienok, hodne dlho. Videl som ponad jeho plecia, že slnce sa už poriadne unížilo, no dosiaľ sa neopovážilo ukázať pravú tvár. Na mieste, kde sa skrývalo, bola však obloha jasnejšia a teraz k večeru i trochu prívetivejšia než celý ostatný svet. Neviem prečo, ale spozoroval som po chvíli, že obaja odvraciame zrak, kedykoľvek nám príde pozrieť sa na to jasné miesto. Akoby sa odtiaľ díval na nás niekto, kto uhádol spoločné naše myšlienky alebo akoby sa tam tieto naše myšlienky stretali a s hanbou klopili pred sebou zrak.

Pravda je, že za celý ten čas myslel som na Petra Madluša a na to, čo sa neodvratne stane, ak tu zostane do večera. No pravda je i to, že odprvoti bol som rozhodnutý zasiahnuť do veci a varovať nejakým spôsobom Piovárovcov. Ustavične vracal sa mi však na myseľ celý prípad a čím dlhšie som o ňom rozmýšľal, tým vratkejšie bolo moje rozhodnutie. Napokon sa celkom rozhegalo množstvom pochybností a nedostatkom odvahy postaviť sa proti tej jeho istote, s akou sem prišiel. S akou tu sedí a čaká. Ani na chvíľu nedal na sebe znať nejmenšie rozpaky. Zrejme sem prišiel celkom naisto. Nepotreboval ani vidieť v kolibe ich šatstvo a riad. Nepotreboval sa utvrdzovať vo svojom rozhodnutí. Mal na to dosť času za tých sedem mesiacov, čo sedel v árešte. Akékoľvek moje rady a prehovárania boli by daromné. A čo by som mu vlastne mohol poradiť? Aby sa vrátil do áreštu? Aby si šiel pokojne odsedieť tých pätnásť rokov, čo mu namerali za to, že zabil Jána Melicha? Melicha áno, ale Piovárovci si dosiaľ neodpykali trest.

Cítim na jazyku chuť krvi a dreveného rezu, keď myslím na tieto veci. A myslím na ne už dobré dve hodiny. Dobré dve hodiny pokukujem zboku na Petrov chrbát a myslím na tieto veci. On zatiaľ hádam načisto zabudol na moju prítomnosť. Sedí na prahu bez pohnutia so železnou trpezlivosťou. Čakal sedem mesiacov, počká ešte chvíľku. Náruživo sa mi žiada postihnúť v kolibe alebo mimo nej nejaký zvuk, nejaký pohyb. Ale nikde sa nič nepohne ani neozve. Všetko akoby bolo dospelo k nejakému dlho vyčkávanému stavu dovŕšenia a splnenia. Ozvenou dávnych čias si spomínam, že do podobného stavu ustrnutia a zavŕšenia dostával som sa voľakedy dávno, za mladi. Vtedy to však trvalo vždy len zlomok sekundy, kým teraz to trvá už celú večnosť. Celú večnosť visíme tu bez pohnutia v bezhraničnej prázdnote a zavýjajúcom tichu. Pripamätúvam si hlas sudcu, ktorý vtedy čítal rozsudok nad Petrom Madlušom. Čudne duto a prázdno znie mi teraz tento hlas:

„Obžalovaný Peter Madluš priznal sa pri vyšetrovaní na žandárskej stanici, že s úmyslom spôsobiť smrť Jánovi Melichovi vyčíhal tohto v noci pred krčmou a udrel ho bukovým polenom… udrel ho bukovým polenom po temene hlavy, čím mu spôsobil ranu dlhú osem, širokú tri a pol centimetra, ktorá mala za následok okamžitú smrť. Okrem toho…“

Do týchto a ešte niekoľkých slov vedel súd vtesnať prípad Petra Madluša. Ale nehybný — celé hodiny nehybný chrbát Petra Madluša a ono jasné miesto na nebi, ktoré teraz, keď sa slnce postavilo práve proti dverám, žiari okolo jeho hlavy ako rúhavá svätožiara, žiadajú si nástojčivo iné vysvetlenie. Mechanicky si opakujem celú udalosť a dávam pozor, aby som nezabudol na nijakú maličkosť, ktorá by mohla rozrušiť trápnu prázdnotu a bezradnosť situácie:

Peter Madluš chodil po dve zimy na zálety k Eve Bugáčovie. Pretože bol iba paholok (a to ešte až hen z tretej dediny) a Eva bola krásavica i boháčka vychýrená, nežičil mu okrem samej Evy nikto úspech. Za tie dve zimy pokúšali sa o Evu traja najonakvejší mládenci. Dvaja bratia Piovárovci a tretí Ján Melich. Všetci bez úspechu. Nevedno, či náhodou alebo náročky stretli sa tí traja na priadkach u Evinej tetky.

Keď prišla reč na tie priadky, stíchla súdna sieň tak, že bolo počuť bzučať muchu na obloku a praskanie hánok na prstoch Petra Madluša. Jeho ruky, zakriačené prstami do seba na lavici obžalovaných, boli v tej chvíli celkom zreteľnou osou, okolo ktorej sa veľmi rýchlo krútili udalosti v súdnej sieni. Tie ruky boli vtedy bledé, žily na nich navreté a prsty kŕčovite zvierali neviditeľné hrdlo. Miesili a drvili ho neúprosne, takže pozornosť prítomných sa viac ráz obrátila na suchý, ostrý praskot ich stavcov. Svedkyni Emílii Dindeš, ktorá toho večera bola s Evou na priadkach, zdalo sa veľmi živo a zreteľne, že počuje, ako v tých miestach, kde sedel obžalovaný, lámu niekomu väzy. Zajakala sa preto v reči a čochvíľa sa ustrašene rozhliadala.

— Na nič sa, prosím, nepamätám. Nič viacej, prosím, neviem… Boli sme na priadkach u Evinej tetky. Ja a Eva a ešte Mária Zimány… My tri, prosím, sme boli… Mali sme už po dvoje vretien, prosím…

Sudca ju prerušil, aby zistil, ako dlho trvá napradenie dvoch vretien.

— …Mali sme už po dvoje vretien, prosím, keď prišli oni.

— Kto boli tí oni?

Svedkyňa zajakavo vyratúva mená: — Ján Melich, Štefan Piovár a Ondrej Piovár. Doniesli si so sebou dva litre špiritusu, prosím a z litra si hneď navarili hriato. Potom nám nedali pokoj…

— Ako vám nedali pokoj? Obťažovali vás?

— Tak, prosím, ráčia rozumieť. A okrem toho dobiedzali do nás. Najmä do Evky. Pili najprv hriato, aj nás núkali.

— A pili ste?

— Iba čo sme, prosím, oblizli. A Evka vôbec nechcela. Ale oni ju silili a liali do nej nasilu horúcu pálenku. Chcela im aj utiecť, pretože jej spálili ústa, prosím. Ale oni ju nepustili a pili potom čistý špiritus.

— Koľko?

— Neviem. Moc, prosím ponížene. A potom sme my dve s Markou utiekli, lebo nás nedržali. Ale Evku držali a nemohla utiecť. Čo sa stalo potom, neviem. Viac už nič neviem.

— Prečo ste nezobudili susedov?

— Bežali sme do Bugáčov, ale dlho nám nechceli otvoriť, lebo sa nazdali, že je to Evka, a hnevali sa, že dlho nechodí. Preto ju vymkli a nechceli pustiť dnu. Jej otec sa aj ozvali, ale povedali iba: „Zamrzni tam, kde sa túlaš po nociach.“ A iba potom, keď sme už obe veľmi kričali, takže sme i susedov pobudili, nám otvorili. A potom sme im povedali, kde je Evka, a oni vbehli do komory a vzali sekeru z rebríka a utekali iba v kapcoch a kamizole hore dedinou k tetke Paliderke. Ale tam nenašli nikoho, ani Evku, ani mládencov. Evku našli až potom na tretí deň chlapi, čo rúbali ľad pre mäsiara, utopenú. Ale to som už nevidela. Videla som len, ako na druhý deň oboch Piovárovcov viedli žandári. Melicha neviedli, pretože utiekol na salaš. Vrátil sa až o dva týždne, keď mal hlad. Vtedy ho vyčíhal Peter Madluš a zabil pred krčmou. Toľko viem. Ostatné neviem.

*

Odporné je myslieť na to. Musím však na to myslieť, pretože on, Peter Madluš, sedí teraz päť krokov odo mňa na prahu koliby a jeho chrbát je už celú večnosť nehybný a okolo hlavy svieti mu celkom nepochopiteľná a náramne znepokojujúca rúhavá žiara. Musím na to myslieť, pretože obaja Piovárovci, ktorých vtedy odsúdili na šesť mesiacov do áreštu, sú tiež tu, v Červenom jarku, ani nie päťsto krokov odtiaľto, v Mikulášovskom šlôgu. V dedine neobstáli. Dedina ich vyvrhla ako zapáchajúcu, skazenú potravu. A po pravde povedané ani nám sa nežiadalo ich kamarátstvo. Lenže v šlôgu nemáš možnosť vyberať si spoločníkov. Faktor sa čerta stará o to, s kým máš jesť lohazu z jedného hrnca. Trpeli sme ich teda pri sebe. Práve tak, ako sme trpeli blchy, ktoré sa nanosia do každej šlôgárskej koliby, ako sme trpeli páľu slnca na rúbanisku, ako sme trpeli dážď, pľušte, stuchnutú múku a lámku, ktorá sa nanosí do kolien každému rubárovi. Potichu a nepriznane rátali sme s tým, že dlho medzi nami neobstoja. Že mrcha svedomie a tvrdá robota vyženie ich časom do sveta. Spávali vedľa seba v kúte, bokom od ostatných a často, keď mi záduch nedal spať, začul som v noci, ako sa ktorýsi z nich prehadzuje na priči a púšťa do pridúšaného, pretrhaného rozhovoru so sebou samým alebo s bratom, ktorého jeho nepokoj zobudil. Nechával som si tie ich nočné rozhovory pre seba. Nehovoril som s nimi, ani o nich. Akokoľvek nám bola ich prítomnosť nepríjemná, nemali sme príčinu odháňať ich.

Teraz sa však celkom nečakane naskytla príležitosť zasiahnuť do veci. Mal by som vstať, vytratiť sa do šlôgu a povedať im, že v kolibe je Peter Madluš.

Ale nijako sa na to nepodoberám. Čo, ak poznal ich veci? Alebo ak ich už aj videl v šlôgu? Usilujem sa aspoň správať nenápadne. No, zdá sa, bez úspechu. Práve vtedy obrátil sa totiž celkom nečakane tvárou do koliby, akoby mi chcel dať znať, že rozhodná chvíľa sa blíži a že ma nijako nemieni pustiť z koliby. Obniecam hrniec na ohnisku a on sleduje každý môj pohyb. Viem o tom, hoci sa naň nedívam. Cítim, ako sa mi jeho zrak zapicháva tu do tyla, tu medzi lopatky, tu pod kolená. Schválne si vyberá citlivé a ľahko zraniteľné miesta. Bol sa predtým vyzul a sedel za celý čas bosý. Teraz sa znova obúva, dáva si veľmi záležať, aby mal onucky hladko okrútené a baganče pevne zašnurované. Akoby sa chystal na dlhú cestu. Príde mi na um, že je vhodná chvíľa vyjsť z koliby, kým je tým zaujatý. Aspoň pred kolibu, myslím si, a beriem do ruky sekeru, akoby som chcel rozťať drevo na oheň. V skutočnosti je už lohaza dovarená a sekeru beriem do ruky tak, aby mi ju nemohol vytrhnúť, keď pôjdem popri ňom. On sa mi však pomkol a až po chvíli, po hodnej chvíli, keď už mal obe baganče na nohách, preložil pravú nohu cez prah, takže sedel na ňom ako na koni, a spýtal sa ma suchým, priškrteným hlasom:

— Prídu už skoro?

Viem, na koho myslí, ale váham s odpoveďou a spytujem sa, ťažko zatajujúc vzrušenie, práve takým suchým hlasom:

— Kto má prísť?

— Chlapi zo šlôgu.

— Chlapi zo šlôgu? — preťahujem znova odpoveď. — Mali by prísť… — Obzerám sa po nebi, akoby som odhadoval čas… — Mali prísť asi o hodinku. Ale hádam aj neskoršie. Podľa toho, kde dnes rúbu.

Nemôžem uhádnuť, či sa uspokojil s odpoveďou, preto nedbalo dokladám:

— Ale mohli by aj hneď prísť; večera sa už dovára…

A pri tých slovách — videl som to celkom zreteľne — po prvý raz trochu ožil, akoby sa v ňom napälo popustené pero, strhol sa trochu a potom zvoľna a opatrne (zrejme mu záležalo, aby nevzbudil moju pozornosť) siahol si pravou rukou do bočného vrecka v kabáte.

„Má tam revolver,“ myslím si. A hoci ma táto myšlienka zmrazila, tvárim sa, že si ho nevšímam, a kladiem poleno na klát.

Drží ruku stále v bočnom vrecku a sústredene, s vytrčenou bradou a pootvorenými ústami načúva a díva sa do hustnúceho šera.

Pozorujem ho úkosom.

Celý ten deň povetrie sa vôbec nepohlo, a teraz, zdá sa, zmeravelo, ba skrehlo načisto v napätom očakávaní. Myslíš si, že najmenší zvuk by ho rozmrvil na prach, ako rozmrví určitý tón ladičky pohár z jemného skla. Cítim, ako tisíc drobných ihiel putuje mi dolu špikom v chrbtovine. Slnca niet už na obzore, len nad Ludarovou hoľou ostalo dosiaľ citlivé žlté svetlo. Na východe sa nebo celkom znížilo a sčernelo a vyzerá teraz ako dutina ohromnej varechy, ktorej jeden okraj sa pomaly, ale celkom zreteľne sunie na západ a zhŕňa zo sveta všetko živé a mŕtve. Odtiaľ, od čierneho postupujúceho okraja, veje sem kyslastý teplý zápach a stromy stoja tam celkom nehybne. Viem, že o takomto čase majú sa tade vracať voliari s čriedou a každú chvíľu má sa odtiaľ ozvať cengot spiežovca. Ale dnes nepočuť nič, akoby celý svet pracoval k smrti a nemal viac sily vydať najmenší zvuk. Jediný pohyb, ktorý s údesom pozorujem, odohráva sa na Madlušovej tvári: bublinka úsmevu preskakuje mu zvoľna pomedzi rozškerené pery a sedí mu na nich dlho a nehybne ako krvavá pena na umrlcových ústach.

Nebo sa unižuje čím ďalej, tým viacej, každú chvíľu môžu sa už vrátiť tí zo šlôgu, a ja tu stojím nad klátom a Peter Madluš sedí tam na prahu s meravou bublinkou úsmevu na tvári.

A tu to už dlhšie nevydržím, zakľajem potichu a prihovorím sa mu:

— Peter…

— Há?

— Peter…

Ani sa nepohol. Odpovedal ako z druhého sveta krátkym a nepríčetným „há?“. Viac som od neho nemohol dostať. A keď som sa pokúsil vysloviť akúsi dlhšiu a nejasnú vetu, vôbec už na ňu nereagoval. Nech ťa, reku, boh skarhá, myslím si a uvedomujem si aspoň to, že je najvyšší čas, aby som niečo podnikol. Obchádzam pomaly kolibu, akoby som si čosi hľadal na podstienke, a napäte načúvam, či neskočí za mnou. Dudrem čosi, ako že sa mi stratila mutvica a musím odťať novú. Schválne sa ešte chvíľu tmolím okolo koliby a potom zvoľna, s námahou zdržiavajúc krok, odchádzam do tmy na opačnú stranu, než je šlôg. Zájdem, myslím si, do hory a prebehnem nepozorovane poza kolibu na druhú stranu.

Ledva som však vošiel medzi stromy, zastavila ma celkom neočakávaná otázka. Kým som mal na očiach jeho, Petra, vôbec mi neprišla na myseľ. Sotva som však vošiel do hory, začala mi vŕtať v hlave. Spočiatku jemne a zľahka, akoby ma chcela iba upozorniť na svoju prítomnosť. Zastavil som sa a pozorne ju sledoval. Hýbala sa predo mnou medzi čiernymi stromami ako biely, ľahký obláčik. Jeho obrysy boli čím ďalej, tým určitejšie a napokon stála predo mnou jasná a celá nahá, ako žena, ktorá vyliezla s rozpustenými vlasmi a bielym telom z kúpeľa. Zavrel som oči a stál nemo a nepohnute, obkolesený zástupom stromov, čakajúcich zamračene na moje rozhodnutie. Pozornosť sa mi v tú chvíľu zaostrila ako nikdy predtým. Nazdal som sa, že počujem prúdenie miazgy v kmeňoch stromov, že rozoznávam osobitne vôňu každej bylinky a vnímam dotyk nehybného povetria každým pórom na koži.

Otázka odráža sa žiarivo a jasne ako biele telo nahej ženy od čierneho pozadia: „Akým právom zasahuješ do tejto vetci? Kto ti dal poverenie? Kto ti dal poverenie stavať sa do cesty Petrovi Madlušovi?“

A odrazu vidím pred sebou celkom zreteľne bledú, svietiacu tvár. Tvár je pokojná, oči sú zavreté a z ľavého kútika úst vymoká úzky jarček krvi na jej biele telo…

Jej biele telo… Na čiernom pozadí stromov poznávam jej biele mŕtve telo. Ako dlho tu stojím, a až teraz ho poznávam? Červený jarček krvi vyteká z ľavého kútika úst na bradu, na plece a na okrúhly prsník.

Bol by som veľmi rád, keby prehovorila. Chcem, aby prehovorila. Visí však nehybne medzi tmavými konármi stromov, vystretá, so sklonenou tvárou, s rukami primknutými k bokom. Biela a svietiaca.

Oprel som sa chrbtom o strom a zavrel oči. V hlave mi hučí a obracia sa ako ťažké mlynské koleso ťažká otázka: „Budú sa ma spytovať, prečo som nevaroval Piovárovcov. Prečo som odišiel z koliby, keď sa mali vrátiť. Chcel som ich varovať. Odišiel som z koliby, pretože som ich chcel varovať. Ale ona mi zastala cestu, zastala mi cestu a nemohol som ich varovať“ — „Starý blázon, kto ti uverí, že ona ti zastala cestu?“ — „To je pravda. To jedno je pravda. Nikto mi neuverí.“ A zrazu, v náhlom zúfalom rozhodnutí otváram oči a vidím znova pred sebou biely prízrak, ako sa trasie medzi čiernymi haluzami. Dvíham proti nemu sekeru a ostrie sekery sa chveje v mdlom svetle, ktoré odtiaľ vychádza. V slepom zúfalstve vykročím prudko v tú stranu a rozháňam sa sekerou vopred seba. Sekera rúbe do prázdna. Z mladej jedličky odfŕkne halúzka, ostrie sekery preletí vzduchom a vzápätí pocítim v kolene prudký úder…

Padám na zem. No prv ako ma schytili mdloby, vyjasnilo sa všetko dookola: „Teraz už teda uveria, že som ich nemohol varovať…“

A ako po dobre vykonanej práci oddávam sa sladkej mdlobe a strácam vedomie.

I keď som sa prebral, ležal som ešte chvíľu pokojne, usilujúc sa odhadnúť čas a dívajúc sa pomedzi haluze na jasnú, žiarivú hviezdu nad hlavou. Až potom, keď som si všetko rozvážil, keď som zistil, že už musí byť po všetkom, začal som sa plaziť ku kolibe. Neviem, ako dlho mi to trvalo, pretože som stratil hodne krvi a možno som cestou oznove i zamdlel, no keď som sa dokriatal ku kolibe, videl som, že všetko je tak, ako malo byť. Obidvaja Piovárovci ležali vystretí na priči. Obidvom vymokal z kútikov úst červený jarok.

Peter sa ešte tej noci prihlásil žandárom a mne sa noha od tých čias dávno zahojila. Po všetkom ostala mi iba táto spomienka a prezývka Potrestaný Pochvánovie.