ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

POZNÁMKY:

Dobroslav Chrobák: Cesta za umením

Články, kritiky, recenzie

Slovenský spisovateľ

1957

Zostavil Branislav Choma

Doslov napísali Dr. Alexander Matuška a Branislav Choma

Vydal Slovenský spisovateľ, vydavateľstvo Sväzu slovenských spisovateľov v Bratislave, roku 1957.

Šéfredaktor vydavateľstva Ivan Kupec.

Zodpovedný redaktor Branislav Choma.

Korektor Jozef Moser.

Technický redaktor Ignác Brázda.

Obálku navrhol Viliam Chmel.

Prvé vydanie.

Strán 336.

Vydavateľská poznámka

Druhý zväzok Chrobákovho Diela sme zostavili z jeho publicistických článkov a kritík. Držali sme sa pritom zásady, aby sme čo najvernejšie a najúplnejšie predstavili Chrobáka — kritika, recenzenta, referenta a novinárskeho publicistu. Chronologickým zoradením článkov v jednotlivých oddieloch približujeme tiež jeho vývin v náhľadoch na umelecké a kultúrnopolitické problémy. Takýmto spôsobom ešte viac vynikne kritický duch tohto spisovateľa, ako sa prejavoval v jeho mladých rokoch i v mužnom veku. Pritom veľmi zreteľne pred oči čitateľa vystúpi demokratické cítenie autorovo i jeho hlboko zodpovedné ponímanie umenia a literatúry ako takého odrazu a obrazu sveta, ktorý má veľkú spoločenskú váhu a ktorý má intenzívne podnecovať city i myslenie človeka. Chrobákove kritické a publicistické články sú tak ďalším svedectvom o neprerušených pokrokových tradíciách nášho umenia medzi dvoma vojnami.

Vydanie tohto zväzku Chrobákových prác umožnila nám predovšetkým usilovná bibliografická práca dr. Pavla Halašu, za ktorú mu i tu vzdávame vďaku. Nebolo malou prácou pozbierať množstvo článkov, napísaných pod rôznymi značkami (—ák, Ch., D. CH., Chrobák-Žuk atď.) v mnohých časopisoch (od Mladých prúdov cez Národnie noviny, Nový rod, Elán, Jednotu, Politiku, Slovenský hlas a iné časopisy až po Kultúrny život a Nové slovo). Podobne ďakujeme pi. Herte Chrobákovej za niektoré rukopisné články a za cenné výňatky z korešpondencie, rovnako i dr. A. Mrázovi, dr. M. Pišútovi a matke nášho spisovateľa za korešpondenciu.

Nebolo možné dať všetko, čo Chrobák napísal, do tejto knižky. Niektoré jeho poznámky a referátiky v novinách mali len informatívny charakter (najmä v časoch slovenského štátu), Chrobák nemal v nich kritické ambície — tie sme do tohto zväzku tiež nepojali.

Pri jazykovej úprave Chrobákových článkov opravili sme len niektoré bohemizmy a text sme dali do dnešnej pravopisnej normy. Nijaké iné zásahy v týchto článkoch nie sú. Chrobák bol predsa kultivovaný spisovateľ, ktorý mal svojskú, vytríbenú reč.

Všetky uverejnené i rukopisné Chrobákove články a recenzie sme rozdelili do šiestich oddielov:

v prvom sú jeho základné články o umení a literatúre,

v druhom recenzie a kritiky literárnych diel,

v treťom kultúrnopolitické články a drobné úvahy,

v štvrtom divadelné kritiky,

v piatom články o výtvarnom umení a

v šiestom je výber z listov a článkov, v ktorých Chrobák hovorí o sebe a o svojej tvorbe.

Všetky tieto články boli uverejnené v týchto časopisoch:

Elán:

O funkcii umenia, (roč. I., č. 1, september 1930)

Dva letmé pohľady za záclonu (roč. I., č. 4, december 1930)

Dva romány nových dní (roč. I., č. 3, november 1930)

Sedem debutov (roč. I., č. 9, máj 1931)

Koloman Sokol (roč. I., č. 9, máj 1931 — skrátene)

Kam speje román (roč. II., č. 4, december 1931)

Čítanie študujúcej mládeže (roč. II., č. 9, máj 1932)

Dobrá kniha (roč. II., č. 9, máj 1932)

Československá vlastivěda (roč. II., č. 10, jún 1932)

Vráťte nám Vajanského! (roč. III., č. 2, október 1932)

Dva listy k debate o Vajanskom (roč. III., č. 3, november 1932)

Jubilejný sborník Detvana (roč. III., č. 2, október 1932)

I. Erenburg: Jediný front (roč. III., č. 3, november 1932)

Ercé: Bieda (roč. III., č. 3, november 1932)

H. Mann: Velká věc (roč. III., č. 3, november 1932)

Enfant terrible slovenskej literatúry (roč. III., č. 4, december 1932)

Cestu básnikovi (roč. III., č. 5, január 1933)

Zuzka Zguriška: Dvanásť do tucta (roč. III., č. 8, apríl 1933)

Na margo Listov pro umění a kritiku (roč. III., č. 8, apríl 1933)

Psychológia úspechu (roč. IV., č. 1, september 1933)

Nemeckí spisovatelia (roč. IV., č. 2, október 1933)

Oráčina, nový Urbanovičov román (roč. IV., č. 2, október 1933)

Elo Šándor: Figliari (roč. IV, č. 2, október 1933)

J. V. Ormis: Zo života slovenského (roč. IV, č. 2, október 1933)

V. Horák: Živé a mŕtve roky (roč. IV, č. 2, október 1933)

Viktor Šklovskij: Teorie prozy (roč. IV, č. 2, október 1933)

Na počiatku bolo slovo (roč. IV., č. 4, december 1933)

Andrej Mráz: Jozef Škultéty (roč. IV., č. 7, marec 1934)

Ku knihe Michala Bodického (roč. IV., č. 9, máj 1934)

O starej biede slovenského románu (roč. V., č. 1, september 1934)

A. Maurois: Ariel alebo život Shelleyho (roč. V., č. 1, september 1934)

Hra o Ľudovítovi Štúrovi v rozhlase (roč. V., č. 2, október 1934)

Ferdinand Gabaj: Katka a Kata (roč. V., č. 2, október 1934)

Divadelné glosy — 1 (roč. VII., č. 2, október 1936)

Divadelné glosy — 2 (roč. VII., č. 6, február 1937)

Divadelné glosy — 3 (roč. VIII., č. 1, september 1937)

Hra o Barbore na javisku SND (roč. VII., č. 4, december 1936)

V SND nič nového (roč. VII., č. 7, marec 1937)

Kanálska č. 4 (roč. VII., č. 8, apríl 1937)

Druhá pôvodná premiéra v SND (roč. VII., č. 9, máj 1937)

Po najväčšej udalosti na scéne SND (roč. VIII., č. 2, október 1937)

Gorkého Vassa Železnovová na SND (roč. VIII., č. 3, november 1937)

Veľkomožní páni (roč. VIII., č. 5, január 1938)

Mexický časopis o K. Sokolovi (roč. IX., č. 9 — 10, máj — jún 1939 — skrátene)

K Mudrochovmu portrétu Janka Kráľa (roč. XI., č. 3, november 1940)

Z kadlubu nášho jazyka (roč. XIII., č. 5, január 1943)

Po sjazde českých spisovateľov (roč. XV., č. 9 — 10, máj — jún 1956)

Jednota:

Takto si výmenu kultúrnych hodnôt nepredstavujeme (roč. I., 1937, str. 57 — 58)

Ľudovýchova rozhlasom (roč. I., 1937, str. 278 — 279)

Kultúrny život:

Čítanie o detstve (roč. III., č. 23 — 24, december 1948)

Mladé prúdy:

Dav (roč. I., č. 1, január 1925)

Studentský časopis (roč. I., č. 2 — 3, február — marec 1925)

Národná obroda:

Niet inej cesty (roč. IV., č. 73, Veľká noc 1948)

Slobodne dýchať (roč. I., č. 25, 1. IV. 1945)

Národnie noviny:

Ľudmila Podjavorinská: Zobrané spisy, zv. III. (roč. LX., č. 99, 25. augusta 1929)

Mladá generácia (roč. LXIII., č. 99, 26. augusta 1932)

Na margo Mladého Slovenska (roč. LXIII., č. 136, 25. novembra 1932)

Nový rod:

Pohodlné svätenie Vianoc podľa vzoru Ch. Dickensa (roč. VI., č. 4, december 1926)

Politika:

Poznámka skoro optimistická (roč. VI., 1936, str. 193 — 194)

Za grafikom Kolomanom Sokolom (roč. VII., 1937, str. 22 — 23)

Bratislava — kultúrne stredisko Slovenska? (roč. VII., 1937, str. 45 — 46)

Přítomnost:

Slovenský problém a slovenská kritika (roč. VI., č. 19, 16. V. 1929)

Slovenské smery:

Propagovanie a podporovanie slovenskej literárnej tvorby (roč. III., 1935/36, str. 384 — 389)

Kvetoslav F. Urbanovič: Oráčina (roč. I., 1933/34, str. 48)

Vraj ľudové čítanie (roč. I., 1933/34, str. 82 — 83)

Fraňo Kráľ: Cesta zarúbaná (roč. I., 1933/34, str. 246 — 248)

Gejza Vámoš: Odlomená haluz (roč. I., 1933/34, str. 395 — 397)

Slovensko:

Pri pohľade na dielo Cypriána Majerníka (roč. XI., 1946, str. 158)

Slovenský hlas:

O väčšie prenikanie slovenského výtvarného umenia (roč. I., č. 90, 1938)

Výstava Pražský barok (roč. I., č. 145, 1938)

Slovenský rozhlas:

Talianske číslo Elánu (roč. III., č. 4, 1942)

Handzova monografia o Ľubietovej (roč. III., č. 4, 1942)

Vedecká publikácia (roč. III., č. 4, 1942)

Zaujímavá historická štúdia (roč. III., č. 13, 1942)

Svojeť:

Myšlienky (roč. III., č. 1, 1926/27, str. 3 — 5)

Živena:

Vážená pani redaktorka!… (roč. XXVII., 1937, str. 264 — 265)

Národní osvobození:

45-ročné jubileum akademického spolku Detvan (roč. IV., č. 82, 24. marca 1927, príloha Slovenské listy)

Slovenské pohľady:

Busta (roč. LIII., č. 1, 1937, str. 42 — 47)

Ďalšie dva články boli takto publikované:

Jonáš Záborský bol uverejnený ako doslov v knihe Faustiáda, ktorú vydalo nakladateľstvo Melantrich v Prahe roku 1934,

Návštevníkovi Sokolovej výstavy bol úvodný článok v katalógu k Sokolovej výstave v Bratislave v máji 1947.

Ostatné články, okrem listov, sú z Chrobákovej pozostalosti a boli prednesené alebo v rozhlase alebo pri rôznych príležitostiach. Týka sa to týchto článkov:

Posudok prác zaslaných pre Slovenský literárny almanach,

O zmysle slovenskej literatúry,

Pocta k 80. narodeninám slovenského učenca dr. Aurela Stodolu,

Puškin a Slováci,

Spolok umelcov a priateľov grafiky,

Interview s Dobroslavom Chrobákom,

Životopis.

Doslov

Jedným zo špeciálnych motorov literatúry na Západe, najmä francúzskom, bolo v 19. storočí stále mocnejúce presvedčenie, že všetko už bolo povedané, presvedčenie, ktoré po prvej svetovej vojne vyúsťuje v honbu za originalitou, za osobným odlíšením, takže — podľa Benjamina Crémieuxa — „čitateľ musí meniť farbu pred každým spisovateľom, stávať sa čitateľom-chameleónom pre potrebu spisovateľov — jedinečných“. O našej literatúre po prvej svetovej vojne a ďalej možno v tejto súvislosti povedať aspoň toľko, že jej autori žijú v predstave, akoby naša staršia literatúra bola bývala prislužobná a primálo umelecká, príliš „výchovoveda pre seminaristov a rodičov“, a najmä, že sa starý realizmus vyžil. Aby sa utvrdili v tejto myšlienke, mnohí z nich si žiadajú „vízum do Európy“, otvárajú si okná do sveta a dychtivo sa po ňom rozhliadajú. A hoci si nemyslia, ako niektorí ich kolegovia na Západe, že všetko už bolo povedané, skôr naopak, že všetko len ostáva povedať, a hoci vidia, že sa svet od základu zmenil, má to pre ich tvorbu niektoré dôsledky, ktorými sa približuje viac ako kedykoľvek predtým tvorbe vo svete a Európe. Nehovoriac o výnimkách, stáva sa pre povojnovú našu literatúru v priemere pravidlom niekoľko znakov: proti staršej sa rozsahovo umenšuje, scvrkáva, čo je pochopiteľné, keďže neformuje ustálené, samo sa podávajúce a poddávajúce, ale dáva sa na cestu experimentov; tematicky: jedni odchádzajú do mesta a psychologizujú, druhí ostávajú na dedine, tejto doméne nášho realizmu a nášho písomníctva vôbec, prózy i poézie, avšak prizerajú sa životu na dedine na nový spôsob; napokon próza sa lyrizuje, stráca sa z nej sujet a epično, blíži sa poézii, stáva sa básňou v próze. Hľadá sa, tematicky i formovo; zdôrazňuje sa „literárnosť“.

Aká je tu pozícia Chrobákova?

Čo sa týka jeho víza do Európy a do sveta, Jozef Felix (SP 1938, str. 67 — 88) ho obvinil z toho, že jeho zbierka noviel Kamarát Jašek „nie je umelecký a literárny fakt, ale len artefakt, vykumštovaný figliarsky zo svetovej literatúry“, že je to „dielo nepôvodné a odvodené, zlepené z mnohých a mnohých rekvizít svetových spisovateľov“, že „všetky jeho tvorivé fondy, z ktorých stavia svoje novely alebo i menšie žurnalistické články, sú priam zaplavené cudzími nánosmi, cudzími naplaveninami“, že preberá myšlienky, vety, odseky, postavy, sujet, stavbu, detaily… To sú obvinenia veľmi vážne, tým vážnejšie, že neboli prosto hodené do vzduchu, že boli nad všetku pochybnosť jasne a presvedčivo doložené. I keď Chrobákov kritik dokladá svoje obvinenia z ôsmich noviel zväzku pri jednej jedinej, titulnej, ukazujúc jej závislosť od Gionovho románu „Un de Baumugnes“ — Člověk z hor, uspokojujúc sa pri ostatných všeobecnými zisteniami, ako že napr. iná novela Chrobákova je „poslovenčeným a rafinovane preštylizovaným variantom novely nemeckého spisovateľa Leonarda Franka „Karol a Anna“ alebo tvrdením, že iná „je len odleskom románov nórskeho spisovateľa Knuta Hamsuna“ a zasa iná „špekuláciou, vykonštruovanou z rozličných autorov“, ďalšia zasa „vari“ od toho a onoho a že všetky ostatné „iste“ majú tiež svoje predlohy — i keď je to tak a i keď Felix previedol presvedčivý dôkaz o nedovolenej miere závislosti v podstate v jedinom prípade, nedá sa to — ani po rokoch — nijako bagatelizovať. A človek, ktorého v takomto prípade poveria doslovom, stojí pred intelektuálnym a spolu i morálnym problémom, morálnym problémom, týkajúcim sa jeho, čo doslov píše, i toho, o kom ho píše. Človek, poverený doslovom, nemôže, no hlavne nechce uvádzať príklady z cudzích literatúr, napr. príklad Hamsunov (jeden zo vzorov Chrobákových a nielen jeho!), ktorého obviňovali z prílišnej závislosti od Dostojevského, D’Annunzia, ktorému sa predhadzovalo ovplyvnenie Anatolom Franceom, Pierrov Benoîtov, ktorého Pierre Lievre nazýva „citateur“ — dnes by sme povedali citátológ (v beletrii) — a pri ktorom Crémieux už nehovorí ani o plagiátorstve, lež priam o — kleptománii; doslovár nechce hovoriť ani o tom, že podobné veci možno kedykoľvek dokázať v staršej domácej literatúre, bezpečne napr. v prípade Vajanský — Turgenev; aj keby chcel, nemôže pracovať s presvedčením, že by Chrobák, keby bol žil, bol ukázal, čo vie, sám, bez väčšej-menšej (hlavne však väčšej) pomoci druhých, lebo jednak je aj toto presvedčenie ako toľko iných rázu súkromného, jednak, nadto, patrí do vábnej síce, no neplodnej kategórie „keby“ a či „čo by bolo bývalo, nech tak…“ Môže však a je povinný pracovať s faktom, že je tu napr. fragment Ábel Orphanides, ktorý v tomto súbore vychodí po prvý raz, a vzhľadom naň (je z roku 1931), na jeho zrelosť, vysloviť len podiv a otázku, prečo sa Chrobák niekedy tak zahľadieval do druhých, keď mal toľko fondov a možností v sebe, a či, aby sme relativizovali, „v sebe“. Musí ďalej dať na uváženie fakt, že Chrobák nie je jediný: prstom by sa dalo na podobné veci ukázať v próze i v — poézii tých čias: zrejmý doklad na tom, že sa vtedy — ako vždy, keď sa prichodí s niečím novým, a teda aj dnes — vlastnému a cudziemu rozumelo voľáko inak, po svojsky. A napokon — bez toho, aby sa robil exkurz do otázky originality a vplyvu všeobecne — je nevyhnutné povedať jednak, že Chrobák mal talent a preberal s talentom, pokým niektorí iní síce nepreberali, ale boli aj bez talentu, a keby aj boli preberali, nič by im to na talente nebolo pridalo; jednak, že kritériom vplyvu je, čo ovplyvnený z prebratého urobí, na čo ho podnieti: a tu sa zdá, že Chrobák je aj v Kamarátovi Jaškovi slovenský a že podobne ako Giono svoje južné Francúzsko, Ramuz svoj kantón Vaud, Pourrat svoju Auvergne, váži aj Chrobák svoj Liptov vcelku, v duchu a pravde z hlbín, ktoré nie sú každému poruke. Za veľmi silnej pomoci menovaných, no i jej napriek. A to je vari podstatné. Niekto povie: Hľa, hovorili o morálnom probléme, o svedomí, a predsa sa vykľulo šidlo z vreca. Nevykľulo sa, lebo doslovár neobhajuje advokátsky obvineného; je, naopak, istý, že má pravdu.

*

Neveľké rozsahom je literárne dielo Chrobákovo, lebo predčasná smrť mu nedovolila rozvinúť sa do šírky. Ale či také alebo onaké v rozsahu, charakterizuje ho lepšie jeho fragmentárnosť. Vzhľadom na Kamaráta Jaška správne povedal kritik, že tu „každá… novela má iný štýl, zdá sa, akoby každú… novelu písal iný autor“. Dnes, keď máme pred sebou novelu Drak sa vracia, časopisecky uverejnené i neuverejnené Chrobákove menšie prózy, z veľkej miery fragmenty, možno povedať, že ona štýlová i tematická rôznorodosť bola len východiskom z núdze, že sa hľadal a nenašiel, nestačil sa nájsť, že načínal a nedokončoval, že stále krúžil okolo tých istých postáv alebo aspoň, mien, v tom istom priestore — Liptove, a ak nie okolo tých istých, tak aspoň okolo istých motívov. Nevedno, kam by to bolo všetko vyústilo, možno by bol Chrobák — ako povedal ktorýsi francúzsky kritik o Gionovi — začínal (ale i dokončoval) stále tú istú knihu; avšak tento záporný dohad, ktorý je ostatne čiastočne dotvrdený existujúcim dielom, čo i fragmentárnym, nesie v sebe i klad: Chrobák mal v sebe centrum, nebol veternou korúhvičkou… Vonkajším dokladom povedaného, ako už bolo uvedené, sú jeho návraty z „mesta“ do Liptova (i naopak), mená a postavy, motívy. Mená — postavy (a teda osudy): meno Orphanides sa po prvý raz vyskytuje vo fragmente Ábel Orphanides, potom v próze Holé steny a napokon v novele Chlapská reč; Emília Dindeš vo fragmente Ábel Jariabek i v novele Červený jarok; Jariabek vo fragmentoch Ábel Orphanides a Ábel Jariabek, v Holých stenách, v Chlapskej reči a napokon v novele Drak sa vracia; Madlušovci v Červenom jarku, v Kamarátovi Jaškovi; Drak v Chlapskej reči a v novele Drak sa vracia. Práve tak motívy: napr. motív ráňania lastovičích hniezd Drakom v Chlapskej reči, v opačnom hodnotení (Drak hniezda neráňa, pribíja pod ne doštičky) v novele Drak sa vracia; alebo motivácia Jaškovho zápasu v láske ako stretnutia dvoch mocností a podobná motivácia toho istého zápasu v novele Drak sa vracia.

*

Tematicky sa Chrobák pohybuje od začiatku v oboch okruhoch, striedavo na dedine i v meste.

Vo fragmente Ábel Jariabek (z roku 1932) sa dedina vidí Jariabkovi takto: „Život na dedine bol ako na dlani. Veľké problémy človeka zdali sa odrazu jasné a jednoduché. Celá dedina bola, hľa, upriamená k jedinému a spoločnému cieľu. Od jari do jesene mohol si krásne, ako na závodnej dráhe, sledovať beh priamočiarych udalostí.“ Keď sa vrátil do mesta, cítil znovu túžbu po dedine. „Vo dne… sníval o hlbokých rozdieloch medzi dedinou a mestom. V meste sa mu všetko videlo lživé, zamotané a nedobytné. Najjednoduchší úkon vyžadoval osobitných formalít. Prostú potrebu pobudnúť určitý čas v spoločnosti ženy bolo treba zaplatiť boľavým pokorením tela i duše. Zdalo sa mu: života teplého, krvavého (?) nikde sa tu nedomakáš. Dva záujmy nikdy sa nestretnú holé a nabrúsené, vždy sú to len balíky mľandravých symbolov, ktorými je akýkoľvek iskrivý, tvrdý styk načisto utlmený.“ Jariabek chce byť učiteľom na dedine, chce sa „oprostiť“, oženiť sa so sedliačkou, nosiť sa po sedliacky, ale sedliaci ho prijímajú s nedôverou, nepokladajú ho za svojho. Jariabek sa začne nudiť a nemôžuc v dedine zakotviť, vidí, čo predtým nevidel. Vie: „Poézia, čo ľpie na tomto ľude, udržala sa iba zázrakom. A starosti o chlieb vytisli ju už dávno na povrch, kde ju omýva dážď a obdiera bieda. Ľudu je ona nepotrebná. On ju nevníma. Poézia je tu len pre vypasených výletníkov a pre také nevidomé mačatá, ako je on, Ábel. Ba ľudu je priam škodlivá, pretože zaslepuje oči oným vypaseným výletníkom a dáva im popud k výroku: ,Aký krásny ľud tu žije, aký bezstarostný!‘“

Chrobák teda niečo videl z toho, čo niektorí uzreli predtým, nezotrval však na týchto pozíciách a ako iní aj on sa zaradil medzi tých, čo sa ledva dotkli mesta, a už sa vracali k „zemi“. Avšak je rozdiel medzi ním a nimi: pokým väčšine je dedina symbolom pokoja a vyrovnaného života, v ktorom niet väčších protív sociálnych, ktorý je ovládaný pevným svetonázorom, v ktorom sa rozvážne pracuje, zatiaľ on — v protive k svojej koncepcii „mesta“ — si dedinu zvečňuje, idolizuje a mytizuje v smere prapodstát: vážiac ju zo spomienok na svoje detstvo a chlapčenstvo, z ľudových rozprávok, zo zbojníckej tradície i z literárnych vzorov, nie že by nevidel sociálnu oblasť; no vidí dedinu predovšetkým v priamom styku so základnými vecami života: s tvrdosťou prírodných podmienok, s láskou, so smrťou; v nej sa ešte rodia celí chlapi a celé náruživosti; v nej sa otázky a vzťahy neriešia okolkovaním, nepriamo, ale nožom alebo aspoň päsťou medzi oči. Mesto je naproti tomu niečo odvodeného; človeku, ktorý bol naučený dívať sa ľuďom prosto do očí a volať veci pravým menom, ťažko príde odrazu sa všelijako vykrúcať, obšmietať a brať medzi prsty ihlu, keď bol privyknutý narábať kolom a sekerou“; „… postávaš — píše sa vo fejtóne Príď, jaro, príď — len bezradne popod uhly a dívaš sa na nejapné pokusy mešťanov spriateliť sa s jarou. Nové dámske klobúky, nové kabáty, reklamy na obchodných domoch a kurzívky v novinách. To je všetko. Ale vzdialené je to všetko od vzrušujúcej hry na gombíky, od čakania na prvých oráčov, od vyprevádzania oviec na hole, od melódie prostej vŕbovej píšťalky…“ Odpor k mestu, k civilizácii sa zdôrazňuje tým, že autor ho nechce vidieť vcelku, že si z neho vyberá zvláštne, bizarné prípady, že sa v ňom zacieľuje na vyšinutých, nenormálnych ľudí, prehrané, vykoľajené osudy a životy, že rád ukáže, čo mesto vie urobiť z dedinského človeka v zlom zmysle.

Antitézu dediny a mesta výrazne rozvádza autor v oblasti erotiky. V najvýznamnejších jeho rozprávkach, v Kamarátovi Jaškovi a v novele Drak sa vracia, je podstatné súperenie v láske, zápas o ženu: tu je bod, v ktorom to človek môže alebo vyhrať, alebo byť porazený vo svojom životnom jadre. U prostých ľudí prírody je láska naplnením, silou skladnou, tvoriacou — autorova poetizácia to tak chce; u ľudí mesta (Dva kamenné dni, Prípad, Silueta a i.) je láska silou ničivou, ktorá sa končí zhnusením alebo aspoň dezilúziou.

Napokon čo sa týka literárnej metódy Chrobákovej v užšom zmysle: prevládajúcou črtou v nej nie je úsilie o pomalé, pokojné obkresľovanie prostredia, skôr čarenie atmosféry, štylizácia a poetizácia, čo vidno jednak na výslovne snových, symbolných jeho prózach (Biely kvet, Poviestka a i.) jednak na rozprávkach, orientovaných realistickejšie.

Prozaik básnických sklonov, má i on svoju lyriku a lyrizmus, ale sujet sa mu pritom nestráca ako tým, čo ho nahradzovali módnym lyrizovaním a vytvárali tak niečo medzi poéziou a prózou.

Poťažkáva slová, váži ich, zaľúbený najmä do zemitých, výrazných, neošúchaných, čo je dané najmä tým, že rád rozpráva svoje príbehy — na prvom mieste „dedinské“ — v prvej osobe, vkladajúc ich do úsť ľuďom z ľudu; v rozprávačskej rozkoši, obracajúc sa skôr na poslucháčov ako na čitateľov, rád biblizuje, rád ľudovo prirovnáva, rád si uľahčí; a pretože ani za svet nepovie: strážiť, ale vartovať, chrániť, ale ratovať, dať najesť, ale nachovať, ľutovať, ale banovať, od počiatku, ale odprvoti, vytvára si systém jazykových prostriedkov, ktorý patrí v tejto celistvej organickosti len jemu a — všetkým, ktorí sú mu prístupní.

Ovláda svoju vec a svoje remeslo až do artizmu. To vidno na jeho postavách, ktoré akoby vychodili z tmy a boli ponechávané v prítmí, a predsa autorovi ani neunikajú, ani ich príliš nedrží na svojej „nitke“. To vidno aj na jeho kompozícii — zvlášť na kompozícii novely Drak sa vracia — ktorá sa zreteľne odchýlila od u nás bežných, lineárnych, priehľadných stavebných princípov, a predsa — i pri námietkach, ktoré môže vzbudzovať — pôsobí hodnoverne.

*

Hľadačským úsilím je poznačené dielo D. Chrobáka; preto — i pre predčasnú autorovu smrť — je necelé, úryvkovité; i tak však možno vyriecť, že nielen sľubuje, ale čiastočne i plní, že nielen zohralo — kdesi medzi Hronským a Ondrejovom na jednej strane a Švantnerom na druhej — vývinovú úlohu, ale že má i trvanlivejšie kvality; že, zahľadené do sveta, ostalo doma.

Alexander Matuška

*

Dobroslav Chrobák bol predovšetkým prozaik — jeho literárne pokusy v škole začínali sa črtou, poviedkou a Andrej Mráz vo svojej kritike „Rukoväti dejín slovenskej literatúry“ spomínal, že ho už v bratislavských študentských rokoch považovali za „predestinovaného beletristu“ — no vari toľko ako prózy, ba ešte viac, napísal článkov a poznámok o literatúre a kultúrnopolitických otázkach, a dokonca v dvadsiatich piatich rokoch svojho života vydal nesmierne užitočnú „Rukoväť dejín slovenskej literatúry“, do ktorej zozbieral nielen veľa bádateľských poznatkov svojich a mnohých literárnych pracovníkov, ale uložil aj nemálo bystrých kritických postrehov. Literárne pole bolo pre Chrobáka od začiatku veľmi široké: písal prózu, kritiku i literárnohistorické štúdie a publicistické poznámky, lektoroval a apretoval staré i nové rukopisy spisovateľov, redigoval Slovenské smery, sborník Slovenský literárny almanach a slovenskú knižnicu pre Mazáča, v ktorej vydal nejedno objavné dielo zo slovenskej literárnej minulosti. Vždy, no najmä na počiatku, ho priťahovala práca, v ktorej mohol uplatniť svoju túžbu po hľadaní, skúmaní, novom osvetľovaní známych vecí a zvlášť po rozširovaní obzorov poznania slovenského človeka — v tom neraz pripomína takých našich literárnych encyklopedistov, ako boli Vajanský a Krčméry; v rodine mal od otca-písmáka také poctivé životné i literárne školenie, aké sa dostalo len málokomu — no nový vek rastu a špecializácie slovenskej inteligencie ho stále viac vábil k práci logicky presnej a dokonalej: to spôsobilo, že sa v živote stal technikom, fyzikom a v literatúre vychutnávačom i tvorcom jemných, dokonalých diel. Keďže však nemožno naplno robiť dve profesie s vnútorným presvedčením, že na svetlo božie možno vydať len dokonalé diela, i vo vede i v literatúre je Chrobákovo dielo v tom najpravejšom zmysle — fragmetárne. To však neznamená, že by to bolo v slovenskom priemere dielo menejhodnotné. Nie, práve naopak, bolo vytvorené na najvyššej duchovnej úrovni domácej a v neustálom dotyku so svetovým myslením a skúmaním — preto aj to málo je také výrazné, svieže a cieli priamo do našich dní.

To sú tiež dôvody, ktoré nás viedli k vydaniu knihy Chrobákových článkov, kritík a recenzií. Zdá sa nám, že bez nej by bol jeho spisovateľský profil neúplný a možno i niekde málo pochopiteľný. Táto kniha sa stáva akýmsi imelom medzi Chrobákovými novelami, črtami a fragmentami: medzi ich dedinskou a mestskou tematikou, medzi prostou literárnou látkou a jej nezvyklým umeleckým spracovaním, medzi jednoduchým dedinským slovom a jeho vtesávaním do pevnej vetnej formy, medzi dovtedajšou realistickou slovenskou prózou a jeho snahami o novátorstvo. Všetky tieto napätia v Chrobákovej tvorbe existujú a tieto články ich pomôžu pochopiť i vysvetliť, a najmä jedinú vec: Chrobákov názor na poslanie umenia v spoločnosti. V tomto bode už nehovoríme len o jeho prozaickej tvorbe, ale aj o jeho tvorbe kritickej, a to napriek tomu, že sa za kritika nepovažoval.

Chrobákov názor na umenie sa zrejme vytváral v mladom veku a neskôr prechodil len malými obmenami. Už v roku 1930, keď častejšie písal o literatúre než samotnú literatúru a keď si pri posudzovaní diel musel objasňovať hodnotiace kritériá, napísal slová, ktorým v podstate ostal verný po celý čas svojej tvorby: že totiž „umenie je tvárou života“ a že „umenie nezasahujúce aktívne do života bolo by iba azylom jalovej zvedavosti, fantastickej predstavivosti, neplodných emócií“. Treba si uvedomiť, že to napísal 23-ročný mladík, a to ešte v čase, keď sa dal opantávať Tainom, Bergsonom alebo Crocem a keď vo svojom okolí nenachodil autorít, ktoré by si neprotirečili a o ktoré by sa mohol pevne oprieť. Raz sa mu pozdávala myšlienka o iracionálnom pôvode umenia a vtedy súhlasil s Crocem, že umelecké diela sú príkladom poznaní intuitívnych, inokedy sa nadchol Šklovského vypočítavaním umelcových racionalistických formových zámerov pri vytváraní literárneho diela, no ani vo svojej prozaickej tvorbe ani v kritických článkoch nepodľahol celkom takýmto názorom. Vždy ho trápila i hnietla myšlienka o umení, ktoré „násobí život“, ktoré musí „usmerňovať a sputnať chaotické vrenie individuálnych impulzov; vytýčiť im spoločný smer“. Ak menovateľa na to našiel v tendencii, hneď pripomenul, že nemyslí na takú tendenciu, ktorá trčí z diela ako slama z topánok (a pre takéto chyby kritizoval najmä Kráľov román Cesta zarúbaná), ale skôr na „sympatické popudy“, ktoré mimovoľne vplývajú na čitateľa. Aj keď mal Chrobák často nepevné názory, aj keď podliehal protikladným myšlienkam a v ponímaní umenia vychodil z idealistických názorov na svet, častým zdôrazňovaním aktívnej spoločenskej funkcie a sociálneho zamerania umenia i príklonom k tvorbe netézovitej, ale rastúcej zo životných faktov a jednotlivostí k veľkému umeleckému zovšeobecneniu, postavil sa na zdravé princípy, z ktorých odolával náporom netendenčného „čistého umenia“. Je pochopiteľné, že liberálny Chrobák z takýchto pozícií nevedel vždy zhodnotiť umenie socialistické (to sa prejavilo nielen v kritikách diel sovietskych, ale aj našich), že niekedy podľahol vtedajšej hystérii protikomunistickej a protisovietskej, no jeho v podstate rustikálne založenie a pokrokové cítenie ho viedlo k pochopeniu a odobreniu sociálnych snáh, či už ich videl vo výtvarnom diele Sokolovom alebo v básnickej tvorbe Kráľovej a Poničanovej a nakoniec aj v politických prúdoch po druhej svetovej vojne. Vo svojom spoločenskom a kritickom myslení Chrobák teda opísal len veľmi malý oblúk, keď sa dostával k názorom marxistickým.

Zaujímavý je vzťah Chrobákov k tradícii a novátorstvu. V časoch, keď bolo módou zavrhovať všetko staré a keď sa to staré videlo väčšinou len cez činnosť zazobaných hlasistov a ich málo vzdelaných potomkov v spolku Detvan, Chrobák nedal sa zviesť k negácii našej dávnejšej minulosti. Práve on — a to vari pod otcovým vplyvom — znova nachodil hodnoty v zavrhovanom Vajanskom, objavne písal o diele Záborského, u Mazáča vydával zabúdané diela Hurbana, Tomášika a iných, a tak isto práve on písaval, ako svetový román smeruje k reportáži a zbavuje sa realistickej popisnosti i prílišného psychologizmu. Chcel vedome pôsobiť na slovenských spisovateľov; aby si viac všímali svetových prúdení, aby nezaostávali za vývojom, ale súčasne aby boli svoji, aby nadväzovali na našu domácu tradíciu. Ak sám sa dal častejšie nadchnúť cudzími myšlienkami, neprenášal ich násilne, ale organicky, vo vedomí, že ide o pravdy a zákonitosti literárnej a spoločenskej tvorby, ku ktorým sa sám ako tvorca prebíjal. Pritom sa mu, ako vášnivému hľadačovi nových vecí, neraz stalo, že podcenil silu a význam diel starších (Palárikove a Suchovo-Kobylinove hry), no tieto omyly a potknutia vyvažoval poctivým hľadaním umeleckého výrazu, ktorý by najlepšie zodpovedal novej dobe. A nachodil ho v zovretom tvare, v umeleckej skratke, v emocionálnom jazyku a v dokonalej forme. To boli predovšetkým pravdy prozaika, podľa ktorých vytváral svoje diela, pevne formované na úzkom priestore, takže neprekročil rámec rozprávky, a to boli aj pravdy kritika, ktorý nemilosrdne, ale spravodlivo hodnotil domácu tvorbu. Jeho úsudky o literatúre z čias medzi dvoma vojnami sú vo veľkej väčšine bezpečným orientačným bodom, z ktorého možno posudzovať túto literatúru.

Chrobák bol kritikom prebúdzajúcej sa a rýchlo rastúcej slovenskej povojnovej literatúry, ktorá sa s elánom zmocňovala myšlienok a prúdov vo svete a neraz i nekriticky napodobňovala to, čo v ňom objavila. Bola to literatúra národa, ktorý smelo vchádzal do histórie, žiadal si pozornosť a väčší priestor a bol nesmierne citlivý na každý neprívetivý tón. Kritik Chrobák splatil svoju daň tomuto vypätému nacionálnemu cíteniu, no boli to skutočne len malé vybočenia zo zriedkavo tolerantného a sebakritického myslenia slovenského vlastenca, ktorému bol cudzí šovinizmus a úzky politický separatizmus, no ktorý bol citlivý na urážky a podceňovania mladého národa, tým viac, ak to prichodilo zo strany vlastných ľudí. Ak na jednej strane precitlivele a neadekvátne hodnotil zaujímavý maďarský román Szabóa Pomoc, na druhej strane smelo a hrdo hovoril o rastúcej slovenskej literatúre, o jej samostatnom charaktere v rámci literatúry československej, a nepáčilo sa mu, keď mladý slovenský kritik Hamaliar vzdal sa svojho jazyka a stal sa zástancom myšlienky čechoslovakizmu. Chrobák vedel zväčša s mierou a porozumením písať o citlivých otázkach národnostných a nikdy neprestal zdôrazňovať, že je čo sa učiť mladému národu a jeho literatúre. Ak sám v túžbe po prenesení nových hodnôt zo sveta dal sa pri písaní poviedky Kamarát Jašek príliš ovplyvniť cudzím autorom (čo nebolo nijako zriedkavé ani u iných našich autorov), v ďalších poviedkach stál už na vlastných nohách, takže nejeden spisovateľ z tejto perspektívy pocítil, že aj ten Jašek je náš, slovenský, a že mu „práve tento prirástol k srdcu“. A tak prísna kritika síce postihovala cudzie vplyvy na jednom autorovi, no nevypozorovala už, ako tieto vplyvy absorbujeme mladou životaschopnosťou a premieňame ich na vlastné hodnoty, ktoré pomáhajú rastu domácej literatúry.

Otázku tradície a novátorstva Chrobák teda ponímal ako pevne zviazaný celok, kde je miesto pre nové a kde sa neustále uskutočňuje kontinuita v myslení i činoch národa. Preto nepodľahol extrémnym názorom, ale šiel múdro stredom, v prúde národného a literárneho života. Nebol teoretikom — možno v tom je jeho prednosť — často poznášal mnoho názorov a citátov, zdanlivo s nimi aj súhlasil, no jeho vlastné myšlienky a city sú akoby v rozpore s nimi a sám ide vlastnou cestou, tak nesmierne blízkou svojmu ľudu. Tento silný morálny základ ho stále pevne drží a nedá mu skĺznuť ani vyhnúť sa od zodpovednosti pred osudom ľudu a národa. Citlivo vnímal dobové príznaky v živote i myslení ľudu a vnášal ich do literatúry umelecky ukáznene a s ostňom dobovej žeraviny. Ako správne pochopil silu novátorského Urbanovho Živého biča pred starejúcim opisným realizmom Hronského! Ani jedna nová myšlienka mu nebola cudzia; ako publicista zaoberal sa práve tak otázkou módneho úspechu, ako propagáciou knihy alebo pomerom česko-slovenským. Skoro nebolo aktuálnej otázky spoločenskej a literárnej, ktorej by sa nebol dotkol a o ktorej by nepísal.

Chrobákova aktivita bola hlavne v období medzi dvoma vojnami obdivuhodne veľká a kriticky obsiahla nielen literatúru, ale aj divadlo a výtvarné umenie. Už z tejto šírky záujmov vidieť, aký mnohostranný bol Chrobákov rozbeh do umenia. Nemožno povedať, že by to bol rozbeh diletanta, práve naopak, vo všetkom čo Chrobák napísal, cítime bystrú premýšľavosť, správny úsudok a vzácny záujem pomknúť našu kultúru dopredu. V tomto je Chrobák aktuálny aj dnes.

Branislav Choma