ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I. Veľkomoravský štát našich slovenských predkov. Slovanská cirkev a slovanská písomnosť je dedičstvo po ňom

862., teda pred 1065 rokmi,⁴ k cisárovi Michalovi⁵ v Konstantinopoli prišli poslovia od stredného Dunaja, z hranice germánsko-slovanskej, a hovorili mu: „Z božej milosti zdraví sme, i chodia k nám učitelia kresťanskí z Vlach, z Grécka, z Nemec, učiac nás rozlične. Ale my sme — Sloveni…“ Slová „ale my sme Sloveni“ rozumeli tak, že v kresťanskej náuke žiadali by si mať učiteľov, „ktorí učili by nás po našom, rečou nám zrozumiteľnou,“ i doložili: „Pošli nám, pane, takých.“

To boli poslovia od našich slovenských predkov, od ich panovníka Rastislava. Ich reč, ktorou oslovili cisára Michala, citovaná je v životopise (Žitie) apoštola Metoda a úvodná veta „z božej milosti zdraví sme“ dodáva tomuto historickému dokumentu farby starodávnej. Ona svedčí, že to v Carihrade Slováci hovorili.^[184]

Vtedy, 862., v našej Nitre už vyše 30 rokov stál kresťanský chrám, prvý v celom západnom Slovanstve. Ale Rastislav⁷ od tých čias nadobudol si nedobré skúsenosti. Misionári prichodili hlavne od Nemcov, západných susedov, a najhoršia vec bola nie v tom, že ich jeho rod nerozumel a kresťanstvo sa teda pomaly ujímalo: Rastislava desilo to, že Nemci, koho priviedli ku Kristovi, toho tým chceli podrobiť svojej politickej moci.^[185] Preto žiadal si on učiteľov z východu a vypravil svojich poslov do Komštantínopola.⁹ Odtiaľ v bratoch Konštantínovi a Metodovi dostal zvláštnych ľudí, veľkých. Ozajstných apoštolov. Oni u Rastislavovho národa založili slovanskú cirkev a slovanské písomníctvo. A zo slovanskej bohoslužby a slovanského písomníctva, takto založeného, vyšla pre Slovanstvo veľká vec…

Akí to Slovania tvorili Rastislavovu a Svätoplukovu Veľkú Moravu, o tom i v samej slavistike bola vznikla konfúzia, hoci Dobrovský,¹⁰ zakladateľ slovanskej filológie, už roku 1825 kategoricky vyjadril, že vlastnou Veľkou Moravou bolo dnešné Slovensko,^[186] a Šafárik v Slovanských starožitnostiach 1837. predstavoval Slovákov v druhej polovici 9. storočia nielen medzi Karpatmi a Dunajom (až po Matru a Vacov) a pri Morave, ale i za Dunajom až pri Blatne.^[187] Náležite objasnil vec V. Jagić,¹² ktorý dával smer štvrtému pokoleniu slavistov. V svojom veľkom diele o vzniku cirkevnoslovanského jazyka,^[188] vykladajúc etnografický charakter starej Moravy, tej Rastislavovej a Svätoplukovej, Jagić napísal: „Morava je ešte i dnes rečou len v svojej západnej polovici česká — jej východná polovica súvisí so Slovákmi, a títo Slováci bývajú ešte i teraz v severozápadnom Uhorsku… V starej Morave, ak jej hranice i po Dunaj siahali, v 9. storočí museli hovoriť jazykom, ktorý s dnešným slovenským (na Morave a v Hornom Uhorsku) v podstatných črtách bol totožný (identický). Táto slovenská reč mohla byť vtedy i na Morave rozšírenejšia, než je dnes, a v Uhrách mohla ísť až k Dunaju.“ V svojom článku o slovanských rečiach^[189] Jagić nazval dnešné slovenské nárečia ozajstnými descendentmi¹³ jazyka starej Moravy. A k jeho výkladu môže sa doložiť i svedectvo, aké máme v mene Rastislava. Ono, meno toto drahé, je pre Veľkú Moravu zvláštnou slovenskou pečaťou. Ako zo slovanskej gramatiky vieme, sú dve grupy slov, ktoré Slováci majú s južnými Slovanmi, nie s Čechmi a Poliakmi, ku ktorým ináč rečove ako západní Slovania k západným Slovanom prináležia. K jednej z týchto dvoch grúp (raz, česky roz — rázga č. rozha, ražeň č. rožen, rakyta č. rokyta, rázštep, ráztoka a i.) prislúcha i rásť (č. rosti) a slová z neho odvodené. (S Čechmi a Poliakmi i Rusi hovoria o.) Nuž a v súčasných alebo vôbec starých zápisoch meno Rastislava je napospol Rastislav, len výnimočne, z akejsi mýlky, Rostislav; v súčasných zápisoch, nemeckých análoch dôsledne zvú ho Rastic (krátená forma mena). To jest, nemeckí susedia dôsledne počuli to meno s a, a takto znejúce ono svedčí o tom, že alebo i na Morave, celej Morave, hovorilo sa jazykom, ktorého fonetika bola taká, ako fonetika jazyka pod Tatrami, čiže dnešnej strednej slovenčiny, alebo knižecia rodina, ktorá vychovala Rastislava, bola zo Slovákov, obydlených z tejto strany rieky Moravy. Lenže i takto, keby Rastislav bol rodák z tejto strany Moravy, na tamtej strane, západnej, jednako boli by ho zvali po svojom, Rostislavom. A že nezvali ho tak, že i na západe Moravy ozývalo sa Rastislav, o tom svedčí tvar Rastic, zachovaný vo všetkých súčasných nemeckých zápisoch.^[190] Krajina Rastislavova i na najkrajnejšom západe bola — slovenská.^[191]

Na juhovýchode, ako vieme už zo Šafárika^[192] a ako nám miestopisné mená ukazujú, slovenské sídla išli po Matru. Na východe prvotne asi po rieku Topľu, ktorej meno je po Slovenoch, predkoch dnešných Bulharov. Ale keď v 7. storočí títo z Potisia poprechodili za dolný Dunaj, Sloveni-Slováci dostali sa na východe i za Topľu. (Tu i v krajoch za Užhorodom, od 12. storočia Rusmi obydlených, mená osád v značnej časti sú pôvodu slovenského.) A od Matry na Vacov, za Dunajom od Budína nahor k Vyšehradu, Ostrihomu sú tiež staré slovenské sídla.^[193] Áno, slovenské sídla mohli siahať ešte hlbšie na juh, až k Blatnu. Z Nitry vypudený Pribina tu ako cudzí človek i pri nemeckej priazni sotva by sa bol mohol stať panovníkom. Apoštol Metod od roku 873 bol arcibiskupom panónsko-moravským, v Ríme vymenovaným, z čoho tiež môžeme súdiť, že i za Dunajom, v Panónii, žil taký národ, aký nad Dunajom, pod Karpatmi a pri Morave. Už Šafárik upozornil na mená predných ľudí, prítomných roku 850 pri vysviacaní Pribinovho chrámu na Blatnianskom hrade. Jagić vysvetľuje tie mená „panónskych Slovenov“, a vyšlo mu, že z pätnástich temer polovica je západoslovanská. Nuž a keď mená sú západoslovanské, tak boli to Slováci — iní západní Slovania pri Blatne nemohli žiť.

Štát našich slovenských predkov, už za Mojmíra do roku 846 múdro a zmužilo stavaný, pri Rastislavovi bol už mocou. Nemci v tých časoch drali sa dolu Dunajom, ako potom nikdy viacej, a Veľká Morava, mladý slovanský štát, zmužilo hatila im cestu. Pravda, ich nápor tým stal sa väčším. Kráľ Ludvik, zvaný Nemcom,¹⁷ vnuk Karola Veľkého, hneď roku 855, ako nastúpil panovanie, vtrhol s veľkými vojenskými silami na Moravu, zbaviť sa nebezpečenstva, ktoré rástlo tu pre ich ríšu. Ale tu hneď prvý odpor bol taký, že Ludvik — ako hovorí súčasný nemecký zápis — rozhodol sa radšej nechať protivníka, než celé svoje vojsko vystaviť pohrome. Neodvážil sa k útoku na pevné postavenie Rastislavovo a len čo poplienil okolie. Útok Moravanov na nemecké leženie bol síce odrazený, ale odchod Nemcov podobal sa úteku. Rastislav prenasledoval Ludvika Nemca, vtrhol na jeho územie a spustošil ho široko-ďaleko. Oslobodená Morava — hovorí Šafárik — prišla k úplnej neodvislosti, stala sa útočišťom všetkých nespokojných alebo od Frankov (Nemcov) utiskovaných Slovanov, ešte i samých Nemcov, ktorí prišli do nejakej protivy s vládou kráľa Ludvika. I jeho synovia Karlmann¹⁸ a Ludvik¹⁹ mladší, v rozoprách s otcom opierali sa na Rastislava.

V análoch fuldského kláštora z roku 869 je zápis, ktorý o Rastislavovom hrade, podľa všetkého o Devíne, hovorí ako o „pevnosti neslýchanej“ (strašnej), ktorej „nevyrovná sa zo všetkých najstarších ani jedna.“^[194] A pod Svätoplukom, po Rastislavovi, Veľká Morava predstavovala ešte väčšiu vojenskú moc. Hneď roku 870 pod Devínom až strašná bola porážka Nemcov. Veľké ich vojsko v boji zahynulo, málokto zachoval sa útekom. V Bavorsku, v Rakúsku a Korutanoch málo bolo rodín, ktoré neoplakávali niekoho zo svojich. Karlmann napochytre kázal zobrať všetkých zajatých Moravanov, ktorých mal na rozličných miestach svojej krajiny, aby za nich mohol vykúpiť svojich zajatých u Svätopluka: no dostal vraj naspäť len jedného človeka, i to polomŕtveho, známeho hrdinu Ratboda. Nemec, ktorý neutiekol z boja, zostal tam mŕtvy.

Porovnávali túto bitku s bitkou, ktorú v teutoburgských lesoch 9. roku po Kristu prehral rímsky Varus,²¹ a Svätopluka spomínali ako germánskeho Armina (Hermanna).²² No máme o nej i slovo Palackého. Palacký povedal ostroumne, že v histórii je i rozdiel medzi týmito bitkami. Prvú opísalo nám pero Tacitovo,²³ o druhej známe z kroniky fuldského mnícha.^[195]

Svätopluk potom za svojho panovania úplne zastavil nával Nemcov dolu Dunajom na východ. V nemeckých análoch zachoval sa zápis, že roku 884, keď išiel proti Arnulfovi,²⁴ na jednom mieste videli jeho vojsko prechodiť celý deň, od rána do večera. Nadvládu svoju Svätopluk vtedy už bol rozprestrel k severu na Čechy, kde panovalo prvé historické knieža Borivoj,²⁵ i na Slovanov poľských pri hornej Visle; na juhu poza hranice slovenského územia nadvláda jeho siahala ešte širšie. Ukazovalo sa, že pod jeho berlou zjednotí, spojí sa Slovanstvo naširoko.

Nejdem citovať Šafárika, Palackého, ani iného slovanského dejepisca, dostačí uviesť o tejto minulosti slová Paulerove.²⁶ V knižke svojej A magyar nemzet története szent Istvánig, vyznačenej roku 1900 veľkou prémiou maďarskej akadémie, Július Pauler hovorí: „V Atelkuze Maďari boli omnoho bližšie k svojej terajšej vlasti, než v Lebedii. Od Seretu, od Baku do Marosvásárhelyu vzdialenosť činí len nejakých 20 zemepisných míľ. I nazerávali sem, iste najprirodzenejšou cestou, údolím Dnestra, potom Stryje nahor, cez Verecký priesmyk, do krajiny od Karpát na juh sa rozprestierajúcej, kde práve v tých časoch veľké boje zúrili. Slovania pri rieke Morave bývajúci, na ľavej strane Dunaja, pri mocných, hrdinských panovníkoch utvorili povahyhodnú krajinu. Začali sa krstiť už v prvej polovici 9. storočia, ale opravdivo utvrdili ich vo viere kresťanskej len Konštantín filozof a jeho brat Metod od roku 863. Už od začiatku 9. storočia, od čias Karola Veľkého, medzi Slovanmi a ríšou Frankov od Baltického mora po Adriu takrečeno neprestajne bola vojna raz tu, raz tam. Slovania od 6. storočia hlbšie a hlbšie vnikali klinom medzi germánske kmene, no nevystala reakcia ani týchto a v 9. storočí všade Nemci napádali a usilovali sa urobiť svojich slovanských susedov tak pri Sale, ako na hranici Českých hôr alebo za Dunajom svojimi poplatníkmi… So Slovanmi nad stredným Dunajom Svätopluk založil teraz takú ríšu, ktorej podrobili sa Čechy, kraje okolo prameňov Visly, a na juh, okrem údolí Moravy, Váhu, Nitry, tohto jadra ríše, moc jeho rozprestierala sa od Hrona na celé pomedzie Dunaja a Tisy, dolu po Sriem, nahor po Karpaty… Kráľom východného Franska, tohto konglomerátu Sasov, Frankov, Švábov, Bavorcov, od roku 887 bol pekný a hrdinský Arnulf, nezákonný syn Karlmanna a vnuk Ludvika Nemca, ktorý i pred niekoľkými rokmi — 883. a 884. — ako knieža Korutanska pocítil ťarchu Svätoplukovej moci a malomocne sa díval, ako hubil Panóniu strašne, nemilosrdne, a nevedel si rady proti nemu ešte ani teraz (ako už kráľ). Roku 892 Arnulf v mesiaci júli chytil sa šable a s franskými, švábskymi, bavorskými vojskami napadol Moravu. Maďarská čata, ktorá práve vtedy tu chodila, v našej terajšej vlasti, pripojila sa mu (— najatá Arnulfom! dokladám ja!) a s ním plienila za štyri týždne Svätoplukovu krajinu; ale zatým Nemci i Maďari odišli domov (s dokrvavenými hlavami — možno doložiť) a Svätoplukova moc, ani len nenaštrbená, ostala taká, aká dotiaľ bola.“^[196]

V nemeckých letopisoch, súčasných análoch, Svätopluk zvaný je „mocným“, „hrôzou pre susedov“, „najmúdrejším“, a zas „najpodvodnejším človekom svojho národa“, „vlkom“, „krvilačným nespokojencom“. Nadávky od nepriateľa, pravda, neberú sa v doslovnom zmysle. Nemeckým susedom Svätopluk bol „vlkom“, „krvilačným“, lebo ich boleli rany od jeho meča. Ale boli to rany, utŕžené zväčša vtedy, keď oni išli ta, kde nemali čo hľadať. História potom ináč súdi, nie tak, ako súčasníci. O dejoch Mojmírovho, Rastislavovho, Svätoplukovho národa v druhej polovici 9. storočia zo znamenitého diela rakúskeho Nemca Alfonza Hubera^27[197] mohol by som uviesť také citáty, aké sú z maďarskej knižky Paulerovej.

Na strednom Dunaji v tých časoch, v druhej polovici 9. storočia, tak založiť štát, slovanský štát, bola iste veľká vec; história o tom neprestane hovoriť. Áno, ukazovalo sa už, že tu vzniká stredisko, okolo ktorého pospája sa značná časť Slovanov. Ale mladý štát, aby sa upevnil, konsolidoval, potrebuje mať šťastné okolnosti. História priaznivými, šťastnými okolnosťami odôvodňuje i počiatky Ríma. Našim slovenským predkom takého šťastia na konci 9. storočia nedostalo sa. Nemecký svet žil ešte v stave vrenia — mať ho za suseda bola nedobrá vec. Popustil, ustúpil len prinútený, ako za Svätopluka. A za druhého suseda po Svätoplukovej smrti na druhú stranu Dunaja a ku Tise prišli kočovní Maďari. V takých okolnostiach pri prvom oslabení, nastalom po nejakej vnútornej, domácej neresti, s mladou organizáciou hneď môže byť zle. Neresťou tu stala sa nesvornosť synov Svätoplukových, rozpaľovaná nemeckými susedmi, a Veľká Morava zanikla. Maďari prišli za Dunaj 896., o dva roky po Svätoplukovej smrti, a Mojmír II., nástupca Svätoplukov, roku 900 ešte pýtal si i dostal z Ríma dvoch biskupov a arcibiskupa, teda ešte organizoval cirkev; roku 902 zadunajským susedom ešte mečom dokázal, že je synom Svätoplukovým:^[198] a onedlho zatým už ho ani nebolo. Nevieme ani, čo sa stalo s ním, kde sa podel — Veľká Morava zanikla.^[199]

Stav vecí na strednom Dunaji v 9. storočí Anton Budilovič²⁹ v knihe, vydanej 1885. na tisícročnú pamiatku Metodovej smrti, vykladal: „Huni a Avari značne očistili kraje stredno-dunajské od tráko-ilýrskych, kelto-románskych a germánskych národností, ale pri nástupcoch Karola Veľkého nemecká kolonizácia znovu obrátila sa do týchto požehnaných krajov a pokryla svojou sieťou nielen Hornú, ale i Dolnú Panóniu a západné podolia Moravy. Mravenčia činnosť nemeckých kolonistov bola tu podporovaná dosť zrelou politickou i cirkevnou organizáciou vtedajšej Germánie… Za Nemcom-kolonistom stál tu z jednej strany Nemec-vojak, markgróf, hercog, kráľ, cisár, z druhej strany Nemec-kňaz, mních, biskup, arcibiskup. Proti takýmto silám čože mohli postaviť Slovania tých krajov, rozdelení na vetvy, rozdrobení, ničím nezjednocovaní? Federatívny zväzok dvoch-troch plemien, svalovú silu zemebrancov, náhodilú genialitu náčelníka a entuziazmus národnej nenávisti, vzbudenej násilníctvami? Nuž to môže byť na čas… Trváca a úspešná borba možná je len pri istej rovnováhe síl a pri rovnosti zbrane: proti lukom lukami, proti systému systémom, proti silným, hlbokým ideám tiež ideami. A či o takej rovnováhe síl môže byť reč v borbe nejakých dvoch slovanských národností s celým nemeckým plemenom, nejakého zväzu, niekoľkých patriarchálnych kmeňov s veľkým a organizovaným impériom? Či mohli odraziť nápor celého systému kultúrnych ideí, v ktorých obsiahnuté boli i dedičstvá antického sveta i osviežujúci prúd kresťanstva, hoci najgeniálnejší vodcovia vtedajšieho západného Slovanstva…? Najlepšiu odpoveď na tieto otázky predstavuje nám osud baltického Slovanstva. Tam nebol nedostatok ani v talentovaných vojvodcoch, ani v horúcej nenávisti voči Nemcom, a jednako títo Slovania vyhynuli a ich zeme stali sa strediskom pozdejšie obnoveného cisárstva Hohenstaufov!“³⁰ A záverečné slová Budilovičove sú, že iste taký osud bol by zastihol i veľkomoravských Slovanov, keby ich Rastislav, prenikavým umom povzbudený, nebol si vykonal takých apoštolov, ako boli solúnski bratia Cyril a Metod.^[200]

Áno, ako už i povedané, ťažký to bol stav pre našich slovenských predkov. Ich štátna tvorba jednako trvala bezmála sto rokov a hneď sprvoti náležite zapísala sa do histórie. Základy, aké so svojím národom postavili Rastislav a Svätopluk, Palacký v svojich Dějinách predstavuje ako jadro, ku ktorému boli by „přilnuli pomalu všickni kmenové slovanští; od něho byli by přijali s křesťanstvím, ne-li politické nové ústavy, alespoň osvětu novo-europejskou i národní, umy a průmysl, jednotu jazyka, písma i literatury; jakož na západu pode vlivem římským vyspěla monarchie Francká, podobně byla by na východu, ne bez působení ducha byzantského, vzrostla veliká říše slovanská, a východní Europa byla by od tisíci let nabyla vůbec jiné tvárnosti, nežli se stalo.“^[201]

Nuž Palacký hovoril akoby v záchvate rečníckom unesený; ale i pri najchladnejšej mysli môže sa povedať, že s Veľkou Moravou prepadli veľké veci. A slovanská cirkev, založená pre našich slovenských predkov, so slovanským písmom a slovanským písomníctvom i takto stala sa základom, na ktorom rozvilo sa veľké Slovanstvo. Keď najmä na západe pokladali za možné pre cirkevný život, pre Písmo sväté i bohoslužbu, len tri, vlastne dve reči (grécku a latinskú), bratia Cyril a Metod svoje apoštolovanie u Slovanov začali prekladaním Sv. Písma na slovanský jazyk. I na konci 1870. rokov, keď rusko-tureckou vojnou balkánski Slovania boli zbavení päťstoročného ťažkého osudu a v Slovanstve celom zvláštne teplo prúdili sa city, ruský literárny historik Alexander Pypin³¹ upozorňoval na všeslovanský význam toho, čo veľkí apoštolovia Cyril a Metod u našich slovenských predkov vykonali. A doložil, že ich dielo je poručenstvom a ideálom slovanského zjednocovania.^[202]

Pravda, susední Nemci hneď vtedy spravili poplach, že u Rastislava Konštantín a Metod zakladajú slovanskú bohoslužbu, Písmo sv. prekladajú do slovanskej reči. Preto naši apoštolovia už roku 867 uznali za potrebné ísť do Ríma. Tam vec tak predložili, tak vysvetlili, že pápež Hadrián slávnostne vysvätil slovanské knihy. Za kňaza vysvätený pred príchodom na Moravu z bratov bol len Konštantín: pápež naložil vysvätiť i Metoda i privedených do Ríma slovenských ich učeníkov, a v najprednejších chrámoch rímskych spievali liturgiu slovanským jazykom. Apoštolom prišlo ostať v Ríme dlhšie. Konštantín, telesne slabý, ochorel, vstúpil do kláštora a tam prijal meno Cyrila. Keď ako misionár chodil pri Čiernom mori u Kozárov, Cyril v Chersone bol vyhľadal pozostatky sv. Klimenta, skončivšieho tam mučeníckou smrťou, a zachránené teraz doniesol ich do Ríma. Tak stalo sa, že keď tu on umrel 14. februára 869, pochovali ho v chráme tohože sv. Klimenta.

Umierajúci Cyril dotklivo napomínal brata, aby vydržal pri dôležitej slovenskej misii. Metod, rozumie sa, vydržal s najväčšou horlivosťou. Od roku 873 bol už arcibiskupom panónsko-moravským. Keď nemeckí biskupi neprestávali búriť proti slovanskej bohoslužbe, prišlo mu ísť do Ríma pred pápeža ešte roku 880. A víťazne obstál i pri tejto skúške. Pápež Ján VIII. v bule, poslanej Svätoplukovi („glorioso principi Sfentopulcho“),³² napísal: „Písmo slovanské, ktoré nebohý Konštantín filozof vynašiel, aby sa ním chvála Božia povinne ozývala, právom potvrdzujeme; a prikazujeme, aby v tomto jazyku sláva a skutky Krista Pána nášho vypravované boli. Lebo nielen tromi, ale všetkými jazykmi chváliť Hospodina káže nám svätý autor (kráľ Dávid)… I apoštolovia, naplnení Duchom svätým, hovorili všetkými jazykmi o veľkosti Božej… Ten, ktorý učinil tri hlavné jazyky, hebrejský, grécky a latinský, stvoril i všetky ostatné ku cti a sláve svojej…“

Aké veľké veci! Takto dokumentuje sa, že v cirkvi slovanský jazyk postavený je v jednom rade s gréckym a latinským. Už v 9. storočí!… A to všetko vyšlo od našich slovenských predkov! Kýmkoľvek nájdu sa duše, schopné oduševniť sa za vysoké veci, pamiatka slovanských apoštolov Cyrila a Metoda ostane ctená, a vždy nájdu sa ľudia, ktorí budú vedieť, že slovanská cirkev bola vlastne ustrojená pre našich slovenských predkov a že to všetko vyšlo z myšlienky ich veľkého panovníka Rastislava. Slovenský štát 9. storočia neobstál, zanikol vo svetových víroch, ale Slovanstvo má po ňom veľké dedičstvo.

Pri rozvoji vedy, najmä slovanskej filológie, bude táto udalosť svetovej histórie čo rok jasnejšia. Keď príde spomenúť dielo slovanských apoštolov a borbu Veľkej Moravy s germánskym svetom, prestane sa hovoriť o karpato-dunajských i panónskych Slovanoch, a budú sa spomínať určite Sloveni-Slováci. Keď je vec už taká jasná, že v 9. storočí obyvateľmi i dnešnej Moravy boli samí Slováci, národ Rastislavov a Svätoplukov nebude sa zvať Moravanmi a Slovákmi (ako v Slovanských starožitnostiach Šafárikových), ale dôsledne a určite Slovákmi. V cirkevnoslovanskej reči pozostalé životopisy (Žitia) apoštolov našich prestanú sa zvať „panónskymi“ legendami, keď Rastislavom postavení veľkí misionári boli v Panónii iba na svojej ceste do Ríma, po štvorročnom účinkovaní moravsko-slovenskom, potom zas Metod sám, kým na spiatočnej ceste z Ríma nemohol sa dostať domov, na Devín, alebo do Nitry. (I tak roku 867 zastavili sa nad Blatnom u Koceľa iste len ako u syna niekdajšieho nitrianskeho Pribinu.) Prestane i konfundovanie s Čechmi, keď účasť na tvorení slovanskej cirkvi a písomníctva Čechy mali iba od pokrstenia Bořivoja. Nebude robiť mýlku ani povesť, že bulharského Borisa Metod priviedol ku Kristovi namaľovaním mu obrazu o poslednom súde: zo solúnskych bratov ani jeden nebol, okrem Slovanov-Slovákov, ani u jedného zo slovanských národov. Ich učenie i k Bulharom dostalo sa len z Veľkej Moravy, keď tu nežil už ani Metod — od učeníkov.

Najnovšie znamenite posvietil na vec ruský emigrant, na bratislavskej univerzite účinkujúci slovanský filológ Valerij Pogorielov³³ svojou štúdiou O národnosti apoštolov Slavianstva.^[203] Slovanské písmo, ako ho postavil apoštol Konštantín-Cyril, keď so svojím bratom Metodom už mal povolenie k misii u Rastislavovho národa, i gramatika tohoto písma, založená v cirkevnoslovanských knihách, je také dielo, že Cyril je obdivovaný ako lingvistický fenomén. Jednako bratia boli v poslednom čase vo vede pokladaní za rodených Grékov. Zamĺkli i pochybovači, ktorým nešlo do hlavy, že by nerodený Slovan tak mohol vystihnúť, vycítiť povahu slovanského jazyka, ako to vidíme u nášho sv. Cyrila. Tu Pogorielov čo neurobil! Na slovanských prekladoch Písma svätého, vykonaných z gréčtiny, začal skúmať, či solúnski bratia boli takými znalcami i v gréčtine, akými dokázali sa byť v slovanskej reči? I vyšlo mu, Pogorielov ponachodil, že v cirkevnoslovanských textoch biblických sú omyly, akých nebol by sa mohol dopustiť prekladateľ, ktorému gréčtina bola by materinskou rečou. Pogorielov prišiel k vývodu, že svätí bratia solúnski nemohli byť Grékmi — oni boli Slovania. Pritom veľmi výstižne poznamenáva, že uznávajúc také riešenie otázky, pochopíme i tú energiu, tú horlivosť, sebaobetavosť, akú oni dokazovali v službe slovanskej veci. V rozpore medzi Byzanciou a Rímom pochopíme ich nestrannosť. A ozajstní Gréci či by boli tak išli do Ríma hľadať ochranu v svojom slovanskom konaní?

Pritom zaujímavé je, ako vykladá Pogorielov pomer Slovenov-Slovákov k dielu sv. apoštolov. Keď po Metodovej smrti slovanské cirkevné knihy dostali sa z Moravy do Bulharska, tam ukázali sa ony nie celkom zrozumiteľnými. Bulharskí literáti začali opravovať jazyk kníh, napr. miesto slova nedąg (dnes: neduh) dali bolězň, miesto prositi písali moliti, miesto život — žizn, miesto otrok — sluga, miesto godina — čas a pod. To jest v textoch cirkevných slová slovenské (v dnešnom zmysle slovenské) zamieňali bulharskými. A Pogorielov tu nezastane, ale ide ďalej. Vysvetlí, ako sa dostali do práce solúnskych rodákov, teda južných Slovanov, slová západoslovanské čiže slovenské. Gorazda, jedného z predných učeníkov Cyrila a Metoda, už Šafárik pokladal zo Slováka. Pogorielov cituje o Gorazdovi slová,^[204] ktorými umierajúci Metod (roku 885) ustanovil ho za svojho nástupcu na arcibiskupskom stolci: „Tento je vašej zeme slobodný muž —“.^[205] To jest Gorazd, „muž vašej zeme“, nebol južný Slovan, ako sami apoštolovia, solúnski bratia, ale západný Slovan, čiže syn tejto zeme — s dôrazom hovorí Pogorielov — kde konal, kázal i sám Metod, ktorej bol arcibiskupom. Slovakizmy v texte slovanského svätého Písma sú prácou Gorazdovou; „jeho peru náleží i preklad celých spisov z latiny na jazyk slaviansky.“ Pogorielov nazýva Slováka Gorazda svätého tretím apoštolom Slovanstva. Odvolávajúc sa tiež i na veľkého slavistu Jagića, ktorý roku 1900 a 1913 vysvetlil, že v starej Morave v 9. storočí hovorilo sa jazykom „v podstate totožným s dnešnou slovenčinou“, Pogorielov prisviedča, že áno, „bol to jazyk slovenský, a zem — slovenská, a to znamená, že Sv. Gorazd bol skutočne mužom slovenskej zeme, bol Slovákom.“^[206]

V úvode svojej štúdie, písanej i tlačenej v Bratislave, milý Rus pripomína, že svätí apoštolovia slovanskí Cyril a Metod chodievali i v tom okolí, preto vraj tam s plným právom môžu byť opakované slová veľkého barda Slovanstva, Slováka Jána Kollára:

O človeku, ktorý v svojom živote dokázal veľké veci, povie sa po jeho smrti: „Umrel, ale pamiatka jeho ostane.“ Veľká Morava tiež pominula sa, zanikla, ale jej poručenstvo je také, že ona bude spomínaná. „Tu diali sa v 9. storočí,“ — hovorí o nej ruský historik — „udalosti nielen všeslovanského, ale, možno povedať, svetového významu: dôležitý pokus politického zjednotenia Slovanov — veľko-moravský politický zväz — vyznamenal sa prepamätným, nekonečne plodným účinkovaním slovanských apoštolov v Moravii. Tu založili sa základy národnej cirkvi a nacionálno-slovanskej kresťanskej vzdelanosti, utvorili sa osnovy i smer celej budúcnosti celého nasledujúceho historického rozvitia Slovanstva, jeho svetová rola a pomer k románsko-germánskej Európe, k Západu i k aziatskej otázke. Christianizácia ľudových más a ich života, privedenie k východnej cirkvi, založenie cirkevnoslovanského písomníctva a vzdelanosti na slovenskom juhu, u Bulharov i Srbov, i na východe — u Rusov, a čiastočne i u iných západných Slovanov bolo len pokračovaním toho diela, ktoré založili Cyril a Metod a mohlo sa, bohužiaľ, len veľmi nedlho udržať v stredodunajských zemiach. Odtiaľto, z Veľkej Moravy, tiekol hojný prúd slovanského cirkevného písomníctva a slovanského obradu, spoločného cirkevného jazyka a s tým spolu i národného povedomia vo všetkých smeroch — v rodné strany: na sever k Poliakom, na západ k Čechom, na juh ku Slovincom, Srbo-Chorvátom i Bulharom (sem bezprostredne skrz učeníkov Metodových, vyhnaných po jeho smrti z Moravy) a naposledy na východ, do Ruska“…^[207]

„Plody samobytného duchovného rozvoja na základe národnej cirkvi a písomníctva, založeného slovanskými apoštolmi,“ — hovorí Konštantín Grot ďalej — „ujali sa na slovanskom juhu a východe, kde nebolo takej národnej borby, ako na strednom Dunaji.“ I upozorňuje, že to v tých časoch germánsky svet elementárnou silou vracal sa do tých zemí, ktoré jeho plemená raz už mali obsadené, a preto tu karpatsko-dunajským Slovanom tým ťažšie bolo udržať sa proti takému tlaku. A v tom prišli ešte Maďari…

Áno, ešte za Svätoplukovho života, skoro po Metodovej smrti (885), slovanská cirkev preniesla sa od nás k južným Slovanom, odtiaľ ku východným a pomohla tu utvoriť z mnohých kmeňov veľký ruský národ. Ako správne vyjadril to i náš Danko Lauček, „poručenstvo bratov solúnskych pripravovalo u Rusov jednotu národnú jednotou cirkevnou.“^[208] Český panovník, knieža Bořivoj, bol pokrstený Metodom pri Svätoplukovom dvore; pri nástupoch Bořivojových ujímalo sa v Čechách i slovenské písomníctvo a dostalo sa i k Poliakom: ale pre susedstvo s nemeckým svetom slovanská cirkev a slovanské písomníctvo, neudržalo sa ako u Slovákov a Čechov, tak ani u Poliakov. Pravda, v náboženskom názvosloví všetkých nás, Slovákov, Čechov i Poliakov, podnes zachovali sa stopy jazyka (napr. i najhlavnejšie slovo: Hospodin), ktorý u nás v cirkevnom živote boli uviedli sv. apoštolovia Cyril a Metod. A hodno spomínať, že zo všetkých Slovanov učenie slovanských apoštolov nebolo sa dostalo, ani za ich života, ani potom od učeníkov, k jediným baltickým a polabským Slovanom, a zo všetkých potom práve títo zahynuli v náboženskej i existenčnej borbe, ktorú mali s Nemectvom…

V Carihrade cisár Michal, keď od slovenských poslov bol vyrozumel, o čo ide, akých vierozvestov žiada si mať Rastislav, hneď rozhodol sa zveriť takú úlohu Konštantínovi filozofovi, ktorý v apoštolovaní už bol sa vyznačil najprv sám a len nedávno i s bratom Metodom. Poslovia povedali: „My sme Sloveni,“ — to jest žiadali si v kresťanskej viere učiteľov, ktorých by rozumeli. Bratia Konštantín a Metod, ako rodáci solúnski (z Tesaloník), i z tejto stránky boli uspôsobení k misii u Slovanov: oni vedeli po slovansky. Cisár Michal, dajúc si ich zavolať, povedal bratom: „Vy ste Solúňania, a Solúňania všetci čisto slovansky hovoria.“^[209] Bratia potom k národu Rastislavovmu nechceli ísť s prázdnymi rukami, a Konštantín, keď vyrozumel od poslov, že Sloveni-Slováci nemajú svoje písmo, predovšetkým zamyslel sa o písme. Podľa milých slov legendy, hútajúcemu, hĺbajúcemu, ustarostenému a modliacemu sa Konštantínovi slovanské písmo zjavil boh. Takáto tradícia robí nám ho len milším. A ono je veru také, že ním môžeme sa i popýšiť. Konštantín vychodil z písma gréckeho, ale slovanské zvuky, najmä ešte v 9. storočí, značne líšili sa od gréckych, bolo teda treba nové litery, nové znaky. A Konštantín to všetko postavil tak, že čím väčšmi rozvíjala sa lingvistika indoeurópska, tvorba jeho je tým obdivovanejšia.^[210] I dnes, ak v niektorom slovanskom jazyku vznikne pochybnosť o správnom písaní niektorého slova, ide sa o poučenie k Cyrilovmu pravopisu. Náš apoštol bol ozaj lingvistický fenomén. A my Slováci i z tejto stránky môžeme mať vysoké povedomie, že bez nášho Rastislava on nebol by mal možnosť priviesť k platnosti také svoje fenomenálne dary. Nech neprídu do Konštantinopola slovenskí poslovia, čo tam mohol ešte konať Konštantín? Prv v Carihrade boli ho použili naprávať rozum obrazoborcom, potom priviesť ku Kristu mohamedánskych Saracenov, pohanských Chazarov: nech nezjavia sa tam slovenskí poslovia, Konštantín pravdepodobne bol by i ďalej takto konal, alebo bol by ostal v monastieri, v ktorom žiadal si už život tichý. Ľudia fenomenálnych darov ducha potrebujú — pole. Pri svetohistorickom diele Cyrilovom bude spomínaný i náš Rastislav. —

Roku 1885, keď v Slovanstve svätila sa tisícročná pamiatka Metodovej smrti, ruský historik postavil si otázku: „Čím bolo Slovanstvo do Cyrila a Metoda?“, a odpovedá na ňu: „Rozsypané po širokých priestranstvách strednej Európy, Ruska a Balkánskeho poloostrova, medzi cudzími a nepriateľskými národmi, slovanské plemeno predstavovalo masu roztrhanú, rozličnú, nemajúcu nijaké spojivo, bez všetkého povedomia o plemennej príbuznosti, pravda, plemeno od prírody s krásnymi duchovnými závdavkami…“ Tu v polovici 9. storočia na historickom slovanskom javisku zjavia sa solúnski bratia, „silní duchom, hlboko preniknutí povedomím svojho svätého povolania, zaopatriť totiž Slovanov kresťanskou osvetou,“ a zatým pomerne onedlho v Slovanstve je už celkom iný život.^[211]

Ruský filológ Alexej Šachmatov³⁶ vykladal, že ruské plemeno už od 9. storočia rozpadávalo sa na celý rad kmeňov. Kmene ostali medzi sebou v podstate blízkymi, ale žili rozdelene, preto rôznili sa v mravoch i obyčajoch a mali osobitné nárečia. Nech žijú dlhšie životom, nemajúcich spojujúce účinky, bola by nastala medzi nimi úplná osobitnosť a na širokom ruskom priestranstve vyvinie sa množstvo rozdielnych nárečí. Ale udalosťami 10. storočia prostred ruských kmeňov utvorila sa štátna organizácia a pospájala ich v politickú, kultúrnu, náboženskú jednotu. V 11. storočí nacelkom ustálilo sa štátne teleso, utvorené Vladimírom a jeho potomkami: záležalo zo všetkých ruských krajov, okrem Haliče a Plocka, zemepisne inak postavených. Týchto nárečia potom už v 12. storočí mali svoje typické zvláštnosti.^[212] — Takto, zjednocujúcej moci štátu pripisoval Šachmatov tú veľkú vec, že z ruských kmeňov utvoril sa veľký národ. Jagić, rozumie sa, tiež uznával dôležitosť politického činiteľa pri tvorení rečovej jednoty, ale zato, nesúhlasiac celkom s výkladom Šachmatova, napísal, že „v Rusku pri upevnení a zachovaní jednoty hlavná zásluha prináleží nie tak politickej moci, ako kultúrne i rečove zjednocujúcim veľkým účinkom cirkvi a jednotnej cirkevnoslovanskej reči.“^[213] V svojej veľkej knihe z roku 1900 a 1913 Jagić pripomenul i Ulfilasa,³⁷ ktorý na jazyk Gótov prekladal sväté Písmo už v 4. storočí. Pravda, to bolo o päťsto rokov prv; ale ináč — hovorí Jagić — aký rozdiel medzi Ulfilasom a slovanskými apoštolmi! Práca Ulfilasova bola pre potrebu úzkeho kruhu, pre samých Gótov, s ktorými zanikla i ona; dielo Cyrila a Metoda dostalo sa z Moravy a Panónie, „zo srdca západného Slovanstva“, najprv na juh ku Chorvátom a Srbom, odtiaľ k Bulharom, a zatým slovanská cirkev priviedla do lona kresťanstva i veľký ruský národ. Dielo Ulfilasovo zaniklo, v reči dielom slovanských apoštolov ustanovenej slúži Bohu vyše sto miliónov ľudí.^[214]

*

Nezdržím sa uviesť tu ešte dve mená. Keď roku 867 naši apoštolovia šli do Ríma, v Zadunajsku, kde panoval Pribinov syn Koceľ, zastavili sa nad Blatnom na sídelnom hrade. Spomenutý už chrám v Nitre, prvý kresťanský v celom západnom Slovanstve, bol dal postaviť Pribina; ale národ zjednocovať a tvoriť krajinu, štát, bola možnosť len tak, ak rušila sa moc kmeňových vladárov. Mojmír I., predchodca Rastislavov, z takej príčiny vypudil teda Pribinu z Nitry. Od kráľa Ludvika Nemca Pribina v Zadunajsku dostal léno, tam vybral si sídlo na hrade nad Blatnom (Mosaburg — Blatno), a tam pokračoval v tom, čo bol začal v Nitre — v stavaní chrámov. Z toho času mal ich tento kraj viacej. A v takom duchu účinkoval i syn a nástupca jeho Koceľ: staval chrámy a šíril kresťanstvo. Jednako akosi zarazil sa Koceľ, keď nenadále prišli k nemu misionári devínskeho dvora. Veď devínski panovníci jeho otcovi len zle robili! Čo hľadajú u neho odtiaľ idúci ľudia?! Ale apoštolovia Konštantín a Metod potrebovali mu ukázať slovanské písmo, slovanské knihy, Koceľovi boli vítaní, milí. On pocítil veľkú radosť. Zaľúbil si veľmi slovanské knihy, učil sa im i sám i postavil apoštolom päťdesiatich učeníkov. Vzácnych hostí najprv podržal dlhšie u seba a potom s veľkou počesťou vyprevádzal ich na ceste do Venecie, čiže do Ríma…

Ale — nezabúdajme ani na Zemižízňa.³⁸ Rímskej ceste apoštola Metoda roku 880, takej dôležitej čo do podstaty veci, pridáva slovenskú národnú farbu osobnosť Metodovho sprievodcu Zemižízňa. Na základe toho, čo našiel o ňom v historických prameňoch, Ján Hollý v svojom epose (Svätopluk) postavil Zemižízňa ako jednu z hlavných osôb. V poradách Zemižízeň vyznačuje sa prenikavým umom a rozhodnosťou, v bojoch ani čo by sa zem otriasala, kde sa on zjaví… To u poeta; ale predstavíme si, že zvláštny človek bol i v skutočnosti. Zemižízeň je podľa všetkého ešte jeho pohanské meno, pokrstený bol teda v dospelom veku, a už mohol ísť, ako panovníkov dôverník, v takom dôležitom posolstve, do Ríma, k pápežovi, s apoštolom Metodom, tým vzdelaným, jemným Byzantíncom! Spomenutý je i v liste pápežovom, hoci v Ríme jeho meno bolo ťažko vysloviť. (V liste stojí: Semisisnus, vlastne datív Semisisno.)

II. Slováci po zániku Veľkej Moravy

Nevieme, ako vlastne zanikla Veľká Morava, a osudy Slovákov zostávajú temné najmä v 10. storočí.

Bořivoj, knieža Čiech, bol sa podrobil nadvláde Veľkej Moravy, ale jeho synovia Spytihnev a Vratislav hneď po Svätoplukovej smrti (r. 894) vypovedali tento pomer a uznali nemeckú nadvládu. Tak zmarila sa jednota, ktorá začala sa tvoriť Svätoplukovým panovaním.^[215]

Zo svojej zakarpatskej pravlasti Slováci a Česi odišli asi naraz, i dostali sa od Visly jedni cez Odru do svojich historických sídel, čiže do Čiech, druhí cez západné Karpaty až k Dunaju. Lubor Niederle³⁹ v svojich Slovanských starožitnostiach, ktoré sú pokračovaním Slovanských starožitností Šafárikových, vykladá, že centrum slovenskej reči vznikalo v najtesnejšej súvislosti s centrom českým a tvorilo s týmto akúsi jednotku proti centru srbskému, poľskému, slovinskému a ruskému, s ktorými však zväzujú ho mnohé rečové priechody.^[216] „Jazykové rozlišení Čechů a Slováků,“ — hovorí ďalej Niederle — „nastoupilo zřetelněji teprve po úplném vývoji jednotlivých jazyků právě jmenovaných, zejména když Slováci trvale se dostali do jiných politických poměrů a od ostatních soukmenovců oddeleni byli hradbou západokarpatských hor.“^[217] To jest, ako rozstúpili sa v pravlasti, potom viacej sa nezišli. Mojmírova, Rastislavova a Svätoplukova Veľká Morava v 9. storočí bola slovenská, a vedľa nej tvoril sa osobitne český štát, závislý od nej, od Veľkej Moravy, len asi v druhej polovici Svätoplukovho panovania. Česi a Slováci začali sa zbližovať za panovania Svätoplukovho, ale to zmarili synovia Bořivoja. Pritom, aby vec bola jasnejšia, treba mať na zreteli, že v 10. storočí, keď Slováci prišli do takej odlúčenosti od Čechov, v Slovanstve národov ešte nebolo. I Poliaci a Rusi ako národ sú pozdejší útvar. Kmene pozdejšieho poľského národa ešte v 9. storočí zvali sa Visľanmi (od rieky Visly), Mazovšanmi, Poľanmi, Slezanmi atď. Len pozdejšie z nich najsilnejší, kmeň Poľanov, zjednotil ostatných v národ poľský.^[218] Tak išlo i s ruským národom. Tam v 9. storočí nebolo ani mena Rus.

V Slovanstve západnom i východnom z kmeňov prvý národ začal sa tvoriť pod žezlom Mojmíra I., Rastislava a Svätopluka. To zmarilo sa; a keď potom už pôsobením kresťanstva v Slovanstve utvárali sa národy, vtedy Slováci už boli odlúčení od Čechov novým štátnym zväzkom.

Ináč, akí blízki boli si za starých čias Slováci a Česi, o tom hodne svetla dostane sa z miestnych mien na Slovensku a v Čechách, keď ony budú náležite preštudované. Znalci v Čechách, rozoberajúci miestne mená svojich krajov, nevedia si rady napr. s menom Přestavlky — je také neobyčajné, v Slovanstve podobného sebe nemajúce. Ale na Slovensku, v Tekovskej stolici, tiež máme Prestavlky. Český Kosmas, kronikár z 12. storočia, rozpráva o Krokovi a jeho troch dcérach Kaze, Tete a Libuši, o hrade Tetíne, ktorý vystavila Teta, o hrade Libušíne, ktorý vystavila Libuša, najmladšia z troch dcér. Áno, Libuša dala vraj vystaviť hrad i nad Vltavou, ktorý keď ona po prvý raz prekročila jeho prah, dostal meno: Praha. Všetko pekne, len malér pre Kosmovu „históriu“, že na slovenskom území pod Karpatmi pri rieke Šajave, pri Dunaji a v Novohrade všetky tieto mená my Slováci máme ako mená osád. Od Matry na západ, v Boršodskej stolici, pri Šajave, na území niekedy Slovákmi obývanom a miestnymi menami slovenskými i dodnes posiatom, je nielen Kaza, ale i Kazínec.^[219] Rozumie sa, kde je Kazínec, tam bol i Kazín, lebo bez tohto tamten nemohol vzniknúť. Za Dunajom od Ostrihomu po Budín tiež hodne miestnych mien slovenských, a medzi nimi až poniže Budína je Tetín. Od 13. storočia obec obývajú Nemci, oni zvú si ju Teting (ako Bazín — Bösing, Hodonín — Göding, Modlín — Mödling); Maďarom je to Tétény. V hornom Zemplíne, neďaleko Humenného, je Ľubiša (česky: Libuše), a v Novohrade, neďaleko Haliče, Praha. Rozumie sa, ako tu Kaza, Kazínec, Tetín, Ľubiša nesúvisia s Krokovými dcérami, tak ani slovenská Praha novohradská nemala nijaké spojenie s Libušou. Novohradská Praha nie od toho dostala svoje meno, že by Krokova dcéra bola prekročila jej nový prah. K tomu, čo proti Kosmovej „histórii“ povedal už slavista Alexander Brückner, že totiž mená Krokových dcér Kosmas navymýšľal podľa miestnych mien českej zeme a tých dcér a ich otca Kroka na svete ani nebolo — k tomu treba ešte postavať tieto miestne mená slovenské z karpato-dunajských krajov, a Kosmove povesti viac nebude možno prijímať do českých dejín. Keby Kosmas bol vedel, že také miestne mená sú i za hranicami Čiech, na území Slovákmi obývanom, nebol by on rozprával o Kaze, Tete a Libuši.

Prijaté je, že Kosmas to pozapisoval staré národné povesti, prostonárodné, ktoré za jeho čias ešte žili. Prizrime sa teda ešte jeho povesti o Vlastislavovi, „kniežati luckom“ v Čechách. Bol vraj hrdý ten Vlastislav, vyhľadával boje, preto susedia ho nemali radi. Ale knieža Neklan postavil proti nemu do boja hrdinského Čestmíra, a v krvavej bitke Vlastislav prišiel o život. Nuž to by, podľa Kosmovho vypravovania, bolo mohlo byť asi v druhej polovici 8. storočia. Ale vo 8. storočí české meno Vlastislav nebolo možné. Nebolo možné, lebo slova vlasť = patria vtedy ešte nebolo, a slova vlasť = vláda v reči západných Slovanov vôbec niet. I Nemci vaterland majú len asi od druhej polovice 11. storočia.^[220] Palacký trápil sa, že „téměř nelze“ odpovedať na otázky, kde ležalo v Čechách Lucké kniežatstvo, kedy vzniklo a dokedy trvalo.^[221] Odpoveď v tom zmysle je veru nemožná; lebo ako knieža „Vlastislav“ je výmysel, tak výmysel bude i jeho „Lucko“.^[222] Áno, ako vo 8. storočí bol nemožný český Vlastislav, tak nemožná bola — čo viac ešte pred Vlastislavom i česká Vlasta. Vlastu postavil totiž Kosmas na čelo tých českých amazoniek, ktorým dal viesť vari sedemročný boj proti mužskému pohlaviu. Meno Vlasta v českej reči vo 8. storočí bolo tiež nemožné.^[223] Kosmas, človek nie bez poetickej žily, vymýšľať povesti bol majster; len mal malér pri voľbe mien. Mená povestí ho prezrádzajú…

Českú históriu vykladať bude možné len od poslednej tretiny 9. storočia, od Bořivoja, už kresťanského panovníka, tak ako slovenská história začína sa od prvej tretiny 9. storočia, od Mojmíra I. a Pribinu nitrianskeho, od kresťanského chrámu v Nitre (prvého v západnom Slovanstve). Tu i tam svetlo histórie začína sa len od prijímania kresťanstva.^[224]

Ale — vrátime sa k slovanskej cirkvi. Ona i po zaniknutí Veľkej Moravy trvala v prvých časoch v Čechách. Slovanské písmo bolo tu milé nielen kňažnej Ľudmile, vdove Bořivojovej, ale ešte i jej vnukovi Václavovi. Vadila veľmi len blízkosť Nemcov. Založilo sa pražské biskupstvo (973. roku), latinské, a slovanská bohoslužba v Čechách postupne prestávala. Udržala sa do 11. storočia len v Sázavskom kláštore.

Vypovedaní roku 1055 zo Sázavy českí slovanskí mnísi utiahli sa v Uhorsku. Keď v Uhorsku, to iste v slovanskom kláštore, lebo pre slovanský obrad prenasledovaných neboli by v latinskom kláštore prichýlili. A keď v kláštore slovanskom, nuž to bolo iste v Hornom Uhorsku, čiže na Slovensku, nasledovne mali by sme svedectvo o trvaní slovanskej bohoslužby u Slovákov. V rozboroch cirkevno-slovanských textov, takých, ktoré sú z 11. a 12. storočia, odprvu býva reč o „slovakizmoch“, to jest o výrazoch, pochodiacich v tých textoch od Slovákov, zo slovenskej reči, v čom tiež mali by sme výmluvné svedectvo, že slovanský obrad u Slovákov trval.^[225] K textom takým, ktoré zo Slovenska môžu pochodiť, prináleží i povestné Remešské (Reimské) evanjelium, do francúzskej revolúcie vyše dvesto rokov opatrované ako „Texte du sacre“ v korunovačnej katedrále v Reimsi, v tejto svätyni francúzskeho národa, a bola sa ujala o ňom i povesť, že francúzski králi pri svojom korunovaní naň skladali prísahu. (Po štúdii Pogorielova bude v tejto veci teraz vôbec viacej svetla.)

Maďarská história učí o vzbure „pohanskej“ v Uhorsku skoro po smrti sv. Štefana, čiže ešte v prvej polovici 11. storočia. Štefanov syn Imrich umrel ešte za otcovho života a spory o dediča trónu boli pri dvore také príkre, že mladí členovia kráľovskej rodiny, bratia Ondrej, Bela a Leventa, utiekli k príbuzným do Čiech a Poľska. I zvíťazila stránka, ktorá bola za Petra, nástroj nemeckej politiky, ináč sestrenca Štefanovho. Štefan umrel (1038), a Peter i stal sa kráľom. Ale v krajine onedlho vypukla vzbura, maďarskou kronikou nazvaná vzburou pohanskou, vzburou pohanských Uhrov. Stránka nespokojných („pohanov“) volala domov Ondreja a jeho bratov. Maďarská história učí, že za „pohanstvo“ proti kresťanstvu postavila sa stránka na východe krajiny, na čele s Vatom, o ktorom zachoval sa zápis: „Vatha de castro Belus.“⁴³ Zobrali sa pri Aba-Novohrade a odišli odtiaľ v ústrety Ondrejovi a jeho bratom. Volali, vykrikovali: „Nech zhynie Peter so svojimi Nemcami a Vlachmi!“ Ale Vata de castro Belus sotva bol Maďar. Sú okolnosti, nasvedčujúce, že to povstali Slovania, Slováci — a nie proti kresťanstvu.

Slovenskí historici vykladali, že to bol boj Slovanov, priznávajúcich sa k východnej cirkvi, boj proti latinstvu. Lenže, tak sa zdá, pri pohybe a boji tomto nešlo o vieru, ani o jej vyznanie. Bol to boj skôr národný, plemenný. Slováci vrhli sa na Nemcov. Štefan za Dunajom, syn poľskej Belokňažnej a krstenec i učeník českého Vojtecha, pražského biskupa, vzal si potom Nemku, bavorskú kňažnú Gizelu. I hrnuli sa za ňou Nemci do Ostrihomu, do krajov zadunajských, Maďarmi opanovaných. Pozdejšie, najmä po smrti poľského Boleslava Chrabrého († 1025), ujca sv. Štefana, keď štát so sídlom v Ostrihome vzrastajúci začal sa šíriť i na túto stranu Dunaja, na ľavú, jeho Nemci tiež rozprestierali svoj vplyv i sem a iste stali sa nenávidenými. Maďari boli sa zjavili ešte len na skusy pri dolnom Dunaji, Nemci už začali operovať s nimi proti Slovanom, proti Veľkej Morave roku 892: od časov Štefana, od jeho ženby, oni ráčili sa zas. V Slovákoch zas ešte i za belušského Vatu mohla žiť protinemecká tradícia, ujatá v nich za slávnych čias Veľkej Moravy, za Rastislava, Svätopluka. Tu ľahko mohol vzniknúť pohyb proti Nemcom, okolnosťami potom rozpálený v príkry boj. Vedľajšou pohnútkou mohla byť i viera, ale len vedľajšou. A nakoľko tento moment pri boji stal sa predsa viditeľným, po čase kronikár splietol východnú cirkev s východnou stranou krajiny. Pauler hovorí, že vatovci, maďarskou históriou nazvaní „pohanmi“, mohli byť doma severozápadne od Matry, v Boršodskej stolici,^[226] kde ešte i dnes stojí dedina Vata. A to je slovo objasňujúce, keďže v tomto čase slovenské sídla — ako nám i dnes ukazuje miestopisná nomenklatúra — išli až po západné výbežky Matrianskej hory.

Áno, nejakou vedľajšou pohnútkou mohla byť i viera, ale pri celom pohybe i v samom boji šlo hlavne proti Nemcom. Heslom povstalcov bolo: „Nech zhynie Peter (kráľ, Gizelina kreatúra) so svojimi Nemcami!“ Nemcov hľadali, bili, vraždili, vyháňali. Keď vlna vzbury dovalila sa až k Budínu, tam podišli jej biskupi Beneta, Bed, Bestered a Gellert. Ako vidno i pri nedostatočnej grafike mien, prví traja Slovania, štvrtý Nemec, a všetci biskupi latinskí. Nuž keby u povstalcov boli pôsobili náruživosti, rozpálené pohanským citom, boli by sa iste vrhli bez rozdielu na všetkých štyroch. A iste tak by sa bolo stalo, i keby ony, tie náruživosti, boli vzplanuli pre vierovyznanie. Povstalci starej viery, čiže slovanskej, boli by zmárnili všetkých štyroch slovanských biskupov. Ale oni položili ruku len na Nemca. Len Nemec Gellert prišiel o život.

Ako teda nemožno povedať, že by Vata, pán z Belušského hradu, návrat k pohanstvu bol chcel vynútiť povstaním svojím a svojich prívržencov, tak nenájsť pri ich vzbure ani známky, ukazujúcej, že vystúpili proti latinstvu za slovanskú cirkev.

Na Slovensku po zaniknutí Veľkej Moravy všetko je temné, a nesprávnym, často tendenčným výkladom niektorých správ spôsobilo sa tej temnosti ešte viacej. Keď ideme železnicou popod Trenčín, tak milo je nám pozrieť na druhú stranu, za Váh, odkiaľ spod hory ako by volali na nás rumy starodávnej Skalky.^[227] S ňou v súvise zachovalo sa milé podanie o slovenských pustovníkoch Svoradovi (Zoerard) a Benedikovi, ktorí mali spojenie so Zoborom nad Nitrou. Na Skalke ako by bol býval i slovanský kláštor, ale určitého nenájsť o ňom ničoho. Každé podanie, každá zvesť zaniká v temnosti. Historické svedectvá potratili sa v zlých časoch.^[228]

O našich podkarpatských Rusoch učievalo sa, že prišli na túto stranu Karpát s Maďarmi, ktorí boli až pod Kyjevom; ale — ako už spomenuté — keby tak bolo, keby tu žili už od 9. storočia, veď neboli by mohli dostať meno Rus. Východní Slovania, dnešní Rusi, v 9. storočí i hodný čas zatým zvali sa ešte svojimi kmeňovými menami. Rurikovci, od ktorých privilo sa im postupom času meno Rus, prišli k nim len v druhej polovici 9. storočia. Konštantín Porfyrogenetos ešte okolo roku 950 meno Rus dáva len škandinávskym Normanom Rurikovým, a Slovanov od nich rozoznáva. Naši podkarpatskí Rusi ako by boli dostali svoje meno, keby tu boli žili od 9. storočia? Oni i meno i vieru už doniesli si sem, to jest prišli v tom čase, keď tam, za Karpatmi, nad Dneprom a na okolitých priestranstvách, ich terajšie meno bolo sa už celkom ujalo.

Sloveni, od ktorých pod východnými Karpatmi, od Matry na východ, v Potisí a v Sedmohradsku sú tie husté miestopisné mená slovanské, v 7. storočí začali odchodiť na juh, za Dunaj, na Balkánsky poloostrov; z nich je dnešný bulharský národ. Ale tu, v tejto krásnej nomenklatúre, nechali po sebe temer nevymazateľné stopy. Hore pod Karpatmi Munkač, Ung sú po tých Slovanoch, po ktorých v Sedmohradsku Dumbrava, Lunka, Mundra. Hore Bodrok, meno rieky, dole bolo meno hradu a zostalo menom stolice; dole Zemlín (meno mesta) je to isté, čo hore meno stolice Zemplín (Zem/p/lín). A všetkej takejto bohatej nomenklatúre, vpravo-vľavo sa ozývajúcej, dáva tu pečať len rieka Topľa, ukazujúca spolu so Zem(p)línom, že ona, tá nomenklatúra, nie je od západných Slovanov, ale od južných. Od západu po Matru a po rieku Topľu i po mesto Zemplín^[229] dávali meno horstvu, vodstvu a všetkým povahyhodným miestam západní Slovania čiže naši slovenskí predkovia, odtiaľ na východ Slověni, z ktorých sú dnešní Bulhari. Podkarpatskí Rusi prišli do krajov vtedy už posiatych slovanskými menami, a to pozde, keď tie mená boli už i Neslovanmi poprijímané a Rusi už nemali ani potrebu, ani možnosť dávať mená po svojom, v svojom jazyku. Toto sú naše najdôkladnejšie známosti, čerpané z archívu, ktorého dokumenty máme po horách, vodách a rozličných pozoruhodnejších miestach našich krajov.^[230]

Pred 12. storočím z tejto strany Karpatských hôr nemohlo byť Rusov.^[231] Značná časť našich miestnych mien i od rieky Tople hodne na východ svojou rečovou pečaťou ukazuje, že pred Rusmi žili Slováci už i tam.

Nasledovne, čo je pod východnými Karpatmi s kláštormi, monastiermi slovanskými, o ktorých v rozličných prameňoch nachodíme zmienku z doby od 10. do 12. storočia? Aké boli, slovenské či ruské? Rusko-slovanské, či slovensko-slovanské? Ruské, rusko-slovanské nemohli byť, ak v tých krajoch ešte nebolo ruské obyvateľstvo. A, dobre, povedzme, že boli ruské, že v tých krajoch Rusi žili už pred 12. storočím: kde sa vzal teda ich slovanský obrad? Spoza východných Karpát, z Ruska, vtedy ešte nemohol sa k nim dostať. Mohli ho zaniesť ta len z tejto strany, od Slovákov, slovenskí učitelia, slovenskí misionári. A z toho by vychodilo, že u Slovákov nemohla nebyť slovanská cirkev aspoň do 12. storočia. V monografii Šarišskej stolice^[232] pisateľ Alexander Tóth tiež naznačil, že tam v Legňave (Hosszúvágás) stál slovanský kláštor od 10. storočia až do tatárskej pohromy. Ak tak, nuž mohol byť len pre Slovákov. Od Tatier na východ asi po Topľu, po Zem(p)lín prvé slovanské obyvateľstvo, hoci nie husté, bolo slovenské.^[233] I Poliaci i Rusi prechodili karpatskými priesmykmi len pozdejšie. História poľských osád v Orave a na Spiši je napospol známa — ony nie sú staré.

V novom štáte na strednom Dunaji od času sv. Štefana⁴⁴ počnúc všetky okolnosti veľmi priali latinskej cirkvi, a jednako na Slovensku ešte za viac storočí možno stopovať život slovanského obradu, hoci život skromný, utiahnutý. Maďari za prvých sto rokov po svojom príchode za Dunaj veľmi boli podľahli slovanskému vplyvu. Mať sv. Štefana bola poľská kňažná, on sám prvé meno mal Waic, vlastne Voic, známe slovanské Vojk; synovia jeho strýka volali sa Vasil a Vladislav. Kresťanská terminológia maďarského jazyka je číro slovanská: kereszt, keresztyén, keresztel, szent (svęt), barát (brat), karácsony (kračún), szereda, csütörök, péntek, parázna, bálvány, pokol atď. atď. Z takých slov náležite poznať, aký bol u Maďarov začiatok kresťanstva. Ale so ženou Nemkou Štefan pootváral Nemcom dvere k svojmu dvoru a uviedol ich do krajiny. Pritom západnej cirkvi priali tu všetky okolnosti, a ona v tých časoch vyvíjala i zvláštnu expanzívnu silu. Práve bolo po veľkej reforme mníšskych rádov a pápež i cisár pracovali vo veľkej jednomyseľnosti, aby ich cirkev mohla začať dávno pripravovaný boj na východe proti pohanom a mohamedánom, oslobodiť Svätú zem, zachrániť Kristov hrob križiackym pochodom západných národov. Tento duch pri dvore v Ostrihome bol uvedený a utvrdený takým horlivcom, ako bol pražský biskup Vojtech.⁴⁵ A tým v novom štáte na strednom Dunaji rozhodlo a zabezpečilo sa víťazstvo latinskej cirkvi nad slovanskou.

Historici potom už nazdávali sa, že vedia o všetkom; len kde-tu predstavovalo sa im niečo nejasné. Až naraz, už v 19. storočí, v Gemeri začalo sa hovoriť, že pri obnovovaní kostolov rímskokatolíckych i protestantských, ukazujú sa spod vrchnej vrstvy vápna obrazy a nápisy slovanskej cirkvi. (Napr. pri Štítniku v Gecelovciach, v kostole od druhej polovice 16. storočia protestantskom a do tej doby od jeho vzniku pokladanom za rímskokatolícky. V katolíckom kostole v Chyžnom, medzi Revúcou a Jelšavou, Samuel Tomášik zistil pravoslávnu krstiteľnicu.) A o Šarišskej stolici v spomenutej už monografii, vydanej roku 1812, možno čítať: „Aká rozšírená bola tu greckokatolícka viera, v dnešných kostoloch latinského obradu, o tom svedčia zabielené a najnovšie na svetlo vyšlé nápisy a obrazy stenové.“^[234]

Z Gemera, z okolia Muráňa a Štítnika, máme i písomnú pamiatku, potvrdzujúcu takéto svedectvo chrámových stien, čiže ich malieb. Roku 1585 muránske panstvo vydalo 18 artikulov (článkov), ako predpisy pre evanjelické cirkvi na území panstva. (Na článkoch podpísaný bol Július Herberstein, najvyšší cisársky kapitán Muránskeho hradu.) Skoro zatým, 1591., články muránske prijali a vydali i pre okolie Štítnika. V článkoch sú naučenia, výstrahy a zákazy. Z nich tiež možno vidieť, aký boj viedla cirkev proti starodávnym obyčajom, zvykom. Napríklad v 12. článku stojí tu, že „na Rusadlnie (turíčne) sviatky podle starého obyčeje králov staveti, tance vyvazeti… zakázano bude;“ v 5. článku je výstraha pre toho, „kto by smel na s. Jána ohen klásti pred domem na ulicech.“

A 4. článok znie^[235] takto: „Svěcení aneb zaklnání^[236] kdejakových věcí, jakožto soli, ovsa, ohen, sviece hromničnie, víno, zelinu, bylinu, šoldrovinu^[237] etc. to se hned na kratce nemá zachovati, nebo Bůh všemohoucí všecky věci dobré stvoril, a po něm jich žadny lepší neopraví.“

Toto je proti zvyku zachovávanému vo východnej cirkvi. Veľkonočná slávnosť vo východnej cirkvi totiž začínavala sa tým, že dávali si (v paschálnu noc) posvätiť koláče (u Rusov „kulič“) a iné jedlá. A keď pre protestantské cirkvi muránskeho a štítnického okolia v Gemeri ešte roku 1585 a 1591 bolo treba vydávať takéto predpisy, to je určitým dôkazom toho, že v tomto kraji ešte i vtedy, na konci 16. storočia, žili zvyky po východnej cirkvi pozostalé, východnou cirkvou zakorenené. Áno, takýto predpis a či zákaz svedčí, že tam ešte vtedy sami protestantskí kňazi v kostoloch vykonávali tento obrad. Bez kňaza totiž posviacanie tých veľkonočných pokrmov nebolo možné. Obyčaj mohla sa udržovať len pri účasti kňazov. Predpis roku 1585 a 1591 vydaný platil v prvom rade kňazom.

Mohlo by sa myslieť, že to súvisí na nejaký spôsob s ruským susedstvom; tomuto gemerskému kraju sú od severovýchodu blízki Rusi v Podkarpatsku žijúci čiastočne už od 12. storočia. Áno, dnešné evanjelické dediny štítnického okolia mohli by sa pokladať za poslovenčených Rusov.^[238] Ale bola by to mýlka. Tie gemerské dediny nemohli byť ruské, lebo, poprvé, Rusi neprestupovali na protestantskú vieru a podruhé, vo všetkých týchto gemerských obciach (ako i hore vyššie v tých šarišských) reč, staré pamiatky, obyčaje, piesne, povesti i kroj najhodnovernejšie svedčia, že ich obyvateľstvo je od koreňa slovenské.^[239]

Historik Šarišskej stolice Alexander Tóth, keď hovorí o kostolných stenách s obrazmi východného obradu, dokladá i takúto vetu: „Istá vec je, že v našej vlasti, najmä na severovýchode, za čias vodcov (to jest po Arpádovi do sv. Štefana, čiže v 10. storočí) pozakladalo sa hodne gréckych kláštorov.“^[240] Rozumie sa, to nezakladali ich Maďari, v 10. storočí ešte pohani, ale národ, ktorého história známa je z 9. storočia, u ktorého svätí apoštolovia Cyril a Metod účinkovali.^[241] V 10. storočí Maďari boli ešte len za Dunajom a pri dolnej Tise, a od nich na polnoc naši slovenskí predkovia žili tak, ako v 9. storočí, za Rastislava a Svätopluka.

O veľkom Supraľskom kodexe A. I. Sobolevskij i najnovšie hovorí, že ho písali, podľa všetkého, „v niektorom kraji pozdejšieho Uhorska.“ (Izvestija otd. russkago jazyka i slovesnosti Akademii nauk, 1825, s. 443.)⁴⁶

Učených ľudí nového slovenského pokolenia, ktorých teraz bude už čo rok viacej, čaká úloha posvietiť na takéto nejasné stránky minulosti.

III.Ťažký život Slovákov od 13. storočia

Od 11. storočia v nových pomeroch pre Slovákov nebolo viditeľnejšieho zla. Pre nich Maďari ani svojím počtom, ani duchovne nemohli byť nebezpeční. Ale nedobrých okolností, nedobrých udalostí bývalo hodne. Hneď v 12. storočí, roku 1147, križiacky pochod Konráda III.⁴⁷ sa citeľne dotkol Uhorska. „Rytieri“ títo na svojej ceste neukazovali, že sú zbožným citom vedení pútnici: kde zasiahli, tam obrali o všetko i kostoly i kláštory. A Slováci vtedy ešte mali sídla i južnejšie, v krajoch tomuto plenu vystavenejších. Potom zle, veľmi zle začalo tu byť od 13. storočia, od tatárskej pohromy.

Maďari na konci 9. storočia prišli k Tise a za Dunaj už dotknutí slovanským vplyvom. Ich odchod z Atelkuzu, z dnešnej Besarábie, a príchod ku strednému Dunaju bol útek. Najatí od východného cisára Lea, Maďari bojovali za dolným Dunajom proti Bulharom. Odtiaľ dostali sa nazad do Atelkuzu, do svojich sídel hodne stenčení, lebo v poslednej bitke od bulharského cára porazení. A doma, v svojich sídlach, našli strašný stav. Kým totiž oni boli za Dunajom v Bulharsku, za ten čas Pečenegovia, asi nie bez pričinenia bulharského cára Simeona, napadli im bezbranné sídla v Atelkuze a pobili ženy, deti, starcov. Keď našli taký stav a aby zlému susedstvu ďalej neboli vystavení, Maďari zaberali sa z Atelkuzu a hnali sa na západ najprv pozdĺž Dnestra, potom i ďalej, až ku Tise a strednému Dunaju. Historik Fraňo Salamon⁴⁸ v opise tejto katastrofy maďarskej položil na papier i vetu, že prišli ku Tise a strednému Dunaju pozbavení rodín, temer samí chlapi — so slovanskými ženami a slovanskými materami.^[242] Až natoľko sotva bolo, lebo tak postavení boli by sa poslovančili pri Tise a strednom Dunaji, tiež obstúpení Slovanmi, už v prvom a druhom pokolení.

Tak alebo inak, ale poslovančeniu za Dunajom, v Panónii, vyhli iba tým, že na konci 10. storočia horlivým apoštolovaním pražského Vojtecha boli získaní latinskej cirkvi.^[243] A Maďari sa slovančili ešte i k latinskej cirkvi privedení.^[244] Zachránili sa vlastne len tým, že z východu pochodili za nimi kočovníci, im plemenne príbuzní, ako Pečenegova, Polovci-Kumáni, a týmito osviežení, v latinskej cirkvi podopretí konečne zmocneli tak, že zachovali sa národne.

V 13. storočí tatárska pohroma sama v sebe sotva bola taká strašná, ako je v opise kronikára Rogeria.⁴⁹ Hubiť ľudí Tatári hubili, ako okrem nich nikto iný; ale odkiaľ prišli, ta sa vrátili. Pred Tatármi i po nich z ruských stepí dovalili sa už spomenutí Polovci, a ostali tu. Boli poslednou vlnou, hodenou z východu na územie medzi Karpaty a Dunaj. Mohlo ich byť do 40 tisíc rodín, a osadili ich od Matry v dlhom páse na západ až popod Nitru — na území, z ktorého tým Slovákov vytisli nahor, do hôr. Dolný Gemer, západné kraje Boršodskej stolice od Kazy, Vadny, Miškovca temer po Matru, kde dosiaľ ozývajú sa napospol slovenské miestne mená, vtedy prestali byť sídlami Slovákov. Taktiež pásmo od dolného Novohradu až po Žitný ostrov. Takým osadením Polovcov jedna časť Slovákov — ako hovorím — vytisla sa nahor, do hôr, jedna časť zas, od pásma Polovcov na východ a juh, ostala tam od svojich odrezaná, oddelená. Pritom predstavíme si, aké susedstvo dostali tu Slováci v stepnej čeliadke, v ľudstve ešte ani nekrstenom. (Značná časť Polovcov prijala kresťanstvo až v druhej polovici nasledujúceho storočia, už za panovania Ludvika I.) A ako by tohto zla pre Slovákov ešte nebolo dosť, začalo sa osádzanie Nemcov. Krajom od Tatárov spustošeným mal sa dostať príčinlivý, kultúrny element; ale Nemci hrnuli sa volaní i nevolaní, a tu králi, ani z nejakej povery, až nezmyselne obsýpali ich privilégiami, slobodami na ujmu domorodého obyvateľstva.

Maďari, takí posilnení elementami prišlými z východu, im plemenne príbuznými, ba Polovcami od Slovanov-Slovákov načas i oddelení a chránení, ostali slovanskému vplyvu predsa len vystavení. Podľa pomerov a potrieb štátneho života nemohli nemať živé styky so susednými slovanskými krajinami, s Čechmi, Poľskom, Ruskom, Chorvátskom. Dynastia arpádovského rodu od 10. až do konca 13. storočia stála v neprestajnom príbuzenstve s panujúcimi rodinami týchto slovanských štátov. Ženbou a vydávaním spájali sa tak, že jeden z kráľov uhorských bol synom slovanskej kňažnej, druhý zas ženu mal Slovanku, Češku, Poľku, Rusku, Srbku alebo Chorvátku. To tak vyše 300 rokov. Po vymretí arpádovského rodu mocný pán hornouhorský čiže slovenský Matúš Čák Trenčiansky,⁵⁰ chcel spojiť Uhorsko a Čechy dynastickým zväzkom. Na uhorský prestol chcel dostať českého kráľa Václava II. Václav neprijal; ale miesto seba oddal Matúšovi svojho syna tiež Václava. Pre plán Matúša Čáka to vlastne bolo jedno: po smrti Václava II. dedičným právom i na českom tróne by nasledoval ako Václav III. uhorský kráľ Václav. Ale kombinácia s týmto chlapcom sa zmarila. Po jeho korunovaní za uhorského kráľa otec Václav II. skoro uznal za potrebné vziať ho z Budína domov do Prahy.

Plán Matúša Čáka sa zmaril. Ťažko síce povedať, ako on to myslel. Národná myšlienka bola tej dobe cudzia, preto Matúš sotva z nej vychodil. Jednako ako tento nezdar, tak i zatým víťazstvo Karola Róberta⁵¹ nad Čákom môže sa pokladať pre Slovákov za národnú škodu. Čák v svojich smelých podujatiach opieral sa vôbec o Slovanov, domácich i zahraničných, z jeho víťazstva v boji s Karolom Róbertom boli by sa teda pravdepodobne vyvinuli v Uhorsku pre Slovákov priaznivé pomery. Najmä byť pod jednou dynastiou s Čechmi pre Slovákov národne bolo by mohlo byť len dobré.

Karol Róbert, Talian, zvíťazil nad Matúšom Trenčianskym, predstaviteľom takého slovanského smeru, rozhanovskou bitkou⁵² zlomil v Uhorsku jeho moc; ale sám vzal si najprv sliezsku, potom poľskú kňažnú, a jeho nástupca Ludvik Veľký,⁵³ bol už teda synom matere Slovanky a nasledovali z toho pre Uhorsko tuhé zväzky. Mocou tých rodinných pomerov uhorský trón skoro po Ludvikovi dostal sa Žigmundovi,⁵⁴ synovi znamenitého Karola IV.,⁵⁵ v Čechách „otcom vlasti“ nazývaného. Po Žigmundovi nasledoval jeho zať Albert, po tohto krátkom živote poľský Vladislav I., potom Albertov pohrobný syn Ladislav V. (Ako český kráľ Ladislav V. žil zväčša v Prahe.)

Predstavíme si, že pri takomto panovaní pre maďarskú národnosť mohli byť len ujmy. Vladislav I. poľský padol v bitke s Turkami pri Varne,⁵⁶ Ladislav V. mal tiež krátky život, a kráľom uhorským stal sa Matiáš, syn Jána Huňada, ktorý bol zo srbsko-rumunského rodu.⁵⁷ O kráľovi Matiášovi maďarská literárna história s trpkosťou spomínava, že za jeho panovania z uhorskej kráľovskej kancelárie nevyšla ani jedna maďarská listina.^[245] Z dvoch Jagelovcov, Vladislava II. a Ludvika II., ktorí prišli na trón po Matiášovi, maďarská história prvého nazýva „Dobzse László“ — preto, že hovorieval česky alebo poľsky.

Maďari, obkľúčení Slovanstvom, najprv len-len že zachránili sa pred poslovančením. Keď prílivom kočovníkov Pečenegov, Polovcov-Kumánov, im plemenne príbuzných, zmocneli a zachovali sa, krajinské pomery zostali i vtedy také, že k duchovnej a tak národnej prevahe v Uhorsku Maďari nemohli sa dostať. Pomohli im až Turci v 17. storočí. V histórii neraz vidíme, že veci, pre jedných zlé, nedobré, iným poslúžia k prospechu.

Šafárik v Slovanských starožitnostiach, keď došiel k smutnému koncu Veľkej Moravy, skormútený zmienil sa i o úpadku slovenčiny. Ona, vraj, ktorá v 9. storočí bola doma v kniežacích hradoch, po zaniknutí Veľkej Moravy utiahla sa v chalupách dedinského ľudu.^[246] Iste, keď reč nemôže sa rozvíjať v štátnom živote, s ňou je to zle. Slovenčina, ktorou v 9. storočí hovorilo sa pri dvore Mojmíra, Pribinu, Koceľa, Rastislava, Svätopluka, ktorá iste milá bola i veľkým slovanským apoštolom Cyrilovi a Metodovi, hoci oni svoje svetohistorické dielo — spisovanie bohoslužobných kníh a prekladanie Písma svätého — konali v jazyku zo slovanského juhovýchodu donesenom: táto naša slovenčina dožila sa trpkého osudu, keď Veľká Morava, ktorá tak fenomenálne začala vystupovať v histórii, zanikla na začiatku 10. storočia. Ale ona, reč našich predkov, ktorej zvuky i jednotlivé slová ozvú sa nám i v biblickýoh textoch cyrilometodejských, zato nie tak razom bola hovorená len samým dedinským ľudom.

Ešte dlho sa ona ozývala i v kaštieľoch a na hradoch Slovenska. Ešte v prvej polovici 15. storočia mocný Pongrác⁵⁸ starohradský a svätomikulášsky, ako pán Skalice a jej okolia i vojnu nespratnému susedovi cisárovi Fridrichovi slovenským listom vyhlásil. Manželka znamenitého palatína Jura Thurzu,⁵⁹ Alžbeta Coborová, bola narodená i vychovaná v strede Uhorska, v maďarskom okolí, a jednako na Oravskom a Bytčianskom zámku ani pri nej neprestalo sa po slovensky hovoriť. Keď bola preč na návšteve u matky, deti jej po slovensky odkazovali, že by ju radšej mali doma. V Tranovského kancionáli zachovaná je pieseň, ktorú — možno, pri pomoci Eliáša Lániho, ich dvorného kazateľa — pani Thurzová zložila. A vrstovník Thurzov, sklabinský Peter Révay,⁶⁰ strážca koruny, v svojej latinskej knižke o uhorskej korune^[247] prečo vychvaľuje slovenskú reč, že s ňou človek prejde „pol Európy a veľkú časť Ázie“? Iste preto, že bola to reč jemu milá, ním najradšej hovorená. Áno, ešte v druhej polovici 17. storočia, keď maďarský duch, vzbudený akciami sedmohradských vojvodcov a účinkovaním prímasa-arcibiskupa Pázmánya,⁶¹ začal robiť výboje, keď už Peter Zrinský,⁶² spisovateľ chorvátsky, na svadbu svojej dcéry Eleny, vydávanej za Fraňa Rákóciho I.,⁶³ maďarským listom pozval si hostí: vtedy pán Trenčianskeho hradu, Illesházy,⁶⁴ vydávajúci dcéru ešte slovenské listy rozposlal. Mestu Zvolen jeho vyslanci z krajinského snemu z Prešporka slovenské relácie posielali. Relácie ich zaujímavé sú napr. i preto, že snem oni zvú slovenským originálnym menom „rákoš“. „Pán Buh sám vie,“ — písal roku 1646 Ján Žembery⁶⁵ — „jaký koniec bude rákoše tohoto.“^[248] Spomínavala sa predmluva Mateja Bela k znamenitej Gramatike Pavla Doležala z roku 1746. Tam Bel ako milovník slovenskej reči vypočituje rodiny Thurzovcov, Illesházyovcov, Ostrošičov, Zaych, Súľovských, Révayovcov, Justhovcov, Ollíkovcov, Benických. Z tureckých čias, ako nám ukazujú Spievanky Jána Kollára, o bojoch máme zaujímavé veršované skladby od predných slovenských ľudí. Ján Ambrózi,⁶⁶ slúžnodvorský v Orave, je známy ako spisovateľ knihy Škola Kristova; viceišpán oravský Jób Zmeškal⁶⁷ napísal Školu Jobovu, a meno Baltazára Pongráca,⁶⁸ ako spisovateľa, tiež nájdeme na knižke. Alebo v Trenčianskej stolici ešte na začiatku 19. storočia o čom svedčia rečnícke triumfy horlivého bernolákistu Ondreja Mesároša?⁶⁹ V stoličnom zhromaždení pri každej dôležitej udalosti slávnostnú reč povedať (rozumie sa slovenskú) pridelilo sa jemu; v najprednejších, najmocnejších rodinách pohreb len tak pokladal sa za slávnostný, ak na ňom počuli slovenskú reč Ondreja Mesároša.^[249] Alebo zo samého konca 17. storočia ešte i takýto príklad: Keď kardinál Kollonič⁷⁰ žil už vo Viedni ako štátny minister, napísal v akejsi veci po starej známosti list do Nitrianskej stolice pani Apponyičke. Ale list bol nemecký, a pani Apponyička po nemecky nevedela. I nachodila sa s listom po známych i neznámych, kým jej ho prečítali a vysvetlili. Vtedy ona sadla si a napísala Kolloničovi do Viedne odpoveď po — slovensky.^[250]

Nedobré tu boli pomery, ťažko sa žilo, ale slovenský duch a slovenský cit, hoci účinkom latinskej reči otupovaný, zato nezanikal. Pre Slovákov, ktorí od 13. storočia mali Polovcov a množstvo Nemcov, v 15. storočí ešte pribudla nedobrá okolnosť. Česi, žižkovci, pre smrť Jána Husa rozľútení proti vierolomnému Žigmundovi, vpravo-vľavo bili všetko, o čom nazdávali sa, že je jeho, Žigmundovo. Tak ich údery, namierené na „vierolomcu“, dostávali sa najviac Slovákom, ako najbližším k českej hranici. Alebo i potom, za Jiskru!… Biedne to obyvateľstvo, v kraji ktorého je neprestajná vojenská akcia! Pritom Jiskra bol postavený v službe vdovy-kráľovnej, proti novému kráľovi brániť právo na trón jej syna, narodeného po otcovej smrti: vojsko jeho osobovalo si teda právo i živiť sa i svoje operácie viesť na účet obyvateľstva, čiže z rekvirovania.^[251] V druhej polovici 15. storočia, vo vojnách Matiášových proti Čechom i proti cisárovi Fridrichovi, trpeli najviac zas len slovenské kraje.

No, a keď nastali takzvané turecké časy, po bitke, prehratej 1526. pri Moháči!

Turci roku 1541 mali už Budín, tam v hrade sídlil paša ako sultánov námestník. Onedlho už bolo vidieť, že z Budína hľadia postupovať hore Dunajom, aby mohli ohrozovať Habsburgov v ich sídle, vo Viedni. A vtedy autonómne Sedmohradsko ostalo pre Turkov akosi stranou. Na ňom, na Sedmohradsku, Turkom nezáležalo, jemu zas od samého prvu ponúkalo sa neškodiť Turkom, postaveným na postupe proti Viedni. Za Bočkaia⁷⁵ a Betlena⁷⁶ medzi Sedmohradskom a Turkami ani čo by už bola bývala prirodzená dohoda. Od juhu nahor Turci mali v svojej moci viac než tretinu Uhorska; ale pritom v týchto podrobených krajoch život bol, možno povedať, menej ťažký, než v krajoch horných, nepodrobených, to jest našich slovenských. Turci, aby z krajov podrobených mohli brať poplatky, dane, hľadeli ich šetriť, a vrhali sa na kraje ešte nepodrobené. Sem robili neprestajné vpády, tu lúpili, pálili, odtiaľto vláčili ľudí do zajatia. Pritom tu, v Hornom Uhorsku čiže na Slovensku, premávali sa nemeckí žoldnieri, posielaní sem proti Turkom, ale strašnejší pre obyvateľstvo než pre Turkov — od Turkov ho neobránili, ale zato sužovali viac než Turci. A keď zo Sedmohradska pod tureckou ochranou, počnúc od Bočkaia, začali sa odboje proti Viedni, tu, na Slovensku, brávali sa vojenské trovy i vojsko, tu bývali i bojiská, tu premávalo sa hajdúchmi zvané vojsko, horšie pre obyvateľstvo od Turkov i od nemeckých žoldnierov.

Najmä v druhej polovici 17. storočia na Slovensku veľmi ťažko sa žilo. Turecký paša sídlil nahor i vo Fiľakove, na západ až v Nových Zámkoch. Turecké posádky robievali vpády nahor. Z Ostrihomu arcibiskupská rezidencia, so všetkým, čo k nej prináleží, hneď po roku 1541 bola sa preniesla do Trnavy. Vtedy najmä, v tých prvých časoch, prenášali sa zdola nahor i iné inštitúcie, rodiny i celé obce; viacej cirkví maďarských kalvínov poosádzalo sa až v okolí Hlohovca v Nitrianskej stolici. Neskoršie, keď tu bolo menej bezpečnosti, než dole, sotva by sa boli sem tak tisli. Vyznali už neraz i maďarskí historici, že za čias tureckého panstva v Uhorsku nie tie kraje mávali sa najhoršie, ktorým budínsky paša predpisoval dane. Na horných stranách drancovali, lúpievali, pálievali nielen Turci, ale i domáci. Napríklad Trnavu strašne vypálil Tököli,⁷⁷ keď roku 1683 postupoval za tureckým vojskom pozorovať, čo to bude s Viedňou. (V krajoch Turkom podrobených takéto veci sa nestávali.)

Obraz toho, aký život mali slovenské kraje, zachovaný je i v Pilárikovej veršovanej skladbe.^[252] Pri vpáde Turkov 1663. do Nitrianskej a Trenčianskej stolice senický kňaz Štefan Pilárik zajatý a odvlečený pozoruhodne opísal svoje nešťastie. Z poetickej stránky jeho veršovaná skladba nevyniká, ale z nej veľmi dobre môže sa vyrozumieť, pochopiť, čo to bolo u nás. Pilárik vykladá svoju ťažkú príhodu, javiskom boli naše kraje, on podal živý obraz toho, čo sa tu vôbec, na všetky strany dialo. Kde majú z tých časov zápisy, v nich všade možno čítať o drancovaní a pálení miest, dedín a vláčení ľudí do otroctva. Napr. v cirkevnej zápisnici štítnickej (v Gemeri) už zo 16. storočia: „R. 1556 v ten deň pred Obrezaním P. J. K. Jelšava od Turkův ukrutně zrabovaná a vypálená, kdežto odveděno lidu na 400… R. P. 1558 šestým dnem před S. Jakubem apoštolem mestečko Plešivec téměř všecko od Turkov ohněm spáleno, a mnozí obyvatelé preč odvedění. Tohože roku na Vigiliu S. Prišky Panny tak řečena Suchá dolina (neďaleko Štítnika) od Turkův ukrutně zrabovaná a z většej strany vypálená. Roku Páne 1561 v sobotu před nedeli Jubilate zrabovaná jest Horní dolina štítnická, Slaboška, Rochovce, Gecelovce a Roštar, a do vezení odveděno lidu 307. R. P. 1562 v nedeli Laetare dedina pod zamkem Muránem z gruntu všecká zrabovaná a vypálená.“ A vtedy ozaj platilo, že za jedným nešťastím ide druhé. Okrem Turkov chodili nemeckí žoldnieri, hajdúsi, ba i domáci ľudia hubili sa vzájomne. V tejto štítnickej zápisnici o roku 1630 stojí, že Balassy Ferenc so svojimi ľuďmi napadol Roštár (dedina pri Štítniku), ľudí pobil, Roštár vypálil, nezostalo len sedem domov s kostolom a farou.^[253]

Ťažký osud slovenských krajov v 17. storočí poznať i z našich cirkevných spevov. V kancionáli slovenských evanjelikov, v takzvanom Tranosciu, spomína sa to v nejednej piesni. Napr. pieseň pod číslom 657:^[254]

Alebo (č. 818):

V piesni Odvráť nepokoj válečný žalostne hovorí sa:

Piesne potvrdzujú i to, že sužovali národ nielen sami Turci.

Tu sú myslené alebo cisárske vojská, alebo bočkaiovské, betlenovské, rákóciovské, alebo iste jedny i druhé, cisárske i odbojové.

A tak to ide i v kancionáli katolíckom a v modlitebných knižkách oboch vierovyznaní. Senica, odkiaľ roku 1663 Tatári, pomocné turecké vojsko, odvliekli Štefana Pilárika, je v Nitrianskej stolici, ale divý vpád Turkov vtedy rozprestrel sa i na Trenčiansku. Mnoho ľudí, veľké tisíce, odvliekli z jednej i druhej stolice a majetku alebo zahubili alebo poodnášali tiež množstvo.^[255]

V cirkevných protokoloch popri iných nešťastiach a biedach sú zápisy i o nehodách manželského stavu. K duchovným súdom utiekajú sa manželky, ktorých manželia sú v tureckom zajatí, manželia, ktorým odvliekli manželky, a žiadajú si povoliť druhé manželstvo. Duchovné vrchnosti opatrne súdievali, ale v takých zmätkoch predsa stávalo sa, že prosebníkom povolilo sa nové manželstvo, keď povoliť nebolo by sa malo a z povolenia nasledovalo nové nešťastie. Muž pokladaný za mŕtveho už viac rokov, neraz vrátil sa domov, keď jeho žena bola zas vydatá; alebo odvlečená žena po rokoch vrátila sa, a našla svojho muža ženatého.

Pre poľné hospodárstvo je iste nedobrá okolnosť, keď ten, čo orie a seje, nie si je istý, či on bude i žať. Alebo opatruj dobytok, keď každú chvíľu môže ťa oň pripraviť Turek, Tatár, cisársky žoldnier alebo hajdúch! V Gemerskej stolici o hradoch Muráň a Krásna Hôrka už v druhej polovici 16. storočia kráľovskí komisári zistili, že k nim prináležiace role nemôžu byť pre Turkov obrábané. Kto zamyslí sa nad týmto stavom, nemožno mu neobdivovať slovenského človeka, či ako roľníka, statkára, či ako remeselníka, alebo obchodníka. Mohlo by sa myslieť, že remeselník alebo obchodník mohol sa predsa len ľahšie zachrániť, než roľník. No, predovšetkým, keď niet verejnej bezpečnosti, čože bude či s remeslom, či s obchodom!? Tovar voziť temer nebolo možnosti: kupcov a remeselníkov Turci a hajdúsi napádali na cestách… Slabý človek v takých pomeroch vyľahne, zahynie; vydrží v nich len človek, ktorý má tvrdú chrbtovú kosť…

Ľudia, i najstálejší, sužovaní, hubení, konečne hotoví boli pridať sa ku každému, od koho predvídali nejaké obľahčenie. Roku 1670 z kráľovských krajov, Turkom nepodrobených, pred surovým, neľudským, už neznesiteľným hospodárením cisárskych rozutekali sa tisíce ľudí, bez rozdielu stavov, bohatí ako chudobní, páni ako poddaní, a pouťahovali sa zväčša v Sedmohradsku. Odtiaľ potom utečenci títo („bujdosók“), zvaní i kurucmi, robili sem, domov, vpády: pomstiť sa, odplácať a — brať, odnášať. Ľudský cit v takých pomeroch strašne zosurovie. Pri takom „odplácaní“ rozpaľovali sa i náboženské rozopre. Do Oravy 1672. prikvitol taký zbor utečencov vedený Gašparom Pikom.⁷⁸ Dostali do svojej moci i zámok. Ale skoro zatým tí samí Nemci, ktorí Piku zradne vpustili do zámku, zradili zas jeho. Pika prišiel do rúk generála Šporka, a tak s 31 zo svojich ľudí pod Oravským zámkom na šibenicu. Zachoval sa obrázok (drevorez), predstavujúci tieto šibenice a vešanie. S prišlými Pikovými ľuďmi odvisli na šibenici i Oravci, z tých, čo sa pridali k nim. (Mikuláš Kubínyi: Árva vára, s. 140.)

Onedlho zatým z takýchto pomerov vyšiel i Jánošík.⁷⁹ V nikom pomoci, nikde obrany, každý hľadí hájiť len seba, nehľadiac na iného. V takom stave ozaj len — valašku do pästi! Verne to dal do úst náš básnik Jánošíkovi:

Len historicky neverne by bolo postaviť to ako stavovskú otázku: poddaný a pán. V tých časoch nie v tom bola zlá vec.

Jánošík mohol vystúpiť tak asi v prvých rokoch 18. storočia, alebo na samom konci 17., a vtedy čo to bolo už i v Sedmohradsku, pri Turkoch prv takom chránenom! I u Sasov, ktorí dlho mohli mať najviac pokoja. V ich mestách teraz skazenosť verejného i rodinného života bezpríkladná. Akoby ani nie v spoločnosti novovekej! Ján Harteneck,⁸⁰ človek ešte mladý, zvláštnou nadanosťou a energičnosťou svojou vo Viedni v najťažších chvíľach bol pre sedmohradských Sasov veľmi užitočný. Tak prišiel na čelo ich správy ako saský gróf, a v iných časoch v tom postavení iste bol by konal verejným veciam dobrú službu. Ale v sodome, aká tam bola, mal strašný rodinný život. O krátky čas skončil na popravisku, rukou katovou — najviac vinou svojej ženy. (A meno Harteneck prilepilo sa mu len tam v Sedmohradsku, u Sasov. Bol Slovák, z našich známych Cabanovcov. Syn Izáka Cabana.)⁸¹

Ako sa žilo v tých časoch na Slovensku i v takej najvzdialenejšej hornej Orave, o tom ešte jadrný príklad. Náš Ján Herkel, ktorý, mimochodom rečeno, už roku 1826 hútal o všeslovanskom jazyku,^[256] v budínskej Zore (II, s. 212) zaznačil, čo si zachovala jeho mať od svojho otca, ktorého kuruci (v odboji Fr. Rákóciho II.⁸² na počiatku 18. storočia), ako dedinského richtára, zavesili dolu hlavou na strom, keď nepovedal, kde je mládež a kde dedinský dobytok.

„Vtedy,“ — rozprával otec svojej dcére — „lúpežník lúpežníkovi otváral dvere. Kto bol mocnejší, bol spravodlivejší. Dnes nás lúpili Tekelčania, jutro psohlavci. Staršieho syna Pavla vzali mi do vojny na cisársku, a o rok druhého Jozefa, na kuruckú stranu — ako zlodeja poviazaného. Prišli z Podzámku:^[257] plať!, prišli z Kubína: plať! V ten čas naša dedina ešte pri starom mlyne stála, ale kuruci ju vypálili, mládež a statok odohnali, nemluvniatka a starých ľudí, ktorí do hôr zutekať nemohli, neraz i pomordovali.“ — Jemu v hore na takom úteku umrela i žena. „Tam som si ju pri kolibke pochoval.“ —

Ku toľkému nešťastiu prišli ešte náboženské rozbroje, vládnou politikou rozpaľované, využívané. Tu i brat bratovi stal sa nepriateľom. Roku 1671 začal účinkovať v Prešporku strašný súd.

Keď konečne roku 1683 pred Viedňou, zásluhou poľského kráľa Sobieskeho⁸³ a pápeža Inocenta XI.,⁸⁴ Turci si utŕžili taký úder, že ich moc sa podlomila a o tri roky stratili i Budín, u nás tým rozhodným viedenským aktom nenapravilo sa ešte nič. Značná časť vojska, ktoré pred Viedňou bojovalo proti Turkom, privalila sa do Uhorska. Turkov ostalo nám ešte dosť, s nimi i Tatárov, a mimo nich mali sme nemeckých žoldnierov, kurucov, ešte i Litovcov a iné pozostatky Sobieskeho mužstva. (V Orave Litovci úplne zničili 25 obcí.) Viedeň svojich žoldnierov vôbec neplatila, tí žili tu z obyvateľstva, ako by sa to už samo sebou rozumelo. Pritom rok 1685 bol neúrodný, mestami nastal taký hlad, že vykopávali i mŕtvych a jedli ich. A vtedy, v taký rok, tá neveľká časť Uhorska, ktorá nepodliehala Turkom a ostala pri kráľovi vo Viedni sídliacom, bola povinná zaplatiť Viedni 70 percent vojenských trov — od dedičných zemí rakúskych žiadali len 30 percent. Roku 1686 Turci potom vypratali sa z Budína, ostali ešte len v dolných Uhrách; ale už 1703. začal sa odboj Fraňa Rákóciho II. proti Viedni, a javiskom jeho bolo, rozumie sa, Horné Uhorsko čiže Slovensko. Veneciánsky diplomat potom už roku 1708 písal domov, ako spustla v bojoch týchto za päť rokov veľká časť Uhorska — nepríde vraj k sebe ani za pol storočia. V rokoch 1708 — 1711 zúril pestis,⁸⁵ v ktorom pomrelo vyše 300 tisíc ľudí. A už roku 1703 smutne sa bolo zistilo, že v Uhorsku žije len 3 milióny duší.

Slovákom tu nemohla pomáhať ani ich tvrdá chrbtová kosť. Nemohli nehynúť.

A nabrať novej sily a nahradiť ťažké straty oni viac nemali príležitosti, možnosti.

IV. Šťastie Maďarov pri Turkoch

Od konca 14. storočia Turci boli veľkým nešťastím pre európsky juhovýchod, najmä pre Juhoslovanov. V 16. storočí dostali do svojej moci už Uhorsko.

Nemožno síce povedať, že by pri nich Maďari neboli mali škody, ale mocou zvláštnych okolností z krajinského nešťastia vyšiel pre Maďarov vcelku veľký národný prospech. Vykladajúc strašné biedy, ktoré horné Uhorsko čiže najmä Slovensko prežilo pri Turkoch a v odbojoch proti Viedni zo Sedmohradska vedených, maďarský historik Fraňo Salamon⁸⁶ napísal: „Ale radostná vec je to, že maďarský národ v týchto časoch urobil v duchovných veciach veľké pokroky a maďarskej kultúre založili sa také pevné základy, ktoré zahubiť nemohli ani nehody pozdejších časov. Kým na Horné Uhorsko potrhané mračná 30-ročnej vojny, vedenej v Nemecku (1618 — 1648), z času na čas nadonášali ťažké búrky, nad východnou časťou našej vlasti nezachodilo slnce vzdelania a pokojného prospievania. Sedmohradsko vyše 40 rokov žilo svoju skvelú dobu a maďarskej národnej kultúre vykonalo večne pamätnú službu.“^[258]

Iste zvláštna vec. Ale pravdivá! Ako už povedané, od Turkov Sedmohradsko malo pokoj; áno, Turci boli mu ochranou proti cisárskemu vojsku. Ono mohlo zbierať sily. A od 16. storočia k nemu prináležal i Veľký Varadín s Biharskou stolicou a s Debrecínom; panstvo sedmohradského vojvodu rozprestieralo sa i na stolice Marmarošskú, Satmársku, Sabolčskú, Ugočskú, Berežskú. Pri takej tureckej ochrane, aká sa tu vyvinula, Bočkai zo Sedmohradska už začal akciu proti Viedni. I mala úspech. Viedla k viedenskému pokoju (1606), v ktorom habsburgská politika bola prinútená urobiť ústupky… Po Bočkaiovi na stolici sedmohradských vojvodov nasledoval Gabriel Betlen, a odboju proti Viedni darilo sa ešte inak. Pritom Betlenovi išlo i o kultúrne pokroky. Pod ním pri pokoji blízkosťou Turkov zabezpečovanom v Sedmohradsku vzrastal dobrobyt, v mestách ujímali sa remeslá. Majstrov, akoby za učiteľov, Betlen osádzal z cudzozemska. Národnej maďarskej veci poslúžil najmä tým, čo konal za školy. V sedmohradskom Belehrade⁸⁷ už stálo kolégium, ale Betlen postupne usiloval sa dvíhať ho, rozvíjať; bol by chcel mať z neho univerzitu. Vyhľadával v Nemecku výtečných profesorov a povolával ich do Sedmohradska. Tak roku 1621 doviedol Martina Opitza, nemeckého básnika, 1629 znamenitých pedagógov Alsteda, Bisterfelda, Piscatora.⁸⁸ Ujal sa i školy debrecínskej. Schopných mladých ľudí vysielal na univerzity do Holandska a Anglie. Rozmnožiť knižnicu belehradského kolégia zložil značný kapitál.

S Betlenom ako by si bol ruku podal prímas-arcibiskup uhorský Pázmány. Arcibiskupská stolica, pred tureckým nebezpečenstvom roku 1541 prenesená z Ostrihomu, uchýlila sa v Trnave. Pázmány bol duch veľmi podobný poľskému Skargovi.⁸⁹ Cisár Ferdinand II. nad Pázmánya nemal oddanejšieho človeka, antireformáciu v Uhorsku viedol s úspechom horlivosti svojej primeraným, ale ináč, ako tuhý Maďar (a bol potomkom slovanských predkov!), arcibiskup pracoval v jednom duchu, ruka v ruke s Betlenom.

Proti protestantizmu Pázmány šiel jeho vlastnou zbraňou, školou a knižkou, a ním vedení jezuiti užívali maďarskú reč na kazateľni i v písme. Sám spisovateľ, takrečeno zakladateľ maďarskej literatúry, Pázmány konal veľké veci v prospech maďarskej národnej vzdelanosti. Trnava, kde sídlil prímas-arcibiskup, stala sa ozaj duchovným centrom. V meste, vlastne slovenskom, okolo Pázmánya žila taká maďarská spoločnosť, že mladý Mikuláš Zrinský, pozdejšie veľký epický maďarský básnik, tu naučil sa po maďarsky.^[259] Tu prekladala sa biblia (Káldi),⁹⁰ vydaná pri peňažnej podpore Betlenovej, tu učilo sa mladé pokolenie maďarské, aby potom v živote mohlo slúžiť duchovným záujmom svojho národa.

V Sedmohradsku po Betlenovi nastúpil Jur Rákóci I.,⁹¹ a školstvo tiež dostalo v ňom podporu. Rozvinuli sa kalvínske školy vo Veľkom Varadíne, v Koložváre, v Satmáre. Rákóciovci vládli, to jest mali majetky, i v Zemplíne, v Šároš-Pataku, a tu pri ich podpore tiež rozvilo sa kolégium. Známa vec, že účinkoval na ňom i veľký náš pedagóg Komenský. Komenského povolala do Pataku organizovať školu vdova Jura Rákóciho, a Komenský pracoval tam štyri roky, uviedol v ústave svoj pedagogický systém, písal preň učebné knižky, vydobyl mu takú povesť, že na kolégium v Šároš-Pataku chodili sa učiť i z cudzozemska.

To sú základy maďarskej kultúry, o ktorých hovorí Salamon. To bola pre duchovný život maďarského národa tá „skvelá doba pokojného prospievania“. Ako ožil a rozvil sa maďarský duch, možno súdiť z toho, že v druhej polovici tohto storočia slovenskí zemani začali si maďarčiť mená: Svatojanský stal sa Szentiványim, Kubínsky Kubinyim, Madočánsky Madocsányim.

Maďarská história „skvelou dobou pokojného prospievania“ maďarského národa mohla nazvať štyridsať rokov z toho 17. storočia, ktoré pre Slovákov celé bolo dobou ťažkého utrpenia.

Turci národne boli na pomoci Maďarom hneď ako na konci 14. storočia začali sa drať z Malej Ázie do Európy, ako zlomili bitkou na Kosovom poli (roku 1389) Srbsko, ako vydobyli si Carihrad a postupovali hore Dunajom. Od toho času boli Maďarom národne na pomoci. Lebo pridlávením juhoslovanských národov Turci oslabili slovanský tlak na maďarskú národnosť. To trvalo tak vyše 300 rokov. A medzitým stalo sa oživenie maďarského národného ducha v Sedmohradsku.^[260]

*

Tu mimochodom ešte krátke poznamenanie o tom, ako tvorili sa Maďari pri strednom Dunaji a Tise.

Plemenný stav maďarského národa v samej Pešti triezvo vysvetlil roku 1891 v Etnografickom maďarskom spolku dr. Ladislav Réthy.⁹² Keď na konci 9. storočia Maďari dostali sa ku strednému Dunaju a ku Tise, už vtedy boli od svojho uralsko-altajského plemena hodne odtrhnutí a pomiešaní s inými. I za Dunaj a ku Tise prišli s Kabarmi,⁹³ a tu našli slovanské národy i pozostatky Avarov. Od východu medzitým rozličný ľud dral sa ešte v tieto strany. Kumánmi vytisnutí zo svojich moldavských sídel za Maďarmi prišli Pečenegovia a ostali tu pri nich. V polovici 11. storočia za panovania Gejzu I., na Spiš prisťahovali sa Nemci; Sasi osadili sa v Sedmohradsku. V 13. storočí, na východe Tatármi vytisnutí, prišli Kumáni-Polovci. Po tatárskej pohrome do Uhorska prichodili osadníci zo západných národov. Na východe rozložili sa Rumuni, na severovýchod prišli Rusi, a už po nešťastí na Kosovom poli (r. 1389) zjavil sa prvý roj Srbov. V 16. storočí v Uhorsku nastalo turecké panstvo; po jeho zlomení nasledovala kolonizácia južného Uhorska, z ktorej sú tam Nemci a zlomky iných národov. V Sedmohradsku udomácnili sa Arméni.

Že vo víre takomto Maďari udržali sa a zachovali svoju reč, Réthy vysvetľoval zemepisnou polohou. Od polnoci i východu karpatskými horami obkľúčenú krajinu pretekajú Dunaj a Tisa, do ktorých vlievajú sa všetky ostatné rieky od západu, polnoci i východu. Na takomto území panujúcim plemenom stane sa vraj to, ktoré drží v svojej moci nížiny. Obyvateľ hôr ide za smerom riek: jeho životné snahy namierené sú v tú stranu, v ktorú odtekajú vody jeho rodného kraja. Sedmohradčan i podkarpatský Slovák je prírodou odkázaný pozerať na Dolnú zem. Keď tu zhora nadol obyvateľstvo začalo odchodiť vo väčších prúdoch, v dunajsko-tisskej kotline vtedy Maďari boli už udomácnení, nasledovne všetko to, čo prichodilo, vtápalo sa do ich živlu. „Tak utvorilo sa,“ — hovorí Réthy — „a tak tvorí sa maďarstvo. Keď začneme ho rozoberať, od vyšších kruhov až po najnižší ľud, v maďarstve nájdeme všetky národy tejto krajiny.“ Pečenegovia, Kumáni-Polovci a dolnozemskí Slovania z čias Arpádových pomaďarčili sa tak, ako nemecké a vlašské mestá.

Potom vypočítal predné a mocné uhorské rodiny, ktoré na konci 19. storočia pokladali sa už za maďarské. Pôvodom svojím nemecké sú rodiny: Báthory, Amadé, Szentgyörgyi, Bánffy, Forgách, Haller, Wenkheim, Hadik, Splényi; vlašské: Lorántfy, Ráday, Cibak, Deméndy, Korda, Odescalchi, Pallavicini, Bolza, Baldácsi. Zo Švajčiarska pochodia Degenfeld-Schomburg, Migazzi; francúzskej alebo normanskej krvi sú rodiny: Bethlen, Apafy, Drugeth, de la Motte, Dezasse, Aspremont. Juhoslovania sú Zriňovci, z ktorých jeden je sihotský hrdina, druhý veľký maďarský básnik, taktiež rodiny Gara, Grassalkovich, Csekonich, Festetich, Széchen, Keglevich, Hugonnay. Slováci sú Podmanickí, Radvanskí, Jesenákovci a množstvo rodín vysokej šľachty.^[261] Rákóciovci sú haluzou českej rodiny Radvan, Poliaci sú Tököli, Luzsénszky, Zselinszky; z rumunsko-srbskej rodiny pochodili Ján Huňady a jeho syn kráľ Matiáš, podobne rodiny Majláth, Jósika, Dragfi.

Stredné zemianstvo bolo ešte rozmanitejšie, v ňom veľkými masami boli predstavené všetky uhorské národnosti (a najmä Slováci). — Z biskupov ako Nemaďarov Réthy menoval len: Mikuláša Oláha, Jána Vitéza, Ďorďa Draškovicha, A. Dudicha, Petra Beriszlóva, G. Patachicha, Jána Scitovského, Belu Bartakovicha, Ipolyiho, Haynalda, Samasu, Schlaucha, Horniga, Lönharda. V maďarskej politike Slovák Kossuth spôsobil epochu; o pol storočia prv vykrvácal ako martýr za idey uhorskej slobody Ignác Martinovič.^[262]

Keď vypočítal i najznámejších predstaviteľov vedy a umenia u Maďarov, Réthy prišiel k vývodu, že v maďarskej histórii milióny činí počet inoplemenných ľudí, ktorí rozmnožili, zveľadili maďarský národ. Pochop maďarstva nie je vraj totožný s pochopom plemena. Maďari dávno-pradávno nie sú altajský ľud. Slováci, Nemci, Rumuni atď. sú plemená (race), so zvláštnymi vlastnosťami, zvláštnym temperamentom, s úplným charakterom demosu, tvoria samy v sebe zatvorené, ustálené, určité celky, a maďarstvo je útvar zo všetkých národov Uhorska…

Tak Ladislav Réthy. A ťažko by bolo povedať niečo proti podstate jeho vývodov. Maďarský národ, aký ho máme asi už v 17. storočí, takto sa tvoril. No a od nasledujúceho storočia, od 18., stal sa on ešte miešanejším.

V. Ako hynuli Slováci

V 17. storočí pri Turkoch, pri nemeckých žoldnieroch sem proti Turkom posielaných a pri odbojových vojenských výpravách, podnikaných zo Sedmohradska proti Viedni a vedených výlučne na našom, hornouhorskom čiže slovenskom území, žilo sa tu ťažko. A jednako naši predkovia v celom 17. storočí a na začiatku 18. nehynuli tak, ako od druhej polovice 18. storočia. Zo stolíc Nitrianskej a Bratislavskej, ktoré za tureckých čias boli najľudnatejším krajom Uhorska, hospodári vyvážali do Austrie zbožie, dobytok, víno, seno. Modra, Pezinok, Svätý Jur mali dobré meno už i pre svoje vína. Na Myjave a v jej okolí odvetvia priemyslu boli také rozvité v 17. storočí, že mohli konkurovať na celom európskom kontinente; tkané látky, potrebované v krajine, zväčša odtiaľto pochodili. Ale priemyslom sa vyznamenávali i stolice Trenčianska, Liptovská, Oravská a Turčianska; šatami z púchovského súkna odievali sa i najprednejší ľudia po krajine. Výnosné boli pri pltníctve pre Liptákov, Oravcov a Turčanov lesy, ale i z ľanu a konopí pribúdal zárobok, ba ťažilo sa i z liečivých zelín. Turčania ako olejkári čiže s liečivými olejmi, ktoré sami dorábali z rastlín, chodili po svete široko-ďaleko. V stoliciach Zvolenskej, Tekovskej a Hontianskej kvitlo baníctvo, na Spiši a Šariši mali rozvité tkáčstvo. Ešte v druhej polovici 18. storočia, keď úpadok bol už všeobecný, komisariátske okresy bratislavský, banskobystrický a košický, teda možno povedať, že Slovensko, platili rovnú polovicu celej dane krajinskej (uhorskej).

Ale potom úpadok slovenských krajov išiel veľmi rýchlo. Ešte roku 1723 Peštianska stolica neplatila ani tretinu tej dane, čo Bratislavská; roku 1773 daň Báč-Bodrockej stolice činila len šiestu časť dane nitrianskej; roku 1724 z Liptovskej stolice bolo dvakrát toľko dane ako z Tolnianskej. Pravda, v prvých časoch po vyhnaní Turkov dole bolo nepomerme menej obyvateľstva, než v slovenských krajoch; ale to netrvalo dlho, veď nedostatok ľudí nahradili všade kolonizovaním. Práve zo Slovenska, najmä zo stolíc Novohradskej a Hontianskej, naosádzalo sa hodne obyvateľstva na rozličných stranách Dolnej zeme. Dolné kraje napomáhali sa vo všetkom všemožne, a horné podľa toho zanedbávali sa. Už Mária Terézia preložila i univerzitu z Trnavy do Budína, a Jozef II. všetky hlavné úrady krajinské koncentroval tiež v Budíne. Od nás do rakúskych provincií i na sever rozličné tovary prestali vyvážať.

Severozápadné kraje Slovenska priemyselne i obchodne boli i po tom ťažkom živote pomerne v dobrom stave ešte v prvej polovici 18. storočia. Sprvu i Mária Terézia tak starala sa o ne, ako o rakúske zeme; ale onedlho stalo sa veľmi viditeľným, že cisárovná podporuje priemysel dedičných zemí rakúskych nám na ujmu. Potom Jozef II. povzniesol rakúsky fabrický priemysel tak, že mohol konkurovať s anglickým i francúzskym, a vtedy uhorský zatlačil sa ešte viacej. Zámožnejšia časť uhorského obyvateľstva kupovala si šatstvo vo Viedni. Priemyselníctvo Prešporskej, Nitrianskej a Trenčianskej stolice čo rok menej utŕžilo. Prv ono hodne predávalo doma na Dolnú zem; za cisára Jozefa II. tam naosádzalo sa mnoho cudzích priemyselníkov: menej zámožná trieda mohla si teda kupovať alebo dať si robiť doma, a zámožní odievali sa už cudzími látkami, vôbec zaopatrovali sa z cudziny. Samá pôda u nás nedávala dosť živnosti, začalo sa teda sťahovanie zhora nadol, do úrodnejších krajov. Dolná časť krajiny i rástla i bohatla na ujmu hornej časti.

Jedenásť dolných stolíc, Hevešská, Sabolčská, Kumánsky okres, Čongradská, Šomodská, Tolnianska, Belehradská, Čanádska, Békešská, Peštianska a Báč-Bodrocká, roku 1787, keď tam pomery po Turkoch už boli usporiadané, mali 1,537969 obyvateľov. V tom istom čase, roku 1787, v jedenástich horných stoliciach, v Prešporskej, Nitrianskej, Trenčianskej, Liptovskej, Oravskej, Turčianskej, Zvolenskej, Šarišskej, Tekovskej, Hontianskej, Gemerskej, keď tieto už hodne upadali, žilo 1,535460 duší. O šesťdesiat rokov, totiž 1847, v tých dolných jedenástich stoliciach bolo už 2,844830 ľudí, a v našich horných jedenástich len 1,910 000. Tu úpadok a tam vzrast ukazujú i mestá. Roku 1780 Budín mal 23 000, Pešť len 16 000 obyvateľov; ale Prešporok 29 000, Banská Štiavnica 24 000. No za deväťdesiat rokov, do 1870., obyvateľstvo v Štiavnici kleslo už na polovicu, na 12 000. Taký výsledok ukázalo by nám porovnávanie i u ostatných miest. V slovenských dedinách v 19. storočí žilo menej ľudí, než o 200 alebo 300 rokov prv.

Maďarský historik Henrich Marczali⁹⁴ vraví v svojom diele o dobe Jozefa II.,^[263] že obyvateľstvo severozápadnej časti Uhorska do 17. storočia priemyselne stálo tak vysoko, alebo ešte vyššie, než obyvateľstvo susedných rakúskych provincií (asi okrem Sliezska). Za čias tureckých vojen tieto naše kraje stávali sa odtrhnutými od veľkej čiastky krajiny, potom zas nemohli konkurovať s fabrickým priemyslom, ktorý veľmi rozvíjal sa v ostatnej strednej a v celej západnej Európe. Tak priemysel týchto krajov, niekdy tak rozvitý, klesol natoľko, že významom svojím rovnal sa len priemyslu domovému. Tvoril poznatok starodávnej, zaniknutej kultúry. Prv ešte zachránil sa v svojej osihotenosti, potom už neobstál pred kapitálom a robotou susedných krajín.

Vládna politika podporovala z jednej strany dedičné zeme rakúske, z druhej strany dolné Uhry. Vo Viedni skoro zabudli, že pri Turkoch, bezmála za dvesto rokov, mohli sa opierať v Uhorsku len na horné kraje. Pritom i moc, ktorú Viedeň bola dostala nad Uhorskom vojenskými aktmi proti Turkom najprv pred Viedňou (roku 1683), zatým v samom Budíne (1686), prehrali veľmi skoro. Už pri takzvanej pragmatickej sankcii.⁹⁵ Dynastia po Karolovi III., ktorý umrel bez mužského potomka, aby uhorský trón mohla zachovať pre ženu Máriu Teréziu, urobila Uhorsku také ústupky, že ona stratila všetku moc, ktorú nad Uhorskom dostala zlomením tureckej moci…

V tejto druhej polovici 18. storočia veľmi premenil sa i národopisný obraz Uhorska.

Objasní sa nám i niekoľkými príkladmi, čo to bolo. V meste Kaloči poniže Pešti roku 1602, tedy už v prvej polovici tureckého panovania, bývali len Turci a Srbi. Ešte i roku 1712 v Kaloči stálo len sto domov. Roku 1692, keď Turci z Budína boli už preč, v značnej časti Baraňanskej, Tolnianskej a Šomodskej stolice žilo len 3221 ľudí, a z toho na samé mesto Pätikostoly padlo 1650. Boli i také kraje, kde, keď zmizli Turci, ostali len Gréci a Židia.

A nebola ľahká otázka, ako kolonizovať tieto kraje. Cisár Leopold I. mohol sa chlúbiť, že on zlomil tureckú moc v Uhrách, on vyhnal Turkov od stredného Dunaja. To je pravda, že za jeho panovania, roku 1683 pred Viedňou porazili Turkov tak, že potom ľahko bolo odobrať im i Budín. Ale pred Viedňou premohol Turkov vlastne Ján Sobieski so svojím poľským vojskom, a Sobieskeho ísť na pomoc Viedni naklonil pápež. No tak či inak, zlomením tureckého panovania v Budínskom zámku Viedeň dostala nad Uhorskom moc, akú ešte nemala. I osádzať Dolné Uhorsko obyvateľstvom vzala teda do rúk ona, Viedeň.

Kolonič,⁹⁶ vtedy mocný minister Leopolda I., chcel mať z kolonizácie germanizáciu. Zamýšľal spoza hranice osádzať samých Nemcov, a to tak, aby v mestách Uhorska ani nemohli žiť ľudia inej národnosti, len Nemci. Nemeckí osadníci mali byť oslobodení od dane na päť rokov, osadníci zo samého Uhorska, napr. Slováci, len na tri roky.

Prirodzená vec, že na uhorskú Dolnú zem tisli sa najmä roje srbské. Lebo z tamtej strany Dunaja srbské zeme ostali v moci Turkov. Už roku 1690 v Banáte a v Báčke zjavilo sa hodne nových srbských osadníkov, a do Budína a iných miest išli Nemci rok po roku ani roje — nové, spoza hranice. Sprava i zľava šli i Maďari, ale vedľa týchto dvoch elementov, Srbov a Nemcov, Maďari ostávali menšinou. Srbi stále boli v prevahe i nad Nemcami, dôsledne podporovanými z Viedne. Vôbec za dlhší čas tak sa zdalo, asi do polovice 18. storočia, že uhorská Dolná zem stane sa srbskou.

Pravda, Nemci tiež neprestali tisnúť sa ta. Pri viedenskej podpore všade v dolnom Uhorsku, kde boli komorské majetky, Švábi pozaujímali pozemky a zakladali nové dediny. Dostalo sa ich nielen medzi Dunaj a Tisu, alebo za Tisu, ale i za Dunaj, na východ ešte i do Zemplína, Sabolču a Biharska. Pritom, ako pilní hospodári, Nemci odprvu odorávali svojim maďarským susedom, to jest kupovali si, nadobúdali od nich. Tisli sa i do miest. Roku 1740 Budín bol už čisto nemecké mesto; v Pešti, Stolnom Belehrade,⁹⁷ Pätikostoloch, Segedíne, v Arade Nemci tvorili jadro meštianstva; v Subotici, v Novom Sade a Temešváre moc v meste delili si so Srbmi. V Kečkeméte roku 1782 už založili nemeckú školu. V celej krajine nemecká bola pošta, nemeckí úradníci tridsiatkov, soľných skladov i komôr.

Jednako medzi Dunajom a Tisou i za Tisou ku koncu 18. storočia už pevné sídla mali i Slováci. Z Viedne ich kolonizáciu neveľmi podporovali: Slovákov osádzali na Dolnej zemi na svojich majetkoch najviac páni, ktorým záležalo na pilných rukách. Evanjelici brali evanjelikov, katolícki páni a preláti katolíkov.

Evanjelické slovenské osady vzmáhali sa najmä v Békešskej stolici, na majetkoch baróna Haruckera. Harucker bol Nemec, obsypaný tu po odchode Turkov donáciami. Roku 1715 on osadil Čabu, ktorá skoro vzrástla v ľudnatú obec. Už 1722. ona spolu so Slovákmi z Asódu (v Peštianskej stolici) osadila Sarvaš. Áno, Čaba púšťala i iné roje hneď v prvých časoch. Onedlho v Békešskej stolici z väčších obcí čisto maďarské boli len Békéš, Orošháza a Öcsöd — v ostatných Slováci tvorili väčšinu. Z békéšských osád slovenských roku 1754 vzniklo i hlavné mesto Sabolčskej stolice Nireďháza. Slováci sa šírili za Tisou — pribúdaním zhora — v stoliciach Čanádskej a Aradskej.

Druhá taká rozložitá ich haluz umiestnila sa medzi Dunajom a Tisou. V celej Peštianskej stolici — okrem Kečkemétu, Veľkého Kőröša, Ceglédu a Pešti i Budína — Slováci tvorili väčšinu obyvateľstva. Na mnohých stranách dostali sa do susedstva so Srbmi. S Nemcami sa nemali radi: Nemci vyhýbali susedstvu so Slovákmi, Slováci susedstvu s Nemcami. V Báčke tiež spočiatku pekne rozvíjali sa slovenské osady. Vôbec nabrali slovenských osadníkov na všetky strany Dolnej zeme, ale roztratene, porozsýpano. Pritom ešte nedobrá bola vec, že brali ich zväčša z najbližších slovenských krajov, z Novohradu, Hontu a z ostatných susediacich s Maďarmi. Tým Slováci zredli a oslabli na národnostnej hranici. Dialo sa to v prvej polovici storočia, v druhej polovici jeho zas — ako už spomenuté — viedenská politika z ohľadov na dedičné rakúske zeme uviedla také poriadky, že pri nich priemysel na Slovensku celkom upadol. I nasledovalo z toho u nás utekanie ľudu zhora nadol. V prvej polovici storočia odvádzali a osádzali ho na Dolniakoch i úradne, teraz utekal ta pozdĺž svojich riek za chlebom sám hnaný biedou.

Z toho prvého sťahovania Slovákov boli na Dolnej zemi už v prvej polovici 18. storočia i veľké obce, ktoré zmohutneli a trvajú dosiaľ, rozvíjajúc sa materiálne i duchovne; ale ktorí nemohli utvoriť väčšie obce a osádzali sa v dolnozemských krajoch roztratene, tí Slováci zanikli v tej miešanine ľudu už v druhom, treťom pokolení. Srbom, osádzaným tam po vyhnaní Turkov, bolo dobre — oni zachovali súvislosť s materskými zemami za Sávou a Dunajom: Slováci ostali od svojich odtrhnutí. A zanikli z nich najmä tí, ktorí biedou hnaní utekali zhora a nemali možnosť zachytiť sa tam u svojich, v slovenských osadách. Tak sa stalo, že už v prvej polovici 19. storočia i v najmaďarskejších obciach Dolnej zeme temer z každých troch ľudí jeden mal slovenské meno. Odôvodnený bol veru ťažký vzdych zlatého Sládkoviča:⁹⁸

Ako bolo povedané, nedobrá vec bola, že Slovákov na Dolnú zem brali najmä zo susedstva Maďarov: tým oslabli, zredli Slováci na hranici národnostnej. Pritom vtedy, keď začalo sa odvádzanie na Dolniaky, čiže v prvej štvrtine 18. storočia, len čo sa bol dokonal elementárny proces medzi Slovákmi a ich Nemcami. Slováci vyšli z ťažkého, 600-ročného procesu víťazní: oni premohli, totiž sčiastky strovili, sčiastky povytískali Nemcov; ale ako pri každom takom procese, tak i tu slovenská národná sila sotva sa obišla bez istého ponapínania sa, oslabenia. Oslabenie nastupuje po každom tvorení. A tu práve v tomto čase, keď Slovákom bolo by sa zišlo vydýchnuť si, odpočinúť a rozviť sily, prišlo im púšťať roje na Dolnú zem.

*

Maďari žalujú sa, ako upadol ich duchovný život v 18. storočí. Po dvestoročnej borbe, ktorú krajina mala s Turkom, ich národ v 18. storočí žil vraj len akýmsi telesným životom, ako by bol len oddychoval. Staré idey vymreli, nové sa nerodili. Ich básnik na začiatku 19. storočia o tom zamračený povedal: „Kaziť začal si sa, Maďar niekdy silný!“^[264] Ale to všetko sú reči neodôvodnené. Turecký paša ako sultánov námestník v Budíne iste dlho sedel, no Turci pre Maďarov boli i užitoční. Zo slov Fraňa Salamona o Sedmohradsku za vojvodstva Gabriela Betlena a Rákóciovcov nebude môcť nikto vyvrátiť ani literu. V pokoji, aký Sedmohradsko malo pri Turkoch, „maďarskej kultúre,“ — napísal Salamon — „založili sa také pevné základy, ktoré zahubiť nemohli ani nehody pozdejších časov.“ Kým na Horné Uhorsko valievali sa ťažké búrky, v prvej polovici 17. storočia „Sedmohradsko žilo svoju skvelú dobu a maďarskej národnej kultúre vykonalo večne pamätnú službu.“ Betlen bol taký šťastný, že stavať na nohy maďarský národ mohol ruka v ruke s Pázmányom, akýmsi výnimočným zjavom v duchovnom živote Maďarov. Účinky jeho duchovného zmocnenia potom hneď bolo poznať v druhej polovici storočia na Slovensku. Takzvané turecké časy iste boli ťažké pre Uhorsko, ale výroky svoje o nich nesmieme generalizovať: tu práve treba nám náležite rozoznávať veci. Ani z Dolnej zeme pri Turkoch maďarské obyvateľstvo neroztratilo sa tak, ako by sa mohlo myslieť podľa kolonizácie, vykonanej po vyhnaní Turkov. Napríklad od Pešti nadol i v mestách, ako sú Kečkemét, Veľký Kőröš, Cegléd, Senteš, Vásárhely, Maďari trvali celý čas i za tureckého panstva — nerozutekali sa. A bez Turkov, bez ich záštity, kde, ako by bol býval možný duchovný rozvoj maďarského národa, podobný tomu sedmohradskému? Kde ukázalo sa dotiaľ také vzpruženie maďarského ducha, v ktorých časoch? Azda za Mateja Korvina, za ktorého panovania z kráľovskej uhorskej kancelárie nevyšla ani jediná maďarská listina! A po vzpružení, akého dostalo sa ich duchu v prvej polovici 17. storočia v Sedmohradsku a s tým v súvise súčasne i v Pázmányových kruhoch, Maďari potom v druhej polovici 18. storočia vzmáhali sa, rástli, množili v celých dolných Uhrách.

Ináč, že v 18. storočí maďarský národný duch bol už mdlejší, nie taký pružný, ako v prvej polovici 17. storočia, je vec pochopiteľná. Kultúrny život národa potrebuje stredisko, možno povedať ohnisko. Pre Maďarov takým strediskom bol kniežací dvor sedmohradský, a toho v 18. storočí už nemali. Lebo — odišli Turci, a Sedmohradsko, pokorené Viedňou, prestalo byť kniežatstvom.

Čím je pre duchovný život také stredisko, ohnisko, toho výtečný príklad je Praha za Karola IV. v 14. storočí. Karol IV. i ako nemecký cisár rád staral sa predovšetkým o Prahu a o české veci. Z toho potom vyšlo, že čo český národ dokázal v duchovných veciach počnúc od 14. storočia, možno povedať, všetko bolo účinkom diel Karolových. V Poľsku, keď v Čechách mali Karola IV., panoval Kazimír Veľký, ktorý — ako hovorí poľský kultúrny historik A. Brückner — rád prizerával sa tomu, čo sa v Čechách robilo. A potom už „ako Kazimír Veľký na Karola, tak pozerával Krakov na Prahu, Poľsko na Čechy: odtiaľ bralo sa všetko, od mince až po spisovnú reč.“^[265] Pri takom duchovnom vynikaní Prahy česká spisovná reč ujala sa u Poliakov tak, že i text prvého poľského Otčenáša bol viac český, než poľský. I zostal potom poľský spisovný jazyk takým počešteným ešte i v 16. storočí. A nám takéto poučenie pomôže vysvetliť, ako prišla spisovná čeština na Slovensko. My sme nemali Kazimíra Veľkého, ale na univerzitu, ktorú v Prahe roku 1347 Karol IV. založil, chodili učiť sa i mladí Slováci a domov donášali známosť spisovnej češtiny. Rečou univerzity, rozumie sa, bola latinská, ale duch v Prahe od času cisára Karola IV. bol pre národnú reč, pre češtinu, priaznivý.

A z takéhoto príkladu pochopíme tiež, čo to bolo u nás Slovákov v duchovných veciach. Kultúrne dejiny Uhorska vôbec sú hodne temné, ale zato u nás Slovákov vieme o nejednej iskre ducha, ak nie prvej, tak počnúc od Daniela Horčičku v 17. storočí, ktorý zo Slovanov vedľa Chorváta Križanića⁹⁹ prvý začal hovoriť o Slovanstve. Potom zas už na začiatku 18. storočia Daniel Krman je takým zapáleným Slovákom, že zo slovenského jazyka odvodí všetky ostatné jazyky slovanské.^[266] V tom samom 18. storočí Matej Bel v známom úvode k Doležalovej gramatike (1746) spomína mocné rodiny hornouhorské, Szunyoghov, Illésházych, Thurzov, Ostrošičov, Zaych, Súľovských, Szerdahelyich, Révaiov, Juštov, Otlíkov, Benických, Plathych, Podturňaich a iných, ako milovníkov reči a literatúry slovenskej. Ešte roku 1804, keď protislovanská viedenská politika už bola začala mýliť slovenské zemianstvo, Anton Szirmay v latinskej knižke Hungaria in parabolis 144 vynikajúcim rodinám, zobraným do veršov, vykričal:

Akožeby nie — vedeli veru po slovensky; boli i milovníkmi reči a literatúry slovenskej, ako svedčil o nich Matej Bel; banskobystrické Staré noviny (r. 1783), redigované Ondrejom Plachým v Turčianskom Sv. Martine, predplatiteľov mali zväčša zo slovenských zemianskych rodín: ale to bol obyčajný život, z toho všetkého nič nevyniklo nad každodennosť. Latina, taká zakorenená na Slovensku, už sama sebou otupovala národný cit a tvorila akéhosi kastového ducha — to jest pri nej vzdelaný, učený staval sa vysoko nad nevzdelaného.^[267] Okrem toho tvoril a rozvíjal sa tu hungarizmus. Tak potom pri latine a hungarizme slovenský duch ostával v putách každodennosti. Nevyskytlo sa nič, pri čom by sa bol mohol zahriať, rozpáliť. A vo veciach ducha potrebný je zvláštny príklad, veľký skutok, alebo silný náraz. Kdeže sa vzala napr. i Kralická biblia? Z pekného ducha a z moci, zo zámožnosti Karla Žerotína,¹⁰⁰ ktorý opatril a vzal na svoj zámok ľudí, povolaných prekladať biblické texty.

Milovníci reči a literatúry slovenskej, či tí, čo ich Matej Bel očovský vypočítal, či iní, narodili sa i žili v duchu latinou vypestovanom, v duchu hungarizmu: oni, veselo naladení, najviac ak zložili pesničku slovenskú (Emerich Pongrác: „Prevez, prevez, prievozníčku“, alebo „Mám ja koňa faku“), nábožným citom preniknutí zas pieseň nábožnú (ako napr. Ján Madáč) — vo väčšom štýle nepodujali ničoho. Pri latine Slováci celé veky mali duchovne taký život, pre aký v 18. storočí žalujú sa Maďari.^[268]

U Slovákov i vtedy, i prv a pozdejšie iskier našlo sa dosť, ale krajinské pomery bývali celé veky im nepriaznivé, a s postupom času veľmi množili sa i sily, ochladzujúce, dusiace, zhášajúce každú takú iskru.

A keby len to! Z toho, čo v zlých pomeroch pozameškáva sa vo veciach ducha, po zmene okolností je vždycky možnosť podoháňať všeličo. Ale Slováci hynuli číselne!

Ťažko je i len pomyslieť na to. Ako už podotknuté, zachoval sa súčasný nemecký zápis, že Svätoplukovo vojsko, keď roku 884 išlo proti Arnulfovi, na jednom mieste videli prechodiť od rána do večera — bola ho toľká sila. Prv, roku 871, pod Devínom porážka Nemcov bola taká, že v Bavorsku Rakúsku a v Korutánsku temer nebolo rodiny, ktorá nebola by mala oplakávať niekoho. Áno, odpor stavaný zo strany Veľkej Moravy proti nemeckej sile, ktorá drala sa dolu Dunajom na východ, už za Rastislava či by mohol dokázať národ počtom nejaký chatrný? A ako len sami Sloveni-Slováci, i bez účasti Čechov, tvorili Veľkú Moravu, tak, rozumie sa, zväčša len oni sami bývali v týchto bojoch. Svätoplukova nadvláda rozprestierala sa na niektorých z najbližších Slovanov, ale bojov, v ktorých na veľkomoravskej strane bolo by stálo i vojsko týchto, mohlo byť len málo. Sídla Slovenov-Slovákov siahali až po Matru, na severovýchode najmenej po Topľu, od Matry nadol k Vacovu; za Dunajom išli od Taty, Ostrihomu miestami nie v úzkom páse popod Vyšehrad k Budínu. Miestne mená tohto územia sú v tej veci ani bohatý archív. Ešte i pri Blatne Sloveni-Slováci Pribina a jeho syn Koceľ stavali v druhej polovici 9. storočia kresťanské chrámy. Našich slovenských predkov nemohlo byť málo… Áno, čo ako hynuli potom v zlých pomeroch, ešte i po vekoch a vekoch, v prvej polovici 18. storočia, i číselne iste predstavovali v Uhorsku pomerne pováženia hodnú silu. Ľahko dalo by sa dokázať číslicami, že na začiatku 18. storočia Slovákov nebolo menej než Maďarov — áno, bolo ich viacej. V celom 18. storočí Slováci tratili sa, hynuli, Maďari najmä v druhej jeho polovici dostávali už pevné stanovisko, a v knižke Manch-Hermaeon,¹⁰² písanej a vydanej roku 1790, vážny človek ešte vystríha ich, aby sa veľmi nerozpínali, lebo v Uhorsku z osemmiliónového obyvateľstva sú len dva milióny Maďarov; upozorňuje ich najmä na Slovanov, ktorých, ako sa vie, veľkú väčšinu tvorili Slováci. V samej Peštianskej stolici, v strede krajiny, v polovici 18. storočia Maďari boli v menšine. Štatistik Schwartner ešte roku 1809 vykladá, že Slováci zo všetkých obyvateľov Uhorska majú najviac sily šíriť sa („die meiste Fortpflanzungskraft“¹⁰³), alebo aspoň najväčšiu spôsobnosť priťahovať k sebe iných. Kde oni osadia sa medzi Maďarmi a Nemcami, tam už po niekoľkých pokoleniach Maďari a Nemci alebo i sami stanú sa Slovákmi, alebo celkom vymrú. Nemci, ktorí do 17. storočia sami mali v moci všetky mestá, všetky remeslá, najmä baníctvo a obchod, márne bránili sa vraj takému nebezpečnému susedstvu so Slovákmi, márne vzpierali sa pri remeslách prijať za učňa slovenského chlapca — neviedlo to k ničomu. Banská Bystrica protivila sa vraj zákonu z roku 1608, ktorým rušilo sa ustanovenie o neprijímaní Slovákov za učňov a do cechu za majstrov, v zmysle nového zákona (z r. 1613) vymerali jej preto i 2000-zlatovú pokutu, a — za našich dní? „Za našich dní,“ — to jest roku 1809, hovorí Schwartner — „Banská Bystrica je už temer poslovenčená.“^[269]

A Slovákov, takýchto, bolo tu už od konca 18. storočia čo rok menej. Čo sa dialo v tej nešťastnej krajine!?… Štátny stroj už od čias Jozefa II. tak pracoval, že na národnosť obyvateľstva mal on veľký účinok.

O rábskom dištrikte, ktorý pozostával zo stolíc Rábskej, Šopronskej, Mošonskej, Komárňanskej, Ostrihomskej, Vesprímskej a Železnej, cisár Jozef II. v úradnom akte napísal: „Medzi obyvateľmi jest niečo Maďarov, väčšina sú Chorváti, a mnoho je Nemcov.“ A za nejakých sto rokov, do konca 19. storočia, k čomu doviedli Maďari!!

Generálny konvent, najvyššie fórum v uhorskej evanjelickej cirkvi, už 1821. predpisoval, kto všetko je povinný za päť rokov naučiť sa po maďarsky. Ale hodno zaznačiť, že práve tomuto zasadnutiu generálneho konventu bola predložená prosba klenovského farára Petra P. Šramku o vydanie biblického slovníka, pozostalého v rukopise po jeho otcovi Pavlovi Šramkovi. V prosbe Šramko hovoril generálnemu konventu i takto: „Prosím Vás, nehanbite sa pre slovenský národ a slovenskú reč. Veď ste zväčša slovenského pôvodu a väčšina Vaša po slovensky chváli Boha. Vás ani nech nepomýli terajšia maďarská horúčka, v ktorej Slovákov chceli by pretvoriť za Maďarov. My sme v tejto vlasti dediční, a Maďari sú len prišelci. V tejto krajine Slováci sú dušou, bez ktorej Maďari nevedeli by nič, neboli by schopní ničoho…“^[270] Ako vidno, úprimných a statočných rečí Maďari a maďaróni počuli dosť.

Za celý ten čas viedenská politika, nepriateľská Slovanstvu, podporovala Maďarov i vtedy, keď ani nechcela. V pokonaní roku 1867 potom i formálne vydala ostatné národnosti Uhorska úplne im do moci.

Pritom Maďari mávali hodne i šťastia. Rozličné okolnosti slúžievali im k prospechu. Napr. vo veci kolonizovania Dolnej zeme ich historik hovorí, že tam Slováci všade stavali sa do cesty Nemcom i Srbom, a už tým samým pomáhali vraj Maďarom.^[271]

Vôbec história časom bude hovoriť o veľkej nevďačnosti Maďarov naproti Slovákom.

VI. Slovák¹⁰⁴

Národné piesne Nikolaj Gogoľ nazval históriou národa, živou, jasnou, ukazujúcou všetok život jeho. Gogoľ bol rodák maloruský a mal na mysli spev v Ukrajine; ale v susedstve Ukrajiny rozprestierajú sa Karpaty, a Malorusi žijú i tu, až na južnej strane pohoria, z jednej strany susediac s Poliakmi, z druhej so Slovákmi. A maloruského spevu je dosť i v Karpatoch, pomerne azda málo menej, než v Ukrajine, áno spevaví sú jedni i druhí susedia Malorusov, Poliaci i Slováci.

Slovenských piesní Ján Kollár už v rokoch 1834 a 1835 vydal dva veľké zväzky (Národné spievanky); so Šafárikom a Jánom Benediktim už prv (1823 a 1827) bol ich opatril Slovákom milé dva zošity (Písně světské lidu slovenského v Uhřích). Tu, v 1. zošite bola pieseň:

Pieseň táto je zaujímavejšia, než by sme si z prvého počutia alebo prečítania mohli myslieť. Ona ozýva sa v Karpatoch ako u Slovákov, tak i u Rusov a Poliakov, ešte i na Morave a v Sliezsku — tu s väčšími, tam s menšími variáciami. Ale z porovnania textov viditeľne vychodí, že pôvodnou piesňou je slovenská. Od Slovákov prevzali pieseň v Karpatoch Rusi i Poliaci, a kde Karpaty prestávajú, ujala sa ešte v Sliezsku a u moravských Slovákov.^[273] Niektoré texty sú obšírnejšie od pôvodného, slovenského, ale na každom poznať prameň, pôvodinu slovenskú. Zaujímavý príklad, čo môže byť s piesňou v rusko-poľsko-slovenských Karpatoch.

V Slovanstve od čias Herdera obdivovali Srbov ako spevavý národ. Pozdejšie rozšírila sa známosť i o hojnosti spevu maloruského. U Slovákov, žiaľbohu, po Kollárovi a Šafárikovi zbieralo sa málo piesní, a dnes ich je už menej, než ich bolo pred sto rokmi. Jednako — ako už môžeme povedať — ešte i dnešným zapisovaním nazbierajú sa značné tisíce slovenských piesní. A kto by sa náležite rozhľadel v karpatských krajoch, našiel by ešte hojne príkladov, ktoré by svedčili, ako svedčí pieseň o „čírom zbojníkovi“, že totiž v Karpatoch — povedal by som — najhlasnejšie spievajú Slováci. Slovenská pieseň nesie sa i k susedom… Slovenský duch neostáva zatvorený pod pecou.

V svojich dejinách maďarskej literatúry Žigmund Bodnár^[274] vykladá, že vianočné a trikráľové hry maďarské obsahujú nechutné žarty, hodne sprosté ľudové etymológie latinských slov a nízke i oplzlé vtipy. Skladali ich pre ľud učení i poloučení ľudia, takí, čo veršovať nemali povolanie. Jednako vraj nie o všetkých tých hrách možno takto príkro súdiť: sú medzi nimi — hovorí Bodnár — i milé plody ľudovej poézie.

Maďari, najmä keď chcú v svojej reči ukázať niečo samorastlé, pôvodné, radi odvolávajú sa na göčejský kraj spoza Dunaja zo stolice Zalanskej. Bodnár tiež, chcejúc ukázať, že medzi vianočnými a trikráľovými nechutnými hrami maďarskými nájdu sa i milé plody ľudovej poézie, ma prvom mieste cituje z hry göčejskej:

Ale hneď prvé slovo v tomto texte „pásztortársim“, nie je ľudové, maďarský ľud tak nehovorí, a zdrobnelé „fiacskát“ je slovakizmus (synček) i s krstným menom „Palkó“. Keď podobný maďarský text má meno Palkó, to je preložené alebo iným spôsobom prevzaté zo slovenského.^[275]

Bodnár ďalej cituje, ako z „milého plodu ľudovej maďarskej poézie,“ z vianočnej sedmohradskej hry, a v tej sa hovorí: sajtocskát, vajacskát — Jézuskának. Pôvodina tedy tohto všetkého bola iste slovenská. V pôvodnej skladbe maďarskej nebývajú takéto slová.^[276]

Alebo môžeme sa dotknúť i iného honu duchovného maďarského poľa. Roku 1834 z rukopisu, ktorý opatroval Emerich Lauček v Malom Honte, Ján Kollár v Spievankách (I, 45) vydal veršovanú skladbu Siládi a Hadmázi, ktorú však vtedy mali už i Maďari zo zbierky starších maďarských rukopisov. A v ich texte bol i dodatok, že skladal to v zámku „Szendörő“ mladík roku 1571 „z veršov básnika“^[277]; slovenskému textu v Kollárovom vydaní chýbal koniec, lebo Laučekom opatrovaný rukopis bol porúchaný. Verše, z epickej stránky veľmi pozoruhodné, Maďari si ich vážili: v literárnohistorických rozboroch cenili ich ako vzácnu pamiatku. Nedali sa mýliť ani dodatkom, že skladba nie je pôvodná, ale preklad — hovorili, že preklad iste z latinského. Básnici Vörösmarty¹⁰⁶ a Gyulai¹⁰⁷ spravili z nich nové balady. — Nuž veršovanie slovenské je v tejto skladbe zo 16. storočia nepomerne plynnejšie, hladšie od maďarského, sama reč značne pôvodnejšia; kto by porovnal texty, ťažko mu bolo veriť, že by slovenská skladba mohla byť prekladom maďarskej; ale za dôkaz, ktorým riešila by sa otázka, to nedostačovalo. Pri maďarskom texte bol udaný i rok jeho vzniku. Kollára teda maďarskí literárni historici obviňovali z mystifikácie. Kollár preklad maďarského textu vydáva vraj za slovenskú pôvodinu!

Ale dostal sa na svetlo kancionálik, ktorý na Turej Lúke roku 1684 písal a maľoval učiteľ Ján Liborčen.¹⁰⁸ V ňom pri cirkevných piesňach zapísaná je i balada o Siládim a Hajmázim, totožná s textom v Kollárových Spievankách, a celá, i so strofami záverečnými, u Kollára chybujúcimi. Samý koniec je tu takýto:

Roku tisiciho a petisteho a šestdesateho po Svatem Duchu ten prvni tyden do kroniky zepsal jeden mladenec (k svej) veselosti sobe prospevoval. Amen.

Všetko sa vysvetlilo. Slovenské verše boli skladané roku 1560, ich maďarský preklad, podľa dodatku na jeho konci, spravený roku 1571, o jedenásť rokov pozdejšie. V záverečnej strofe slovenského textu niet reči o preklade, latinský text hľadať teda nebolo treba — pôvodina je slovenská.^[278]

História Slovákov po zaniknutí Veľkej Moravy je ešte temná, nejasná, ale toľko vieme už i teraz, že v 13. storočí hubili ich Tatári, na začiatku 14. zas hodne zlého bolo i pre duchovný život slovenských krajov ešte i z borby Matúša Čáka Trenčianskeho; v 15. storočí temer všetky údery, ktoré — ako ja hovorievam — rozľútení husiti mali namierené na „vierolomného“ Žigmunda, dostávali sa Slovákom, ako blízkym ku hraniciam českým a moravským. Hneď za tým ťažké operácie vojenské Jiskrove, vedené na Slovensku, v záujme Žigmundovho vnuka na účet obyvateľstva, boli akoby úvodom k tomu, čo potom nasledovalo pri Turkoch a trvalo bezmála dvesto rokov. Tu náš človek z pokolenia na pokolenie vôbec nevedel, pre koho orie a seje. Čo mu nespálil a nezobral Turek, o to pripravil ho nemecký žoldnier, alebo hajdúch a kuruc. Pritom národného ducha otupovala latina, popri cirkvi zakorenená u nás v celom verejnom živote, ako nikde inde v Európe. Ale pri všetkých tých ťažkých pomeroch, prostred materiálnej i duchovnej biedy slovenský duch žil, nezanikal.

Spomínaný cudzozemec Simplicissimus,¹⁰⁹ ktorý v druhej polovici 17. storočia hodne cestoval po Uhorsku, zaznačil medziiným, že na Slovensku v chrámoch protestantských cítil sa tak, ani čo by bol v katolíckom; ozdoby oltárov ostali zachované, oblek kňazov tomu primeraný. To jest Slovák i v cirkvi, ktorá neštítila sa ani obrazoborstva, hľadel zachovať všeličo takého, čo mohlo mať účinok na jeho cit a zmysel. Simplicissimov zápis znamenite potvrdzujú i artikulárne ev. chrámy v Paludzi (Liptov), v Istebnom (Orava) a v Garanseku (vo Zvolenskej), postavené na základe zákona z roku 1681. Sú drevené, ale slovenskí dedinskí majstri, ináč prostí, neučení ľudia, dokázali pri ich vyvedení toľko umenia, že kresťana v týchto chrámoch preniknú zbožné city, ani v najklasickejšom dóme. V drevených kostoloch, na dedinách! Na slovenských dedinách, kde tento umelecký cit, vyrážajúci sa najmä v odeve, v obydlí a speve, len odnedávna začal zanikať. Zvláštny znalec profesor Jan Koula¹¹⁰ i oblek Staroslovana predstavoval si podľa krojov na Slovensku podnes zachovaných.

Ako i ten Siplicissimus, umný cudzí človek u Slovákov každý našiel niečo pozoruhodné. V prvej tretine 19. storočia Albrecht von Sydow¹¹¹ v svojej knižke, napísanej po dlhšej študijnej ceste v podkarpatskýdh krajoch, spomína Slovákov ani nejaký rodoláskou zapálený slovenský nacionalista. Nevidel vraj krajších mužských nikde, ako medzi Slovákmi. Slovenské dediny šíria sa na ujmu nemeckým a maďarským susedom. Chváli i mravnosť slovenskú. Keď zaznačil, že u Slovákov nemanželské je len 95. dieťa, neváhal doložiť, aký to rozdiel v porovnaní s niektorými nemeckými krajmi, kde je každé desiate dieťa nemanželské. Všeličo pekné vidí ešte i u zbojníkov slovenských. Pre obchodníkov nie sú vraj nikdy takí nebezpeční, ako v iných krajinách. Ba počuť vraj i o ich veľkodušnosti. Sydow vyzná otvorene, že jemu povaha, národnosť tohto ľudu je neobyčajne zaujímavá.^[279]

V 13., 14., 15. storočí, až do konca 16. Slovákom v Hornom Uhorsku ťažko sa žilo i pri Nemcoch, zasypaných privilégiami. V 18. storočí, po vyhnaní Turkov, v Dolných Uhrách nasledovala kolonizácia, ktorá zas len pre Nemcov bola výhodná. Jednako v prvej tretine 19. storočia, keď to Sydow chodil popod Karpaty a národnostné pomery krajiny boli už ustálené, Ján Čaplovič mohol napísať, že v Uhorsku slovenská obec neponemčila sa ani jediná.^[280]

Pred päťdesiatimi rokmi najmä u Maďarov mnoho sa hovorilo o knihe, ktorú o Uhorsku bol napísal ríšsky Nemec Franz von Löher^[281] tiež na základe videného, skúseného na mieste. Do prvej slovenskej dediny Löher¹¹³ prišiel oddola, z maďarského kraja, v dolnej Zemplínskej. Dedina čistá — domy, myslel si, boli by pre Nemcov primalé, pre Maďarov priveľké a prihusto. Ženské zdali sa mu byť obratnejšími, do roboty chtivejšími, než v maďarskej dedine. I šaty mali lepšie. Löher zbadal, že je v slovenskom kraji. V Nemecku vídať Slovákov len ako drotárov; tu, v ich vlasti, naučí človek sa vraj ceniť ich vyššie. Je to silný a živý národ. Mužskí sú štíhli a rovní, údy majú mnohí pružné. Ich usilovné a bystré ženy sú až primalé k nim, a boli by vraj krajšie, keby menej náchylnosti mali rásť do šírky.

Ale u Löhera to potom nejde dôsledne takto. Sydow bol prišiel ako učenec študovať podkarpatské kraje. Objektívne hľadiac na veci i ľudí, čo pekné a dobré videl u Slovákov, to otvorene povedal. Löher prišiel ako politik, poznať politické pomery uhorských Nemcov — jemu Slováci neboli takí milí, ako Sydowi. Zmieni sa i o Slovákoch z 9. storočia, o „tomto skvelom punkte ich národných dejín.“ Spomenie nielen Rastislava a Svätopluka, ale i veľké dielo slovanských apoštolov. No keď Slováci i vtedy, v 9. storočí, tvorili jadro odporu proti Nemcom, i teraz trovia spišských Nemcov: Löher nemôže hovoriť o nich nestranne. Slováci vraj od storočí majú zvláštny talent vytískať a troviť iné národnosti. Najprv berú im dcéry, potom role a lúky, napokon domy a cesty. Na širokom území, kde Slováci vyše tisíc rokov žijú, padne im vraj v obeť všetko, čo je z iného plemena. Slovenské ostrovy sú až v Banáte, a kdekoľvek sa oni osadia, všade sa im darí a množia sa… Rus nenávidí (?) Slováka, Maďarovi je protivný, Nemec bojí sa ho. Oni všetci majú príčinu odvracať sa od neho. On je nebezpečný sused. Kde sa osadí, tam rozšíria sa jeho deti, a kde raz vznikne slovenská osada, hneď púšťa vetvy na všetky strany.^[282]

Z Löherovho tónu poznať, že ho mrzel osud Nemcov na Slovensku. Keď ich privilégia (také krikľavé, že napr. v banských mestách iný ako Nemec nesmel mať ani dom, ani iný nepohnuteľný majetok) na začiatku 17. storočia začali sa rušiť, nuž prešlo len nejakých 100 — 120 rokov, a víťazstvo slovenského elementu na všetkých stranách Slovenska stalo sa viditeľným. V monografii Zvolenskej stolice, vydanej maďarskou akadémiou, i známy maďarónsky fanatik Bela Grünwald¹¹⁴ onedlho po Löherovi bol si zalamentoval, kde sa vraj podeli Nemci zo zvolenského Pohronia?! Všetky ich osady, zdola-zhora i sprava-ľava Banskej Bystrice sú už slovenské… Slováci svojich Nemcov alebo povytískali, alebo strovili. Za času Löhera a Grünwalda, v druhej polovici 19. storočia, na Slovensku to už napospol tak bolo. Nemci trvali okrem Spiša už len v uzle tekovsko-turčiansko-nitrianskom, od Kremnice na severozápad, akoby pod jej ochranou. Ale i na Spiši každý nový popis obyvateľstva (každých desať rokov) donášal ich asi o desať tisíc menej. A keby Slovákov v týchto časoch nebola hubila maďarizačná krajinská politika, v tomto boji dvoch elementov Nemci boli by ešte väčšmi podliehali. V Slovanstve nestrovil toľko Nemcov pomerne nikto, ako Slováci.

Löher, nemecký nacionalista, hneval sa na Slovákov pre ich národnú výbojnosť, maďarský šovinista Géza Ballagi¹¹⁵ zas nevľúdne hľadel na nich, že nechceli sa učiť po maďarsky. V monografii Zemplínskej stolice, tiež maďarskou akadémiou vydanej, Ballagi vykladá, že z troch národností, žijúcich v stolici, za desať rokov (od 1880 do 1890) rozmnožila sa iba maďarská, ale tiež len asi o tri percenta. Lebo Nemcov, ktorí sú vraj najpoddanejší, v Zemplíne je málo, niečo vyše päť percent, „a o Slovákoch, ktorí číselne rovnajú sa Maďarom, je známe, že húževnate pridŕžajú sa svojej reči, svojich obyčají.“ Slovák vraj sa ťažko učí cudzej reči — a načo by mu i bola! On nepotrebuje zameniť svoju materinskú reč za inú. „Jeho reč je taká, ktorá — ako sa vraví — lepí sa na človeka. Ak teda vstúpi do služby, gazdu svojho on naučí svojej reči, a keď jeho gazda, alebo statkár je Maďar, ide to tým ľahšie, lebo maďarská príroda rada sa prispôsobuje. Vyše Nového Mesta v panských domoch služobníctvo je zväčša slovenské, ktorému kvôli v dome starší ako mladší naučia sa po slovensky. Trebišovský, sečovský, kľačiansky, michalovský Slovák rozumie maďarské slovo, ale zato maďarský kabátnik, hoci mu to ťažko ide, s ním po slovensky hovorí.“^[283]

„Ako pridŕžajú sa Slováci svojej reči,“ — dodáva Ballagi — „poznať najmä z toho, že na našich horných stranách ešte i dnes (1895) je osem takých kalvínskych cirkví, v ktorých len po slovensky alebo i po slovensky treba kázať. Z ôsmich v troch cirkvách, a to v Sečovciach, v Tuši a v Lastomíre, reč bohoslužby je len slovenská, v ostatných pred slovenskou kázňou modlitbu po maďarsky čítajú, alebo každú tretiu nedeľu po maďarsky kážu.“ Predtisský dištrikt, ku ktorému hornozemplínsky seniorát prináleží, na návrh samého biskupa už vraj bol vyzval seniorálnu vrchnosť, aby „všemožne pracovala na tom,“ že by tam, kde rečou bohoslužby je dosiaľ slovenská, i dotiaľ, kým „napnutejšou pečlivosťou umožní sa výlučné užívanie nášho národného jazyka,“ služby božie konali sa striedavo, raz maďarsky, raz slovensky. Seniorát vraj i uviedol potrebné ustanovenia, ale najmä lastomírski Slováci kalvínski rozhodne žiadali zostať pri starom stave. A tu potom ešte žalobne vysvetľoval pán Géza Ballagi: „Maďarský kňaz teda — lebo veď zo Šárošpataku, teologického dištriktuálneho ústavu, či by mohol vyjsť slovenský kňaz?! — prinútený je ešte vždycky po slovensky im zvestovať zásady ,maďarskej viery‘.“^[284]

Ozaj, až zvláštna vec, koľké časy neboli Slováci prístupní z maďarskej strany nijakému vplyvu. Od druhej polovice 17. storočia, po tom vzbudení maďarského ducha v Sedmohradsku, niektorí zo slovenského zemianstva maďarčili si mená, ale to bolo — všetko. V tejto veci pozoruhodná je i Pázmányova doba trnavská. Áno, Pázmány bol veľmi podobný poľskému Skargovi, len ešte agilnejší i od Skargu. Polemické spisy jeho a jeho jezuitov pomáhali nielen veci antireformácie, ale dvíhali i maďarskú reč. Účinok týchto spisov a trnavského duchovného života bol taký, že u Chorvátov vtedy ujal sa i pravopis maďarský.

Najstarší maďarský pravopis veľmi podobal sa vtedajšiemu pravopisu slovinskému, čo je pri jeho zadunajskom pôvode pochopiteľná vec; od 15. storočia zas, keď maďarská mládež tiež chodila na univerzitu do Prahy, na maďarskom pravopise poznať vplyv českého pravopisu. Najstarší maďarský preklad biblie má grafiku diakritickú, husovskú. A v 17. storočí, po dobe Betlena a Pázmánya, už maďarský pravopis ujal sa u Chorvátov. Záhrebský biskup Petretič¹¹⁶ roku 1651 vydal v kajkavskom nárečí chorvátskom Nový zákon Krajačevićom¹¹⁷ preložený z maďarského (Káldiho), s maďarským pravopisom a s množstvom maďarských slov v chorvátskom texte.^[285] Také písanie ujalo sa u Chorvátov tak, že ešte i M. Vrhovac,¹¹⁸ tiež záhrebský biskup, o pol druha sta rokov pozdejšie v podobnej reči a s takým pravopisom vydal Nový zákon. Mohlo by sa povedať, že Krajačević, ktorý začal také maďarčenie, ako duchovný, jezuita, žil v Trnave. Ale koľkože Slovákov duchovného stavu žilo v Trnave i za Pázmánya i pozdejšie v 17. storočí, a na slovenskej písomnosti z toho času nebadať nijaký účinok maďarského duchovného života, vzbudeného Pázmányom! Trnave, kde také boli účinky Pázmányovho ducha, Slováci boli blízki zo všetkých strán, od východu i západu, od polnoci i poludnia; Chorváti žili hodne ďalej, pritom v značnej miere oddelení vtedy i tureckou záplavou sídliacou v Budíne, z nich do Pázmányových krážov dostávalo sa teda i jednotlivcov omnoho menej, než zo Slovákov: jednako účinky maďarskej literatúry, pestovanej v Trnave, rozprestreli sa na Chorvátov, a Slovákov nedotkli sa vôbec. Slováci, nakoľko im nestačila vlastná literárna produkcia, v náboženskom boji v druhej polovici 17. storočia nanovo vydali, s malým rečovým prispôsobením, knihy české.^[286] V Trnave, ináč slovenskej, Pázmány bol obstúpený takým maďarským krúžkom, že tu naučil sa po maďarsky mladý Chorvát Mikuláš Zrinský, i podnes najväčší epický básnik maďarský. (Pázmány bol tútorom sirôt Mikuláša a Petra Zrinského a vzal ich k sebe do Trnavy.) Do 17. storočia, teda za nejakých šesťsto rokov, Slováci kultúrne neboli ani raz s Maďarmi v takom blízkom styku, ako za Pázmánya v Trnave, a ich duchovnému životu jednako neprilepilo sa tu nič maďarského. Kultúrne slová v reči ukazujú kultúrne styky národa v minulosti, a medzi Slovákmi a Maďarmi vôbec nájdeme málo spoločného. Maďari hovoria napr. tinta (zo stredolatinského tincta), Slováci atrament; politický verejný život krajinský víril sa nám v jednakých formách, a predsa Slováci hovorili votum, votovať, Maďari voks, voksolni a p.

Nie — čo by sme sa v ktorej dobe probovali rozhľadieť, uvideli by sme, že maďarský duch pre Slovákov nebol nebezpečný. Slováci najmä od 16. storočia trpievali pod ťarchou okolností, pod ťarchou pomerov. Bezmála za dvesto rokov hubili ich Turci, nemeckí žoldnieri, hajdúsi a iné odbojné vojská, národne medzitým otupovala ich latina, hospodársky na veľkú ujmu im boli i nemeckí hostia. Po zlomení tureckej moci nasledovala kolonizácia Dolnej zeme uhorskej, čiže rozptýlenie značnej čiastky slovenského ľudu. Tak doba, začínajúca sa v druhej polovici 18. storočia a veľmi dôležitá pre duchovný rozvoj národov, našla Slovákov i číselne hodne oslabených. Pred duchom doby oni zato neutiahli sa: od poslednej štvrti 18. storočia mali mužov, ako Papánka, Sklenára, Semiana, ktorí odkrývaním krajšej minulosti usilovali sa účinkovať na národ, mali učiteľov, ako Bernoláka, Fándlyho, alebo i toho Bajzu, ktorý rozpáleným slovom hromžil na predkov, zanedbávajúcich svoj národný jazyk, — mali Ribaya, Tablica, potom popri iných i Jána Hollého, Jána Kollára, Šafárika. Ale tu zas okolnosť, ktorá nezávisela od Slovákov: viedenská politika vydala Uhorsko do moci Maďarom, zachváteným výbojným, netolerantným nacionalizmom. Od slovenskej veci odstupovalo všetko, čo chcelo zachovať svoju váhu: ostávali pri nej len idealistami, hotoví stále boriť sa v živote na všetky strany, chudobní kňazi, učitelia a vzdelanci ešte niektorých stavov. Z nedávnej knihy Josefa Hanuša^[287] o účasti aristokratických rodín pri národnom prebudení českom a z komentára k nej napísaného Josefom Pekářom,^[288] my Slováci vidíme, že u nás národnému dielu nemohlo sa dariť, keď pri ňom z najmocnejších, zo slovenského zemianstva, neostal nikto…

O Palackom český historik povedal, že k veľkej úlohe, to jest vydobyť Čechy novému životu, vychovaný bol nad Dunajom v Prešporku. A bolo to vraj už po druhý raz, čo myšlienky osvietenia do Čiech prišli z tej strany. Po prvý raz bolo to dielo slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda…^[289] So zaujímavým týmto výkladom nesúhlasili sme len v tom, že v duchu, ktorého študent Palacký nabral nad naším Dunajom, videl ducha, doneseného z nemeckých univerzít. V prvej štvrti 19. storočia evanjelické školy v Hornom Uhorsku, ako vieme i od Šafárika, boli už v úpadku.^[290] I na bratislavskom lýceu profesori boli ľudia zaostalí, až tupí.^[291] Palacký nie od bratislavských profesorov mal ducha, ktorý urobil ho potom takým zaslúžilým o český národ. Do Bratislavy ten duch dostal sa zo slovenských dedín, od Bohuslava Tablica a jeho vrstovníkov, ktorí roku 1803 na bratislavskej škole postavili slovenskú katedru. Bratislavský študent Ján Benedikti,¹¹⁹ z kežmarskej školy Šafárikov priateľ, ktorého Palacký s vďakou spomínal ako svoj vzor vo veciach ducha, prípravu svoju mal nie od bratislavských, ani od kežmarských profesorov, ale iste z novohradskej dediny, z fary, z rodičovského domu. O niečo pozdejšie, 1824. Palacký vo Viedni bol známy so slovenským bohoslovcom Šalamúnom Petianom,¹²⁰ ktorý v Uhorsku potom stal sa povestným ornitológom. Vtedy vo Viedni s Petianom priatelil sa i mladý Nemec Herrmann Schlegel¹²¹ (zo Saska), a v živote potom tiež vyznačoval sa ako odborník v prírodných vedách. Po rokoch, 1853., Schlegel s vďakou písal z Leydenu Šalamúnovi Petianovi, aký veľký vplyv mali na neho v celom živote naučenia, ktoré on (Petian) dával mu o mravnom stave človeka.^[292] — Benedikti, ktorého s vďakou spomínal Palacký, bol rodákom ľuborečským z Novohradu, synom ľuborečského farára, Šalamún Petian tiež v Novohrade synom farára abelovského. Ako pozdejšie za Ľudovíta Štúra, tak už i za Palackého slovenská študujúca mládež sama zachytávala iskry nového ducha, sama zohrievala sa vzájomne. Účinok nemeckej univerzity toho času známe už len u Jána Kollára — z Wartburgu. Slovenskí katolíci nechodili do Nemecka, a jednako postavili v tých časoch do služby národnej veci i takého Slovana, ako bol Ján Hollý. U nás už Daniel Krman, narodený 1663., hútal o pôvode Slovanov, a Horčička-Sinapius už v knižke vydanej 1678. vyhľadával svedectvá starých spisovateľov o Slovanoch, vypočitoval veľkých ľudí, daných svetu Slovanstvom, a mládež znatných a mocných slovenských rodín povzbudzoval zaujímať sa za rodnú reč.^[293]

Iskry ducha, ktorým Palacký obohatil sa v Bratislave, u Slovákov z času na čas už dávno prskali — len zakaždým zavialo na ne čímsi surovým…

Od druhej polovice 18. storočia v národoch Európy budil sa nový duch. Stávalo sa vzácnym všetko, čo upomínalo na predkov. Na všetky strany vzbudili pozornosť a lásku národné pamiatky, aké predstavujú prostonárodné povesti, piesne, príslovia, porekadlá i obyčaje; všetko, v čom javila sa duša ľudu. Medzi slovanskými národmi vznikla vzájomnosť, začali sa obzerať jeden po druhom. Horčičkova myšlienka nezanikla. U nás rodili sa ľudia, ako Ján Hollý, Kollár, Šafárik. Hollý napísal najprv Svätopluka, epos v 12 spevoch, v ktorom po tisíc rokoch prvý raz ožila pamiatka našich slovenských predkov, zatým Cyrilo-Metodiádu, akoby ukázať svetohistorickým dielom slovanských apoštolov, čo sa to u nás vykonalo k prospechu všetkých Slovanov. A ako budilo sa slovenské a s ním i slovanské povedomie, tak ujímala sa i nádej, že v prebudenej širokej slovanskej rodine už nezahynie ani jej slabý člen.

Z Ruska začali chodiť mladí slavisti na študijné cesty do západoslovanských a juhoslovanských zemí. Izmail Sreznievskij, jeden z nich, na madunickej fare predstavil sa, že poznať Jána Hollého on išiel by i na kraj sveta, a onedlho v liste do Prahy napísal, čo všetko našiel na Slovensku. Keby vraj ostal tu i na viac rokov, ešte nestihol by vyčerpať všetko vzácne pre filológa, etnografa i dejepisca. Toľké bohatstvo je v živote slovenských dedín, slovenského ľudu. (Lenže to bolo 1842., a potom prešlo temer 80 rokov, čo my sami z takého bohatstva zobrali sme v zlých okolnostiach veľmi málo!)

Od 1850. rokov, po stopách peknoduchej Boženy Nemcovej,¹²³ navštevovali Slovensko českí umelci, a umenie znamenitého Mánesa,¹²⁴ možno povedať, tu dostalo svoj charakter. Z mladšieho pokolenia bystrý Miloš Jiránek¹²⁵ i perom oduševnene opísal, čo všetko videl, vybadal a poňal na slovenskej dedine. Jožko Uprka¹²⁶ opustil i milú mu Moravu — žije už u nás! Nebohý profesor Jan Koula, ktorý pri výstavke slovenských krojov v Turčianskom Sv. Martine (1887) oboznámil sa s nami, pozdejšie, ani čo by so Sreznievskym bol chodil, uveličený zaznačil o svojich skúsenostiach v Gemeri, Malohonte a Novohrade, aké množstvo „přezajímavého materiálu národopisného i umeleckého“ predstavovalo sa mu hneď pri prvých krokoch. „Nebylo mi lze od toho nového pro mne zřídla téměř ani se odtrhnouti. Vrátil jsem se za rok znovu a byl bych přišel po třetí i čtvrté…“^[294] Takzvané vrapovanie (vrapy = tuhé záhyby, skladané vo vlhkom stave a sušené na slnci) ženského odevu slovenského Koula už prv^[295] pokladal za veľmi starobylé, rázu neobyčajne archaického a porovnával ho so záhybmi na šatách gréckej antiky; súdil o ňom, že spolu s vyšívaním, aké videl na ženských rukávoch v Topoľčanoch, môže pochodiť i z predhistorickej doby. Oblek starého Slovana Koula predstavoval si podľa obleku Slovákovho z 19. storočia. — „V krajích Slovenska uherského,“ — písal po peštianskej výstavke (1896) Josef Klvaňa, zvláštny znalec ľudových krojov moravských — „zachoval sa ve všem, v oděvu, jeho výzdobě i v obydlí skorem archaický ráz.“ V 17. storočí českí protestanti z Čiech a Moravy, doma prenasledovaní, vysťahovali sa do Nemecka a susedných krajov Slovenska, do stolíc Prešporskej, hornej Nitrianskej a dolnej Trenčianskej. Charakteristické stránky ich umeleckého priemyslu renesančného tu preniesli sa na slovenskú keramiku, na výšivky a poznať ich i na maľbách písaných kancionálov tej doby. „Ale jinak po vlivu českém a moravském ani nejmenší stopy. Pásky mezi Uherskem a námi ve století 16. vírou a literatúrou stužené, v 17-tém vlídním přijetím vystěhovalců do Uher dotvrzené, v 18. století úplně přervány. Vliv, zjevný ve století 17., absorbován zúplna elementární sílou lidu slovenského, ornament svérázný lidový nastoupil na Slovensku úplně…“^[296]

Zle bolo u nás už v poslednej štvrti 19. storočia: na slovenskej dedine ani pesničku zapísať — kto sa tam ukázal s papierom a tužkou v ruke, vrátili ho, odkiaľ prišiel.^[297] Svojich ľudí mali sme čo rok menej, odborníkov nepustili k nám. Zle to bolo, ako prv pri Tatároch, Polovcoch, Nemcoch, tak napokon pri maďarizačnej politike… Ale svoju tvár, svoju dušu Slovák zato zachoval. Ernest Denis tiež vycítil také veci, že mohol napísať: „Slováci, ktorí veľmi málo podľahli cudzím vplyvom, iste zo všetkých Slovanov ešte najvernejšie predstavujú prvotný typ plemena. Z tejto stránky sú veľmi podobní Veľkorusom.“^[298] Kultúrni a literárni maďarskí historici zalamujú rukami, čo to bolo s maďarským duchom na konci 18. a na začiatku 19. storočia: ako podliehali ľudia duchu nemeckému a písali maďarskými slovami nemecké veci.^[299] U nás nič podobného nebolo. Ozaj, ako v 9. storočí slovenský Rastislav — ten, ktorý spôsobil, že široké Slovanstvo už vtedy dostalo slovanskú cirkev i slovanské písomníctvo — so slovenským Svätoplukom zbrojou zastavil nátisk nemeckého sveta dolu Dunajom k východu, tak i po vekoch, hoci ako privalení ťažkými okolnosťami, Slováci nepoddávali sa ani duchovne nemeckej moci. Spod tlaku svojich Nemcov s úspechom vymáhali sa hneď, keď v 17. storočí prestávali týchto široké privilégiá. Na začiatku 19. storočia štatistik mohol napísať, že v Uhorsku sa neponemčila ani jediná slovenská dedina.^[300]

Tvár svoju Slovák vôbec ťažko mení. Najmä po maďarsky učil sa veľmi ťažko. Madáchovu¹²⁷ Tragédiu človeka, pýchu maďarskej literatúry, pod tlač pripravil Ján Arany, biharský rodák a kalvín, a v reči diela jednako nájdu sa slovakizmy, poznať Madáchov slovenský pôvod. Školy boli už cele maďarské, a Ludvik Mocsáry ešte napísal, že na reči Maďarov, žijúcich medzi Rumunmi a Srbmi, nieto nijakých cudzinských nálepkov; len Maďari slovenských krajov hovoria vraj cele zvláštnou maďarčinou.^[301] Tu Mocsáry pomýlil sa, lebo Maďarmi nazval slovenských zemanov; no v tejto veci súd jeho je práve takto dobrým príkladom. To Slováci hovorili takou zvláštnou maďarčinou. To jest oni ťažko učili sa po maďarsky.^[302] Podstatu tejto veci objasňuje i fakt, už dávnejšie spomínaný slovanskými dialektológmi, že totiž na našom podkarpatskom východe slovenčina šíri sa na ujmu ruštiny.^[303] Na západe zas, v susedstve s Poliakmi, sama poľská veda dôsledne spomína v poľskom pohraničnom jazyku „vplyvy slovenské“ (wplywy slowackie) od Jablonkova až po Spiš.^[304] To tiež znamená, že Slovák ostáva svojím; duchovne skôr on pritlačí iného, než by sa poddal sám. Svoju tvár, svoju dušu zväčša zachová i v ťažkých elementárnych borbách.^[305]

VII. Naučenie z minulosti Nemcov na Slovensku

V súvise s tým, ako podliehali Nemci medzi Karpatmi a stredným Dunajom od 17. storočia v elementárnom boji so Slovákmi, hodno povedať ešte slovo.

Nemci v bývalom Uhorsku vôbec sú zvláštnym príkladom. Príkladom toho, ako slabne duchovné svetlo národnej vetve, odtrhnutej od svojho pňa. Naši Nemci boli ozaj obsypaní privilégiami, požívali takej širokej autonómie, že ich municípiá boli vlastne štátom v štáte. Pri nich, pri ich privilégiách, nemohlo sa tu vyvinúť iné mesto, ako nemecké, iný meštiansky element, ako nemecký. Maďarský kultúrny historik^[306] žaluje sa, že koncom 15. a na začiatku 16. storočia od Pešti po Varadín a Segedín nebolo ani jedno ozajstné mesto (totiž maďarské). Keby sa bol obzrel na Horné Uhorsko, až tu by bol zbadal desné pomery. Tu za dobrých 400 rokov bola len bezprávna akási provincia, a nad ňou privilegované stavy — nemecké mestá a po dedinách zemianstvo. Ale pritom čo? Nemci požívali svoje majetky, nadobudnuté z baníctva, z priemyslu a obchodu — ináč nič. Duchovne nemali značenia. Možno povedať, duchovne len živorili v tých východných pomeroch. Čo by vynikalo spoza múrov ich miest, v svojej 600-ročnej histórii nedokázali nič. Boli časy, že väčšie slovenské dediny, nejaké Mošovce, Necpaly, Bánovce, Kameňany, mali duchovne významnejšie školy, než v privilégiách svojich presýtené Kremnice, Bystrice. I v tureckých vojnách, okolité slovenské dediny chránili pyšné banské nemecké mestá. V odbojoch 17. storočia banské mestá držali tu s jednou, tu s druhou stránkou, podľa toho, kde ukazovalo sa viacej zabezpečenia. Vystaviť sa, čo len v obrane svojho mesta (lebo viacej patriotizmu necítili), na to niet príkladu — a príležitosti veľmi veľa bolo. Alebo čo vyšlo z toľkej masy takého pokročilého národa za toľko sto rokov povedzme v umení, vo vede? Kto zná slávne mená z týchto Nemcov? Až v 19. storočí nemecký svet z Uhorska dostal básnika Lenaua,¹²⁸ ale toho otec bol neuhorský Nemec, poslaný sem oficier austrijský — len mať bola budínska Nemka. Tu sa narodil umelec Fraňo Liszt¹²⁹ a profesor-anatóm Hyrtl,¹³⁰ ale jeden i druhý zo zadunajských Nemcov, v Šopronskej stolici, tam pri hranici uhorsko-rakúskej, kde nebola tá odlúčenosť od nemeckého pňa, kde hranica bola len politická — i tá v tých časoch len na mape.

Nedávno, roku 1902, Maďari svätili dve pamiatky z minulosti. Najprv 350-ročnú pamiatku toho, že v obrane biedne opatreného Driegeľského hradu (v Honte) hrdinskou smrťou umrel Juro Sondy (9. júla 1552) proti 10-tisícovému vojsku budínskeho Ali pašu. I hútali, prekútavali archívy z tej príležitosti (ako oni to vedeli, keď išlo o slávneho človeka, ktorého si chceli privlastniť), kto by on bol, ten driegeľský hrdina, akého rodu? Ale vyšlo len toľko, že volal sa vlastne Šuho a bol vychovaný v Turci u Révayov na Sklabinskom hrade. Nuž menom Šuho a vychovaný v Sklabini bol iste Turčan, Slovák. — A druhé jubileum bolo, že dvesto rokov existoval už husársky uhorský pluk, ktorý mal meno po povestnom generálovi Hadikovi, preslávivšom sa v sedemročnej vojne (1756 — 1763) i pokorením Berlína. Skúmali teda i tu pôvod hrdinu, ale vyšlo, že starý otec grófa generála Hadika bol slovenským kňazom, narodeným z ľudu v turčianskej dedine a volal sa vlastne Hadík… Spomínam toto len preto, že tak nedávno boli tieto jubileá, len roku 1902. Nemám na mysli tu vypočitovať znamenitých ľudí, ktorých Slováci i v macošských svojich pomeroch dávali krajine i duchovnému životu. I tak potvrdí sa na hornouhorských Nemcoch, že čiastka národa, odtrhnutá od svojho pňa, je neschopná duchovného rozvoja. Burgeri z miest, keď privilégiá raz potratili svoju moc, rozsypali sa po krajine.

Poučné je tiež, že v slovenskej reči veľká väčšina nemeckých slov nie je od Nemcov domácich. Naši Nemci v svojich mestách boli veľmi exkluzívni: Slovák v meste nemohol sa dostať do cechu, nemohol mať nepohnuteľný majetok, Slováci vedľa nemeckých miest žili teda svojím životom. Z povestného niekdy súdobníctva našich Nemcov v slovenskej reči ujalo sa jediné slovo richtár. Nie tak u Poliakov; tam jazyk verejného života od 13. storočia až do 16. bol zavalený nemeckými slovami, hoci Poliaci až do 12. storočia (kým totiž Slovania držali sa nad Labe a Odrou) nežili v bezprostrednom susedstve s Nemcami. Ale v Poľsku, akokoľvek bolo ono po 13. storočí zaplavené od Nemcov, oni nemali také nezmyselné privilégiá, ako v Uhorsku.^[307] (Alebo v Čechách bol i zákon, ktorým nakladalo sa Nemcom učiť sa po česky.) V Poľsku Nemcom privilégiá nezabezpečovali tú odlúčenosť a to vytískanie domorodého živlu: tam v mestách domorodí mohli žiť s Nemcami. A tým vysvetlí sa nám, prečo vošlo do poľského jazyka omnoho viacej nemeckých slov, než do nášho slovenského.

Pravda, nemeckých slov v našom jazyku je pomerne málo len od uhorských Nemcov, vcelku ináč je ich dosť. A keď sa im dobre poprizeráme, tým nemeckým elementom slovenského jazyka, z nich nevychodí taká odlúčenosť slovenského územia od Moravanov, Čechov, Poliakov, ako by si niekto predstavoval podľa histórie Uhorska, spisovanej Maďarmi. Až pozastavíme sa napr. nad slovom soltys. Tak znie ono v poľštine (sołtys), a navlas tak i v slovenčine. Tak písal sa znamenitý ivančiansky farár Ondrej Soltys, pôvodca vedľa iných dobrých slovenských spisov z prvej polovice 19. storočia menovite onej Apológie,^[308] ktorá pre svoju ráznosť a iné pekné vlastnosti donedávna J. Kollárovi bola pripisovaná. Beriem z mnohých práve toto slovo preto, že znamená inštitúciu v Poľsku i v bývalom Hornom Uhorsku hodne rozšírenú. Z nemeckého schulteis (schultheizze, schoultisse, scholtesz, a toto z latinského scultetus) poľština a slovenčina majú navlas jednako znejúce slovo (tvar šoltés je pozdejší), hoci nevyžaduje to nijaký spoločný fonetický zákon našich jazykov. To nemohlo sa stať náhodou, tu muselo byť niečo spojujúce v živote. A skutočne, z archívu spišskej kapituly Jozef Hradský vypísal svedectvo, že roku 1244 od krakovského a sandomirského kniežaťa Boleslava skultetus Henrich dostal právo poznove kolonizovať na Spiši Podolín, spustnutý v tatárskej pohrome.^[309] Takto pochopíme, prečo sme soltysa jednako vyslovovali s Poliakmi. Pritom vidíme, že na Spiši kolonizovať dával právo — krakovský vladár! O hranici medzi Poliakmi a Slovenskom ešte i z 13. storočia taká prekvapujúca vec!^[310] Pochopíme, prečo je to, že takzvaných kultúrnych slov my Slováci máme hodne spoločných s Poliakmi. Vôbec, slovenská história má viac takých strán, ktoré objasniť budú pomáhať svedectvá v jazyku zachované.

Nemecké slová, ktoré Slováci majú s Čechmi a Poliakmi, rozumie sa, neboli od uhorských, slovenských Nemcov — také privili sa slovenskej reči už do 13. storočia, keď s Nemcami žili sme ešte len ako so zahraničnými susedmi…

Bola by len prirodzená vec, keby Nemci, u nás tak výhodne postavení, takí privilegovaní, boli vynikali i vo veciach ducha a boli by sa stali našimi učiteľmi. Ale nebadať v tých časoch nič takého. Privilégiá Nemcov ostali platné do samého začiatku 17. storočia, a nepoznať z ničoho, že by do tých čias, teda za nejakých štyristo rokov, ich pričinením bol sa povzniesol v Hornom Uhorsku duchovný život. Ozaj, nedokázali ani toľko ducha, koľko boli by ho potrebovali k obrane svojich miest. Z tureckých čias v koľkých krajoch zachovala sa povesť o junákovi slovenskom, ktorý vyznačil sa v bojoch proti Turkom! Ľubietovského Vavra Brezuľu¹³¹ Turci sa báli široko-ďaleko: ich lupičský zbor ukázal sa v okolí Ľubietovej len keď bol si istý, že Brezuľu nieto doma. O Nemcovi zo Slovenska nikde podobný zápis, podobná povesť. Nebohý Artúr Odescalchi spomínaval, že Turkov iste vábilo zlato banských miest, a len nemohli sa dostať k nim. Nemohli sa dostať Turci k nim, lebo banské mestá mali vraj okolo seba hradby slovenských dedín. Slovenské dediny, brániac seba, bránili i Nemcov v ich bohatých mestách…

Nuž tak, tak je to. Oslabne duchovné svetlo národnej vetve, odtrhnutej od svojho pňa.

VIII. Nad priepasťou

V nemeckom časopise Hesperus, vydávanom v Prahe, roku 1818 barón Alojz Mednyánsky¹³² opísal kultúrne pomery Nitrianskej stolice na začiatku 19. storočia. Bolo to už o sto rokov po vyhnaní Turkov a po udusení posledného odboja proti Viedni a Habsburgovcom: z opisu Medňanského môžeme si teda utvoriť predstavu, ako rozvíjal sa duchovný život i v ostatných krajoch slovenských po tej dlhej dobe rozličnej biedy a úpadku. Pravda, pritom treba nám mať na zreteli, že značná časť Nitrianskej stolice pri svojej polohe bola pomerne chránenejšia od tureckej skazy, úpadok vcelku mohol tu teda byť menší. Treba mať na zreteli, že pri blízkosti nitrianskeho územia ku západu a Viedni pozameškávané najmä v duchovných veciach tu ľahšie sa nahrádzalo. V Nitrianskej ľahšie sa doháňalo všeličo, i pre úrodnosť, požehnanosť pôdy pri väčšom dobrobyte materiálnom. Áno, sídelné mesto stolice bolo i sídlom bohatého biskupstva.

Nuž, ako to bolo podľa Medňanského opisu predovšetkým so školami? Pre katolícku mládež gymnázium mali v Nitre, v rukách piaristov a, rozumie sa, latinské — šesťtriedne, so šiestimi profesormi a siedmym direktorom. Žiakov bývalo na ňom ročne 3 — 400. Za lacnejších čias, asi v polovici 18. storočia, keď pri ústave bol i konvikt pre zemianskych žiakov a vôbec lacnejšie sa študovalo, na nitrianskom gymnáziu bývalo vraj žiakov i raz toľko. Druhé gymnázium bolo v Prievidzi, tiež piaristické a so šiestimi profesormi i jedným direktorom. Tretie gymnázium, ale takzvané malé, mala Skalica, františkánske, so štyrmi profesormi a jedným direktorom, to jest záležalo zo štyroch gramatikálnych tried.

Vedľa týchto gymnázií Nitrianska stolica mala ešte päť normálnych čiže takzvaných hlavných škôl, ktoré pripravovali žiactvo do gymnaziálnych čiže latinských tried. Taká bola v Nitre s jedným direktorom a tromi učiteľmi, v Nových Zámkoch tiež tak, v Prievidzi s jedným direktorom a dvoma učiteľmi (tiež z piaristov), v Skalici a v Novom Meste s direktorom a dvoma učiteľmi. Do týchto škôl prijímali žiakov bez rozdielu, z každého stavu a vyučovanie bolo bezplatné.

Vychovávať katolícke duchovenstvo stál v Nitre seminár, pre päťdesiatich bohoslovcov. Okrem toho piaristi mali svoj noviciát v Prievidzi, kde vyučovalo sa filozofickým náukám, a v Nitre teologickú školu. Františkánsky rád mal noviciát v Nitre a druhý v Novom Meste.

Protestanti vydržiavali si v každej väčšej obci normálnu školu s jedným alebo i s dvoma učiteľmi, podriadenými farárovi. Gymnázium v Nitrianskej stolici nemali: dávali svojich synkov na gymnázium alebo do Modry, alebo na lýceum do Bratislavy, kde potom mohli sa učiť i vyšším náukám. — Svoju školu mala i každá dedina, a v nej zväčša kostolník učil čítať, písať a niečo počtovať; farár staral sa o náboženskú výučbu. Ale do školy chodilo sa len cez zimu; keď nastali hospodárske roboty, rodičia potrebovali svoje deti doma i na poli. Preto z takej školy bolo málo prospechu.

Knižnicu alebo inú podobnú vzdelávateľskú zbierku Medňanský roku 1818 nemohol udať z celej veľkej Nitrianskej stolice. V školách učebné pomôcky boli len veľmi chatrné, alebo vôbec nijaké. Knižnicu, niekoľko tisíc zväzkov, mala kapitula v Nitre, ale zväčša zo starších čias, temer samé teologické diela — z novších literatúr veľmi málo. Piaristi v Nitre a v Prievidzi tiež mali knižné miestnosti, ale vlastne len pre svoju potrebu, staršie diela a zväčša teologického obsahu. Z privátnych ľudí v Nitrianskej stolici, ktorí mali zvláštnejšie bibliotéky, barón Medňánsky spomenul v Hlohovci grófa Erdődyho a v Bučanoch baróna Zayho. Bučianska čiže Zayovská bola vraj povahyhodná pre neobyčajnú úplnosť diel z nových literatúr. Kníhtlačiareň v celej Nitrianskej stolici mali len jednu, v Skalici. V nej vydávali samé slovenské spisy, ale len náboženského obsahu.

Pošta bola len v Holiči, Hlohovci, Nitre, Ripňanoch, Žabokrekoch, Vesteniciach, Bojniciach a akási polovičatá v Novom Meste.

V opise Medňánskeho veľmi cenné sú črty národopisné. On, zberateľ slovenskej prostonárodnej tradície, povestí a piesní, nezameškal zvláštne zmieniť sa o spevavosti slovenského ľudu. Ináč z duchovného slovenského života v Nitrianskej stolici vtedy čo mohol zaznačiť? Ján Hollý ako poet tvoriť ešte len začínal. Za Medňánskeho čias najmä vyššie stavy slovenského zemianstva už boli začali pridávať sa k maďarizmu. I on, Alojz Medňánsky, ktorého Ján Hollý poznal ako svojho suseda a nazval ho „statočným Slovákom“, umrel (1844) už ako člen maďarskej akadémie.

Od polovice 18. storočia, keď v národoch Európy začal sa budiť nový, oživujúci duch, u nás už bolo zle. Horúce srdcia a umné hlavy rodili sa, ale ináč chýbali všetky podmienky rozvoja: nebolo ani osoby, ani takej inštitúcie, že by sa duchovné snahy boli mohli o ňu oprieť. Synovia slovenských materí, narodení prispieť k povzneseniu svojho národa, jedni teda nemohli sa rozviť, druhí dostávali sa na cudzie role, duchovný i materiálny kapitál oni množili iným.

Cudzie role!… Až bolestná vec pomyslieť na to. Už v prvej polovici 18. storočia „veľkou ozdobou Uhorska“ (magnum decus Hungariae) zvali očovského rodáka, syna mäsiara Bela-Funtíka a Márie Česnekovej, prešporského kňaza a profesora Mateja Bela. Iste, pre Hungáriu bol veľkým človekom, zvláštnym zjavom, jej ozdobou — mala sa mu začo vďačiť. Ale svojmu rodu už i velebením Hungárie spôsobil len ujmu.^[311] Z druhej polovice storočia zas vezmime len Samuela Tešedíka,¹³⁴ potomka trenčianskej slovenskej rodiny. Ako sarvašský farár od vdovy dolnozemského boháča Haruckerna¹³⁵ Tešedík 1779. vykonal 45 jutár poľa a na ňom založil praktickú školu hospodársku, ktorá stala sa veľmi užitočnou pre vývin zemedelstva v krajine. Pozdejšie, v 19. storočí, dobré meno mal za Dunajom, v Kestheli, ústav grófa Festetiča, Georgikon. Ale bez Tešedíkovej školy sotva by bolo bývalo i zadunajského ústavu: Festetič, keď vznikla v ňom myšlienka takej veci, išiel nabrať poučenia do Sarvaša k Tešedíkovi. Hneď cisár Jozef II. nezameškal vyznačiť sarvašského slovenského kňaza, a po ňom dostalo sa mu zaslúženého uznania i od Leopolda II. a Franca I. Alebo Adam Fr. Kollár,¹³⁶ v 18. storočí veľký človek pre duchovný život Viedne, bol tiež trenčiansky Slovák, narodený v Terchovej, tam, kde o jedno pokolenie prv — Jánošík. Uhorský historik Palma¹³⁷ bol Lipták z Ružomberka.

Slováci nespali, vstávali zavčasu — len pomery mali nepriaznivé. Na zvláštnosť prostonárodnej poézie — tak nás učili, i my tak učíme — upozornil svet nemecký Herder („Stimmen der Völker in Liedern“)¹³⁸ a ním poučení ľudia začali i u Slovanov zapisovať, zbierať plody tejto poézie. Ale u nás malohontský kňaz Matej Holko (narodený 1719.) zbieral už piesne slovenské, keď Herdera (nar. 1744) ešte ani na svete nebolo. V Spievankách Jánom Kollárom vydaných máme toho pekné dôkazy. Alebo: včelárstvo, ako ho dnes známe, s úľmi, ktoré sa skladajú a rozoberajú, je vynálezom Dzierzonovým; ale Dzierzon sa ešte nenarodil, keď náš Jur Fándly (1750 — 1811)¹³⁹ v svojej knižke Slovenskí včelár, vydanej v Trnave 1802,^[312] už učil opatrovať včely „v magacínskích truhlíkoch, a né v klátoch, stojákoch, ani v košoch.“

U národov po Európe bystrejší duchovia len čo začali obracať zraky k minulosti, aby z pamätihodného konania svojich predkov potomstvo nabralo v svojich náhodných snahách povzbudenia, Jur Papánek roku 1780 už vydal knihu De regno regibusque Slavorum, v ktorej usiloval sa predkladať slovenské deje z čias Veľkej Moravy. Fabulovanie takzvaného Bezmenného notára (Anonymus Belae regis notarius), ktoré nám Slovákom škodilo ešte i v 19. storočí, náš Jur Sklenár (prešporský profesor) znamenite podvracal už v svojej knižke roku 1784.^[313] Odôvodnene tvrdil proti Anonymovi, že medzi Karpatmi a Dunajom (Považie) Arpád nepodmaňoval, Chorvátska Maďari sa nedotkli, Salan je osoba vymyslená, vôbec Bezmenný notár nemôže byť považovaný za historický prameň.^[314]

Prvú históriu uhorských literatúr spísal jelšavský farár Pavel Valaský.^[315] Zakladateľ slovanskej filológie Josef Dobrovský, v svojich prácach nemal druhého takého pomocníka, akým mu bol náš Jur Ribay. Ribayovým vrstovníkom bol Štefan Leška, a bez tohto knižky Elenchus vocabulorum europaeorum cumprimis Slavicorum Magyarici usus, spísanej na úsvite slavistiky,^[316] sotva bolo by bývalo možné potom v druhej polovici 19. storočia dôležité dielo Miklosichovo Die slavischen Elemente im Magyarischen. Oskár Asbóth, profesor slovanských rečí na peštianskej univerzite, ktorý v tejto veci vyše tridsať rokov tiež hodne objasňujúceho podával, upozornil nielen na tento pomer Miklosichovej práce k práci Leškovej,^[317] ale statočne vyznal, ako sa pomýlili maďarskí lingvisti, keď sa nazdali, že po práci Miklosichovej práca Leškova stala sa nepotrebnou.^[318] Keď sa chystal Dobrovského nemecko-český slovník (Deutsch-böhmisches Wörterbuch, 1802), Leška žil v Prahe a z materiálu Dobrovským nazbieraného on zostavoval slovník, kým nevrátil sa do Uhorska. — Farára na slovenskej Cinkote Šalamúna Petiana, narodeného 1799. v Abelovej v Novohrade a zberateľa slovenských piesní a povestí, maďarská veda oslavuje ako zakladateľa uhorskej ornitológie.

Nášmu človeku ozaj až bolestné je otvoriť knihopisné dielo, aké je Szinnyeiho Magyar irók élete és munkái. Iste, Ballagi dobre povedal, že Slovákovi je ťažko naučiť sa po maďarsky; veď i statočný Ludvik Mocsáry už v poslednej štvrti 19. storočia, keď slovenskí zemania už asi v druhom pokolení vydávali sa za Maďarov, napísal o nich, že hovoria cele zvláštnou maďarčinou.^[319] Vieme veru všetci starší z maďarských škôl, akým mordoviskom bola maďarská reč pre slovenskú mládež. Ale krajinské pomery od druhej polovice 18. storočia utvárali sa pri viedenskej politike tak, že tu všetko hnalo vodu na mlyn Maďarov. Ako zhora všetky rieky vtekali do bazénu dunajsko-tisského, tak i Slováci, akoby vodou svojich riek nesení, odchodili zhora nadol a tam strácali sa v cudzom živle.^[320] Z tohto, najmä z tohto je ten trápny dojem, aký dostaneme, nazrúc do takého maďarského bibliografického diela. Na niektorých stranách rodinné mená spisovateľov z dobrej polovice slovenské!

I prvý prekladateľ z Nového zákona do maďarskej reči Benedik Komjáthi,¹⁴³ bol Slovák. Na univerzite vo Viedni 1529. dal sa zapísať ako Benedictus Comyathinus, meno teda vzal si od rodiska nitrianskych Komjatíc. O rok, po jeho návrate z Viedne, Turci vyplienili a vypálili dolnonitrianske kraje, a on utiekol na východ Uhorska, do Hustu. Pravdepodobne len tam naučil sa po maďarsky a ako vychovávateľ u pani Perényičky preložil epištoly sv. Pavla. Vytlačili ich v Krakove (1533): Epistolae Pavli lingva hungarica donatae. Az Zenth Paal leuelei magyar nyeluen. Je to najstarší spis maďarský.¹⁴⁴

A tak to išlo potom, najmä od druhej polovice 18. storočia, až po Petőfiho a Kossutha, od týchto zas až do roku 1918. Slováci, jedni osudom svojich predkov, iní osudom svojím vlastným zanesení nadol, dostali sa tam do služby národnej veci maďarskej. Kossuthov otec ako advokát išiel z Turca, z Košút do Monoku dolnozemplínskeho. Dievčina Mária Hrúzová tiež z Turca, z Liešneho, odišla za svojím strýkom učiteľom do Aszódu, tam spoznala sa s mäsiarskym tovarišom Štefanom Petrovičom, novohradským Slovákom,^[321] a synom z ich manželstva je Alexander Petőfi, od rokov 1840. chlúba maďarskej literatúry a zvláštny buditeľ maďarského ducha.^[322] Z Madáchovej Tragédie človeka, na ktorej si maďarská literatúra tiež veľmi zakladá, poznať i to, že jej pôvodca čítal Pamětnú celému světu tragoediu o pádu prvních rodičů (1791), prácu sučianskeho Augusta Doležala.

Pri protislovenskej viedenskej politike, ktorá Maďarom pomáhavala i vtedy, keď ani nechcela, už v prvej štvrti 19. storočia bolo to v Uhorsku tak, že učený Slovák mohol dostať chlieb len ako kňaz, alebo učiteľ. I taký Pavol J. Šafárik, keď vrátil sa z nemeckej univerzity, bol prinútený utiahnuť sa v Novom Sade u Srbov, ktorí v svojej cirkvi (pravoslávnej) mali i ochranu národnej veci. Tam Šafárik, okrem povinností svojej profesorskej služby, žil len knihám a starým písmam. Udalosti v slovenskom národe i v širokom Slovanstve dotýkali sa jeho citu i mysle, ako málokoho iného, ale vyhýbal politike a ostával kabinetným učencom. Jednako nemal pokoj pred Metternichovými orgánmi: najprv prinútili ho zložiť direktorstvo gymnázia, a potom vôbec nemohol sa obstáť ani v Novom Sade. Pritom trápilo ho, ako poddávajú sa pomerom i Srbi a namáhajú sa vedieť po maďarsky. Jána Kollára, ktorému ako slovenskému farárovi v Pešti bolo už na zutekanie, Šafárik ešte roku 1832 prehováral, aby len vydržal, a on sám o rok, 1833., už bol v Prahe. Nie polepšiť si postavenie — bol tam na chlebe milosti, poskytnutom mu takými ľuďmi, ktorí k prospechu národnej veci chceli mať Šafárika v Prahe. Kollár ako-tak ešte udržal sa v Pešti. Ale čo to bolo s ním, predstavíme si z toho, že nemohol ani oženiť sa. Mal známosť so svojou Mínou čiže Friderikou od 1818., ale vziať si ju a priviesť na peštiansku faru, hoci slovenskú, odvážil sa až 1836., už 43-ročný.¹⁴⁵

Bernolákisti, čiže katolícki Slováci, ktorí na konci 18. storočia, pod vplyvom všeobecného prebúdzania sa národov, začali po slovensky písať, ustrojili na širokom základe Učené slovenské tovarišstvo a v krátkom čase produkovali už i veľký slovník slovenskej reči,^[323] vymierali a nových síl v nedobrých pomeroch na ich miesta nepribúdalo. Nič nepomáhalo, že z ich školy vyšiel veľký slovenský básnik Ján Hollý, ktorý popri svojich prekrásnych slovenských idylách (selankách) tvoril eposy Svatopluk, Cyrilo-Metodiada, Sláv, akým v celom Slovanstve nebolo nič podobné.^[324] Oni, bernolákisti, v Budíne spolu s Jánom Kollárom 1834. založili Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ale potvrdenia spolku sa nedostalo.

Na šťastie, roku 1803 evanjelickí Slováci na lýceu v Prešporku zo svojich prostriedkov boli postavili stolicu slovenskej reči. Z toho po rokoch vyšli dobré veci. V krúžku študujúcej mládeže od 1836. začal vynikať Ľudovít Štúr. On dostal sa i na slovenskú katedru, ako námestník starého už profesora Palkoviča. K vatre slovenskej do Bratislavy prichodila i mládež srbská a chorvátska. Spolky, na spôsob bratislavského, tvorili sa i na iných školách Horného Uhorska: študujúca Slovač obojeho vyznania zaviedla medzi sebou najmä listovné povzbudzujúce styky. Vzájomne sa oduševňovali k príprave pre život. Keď Ľudovíta Štúra už 31. decembra 1843 odstránili z katedry na lýceu, študenti chodili k nemu večer (aby to nebolo viditeľné) do bytu, a tam sa učili a pripravovali k úlohám, aké očakávali ich v živote.

Spolok milovníkov reči a literatúry slovenskej, ustrojený katolíkmi, pre nepotvrdenie zanikol. Vtedy evanjelici založili nový, nazvaný Tatrínom. Pravda, potvrdenia nedostalo sa ani tomu. A nedobrá vec bola, že slovenskí katolíci vo väčšine pridŕžali sa ešte spisovnej reči Bernolákom na základe západnej slovenčiny postavenej, a evanjelici už písali strednou slovenčinou, uvedenou bratislavským pohybom. Ale tu na heslo vydané z Tatrína 1847., jedni i druhí zišli sa v Čachticiach na katolíckej fare, a krásnym, nezapomenuteľným aktom zjednotili sa na strednej slovenčine, ako spoločnej spisovnej reči slovenskej.

A neutiahli sa slovenskí národovci ani v búrkach rokov 1848 — 49. Štúr, Hurban a Hodža učili svoj ľud byť hotovým v službe vysokých cieľov i mrieť. Viedeň, pravda, i po roku 1849 ostala si dôslednou. V maďarskej revolúcii obránila ju ruská pomoc, ruská armáda, ale ona vo vnútornej politike Austrie i Uhorska ostala takou protislovanskou, akou bola. Po vojne v Taliansku (1859)¹⁴⁶ Slovákom konečne podarilo sa postaviť si Maticu slovenskú a začali si z vlastných prostriedkov zakladať školy, gymnáziá. No strhla sa ešte jedna vojna (1866),¹⁴⁷ a v nej zlomená Viedeň, čiže Habsburgovci pokonali sa s Maďarmi tak, že ostatné národy Uhorska úplne vydali im do moci. A Maďari potom nazlomkrky pustili sa maďarčiť krajinu. Štátny stroj, postavený celkom do služby maďarizmu, pracoval tak surovo, že pod slovenskou zástavou mohli zostávať len ľudia, hotoví boriť sa neprestajne a na všetky strany. Maticu slovenskú i so slovenskými gymnáziami, založenými v 1860. rokoch, zrušili už 1874. a 1875. Školskú výučbu postupne viedli tak, že napokon vyučovacou rečou mala byť i v najskrytejšej slovenskej dedine maďarská. Rozumie sa, v materiálnych veciach lámalo, ničilo sa všetko tak, ako v duchovných. Úradne i po novinách hlásalo sa, že v slovenských gymnáziách a v Matici duch bol protimaďarský a pre vlasť nebezpečný; ale keď v Turčianskom Sv. Martine, kde zrušili Maticu a gymnázium, spolok slovenských žien chcel založiť školu, v ktorej dievčatá boli by sa učili variť a šiť — dovolenie tiež nedostal. Keď tiež tu, v Martine, slovenskí národovci postavili na rieke Turci veľkú dielňu dorábať celulózu, otvoriť dielňu vrchnosť nedovolila, lebo vraj tekutinou zo strojov do rieky vypúšťanou trávili by sa ryby. Dielňu prevzala iná spoločnosť, vyhľadaná samou vrchnosťou až kdesi v Sedmohradsku, a vtedy dielňa mohla byť otvorená hneď v prvý deň, mohla veselo robiť — rybám v Turci nebolo nič.^[325]

Ľudí v službe slovenskej národnej veci takto nemohlo pribúdať; naopak, bolo ich čo rok menej. Miešanina, aká i podľa výkladu Ladislava Réthyho, tvorila sa pod menom Maďarov, časom stopila sa v pevný celok. Zvláštnejšej známky taký národ sotva mal. Bol azda trochu neskromný, nepoviem, že vypínavý, ale príliš hlasný. Túto vlastnosť všetky jeho pôvodné elementy doniesli si z východu. Pritom bol dosť priateľský, ako sused nie najhorší. Ale od druhej polovice 18. storočia európske národy nachodili sa pod účinkom nového ducha. Čo od roku 1790 pripojovalo sa v dunajsko-tisskom bazéne k tej miešanine, zvanej maďarským národom, to už pod účinkom tohto nového ducha stávalo sa tu netolerantným, výbojným. To jest to už boli — renegáti. Renegáta ako by pálil hriech, že odtrhol sa od svojho rodu, on taký rozpálený stane sa nepriateľom tých, ktorých opustil. (Vôbec, proti komu zhrešíme, na toho ešte i zanevrieme.) S Maďarmi, akí boli do polovice 18. storočia, s tou miešaninou, nemajúcou ani plemenného rázu, dalo sa žiť v štátnej spoločnosti; s Maďarmi, od roku 1790 množstvom renegátov rozpaľovanými, život spoločný — národa s národom — nebol možný. A najhoršie, že Slováci temer prestali chodiť do školy. Slovenskí rodičia, i takí, čo sami ešte nemali prebudený národný cit, vybadali, že maďarská škola pre ich synov je nedobrá, nepriaznivá — prestali ich dávať do nej. Na stredných školách Horného Uhorska do 1918 už nejakých 30 — 35 rokov bývalo v triede len po 6 — 7 žiakov, a títo napospol boli z rodín úradníckych a židovských.

Strašný stav! V 17. storočí, ešte i v prvej polovici 18., niektoré druhy priemyslu boli na Slovensku také rozvité, že konkurovali so zahraničným tovarom; doma, v samej krajine, napr. púchovským a radvanským súknom odievala sa najprednejšia, najzámožnejšia trieda. (Úpadok nastal, keď ustanoveniami Márie Terézie mal byť chránený priemysel dedičných rakúskych zemí.) V tkáčstve ešte v prvej polovici 19. storočia i po slovenských dedinách boli takí majstri, že nejednu z ich prác hodno by bolo uložiť v múzeu.^[326] Prácu slovenských tesárov predstavovali drevené domy po dedinách, ich štíty, brány do dvorov vedúce. (O takzvaných artikulárnych chrámoch drevených už bola reč o niečo vyššie.)^[327] „Pozri na črpák nášho valacha, zasnívaš o Fidiásoch!“ povedal Sládkovič, a nech sa páči pozrieť zbierku týchto črpákov v martinskom Múzeu, či neprisvedčíme básnikovi! (Videl som už cudzích ľudí s podivením zastať pred touto zbierkou.) A toto ľudové rezbárstvo neobmedzuje sa len na valašské črpáky; máme ho na náhrobníkoch, na prasliciach, paliciach, na gazdovskom riade rozličného druhu, vôbec na najrozmanitejších z dreva hotovených predmetoch. Dreveným riadom, i nevyrezávaným, Slováci od nepamäti zaopatrovali bezmála celé Uhorsko; Slovákov, predávajúcich drevený riad ako svoju výrobu, bolo vídať na rínkoch miest i ďaleko za dolnou Tisou.^[328]

Alebo, keď v druhej polovici 17. storočia jezuiti v Kláštore pod Znievom naučili obyvateľov takzvaného Dŕžavia turčianskeho poznávať liečivé byliny, z toho vyvinulo sa olejkárstvo, pri ktorom Turčania roznášali lieky okrem rakúskej monarchie do Nemecka, Holandska, Francúzska, Švédska, Poľska, Ruska. O olejkárskej liečbe nájdeme v knižkách i satirické poznámky, i v samom Turci zachovali sa o nich i posmešné anekdoty; ale povesť, akú vcelku vydobyli si vo svete, predstavuje ich ako veľmi životaschopných ľudí. Ešte za mojej pamäti žil v turčianskej Sklabini olejkár Kučera, za ktorým až z Holandska prišiel človek, poslaný, aby ho doviedol liečiť ťažko chorého. (Môžeme si predstaviť, aké meno on mal u niektorých ľudí v tom ďalekom svete, keď mohlo sa stať, že v ťažkej chorobe hľadať lekára išli nie do Haagu, alebo Paríža, Londýna, Berlína, Viedne, ale do slovenských hôr pod Sklabinský zámok!) Časom z olejkárstva vyvinulo sa šefraníctvo: mesto olejov snaživí Turčania roznášali rozličné obchodné články. Chodili najviac do Ruska, Rumunska a z podomového kupectva časom šefraníctvo rozvilo sa tak, že turčianski Slováci mali pozakladané pekné obchody v mestách od Varšavy až v Odese, Moskve, ba i v Čite a Vladivostoku, v Románii i v samej Bukurešti, v Brajle, Galaci a prešli i do Sofie (v Bulharsku). V Turci z toho pribúdalo nielen imania, ale šírila sa i kultúra.^[329] A pozoruhodné bolo i pláteníctvo, ktoré rozvilo sa v hornej Orave. Oravskí pláteníci rozvážali plátno nielen po Uhorsku, ale chodili s ním do Chorvátska, Dalmácie, Sedmohradska, Rumunska, v južnom Rusku až na Krym. Čipkári zas boli hlavne zo Zvolenskej stolice, drotári z hornej Trenčianskej, ale i zo Spiša. V Rusku drotári tiež i osádzali sa v mestách a svojou životaschopnosťou tvorili si dielne a z nich i povahyhodné závody, vyrábajúce plechový riad. Sklenári, kožkári (napr. z Ratkovej) i pytlikári (z Myjavy i Sobotišťa) nechodili za hranice, ostávali v krajine, ale voštinári (gemerskí, novohradskí) smelo išli do sveta a znamenite pomáhali včelárom vyrábaním a rozpredávaním ich vosku.^[330] Ján Čaplovič, opisujúc v prvej tretine 19. storočia v Uhorsku priemyselný a obchodný život, obzvlášť upozorňoval na mnohostranné spôsobnosti Slovákov. Oni obrábajú pole, chovajú dobytok, robia remeslá, vedú obchod, sú baníkmi, vozia na suchu i na vode (pltníci), ľahko sa učia — môžu, vraj, byť nazvaní Angličanmi Uhorska.^[331]

Pritom v živote tohto ľudu hodne pôvodného, samobytného. Tvár svoju Slovák neľahko mení. Ako pripomenuté, v prvej polovici 17. storočia, keď prímas-arcibiskup Peter Pázmány v Trnave také veľké veci konal v záujme maďarského ducha a jazyka, Chorváti nielen pravopis, ale i jazyk svojich cirkevných kníh značne prispôsobili maďarskému, a na Slovákov, bližších Trnave, než boli Chorváti, Pázmányova doba nemala nijaký účinok. Maďarskí kultúrni a literárni historici zas žalujú sa, že na konci 18. storočia ich ľudia cele podliehali nemeckému duchu — písali maďarskými slovami nemecké veci. U nás nič takého. V putách latiny tvorilo sa málo, ale nepoznať na ňom nijaké nemecké účinky. Slovák nenapodobňuje. Nebohý profesor Vladimír I. Lamanskij¹⁵¹ prvý raz na Slovensku bol roku 1863, a mal možnosť poprizerať sa slovenskému ľudu — veď bol hosťom i Sama Chalupku na Hornej Lehote. Lamanskij vídal i poznával ľudí po svete i u rozličných národov slovanských hodne. K nám vrátil sa ešte roku 1893. Železnicou od Bohumína prvá slovenská stanica bola mu Čadca, a tu medzi koľajmi, kde práve preháňali hore-dolu rušeň i vozne, vidí pokojne ležať Slováka, robotníka. Hlavu mal opretú na pravej ruke, a lomoz sprava-zľava, zhora-zdola bol mu ľahostajný. „On podľa všetkého,“ — rozprával nám potom milý Lamanskij v Martine — „robotu svoju vtedy mal vykonanú, nuž nepotrebuje sa obzerať na nikoho, na nič.“ A, chváliac nám povahu slovenského ľudu, doložil, že on videl tomu Kysučanovi na tvári, ako by vyskočil, ako by zvýskol pri veci, ktorá dotkla by sa jeho citu. Pozdejšie, roku 1905, keď po vakáciách chystal sa z Petrohradu na letovisko, Lamanskij písal do Martina, že berie si ta i zošity Slovenských pohľadov, v ktorých sú práce Kukučínove, a robil nám výčitky, že neponáhľame sa vydávať ho knižne. Ľúbili sa mu totiž i spisovateľ i slovenské typy jeho povestí.

Mne, spomínajúcemu takto Lamanského Kysučana z čadčianskej stanice, prišiel na um tiež typický Slovák. Išli sme roku 1884 z Martina štyria peši do Banskej Bystrice. Už blízko hôr, pod dedinkou Čremošným, Svetozár Hurban a ja, čímsi pripútaní, boli sme akosi zaostali za dvoma kamarátmi. Vtom pri chodníku našli sme už nie mladého človeka pásť dva voly. Zastali sme pri ňom, mysliac si, na niekoľko slov. Ale tu hneď prvé jeho slová veľmi pozoruhodné. I to, čo povedal, i to, ako to vyjadril. Ostali sme pri ňom, pozerajúc pri jeho reči jeden na druhého hodnú chvíľu; a keď sme sa odobrali, vystískajúc mu ruky, urobili sme len nejakých dvadsať krokov, a vrátili sme sa k nemu. Potom tak vrátili sme sa ešte dva razy, a boli by sme ho iste ešte dlhšie počúvali, keby sme na kamarátov boli mohli zavolať, aby nás čakali. Zo svojho úzkeho rodného kraja ten človek v živote svojom pravdepodobne nebol nikde, a životná skúsenosť jeho i mienka o svete taká, že žiadalo by sa nám učiť sa od neho. Pamätám, dlho potom ľudí, ktorí chodili v školách i po svete, ak sa mi nepozdalo niečo pri nich, im na ujmu porovnával som s naším Čremošňanom.

Po Lamanského Kysučanovi a našom Čremošňanovi prišlo mi na um, z remeselníckeho stavu akých ľudí poznal som ja ešte pred päťdesiatimi rokmi v mestách gemerských. Učili sa len v dedinskej škole, potom pri remesle a na „vandrovke“, a akí príkladní majstri v svojom remesle! Pre spoločnosť, obec i cirkev akí užitoční, od každého akí vážení! Z prvého videnia človeku imponovala ich osobnosť. Oslávený náš Jozef M. Hurban do svojej smrti spomínaval, akú radosť pocítil, keď v Turčianskom Sv. Martine pri slovenskom národnom zhromaždení roku 1861, potom 1863 pri slávnostnom otváraní Matice slovenskej videl, počul a bližšie poznal martinských mešťanov-remeselníkov, Andreja Švehlu, Šimkovcov, Ďarmeka, Kunaja. No a ktorí sme toho času a o niečo ešte i pozdejšie poznali mešťanov liptovsko-sv.-mikulášskych, medzi nimi i zakladateľov tých veľkých, povestných priemyselných závodov — akí ľudia, aké osobnosti! Alebo hodno bolo veru poobzerať sa na západe Slovenska napr. na Brezovej. O Brezovanoch ich susedia hovorievali, že vtedy bude súdny deň, keď všetci Brezovania budú doma. To jest, bývali vždy rozbehaní po svete za obchodom, remeslom a najrozličnejším zárobkom. Takí snaživí, usilovní, neúnavní! — Z prvej polovice 1880. rokov pamätám, že v železiarskych závodoch v Podbrezovej a v Banskej Štiavnici u Kachelmannov¹⁵² technickými direktormi boli Slováci, ktorí začali tam svoju službu ako prostí robotníci.

Ale po prostých ľuďoch, slovenských dedinčanoch, a po znamenitých mešťanoch, majstroch hodno spomenúť ešte i Madvu. V rokoch 1822 — 1850 v Rudne pri Prievidzi Fraňo Madva (1786 — 1852) bol farárom, a svojou liečbou stal sa takým povestným, že chorí chodili k nemu i zďaleka ani na nejakú slávnu kliniku. Keď stalo sa, že prišli i dvaja šibali, ktorí predstieraním choroby, ktorú nemali, boli by ho chceli urobiť smiešnym, Madva do prievidzkej lekárne dal im recept na — halušky. Povesť Madvova vzbudila pozornosť i profesora peštianskej univerzity Ludvika Arányiho (z medicínskej fakulty). V lete prišiel do Rudna na dlhší čas, a zhováral sa s chorými, dychtivo čítaval ich recepty. Mával dlhšie rozhovory i so samým Madvom, usilujúc sa nájsť niečo, čo by ho urobilo smiešnym. Ale výsledok toho všetkého bola roku 1846 Arányiho knižka Rudnó és lelkésze, v ktorej pán profesor klaňal sa zvláštnemu Madvovmu talentu.

Štátny stroj bol Slovákom dôsledne nepriaznivý, nepriateľský od začiatku 19. storočia. Všeličo vieme v tej veci i o arcikniežati Jozefovi, ktorý sídlil v Budíne ako predstaviteľ dynastie. Poľský slavianofil Andrej Kucharski¹⁵³ chodil po Slovensku v rokoch 1828 — 29 a zhrozený naznačil, čo počul na slovenskom východe pri stole u rodiny vysoko postavenej. Pri obede hodne hovorilo sa i slovenskou rečou, a jednako Kucharski počul tam o slovenčine i vetu: „Die Sprache soll ausgerottet werden!“^154[332] Teda už roku 1828 ujímali sa takéto heslá. Potom od roku 1867, keď Maďari dostali od Viedne a Habsburgov celkom slobodnú ruku, zásadu „Vyhubiť!“ (ausrotten) s veľkou dôslednosťou a bezohľadnosťou praktikoval štátny stroj. Rozumie sa, v takom stave, v takom položení slovenské snahy nemohli nevychodiť na zmar. Pri každej slovenskej veci čo rok bolo menej ľudí. Čo napr. na dedine vykonal horlivý kňaz, slovenský národovec, to zmaril jeho nástupca-maďarón. A v živote vôbec, komu sa zle vedie, toho ľudia sú hotoví odsúdiť. Keď tak u nás nebolo vidieť výsledky slovenského národného konania, zo strany ľudí, ktorí stáli obďaleč, bolo počuť i slová, že slovenskí národovci robili a robia len verše. Ale na podvrátenie takéhoto súdu aké príklady sú u nás! Príklady toho, čo sa konalo na dedinách. Život slovenského národovca Štefana Homolu,¹⁵⁵ farára na Rybníku v Gemeri, dobre opísaný prekladali by do rôznych rečí — bol by taký príkladný! Aby sa mohla rozvíjať duchovne a národne, Homola usiloval sa postaviť svoju obec na pevné nohy materiálne, hospodársky. A darilo sa mu: dlhoročnou neúnavnou prácou usporiadal majetky cirkevné, obecné i súkromné. Rybník stal sa vzornou obcou. V tom samom Gemeri, na Rejdovej, farár Ján Konček¹⁵⁶ v takých časoch, keď dediny v celom okolí veľmi upádali, svoju Rejdovú zachoval hospodársky v príkladnom stave. Pravda, nelenilo sa mu a staral sa o ľudí tak, že s nejedným, keď mu bolo treba kúpiť napr. voly alebo kone, on sám išiel i na trh. Dediny po okolí zadĺžili sa v peňažných ústavoch, vtedy nových: Rejdová tomu vyhla, lebo farár vedel o pomeroch a potrebách každého svojho cirkevníka, a nedopustil, aby si nerozmyslene požičiaval peniaze. V hornej Trenčianskej zas v Nesluši, farár Pavel Valiašek¹⁵⁷ tak žil so svojou dedinou, že tá poodkupovala v svojom chotári všetky role a lesy, ktoré tam prináležali panstvu. Rozumie sa, nie z nenadálej myšlienky a od rána do večera, ale hútaním, ustávaním, konaním za roky a roky, od mladosti do staroby. Zhora Žiliny, v Bytčici, farár Romuald Zaymus¹⁵⁸ svojou prácou bol požehnaním pre celé okolie. Z Hontu, z Cerova, účinkovanie farára Samuela Rafanidesa¹⁵⁹ a učiteľa Zocha¹⁶⁰ bolo by tiež hodno spísať iným na poučenie a povzbudenie. Alebo až hriech by bol dať zapadnúť v zapomenutie meno Ivana Ľuba.¹⁶¹ Bol žiakom slovenského gymnázia v Revúcej, potom učil sa na hospodárskom ústave a prax nadobúdal si na majetku Jána Čipku v Brezne. V prvej polovici 1870. rokov horlivo písaval o poľnohospodárskych veciach v Národných novinách a v Lichardovom Obzore. O samých praktických otázkach písaval tak idealisticky, že u nás mnohým zdalo sa, ako by Ivan Ľub málo počítal so skutočným životom. Ale tu stala sa známou bieda Kraskova. Obyvatelia tejto gemerskej obce boli totiž kúpili v svojom chotári od panstva väčší majetok. Prvá nedobrá vec pri tom bola, že peňazí na zaplatenie kúpnej ceny nemali, druhá tá, že nevedeli si rady, ako spravovať nepodelený majetok. Z toho o krátky čas hrozilo im, že stratia i to, čo do tejto kúpy dali svoje. O nedobrom položení dediny dozvedel sa i Ivan Ľub, a — čo neurobil? Ponúkol sa Kraskovanom, že on príde k nim spravovať ich spoločný majetok a nebude potrebovať od nich nijakú plácu, nijakú odmenu, len v plodinách toľko, že bude mu na živnosť. (Bol neženatý a mal dedičný kapitálik.) Kraskovania pristali, Ivan Ľub začal gazdovať, orať a siať podľa náuky, akú to bol odporúčal v svojich článkoch v Národných novinách a Obzore. Prešlo len niekoľko rokov, a už ukázalo sa, že Kraskovania budú zachránení. I zachránil ich: kúpna cena sa zaplatila, a pilne obrábané role potom donášali gazdom úžitok…^[333] Alebo — by som uviedol ešte aspoň dve-tri mená — v službe národnej slovenskej veci práca Andreja Kmeťa! Keď roku 1875 s konfiškovanou Maticou slovenskou prepadli nám i jej zbierky muzeálne, o pätnásť rokov v Martine potrebovali sme vystaviť len dom (Národný dom), a Kmeť zo svojej dediny priniesol do neho takrečeno hotové múzeum, najmä veľmi vzácne zbierky archeologické, prírodovedecké a národopisné. Stvoril to na chudobnej prenčovskej fare. Od Kmeťa o jedno pokolenie starší Juraj Holček¹⁶² ako kňaz našiel si spôsob navštevovať semináre a v nich povzbudzovať slovenských poslucháčov, že ako budúci slovenskí kňazi sú povinní pripravovať sa k slovenskému národnému účinkovaniu. Kade chodil po dedinách, vyhľadával školy a povzbudzoval ich učiteľov. Keď našiel šuhaja, prezradzujúceho umelecké vlohy, postaral sa o neho, aby sa mohol učiť. Slovenskí národovci neboli veru ľahostajní. Benjamín Červenák,¹⁶³ horlivý člen tej pamätnej družiny Štúrovej v Bratislave, ako mladý teológ doma vo Zvolenskej stolici i v Novohradskej chodil po farách i školách, či kňazi a učitelia konajú svoje povinnosti ako Slováci, a kde uznal za potrebné, nezdržal sa i pokarhať slovom rozpáleným, plamenným. Nezapomenuteľný Fr. V. Sasinek,¹⁶⁴ prvotne kňaz-kapucín, v celom svojom živote len za nejakých osem rokov bol tak postavený, že mal i plat, totiž ako profesor bohoslovia v Banskej Bystrici, potom ako tajomník Matice slovenskej v Turčianskom Sv. Martine;^[334] a ako 70-ročnému slovenská verejnosť klaňala sa mu, že na národné slovenské ciele v svojom živote obetoval vyše 40 000 zlatých. O Sasinkovi hovorievalo sa, že v jeho rukách grajciar obráti sa na zlatku. Ale hoci by i tak bolo bývalo, ako on potreboval ozaj odtrhávať si od úst, aby mohol tie zlatky odkladať. A aký bol jeho slovenský cit, keď on v celom svojom živote tak mohol pamätať na národné potreby! Alebo práca Andreja Halašu. O ňom môže sa povedať, že ako vyšiel zo škôl, v živote svojom nemal dňa, v ktorom pre verejné veci nebol by aspoň toľko robil, koľko v svojom povolaní, hoci v tomto on tiež, už i vzhľadom na svoju rodinu, bol neúnavný. Tak žiť možno len pri zvláštnej posvätenosti.

Ako poznať z príkladov, u nás bolo i posvätenosti, a dostať sa napred jednako nedalo sa — krajinské politické pomery boli pre Slovákov také divé, surové.

Keby bola bývala možnosť žiť tu tak, ako žijú kultúrne národy, už v 19. storočí všeličo bolo by sa povynášalo na svetlo z minulosti i samej slovenskej zeme. Také veci, že ona, tá naša zem, slovenskému citu bola by sa stala ešte drahšou a slovenským mysliam bolo by tým pribudlo živosti, energie. V našich krajoch totiž toľko starodávnych vecí, že vyhľadávať ich a zahľadieť sa na ne skúmavým okom bolo by hodno. Na začiatku nášho storočia v monografii Gemersko-malohontskej stolice archeológ barón Eugen Nyáry chválil sa, že on so sobotským profesorom Fábrym roku 1882 kopal na Vyšnej Pokoradzi a našli urny i bronzové predmety; ale o tejto pamätnosti pokoradskej Samuel Tomášik písal v Letopise Matice slovenskej už 1872.; roku 1865 traja gymnazisti II. triedy z Rimavskej Soboty išli sme — podľa počutia, čo tam nájdeme — botanizovať do hájika na Pokoradz, i našli sme, nie hlboko pod vrchnou vrstvou zeme, zaujímavé urnové črepy. Neďaleko od Pokoradze, nad Skalníkom je Maginhrad (už meno starobylosť), hore ponad Rimavu po tisovskú Hradovú viac predkresťanských hradísk, a všade ponachodili sa urny i bronzové predmety. Tomášik^[335] (a pred ním už Gustáv Reuss) v Gemeri upozorňoval na viac veľmi pozoruhodných takýchto predkresťanských pamiatok najmä od Jelšavy po Šivetice. V Turci, kde nad Pravnom máme i Vyšehrad, Jonáš Záborský v matičnom Letopise i Sokole spomínal hradišťa a pri nich háje. Od Turca nahor, nadol v širokom pásme ide to až po Devín, vôbec na celom území za starodávna Slovákmi obývanom, kde hustejšie, kde redšie.^[336]

Starožitností nájde sa viacej i v našej reči, v jej dialektoch — len to treba náležite preštudovať. Treba ešte zapisovať i rozličné obyčaje. Ruský slavista Sreznievskij, od Lamanského starší, roku 1842 po dlhšej študijnej ceste na Slovensku napísal, že keby tu ostal i na dva, na tri roky, ešte nevyčerpal by bohatstvá prameňov, ktoré v živote slovenských dedín otvárajú sa slovanskému etnografovi, jazykospytcovi, historikovi. Skoro po Sreznievskom, upozornení na slovenské pramene najmä bystrou Boženou Nemcovou, osviežiť si ducha začali chodiť na Slovensko českí maliari (Mánes, Bohuslav Čermák — až po Věšína). V polovici storočia akosi najmenej prichodili jazykospytci, a domácich v zlých okolnostiach sme nemali. Tak i sama reč, slovenčina, ostala nepreštudovaná, a slovanskému jazykospytu iste na ujmu už i preto, že zemepisne ona je v strede slovanských jazykov.^[337] Slovenských piesní (melódií) v poslednom čase sami dvaja ľudia nazbierali bezmála deväť tisíc.¹⁶⁶

Okrem piesní vcelku z toho, čo Sreznievskij toľko nachodil, podnes pozapisovalo sa pomerne málo. Skoro po jeho návšteve pekne začalo sa zbieranie prostonárodných povestí; ale od Gemera a ešte dvoch-troch užších krajov vlastne neprišlo sa ďalej. Ľudí k týmto úlohám bolo čo rok menej. Ešte v prvej polovici 19. storočia vyššie katolícke duchovenstvo v Uhorsku bolo napospol zo Slovákov. Slováci sa dostávali až ku Chorvátom. Do roku 1837 biskupom v Záhrebe bol nitriansky Slovák Alexander Alagovič;¹⁶⁷ po ňom prišiel trnavský rodák Jur Haulík¹⁶⁸ a stal sa i chorvátskym arcibiskupom. Do 1851. záhrebskej kapitule prináležal i Štefan Moyses, a v šesťdesiatych rokoch na zhromaždenia Matice slovenskej z Chorvátska chodil rkat. kňaz Ivan Tombor,¹⁶⁹ žilinský rodák. Áno, bývalo našich učených ľudí mimo Slovenska, až za hranicami, i nie duchovného stavu. Šafárik utiahol sa v Prahe prenasledovaný viedenskou metternichovskou politikou; ale Praha, ktorá pri Šafárikovi stala sa príťažlivou pre učených ľudí celého Slovanstva, už pred ním mala znamenitého Slováka Benediktiho Nedožerského. Na prechode zo 16. a 17. storočia Benedikti bol profesorom pražskej univerzity; jeho gramatika českej reči chválieva sa ako v tie časy najlepšia, a stal sa zaslúženým i vo veci českej prozódie. Synom turčianskeho Slováka bol i Ján Jesenský (Jesenius),¹⁷⁰ profesor pražskej univerzity a povestný mučeník z roku 1621. Druhý Jesenský, Pavel,¹⁷¹ je z prekladateľov Kralickej biblie. Moravský síce, ale Slovák je i veľký pedagóg, učiteľ národov, Ján Amos Komenský. Gallus,¹⁷² prvý poľský kronikár zo začiatku 12. storočia, bude tiež nám prisúdený.^[338] Ja za Slováka uniáta pokladám i zemplínskeho Michala Baluďanského,¹⁷³ najprv profesora na právnickej akadémii vo Veľkom Varadíne, potom v Rusku vychovávateľa cáreviča (Nikolaja I.) a zatým predsedu cárovej kabinetnej kancelárie. U Chorvátov v časoch najtuhšej národnej borby, od konca 1830. rokov vyše pol storočia (†1895) príkladne pracoval náš Bohuslav Šulek.¹⁷⁴ Najprv bol pravou rukou Ľudovíta Gaja,¹⁷⁵ potom neúnavný najmä vo veciach reči.^[339] V tom čase v Belehrade užitočne účinkoval Janko Šafárik,¹⁷⁶ vrstovník Ľudovíta Štúra. V poslednej štvrti storočia zas vo Viedni náš Dionýz Štúr¹⁷⁷ bol direktorom ríšskeho Geologického ústavu, čo znamená, že v tých časoch Rakúsko-Uhorsko geológa nad neho nemalo (vlastne nemalo druhého ani rovného jemu).

Po ríšskom Nemcovi Löherovi, ktorý (r. 1874) ani čo by bol do sveta na ratu volal, že Slováci trovia svojich nemeckých susedov, o 35 rokov ozval sa v tejto veci už i po maďarsky domáci spišský Nemec.^[340] Dotklivo vykladal, čím bol vraj Spiš ešte len nedávno. „Okrem jedinej Starej Ľubovne v mestách do okresu XVI spišských miest prináležajúcich, potom v Kežmarku, Levoči a v banských spišských mestách všeobecne bola v úžitku nemecká reč… V údoliach Popradu, Hornádu a Hnilca nemecký živel bol všemohúcim činiteľom každého zvláštnejšieho priemyselného podniku, obchodu a vôbec hospodárskeho života. Povestné novoveské, levočské a najmä kežmarské školy preto navštevovali v toľkom počte dolnozemskí študenti, aby sa mohli dôkladne naučiť po nemecky. A dnes nielen v týchto mestách, ale i v menších obciach ledva je taká možnosť. Na Spiši to už nejde. Prestáva i obyčaj ,dávať na čary‘…^[341] Stav veci tu veľmi premenil sa na ujmu Nemectvu. Ak tento proces potrvá a nezastaví sa, neostane ani duše z cipserského plemena, niekedy takého životaschopného.“ Bude, vraj, všetko slovenské (s. 10). Podľa štatistických výkazov, založených na popise obyvateľstva roku 1900, na území Spišskej stolice bolo by ešte 42 885 Nemcov, ale v skutočnosti je ich vraj už hodne menej. Slováci tratia sa zo Spiša v Amerike, ale za to majú náhradu v tom, že doma šíria sa v mestách (s. 20). Podľa úradných výkazov pribúdalo by vraj Maďarov (v zátvorke dokladá: „maďarsky hovoriacich"); ale i k takému vzrastu maďarstva najmenej prispievajú Slováci. Oni z dedín veľmi odchodia do Ameriky, a vcelku ich počet nie je tu ani tak menší. „Áno, veľmi šíria sa na ujmu nemeckému a ruskému živlu. Roku 1869 bolo Slovákov 88 211 duší a roku 1900 (hoci veľmi sťahovali sa do Ameriky) už 99 557.“ (s. 33.)

Trovenie alebo vytískanie Nemcov u nás takto išlo ešte i roku 1909, ale vcelku so Slovákmi vtedy už bolo veľmi zle. Slovenské matere rodili životaschopných synov, ako prv, lenže márne — rozviť sa im nebola možnosť. Už tŕpli sme, že čo chvíľa nebude kňazov ako katolíckych tak i evanjelických, ani pre slovenské dediny — od nás, kde ešte nedávno bolo ich i pre susedov!^[342] Umierajúci Dionýz Štúr v 1890. rokoch tiež poručil základinu na štipendium pre slovenských študentov vysokoškolských, ale rodičia už temer nedávali synov do škôl. Od roku 1907 maďarsky učili už od abecedy i v najzapadlejšej slovenskej dedinke: po dvanástom roku, keď už neboli povinní, zákonom nútení, rodičia teda odvracali sa od maďarskej školy. Zato v Amerike pri popise roku 1910 v samých Spojených štátoch bolo už 700 000 Slovákov. Keď slovenská história bude mať i kapitolu o živote Slovákov v Amerike od poslednej tretiny 19. storočia, tiež pribudnú dôkazy, že Slovák zaslúžil by si lepší osud, nie taký, aký ho mal celé veky. A v kapitole tej bude i odsek: Americkí Slováci v svetovej vojne. Školy v Uhorsku pre Slováka nebolo, a bez škôl v 20. storočí národ nemôže vyhnúť otroctvu. Slovák len čo prekročil prah svojho domu, mal nad sebou všade cudzích. V novovekom otroctve zahynutie je potom nevyhnutné.

Ruská brožúra A. Papkova¹⁷⁸ „Nevoľničestvo u Madiar (rozumej: nevoľníctvo Slovákov), vydaná i po francúzsky, potom vystúpenie veľkého Norvega Björnsona¹⁷⁹ boli akcie už veľmi krikľavým stavom vzbudené… Tu mohla pomôcť len — taká svetová vojna.

A história zaznačí, že i v takom babylonskom zajatí slovenskú kultúrnu snahu predstavovali ešte diela Andreja Kmeťa (martinské Múzeum), Richarda Osvalda (slovenská biblia), Jura Janošku, Andreja Halašu. I slovenská literatúra, ktorá začala sa Jánom Hollým, že ešte mala Hviezdoslava, Svetozára Hurbana, Kukučína. Vedľa nich i Elenu Šoltésovú, Teréziu Vansovú, Timravu, Ľudmilu Podjavorinskú, Kristínu Royovú, akoby na uistenie, že keď mužskí už budú zahubení, slovenského ducha prejavovať, hlásať postavia sa ženy.

Poznámky a komentáre

Nehaňte ľud môj! Črty zo slovenskej minulosti. Napísal Jozef Škultéty. V Turčianskom Sv. Martine 1928. Tlačou Novej kníhtlačiarne. Nákladom spisovateľovým. 128 s.

V LA MS je pod sign. 49 CK 19 uložený pôvodný rukopis (272 s.), ktorého popis sa zhoduje s tlačou. Pravdepodobne mal vyjsť v roku 1927 („V Turčianskom Sv. Martine 1927“). Cudzou rukou je pripísaný text „Nákladom spisovateľovým“.

1. Milan Hodža (1878 — 1944), buržoázny politik, ideológ agrarizmu, ministerský predseda ČSR, publicista. Citát je z Hodžovho článku Úlohy Učenej spoločnosti P. J. Šafárika. Prúdy, 11, č. 3, z 3. marca 1927, s. 129 — 136 (Z reči pri zahájení 6. decembra m. r.).

2. Vavro Šrobár (1867 — 1950), lekár, univerzitný profesor, buržoázny politik, minister, poslanec, predseda SNR. Citát je z článku Československá otázka a „hlasisti“. (K 60. narodeninám P. Blahu) Prúdy, 11, č. 4, apríl 1927, s. 205 — 212, č. 5, s. 267 — 276.

3. Ľudovít Medvecký (1878 — 1954), advokát, buržoázny politik, poslanec NZ za agrárnu stranu (1925).

4. Treba si uvedomiť rok napísania knihy: 1927.

5. Michal III. (839 — 867), byzantský cisár (842 — 867). Do roku 856 bola jeho regentkou matka Theodora, neskôr jeho ujec Basil, ktorý ho nakoniec dal zavraždiť.

6. Preklad z maď.: „ako slúži zdravie?“

7. Rastislav (846 — 870), syn kniežaťa Mojmíra, nástupca na veľkomoravskom tróne.

8. Preklad z nem.: „… s nemeckým kňazom prišiel i nemecký kolonista… takže pokresťančenie a germanizácia ide ruka v ruke.“

9. Konstantinopolis (gr.) — Konštantínovo mesto. Vybudoval ho cisár Konštantín (306 — 337) na brehoch Bosporu (nový Rím) v rokoch 324 — 330. Slovania ho nazývali cárovým mestom, Carihradom. Vybudované je na mieste starej gréckej osady Byzantiónu, ktorá dala meno Byzantskej ríši.

10. Josef Dobrovský (1753 — 1829), zakladateľ modernej českej jazykovedy, literárnej histórie a slavistiky.

11. Preklad z nem.: „… dnešné Slovensko v Hornom Uhorsku je vlastne Veľká Morava.“

12. Pozri poznámku III./87.

13. Descendent (lat.) — potomok v priamej postupnosti.

14. Preklad z lat.: „Kráľ Ľudovít na moravských Slovanov, proti Rastislavovi ich vojvodcovi, ktorý rebeloval proti nemu, rovnako rýchlo vytiahne vojsko.“

15. Preklad z lat.: „Ktorý útekom k Rastislavovi sa uchýlil.“

16. Preklad z lat.: „Do onej nevýslovnej pevnosti Rastislavovej a nepodobnej všetkým starým pevnostiam.“

17. Ludvik Nemec (843 — 876), vládca východofranskej ríše.

18. Karolman — Karol II. (823 — 877), franský kráľ, panoval od roku 843 — 877, od roku 875 rímsko-nemecký cisár; syn Ľudovíta Nemca.

19. Ľudovít III. ml., syn Ľudovíta Nemca, posledný karolingovec, panoval v rokoch 900 — 911.

20. Pozri poznámku V./16.

21. Publius Quintilus Varus, rímsky miestodržiteľ v Germánii, ktorého nové rímske poriadky (rímske súdy) vyvolali povstanie roku 9. Na čele povstania stál vodca kmeňa Cheruskov Arminius. Povstalci vlákali tri rímske légie do vnútrozemia, do Teutoburského lesa, kde ich úplne zničili a Varus spáchal samovraždu.

22. Arminius (Hermann), pochádzal zo vznešenej rodiny, slúžil v rímskom vojsku. Vodca povstania proti Varovi. Pozri poznámku V./21.

23. Cornelius Tacitus (55 — 120), jeden z najlepších predstaviteľov rímskeho dejepisectva. Roku 97 bol konzulom, v rokoch 111 — 112 prokonzulom Ázie. Pri písaní histórie si predsavzal písať bez hnevu a zaujatosti (sine ira et studio).

24. Arnulf (? — 899), korutánsky vojvodca, od roku 887 východofranský kráľ, od roku 896 cisár Franskej ríše. Viedol časté vojny proti Veľkej Morave.

25. Bořivoj, prvé známe české knieža (zomrel roku 895), ktorého podľa legendy pokrstil Metod. Bol kniežaťom kmeňa Čechov, jemu sa pripisuje založenie prvého kostola v Čechách na Levém Hradci. Po ňom vládol jeho syn Spytihněv (zomrel roku 905).

26. Gyula Pauler (1841 — 1903), maďarský historik a historický spisovateľ, od roku 1874 vrchný zemský archivár v Budapešti. Napísal Sprisahanie Wesselényiho (2 zv.) a Dejiny Uhorska za kráľov z rodu habsburského a Dejiny Maďarska za kráľov z rodu Árpádovho (2 zv., 1893).

27. Alfonz Huber (1834 — 1898), rakúsky historik, profesor na viedenskej univerzite.

28. Aventinus, vl. m. Ján Turmaier (1477 — 1534), bavorský humanistický kronikár. Podľa starších kroník, letopisov a listín zostavil Annales Boiorum (po cirkevnej cenzúre vyšlo tlačou až roku 1554), ktorého nemecký výťah pod názvom Bayerische Chronik bol do konca 18. storočia obľúbeným čítaním slovenských vzdelancov. V práci sú aj správy o dejinách Veľkej Moravy a Uhorska.

29. Anton Semenovič Budilovič (1846 — 1908), ruský univerzitný profesor.

30. Hohenstauf — nemecký (švábsky) kniežací rod, ktorého členovia v rokoch 1138 — 1254 sedeli na tróne Rímsko-nemeckej ríše.

31. Pozri poznámku III./8.

32. Preklad z lat.: „veľmi slávnemu kniežaťu Svätoplukovi.“

33. Valerij Pogorielov (1872—?), ruský filológ, univerzitný profesor v Bratislave.

34. Pozri Václav Chaloupecký: Staré Slovensko. Bratislava 1923. Redaktorom bol Miloš Weingart a pravdepodobne je to aj jeho poznámka (č. 1125) na s. 284, za ktorou sú iniciálky M. W. Niekoľko riadkov predtým viacej poukazuje na „živel český“, „element západoslovenský“, „tedy dohromady prvek československý“.

35. Preklad z nem.: „Veľkosť diela sa v minulosti sotva mohla správne pociťovať, ale práve v dnešnej jazykovede musí jazykovedec Konštantín vyvolať obdiv.“

36. Pozri poznámku III./91.

37. Ulfilas - Vulfilas - Wulfila (310-11 — 381), gótsky apoštol, roku 341 vysvätený za biskupa (biskup ariánskych Vizigótov). Zachovala sa po ňom časť gótskeho prekladu biblie.

38. Ján Hollý vo Vysvetlení k Cirillo-Metodiade uvádza: „Zemižízeň: znamená toľko čo zemi úroda.“ Zemižízeň je Svätoplukov posol, ktorý roku 880 doprevádza Metoda k pápežovi Jánovi. Metod obránil slovanské bohoslužby. „Preto pápež Ján roku 880 v mesiaci červeni Svätoplukovi píše: … že z reči Metoda sv. moravskej cirkvi arcibiskupa, ktorý spolu so Zemižízňom do Ríma prišiel…“

39. Pozri poznámku I./4.

40. Preklad z nem.: „Výrazy ako po nemecky Vaterland — vlasť, otčina (najprv v neskorej hornej nemčine)… alebo použiť výraz Althochdeutsch sú určite najskôr napodobeninami latinského patria-vlasť.“

41. Preklad z nem.: „Uctili sme si vindského kazateľa pri príležitosti jeho svadby.“

42. F. Miklosich: Vergleichende Grammatik der slavischen Sprachen I — IV. Viedeň 1875 — 1883.

43. Preklad z lat.: „Vatha z hradu Beluš.“

44. Štefan I. svätý (967/77 — 1038), uhorský kráľ z dynastie Árpádovcov (1000 — 1038). Syn kniežaťa Gejzu — po nastúpení na trón zlomil odpor maďarských kmeňových náčelníkov, upevnil a rozšíril svoju moc i územie. Pokladá sa za zakladateľa uhorského štátu. Za jeho vlády sa rozšírilo a upevnilo medzi Maďarmi kresťanstvo.

45. Vojtech tiež Adalbert (? — 997), cirkevný hodnostár, misionár z českého veľkomožného rodu Slavníkovcov. Od roku 982 pražský biskup. Po nezhodách s Boleslavom II. odišiel do Ríma, po vyvraždení rodu Slavníkovcov Boleslavom III. (995) ušiel so svojím sprievodom, v ktorom bol aj Astrik do Uhorska, kde položil základy uhorskej cirkevnej organizácie so strediskom v Ostrihome. Neskôr odišiel do Poľska a k východobaltským Prusom, kde bol zavraždený.

46. Celý odsek podľa označenia vložený z Doplnkov.

47. Kondrád III. (1093 — 1152), nemecký kráľ, ktorý na jar roku 1147 s vojskom (asi 70 000 rytierov) podnikol tzv. krížovú výpravu cez Uhorsko a Carihrad do Svätej zeme. V bojoch s Turkami prišiel o veľkú časť svojho vojska a roku 1149 sa s neúspechom vrátil do Nemecka.

48. Ferencz Salamon (1825 — 1892), maďarský žurnalista, prekladateľ, literárny historik, a najmä významný historik.

49. Rogerius — maďarský kronikár z 13. storočia talianskeho pôvodu. Ako svedok tatárskeho vpádu napísal o ňom kroniku Carmen miserabile.

50. Matúš Čák Trenčiansky (okolo 1260 — 1321), feudál, oligarcha, politik, v rokoch 1293 — 1296 kráľ. koniar, roku 1297 palatín. Na protest proti politike Ondreja III. sa vzdal palatína a osamostatnil sa na svojom panstve, ktorého strediskom po roku 1296 sa stal Trenčín. Od toho obdobia až do svojej smrti žil v neustálych bojoch o moc s panovníkom i cirkvou.

51. Karol I. Róbert (1288 — 1342), uhorský kráľ (1308 — 1342).

52. Bitka pri Rozhanovciach — ozbrojené stretnutie vojsk uhorského kráľa Karola Róberta a východoslovenských magnátov Omodejovcov 15. 6. 1312. Omodejovci (odopreli poslušnosť uhorskému kráľovi) tu utrpeli ťažkú porážku. 15-tisícové vojsko Matúša Čáka im prišlo na pomoc už po skončení bitky. Karol Róbert si víťazstvom zabezpečil nadvládu na východnom Slovensku.

53. Ludvik — Ľudovít I. Veľký (1326 — 1382), uhorský kráľ (1342 — 1382).

54. Žigmund Luxemburský (1368 — 1437), uhorský kráľ (1387 — 1437).

55. Karol IV. (1316 — 1378), český kráľ (1346 — 1378), nemecký (1347 — 1378), rímsko-nemecký cisár (1355 — 1378). Prahu urobil hlavným mestom ríše. Založil Nové Mesto pražské, Karlovu univerzitu, dal postaviť mnohé kostoly, prestavať Pražský hrad, vybudovať kamenný (Karlov) most cez Vltavu, hrad Karlštejn a i. Za jeho vlády sa Čechy stali jednou z najvýznamnejších krajín Európy a Praha najväčším stredoeurópskym mestom.

56. Bitka pri Varne — porážka uhorsko-poľských vojsk v Bulharsku pri vojenskom ťažení proti Turkom 10.11.1444. V krvavej bitke zahynul aj uhorsko-poľský kráľ Vladislav Jagelovský.

57. Ján Huňady (1407-9 — 1456), gubernátor Uhorska, protiturecký bojovník.

58. Pozri poznámku III./13.

59. Pozri poznámku I./15.

60. Pozri poznámku III./127.

61. Peter Pázmány (1570 — 1637), uhorský cirkevný hodnostár, politik, pôvodne kalvín, roku 1583 prestúpil na katolíctvo, katolícky kňaz, od roku 1616 ostrihomský arcibiskup, od roku 1629 kardinál. S jeho menom je spojený nástup protireformácie v Uhorsku. Roku 1619 založil v Trnave šľachtický výchovný ústav, roku 1623 vo Viedni Pázmáneum, a roku 1635 trnavskú univerzitu.

62. Peter Zrínsky (1621 — 1671), známy tiež z vojen proti Turkom, roku 1666 sa stal bánom chorvátskym, roku 1671 na príkaz cisára popravený ako velezradca.

63. František Rákóczi I. (1645 — 1676), sedmohradský vojvodca. Roku 1652 zvolený za sedmohradského vojvodcu, po smrti otca stratil kniežací prestol. Účastník Wesselényiho sprisahania omilostený cisárom Leopoldom I.

64. Gašpar Illésházy (1593 — 1648), župan Trenčianskej, Liptovskej a Oravskej stolice, horlivý stúpenec reformácie. Zastával sa slovenských evanjelických kňazov. Daniel Sinapius Horčička ho zaraďoval medzi Slovákov horliacich za pestovanie slovenčiny. Na svojich majetkoch poskytol útulok viacerým exulantom.

65. Ján Žembery — bližšie dáta nepoznáme.

66. Ján Ambrózy, slúžnodvorský Oravskej stolice, autor knihy Schola Christi to jest Škola Kristova…, 1780.

67. Jób Zmeškal, náboženský spisovateľ, Školu Jobovu napísal v češtine roku 1764 (Bratislava 1770).

68. Baltazár Pongrác (nar. 1731 — ?), náboženský spisovateľ, prekladateľ, stoličný asesor.

69. Andrej Mésároš (1741 — 1812), katolícky farár, od roku 1799 kanonik v Nitre, náboženský spisovateľ. Patril k popredným bernolákovcom a podporovateľom ich akcií.

70. Leopold Kollonich (1631 — 1707), gróf, od roku 1685 biskup rábsky, od roku 1686 kardinál, od roku 1691 kaločský a od roku 1695 ostrihomský arcibiskup a prímas Uhorska. Hlavný predstaviteľ násilných rekatolizačných opatrení v Uhorsku, v rokoch 1673 — 1674 predseda inkvizičnej súdnej komisie v Bratislave. Zaslúžil sa o obranu Viedne (1683). Od roku 1695 štátny minister, predseda cisárskej rady a dvorskej komory.

71. Artur Odescalchi (1856 — 1925), poslanec uhorského snemu, po prvej svetovej vojne žil na penzii v Kremnici, kde aj umrel. Škultéty s ním ako historikom udržiaval osobné styky a s jeho bratom Líviom vydal spoločnú publikáciu Zástava veje.

72. Albert Apponyi (1846 — 1933), maďarský konzervatívny politik, minister kultu a výučby. S jeho menom sú spojené Apponyiho školské zákony z roku 1907.

73. Hesperus — nemecký časopis, ktorý redigoval C. André a v rokoch 1809 — 1812 vychádzal v Brne, potom do roku 1822 v Prahe. Hlavný zreteľ kládol na vnútorné pomery rakúskeho mocnárstva.

74. Preklad z nem.: „… citované (uvedené) ukážky nie sú české.“

75. Štefan Bočkay (1557 — 1606), sedmohradské knieža, vodca stavovského povstania proti cisárovi Rudolfovi II. (1604 — 1606), pričom využil pomoc Turkov.

76. Gabriel Bethlen (1580 — 1629), sedmohradské knieža, vodca stavovských povstaní proti cisárovi Ferdinandovi II. (1619). Roku 1621 bol dokonca v Banskej Bystrici zvolený za uhorského kráľa.

77. Imrich Thököly (1657 — 1705), sedmohradské knieža, vodca protihabsburského stavovského povstania, vodca kurucov (1678 — 1684).

78. Gašpar Pika (? — 1672), zemplínsky zeman, vodca protihabsburského povstania; v lete roku 1672 pomocou širokých vrstiev nespokojencov ovládol časť Liptova a Oravy, 20. októbra dobyl Oravský hrad, na ktorom sa povstalci opevnili. Začiatkom novembra ho cisárske vojsko vedené generálom Sporkom dobylo a povstanie potlačilo. Pika a ďalší účastníci povstania (Pikovo povstanie) boli odsúdení na smrť a napichnutí na kôl.

79. Juraj Jánošík (1688 — 1713), ľudový hrdina, vodca protifeudálnej zbojníckej družiny.

80. Ján Harteneck — Ján Caban (1664 — 1703), saský gróf v Sedmohradsku, syn Izáka Cabana.

81. Izák Caban (1632 — 1707), filozof a pedagóg. Pôsobil na škole v Brezne, v Prešove a ako riaditeľ sedmohradského gymnázia v Sibíni.

82. František Rákóczi II. (1676 — 1735), šarišský župan, vodca protihabsburského stavovského povstania (1703 — 1708). Roku 1704 mal v moci celé územie dnešného Slovenska. V Alba Julii ho na sneme prívrženci zvolili za sedmohradské knieža. Po bitke pri Trenčíne (1708) začalo povstanie upadať.

83. Ján Sobieski, poľský kráľ (1674 — 1696), národný hrdina, ktorý viackrát porazil Turkov, roku 1683 oslobodil od nich Viedeň.

84. Inocent XI., pápež (1676 — 1689), prv kardinál Odescalchi. Podporoval cisára Leopolda I. vo vojnách proti Turkom hmotne i mravne súc dušou spolku medzi Leopoldom a kráľom Jánom Sobieskim.

85. Pestis (lat.) — mor.

86. Ferencz Salamon (1825 — 1892), maďarský žurnalista, prekladateľ z francúzštiny a z angličtiny, literárny historik a najmä významný historik: Magyarországh a török hóditás korában (Maďarský štát pod tureckou vládou), 1864, 2. vydanie 1886.

87. Sedmohradský Belehrad = Alba Julia.

88. Martin Opitz (1597 — 1639), nemecký básnik; Ján Henrich Alsted (1558 — 1638), kňaz, pedagóg a filozof; Ján Henrich Bisterfeld (? — 1655), filozof; Ladislav Filip Piscator (? — 1648), spisovateľ.

89. Piotr Skarga, vlastne Pawęski (1532 — 1612), jezuita, kazateľ Žigmunda III., najznámejší rečník a prozaik poľského zlatého veku, rektor vilenskej akadémie. Prenasledovateľ kalvínov a pravoslávnych.

90. György Káldy (1572 — 1634), jezuita; roku 1626 preložil do maďarčiny bibliu.

91. Juraj Rákóczi I. (1593 — 1648), sedmohradský vojvodca, vodca protihabsburského povstania (1644 — 1645). Pôvodne ónodský kapitán, od roku 1615 župan Boršódskej stolice, v hodnosti generála sa zúčastnil G. Bethlenovho povstania, po smrti ktorého sa stal sedmohradským kniežaťom (1630).

92. László Réthy (1851 — 1914), maďarský etnograf a numizmatik, pôsobil na univerzite v Budapešti. Pod pseudonymom Arpád Löwy napísal zbierku humoristických veršov (1919).

93. Kabari — pravdepodobne Kazari, Kozari, Chazari, kmeň, ktorý v 7. — 10. storočí žil pri Dnepri a na dolnej Volge.

94. Henrich Marczali (1856 — ?), maďarský historik, profesor dejín na univerzite v Budapešti. Patril k pokrokovejším typom maďarských historikov — pozitivistov.

95. Pragmatická sankcia — zákon o nedeliteľnosti habsburskej monarchie a jej dedičnosti i v ženskej línii Habsburgovcov z roku 1713, roku 1723 potvrdený aj uhorským snemom v Bratislave. Týmto zákonom Karol VI. (ako uhorský kráľ Karol III.), ktorý nemal mužského potomka zabezpečil nástupníctvo svojej dcére Márii Terézii, ktorá sa roku 1740 stala cisárovnou a uhorskou kráľovnou.

96. Pozri poznámku V./70.

97. Stolný Belehrad = Székes-Fehérvár.

98. Pozri poznámku II./39.

99. Juraj Križanić (1617 — ?), Chorvát, patriarcha slavistiky, kňaz, ktorý sa venoval štúdiu staroslovanského jazyka. Roku 1661 bol poslaný (v Rusku) na 15 rokov do vyhnanstva na Sibír (nevie sa, kedy zomrel).

100. Karol ze Žerotína (1564 — 1636), moravský šľachtic z čias bielohorskej bitky. V rokoch 1608 — 1614 zemský hajtman na Morave, od roku 1628 žil vo vyhnanstve.

101. Marzio-Martius Galeotto — Galeotti (okolo 1424 — 1497), taliansky humanista, historik. V rokoch 1465 — 1485 navštívil niekoľkokrát Uhorsko, dlhší čas sa zdržiaval na dvore Mateja Korvína a bol správcom jeho bohatej knižnice. V diele De egregie sapienter et iocose dictis ac factis Mathiae regis opísal život na kráľovskom Matejovom dvore.

102. Manch — Hermaeon — nezistené.

103. Preklad z nem.: „najväčšia sila rozširovať sa“.

104. Nikolaj Vasilievič Gogoľ (1809 — 1852), ruský realistický spisovateľ.

105. Preklad z maď.: „Pastieri, moji druhovia, čo som počul — Panna v noci nám porodila synčeka v sene — Paľo, naplň si tento kulač čerstvým sladkým mliekom.“

106. Mihály Vörösmarty (1800 — 1855), maďarský básnik.

107. Pál Gyulai (1826 — 1909), maďarský literárny historik a kritik, spisovateľ, organizátor literárneho života.

108. Ján Liborčen — Liborcenus, autor náboženských a historických piesní.

109. V druhej polovici 17. storočia vyšlo niekoľko Simplicissimov, ktoré mali vzor v slávnom Grimmelshausenovom Simplicissimovi. Roku 1683, pätnásť rokov po nemeckom, vychádza aj Simplicissimus uhorský, ktorý je zo všetkých ostatných najbližšie Grimmelshausenovmu i čo do literárnej hodnoty, rozprávačského umenia, názorného múdroslovia a porekadiel. Pri písaní diela použil autor ľudový jazyk južného Sliezska. Autor — cudzinec dobre poznal pomery na Slovensku v 17. storočí a pútavou formou ich vedel spracovať. (Pozri Uhorský Simplicissimus. Bratislava, SVKL 1964. Z nemeckého vydania preložil, štúdiu napísal Jozef Vlachovič.)

110. Pozri poznámku I./11.

111. Albrecht von Sydow — bližšie údaje nepoznáme (1800 — 1882?).

112. Preklad z nem.: „Slováci sú silný, pekný, veselý národ. Muž sa vyznačuje štíhlym a pekným vzrastom, silnou a svalnatou stavbou tela a zvlášť malou nohou. Jeho úprimná mužná tvár je ozdobená čiernou bradou, jeho oči sú ohnivé, jeho čelo široké, jeho vystupovanie smelé bez drzosti, veď môžem tvrdiť, že som nikdy nevidel krajších mužov ako medzi nimi. Ženy skôr malé ako veľké, ale so širokými ramenami a dobre zažité (doslovne pri sebe, pri tele), ďaleko zaostávajú za mužmi. Preto sa Slovák veľmi často uchádza o manželku u cudzieho národa, zvlášť u Nemcov, a nedostane takmer nikdy odmietavú odpoveď, a preto si ženy veľmi rýchlo osvoja reč, mravy a obyčaje svojich mužov, každoročne sa rozmnožuje (vzrastá) počet Slovákov. Tak sa zmocňujú pôdy, usadlostí… a tak mohlo vzniknúť príslovie: ,Beda vám maďarské alebo nemecké dediny, kde sa Slováci usadili, pretože oni si vás určite skoro získajú (podmania) alebo vás vyhubia (vykynožia)‘… To všetko svedčí o dobromyseľnom charaktere Slovákov a bez toho, aby som čo len trochu ospravedlňoval nedostatky (neresti), musím priznať, že národnosť tohto ľudu (alebo lepšie tento ľud) si získala u mňa neobyčajný záujem.“

113. Franz von Löher (1818 — 1892), nemecký spisovateľ a cestovateľ, od 1855 univerzitný profesor v Mníchove, od 1865 riaditeľ bavorského ríšskeho archívu.

114. Pozri poznámku III./174.

115. Géza Ballagi (1851 — 1907), maďarský historik, profesor právnickej akadémie.

116. Petar Petretić (1604 — 1667), záhrebský biskup, kaločský arcibiskup.

117. Nikola Sartorius Krajačevič (1582 — 1653), chorvátsky spisovateľ, jezuita. Písal v kajkavskom nárečí a snažil sa odstrániť cirkevné národné piesne ako nečisté a nahradiť ich novým textom. Napísal: Molitvene knjižice (1640), Sveti Evangelioni (1651).

118. Vrhovac, Maximilian z Rakitovce (1752 — 1827), záhrebský biskup, chorvátsky mecenáš.

119. Ján Benedikti — Blahoslav (1796 — 1847), zberateľ ľudovej slovesnosti, pedagóg.

120. Ján Šalamún Petian, tiež Petényi (1799 — 1855), evanjelický farár, ornitológ, zakladateľ vedeckej faunistiky, kustód zoologického oddelenia Maďarského národného múzea v Pešti.

121. Herrmann Schlegel (1804 — 1884), nemecký zoológ. Pôvodne zlievač, dal sa na prírodopisné štúdiá, konzervátor zoologického múzea v Lejde. Venoval sa štúdiu stavovcov.

122. Preklad z nem.: „Ponaučenia, ktoré si mi dával o morálnych pomeroch (stav, situácia) človeka, mali na môj celý nasledujúci život najväčší vplyv.“

123. Božena Nemcová (1820 — 1862), česká spisovateľka.

124. Josef Mánes (1820 — 1872), český akademický maliar, ktorý roku 1854 cestoval po Slovensku a zobrazoval slovenské motívy.

125. Miloš Jiránek (1875 — 1911), český akademický maliar. V rokoch 1904 — 1906 cestoval po Slovensku.

126. Josef Uprka (1861 — 1940), český maliar, grafik. V rokoch 1922 — 1937 pracoval na Slovensku a zapájal sa do slovenského výtvarného života.

127. Imre Madách (1823 — 1864), maďarský básnik a dramatik. Slávnym sa stal svojou drámou Az ember tragédiája (Pešť 1862) — Tragédia človeka, ktorú pred vydaním dal jazykovo upraviť J. Aranyovi.

János Arany (1817 — 1882), maďarský básnik.

128. Nicolaus Lenau, vl. menom Niembsch (1802 — 1850), nemecký básnik.

129. Franz Liszt (1811 — 1886), klavírny virtuóz a hudobný skladateľ.

130. Josef Hyrtl (1810 — 1894), profesor anatómie v Prahe a vo Viedni; mal filologické a filozofické záujmy.

131. Vavro Brezuľa z Ľubietovej — slovenský ľudový hrdina v boji proti Turkom. Povesť o Vavrovi Brezuľovi literárne spracoval aj Jozef Škultéty v Orle, 4, 1873 (pozri aj I. zv. Diela J. Škultétyho), písal o ňom Daniel Lichard v Slovenskej čítanke I, a Rudolf Pokorný v Palečkovi, 8, 1880, s. 229 a i.

132. Pozri poznámku III./43.

133. Preklad z lat.: „Ó, drahá vlasť, ktorá si ma zrodila, sladká Panónia.“

134. Samuel Tešedík (1742 — 1820), evanjelický farár, ľudovýchovný pracovník, spisovateľ.

135. Haruckern — bližšie dáta nezistené.

136. Adam František Kollár (1718 — 1783), historik práva, správca dvornej knižnice vo Viedni.

137. Karol František Palma (1735 — 1787), rodák z Ružomberka, historik, heraldik, pedagóg.

138. Johan Gottfried Herder (1744 — 1803), nemecký protestantský kazateľ, neskôr generálny superintendent vo Weimare, zberateľ a propagátor ľudovej piesne. Stimmen der Völker in Liedern (Hlasy národov v piesňach) 1807 — zbierka, v ktorej okrem nemeckých piesní zaradil aj piesne iných národov, čím podnietil k zbieraniu a štúdiu ľudovej slovesnosti najmä slovanských obrodencov. Herder tvrdil, že ľudová pieseň je najrýdzejším výrazom národného svojrázu.

139. Škultéty nesprávne uviedol Fándlyho dáta „1754 — 1810“.

140. József Katona (1791 — 1830), maďarský dramatik, autor historickej drámy z 13. stor. Bán Bánk.

141. Pozri poznámku V./26.

142. Preklad z nem.: „Leška bol, ako sa zdá, hlavným prameňom, z ktorého čerpal Miklosich pri svojej práci.“

143. Benedik Komjáthi — Comyathinus, rodák z Komjatíc, vo Viedni začal študovať roku 1529, prvý prekladateľ Nového zákona do maďarčiny (vyšiel v Krakove 1533) — je to prvá tlačená maďarská kniha.

144. Preklad z maď.: „Listy apoštola Pavla preložené do maďarčiny.“

145. Kollár za svojho pobytu v Jene (1817 — 1819), chodieval ako teológ vypomáhať v pastorálnej práci do mestečka Lobeda (neďaleko Jeny), kde sa zaľúbil do Frideriky Schmidtovej, dcéry tamojšieho evanjelického farára. Proti sobášu sa ostro postavila matka, ktorá nechcela dovoliť svojej dcére odísť do Uhorska (lobedskí farníci po smrti Schmidta ponúkali Kollárovi miesto kazateľa). Kollár z Jeny odišiel roku 1819, prijal miesto evanjelického kazateľa v Pešti (tu vypomáhal nemocnému farárovi Molnárovi, po jeho smrti ujal sa správy peštianskej evanjelickej cirkvi). Friderika Schmidtová po mnohých rokoch nevydatá dala o sebe vedieť a roku 1835 (po 16-ročnej rozluke) sa stala Kollárovou manželkou.

146. Pozri poznámku II./46 a 56.

147. Pozri poznámku II./56.

148. František Ladislav Rieger (1818 — 1903), český publicista, politik, literárny a výtvarný kritik, organizátor kultúrneho života, dlhoročný vodca staročeskej strany.

149. František Udržal (1866 — 1939), český buržoázny politik a predák agrárnej strany, statkár. V rokoch 1921 — 1929 minister národnej obrany, 1929 — 1932 predseda vlády.

150. Pozri poznámku III./183.

151. Pozri poznámku III./85.

152. Kachelmannovci — železiarski a strojárski podnikatelia na Slovensku. Gašpar (1772 — ?), Ján (1806 — 1873), Karol (1842 — 1902) žili v Banskej Štiavnici.

153. Andrzej Kucharski (1795 — 1862), profesor na gymnáziu vo Varšave, poľský slavista, ktorý na svojich cestách (1827) navštívil Jána Hollého v Maduniciach, kanonika Palkoviča v Ostrihome a i.

154. Preklad z nem.: „Tú reč treba vyhubiť!“

155. Štefan Venceslav Homola (1820 — 1881), študentský pracovník, evanjelický farár v Rybníku, publicista.

156. Ján Konček (1833 — 1916), evanjelický farár v Rejdovej, národný pracovník.

157. Pavel Valiašek, katolícky farár v Nesluši, zomrel roku 1891.

158. Romuald Zaymus (1828 — 1902), katolícky farár v Bytčici, redaktor, publicista.

159. Samuel Rafanides, evanjelický farár na Cerove v rokoch 1869 — 1909.

160. Stanislav Zoch (1852 — 1911), evanjelický učiteľ na Cerove, ľudovýchovný pracovník.

161. Pozri poznámku III./184.

162. Juraj Holček (1811 — 1869), katolícky farár, organizátor národného hnutia, kultúry a osvety, publicista.

163. Pozri poznámku III./50.

164. František Víťazoslav Sasinek (1830 — 1914), katolícky farár, historik, publicista, tajomník Matice slovenskej.

165. Preklad nem.: „O príbuzenských vzťahoch jednotlivých slovanských jazykov môžeme vo všeobecnosti povedať, že jazyk zodpovedá geografickej polohe.“

166. Dotýka sa tu zberateľskej činnosti Andreja Halašu (1852 — 1913), ktorý zozbieral vyše 10 000 piesní.

167. Alexander Alagovič (1760 — 1837), rodák z Malženíc od Trnavy, cirkevný hodnostár, mecén.

168. Juraj Haulík (1788 — 1869), chorvátsky bán, arcibiskup, politický a kultúrny dejateľ v Chorvátsku.

169. Pozri poznámku III./167.

170. Ján Jesenský — Jesenius (1566 — 1621), lekár, filozof, prírodovedec slovenského pôvodu, profesor pražskej univerzity.

171. Pavel Jesenský (? — 1594), náboženský spisovateľ a prekladateľ, umrel v Ivančiciach.

172. Gallus — poľský mních a kronikár v 12. storočí slovenského pôvodu (pozri Slovenské pohľady, 1909, s. 639 — 640).

173. Michal Andrej Baluďanský i Balugjanskij (1769 — 1847), ekonóm, právnik, pedagóg — rodák z Vyšnej Oľšavy pri Svidníku.

174. Bohuslav Karol Šulek (1816 — 1895), rodák zo Sobotišťa, chorvátsky spisovateľ, publicista, jazykovedec, politik.

175. Pozri poznámku III./46.

176. Ján Šafárik (1814 — 1876), lekár, historik v Novom Sade, neskôr kustód Národného múzea v Belehrade.

177. Dionýz Štúr (1827 — 1893), geológ, botanik, múzejník, riaditeľ geologického ústavu vo Viedni.

178. A. Papkov — bližšie informácie nezistené.

179. Björnstjerne Björnson (1832 — 1910), nórsky prozaik a dramatik (Nobelova cena roku 1903), bojovník za osamostatnenie Nórska, ktorý vystúpil v prospech Slovákov po Apponyiho maďarizačných zákonoch a po černovskej masakre.

180. Milan Rastislav Štefánik (1880 — 1919), astronóm, generál, buržoázny politik, minister ČSR.

181. Václav Novotný (1869 — 1932), český univerzitný profesor, historik. Roku 1911 — 1912 vydal v dvoch zväzkoch Dejiny české.

182. Vilma Seidlová, rod. Sokolová (1859 — 1940), česká spisovateľka pre mládež. Do češtiny preložila Šoltésovej román Proti prúdu.

183. Pozri Slovenské pohľady, 1926, č. 1 — 2, s. 87 — 88: Z psychológie „čechoslovakizmu“. (Rozhovor dvoch žien.) Ide o ukážky z listu V. Seidlovej a E. M.-Šoltésovej, v ktorých sa píše o čechoslovakizme.

184. Ide o maďarskú červenú armádu, hlavnú ozbrojenú silu Maďarskej republiky rád. Vznikla 21. 3. 1919 z jednotiek maďarskej národnej armády a robotníckych gárd. Maďarská červená armáda 30. 5. 1919 prešla do protiútoku proti československej armáde a postupne obsadila od juhu jednotlivé oblasti až po Šurany, Vráble, Zlaté Moravce, Plešivec, Sabinov, Bardejov, Humenné a Michalovce. Po dohode a na nátlak dohodových mocností musela maďarská červená armáda 5. 7. 1919 slovenské územie opustiť. — J. Škultéty nepochopil význam a dosah revolučného vrenia svojej doby.

185. Josef Šnejdárek (1875 — 1945), v tom čase plukovník, neskôr generál, vojenský veliteľ na Slovensku.

186. Pozri Fedor Ruppeldt: Zbor turčianskych dobrovoľníkov roku 1919. Letopis Matice slovenskej I, 1921, s. 44 — 53.

187. Alfréd Meissner (1822 — 1885), nemecký spisovateľ žijúci v Čechách, lekár, ale nikdy nepraxoval, básnik, dramatik a románopisec, autor eposu Žižka.

188. Preklad z nem.:

189. Spolok Detvan vznikol v Prahe roku 1882. Medzi jeho zakladateľmi boli Pavel Socháň, Jaroslav Vlček, František Zachar, Juraj Čajka, Štefan Pastorček, Fraňo Pucher, Pavel Kramár, Cyril Krčméry, Ján Šípka, Jozef Brežný a Pavel Gašpar. Spolok organizoval večierky, besedy, slávnosti na propagáciu Slovenska, v úradnej časti bolo cieľom Detvana vzdelávanie sa v slovenčine, čítali vlastné pôvodné práce a vyslovovali o nich kritiky, recitovali básne a pod. Prvým predsedom Detvana bol Jaroslav Vlček. V nasledujúcich rokoch boli členmi Detvana i Martin Kukučín, Ladislav Nádaši-Jégé, Dušan Makovický, Ján Smetanay, Štefan Daxner, Bohuš Hurban, Janko Slabej, Albert Škarvan, Vavro Šrobár, Ivan Krasko, Houdek, Jozef Gregor-Tajovský, Cyril Ursíny a i.